Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, October 16, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/52/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115204807
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115204807.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.AntónieKandravejvsporežalobcu:S.napodporuvzdelávania,sosídlom
T. XX, XXX XX F. K.: XX XXX XXX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o.
so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným 1. Bc. E. M., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Y. S. XX, XXX XX T., právne zastúpená JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou so sídlom
Námestie legionárov 5, Prešov, 2. Bc. R. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX/XX, XXX XX L. U., o
zaplatenie 2.830,46 eura s prísl., o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov
zo dňa 07. 03. 2017, č. k. 10C 82/2015-149, jednohlasne takto,

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. v časti vo vzťahu k úrokom vo výške 4 % ročne zo sumy 2606,56 Eur od
20. 02. 2015 do zaplatenia tak, že žalobu zamieta.

II. Mení rozsudok vo výroku IV. tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) vo výroku I. uložil
žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.707, 41 eura spolu
s úrokom vo výške 4,00 % ročne zo sumy 2 606,56 eura od 20. 02. 2015 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2 679,42 eura od 26. 12. 2013 do zaplatenia všetko v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká povinnosť
ostatného žalovaného. Vo výroku II. uložil žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť
žalobcovi poistné vo výške 9,48 eura za rok 2014 a ďalej v sume 3,5 ‰ zo zostatku istiny za každý

aj začatý rok až do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatného
žalovaného. Vo výroku III. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vo výroku IV. rozhodol o trovách konania
tak, že žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinné nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu
81,2 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 3, § 505, § 506 a § 517
Obchodného zákonníka a § 546 a § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3.Zvykonanéhodokazovaniamalzapreukázané,žemedziprávnympredchodcomžalobcuažalovanou
v 1. rade boli platne uzavreté zmluvy o pôžičke (správne úver), ktorých splnenie bolo zabezpečené
ručiteľským záväzkom žalovanej v 2. rade. Na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX bolžalovanej v 1. rade poskytnutý úver vo výške 1.327,76 eura, na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa XX.
XX. XXXX bol žalovanej v 1. rade poskytnutý úver vo výške 1.328 eura. V konaní nebolo sporné,
že žalobca podľa článku III. ods. 2 Zmluvy zaslal žalovanej v 1. rade vypracovanú písomnú dohodu

o splátkach úveru a zároveň písomne vyzval žalovanú v 1. rade, aby doručil jeden ňou vlastnoručne
podpísaný exemplár dohody o splátkach. Žalovaná v 1. rade na dohodu reagovala tak, že doručila
žalobcovi požadovaný rovnopis dohody o splátkach pôžičky, avšak nesplnila svoju povinnosť vrátiť
úver. Zo samotnej žaloby vyplýva, že žalovaná v 1. rade mala počnúc mesiacom október 2013 splácať
poskytnutý úver a to vždy ku 25. dňu v mesiaci podľa článku III. ods. 1 Zmluvy. Keďže tento úver

nesplácala dostala sa k dátumu 26. 12. 2013 do omeškania so splatením viac ako dvoch splátok (splátky
zamesiace10,11a12roku2013)acelýdlhsastalktomutodátumusplatný.Súdprvejinštanciezamietol
žalobu v časti uplatnených poplatkov a náhrad v sume 73,85 eura z dôvodu, že žalobca nepredložil
žiadny dôkaz o tom, že si tieto poplatky žalobca mohol účtovať a v uplatnenej výške. Súd prvej inštancie
teda žalobcovi priznal sumu 2.707,41 eura (žalovaná suma 2.803,46 eura - 73,85 eura poplatky a
náhrady - 49,20 eura za uhradené splátky). Súd prvej inštancie priznal žalobca s 4 % zmluvný úrok od

