Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 12, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/298/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706210623
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Ryant
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6706210623.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
RyantaačlenovsenátuJUDr.AlojzaPalajaaJUDr.SlavojaSendeckého,vexekučnejvecioprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému:
proti povinnému: I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX B., vedenej pod sp. zn. EX
4729/06 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska č. 17, 960

01 Zvolen, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 239,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/4790/2006-79 zo dňa 11.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu v prvej výrokovej vete o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. a/
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučného poriadku).
Zároveň druhou a treťou výrokovou vetou zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o
tom, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave,

sp. zn. SR 2431/06 zo dňa 30.06.2006. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva
o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 09.12.2005. Súd prvej inštancie vychádzal
zo záveru, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, preto na daný právny vzťah aplikoval
ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník)
upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul, je neprijateľnou podmienkou. Rozhodcovská doložka tvorí súčasť Všeobecných

obchodných podmienok oprávneného a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Uvedená rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Spotrebiteľ nemá možnosť od takto dojednanej rozhodcovskej zmluvy odstúpiť a
nemá možnosť ju zo zmluvy vylúčiť. Rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takto dojednanej
rozhodcovskej doložky preto nie je spôsobilým exekučným titulom, čo je dôvodom na zastavenie
exekúcie. S poukazom na uvedené súd zamietol aj návrh na zmenu súdneho exekútora, nakoľko

poverenie iného exekútora vykonaním predmetnej exekúcie by bolo v danom prípade neúčelné. O
trovách exekúcie rozhodol v zmysle § 203 ods. 1/ Exekučného poriadku.

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že
okresný súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodol nad rámec
zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie okresného
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na Nález ÚstavnéhoSúdu slovenskej republiky č. k. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že bolo povinnosťou okresného súdu minimálne dať sťažovateľovi priestor, aby
sa zoznámil s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodil, aby

sa k nim vyjadril, prípadne aby navrhol iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Opačný
výklad Najvyššieho súdu SR považoval Ústavný súd Slovenskej republiky v cit. Náleze za ústavne
nekonformný, v dôsledku čoho vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného mu v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil aj porušenie čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach tým, že okresný, aj krajský súd vykonali určitý dôkaz bez toho,

aby dali sťažovateľovi akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora
EÚ sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipa, Viktória Csipai zo dňa 21.02.2013. Namietal,
že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko exekučný súd mu neumožnil ako účastníkovi
konania viesť konkradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a
právnym otázkam nastolených exekučným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993,

musela by byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej
únie. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 140/2010. Oprávnený zdôraznil, že uplatňovanie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať
prostredníctvom„spravodlivého“konania,čoznamenádôslednéuplatňovaniezásadykontradiktórnostiv
základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní. V danom prípade podľa oprávneného nastalo činnosťou

súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice
svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak
možnosť vyjadriť sa k nej a rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného.

3. Oprávnený vyjadril tiež názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl.
3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť
spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka neprijateľnou podmienkou, a to s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Oprávnený pritom poukázal na rozsudok

Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. ÚS 1281/12 z 11.10.2012, z ktorých je objektívne zrejmé, že nemecká a česká jurisprudencia
samotné podriadenie sa rozhodcovskému konaniu na základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového
typu) nepovažuje za také, ktoré by spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, nakoľko obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách. Ak už

súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných
procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal
jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Exekučný súd nemôže vylúčiť
aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ, potom čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať
sa takéhoto vylúčenia. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie

neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom
EÚ, ktoré je súčasťou koncepcie neprijateľných podmienok.

4. Ak by súd neakceptoval vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil a Súdnemu dvoru Európskej

únie predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu
nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že táto podmienka sa aplikuje len
vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj
vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil,

že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

5. Oprávnený ďalej namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu. Mal za to, že exekučný súd nemá

právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkomtakéhotorozhodovaniajeúplnánemožnosťvykonaťprávopreveriteľa.Oprávnenýpovažoval
za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku beztoho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym
spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,

a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený konštatoval, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.
ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na
súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochranylegitímnehoočakávaniaaprincípomprávnejistoty.SpoukazomnarozhodnutieÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 212/06 zo dňa 28.06.2006 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu
právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným.Ďalejuviedol,žezákonorozhodcovskomkonaníurčujelehotu,vktorejúčastníkovikonania

umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti
rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti
poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súduaexekučnýsúdmusístakýmtorozsudkomnakladaťrovnako,akosrozsudkomvšeobecnéhosúdu.

Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

6. Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

7. Ďalej uviedol, že okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak,
ako keby toto ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom
rozsudku nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZoRK, s čím oprávnený nesúhlasil.
V odvolaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len

na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a
nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený tvrdil, že v danom prípade bolo na
objasnenie veci potrebné nariadiť pojednávanie podľa ust. 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré súd

prvého stupňa nevytýčil. Namietal tiež, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal
mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V
tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní pred

exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.

