Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Wednesday, October 11, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/137/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234308
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113234308.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: D. I., L.. X.X.XXXX, J. XXX XX C.
Š. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Staroňom so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, proti
žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom, so sídlom 08 237 Široké 495, IČO: 00
201 022, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária VASIĽ ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so
sídlom Kuzmányho 29, 04 001 Košice, IČO: 47 240 482, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/3/2014-236 zo dňa 2.5.2018

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie voči vyhovujúcemu výroku.

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacich výrokoch o nárokoch na náhradu trov konania.

Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 71,35 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od
1.10.2013 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96%.
Slovenská republika m á nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.“
V dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré bolo v poradí druhým, nakoľko jeho pôvodný rozsudok
z 30.10.2015 bol, s výnimkou vyhovujúceho výroku, zrušený uznesením odvolacieho súdu č.k.
9Co/7/2017-180 z 5.10.2017, uviedol, že žalobca sa žalobou z 26.11.2013 v znení zmeny pripustenej
súdom domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného za užívanie jeho

podielu 7/20 parcely KN XXX k.ú. Y. žalovaným. Bezdôvodné obohatenie žiadal za obdobie od
26.11.2011 do 26.9.2014 vo výške 0,40 eura za m2 za rok, t.j. vo výške 5.227,67 eura.
Súd konštatoval, že žalovaný základ nároku uznal. Nesúhlasil s jeho výškou, akceptoval výšku
nájomnéhoustálenúznaleckýmposudkomspoužitímzákonač.504/2003Z.z.avyhláškyč.38/2005Z.z.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za zistené, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti,
ktorú uviedol v žalobe, v spoluvlastníckom podiele 7/20, nachádzajúcej sa v areáli hospodárskeho
dvora žalovaného v intraviláne obce, zastavanom budovami, konkrétne skladom, senníkom, bitúnkom

a príjazdovou panelovou komunikáciou. Súdom ustanovená znalkyňa obvyklé nájomné za užívanie
spoluvlastníckeho podielu žalobcu na parcele KN XXX za obdobie od 26.11.2011 do 26.9.2014 vyčíslila
na sumu 33,75 eura podľa zákona č. 504/2003 Z.z. vzhľadom na zastavanosť parcely stavbami
slúžiacimi na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo záverovznaleckého posudku, v rozsudku z 30.10.2015 č. k. 11C/3/2014-126 uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
znalkyňou vypočítanú sumu vrátane príslušenstva, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Z dôvodu
zrušenia tohto rozsudku uznesením odvolacieho súdu č.k. 9Co/7/2017-180 z 5.10.2017 v zamietavom

výroku a v súvisiacich výrokoch o nárokoch na náhradu trov konania a odvolacím súdom daného
pokynu k vysporiadaniu sa s tým, či podpore poľnohospodárskej výroby a zákonom č. 504/2003
Z.z. sledovanému verejnému záujmu na podpore poľnohospodárskej výroby v zmysle využívania
poľnohospodárskej pôdy zodpovedá to, že stavba ovčína, aj keď postaveného do 24.6.1991, je v
súčasnosti bitúnkom, doplnil dokazovanie v súvislosti so stavbou bitúnku. Súd prvej inštancie ustálil, že

bitúnok stojí na časti parcely KN XXX o výmere 181 m2, z ktorej plochy žalobcovi patrí spoluvlastnícky
podiel 7/20, čo je 63,35 m2. Znalec W.. N.O.K. určil primerané nájomné vo výške 0,40 eura za m2 na
rok, čo za žalované obdobie dvoch rokov a desiatich mesiacov činí 71,80 eura.
Návrh žalobcu na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky, výsluchom zástupcov žalovaného
považoval za neopodstatnený a nelogický vzhľadom na výsledky dovtedajšieho dokazovania a
skutočnosť, že strany sa zhodli na tom, aké stavby sú na parcele. Okrem plochy parcely zastavanej

bitúnkom, t.j. vo zvyšku spornej parcely, súd prvej inštancie zotrval na spôsobe ustálenia výšky
bezdôvodného obohatenia podľa záverov v predchádzajúcom rozsudku. Celá parcela KN XXX má
výmeru 13179 m2, po odpočítaní plochy 181 m2 (pozemok pod bitúnkom) ide o plochu 12998 m2, z toho
podiel žalobcu 7/20 činí 4549 m2. Podľa metodiky znalkyne X., ktorá považovala za primerané nájomné
za obdobie od 26.11.2011 do 31.12.2013 vo výške 2,5 % z ceny pôdy za užívaných 4612 m2 vo výške