20. 02. 2015 zo sumy zo sumy 2.606,56 eura (suma istiny 2655,76 eura - 49,20 eura uhradené splátky).
Súdprvejinštancienepriznalúrokzúrokuapoplatkovatozdôvodutoho,žeúrokjechápanýakoodplata
za poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi, je neprípustné, aby bola zmluvným úrokom
úročená akékoľvek iná suma, ako tá, ktorá bola skutočne dlžníkovi po poskytnutí úveru vyplatená, a
ktorá doposiaľ nebola dlžníkom uhradená. Poukázal na znenie prvej vety ods. 1 § 502 Obchodného

zákonníka. Mal za to, že použitím gramatického i logického výkladu citovaného ustanovenia sa potom
slovné spojenie „platiť z nich úroky“ bezosporu vzťahuje nie k akýmkoľvek peňažným prostriedkom, ale
len k tým, ktoré boli dlžníkovi veriteľom poskytnuté. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi ním uplatnené
poistné vo výške 9,48 eura a ďalej v sume 3,5 promile zo zostatku istiny za každý aj začatý rok až
do zaplatenia istiny s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného.

Na záver uviedol, že žalovaná v 2. rade bola zaviazaná plniť na základe svojho ručiteľského záväzku,
pričom súd nezaväzoval žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie dlhu spoločne a nerozdielne, nakoľko
sa nejedná o spoločný záväzok, pričom z tohto dôvodu bol návrh taktiež v prevyšujúcej časti zamietnutý.
Žalobca má právo na zaplatenie dlžnej sumy tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
ostatného žalovaného, čo vyjadruje to, že žalovaná v 2. rade ručí za splnenie povinnosti žalovaného

v 1. rade.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 Civilného sporového poriadku.
Žalobca bol úspešný v časti zaplatenia 2.707,41 eura zo sumy 2.830,46 eura, teda v rozsahu 95,6 %
a žalovaní vo zvyšných 4,4 %. Úspech žalobcu, ktorý prevyšuje úspech žalovaných je 91,2 %, a preto

súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 91,2 %. O výške náhrady trov konania bude po
právoplatnosti rozhodnutia rozhodnuté samostatným uznesením.

Obsah odvolania a vyjadrenia k odvolaniu

5. Proti tomuto rozsudku, ohľadne príslušenstva pohľadávky podala v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaná v 1. rade. Poukázala na to, že v čl. VII. Zmluvy zo dňa XX. XX. XXXX sa uvádza,
že dlžník je povinný platiť úrok 4 % ročne počas obdobia, kedy je dlžník v omeškaní so splácaním
pôžičky a pri povinnosti jednorazovo vrátiť pôžičku, prip. jej časť, tým nie je dotknutý nárok veriteľa na
zákonné úroky z omeškania. Mala za to, že úrok aj úrok z omeškania tak vlastne sankcionujú dvakrát

porušenie povinnosti splniť dlh včas. Uvedená skutočnosť je v rozpore s ochranou spotrebiteľa a to že
ide o spotrebiteľský spor konštatoval aj súd prvej inštancie. Uvedené pôžičky boli študentské s cieľom
umožniť prístup k dosiahnutiu vyššieho stupňa vzdelania. Preto platenie úroku aj úroku z omeškania,
keď úrok 4% sa má platiť len v prípade omeškania je zrejme pre spotrebiteľa nevýhodné a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Povinnosti rešpektovať

práva spotrebiteľa nezbavuje žalobcu ani dodatok cit.: ,,tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonné
úroky z omeškania“. Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam ohľadne príslušenstva pohľadávky. Ďalej odvolateľka považovala výrok o trovách
konania za nepreskúmateľný z dôvodu, že vo výroku IV. rozsudku je uvedené, že žalované sú povinné
hradiť trovy konania v rozsahu 81,2 %, pričom v bode 19. odôvodnenia rozsudku je uvedená výška

náhradytrovkonaniavo91,2%. Zároveňnamietala,žesúdprvejinštancieneskúmaldôvodyosobitného
zreteľa v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku. Súd neprihliadol, že žalovanej v 1. rade bolo
priznanéoslobodenieodplateniasúdnychpoplatkovvrozsahu50%,akoajto,žeidespotrebiteľskýspora predmetom pôžičky boli finančné prostriedky na štúdium. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. K zmluvnému úroku žalobca poukázal na články zmlúv o pôžičke
zo dňa XX. XX. XXXX a XX. XX. XXXX, tykajúce sa podmienok splatnosti pôžičky a výšky úrokovej
sadzby. K úroku z omeškania uviedol, že na základe porušenia povinnosti splácať pôžičku včas a riadne
žalovaná v 1. rade sa dostala do omeškania so zaplatením celého dlhu. Základná úroková sadzba k 26.
12. 2013 je 0,25 % p. a. a zvýšená o 8 percentuálnych bodov predstavuje výšku úroku z omeškania, t. j.

