Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115226670
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115226670.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: A. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Svidník, ul.
Sovietskych hrdinov 163/66 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, o vydanie bezdôvodného obohatenia 96,- Eur a o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
15C/426/2015-69 zo dňa 15.12.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. o určení, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č.

XXXXXXXXX W.o dňa 28.02.2011, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 11)
o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie
Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná.

M e n í rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 96,- Eur s príslušenstvom tak, že žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške 96,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 96,- Eur od

12.11.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

M e n í rozsudok vo výrokoch o trovách konania tak, že priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu.

P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v
plnom rozsahu. O výške oboch nárokov rozhodne súd 1.inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 96,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne splatným odo dňa nasledujúceho
po dni doručenia žaloby žalovanému zamietol. II.Určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č.
XXXXXXXXX zo dňa 28.02.2011, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 11)
o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie
Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná. III. Vyslovil, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vyplývajúci z rozhodnutia

súdu vo výroku I. Napokon vyslovil IV., že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % vyplývajúci z rozhodnutia súdu vo výroku II.2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 52 ods.1 až 4, § 53 ods.1,2,3,5, § 54
ods.1,2, § 107 a § 451 Občianskeho zákonníka a ust.§ 1 ods.2, § 2 písm.a/, b/, § 9 a § 11 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (v písomnom

vyhotovení rozsudku nesprávne uvedené č.zákona 1296/2010 Z.z.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z dokazovania vyplynulo, že tretina poplatku, ktorý bol zmluvne
dohodnutý vo výške 96,- Eur predstavujú 2/3 administratívny poplatok(bod 11 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru). Poplatok z predmetného úveru predstavuje 128 % navýšenie. Cena plnenia nie je

vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané
úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a
predstavujú základný hodnotový poriadok. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo

pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na
vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100
% oproti priemeru bánk. K príslušnému administratívnemu poplatku, ktorý bol dlžníkom zaplatený je
potrebné uviesť, že z pohľadu súdu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže dodávateľ
vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie

je dodané. Takéto plnenie nie je ani v záujme spotrebiteľa ako dlžníka, pretože sa ním nesleduje
jeho záujem, ale výlučne záujem poskytovateľa finančných služieb. Dojednanie o administratívnom
poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti
ide. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok,
čo znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v

štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere č.
8XXXXXXXX z 28.02.2011 nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane
vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka takáto

podmienka porušením princípu dobrých mravov, a teda neprijateľná. Bolo preto dôvodné žalobe v časti
o vyhlásenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vyhovieť.
4. Ďalším žalobcom uplatneným nárokom je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 96,- Eur, čo
predstavuje sumu administratívneho poplatku, ktorú si žalobca uplatnil titulom, že žalovaný poskytol úver
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá zmluva nespĺňala obligatórne náležitosti tak, ako ich

vymedzovalo ust. § 9 ods. 2 cit. zák., konkrétne v zmluve absentovala konečná splatnosť úveru, ročná
úroková sadzba, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, RPMN a priemerná
hodnota RPMN (písm. f/, i/, j/, k/, y/), čo podľa ust. § 11 ods. 1 robí takýto poskytnutý úver bezúročným
a bez poplatkov aplikujúc zákonnú sankciu. Žalobca sa domnieva, že zo strany žalovaného sa jednalo
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, preto je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu a nárok nie

je premlčaný. Naopak, žalovaný vzniesol námietku premlčania.

5. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná premlčacia lehota subjektívna dvojročná
a objektívna trojročná. V prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia platí objektívna desaťročná
premlčacia lehota. Objektívna premlčacia doba je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch

dotknutých osôb a vždy začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. V danom
prípade k bezdôvodnému obohateniu došlo potom, ako žalobca vyplatil žalovanému úver, teda
14.10.2011. Platí, že subjektívna premlčiaca doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby a
v danom prípade by subjektívna premlčacia doba uplynula 15.10.2013, objektívna premlčacia doba
15.10.2014 a objektívna desaťročná premlčacia doba 15.10.2021. V danom prípade by bola zachovaná

len premlčacia doba za predpokladu, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie
sa. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa, musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný
úmysel, a to či už priamy alebo nepriamy smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a musí
existovať v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nepostačuje, ak bolo bezdôvodné obohatenie
získané neúmyselne a následne by si ho príjemca úmyselne ponechal. Úmysel (v zmysle ust. § 15 Tr.

zák.) sa rozlišuje priamy alebo nepriamy, pričom o priamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať
chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor
iného obohatil vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad že sa takstane,bolstýmtouzrozumený.Takétoúmyselnékonaniemusíbyťposudzovanénakaždomjednotlivom,
konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy. Zmluva o úvere
uzavretá medzi sporovými stranami bola uzavretá v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,

ktorý pre platnosť Zmluvy o úvere vyžadoval záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jeho prospech peňažné prostriedky v určitej sume a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. Je nesporný záujem veriteľa získať odplatu vo forme úrokov, čo však nedokazuje
úmyselzískaťbezdôvodnéobohatenie.Pokiaľsažalovanémuvyčíta,žeakosubjektpodnikajúcivoblasti
poskytovania úverov nebankovým spôsobom mal mať vedomosť o tom akým právnym predpisom je

potrebné sa riadiť, mal tento poznať a mal ho dodržiavať, tak v tomto prípade aj žalobca mal poznať
zákony (zákonná fikcia - neznalosť práva neospravedlňuje) a mohol vedieť, že úver nie je výhodný a
neplatí splátky v správnej výške (žalobca čerpal u žalovaného 2 úvery). Je nesporne pravdivým fakt, že
nároky z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom, a preto sa nežiada prístup súdu
zohľadňujúci záujem slabšej strany, ale je potrebné zachovávať rovnosť strán. Súd preto neakceptoval
tvrdenie žalobcu, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedela až v októbri 2015, pretože

toto tvrdenie nemá žiaden vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty
nezávisí od správania žalobcu ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci advokáta, pre plynutie
premlčacej doby sú rozhodujúce skutočnosti nezávislé od vôle subjektov. O zákonných nedostatkoch
spotrebiteľskejzmluvysažalobcamoholdozvedieťzplatnejprávnejúpravyataktohájiťsvojepráva.Súd
je toho názoru, že v čase uzavretia zmluvy nemohol žalovaný predpokladať vývoj rozhodovacej činnosti

súdov SR vychádzajúce z bohatej legislatívnej činnosti v záujme ochrany práv spotrebiteľov. Zároveň
súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu prax napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 2Co/9/2012, rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 14Co/530/2015, 14Co/637/2015,
16Co/746/2015 a rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky 25Cdo/2581/98 a 30Cdo/2758/2006.

6. Ku dňu úhrady poslednej splátky dňa 14.10.2011 už žalobca poznal výšku bezdôvodného obohatenia
žalovaného, poznal tiež kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, teda disponoval všetkými relevantnými
podkladmi pre uplatnenie si vydania bezdôvodného obohatenia.

7. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne zavinenia žalovaného vo forme úmyselného

bezdôvodného obohatenia. Všeobecný argument ohľadom uzatvárania spotrebiteľských zmlúv i s inými
spotrebiteľmi, ktoré neobsahovali obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho sa zmluvy považujú za
bezúročné a bez poplatkov je právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovaného
obohatiť sa. V tom čase platná právna úprava Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžadovala pre
platnosť zmluvy splnenie prísnych obsahových náležitostí s cieľom ochrany spotrebiteľa, avšak žiaden

právny predpis nestanovoval ako dôsledok absencie obligatórnych náležitostí v spotrebiteľskej zmluve,
že dochádza „ex lege“ k predlženiu trojročnej objektívnej premlčacej doby na desaťročnú objektívnu
premlčaciu dobu na uplatnenie nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Zákon obsahoval sankciu
v podobe, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu súd mal za to,
že na uplatnenie nároku uplynula tak subjektívna, ako aj objektívna premlčacia lehota, pričom nárok

sa premlčal v subjektívnej premlčacej lehote dňa 15.10.2013. Na aplikáciu objektívnej premlčacej
desaťročnej lehoty súd nevidel relevanciu.

