Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 29, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/79/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116204589
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8116204589.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: M. I., C.. XX.X.XXXX, H. XX,

XXXXXS.,zastúpenémuspoločnosťouDRAPPANOVÁ&Partnerss.r.o.,Moravská7,83103Bratislava,
proti žalovanému: B. X., C.. X.X.XXXX, L. B. X, XXX XX M., zastúpenému JUDr. Vladimírom Milasom,
advokátom, Masarykova 13, 080 01 Prešov, o zaplatenie 15.000,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 3.3.2016 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 15.000,- Eur a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 2.3.2016 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola
kúpa automobilu BMW X5 za dohodnutú cenu 15.000,- Eur. Tvrdil, že následne v ten istý deň po
podpísaní zmluvy, odovzdaní dohodnutej sumy a prevzatí automobilu, sa dozvedel, že údaje o jeho
stave najazdených kilometrov sa nezhodujú so skutočným stavom vozidla /pozn. súdu: V súvislosti s
použitými jazykovými výrazmi súd poukazuje na to, že ich obsah v úkonoch a prejavoch strán sporu

bol neurčitý, pripúšťajúci rôzny výklad (najmä rovnaký pojem „najazdených kilometrov“ použitý v kúpnej
zmluve bez jednoznačného vymedzenia - či by malo ísť o stav najazdených kilometrov na odometri,
teda na počítadle prejdenej vzdialenosti, tak ako ho napokon žalobca použil aj v žalobe na tomto mieste
podľa jej obsahu na označenie kilometrov vykazovaných na odometri, alebo by malo ísť o kilometre
najazdené „reálne“), a preto súd pri skúmaní skutkového stavu a výklade zistených úkonov (prejavov
vôle) v zmluve, podľa
§ 35 ods. 2 OZ v rámci analýzy ich jazykového vyjadrenia a úvah o tom, čo nimi chceli strany vyjadriť,

pri absencii podrobnejších výkladových pravidiel v Občianskom zákonníku, analogicky vychádzal (ako
z ďalších objektívne stanovených a rozumne akceptovateľných pravidiel) z pravidiel výkladu prejavu
vôle podľa § 266 Obchodného zákonníka, a teda z ich obvyklého významu, resp. významu, ktorý by im
spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený, s prihliadnutím na všetky
súvisiace okolnosti ich použitia a na to, ako ich strany medzi sebou uplatňovali (na čo súd poukazuje
v tejto poznámke a priebežne aj v ďalšom odôvodnení), ako i z pravidla ich výkladu na ťarchu strany,
ktorá ako prvá v konaní takýto výraz použila/. Žalobca ďalej uviedol, že na druhý deň pri osobnom

stretnutí žalovanému navrhol odstúpenie od zmluvy a vrátenie plnej sumy uhradenej za vozidlo. Toto
bolo žalovaným zamietnuté, nakoľko mu oznámil, že 15.000,- Eur už stihol minúť v noci z 2.3.2016 na
3.3.2016. Tak isto sa žalovaný preriekol, že o upravovaní stavu kilometrov vedel. Uzavrel, že žalovaný
odmieta zaplatiť sumu 15.000,- Eur, napriek tomu, že stav kilometrov vozidla bol aj jedným z bodovzmluvy, a bol tak isto jeho majiteľom ubezpečený, že stav je skutočný. Na preukázanie svojich tvrdení
žalobca ako dôkaz preložil písomnú kúpnu zmluvu zo dňa 2.3.2016, navrhnuté odstúpenie od zmluvy
zo dňa 2.3.2016, overenie technickej kontroly vozidla (graf z webovej stránky STKonline o histórii

najazdených kilometrov podľa stavu počítadla km v roku 2012 a 2014) a kópiu technického preukazu.

