Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/38/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116012284
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116012284.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy
Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.10.2018 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného I. Y. proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp. zn. 4T/131/2016 zo dňa 19.06.2018.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/131/2016 zo dňa 19.06.2018 bol obžalovaný I. Y. uznaný
vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 29. 11. 2014 v čase o 16.25 hod. medzi obcou Kamenica a mestom Lipany, okr. Sabinov, viedol
za zníženej viditeľnosti po ceste č. I/18 osobné motorové vozidlo značky Opel Astra, EVČ: D.-XXXS.,
rýchlosť jazdy vozidla neprispôsobil rozhľadovým pomerom, v dôsledku čoho zrazil chodcov I. T., nar.

XX. XX. XXXX a E. E., nar. XX. XX. XXXX, idúcich pri pravom okraji vozovky v smere jazdy vozidla,
pričom I. T. utrpel tržnozmliaždené rany v čelovo temennej oblasti vpravo, kožnú odreninu v oblasti
pravej očnice, tržnozmliaždenú ranu na bočnej ploche krku vpravo, kožnú odreninu na bočnej ploche
krku vpravo, hlbokú tržnozmliaždenú ranu ľavého lýtka s odtrhnutím kože od podkožia zasahujúcu ku
svalovine a viaceré kožné odreniny oboch rúk s dobou liečenia a práceneschopnosťou 4 - 5 mesiacov a
E. E. zlomeninu pravej lopatky v oblasti kĺbovej jamky, zlomeniny 9. - 11. rebra vpravo, zlomeninu pravej

ihlice, poranenie pravého ihlicového nervu, roztrhnutie vnútorného postranného väzu pravého kolena,
pomliaždenie s odtrhnutím kože od podkožia v oblasti pravého lýtka a natrhnutie pečene so zakrvácaním
brušnej dutiny s dobou liečenia a práceneschopnosťou 5 - mesiacov, obvinený porušil ustanovenie § 16
ods. 1 Zákona č . 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, pričom chodci boli pod vplyvom alkoholu a pohybovali
sa minimálne 1,2 m vo vozovke,

za čo mu bol podľa § 157 Tr. zákona s použitím § 56 ods. 1, 2 uložený peňažný trest vo výmere 300
eur, pričom podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona mu pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne
zmarený, mu bol uložený aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.

Podľa § 228 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodených I. T. a E. E. s ich nárokom na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

Rozsudok bol vyhlásený v prítomnosti obžalovaného, jeho obhajcu, poškodeného T., a splnomocnenca
poškodených, a proti nemu podal odvolanie obžalovaný dňa 21.06.2018 a to proti všetkým výrokom
napadnutého rozsudku.

V dodatočne predložených dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom obhajcu po rekapitulácii

výrokov napadnutého rozsudku skonštatoval, že odvolanie bolo podané proti všetkým výrokom tohto
rozsudku. Namieta nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení prvostupňovým súdom a tiež je tohonázoru,žeprvostupňovýsúdsaanipovrátenívecinaopätovnéprejednaniearozhodnutienevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, predovšetkým preto, že vyhlasoval odsudzujúci
rozsudok a to po predchádzajúcom oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por. Podľa jeho

názoru ani doplňujúci výsluch znalca vykonaný na pojednávaní dňa 19.06.2018 nepriniesol dostatočné
a „prevratné svetlo" do objasnenia okolností prípadu v tom smere, aby bol uznaný za vinného. Podstata
jeho protiprávneho konania mala spočívať v tom, že dňa 29.11.2014 v čase 16:25 hod. medzi obcou
Kamenica a mestom Lipany, okr. Sabinov, viedol za zníženej viditeľnosti po ceste 1/68 osobné motorové
vozidloznačkyOpelAstra,EVČ:D.XXX S.,rýchlosťjazdyvozidlaneprispôsobilrozhľadovýmpomerom,

v dôsledku čoho zrazil chodcov I. T., nar. XX.XX.XXXX a E. E., nar. XX.XX.XXXX idúcich pri pravom
okraji vozovky v smere jazdy vozidla, pričom poškodení utrpeli zranenia bližšie popísané v rozsudku,
čím obžalovaný porušil ust. § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Zároveň chodci
boli pod vplyvom alkoholu a pohybovali sa minimálne 1,2 m vo vozovke. Obžalovaný sa tak mal za
týchto okolnosti dopustiť spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa ust. § 157 ods. 1 Tr. zák. Po
citácii ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke vyslovil, že v danom prípade