8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že podľa úspech v konaní pozostával z
dvoch samostatných žalobou uplatnených nárokov. Vo vzťahu k rozhodnutiu o vydaní bezdôvodného

obohatenia súd žalobu zamietol, preto je v konaní žalobca neúspešný a plne úspešný je žalovaný. Súd
tak rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalovanému žalobcom. Vo
vzťahu k určeniu neprijateľnej zmluvnej podmienky súd žalobe vyhovel a preto bol plne úspešný žalobca
a neúspešný žalovaný. Vo vzťahu k tomuto výroku rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 %. Výška trov bude vyčíslená samostatným rozhodnutím po právoplatnosti

rozsudku.

9. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie žalobca i žalovaný.

10. Žalobca podal odvolanie proti prvému a tretiemu výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie

zamietol jeho žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia rozhodol o náhrade trov konania. Odvolanie
podal z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia súd zamietol, keď dospel k záveru,
že nárok žalobcu je premlčaný pre uplynutie tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. Súdprvej inštancie správne konštatuje, že subjektívna lehota plynie od doby, kedy sa oprávnený dozvedel o
bezdôvodnomobohatení,tedaojehovýške,akoajotom,ktosanajehoúkorobohatilasprávnejeajjeho
konštatovanie, že podstatnou okolnosťou je kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, a že z tohto hľadiska

je podstatná vedomosť o tom kedy oprávnený získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých
možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie, pričom nie sú podstatné právne znalosti, ale z týchto správnych
konštatovaní nevyvodil správne skutkové zistenia ani správne právne posúdenie. Poukázal na znenie
ust.§ 101 a § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka. Úvahy súdu prvej inštancie o začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby, ale aj o neakceptovaní aplikácie objektívnej desaťročnej premlčacej doby

považuje žalobca za mylné, nelogické, nespravodlivé a nemajúce oporu v zákone. Ak by to nebolo z
pohľadu stotisícov zadlžených spotrebiteľov tragické, tak by to bolo až komické, že sa súd snaží žalobcu
presvedčiť, že on a s ním aj stotisíce ďalších zadlžených spotrebiteľov systematicky, pravidelne a celé
roky, bezdôvodne obohacuje dodávateľov, titulom úžerných úrokov, plnení z neprijateľných zmluvných
podmienok, neplatných zmlúv, alebo zmlúv neobsahujúcich zákonom požadované náležitosti, aj keď vie,
žetietoplneniadodávateľomnepatriaakaždútakútonedôvodnúplatbuplatísvedomím,žedodávateľovi

nepatrí, ale platiť chce, teda že žalobca chce, aby odberateľ získaval na ich úkor peniaze bez právneho
dôvodu. Pre kategóriu objektívnosti je podstatou jej nezávislosť od ľudského vedomia. Naproti tomu pre
kategóriu subjektívnosti je podstatou jestvovanie vo vedomí, závislosť od vedomia, získanie vedomostí.
Subjektívna premlčacia doba plynie od vtedy, kedy ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie
získané, skutočne zistí, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu

na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3 Cdo 145/2004, z ktorého vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná) nielen
predpokladaná vedomosť oprávneného. Žalobca nevedel, že platby, ktoré od neho žalovaný prijal
nad výšku istiny, od neho prijíma protizákonne. Žil v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade

so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom žalobca veril
tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou starostlivosťou, bezo zbytku podľa zákona. Až
od združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedel, že žalovaný od neho prijal platby, v rozpore so
zákonom a že mu predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom
vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti

o týchto skutočnostiach, prichádzalo u žalobu do úvahy podanie žaloby a až od tohto momentu mohla
začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Pri akceptovaní výkladu prijatého súdom prvej inštancie, by
bolo rozlišovanie premlčacej doby na objektívnu a subjektívnu, nadbytočné. Pre vzťah objektívnej a
subjektívnej premlčacej doby je charakteristické, že ich plynutie je komplementárne. To znamená, že
okamih, v ktorom mohol oprávnený subjekt uplatniť právo po prvýkrát sa zásadne definuje momentom

subjektívnej vedomosti oprávnenej osoby. Od tohto okamihu začína plynúť dvojročná premlčacia doba,
na uplatnenie práva na súde, ktorá plynie v rámci doby objektívnej, a tá začína plynúť, bez ohľadu
na vedomosť oprávneného od momentu udalosti, ktorá spôsobuje bezdôvodné obohatenie. Zákon
vyžaduje dokonanie stavu vedomia oprávneného reálnym nadobudnutím vedomostí o definovaných
skutočnostiach. Nestačí teda možnosť, či pravdepodobnosť získania tejto vedomosti, oprávnený musí

uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Vedieť komu žalobca zaplatil, kedy a koľko neznamená,
že vie, že platil nedôvodne, že veriteľ sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Zákon na začatie plynutia
subjektívnejpremlčacejdobynevyžaduje,abyžalobcazískallenvedomosťokvantitetýchtoskutočností,
že sa stali, ale aj o ich kvalite, že došlo k porušeniu jeho práv a k bezdôvodnému obohateniu a že
môže podať žalobu. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná vedomosť o tom,

že niečo objektívne existuje. Podstatná je vedomosť o tom čo to, čo existuje je. Poznanie, vedomosť,
to je podstata subjektívnej premlčacej doby a to bez ohľadu na poznanie právnej kvalifikácie právneho
vzťahu, ktorý laik, nie právnik spravidla nepozná a ani poznať nepotrebuje a ani nie je potrebné, aby
ktokoľvek oprávnenému právnu kvalifikáciu právneho vzťahu vysvetľoval. Žalobca poukázal v tejto
súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3306/2007 z 30.09.2009, 25Cdo/2581/98 z

31.08.2000, 30Cdo/2758/2006 zo 14.08.2007, rozsudok Najvyššieho súdu SR 6MCdo/9/2012 zo dňa
16.01. 2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/41/2012 zo dňa 06.03.2013, 7Co/185/2013
zo dňa 31.03.2014 a ďalšie. Preto navrhol, aby odvolací súd v napadnutých výrokoch rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to vo výroku II. a IV. Namietal
vady uvedené v ust.§ 365 ods.1 písm.d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) tým, že
súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred
súdom. Zároveň súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam anapokon vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný je toho názoru, že žalobca
na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemá naliehavý právny záujem. Poukázal na znenie
ust.§ 137 písm.c/ C.s.p., ktorý podľa názoru žalovaného pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k

právam, už nie právnym vzťahom ako ust. § 80 písm.c/ Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30.06.2016. Nie je splnený zákonný predpoklad určujúcej žaloby, nakoľko predmetná zmluva je
uhradená, na základe čoho nemôže byť žalobcovo právo v budúcnosti neisté alebo ohrozené, čo je
základný predpoklad naliehavého právneho záujmu. Aj v prípade rozhodnutia súdu, ktorý by posúdil
predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú, nezakladal by tento rozsudok žiadne nové práva

alebo povinnosti a teda vydanie takéhoto rozhodnutia by bolo neúčelné. Žalobca sa domáha určenia
neplatnosti právnej skutočnosti, teda neprijateľnosti a nie určenia, či tu právo je alebo nie je. Určenie
existencie/neexistencie právnej skutočnosti odporuje vo svoje podstate zásade, že súd má určiť aktuálny
právny stav. Takéto určenie právnej skutočnosti, ako to vyplýva z ust.§ 137 písm.d/ C.s.p. je možné
len vtedy, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, pričom určenie neprijateľnosti nevyplýva zo
žiadneho osobitného predpisu. Takýmto právnym predpisom nie je zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa, ktorý v žiadnom zo svojich ustanovení a to ani v § 3 ods.5 nepripúšťa žalobu o určenie
právnej skutočnosti. Zákon o ochrane spotrebiteľa iba konštatuje oprávnenie spotrebiteľa domáhať sa
ochrany svojich práv bez toho, aby bližšie špecifikoval typ žaloby, ktorou sa spotrebiteľ môže domáhať
svojho práva proti porušovateľovi na súde (rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 17Csp/52/2016 zo
dňa 07.06.2017). Rovnaký právny názor má i Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 14.06.2017