3. Súd jeho návrhu vyhovel, proti vydanému platobnému rozkazu však podal žalovaný odpor s
odôvodnením, v ktorom uviedol, že predmetné motorové vozidlo zakúpil dňa 10.11.2015, za cenu
15.400,- Eur, so stavom najazdených kilometrov 170 000. V období medzi kúpou a predajom

predmetného motorového vozidla najazdil 3 000 km. Tvrdil, že odporca (pozn. súdu: zrejme mal na mysli
žalobcu) si žiadnym spôsobom neuplatnil odstúpenie od kúpnej zmluvy. Predložený dôkaz - odstúpenie
od zmluvy o kúpe motorového vozidla zo dňa 2.3.2016 mu nikdy nebolo doručené a žalobca nepredložil
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jeho tvrdenie. O úprave kilometrov nevie a tvrdenie žalobcu o
svojom údajnom prerieknutí označil za nepravdivé. Predložený dôkaz - overenie technickej kontroly
vozidla označil za nedôveryhodný z dôvodu absencie dátumu vykonania kontroly a z dôvodu, že sa

jedná o overenie prostredníctvom internetu, bez reálnej kontroly motorového vozidla. Žalobu považoval
za nedôvodnú, uplatnený nárok za neopodstatnený v celom rozsahu, a žalobu navrhol zamietnuť. Na
preukázanie svojich tvrdení predložil fotokópiu písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 10.11.2015.

4. Keďže bol odpor podaný včas, oprávnenou osobou a bol vecne odôvodnený, súd vydaný platobný

rozkaz podľa § 267 ods. 3 CSP uznesením v celom rozsahu zrušil a v konaní pokračoval tak, aby sa
mohlo rozhodnúť na jedinom pojednávaní (§ 157 ods. 1 a § 179 ods. 1 CSP). Žalobca sa pritom k
vyjadreniu žalovaného (v podanom odpore) v stanovenej lehote (a ani neskôr po nariadení pojednávania
až do jeho konania) nijako nevyjadril, žiadne ďalšie skutočnosti neuviedol a dôkazy neoznačil, hoci ho
na to súd pri príprave pojednávania v zmysle ust. § 167 ods. 3 CSP uznesením vyzval a poučil, že na

neskôr predložené a označené dôkazy nemusí prihliadať. V súvislosti s prípravou pojednávania súd
osobitne pripomína, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 183 ods. 1 CSP), a
súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie
o zmenenej žalobe (§ 143 ods. 1 CSP), pričom zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe (140 ods. 2 CSP).

5. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
Podľa čl. 11 ods. 2 CSP pri posudzovaní obsahu úkonov strán sporu sa predpokladá, že každá fyzická
osoba konajúca ako strana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti na úrovni priemerne

spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako i jazykové
vyjadrenie právnych noriem obsiahnutých v tomto zákone.

6. Následne (až) na pojednávaní žalobca svoje skutkové tvrdenia doplnil tak, že si pri tejto kúpnej zmluve
dojednal podstatnú podmienku zo svojej strany, aby stav kilometrov na aute, vykazovaný na odometri,

zodpovedal reálnemu stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle s tým, že táto jeho požiadavka sa
premietla aj do kúpnej ceny (pozn. súdu: bez toho aby uviedol ako, napr. či bola kúpna cena vyššia
než pôvodne inzerovaná cena, alebo cena za iné obdobné vozidlá, alebo ako sa inak premietla do
ceny), a modifikoval žalobné tvrdenia (o tom, že na druhý deň pri osobnom stretnutí žalovanému navrhol
odstúpenie od zmluvy a vrátenie plnej sumy uhradenej za vozidlo, čo bolo žalovaným zamietnuté) tak,