bolo potrebné pre vyvodenie jeho trestnej zodpovednosti právne posúdiť, či obžalovaný ako vodič má
predpokladať takúto prekážku na vozovke, tzn. či má jazdiť iba rýchlosťou primeranou vzdialenosti
rozhľadu na takúto prekážku, alebo či môže jazdiť rýchlosťou maximálne dovolenou t. i. 90 km/hod.
Rýchlosť primeraná vzdialenosti rozhľadu je právny pojem a aká táto rýchlosť je, žiadny vodič počas
jazdy nevie, pretože závisí od viditeľnosti samotnej prekážky. V danom prípade predstavovali prekážku

chodci - poškodení, ktorí sa pohybovali po pravom jazdnom pruhu v smere od Starej Ľubovne na
Lipany, teda v jazdnom pruhu vozidla obžalovaného a to tak, že išli vedľa seba spôsobom, že chodec
idúci vľavo zasahoval do jazdného pruhu ľavou stranou cca 1,6 m. Navyše sa obaja nachádzali v
ťažkom stupni opitosti a po vozovke sa pohybovali bez reflexných prvkov oblečení v tmavom oblečení.
Osobné motorové vozidlo (ďalej len „OMV") sa pohybovalo rýchlosťou 90 km/h (+- 5%) po ceste 1.

triedy s dovolenou rýchlosťou 90 km/h. OMV bolo v čase zrážky v dobrom technickom stave. Opak
toho nebol preukázaný. Podľa výpovede znalca W.. E. majú tlmené svetlá OMV účinne osvetľovať
vozovku do vzdialenosti 40 m. Rozhľad vodiča, je také osvetlenie, pri ktorom je vodič OMV schopný
rozpoznať prekážku a následne zareagovať na ňu, aby nedošlo k zrážke. Dohľad vodiča predstavuje
prvý osvit prekážky na vozovke, ktorý je na úrovni vozovky. Až následne dochádza k osvetleniu

vyšších častí prekážky na vozovke. Podľa znaleckého posudku sa prekážka stáva viditeľnou pokiaľ
je osvetlená 0,50 cm do výšky od vozovky. Taktiež jej viditeľnosť závisí od farby oblečenia a svetlosti
pozadia za prekážkou. V zmysle definícií pojmov dohľadnosť a rozhľadnosť bola vyšetrovacím pokusom
zisťovaná tzv. rozhľadnosť vodiča na chodcov a nie ako uvádza prvostupňový súd na str. 6 rozsudku
dohľadnosť. Taktiež možno uzavrieť, že ak znalec uviedol, že tlmené svetlá majú osvetľovať účinne

vozovku do vzdialeností 40 m, mal tým zrejme na mysli účinný dosvit svetlometov a teda rozhľad.
Zároveň konštatovanie znalca ohľadom účinného dosvitu svetlometov je iba jeho konštatovaním vo
všeobecnej a základnej rovine, ktoré platí nielen pre OMV obžalovaného, ale pre všetky vozidlá. Toto
vyjadrenie znalca teda nemožno brať za konečné a smerodajné, keďže, ako ukázal aj vyšetrovací pokus,
musia k nemu pristúpiť ďalšie okolnosti, ktoré je následne potrebné zohľadniť a vyhodnotiť. Zo záverov

vyšetrovacieho pokusu vyplynulo, že chodcov bolo na vozovke možné rozpoznať „až" keď sa nachádzali
vo vzdialeností 18,90 m pred OMV. Ak k tomuto pristúpi dynamickosť deja, tak je túto vzdialenosť
možné skrátiť o 20% a teda na 14,56 m. Vzdialenosť 18,90 m bola nameraná pri účinnom osvetlení
svetlometov do vzdialeností 40 m tak, ako tomu bolo v čase dopravnej nehody. Záver znaleckého
posudku teda jednoznačne potvrdil, že aj napriek tomu, že dosvit svetlometov OMV obžalovaného bol

min. 40 m, chodcov bolo za nasimulovaných podmienok možné rozpoznať a vidieť vo vzdialenosti
„až" 18,90 m pred vozidlom. Zistiť, aké okolnosti spôsobili skrátenie brzdnej dráhy z možných 40 m
na vyšetrovacím pokusom potvrdených 18.90 m, bolo úlohou prvostupňového súdu po vrátení veci na
opätovné rozhodnutie. K tomu však podľa názoru obžalovaného nedošlo, pretože prvostupňový súd
sa pri opätovnom rozhodovaní obmedzil iba na všeobecné konštatovanie znalca ohľadom účinného