22,22 eura, takže za 4549 m2 ide o nájomné vo výške 21,75 eura (22,22:4612x4515) a za obdobie od
1.1.2014 do 26.9.2014 nájomné predstavuje 3,7 % z ceny pôdy. Znalkyňa ho vyčíslila na 11,53375 eura,
takže za 4515 m2 činí 11,29 eura (11,53:4612x4515). Úhrnne toto nájomné za užívanie pozemku mimo
bitúnku teda činí 33,04 eura (21,75 + 11,29).
Žalobcovi teda prislúcha nárok vo výške 104,84 eura za žalované obdobie (71,80 eura za užívanie

pozemku pod bitúnkom a 33,04 eura za zvyšný pozemok) a keďže predchádzajúcim rozsudkom súdu
prvej inštancie bol právoplatne priznaný nárok vo výške 33,75 eura, po jeho odpočítaní predstavuje tento
nárok sumu 71,09 eura. Súd preto považoval za dôvodné, pokiaľ ide o istinu, vyhovieť žalobe len v tejto
časti a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.
Z prisúdenej istiny súd priznal aj úroky z omeškania odo dňa ich uplatnenia vo vzťahu k žalovanému

listom zo 16.9.2013.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 451 ods.
1, 2, § 456, § 517 ods. 1,2, § 563, zákona č. 504/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2008 - § 1 ods. 2,
§ 10 ods. 1, ust. § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., zákona č. 140/2014 Z.z. - § 2 písm. b), vyhlášky
Ministerstva poľnohospodárstva Slovenskej republiky z. č. 38/2005 Z.z. - § 1 ods. 1 a Nariadenia vlády

Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP s konštatovaním, že nezistil žiadny dôvod pre
nepriznanie nároku a náhradu trov konania v zmysle § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti všetkým výrokom

rozsudku, majúc za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu sa malo pri
určovaní výšky bezdôvodného obohatenia postupovať v súlade s vyhláškou č. 492/2004 Z.z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku. Pozemok žalobcu nachádza sa v intraviláne obce, ide o zastavanú plochu,

zrekonštruovaný objekt bitúnku stojaci na pozemku slúži na obchodné účely a nie na poľnohospodárske
účely a aj iné časti tohto pozemku sa na poľnohospodárske účely nevyužívajú. Žalobca poukázal na
znalecký posudok, ktorý k prejednaniu sporu predložil, posudok W.. C. N.. Znalec pri výpočte všeobecnej
hodnoty nájmu vychádzal z vyhlášky č. 492/2004 Z.z. nakoľko na pozemku nachádzajú sa stavby
spevnené plochy, ktoré boli znalcom špecifikované ako zastavané plochy a nádvoria v intraviláne obce.

Podľa žalobcu súd napriek jeho návrhom nevykonal dôkazy, ktorými by sa preukázal skutočný účel
využitia pozemku a stavieb na ňom postavených. Keďže v priebehu konania preukázala sa zmena účelu
užívania bitúnku, mal za to, že súd prvej inštancie mal vykonať navrhnuté dôkazy. Neobstojí tvrdenie
súdu, že sa strany zhodli na tom, aké stavby sú na predmetnej parcele, avšak sa nezhodli na tom, na
aký účel sú predmetné stavby využívané, a to práve tým, že ako bolo v konaní preukázané, žalovaný

sa nezaoberá len poľnohospodárskou činnosťou (rekonštrukcia bitúnka).
Žalobca sa odvolal aj proti výroku o náhrade trov konania. Odvolanie proti výroku o trovách konania
odôvodnil len tým, že súd mal podľa neho pri rozhodnutí o trovách aplikovať ust. § 257 CSP nakoľko v
danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca je fyzickou osobou, v súčasnosti, potom, ako spadol z rebríka, je dlhodobo práceneschopný a jeho jediným príjmom je nemocenská dávka vo
výške 384 eur. Z tohto svojho jediného príjmu hradí výživné na dcéru vo výške 100 eur a ďalšie náklady,
ktoré má s bývaním. V súčasnosti sú jeho majetkové a zárobkové pomery značne obmedzené. Žiadal

preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že argumenty, ktoré žalobca uvádza v odvolaní,
prezentoval už pri prvom konaní pred súdom prvej inštancie pred vrátením veci a zopakoval ich aj po
vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom. Podľa žalovaného pozemok je pozemkom podľa