8,25 % p. a. zo sumy 2.707,57 eura od 26. 12. 2013 do zaplatenia istiny. K spotrebiteľskému postaveniu
žalovanej v 1. rade uviedol, že žalobca predstavuje neštátny účelový fond. Hlavným predmetom činnosti
žalobcu je poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl a pedagógom a túto činnosť vykonáva vo
verejnom zaujme. Zdôraznil, že ust. § 1 ods. 3 tretia veta zákona č. 396/2012 Z. z. o FNPV stanovuje,
že na poskytovanie pôžičiek sa nevyžaduje povolenie podľa zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom
podnikaní, čo vylučuje, aby žalobca vykonával obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. V zmysle § 9

ods. 3 Zákona o FNPV, prostriedky fondu možno použiť len na poskytovanie pôžičiek a správu fondu, čim
nedochádza k rozdeleniu zisku vo forme dividend. Navyše pokiaľ dlžník fondu vykonáva podnikateľskú
činnosť, výška pôžičky sa znižuje. Žalobca ako verejnoprávna inštitúcia je účelovým fondom, ktorý
podstatou a povahou svojej činnosti, v zmysle legálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, t. j. zmluva o pôžičke uzatvorená medzi

žalobcom a žalovanou nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo
vzťahu k náhrade trov konania uviedol, že žalovaná v 1. rade neuviedla žiaden dôvod, ktorý by mohol
byť posudzovaný ako dôvod osobitného zreteľa a z tohto titulu nepriznané trovy konania žalobcovi.
Samotný fakt, že žalovaná bola oslobodená od poplatkovej povinnosti v rozsahu 50 %, nie je dôvodom
nanepriznanienáhradytrovkonaniažalobcovi.Navrholpotvrdiťrozsudoksúduprvejinštancieakovecne

správny. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania za podané vyjadrenie v odvolacom konaní.

Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z. z., ďalej len C.s.p.) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §
378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade je opodstatnené.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde účinného od dňa
01. 01. 2009 do 31. 12. 2012, zriaďuje sa Študentský pôžičkový fond (ďalej len „fond“) ako neštátny
účelový fond na poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl. Fond je právnická osoba so sídlom v

Bratislave. Zapisuje sa do obchodného registra.

10. Podľa § 7 zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde účinného od dňa 01. 01. 2009
do 31. 12. 2012 zdrojmi fondu sú :
a) prostriedky poskytnuté z Fondu národného majetku Slovenskej republiky,4)

b) splátky pôžičiek poskytnutých z fondu,
c) dary a príspevky od tuzemských a zahraničných právnických osôb a fyzických osôb,
d) úroky z prostriedkov fondu uložených v banke,
e) úroky z poskytnutých pôžičiek, sankcie za porušenie zmluvných podmienok,
f) poplatky a náhrady podľa obchodných podmienok fondu určených v zmluve o pôžičke (§ 13 ods. 1),

g) dotácie zo štátneho rozpočtu,4a)
h) iné príjmy.11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 19. 09. 2011 došlo medzi žalovanou v 1. rade a
žalovanou v 2. rade a Študentským pôžičkovým fondom (právnym predchodcom žalobcu) k uzavretiu
zmluvy č. XXX/XXXX o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu v akademickom roku XXXX/XXXX.
Na základe tejto zmluvy bola žalovanej v 1. rade poskytnutá pôžička vo výške 1.327,76 eura. Úroková
sadzba počas splácania pôžičky bola dohodnutá vo výške 3 %. Dňa 15. 10. 2012 došlo medzi žalovanou
v 1. rade a žalovanou v 2. rade a Študentským pôžičkovým fondom (právnym predchodcom žalobcu)

k uzavretiu zmluvy č. XXX/XXXX o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu v akademickom roku
XXXX/XXXX. Na základe tejto zmluvy bola žalovanej v 1./ rade poskytnutá pôžička vo výške 1.328
eur. Úroková sadzba počas splácania pôžičky bola dohodnutá vo výške 3 % a počas omeškania so
splácaním pôžičky a pri povinnosti jednorazovo vrátiť pôžičku, prip. jej časť vo výške 4 % ročne.