dosvitu svetlometov 40 m, z ktorého následne vyvodil, že už vo vzdialenosti 40 m boli chodci pre
obžalovaného viditeľní a uvedená vzdialenosť mala postačovať na to, aby ich zbadal a nehode zabránil
včasným brzdením. Prvostupňový súd vôbec nezobral do úvahy výsledky vyšetrovacieho pokusu a na
základe všeobecnej poučky o účinnom dosvite svetlometov uzavrel, že chodci mali byť viditeľní už na
40 m. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nútený konštatovať, že prehodnotenie úvah o skutkových

okolnostiach prvostupňovým súdom v zmysle intencií Krajského súdu v Prešove spočívalo, iba v
jednoduchom prebratí učebnicovej poučky o účinnom dosvite svetlometov pri zapnutých stretávacích
svetláchbezpresnéhozisteniadôvodovaokolností,ktoréspôsobiliskráteniebrzdnejdráhyavysvetlenia
toho, že aj napriek tomu, že dosvit svetlometov OMV obžalovaného bol min. 40 m, chodcov bolo zanasimulovaných podmienok možné rozpoznať a vidieť vo vzdialenosti „až" 18,90 m pred vozidlom.
Obžalovaný na tomto mieste poukazuje na to, že prvostupňový súd mal bezpochyby vychádzať aj z
meraní vyšetrovacieho pokusu. Skrátenie brzdnej dráhy zo 40 m na 18,90 m bolo jasne potvrdené

vyšetrovacím pokusom a došlo k nemu najmä v dôsledku toho, že chodci boli v tme bez reflexných
prvkoch v tmavom oblečení. Ak tomu pristúpia poveternostné podmienky dané tak pri dopravnej nehode
ako aj pri vyšetrovacom pokuse, je skrátenie brzdenej dráhy iba logickým dôsledkom súhrnu okolností.
Obžalovaný odmieta akékoľvek prvostupňovým súdom naznačené pochybnosti o dobrom stave OMV,
pretože v konaní zlý technicky stav OMV nebol nikdy preukázaný a ak došlo tak výraznému skráteniu

brzdnej dráhy zo 40 m na 18,90 m, tak pod vplyvom okolností, ktoré v danom momente existovali. Na
základe údaju o vzdialenosti 18,90 m, potom znalec určil, že rýchlosťou primeranou k tomu, aby vodič
zabránil zrážke s takýmito chodcami je 29,4 km/h. Samotná nameraná vzdialenosť, pri ktorej boli chodci
viditeľní a k nej prislúchajúca znalcom vypočítaná a určená primeraná rýchlosť 29,4 km/h svedčia o
tom, ako „perfektne" boli chodci v tmavom oblečení bez reflexných prvkov viditeľní na vozovke bez
verejného osvetlenia a v tme, keď obžalovaný by musel ísť pomalšie ako traktor, aby zabránil zrážke s

nimi. Skutočnosť, že chodci neboli dostatočne spozorovateľní vo vzdialenosti, v ktorej by zabránil zrážke
s nimi, potvrdzuje aj ten fakt, že obžalovaný zareagoval na chodcov na vozovke až v momente, keď
mu jeden z chodcov narazil do čelného skla resp. keď sa mu rozsypalo čelné sklo vozidla. To, že pred
zrážkou obžalovaný nebrzdil, zodpovedá tomu, že chodci vytvorili na vozovke ťažko spozorovateľnú
prekážku, v dôsledku ktorej obžalovaný reagoval brzdením až po zrážke s ňou. V ďalšom poukázal na

to, že predvídateľnosť resp. skôr nepredvídateľnosť chodcov ako prekážky bola definovaná viacerými
okolnosťami. Prekážku na vozovke totiž tvorili chodci v jazdnom pruhu vozidla idúci po nesprávnej strane
vozovky, chodci idúci vedľa seba a chodci v ťažkom stave opitosti až v ťažkom stupni opitosti. Okrem
týchto okolností na predvídateľnosť chodcov ako prekážky pôsobili ďalšie okolnosti a to zriedkavý výskyt
pohybu osôb v čase vzniku dopravnej nehody, známosť pomerov obžalovaným v mieste dopravnej

nehody a výskyt chodcov na vozovke s nekoordinovaným a nepredpísaným pohybom. Všetky tieto
okolnosti boli jednoznačne a bezpochyby preukázané a potvrdené vykonaným dokazovaním. Jediné
čo ostávalo a bolo úlohou prvostupňového súdu ich vo vzťahu k možnému predpokladu prekážky
vyhodnotiť. K tomu však ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku nedošlo. Po úvahách o
tom niet v odôvodnení rozhodnutia ani stopy. Ak samozrejme, ich zhrnutie do jednej vety v zátvorke,