zákona č. 504/2003 Z.z., či už sa nachádza v intraviláne alebo v extraviláne a samozrejme ním môže byť
aj pozemok zastavaný na poľnohospodárske účely. Podľa žalovaného rekonštrukcia ovčína na bitúnok
nijakým spôsobom nezmenila účel využitia stavby na poľnohospodárske účely. Dôvod, pre ktorý mal
Krajský súd pochybnosti, či stavbu bitúnka možno využívať na poľnohospodárske účely a skutočnosť,
že bitúnok, ako budova, kde sa zabíja úžitkový dobytok sa nevyužíva na poľnohospodársku prvovýrobu.
Podľa žalovaného Krajský súd opomenul skutočnosť, že bitúnok v areáli poľnohospodárskeho družstva

nepochybne slúži poľnohospodárskemu účelu, konkrétne živočíšnej výrobe, ktorá je popri rastlinnej
výrobe súčasťou poľnohospodárstva, keďže bitúnok slúži na porážanie zvierat a produkuje dôležitý
poľnohospodársky produkt - mäso. Čo sa týka ust. § 257 CSP, pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania žalovaný mal za to, že dôvody spočívajúce v zdravotných ťažkostiach žalobcu majú len
prechodný charakter. Použitie § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu

a musí mať charakter výnimočný. Skutočnosť, že žalobca si v plnom rozsahu neujasnil právne následky
podanej žaloby nemôže byť na ťarchu žalovaného. Žalovaný mal za to, že je potrebné, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.

4. Žalobca vo vyjadrení v vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že na podanom odvolaní a

skutočnostiach v ňom uvedených trvá v celom rozsahu. Zopakoval, že žalovaný nevyužíva predmetný
pozemok na poľnohospodárske účely, pri určovaní ceny nájmu celej parcely malo sa vychádza zo
všeobecnej hodnoty nájmu celej spornej parcely.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie rozhodnutiu súdu predchádzajúce, v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario). Miesto a čas vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke
Krajského súdu v Prešove dňa 1.10.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie
žalobcu je potrebné v časti odmietnuť a vo zvyšku rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté.
Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým
rozhodnutím. Ujma sa pritom posudzuje výlučne z procesného hľadiska, vychádza sa z výroku

odvolaním napadnutého rozhodnutia. Výrokom, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 71,35 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 1.10.2013
do zaplatenia, nebolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, práve naopak. Ak podal odvolanie voči
celému rozsudku súdu prvej inštancie, znamená to, že vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku, nebol
žalobca oprávnenou osobou k podaniu odvolania, preto odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k

vyhovujúcemu výroku odmietol.

6. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná na tvrdenia o nesprávnom právnom
posúdení, nedostatočnom, nesprávnom zistení skutkového stavu veci a odvolacím dôvodom malo byť aj
to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzaldo úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazu.

9. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodením napadnutého rozsudku, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje
postačujúco z vykonaného dokazovania zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, ako
aj správne právne posúdenie. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami,

úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom, rešpektujúcim právny názor odvolacieho súdu
uvedený v jeho zrušujúcom uznesení.
Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením rozsudku vo vzťahu k záveru, ku ktorému v rozhodnutí
dospel a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva:

10. Bezdôvodné obohatenie je záväzkovým právnym vzťahom medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil

a tým na úkor koho k bezdôvodného obohateniu došlo. Bezdôvodným obohatením je okrem iného
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). O
takéto plnenie ide tiež v prípade užívania pozemku bez nájomnej alebo inej zmluvy, alebo z iného titulu.
Prijímateľom plnenia - subjektom realizujúcim užívateľské oprávnenie bez právneho dôvodu je ten, kto
sa užívaním pozemku iného obohatil tým, že jeho majetkové aktíva sa nezmenšili v dôsledku toho, že

nemal žiadne výdavky, ktoré by mu vznikli ak by sa jeho užívacie právo zakladalo na relevantnom titule,
napr. nájomnej zmluve.

11. Vo vzťahu k výške nároku na bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku žalovaným je už z
dôvodov, pre ktoré bol pôvodný, prvý, rozsudok súdu prvej inštancie zrušený, zrejmé, že odvolací súd s

výnimkou plochy pozemku zastavanej stavbou, ktorá je v súčasnosti bitúnkom, nemal výhrady k súdom
prvej inštancie zvolenému spôsobu kvantifikácie bezdôvodného obohatenia. Ak súd prvej inštancie
okrem plochy zastavanej bitúnkom vychádzal z výpočtu realizovaného na základe zákona č. 504/2003
Z.z. a vyhlášky č. 38/2005 Z.z., postupoval správne keďže ide o pozemok zastavaný stavbami, o ktorých
sa nepreukázalo, že by v súčasnosti slúžili inému účelu než na aký boli postavené do 24.6.1991. Čo