14. Hlavnou činnosťou právneho predchodcu žalobcu bolo poskytovanie pôžičiek, za ktoré mu patrila
odmena (úroková sadzba vo výške 3 resp. 4 % ). Žalovaná v 1./ rade pri uzatváraní zmluvy o
pôžičke nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa názoru
odvolacieho súdu predmetné zmluvy sú tak zmluvy spotrebiteľské, kde žalobca (dodávateľ finančných
služiebverejnéhocharakteru)vystupujevpozíciidodávateľaažalovanáv1.rade(nepodnikateľ)vpozícii

spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu vylučovať žalovanú zo spotrebiteľskoprávnej
ochrany a na vzťah medzi stranami sporu je nutné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách predpokladá vecnú
pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy.

15. Napriek všetkým skutočnostiam, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, nepochybne ide
o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, a preto v širšom meradle
ide o činnosť obchodnú, ktorá pozostáva z poskytovania služieb študentom, a preto je možné žalobcu
subsumovať pod pojem dodávateľa a aplikovať na vzťah strán sporu ustanovenia spotrebiteľského
práva. Je nepochybné, že za úvery žalobca inkasuje odplatu vo forme úroku, ktorá môže byť nižšia než

sú úvery poskytované klasickými komerčnými bankami, no v každom prípade je jeho činnosť zameraná
na dosiahnutie odplaty a tieto splátky úveru, ale aj úrokov vytvárajú zdroje žalobcu, čím nepochybne
tento napĺňa definíciu podnikateľa, resp. dodávateľa.

16. Podľa článku 2 písm. c) smernice 93/13/EHS, pojem „predajca alebo dodávateľ“ znamená akúkoľvek

fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich uvedenej smernici koná s cieľom
vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo
súkromnú formu vlastníctva.

17. Táto smernica (ktorej transpozíciou bola zavedená definícia spotrebiteľských zmlúv do Občianskeho

zákonníka) výslovne stanovuje aj to, že členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé
podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre
obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru.

18. Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že úmyslom normotvorcu Únie bolo zaviesť široké

poňatie pojmu „predajca alebo dodávateľ“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek
Brusse a de Man Garabito, C-488/11, EU:C:2013:341, bod 28).

19. V prvom rade použitie výrazu „akákoľvek“ v uvedenom ustanovení svedčí o tom, že každá fyzická
alebo právnická osoba vykonávajúca činnosť súvisiacu s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním,

sa má považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle smernice 93/13/EHS.

20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 17. 05. 2018 vo
veci C-147/16, Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti L. C. R. V..21. V danej veci išlo o situáciu, keď pani L. V. bola počas akademických rokov 2012/2013 a 2013/2014
študentkou vzdelávacieho zariadenia v Belgicku (Karel de Grote - Hogeschool). So vzdelávacím

zariadením písomne uzavrela zmluvu o splatení tohto dlhu podľa bezúročného splátkového kalendára.
Podľa tejto zmluvy jej „oddelenie pomoci študentom“ vzdelávacieho zariadenia poskytlo sumu, ktorú
potrebovala na splatenie svojho dlhu, za čo mala ona tomuto oddeleniu počas siedmich mesiacov
splácať mesačné splátky vo výške 200 eur. Okrem toho zmluva stanovovala úroky vo výške 10 % ročne
v prípade celkového alebo čiastočného nesplatenia sumy pôžičky (bez nutnosti upomienky), ako aj

náhradu na pokrytie nákladov spojených s vymáhaním. Pani V. aj napriek upomienke, ktorá jej bola
doručená, dlžné sumy nezaplatila. V roku 2015 podalo vzdelávacie zariadenie žalobu proti pani V.,
ktorou sa domáhalo zaplatenia dlžnej istiny vo výške 1 546 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10
% od 25. 02. 2014 (teda 269,81 eura), ako aj náhrady na pokrytie nákladov vo výške 154,60 eura.