že nasledujúceho dňa po uzavretí zmluvy žalovanému doručil odstúpenie od tejto zmluvy, no žalovaný
si ho odmietol prevziať. Doplnil tiež, že na podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy sa strany dojednali
aj v prítomnosti svedka B. V., a tvrdenia o nesplnení podstatnej podmienky (o nezhode kilometrov)
doplnil resp. upresnil tak, že po uzavretí zmluvy večer zistil, že pri predposlednej technickej kontrole
motorového vozidla bol stav kilometrov väčší ako pri následnej technickej kontrole (pozn. súdu: čo by

skutočne mohlo svedčiť napr. o chybe odometra resp. manipulácii s odometrom, alebo o nesprávnosti
resp. omyle pri zápise jedného z týchto záznamov, nie však nevyhnutne o tom, že by na aute mal byť
v skutočnosti najazdený vyšší počet kilometrov než bol uvedený v zmluve, najmä ak podľa žalobcom
predloženého grafu z webovej stránky STKonline o histórii najazdených kilometrov podľa stavu počítadla
km 23.2.2012 a 17.9.2014 to ani v jednom z týchto záznamov nebolo viac ako 173 000 km uvedených

v zmluve). Nasledujúceho dňa žalovanému oznámil, že vzhľadom na zistené skutočnosti (pozn. súdu:
o zaznamenaných údajoch o počte najazdených kilometrov pri dvoch predchádzajúcich technických
kontrolách vozidla) o auto nemá záujem a odovzdal mu odstúpenie od zmluvy, čo sa však nestretlo s
porozumením. Pri tomto odovzdaní odstúpenia nebol nikto prítomný.7. Žalovaný na pojednávaní nové tvrdenia žalobcu poprel. Mal za to, že kúpna zmluva je platná, a že
žalobca je v súčasnosti vlastníkom predmetného motorového vozidla. Poprel, že by si žalobca vymienil

také vlastnosti motorového vozidla, ako uviedol na tomto pojednávaní. Tvrdil, že v čase uzatvárania
kúpnej zmluvy nemal vedomosť o žalobcom tvrdených skutočnostiach (pozn. súdu: t.j. o údajoch o počte
kilometrov zaevidovaných pri predchádzajúcich technických kontrolách). Poprel, že by stav kilometrov
bol podstatnou podmienkou uzavretia kúpnej zmluvy zo strany žalobcu, o čom podľa neho svedčí
aj to, že kúpnu zmluvu vypracoval kupujúci, ktorému nezáležalo na počte kilometrov uvedenom v

zmluve, čo podľa neho vyplýva aj z toho, že tento údaj bol v zmluve uvedený v počte celých tisícov
kilometrov, teda zaokrúhlene, a vpisoval sa bez toho, aby sa overil z konkrétneho odpočtu z odometra
na motorovom vozidle. Uviedol, že listina z webovej stránky, ktorá sa zaoberá evidenciou niektorých
údajov z technickej kontroly, nie je certifikovaná a nepreukazuje skutočnosti tvrdené žalobcom. Ohľadom
označenéhosvedkasinepamätá,čibolatakátoosobaprítomnápriuzatváranízmluvy,prípadnevktorom
jej štádiu. Okrem dôveryhodnosti údajov z webovej stránky žalovaný tiež namietal voči tomu, že by

údaje z tejto stránky vypovedali o tom, resp. preukazovali to, že stav na odometri nezodpovedá reálnemu
počtu kilometrov. Poukázal na to, že to nie je dôkazom o tom, že stav na odometri nezodpovedá počtu
reálne najazdených kilometrov. Auto v tom čase mohlo mať skutočne najazdených 170 000 km.

8. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobca na pojednávaní tvrdil, že stav najazdených kilometrov z

odometra sa odčítal priamo pri aute pred jeho vpisom do kúpnej zmluvy, a poprel tvrdenia žalovaného
o tom, že tento údaj nebol dôležitý, k čomu poukázal na to, že je to vysoko nepravdepodobné, keďže
kúpna cena sa dojednáva s ohľadom na stav motorového vozidla, ktorý sa dá predpokladať aj z počtu
najazdených kilometrov (pozn. súdu: už na tomto mieste však treba poukázať na to, že z pohľadu
eventuálnehoodstúpeniaodzmluvytvrdenéhožalobcompodľaust.§597ods.2OZ -aksaubezpečenie