za vyhodnotenie nepovažujeme. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú akékoľvek úvahy,
týkajúce sa predvídateľnosti prekážky, ktorú vytvorili chodci na vozovke. Nie je zrejmé, z akých okolností
vyhodnotených samostatne a ani v ich vzájomnej súvislosti prvostupňový súd uzatvoril, že chodci
vytvorili prekážku, ktorú mal obžalovaný predvídať. Prvostupňový súd priamo bez vyhodnotenia tejto
skutočnosti, ktorá je tou najpodstatnejšou, pretože práve tá zakladá obžalovanému povinnosť jazdy

primeranej rozhľadu a je podkladom pre stanovenie jeho zavinenia. Pretože úplne základnou otázkou,
na ktorú bolo potrebné nájsť odpoveď, bolo, či obžalovaný mal predvídať takúto prekážku. Poukazuje
na to, že, ak by sa pripustilo, že takto správajúci sa chodci sú predvídateľnou prekážkou, tak potom
by každý jeden vodič, ktorý jazdí po ceste č. 1/18 za takých podmienok viditeľnosti ako obžalovaný
v inkriminovaný deň (poveternostné podmienky nie sú jedinečného charakteru, pretože zotmieva sa

každý deň, ibaže v lete neskôr a zime skôr) musel jazdiť takou rýchlosťou, aby v tme predpokladal
tmavúprekážkubezreflexnýchprvkovpohybujúcusanekoordinovanýmpohybomvstaveťažkejopitosti,
kedy dochádza k vážnym poruchám psychických a i motorických funkcií riadenia organizmu a takýto
človek, nie je schopný bezpečne sa pohybovať v cestnej premávke (ďalej len „takíto chodci") A ak tomu
pristúpi aj konkrétne číslo - výpočet primeranej rýchlosti znalcom Ing. E. - tak by musel vodič jazdiť

29,4 km/h, aby dokázal zastaviť pred takýmito chodcami. Keďže poškodení boli bez reflexných prvkov
znalec jednoznačne uzavrel, že primeranou rýchlosťou by v danom prípade bola rýchlosť 29,4 km/h.
Tzn., že mal viesť motorové vozidlo rýchlosťou 29,4 km/h, aby spozoroval, že poškodení predstavujú
nebezpečenstvo, na ktoré bol on povinný reagovať, aby zabránil ich vzájomnému stretu. Už len takýto
výpočet rýchlosti znalcom vo vzťahu ku riešeniu otázky predvídateľnosti prekážky svedčí nielen ojej

viditeľnosti ale aj nepredvídateľnosti. Už len samotné pripustenie predvídateľnosti takejto prekážky
zakladá generálny pardon pre každého chodca správajúceho sa ako poškodení. Ďalšou okolnosťou,
ktorú bolo potrebné v súvislosti s predpokladom prekážky na vozovke vyhodnotiť, bola skutočnosť,
že obžalovanému boli v čase skutku známe pomery v blízkosti miesta dopravnej nehody. Na potrebu
prihliadať na túto skutočnosť poukázal vo svojom uznesení senát odvolacieho súdu, ktorý rozhodol

o zrušení oslobodzujúceho rozsudku. Uviedol tak preto, že v blízkosti miesta dopravnej nehody sa
nachádza funkčný motorest, do ktorého jediný možný prístup pre chodcov by mala byť cesta, po ktorej
jazdil obžalovaný. Obžalovaný na tomto mieste poukazuje na to, že záver senátu odvolacieho súdu o
tom, že jedinou prístupovou cestou do motorestu je cesta, po ktorej jazdil, je nesprávny a nepravdivý.K motorestu vedie lesný chodník, ktorý sa tiahne cez les a je udržiavaný majiteľmi motorestu práve z
toho dôvodu, aby návštevníci motorestu neboli pri príchode doň a odchode z neho ohrozovaní pohybom
po frekventovanej ceste. Túto skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj majiteľka motorestu. Zámeru

poukázania na existenciu jedinej prístupovej cesty senátom odvolacieho súdu veľmi dobre rozumieme,
avšak sme bohužiaľ nútení konštatovať, že ho vo vyššom naznačenom kontexte nemožno vôbec
brať do úvahy. Zo skutočnosti, že obžalovanému sú známe pomery v blízkosti miesta, kde došlo k
dopravnej nehode, je podľa názoru obžalovaného tak možné akurát vyvodiť, že možno predpokladať,
že po vozovke sa môžu pohybovať chodci smerujúci do alebo od motorestu, ale pravdepodobnosť