22. V tejto súvislosti sa belgický súd obrátil na Súdny dvor a pýtal sa okrem iného, či sa vzdelávacie

zariadenie, ktoré je financované v prevažnej miere z verejných prostriedkov, má považovať v zmysle
smernice za „predajcu alebo dodávateľa“ v situácii, keď sa so študentom dohodne na splátkovom
kalendári.

23. Súdny dvor v predmetnom rozsudku uviedol, že pokiaľ ide ďalej o pojem „predajca alebo dodávateľ“,

úmyslom normotvorcu Únie bolo zaviesť široké poňatie tohto pojmu. Ide totiž o funkčný pojem vyžadujúci
si posúdenie, či zmluvný vzťah patrí do rámca takých činností, ktoré osoba vykonáva ako obchod,
podnikanie alebo povolanie. Súdny dvor uviedol, že v tomto prípade podľa všetkého nejde priamo
o vzdelávaciu činnosť dotknutého zariadenia. Naopak, ide tu o takú činnosť tohto zariadenia, ktorá
má doplnkovú, vedľajšiu povahu k jeho vzdelávacím činnostiam, spočívajúcu v poskytnutí možnosti

bezúročných splátok súm, ktoré mu dlhuje jeho študentka, a to na zmluvnom základe. Takéto plnenie
pritom svojou povahou vychádza z hľadania vzájomnej dohody o podmienkach splatenia existujúceho
dlhu, a vo svojej podstate predstavuje zmluvu o úvere. Preto sa Súdny dvor dospel k záveru, že s
výhradou overenia skutočností, ktoré má v tomto ohľade vykonať vnútroštátny súd, že vzdelávacie
zariadenie pri poskytovaní plnenia doplnkovej a vedľajšej povahy k jeho vzdelávacím činnostiam koná

ako „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle smernice.

24. Podľa článku III. ods. 7 Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX zmluvné strany sa dohodli, že
poskytnutá Pôžička sa úročí úrokovou sadzbou vo výške 0% ročne počas obdobia, kedy Dlžník nie je
povinný Pôžičku splácať podľa bodov 2. až 8. č. VII Zmluvy 2, 3% ročne počas obdobia, kedy je Dlžník

povinný Pôžičku splácať, 4% ročne počas obdobia, kedy je Dlžník v omeškaní so splácaním Pôžičky a
pri povinnosti jednorazovo vrátiť Pôžičku, príp. jej časť; tým nie je dotknutý nárok Veriteľa na zákonné
úroky z omeškania.

25. Podľa článku VI. ods. 13 Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX ak sa dlžník dostane do omeškania

so zaplatením viac než dvoch splátok Pôžičky, stáva sa jednorazovo splatnou celá poskytnutá Pôžička,
resp. jej nesplatený zostatok, vrátane úrokov, poplatkov a náhrad a účtovaných zmluvných pokút.
Zároveň sa poskytnutá Pôžička, resp. jej nesplatený zostatok úročí úrokovou sadzbou vo výške 4%
ročne. Poskytnutá Pôžička, resp. jej zostatok sa úročí úrokovou sadzbou vo výške 4% ročne aj v prípade,
ak sa Dlžník dostane do omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky, a to počas celého obdobia

trvania omeškania.

26. Podľa článku VI. ods. 14 Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX zmluvne strany sa dohodli, že
ak Veriteľ v minulosti poskytol Dlžníkovi aj inú pôžičku za účelom úhrady časti nákladov Dlžníka na
vysokoškolské štúdium, budú sa aj na splácanie dohodnuté v tejto Zmluve, ktoré menia a nahrádzajú

doteraz dohodnuté podmienky splácania.

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal uplatnenú istinu aj s úrokom, ktorý
mal vzniknúť po zosplatnení pôžičky. Odvolací súd sa nestotožňuje so súdom prvej inštancie v tom
smere, že po zosplatnení celého dlhu žalobcovi vzniká nárok na ďalšie náhrady (resp. nárok na úrok).