predávajúceho ukáže nepravdivým - nie je podstatná všeobecná dôležitosť tohto údaja, ale to, či bola
nejaká vlastnosť predmetu kúpy, v tomto prípade zhoda tohto údaja - stavu kilometrov na odometri - so
stavom reálne najazdených kilometrov, predmetom osobitného vymienenia kupujúceho a ubezpečenia
predávajúceho). Žalobca ďalej uviedol, že motorové vozidlo sa v súčasnosti nachádza v Bratislave. Na
tomto motorovom vozidle odišiel do Bratislavy a užíval ho asi jeden mesiac, lebo „nemal na výber“. Po

presunedoBratislavynaňomchodilúdajnelenvrámcimesta.Vtomčaseprestavovaldom,toznamená,
že chodieval z miesta bydliska do práce, prípadne na stavbu domu a vybavoval veci okolo toho. Na aute
chodil len po meste Bratislava. Nevie uviesť koľko to bolo kilometrov. Pokiaľ sa jedná o skutočný počet
najazdených kilometrov na motorovom vozidle, predpokladá, že tento počet bol v skutočnosti vyšší ako
bol uvedený na stave počítadla prejdenej vzdialenosti. Nevie o koľko, myslí si, že to bolo podstatne

viacej. V týždni po kúpnej zmluve sa rozprával so svojim kamarátom, ktorý je mechanikom, a ten vraj
uviedol, že by to mohlo byť možno cez 300 000 kilometrov. Auto používal preto, lebo nemal na výber,
čím má na mysli to, že mal aj iné auto (teda uvedené auto, za ktoré požaduje vrátenie kúpnej ceny,
nebolo jeho prvým autom), predchádzajúce auto stále vlastní, avšak dal ho do užívania svojej matke,
a keďže sú dvaja, on používal uvedené (druhé) motorové vozidlo. Auto používal, keď ho potreboval, a

to na nevyhnutné veci, avšak potom, keď už sa bez neho vedel zaobísť, už ďalej toto auto neužíval.
Používa MHD a ďalšie auto si už nekúpil. Na preukázaní svojich tvrdení navrhol výsluch svedka B. V.,
ktorého prítomnosť na pojednávaní zabezpečil (pozn. súdu: hoci o tejto skutočnosti súd a protistranu v
rozpore s ust. § 197 ods. 2 CSP vopred neupovedomil).

9. Ďalej žalobca na pojednávaní uviedol, vo vzťahu k skutočnosti o reálnom počte najazdených
kilometrov, že by „prípadne“ navrhovali vykonanie znaleckého dokazovania, aby sa znalec vyjadril k
tomu aký je reálne najazdený počet kilometrov na tomto vozidle ku dňu pojednávania (pozn. súdu:
ktorý pritom ale nijako konkrétne netvrdil). Žalovaný k tomu namietal, že takéto vyjadrenie by nedávalo
odpoveď na to čo sa stalo s autom odo dňa uzavretia zmluvy do dňa pojednávania. Následne žalobca

v rámci záverečného zhrnutia navrhol vykonať znalecké dokazovanie o reálnom stave najazdených
kilometrov v súčasnosti, resp. k 2.3.2016 s tým, že by taký znalecký posudok prípadne zabezpečil sám.
Žalovaný však vo vzťahu k tomu upozornil na pochybnosti, či sa takýto znalecký posudok vôbec dá
urobiť bez toho aby znalec prihliadal na nejaké iné okolnosti než stav odometra, a najmä na to, že
od času kedy malo dôjsť k odstúpeniu od zmluvy, mohlo dôjsť k manipulácii s motorovým vozidlom.