ich výskytu na vozovke je vzhľadom na existenciu lesného chodníka minimálna. Ak k tomu pristúpi
skutočnosť, že k dopravnej nehode došlo vo vzdialenosti 300 až 400 m od motorestu je táto možnosť
ešte nižšia. Taktiež je potrebné zobrať do úvahy aj to, že k dopravnej nehode došlo v čase, kedy je
návštevnosť motorestu takmer nulová. A teda, ak by sme za daných okolností len v čisto teoretickej
rovine pripustili, že obžalovaný mal predpokladať po vozovke v jeho jazdnom pruhu pohyb chodcov,
išlo by o predpoklad rovnajúci sa nule a ak tomu má pristúpiť stav, v ktorom sa chodci nachádzali, je

možné uzavrieť, že obžalovaný ako vodič ani pri zachovaní akejkoľvek opatrnosti nemohol a nemal
ani možnosť vedomosti o takejto prekážke. Ďalšou skutočnosťou, ktorú je potrebné zdôrazniť, je, že
aj závery znaleckého posudku jednoznačne potvrdzujú, že nesprávny pohyb chodcov bol jednou z
príčin dopravnej nehody. Ak pri vzniku následku spolupôsobia viaceré príčiny (úkony obžalovaného aj
poškodeného) treba hodnotiť každú príčinu čo do jej významu pre vznik následku osobitne a vzhľadom

ku každej z ostatných príčin určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý nastal. Len takýmto postupom
možno dospieť k bezpečnému záveru, či a nakoľko konanie obžalovaného hodnotené v celku bolo
príčinou následku. Prvostupňový súd tak však pri vyhodnotení všetkých príčin majúcich za následok
zrážku s poškodenými neučinil a to aj napriek tomu, že znalecký posudok potvrdil, že jednou z príčin
dopravnej nehody je nesprávny pohyb osôb. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je pravdou, že

znalec určil, že jednou z príčin dopravnej nehody je aj nesprávna technika jazdy vodiča, avšak táto
sama osebe bezprostredne neviedla ku vzniku následku. Tu je podstatný ten fakt, že následok by len
v dôsledku nesprávnej techniky jazdy obžalovaného nebol nikdy nastal. Podstatnou a hlavnou príčinou
je, že sa chodci pohybovali v stave ťažkej opitosti, kedy dochádza už k vážnym poruchám psychických i
motorických funkcií riadenia organizmu, a takýto človek nie je schopný bezpečne sa pohybovať v cestnej

premávke. Zrejme aj preto im bolo jedno, po akej strane vozovky sa pohybujú a že sa pohybujú po
strede jazdného pruhu. Poškodení idúci po vozovke vedľa seba v strede jazdného pruhu pod vplyvom
alkoholu, bez vybavenia reflexnými prvkami, vytvorili bezpochyby situáciu, ktorá bezprostredne viedla
ku vzniku nehodovej udalosti a jej následkom. Zavinenie obžalovaného musí zahŕňať nielen následok,
ale aj priebeh príčinnej súvislosti. Ak k trestnej zodpovednosti za následok stačí nedbanlivosť, treba

skúmať, či trestne zodpovedná osoba mala a mohla predvídať následok, vzhľadom na okolnosti a jej
osobnépomery.Okolnosťamisavtomtoprípaderozumiepriebehpríčinnejsúvislosti.Pokiaľnapričítanie
následku stačí nedbanlivosť, vyžaduje sa, aby páchateľ vývoj príčinnej súvislosti a následok predvídal
a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ho nespôsobí, alebo aby páchateľ príčinný priebeh a
následok podľa okolností a svojich pomerov predvídať mal a mohol. Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania je obžalovaný toho názoru, že skutkový dej nenapĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., pretože bolo jednoznačne preukázané, že nezodpovedá
za škodlivý následok dopravnej nehody, pretože k vzniknutému následku došlo porušením povinností
chodcov poškodených, ktoré obžalovaný nemohol predvídať, a nie, aj vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti a okolnosti, neprimeranou rýchlosťou jeho jazdy. Vzhľadom na to, že absentuje

obligatórny znak objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu a to príčinný vzťah medzi jeho
konaním a následkom, je presvedčený o svojej nevine a mal tak byť oslobodený spod obžaloby podľa
ust. § 285 ods. 1 písm. b) Tr. por.. Preto navrhol, aby odvolací súd s poukazom na nedostatočné
sa vyporiadanie s okolnosťami významnými pre rozhodnutie zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
prvostupňovému súdu na opätovné rozhodnutie vo veci.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania prokurátorom a poškodeným ako osobami na to
oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa § 316
ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,

ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.Vprvomradeodvolacísúdsvojprieskumzameralnaprocesnýpostupkonajúcehosúduzistiacpritom,že
konajúci súd neporušil právo na obhajobu obžalovaného, čo bolo už konštatované v predchádzajúcom
uznesení krajského súdu sp. zn. 5To/49/2017, pretože obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku skutku

kladenému mu za vinu, mal možnosť vyjadrovať sa aj k vykonaným dôkazom, navrhovať doplnenie
dokazovania, ako aj predniesť argumentáciu o svojej nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova,
pritom lehoty na prípravu hlavného pojednávania boli uňho ako aj jeho obhajcu zachované a obžalovaný
bolzastúpenýzvolenýmobhajcom,ktorýúčinneaplikovaljehoobhajobu.Vrámciprieskumnejpovinnosti
bolo tiež zistené, že konajúci súd pri vykonávaní dôkazov postupoval v súlade s procesným predpisom,

preto o vykonané dôkazy mohol opierať svoje skutkové zistenia.

Následne odvolací súd preskúmaval ustálené skutkové zistenia, ktoré tvorili podklad napadnutého
výroku o vine.

Niet sporu o tom, že dňa 29.11.2014 v čase o 16,25 hod. na úseku vozovky medzi obcou Kamenica a

mestomLipanydošlokstretumedziosobnýmmotorovýmvozidlomOpelAstraevidenčnéhočíslaD.XXX
S., ktorého vodičom bol obžalovaný, a dvoma chodcami, poškodenými I. T. a E. E., ktorí sa pohybovali
po vozovke v smere jazdy obžalovaného na mesto Lipany. Je faktom aj to, že obaja poškodení boli
pod vplyvom alkoholu, ktorá skutočnosť plynie z listinných dôkazov a to z dychovej skúšky a z výsledku
odberu krvi Widmarkovou skúškou.

Odvolací súd nemá pochybnosti ani o porušení pravidiel v cestnej premávke chodcami J. T. a Š. E.,
pretože títo sa nepohybovali po ľavej krajnici a išli vedľa seba, hoci bola znížená viditeľnosť zasahujúc
do vozovky cca 1,6 metra, pričom nemali na sebe viditeľne umiestnené reflexné prvky, resp. nemali
oblečený reflexný bezpečnostný odev (§ 52 ods. 1, 3 zák. č. 8/2009 Z. z.). Na tieto zistenia, ktoré boli

preukázané aj znaleckým dokazovaním z odboru dopravy a odvetvia traumatológie, prihliadal i konajúci
súd, keďže aj na podklade znaleckých posudkov bol stanovený pohyb chodcov.

Podľa názoru odvolacieho súdu tieto porušenia chodcov síce prispeli k vzniku dopravnej nehody, avšak
nie sú podstatnou príčinou jej vzniku. Príčinou vzniku dopravnej nehody bolo porušenie povinnosti

obžalovaného, ktorá mu vyplýva z ustan. § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 z. z., podľa ktorého vodič je povinný
rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným
podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť
len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Obžalovaný primeranou rýchlosťou nejazdil, pretože v dôsledku poveternostných podmienok v čase
dopravnej nehody, ak bola tma, hoci jazdil mimo obce, kde je povolená maximálna dovolená rýchlosť 90
km/hod., mal prispôsobiť rýchlosť jazdy tak, aby vedel zastaviť na vzdialenosť, na ktorú mal rozhľad.

Zo znaleckého dokazovania z odboru dopravy je zrejmé, že obžalovaný jazdil rýchlosťou cca 90 km/

hod., o čom svedčí nárazová rýchlosť do chodcov. Už len táto rýchlosť je neprimeranou vzhľadom
na poveternostné podmienky, za ktorých ku stretu motorového vozidla vedeného obžalovaným a
poškodených došlo, pretože podľa záverov znaleckého dokazovania rýchlosť primeraná rozhľadu /40m
pri zapnutých tlmených svetlách motorového vozidla zn. Opel Astra je cca 60 km/hod. Relevantné
údaje o výhľadových pomeroch obžalovaného však boli získané pri vyšetrovacom pokuse, z ktorého

vyplynulo, že obžalovaný mohol spozorovať siluety chodcov bez použitia reflexného prvku svedkami a
s použitím reflexného prvku umiestneného na ľavej ruke v oblasti ramena za situácie, ak nešlo oproti
idúce motorové vozidlo, zo vzdialenosti 18,9 m, čo zodpovedá po výpočte znalcom primeranej rýchlosti
cca 29 km/hod. Za situácie, že išlo oproti idúce motorové vozidlo a nepresvecovalo chodcov, obžalovaný
mohol spozorovať siluety chodcov bez použitia reflexného prvku svedkami a s použitím reflexného

prvku umiestneného na ľavej ruke v oblasti ramena zo vzdialenosti 34,5 m, ktorému údaju zodpovedá
primeraná rýchlosť cca 46 km/hod. Pri týchto rýchlostiach by obžalovaný zabránil zrážke brzdením
vozidla.