28. Splácanie pôžičky v splátkach vyvoláva na strane veriteľa (žalobcu) stav absencie požičanej
sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a
úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysleceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá k dispozícii istinu, nemôže s touto nakladať
a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky
pôžičky v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti

justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa
veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé
obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné
a mimoriadne zosplatnenie dlhu, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny,
vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom

veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou, a
tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.
Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za
požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ
záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok

mu po mimoriadnom zosplatnení dlhu poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu
patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého
by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako
keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva,
ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom

prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi,
a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia
peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho
majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu
justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ

nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu
na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí
k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením

vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o úroky ku dňu
zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným
jednostranným predčasným zosplatnením pohľadávky. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú
výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym
stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda

stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. (pozri
tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).

29. V danej právnej veci došlo k zosplatneniu dlhu ku dňu 26.12.2013 potom ako sa žalovaná v 1. rade
dostala do omeškania s viac ako dvoma splátkami, teda týmto dňom zo strany žalobcu došlo k určeniu

lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol
nárok na úroky z úveru iba do dňa 26.12.2013, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania
a iných nárokov z porušenia práva. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo
dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.

30. Na základe uvedeného odvolací súdu v zmysle § 388 C.s.p. zmenil rozsudok vo výroku I. v časti
vo vzťahu k úrokom vo výške 4 % ročne zo sumy 2606,56 Eur od 20. 02. 2015 do zaplatenia tak, že
žalobu zamieta.

31. Podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.32. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

33. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách úspešného žalovaného a trov štátu aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. Odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie veci a žiada
aplikovať ust. § 257 C.s.p. vo vzťahu k trovám konania medzi ňou a žalobcom. Ako dôvody hodné
osobitného zreteľa uviedla priznanie oslobodenie od platenie súdnych poplatkov vo výške 50 %, ako aj

samotnýcharakterspotrebiteľskéhosporu,kdepredmetompôžičkybolifinančnéprostriedkynaštúdium.

34. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu ktorej to priznáva
zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti

za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 C.s.p.

35. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné,
ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že

ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno
kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu
trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený.

36. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad
ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú
tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ
neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery

strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

37. Odvolací súd preskúmal opätovne a zvážil okolností prejednávanej veci a dospel k záveru o potrebe
použiť ustanovenie § 257 C.s.p. Za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý nemožno prehliadnuť je

skutočnosť, že žalovaná v 1. rade je od 13. 09. 2016 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie
na úrade práce, sociálnych veci a rodiny, o čom svedči žalovanou v 1. rade predložené potvrdenie
Úradu prace, sociálnych veci a rodiny T. zo dňa XX. XX. XXXX. Lustrácia v evidencii Sociálnej poisťovni
nepreukázala, že by žalovaná v 1. rade mala príjem zo zamestnania, resp. jej iný prijem z inej činnosti
alebo dôchodok. Na druhej strane žalobca je štátny účelový fond, ktorý podľa Výročnej správy za rok

2017 vykázal po zdanení zisk vo výške 224.033,09 eura.

38. Odvolací súd zastáva názor, že v žiadnej právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že
zmierňujúce ustanovenie § 257 C.s.p. sa ho nedotkne. Aplikačná prax práve aj nepriaznivejšiu sociálnu
situáciu strany sporu považuje za relevantnú na účely aplikácie § 257 ods. 1 C.s.p. Na druhej strane

pokiaľ ide o žalobcu, jeho majetková sféra by nebola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

39. Vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných
osobitného zreteľa a aplikáciu výnimočného ust. § 257 C.s.p.

40. Odvolací súd tak dospel k iným záverom pri rozhodovaní o trovách konania ako súd prvej inštancie,
pokiaľ ide o možnosť v prejednávanom prípade aplikáciou ustanovenia § 257 C.s.p., a preto rozsudok
vo výroku IV. o trovách konania zmenil tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva (§ 388
C.s.p.).

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 257 C.s.p.,
keďvyššieuvedenédôvodyhodnéosobitnéhozreteľazohľadnilajprirozhodovaníotrováchodvolacieho
konania.42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).