Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 16, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/51/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716205531
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716205531.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcov: 1/ E.. Q.Š. P., F.. X.X.XXXX,
F. G. X, T., 2/ D.. E. E., F.. XX.X.XXXX, Z.A. XX, T. T., právne zastúp. Advokátskou kanceláriou JUDr.
BarsonMašans.r.o.,Hviezdoslavova2,Poprad,IČO:36858935,protižalovanému:Slovenskályžiarska
asociácia, občianske združenie, Karpatská 3256/15 Poprad, IČO: 42 133 700, právne zástup. JUDr. Ing.
Marcelou Martinkovičovou advokátkou, Okružná 36 Poprad, IČO: 50 672 720, o neplatnosť vylúčenia
žalobcov v 1/ a 2/ rade z členstva Slovenskej lyžiarskej asociácií, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 26.02.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) vyššie označeným napadnutým rozsudkom v I.
výroku návrh zamietol a v II. výroku priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom
1. a 2. v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia žiadali aby súd určil, že
rozhodnutie konferencie Slovenskej lyžiarskej asociácie (ďalej len SLA) zo dňa 29.5.2016, ktorým
žalovaný rozhodol o vylúčení žalobcov v 1/ a 2/ rade zo Slovenskej lyžiarskej asociácie je nezákonné
a toto sa zrušuje v plnom rozsahu. Uplatnili si trovy konania. V žalobe uviedli, že na konferencii SLA
dňa 29.5.2016 boli schválené návrhy E. H. na vylúčenie členov Q. P. a D.. E. E., registrovaných za úsek
alpských disciplín. Zánikom členstva zaniká menovaným aj mandát delegáta na riadnej konferencii SLA
konanejdňa29.5.2016.Žalobcoviamalizato,žepredmetnáKonferencianemalaprávomocnavylúčenie

žalobcov v 1/ a 2/ rade, nakoľko v zmysle Stanov SLA platných do 29.5.2016 čl. II - Členstvo, čl. 6 -
Riadne členstvo, bod 6.5 ods. c) Členstvo v SLA zaniká vylúčením pre obzvlášť závažné previnenie
nezlučiteľné s členstvom v SLA. Vylúčením žalobcov v 1/ a 2/ rade nebol dodržaný postup pri odvolávaní
členov upravený v Disciplinárnom poriadku. Konferencia SLA nemohla rozhodnúť o vylúčení žalobcov
v 1/ a 2/ rade, pretože tak môže urobiť výlučne podľa Disciplinárneho poriadku iba Disciplinárna komisia
a odvolacím orgánom je Predsedníctvo. Rozhodnutie o vylúčení žalobcov v 1/ a 2/ rade je v rozpore
so Stanovami, je nezákonné, boli porušené základné ústavné práva žalobcov, predovšetkým právo

združovať sa, právo na spravodlivé prejednanie veci, právo na obhajobu. Žalobcovia poukázali aj na
skutočnosť, že nové Stanovy SLA boli prijaté jej Konferenciou z 29.5.2016 až po rozhodnutí o vylúčení
žalobcov z asociácie, a teda nebolo možné podľa nich ešte postupovať, lebo nemohli byť vtedy ešte
platné a účinné. Aj novoprijaté stanovy SLA považujú žalobcovia za rozporné so Zákonom o športe aZákonom o združovaní občanov. Žalovaný v celom rozsahu poprel nárok, ktorý si žalobcovia uplatnili.
Konferencia prijala napadnuté rozhodnutia v súlade so svojimi platnými stanovami, ako aj v súlade so
zákonom č. 440/2015 Z. z. Podľa stanov zo dňa 6.9.2014 má konferencia právo rozhodnúť o ďalších

otázkach, ktoré jej do pôsobnosti zveruje zákon o športe , ktorý je účinný od 1.1.2016. Podľa § 22
ods. 2 zák. č. 440/2015 Z. z. zveril do kompetencie najvyššieho orgánu národného športového zväzu,
t. j. v tomto prípade do kompetencie konferencie, aj rozhodovanie o vylúčení člena. Na základe toho
konferencia bola oprávnená prijať napadnuté rozhodnutia o vylúčení žalobcov v 1/ a 2/ rade, podľa čl.
10, bodu 10.3 písm. i) stanov zo dňa 6.9.2014 v spojení s § 22 ods. 2 zákona o športe. Žalovaný zároveň

vo veci namietal právomoc súdu o tejto veci konať a rozhodnúť od 1.7.2016 a navrhol konanie zastaviť.
Podľa neho čl. 29 Ústavy SR, čl. 20 Listiny základných práv a slobôd a čl. 11 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd garantujú právo združovať sa, garantujú oddelenosť združení od
štátu a aj to, že akékoľvek obmedzenia tohto práva alebo zásah do týchto práv musí byť ustanovený
zákonom. Akékoľvek rozhodnutie orgánu občianskeho združenia, je jeho vnútornou záležitosťou a
spadá pod spolkovú autonómiu. Súdy boli oprávnené do 30.6.2016 zasiahnuť do práva združovať sa a