8. Poukázal tiež na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a namietal aj to, že okresný súd v danom
prípaderozhodolbezjehovypočutia,keďakoúčastníkkonanianeboloboznámenýstým,žeokresnýsúd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo

v súlade s právom na spravodlivý súdny proces, osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej
namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátuneprípustné. Na prieskum rozhodcovskej doložky slúži ust. § 40 ZoRK, ktoré povinný nevyužil, z čoho
vyplýva, že rozhodcovská doložka je v súlade s právom.

9. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom
úvere z dôvodu, že veriteľ poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere
v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá
ani ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť

si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o.
sú peňažné prostriedky, teda nie tovar a ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z
omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým

v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že
tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky.

K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného
titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade
poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z
bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva povinnosť povinného uhradiť oprávnenému
poplatokzakaždúzaslanúupomienkuvprípadeporušeniazmluvnýchpodmienokakopaušálnunáhradu

nákladov a administratívu s tým spojenú.

10. Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Súd nie je v exekučnom konaní oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku nie na návrh účastníka, ale z úradnej povinnosti, pričom takýto postup
je v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie
exekúciezaneprípustnú,pretožeexekúciabolazačatázákonnýmspôsobom,nazákladevykonateľného
a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.

Odvydaniaexekučnéhotitulu,aniodvydaniapoverenianavýkonexekúcienenastaližiadnenovéprávne
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval
napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

11. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

12. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

13. Podľa § 9a ods. 1/ Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

14. Podľa § 470 ods. 1/ CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľa § 243h veta prvá Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017, ak tento zákon v
§ 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.

16. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.04.2017 došlo
k novele Exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z. z. V zmysle prechodných ustanovení k úpravámúčinným od 1. apríla 2017 (§ 243h) sa predmetné exekučné konanie dokončí podľa predpisov účinných
do 31.03.2017, a teda v znení Exekučného poriadku do uvedeného dátumu.

17. Odvolací súd z odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje exekučné konanie v
prejednávanej veci prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a
druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p.

18. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP súd konanie preruší, ak

b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

19. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu ešte za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd

o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného
od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v
zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods.
2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
zachované.

20. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu
aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

21. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol.

22. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu

nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť
sa na Súdny dvor Európskej únie.

23. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10
odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný

prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z
účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd
povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu
súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

24. Zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí
odsek majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či
rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie
sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to
znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv

na vyriešenie sporu.

25. Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku
267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu
nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť

právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).26. Podľa § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

27. Z ustanovenia § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v druhej časti Civilného sporového poriadku v § 162, a nebolo ho možné
prerušiť ani z dôvodov uvedených v predchádzajúcom procesnom predpise, a to Občianskom súdnom
poriadku, ktorý bol k 30.06.2016 zrušený. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom

konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa
§ 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie
exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v
znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1
písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v
prejednávanej veci vôbec neaplikoval § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, súlad ktorého s Ústavou
Slovenskej republiky namietal oprávnený, považoval odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP za nedôvodný.

29. Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. v znení do 30.06.2016 a ani obsahom totožného § 162 ods. 1 písm. c) CSP, účinného
od 01.07.2016 dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia
s tým, že súdu zároveň navrhne otázku, ktorá má byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežná
otázkapredložená,jeodvolacísúd,t.j.súd,protirozhodnutiuktoréhoniejeprípustnýopravnýprostriedok

povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom
ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo
strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhovanú predbežnú otázku
za zjavne neopodstatnenú a irelevantnú vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom jej prejudiciálne

zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval
oprávneným položenú otázku za relevantnú pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje
výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak
je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej
otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej

únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)).

30. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov
uvedených v podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona,
preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

31. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 2431/06 zo dňa
30.06.2006,ktorýmbolapovinnémuuloženápovinnosťzaplatiťoprávnenémusumuvovýške272,85Eur
spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 264,89 Eur od 27.03.2006 do zaplatenia a nahradiť

trovy konania v sume 116,25 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Základný
právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého
úveru na základe Zmluvy o úvere zo dňa 09.12.2005.

32. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy

o úvere si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.,
so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvnýchstrán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

33. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval

súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

34. K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania,
a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd
poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v

spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ustanovení

§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku je odvolanie prípustné. Preskúmanie vecnej správnosti a
zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvej inštancie, je predmetom tohto odvolacieho -
druhostupňového konania.

35. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k rovnakému záveru

ako okresný súd o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy
nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej
uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah
považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným) v

zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto postupoval správne, v súlade s právnou
úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú
podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

36. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku

17Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésúsúčasťouzmluvyoúverejepotrebnépovažovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky

dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať
alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj okresnýsúd. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc

rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4/ Občianskeho zákonníka účinného v čase

uzatvorenia zmluvy neplatná.

37. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda okresný súd dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je

správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť, keďže exekučný titul bol
vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.

38. Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali neprípustnosti aplikácie Smernice
Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry

Súdneho dvora ES, primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, ako aj absencie RPMN
v zmluve o úvere nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie
neodôvodnil, v dôsledku čoho ich odvolací súd považoval za právne irelevantné.

39. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti prvej

výrokovej vety ako vecne správne podľa § 387 ods. 1/ CSP potvrdil.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1/ CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1/ CSP).