Vzhľadom na (ad 1.) tieto námietky žalovaného, ktoré súd považoval za významné (pozn. súdu:
okrem iného aj pre ďalšie žalobcom priznané užívanie auta po jeho údajnom odstúpení od zmluvy, a
možnú zámenu eventuálne skúmaných súčiastok), ako aj (ad 2.) skutočnosť, že z návrhu žalobcu na
dokazovanie nebolo zrejmé že by v zmysle ust. § 207 ods. 1 CSP na posúdenie týchto skutočnostíboli potrebné vedecké poznatky v rámci znaleckého dokazovania z nejakého konkrétneho znaleckého
oboru a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačovalo odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej
osoby podľa § 206 CSP (i s poukazom na to, že súd, okrem niektorých výnimiek, iné než navrhované

dôkazy - v tomto prípade eventuálne odborné vyjadrenie - bez návrhu sám nevykoná, viď § 185 ods.
2 CSP), a najmä to, že (ad 3.) žalobca takýto dôkaz (poznajúc stanovisko žalovaného, ktoré sa vo
svojej podstate nijako nemenilo) navrhol oneskorene až na pojednávaní, ktoré by sa tak preto muselo
odročiť, hoci takýto dôkaz (ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania)
mohol navrhnúť už predtým, prípadne zabezpečiť a predložiť (ako súkromný znalecký posudok podľa

§ 209 CSP) do konania aj sám (a ktorý napokon, kvôli vlastnému poznaniu skutočnosti počtu reálne
nejazdených kilometrov - ktorý podľa svojich vlastných vyjadrení doposiaľ konkrétne ani sám nepozná
- mohol a môže si ho, aj za účelom zváženia svojho ďalšieho postupu, zabezpečiť aj po pojednávaní),
a fakt, že (ad 4.) žalobca určite a zrozumiteľne neuviedol (nesubstancoval) žiadne svoje konkrétne
tvrdenie, ktoré by znalecké dokazovanie malo preukázať, resp. ktoré konkrétne, ním uvedené podstatné
a protistranou popreté skutočnosti by takéto dokazovanie malo preukázať resp. potvrdiť, a napokon

aj to, že (ad 5.) počet reálne najazdených kilometrov pre rozhodnutie v tomto konaní - vzhľadom na
závery uvedené nižšie (nedostatok preukázania ostatných predpokladov nároku žalobcu súvisiaceho
s odstúpením - vymienenia kupujúceho a ubezpečenia predávajúceho o tom, že stav kilometrov na
aute vykazovaný na odometri zodpovedá reálnemu stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle, i
doručenia písomného odstúpenia od zmluvy) napokon ani nebol podstatný, súd takéto dokazovanie

ako neurčité, špekulatívne, oneskorené a nehospodárne nevykonal. V tejto súvislosti (k nevykonaniu
znaleckého dokazovania najmä z dôvodu ad 4.) pritom súd zdôrazňuje, že v kontradiktórnom konaní
dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na
zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových okolností, ktoré strana riadne netvrdí. Strana sporu
je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé

právne dôsledky, a až potom (a len) v prípade že sú tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň
sú v konaní aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými
prostriedkami, ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia preukázať. „Dokazovaním v sporovom konaní sa má
preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu
na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing

expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Okrem uvedeného žiadne
ďalšie skutkové tvrdenia a ani iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, strany sporu v
konaní neuplatnili (§ 220 ods. 2 CSP).

10. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď §
204 CSP), i výsluchom svedka B. V., a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich
skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný

skutkový stav:

11. Podľa nepopretých skutkových tvrdení žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP) v konaní nebolo sporné,
že predmetné motorové vozidlo žalovaný zakúpil dňa 10.11.2015, za cenu 15.400,- Eur, so stavom
najazdených kilometrov 170 000 (teda nebol jeho prvým majiteľom), a že v období medzi kúpou a

predajom predmetného motorového vozidla najazdil 3 000 km. Zo zhodných tvrdení strán sporu vyplýva,
že dňa 2.3.2016 uzavreli spolu kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola kúpa automobilu BMW X5 za
dohodnutú cenu 15.000,- Eur. Podľa predložených príloh uvedenú kúpnu zmluvu uzavreli písomne,
a to tak, že do jej predom pripraveného, resp. predtlačeného textu rukou dopísali identifikačné údaje
žalovaného ako predávajúceho a žalobcu ako kupujúceho, označenie motorového vozidla v rozsahu

údajov továrenskej značky, farby, VIN, roku výroby, čísla technického preukazu a evidenčného čísla
vozidla, a kúpnu cenu vyjadrenú číselne (15.000,- Eur). Podľa nepopretých tvrdení žalovaného nebolo
sporné, že uvedenú zmluvu vypracoval resp. predložil žalobca.