Vzhľadom na tvrdenie obžalovaného, že sa proti nemu pohybovalo motorové vozidlo, ktorú skutočnosť

potvrdil aj za ním idúci vodič, svedok Mgr. D., ktorý vozidlo registroval prechádzať v tomto úseku cesty
tesne po zrážke, je verzia o primeranej rýchlosti cca 46 km/hod. pre obžalovaného priaznivejšia ako cca
29 km/hod. a to aj z toho dôvodu, že ani pri jednom z meraní nemalo vplyv na vzdialenosť nameranú ako
rozhľadpoužitie reflexnýchprvkovumiestnenýchnaľavejrukevoblastiramenajednéhozpoškodených.Okolností, za akých došlo k dopravnej nehode, odvolací súd posúdil ako podstatné pre záver o
porušení ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č 8/2009 Z. z. zo strany obžalovaného. V súvislosti s námietkou

obžalovaného, že ak by mal zabrániť vzniku dopravnej nehody, musel by sa pohybovať rýchlosťou cca
29 km/hod., odvolací súd uvádza, že po obžalovanom nikto nechce, aby jazdil uvedenou rýchlosťou,
avšak z § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 z. z. je zrejmé, že v každom prípade je vždy povinnosťou vodiča
jazdiť len takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť (vzhľadom na všetky predvídateľné okolnosti) na
vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, čiže aby jazdil rýchlosťou primeranou a to aj v tých prípadoch, ak je

pre daný úsek cesty dovolená (či už dopravným značením alebo zákonom) maximálna rýchlosť vyššia.

Pri hodnotení spôsobu jazdy obžalovaného je potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že obžalovaný brzdil
až po zrážke a to ani nie v momente, kedy pocítil slabý náraz, ale až po tom, ako sa mu rozsypalo predné
sklo, čo nasvedčuje aj tomu, že sa plne nevenoval vedeniu motorového vozidla. I táto skutočnosť mala
byť zahrnutá do skutkových zistení, pretože obžalovaný tým porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/

zákona č. 8/2009 Z. z.

V neposlednom rade je potrebné poukázať i na vyjadrenie obžalovaného, že pravdepodobne bol
oslnený svetlometmi oproti idúceho vozidla, na ktorú skutočnosť tak isto nereagoval znížením rýchlosti,
ale naďalej sa pohyboval rýchlosťou 90 km/hod., čo tiež poukazuje na vedenie motorového vozidla

neprimeranou rýchlosťou zo strany obžalovaného.

Príčinná súvislosť medzi následkom a konaním obžalovaného je daná, pretože práve porušenie
povinnosti viesť motorové vozidlo primeranou rýchlosťou obžalovaným viedlo k vzniku dopravnej
nehody.Podstatnevyššiarýchlosť,ktorouobžalovanýviedolmotorovévozidloazktorejnevedelzastaviť

na vzdialenosť, na ktorú mal rozhľad, je príčinou vzniku dopravnej nehody a to bez ohľadu na to, že k nej
pristúpili ďalšie skutočnosti, ktoré prispeli k vzniku ťažšieho následku. V tejto súvislosti je potrebné dať
pozornosti, že účelom povinnosti dodržiavať primeranú rýchlosť je zastaviť s vozidlom pred prekážkou,
ktorú vodič spozoruje, a vyhnúť sa tak stretu s touto prekážkou a to aj preto, že vozidlo je predmetom
voči ľudskému telu dôrazným a pri strete s ním spôsobuje spravidla ujmu na zdraví.

Okrem toho v blízkosti miesta dopravnej nehody sa nachádza Motorest Špárová a preto obžalovaný
poznajúc miestne podmienky mohol predpokladať a tiež predvídať, že na ceste sa môžu pohybovať
osoby, keďže riadny chodník k motorestu z mesta Lipany nevedie. S možnosťou poškodených použiť
lesný chodník vedúci k motorestu sa odvolací súd nestotožnil a túto námietku obžalovaného považuje

za nelogickú, pretože pohyb po lese, či lesnom chodníku v tme bez použitia akéhokoľvek osvetlenia je
ťažký a nebezpečný nielen z hľadiska orientácie ale aj vzniku úrazov.