sp.zn.17Co/325/2016.Otázkanaliehavéhoprávnehozáujmunaurčenívzmysle§80písm.c/O.s.p.bola
riešenáNajvyššímsúdomSlovenskejrepublikyvrozhodnutízodňa16.03.2016.Pretožalovaný navrhol,
aby odvolací súd podľa ust.§ 391 ods.1 C.s.p. výrok II. a výrok IV. rozsudku zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokmi rozsudku proti
ktorým smeruje odvolanie žalobcu. Poukázal na znenie ust.§ 451 Občianskeho zákonníka. Je toho
názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje
zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne

vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol
a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Pokiaľ by napriek uvedeným tvrdeniam
súd druhej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu,
poukázal žalovaný na skutočnosť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke
zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy každému, koho sa týka. Na

základe uvedeného vyplýva, že žalobca v čase uzavretia zmluvy o úvere v zmysle právnej domnienky
vedel, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, že úroky a poplatky nemusel žalovanému
uhradiť, napriek tomu žalovaný naďalej poukazoval splátky nad rámec istiny. Zároveň poukázal na
skutočnosť, že nakoľko uzatváranie spotrebiteľských úverov a tiež okolnosti neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách boli medializované v tlači a to v období niekoľkých rokov a z toho dôvodu

žalobca mal možnosť tieto poznatky nadobudnúť už v čase uzavretia zmluvy o úvere. Žalobca má za
to, že pokiaľ aj by došlo k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného, jeho vydanie podlieha
premlčacej lehote. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia
všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné v
každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný

v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol
uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný v čase uzavretia zmlúv o úvere nemohol
mať vedomosť ani predpokladať, že niekoľko rokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere
posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktoré neobsahuje podstatné náležitosti podľa Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Preto žalovaný navrhol rozsudok vo výroku I. a III. ako vecne správny potvrdiť.

13. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril aj keď mu bolo na vyjadrenie doručené.

14. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.10.2018 a zistil, že
odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné nie je.15. Žalobca v svojom odvolaní napadol zamietnutie žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 96,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne splatným odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žaloby žalovanému. Žalovaný zas namietal určenie, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere

č. XXXXXXXXX zo dňa 28.02.2011 uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 11
o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľná. Zároveň obe strany namietajú
výroky o trovách konania vo vzťahu k povinnosti im uloženej.

16. Vo vzťahu k určeniu, že zmluvná podmienka je neprijateľná v bode 2 výroku rozsudku odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti vrátane jej dôvodov, na
ktoré plne odkazuje. Vo vzťahu v konaní sa opakujúcim odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd
uvádza, že podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie jasne a výstižné vysvetlil,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia právne argumenty strán vo vzťahu k určeniu neprijateľnej
zmluvnej podmienky. V tejto časti súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Teda správny je postup súdu prvej inštancie,
ktorým vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej vo všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru - bod 11 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a

uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Zo zákonného ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určenie neplatnosti
neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení strán sporu a predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva

neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spotrebiteľ má právo, aby jeho
právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova
zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej

podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne
zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za
neprijateľnú.OdvolacísúdpoukazujenarozsudokSúdnehodvoraz27.02.2014vovecisp.zn.C-470/12,
bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky
aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice

93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň
na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“. Občiansky zákonník

obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni
žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve,
ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného, ustanovenie §
298 ods. 2 CSP výslovne uvádza povinnosť súdu vyjadriť neprijateľnú podmienku vo výroku rozsudku,

ak nárok priznáva z takejto podmienky.