preskúmavať rozhodnutia orgánov občianskych združení na základe § 15 zákona o združovaní občanov.
Vypustením tohto ustanovenia bolo toto zákonom priznané právo súdu zasiahnuť, či obmedziť právo sa
združovať. Teda súd nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie občianskeho združenia, a už vôbec nie
takéto rozhodnutie združenia rušiť. Žalovaný podaním zo dňa 3.7.2017 oznámil, že dňa 14.5.2017 sa
konala Konferencia žalovaného, ktorá potvrdila uznesenie Konferencie žalovaného zo dňa 29.5.2016,

ktorými boli žalobcovia v 1/ a 2/ rade vylúčení z občianskeho združenia.
Súd prvej inštancie po prevedenom dokazovaní konštatoval, že tvrdenie žalobcov o tom, že jediným
spôsobom a oprávneným orgánom na konanie a rozhodnutie o ich vylúčení z členstva SLA je len
disciplinárnakomisia,niejesprávny.ŽalovanýspôsobzánikučlenstvavSLAmalpredisciplinárneskutky
presne upravený v Disciplinárnom poriadku a zánik členstva bola sankcia pri zistení disciplinárneho

previnenia člena, ktoré konanie bolo presne špecifikované v čl. 29 Disciplinárneho poriadku. Zánik
členstva v SLA bol naviac upravený aj v Stanovách SLA zo dňa 6.9.2014, kde členstvo mohlo zaniknúť
na základe objektívnych právnych skutočností (oznámenie člena SLA, uplynutím doby, úmrtím, zánikom
SLA), nesplnením podmienok Organizačnej zložky podľa čl. 6 bod 6.3 a ďalej na základe podnetu
odborného úseku SLA alebo sekretariátu SLA, v ktorom bude rozhodovať Predsedníctvo SLA [prípady

podľa ods. 6.5 písm. b) a c)]. Podľa Stanov bola Konferencia SLA označená v rámci orgánov SLA
(čl. 9, 10) za najvyšší orgán SLA. V stanovách je uvedený presný zoznam kompetencií Konferencie
s tým, že ustanovenie čl. 10 v bode 10.3 písm. i) je vo vzťahu k ďalším kompetenciám odkaz na tie
kompetencie, ktoré tomuto orgánu priznáva zákon. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 440/ 2015 Z. z., o
neprijatí za člena národného športového zväzu alebo o vylúčení člena z národného športového zväzu

rozhoduje najvyšší orgán, o vylúčení člena môže rozhodnúť aj disciplinárny orgán na základe závažného
disciplinárneho previnenia. Citované zákonné ustanovenie dáva priamo Konferencii SLA kompetenciu
rozhodovať o tom, kto bude alebo nebude jej členom. Preto postup Konferencie dňa 29.5.2016 o
vylúčení žalobcov z členstva v SLA (národný športový zväz) bol v súlade so zákonom. Žalobe žalobcov
nebolo možné vyhovieť, pokiaľ títo namietali kompetenciu Konferencie rozhodnúť o personálnej otázke

voči žalobcom a len pre tento namietaný dôvod určiť toto rozhodnutie za nezákonné a zrušiť ho vo
vzťahu ku každému žalobcovi. Preto súd žalobu zamietol. Predmetom skúmania súdu neboli iné dôvody
než tie, ktoré boli tvrdené v žalobe. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal
úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia z dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a z rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietali, že súdu pri rozhodovaní ušla tá skutočnosť, že Stanovy Slovenskej lyžiarskej asociácie zo
dňa 6.09.2014 boli prijaté skôr, ako vstúpil do platnosti Zákon o športe. Zákon o športe je právna

norma, ktorá upravuje podmienky fungovania občianskych združení založených za účelom vykonávania
jednotlivých športov za podmienky, že tieto organizácie chcú byť poberateľmi štátnej dotácie alebo
príspevku na výkon svojej športovej činnosti. Je teda zrejmé, že nie je možné, aby stanovy prijaté
pred účinnosťou Zákona o športe mohli odkazovať na tento zákon a novší zákon bol použitý ako
argument pre rozhodnutie konferencie. Zákon o športe je špecifický v tom, že táto norma iba upravuje

pravidlá, ktoré musí spĺňať športová organizácia, preto aby mohla poberať štátnu dotáciu, to znamená
že ustanovenia zákona musia byť implementované do stanov športovej organizácie a až potom sa
stávajú záväznými a teda ustanovenia zákona o športe nie je možné priamo aplikovať na činnosť
organizácie, ale ustanovenia tohto zákona musia byť implementované do stanov, pričom záväznýmipre činnosť organizácie sú stanovy a nie Zákon o športe. Nie je tu teda priama účinnosť ustanovenia
zákona o športe na športovú organizáciu, ale k ich implementácií je potrebné prijatie nových stanov a
prostredníctvom týchto stanov uplatňovať ustanovenia Zákona o športe. Ak súd rozhodol, že konferencia