Konajúci súd posúdil žalovaný skutok ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona,
teda bez použitia okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby uvedenej v ods. 2 písm. a/

Tr. zákona, keď ako kvalifikačný moment závažnejšieho spôsobu konania by bolo porušenie dôležitej
povinnosti uloženej mu podľa zákona podľa § 138 ods. 1 písm. h/ Tr. zákona. Toto právne posúdenie
skutkupovažujeodvolacísúdzazákonuzodpovedajúce,pretoženamieruspoluzavineniapoškodených,
ktorá je dosť výrazná, konajúci súd prihliadal a premietol ju do kvalifikácie skutku.

S formou zavinenia u obžalovaného vyhodnotenou konajúcim súdom ako vedomej nedbanlivosti podľa
§ 16 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona sa odvolací súd nestotožnil. Vedomá nedbanlivosť je totiž založená
na vedomostnej zložke možnosti vzniku následku, čo v danom prípade z dôkaznej situácie nemožno
vyvodiť. Neboli totiž dané také okolnosti, ktoré by vytvárali možné nebezpečenstvo porušenia záujmu
chráneného Trestným zákonom a ktoré by obžalovaný nesprávne vyhodnotil pre ďalšie jeho konanie. U

obžalovaného bolo potrebné posudzovať, či nedodržaním povinnosti stanovenej zákonom môže porušiť
alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom vzhľadom na okolnosti a jeho osobné pomery.
Odvolací súd uzavrel, že obžalovaný mohol predvídať pohyb chodcov po ceste, keďže žil v tomto
prostredí a preto mal vedomosť o miestnych pomeroch. Práve v tom spočíva zavinenie obžalovaného,
ktorý mohol a mal predvídať vytvorenie kolíznej situácie chodcami na ceste a aj napriek tomu rýchlosť

svojej jazdy neprispôsobil na rýchlosť primeranú, z ktorej by dokázal zastaviť vozidlo na svoj rozhľad.

Odvolací súd v zmysle § 317 ods. 2 Tr. poriadku následne preskúmaval aj výrok o treste. Tento podľa
jeho usúdenia zodpovedá všetkým kritériám pre ukladanie trestu s prihliadnutím aj na mieru, ktorouprispeli poškodení k vzniku dopravnej nehody, čo sa prejavilo tým, že obžalovanému nebol uložený trest
zákazučinnostivedeniamotorovýchvozidiel,ktorýsaspravidlaukladávodičom,ktoríspôsobilidopravnú
nehodu so závažnejšími následkami porušením povinností súvisiacich s vedením motorového vozidla.

Uloženie peňažného trestu pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 300,- eur
zodpovedá nielen okolnostiam prípadu, miere zavinenia, existujúcim poľahčujúcim okolnostiam, ale aj
osobe obžalovaného, ktorý viedol doposiaľ bezúhonný život, riadne pracuje a stará sa o svoju rodinu,
a možnostiam jeho nápravy, ktoré sú vysoké nielen so zreteľom na doterajší život obžalovaného, ale i
na ojedinelé porušenie spoločenských noriem.

Vo výroku o treste odvolací súd zistil formálnu chybu, keď konajúci súd ukladal obžalovanému trest
podľa § 157 Tr. zákona, hoci ho mal uložiť podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona, keďže obžalovaný bol uznaný
vinným z prečinu ublíženia na zdraví s následkom ťažkej ujmy v jeho základnej skutkovej podstate a nie
kvalifikovanej podľa ods. 2. Toto pochybenie odvolací súd nepovažoval za tak závažné a preto výrok
o treste neopravoval.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a
toto postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Dôvody rozhodnutia sú zamerané na rozhodujúce okolnosti vzniku dopravnej nehody, preto k ďalším

odvolacím námietkam odvolací súd iba stručne poznamenáva, že poškodení nevytvorili na ceste
ťažko spozorovateľnú prekážku, čo vyvracia vyšetrovací pokus. Dokazovaním nebol zistený technický
stav vozidla, ale z obsahu vykonaného dokazovania je zrejmé, že rozhľad bol nižší, na ktorý faktor
spolupôsobili poveternostné pomery a zrejme aj technický stav vozidla. Napokon ak obžalovaný
poukazuje na stupeň opitosti poškodených, tento faktor z hodnotenia porušení pravidiel v cestnej

premávke podstatným spôsobom neovplyvnil vznik dopravnej nehody, pretože podstatnou príčinou bola
neprimeraná rýchlosť jazdy obžalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.