17.PretoodvolacísúdpotvrdilrozsudokvovýrokuII.ourčení,žezmluvnápodmienkavzmluveoúvereč.
XXXXXXXXX W.o dňa 28.02.2011, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 11)
o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie

Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná podľa ust.§ 387 C.s.p.

18. Čo do zamietnutia žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 96,- Eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,05 % ročne splatným odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby odvolací
súd uvádza, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil v bode 24 a 25 svojho

rozhodnutia, keď uviedol, že ku dňu úhrady poslednej splátky dňa 14.10.2011 už žalobca poznal
výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného, poznal tiež kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil,
teda disponoval všetkými relevantnými podkladmi pre uplatnenie vydania bezdôvodného obohatenia.Zároveň, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom úmyselného bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného.

19. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný v postavení veriteľa a žalobca v
postavení dlžníka uzavreli dňa 28.02.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol
žalovaný žalobcovi úver v sume 150,- Eur za poplatok 96,- Eur, spolu 246,- Eur, ktorý mal byť uhradený
v 6 mesačných splátkach po 41,- Eur, počnúc dňom 08.04.2011. Z karty splátok a pokút vyplýva,
že žalovaný uhradil úver v splátkach, pričom poslednú splátku realizoval dňa 14.10.2011. Žalobca

vo výpovedi uviedol, že nespochybňuje čerpanie pôžičky a nespochybňuje ani to, že ju splatil, avšak
žalovaný si od neho nepýtal dôchodkový výmer, teda nevedel, koľko berie. Termín splatnosti pôžičky
žalobcovi nevyhovoval, pretože bol stanovený na ôsmeho a žalobca čerpal dôchodok až dvadsiateho.
Keď sa to pokúšal riešiť s vedúcou pobočky, tak nič nevybavil. Od žalovaného čerpal dve pôžičky, jednu
vyrovnal úplne a následne mu ponúkli ďalšiu, no nebolo to preňho výhodné.

20. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je
to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny. V zmluve o úvere zo dňa 28.02.2011 č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalobcom a
žalovaným skutočne túto charakteristiku spĺňa. Na uvedenú zmluvu sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Žalobca žiadal bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi platbami,

to jest 246,- Eur a výškou úveru 150,- Eur, teda 96,- Eur. Tvrdil, že sa o skutočnosti, že sa žalovaný
na jeho úkor bezdôvodne obohatil dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
dňa 02.10.2015, ktorý ho informoval o náležitostiach zmlýv o úvere spoločnosti Pohotovosť s.r.o., a
rozhodnutiach súdu. Zároveň predložil prehlásenie Združenia HOOS z 2.10.2015.

21. Odvolací súd je toho názoru, že subjektívna premlčacia doba v danom prípade začala plynúť až
od preukázateľnej vedomosti žalobcu o tom, že žalovaný od neho prijal plnenie v rozpore so zákonom,
teda dňa 02.10.2015. Žaloba bola podaná dňa 26.10.2015 počas plynutia subjektívnej premlčacej
doby. Princíp neznalosť zákona neospravedlňuje v danom prípade musí ustúpiť princípu ochrany
spotrebiteľa. Možno prisvedčiť žalobcovi keď v odvolaní, ale aj v priebehu konania uvádzal, že nevedel,

že platby, ktoré od neho žiada žalovaný prijal nad výšku istinu od neho protizákonne. Zároveň, že žil v
omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením
spotrebiteľského práva, pričom žalobca veril tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou
starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona. Odvolací súd uveril žalobcovi, že až od Združenia na ochranu
spotrebiteľov sa dozvedel, že žalovaný od neho prijal platby v rozpore so zákonom, a že mu predložil na

podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na
ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomostí o týchto skutočnostiach prichádzalo
uňho do úvahy podanie žaloby a od toho momentu začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Odvolací
súd súhlasí s názorom odvolateľa, že začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je na rozdiel od
úvahy súdu prvej inštancie v závisle len na subjektívnej teda vedomostnej zložke poznania žalobcu o

skutočnostiach,žemôžepodaťžalobu.Totovedomiemusínastaťažalobamusíbyťpodanávobjektívnej
premlčacej dobe. Odvolací súd súhlasí s názorom odvolateľa, že vedieť komu zaplatil, kedy a koľko
neznamená, že vedel, že platil nedôvodne, a že sa veriteľ na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Na začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná vedomosť o tom, že niečo objektívne existuje.