SLA zo dňa 29.05.2016 pred tým, ako prijala nové stanovy, ktoré implementovali ustanovenia Zákona o
športe do stanov SLA mohla rozhodovať v zmysle ustanovení Zákona o športe, konkrétne ustanovenie
§ 22 ods. 2, takéto rozhodnutie je zjavne nezákonné práve pre absenciu priamej účinnosti Zákona
o športe na právomoci konferencie SLA, ktorá bola viazaná výlučne stanovami zo dňa 6.09.2014 a
zákonnou úpravou platnou v čase prijímania týchto stanov, teda ku dňu 6.09.2014, kedy Zákon o športe

ešte ani neexistoval. Je teda zrejmé, že rozdiel spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej
namietali, že súdu ušla aj tá skutočnosť, že rozhodnutie o vylúčení je taký zásah do osobných práv, voči
ktorému musí existovať možnosť obrany a nemôže ísť o svojvoľné rozhodnutie orgánu. Takýto výklad
Zákon o športe, ako je prezentovaný v tomto rozhodnutí je protiústavný, keďže neposkytuje možnosť
obrany proti takémuto rozhodnutiu o vylúčení člena z občianskeho združenia. Súd sa otázkou, či vôbec
bola žalobcom poskytnutá možnosť obrany, ako je zrejmé ani nezaoberal. Aj z toho dôvodu sa toto

rozhodnutie javí ako arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže súd sa otázkou či rozhodnutie o vylúčení
bolo prijaté zákonným spôsobom a či pri tomto rozhodovaní poskytnutý priestor na obhajobu žalobcom,
vôbecnezaoberal.Navrhli,abyodvolacísúdrozsudokOkresnéhosúduvPopradeč.k.XXC/XXX/XXXX-
XXX zo dňa 26.02.2018 zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu, zároveň si uplatnili nárok na náhradu
trov konania.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že konferencia bola oprávnená prijať rozhodnutia
o vylúčení žalobcov ako členov žalovaného, ktoré boli prijaté dňa 29.05.2016 podľa čl. 10, bodu 10.3.
písm. i) Stanov zo dňa 6.09.2014 v spojení s ust. § 22 ods. 2 Zákona o športe. Zákon o športe bol
určený už 01.01.2016 a v ustanovení § 2 ods. 2 zveril tento zákon do kompetencie najvyššieho orgánu

národného športového zväzu, čiže v prípade žalovaného konferencii SLA aj rozhodovanie o vylúčení
člena, na základe toho o vylúčení žalobcov rozhodol najvyšší orgán, ktorý reprezentuje vôľu členskej
základne žalovaného a toto prostredníctvom delegátov dala nespochybniteľne a jednoznačne najavo,
že väčšina členov sa nechce „združovať“ so žalobcami. Neexistuje iný orgán žalovaného, ktorý by bol
legitimovanejší a povolanejší ako konferencia rozhodnúť o tom, koho členovia žalovaného nechcú medzi

sebou a koho chcú vylúčiť zo svojho stredu. Konferencia žalovaného je oprávnená podľa čl. 10, bod
10.3 písm. d) rozhodovať aj o zmene stanov. Až di rozhodnutia konferencie o zmene stanov ostávajú
naďalej v platnosti stanovy, ktoré boli prijaté konferenciou naposledy, t.j. na konferencii konanej dňa
06.09.2014. Preto tvrdenie žalobcov o tom, že stanovy zo dňa 06.09.2014 boli prijaté skôr ako vstúpil
do platnosti Zákon o športe je síce pravdivé, ale to ešte neznamená, že tieto stanovy nie sú platné a

záväzné pre členov žalovaného. Stanovy zo dňa 06.09.2014 nikde vo svojich ustanoveniach neodkazujú
na Zákon o športe, tak ako to tvrdia žalobcovia. Z čl. 10, bod 10.3 písm. i) stanov zo dňa 06.09.2014
vyplýva, že konferencia je oprávnená rozhodovať aj o tom, čo do jej pôsobnosti zveruje zákon podľa
Zákona o športe o vylúčení člena z Národného športového zväzu (ktorým žalovaný bol a je), rozhoduje
najvyššíorgán.Zákonjenormavyššejprávnejsilyakostanovyazaväzujenielenžalovaného,aleajjeho