sa týka plochy, na ktorej je stavba pôvodne postavená ako ovčín, v súčasnosti však rekonštruovaná na
bitúnok, odvolací súd v zrušujúcom uznesení naznačil, že poľnohospodárskemu účelu v zmysle výroby,
nemôže slúžiť objekt, v ktorom sa zabíjajú zvieratá. Takáto činnosť nie je už živočíšnou výrobou, ale
ide o spracovanie. Vychádzajúc z uvedeného nebol žiadny dôvod na to, aby nemal mať žalobca nárok
na bezdôvodné obohatenie vo výške dosahujúcej všeobecnú hodnotu nájmu v danom mieste a čase

ako žalobca žiadal.
Ako už bolo uvedené, okrem tejto plochy pozemku zastavaného stavbou bitúnku, bolo potrebné pri
kvantifikácii výšky bezdôvodného obohatenia vychádzať z účelu zákona č. 504/2003 Z.z., ktorým
je verejný záujem pri využívaní pozemkov v poľnohospodárstve a lesníctve, na podpore intenzívnej
poľnohospodárskej výroby v zmysle využívania poľnohospodárskej pôdy.

Právo na vlastníctvo je právo na prisvojovanie si hodnôt. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k
Dohovoru o ochrane ľudských práv, každý má právo na pokojné užívanie majetku. Vlastnícke právo
však nie je neobmedzené. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-44/79 Liselotte Hauer proti Land
Rheinland-Pfalz poukázal na sociálnu funkciu vlastníctva konštatujúc, že rešpektovanie sociálnych
funkcií vlastníctva je obvyklým prístupom európskych demokratických štátov. Uviedol, že vo všetkých

členských štátoch má sociálna funkcia vlastníckeho práva konkrétne vyjadrenie. Takto sa nachádzajú
vo všetkých členských štátoch zákony týkajúce sa poľnohospodárstva, lesníctva, poľnohospodárstva,
ochrany prírodného prostredia, územného plánu a urbanizmu, ktoré obmedzujú, často citeľne, užívanie
pozemkového vlastníctva. V zmysle uvedeného je možné zákonodarcom zákonom č. 504/2003 Z.z.
sledovaný verejný záujem, v zmysle využívania poľnohospodárskej pôdy vysvetliť ako záujem, pri

ktorom má byť nadradený záujem na užívaní poľnohospodárskej pôdy na poľnohospodársku výrobu
pred záujmom vlastníka pozemku.

12. Vkonanínebolorelevantnýmidôkazmizistené,žeby,okremtejčastipozemku,naktorejjesituovaný
bitúnok, bol zvyšok pozemku, resp. objekty na ňom umiestnené, využívaný na iný ako poľnohospodársky

účel, preto, ak súd prvej inštancie, ako už bolo uvedené, pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia
vychádzalzosumyprimeranéhonájomnéhokvantifikovanéhoznalkyňouX.vzmyslezákonač.504/2003
Z.z. a Vyhlášky č. 38/2005 Z.z., je jeho rozhodnutie správne.13. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, je potrebné
uviesť, že je výsostným oprávnením súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, nie je
pochybením súdu, ak dôkaz nevykoná. Pochybením by bolo iba to, ak by sa súd vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal s tým, prečo navrhnutý dôkaz nevykonal. Súd prvej inštancie sa však s návrhmi žalobcu
navykonaniedôkazovvysporiadal,vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,zakýchdôvodovjehonávrhy
na dokazovanie nemal za návrhy, ktorými by mohla byť ovplyvnená správnosť jeho rozhodnutia, táto
odvolacia námietka bola preto bez relevancie.

14. Z dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku ako
vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

15. Odvolacím dôvodom vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorým bol odvolací súd
viazaný, bol ten dôvod, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách aplikovať § 257 CSP. Súc
viazaný takto vymedzeným odvolacím dôvodom má odvolací súd za to, že predpoklady pre aplikáciu

§ 257 CSP v prvoinštančnom konaní neboli tvrdené ani zo spisu nevyplynuli. Súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania v tom prípade, ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa. Použitie tohto ustanovenia
negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu
musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí
mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257

CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti pritom zákon nešpecifikuje,
výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012), v zmysle ktorej
nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie v zmysle

svojvôle, hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy, ktorá nepriznanie nároku na
náhradu trov úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že
strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá spor zvíťazila je lepšia

ako u protistrany. Toto ustanovenie slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti teda inými slovami na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu. Momentálny zdravotný stav žalobcu a s tým súvisiaca
práceneschopnosť a príjem len vo forme nemocenských dávok, nie sú dôvodom pre aplikáciu § 257
CSP. Nakoľko nebol zistený dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil rozsudok aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, plne úspešný bol žalovaný, preto
súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriaceprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.