22. Čo sa týka objektívnej 10.ročnej premlčacej doby odvolací súd má za to, že ide o úmyselne
konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu. Je skutočne vylúčené, aby žalovaný ako profesionál
v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo. Žalovaný minimálne vedel, že neuvedením
obligatórnych náležitosti v zmysle § 9 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne úrokovej
sadzby, ktorú je možné vyvodiť z výšky poplatku uvedeného v zmluve, počtu splátok v spojení so

všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, čo spôsobuje neprehľadnosť a spotrebiteľovi de facto
znemožňuje získať zrozumiteľné náležité informácie o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do
ktorého vstupuje a neuvedením údajov o RPMN, priemernej RPMN a konečnej splatnosti úveru, výšku,
počtu, termínov splátok, úrokov a poplatkov tak ako to konštatuje súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozhodnutia v bode 19., priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná

sankcia, t.j. že žalovaný ako veriteľ nebude môcť od žalobcu ako dlžníka žiadať úrok z úveru a ani
iné poplatky a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus
inderectus, to znamená nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamymúmyslom získať majetkový prospech. Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s
10-ročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo podľa ust.§ 107
ods.2 Občianskeho zákonníka. Žaloba bola podaná, tak ako bolo konštatované vyššie, dňa 26.10.2015,

pričom objektívna premlčacia doba tak ako to správne čo do časového úseku zistil súd prvej inštancie a
konštatuje to v bode 22. uplynie až 15.10.2021. Žaloba bola teda podaná včas i čo do plynutia objektívnej
premlčacej doby.

23. Súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav, zistil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXX

zo dňa 28.02.2011 neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods.2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, preto sa uvedený úver v zmysle ust.§ 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

24. Súd prvej inštancie však vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že v danom prípade
nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd zároveň nesúhlasí s názorom súdu prvej

inštancie, že pri bezdôvodnom obohatení sa nejedná o spotrebiteľský vzťah. Nároky na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré majú základ v spotrebiteľskej zmluve podľa názoru odvolacieho súdu
spadajú pod režim spotrebiteľského práva. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov
v realite praktického života a teda aj zdravého rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti
právnych predpisov akými sú ustanovenia o premlčaní zo strany spotrebiteľa. Tak ako odvolací súd

už niekoľkokrát judikoval, pre neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočnú informovanosť
nemôže byť spotrebiteľovi spôsobená ujma. Žalovaný preto nadobudol bez právneho dôvodu v zmysle
ust.§ 451 ods.2 Občianskeho zákonníka žalovanú sumu vo výške 96,- Eur. Zároveň žalobca žiadal
priznať úrok z omeškania po dni doručenia žaloby žalovanému. Žaloba bola doručená žalovanému dňa
11.11.2015, teda žiadal rozhodnúť o úroku z omeškania od 12.11.2015.

25. Z dôvodov uvedených vyššie teda že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, nesprávne
však vec právne posúdil, odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku I. o zamietnutí v časti o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 96,- Eur s príslušenstvom tak, že žalovaný je povinný vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 96,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne

zo sumy 96,- Eur od 12.11.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle ust.§
388 C.s.p.

26. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.2 C.s.p. v spojení s ust.§ 255 ods.1
C.s.p. zmenil rozsudok a priznal úspešnej strane, teda žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu. Zároveň odvolací súd rozhodol i o trovách
odvolacieho konania tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k
žalovanému v plnom rozsahu. Zároveň vyslovil, že o výške oboch nárokov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.