členov najvyšším orgánom, v prípade žalovaného v zmysle stanovy je konferencia. Podľa stanov zo dňa
06.09.2014 má konferencia právo rozhodnúť o ďalších otázkach, ktorej do pôsobnosti zveruje zákon.
Zákon o športe bol účinný od 01.01.2014 a na základe § 22 ods.2 zveril do kompetencie najvyššieho
orgánu národného športového zväzu (v prípade žalovaného ide o konferenciu) aj rozhodovanie o
vylúčení člena. Na základe toho konferencia bol oprávnená prijať rozhodnutia o vylúčení žalobcov podľa

čl. 10, bod 10.3. písm. i) (stanov zo dňa 06.09.2014 v spojení s ustanovením § 22 ods. 2 Zákona o
športe). K námietke žalobcov, že rozhodnutie o vylúčení je taký zásah do osobných práv voči ktorému
musí existovať možnosť obrany a nemôže ísť o svojvoľné rozhodnutie orgánu, poukázal na to, že ani
Zákon o športe v prípade vylúčenia člena zo združenia nedáva možnosť odvolania sa voči takémuto
rozhodnutiu. Z uvedeného dôvodu bol preto postup žalovaného správny. Rozhodnutie konferencie ako

orgánu občianskeho združenia je výhradne vnútornou záležitosťou občianskeho združenia, na čo sa
vzťahuje princíp autonómnej spolkovej správy garantovaný ústavným princípom odluky občianských
združení od štátu podľa čl. 29 ústavy, ako aj § 2 ods.3 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. V
súlade s nálezom Ústavného súdu Č. O.. Ú. XX/XX, rozhodnutím Najvyššieho súdu Č. XXCdo/XXXX/
XXXX, čl. 20 Listiny základných práv a slobôd, Ústavy SR a zákona o združovaní, štátne orgány a teda

aj súdy sa môžu miešať do záležitostí občianskeho združenia iba v rozsahu a medziach stanovených
zákonom. Poukázal na to, že členstvo v SLA (žalovaného) je vyjadrením ústavného práva podľa čl.
29 Ústavy Slovenskej republiky slobodne sa združovať a je dobrovoľné. Dobrovoľnosť znamená aj
to, že pri dobrovoľnom vstupe do občianskeho združenia člen dobrovoľne súhlasí s rešpektovanímpredpisov združenia a rozhodnutí orgánov združenia. Na základe uvedených skutočností je toho
názoru, že žalovaný postupoval v súlade so stanovami o vylúčení žalobcov. Rozhodoval príslušný
orgán žalovaného - konferencia podľa platných stanov zo dňa 06.09.2014. Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok Okresného súdu Poprad potvrdil a priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania.

5. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázali na odvolanie, zotrvali
na svojom právnom názore uvedenom v odvolaní, že Zákon o športe nie je právnou normou, ktorá by

mohla byť aplikovateľná na členov Slovenskej lyžiarskej asociácie. Pre účinky ustanovení Zákona o
športe je potrebné, aby bol implementovaný. To sa síce stalo na konferencii dňa 29.05.2016, ale až
uznesením, ktoré bolo prijaté po uznesení o vylúčení žalobcov zo Slovenskej lyžiarskej asociácie, teda
v danom prípade nemohli byť použité pre rozhodovanie o vylúčení ustanovenia Zákona o športe.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencie vyplývajúcich z ustanovení § 34 zákona

č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods.1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal poddané
odvolanie žalobcov a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce.
Podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasledujúcich CSP bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho

súdu je jeho viazanosť k skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP).
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných v odvolaní do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok

vo veci samej musí byť verejne vyhlásený odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1,3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených
zásad (§ 379, § 380 ods. 1,2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodení správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

10. Prejednaním veci len v rámci, a z tých dôvodov, ktoré odvolatelia vymedzili v odvolaní a ktoré
majú väzbu na zistení uzavretých skutkových stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom

konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania.
Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovania, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritorného výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožňuje
sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie, k tomuto meritornému

výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

11. Odvolací súd ma za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostačujúce a vzhľadom
na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie, pri ktorej sa v postačujúcom rozsahu

vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré v rámci v odvolacích námietok opätovne
poukázali žalobcovia. Odvolací súd konštatuje, že túto argumentáciu nie je potrebné na tomto mieste
zopakovať a ďalej dopĺňať.12. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn O.. Ú. XXX/XX a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XX/
XXXX, pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné aby krajský súd v odôvodnení

svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje,
pretožeodôvodneniaarozhodnutiaprvoinštančnéhoodvolaciehosúdutvoriajedencelok(O..Ú.XX/XX,
O.. Ú. XXX/XX, O.. Ú. XXX/XX) a tými je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.

13. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania neboli zo strany odvolateľov podané žiadne námietky,
preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod správnosť tohto výroku
preskúmavať.

14. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
ods. 1,2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396
ods.1 CSP v spojený s ustanovením § 255ods. 1 a § 262 ods.1 a úspešnému žalovanému priznal voči
žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).