12. V článku IV tejto zmluvy (vypracovanej žalobcom) sa nachádza predtlačené vyhlásenie

predávajúceho o tom, že predmetné motorové vozidlo: bolo používané, bolo riadne udržiavané, ku dňu
podpisutejtozmluvymánajazdených...kilometrov(dočohobolnavynechanémiestorukouvpísanýúdaj
173 000), ďalej že je v dobrom stave, a že nemá žiadne vady/ má nasledovné vady: ... (s vynechaným
voľným miestom na ďalšie údaje, do ktorého bol rukou vpísaný údaj „ma poškodeny späťak“). Čo sapritom týmito jednotlivými predtlačenými vyhláseniami malo presne na mysli, resp. čo by mali vyjadrovať
(„riadne“ udržiavanie, „najazdené“ kilometre, a „dobrý“ stav), to v zmluve osobitne vysvetlené nie je,
zmluva vymedzenie pojmov neobsahuje, a tieto údaje tak možno vykladať iba podľa ich obvyklého

významu (ktorý sa im v takýchto zmluvách spravidla priznáva). Pri „najazdených“ kilometroch to pritom
súd napokon podľa § 37 OZ vyhodnotil ako počet najazdených kilometrov vykazovaný na odometri,
keďže jazykové vyjadrenie nespomína ich žiadnu ďalšiu špecifikáciu s osobitným ubezpečením o ich
„reálnosti“,aajvzhľadomnaokolnostitakéhotopísomnéhoprejavu,keďžeprivýkladevôlejerozhodujúci
úmysel konajúcej osoby určovaný okrem iného aj okolnosťami jej prejavu - ak vychádzame z toho, že

zmluvu pripravil kupujúci a mal sa uvádzať konkrétny číselný údaj o kilometroch (nie len vyhlásenie o ich
„reálnosti“), žalovaný predávajúci nebol jediným predchádzajúcim vlastníkom dotknutého motorového
vozidla, a konkrétny reálny či skutočný stav všetkých iných kilometrov, ak došlo k chybe ich počítadla
alebo manipulácii s ním, tak ani poznať nemusel (a uviesť nemohol), a v rámci prejavu svojej vôle tak
zrejme na mysli nemal, a teda ani uviesť resp. prejaviť nechcel. Vyplýva to tiež z toho, že ak by jasným,
nezakrytým a poctivým cieľom predpripraveného prejavu vôle (objektívne poznateľným obom stranám

- t.j. podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle
predpripravený i určený) bolo osobitné ubezpečenie o tom, že stav najazdených kilometrov zodpovedá
reálne skutočne najazdeným kilometrom, malo by to byť pre takýto výklad takto v zmluve uvedené
výslovne, najmä ak by si chcel takúto podmienku osobitne vyjednať žalobca a zmluvu pripravoval on /
vychádzajúc aj z výkladu prejavu vôle na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila - ust.

§ 266 ods. 3 OBZ analogicky, i s poukazom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej práva
patria bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorý sa aktívne zaujímajú o
ochranu a výkon svojich práv/. Vo svojej podstate tak ide o aplikáciu pravidla „prednosti prejavu vôle pred
jeho jazykovým alebo iným vyjadrením - vychádza priamo z § 35 ods. 2 - ide o konkretizáciu princípu
autonómie vôle“ a pravidla „in ambigus contra stipulatorem - v prípade pochybností o obsahu zmluvy

sa tieto pripočítavajú na ťarchu toho, kto text zmluvy navrhol - toto pravidlo nadväzuje na nasledovné
pravidlo výkladu contra proferentem. V prípade, ak o výklad definícií a pojmov, ktoré je možné vykladať
rozdielne, analogicky podľa výslovnej úpravy v § 266 ods. 4 OBZ alebo § 54 ods. 2 je spravodlivé aj pri
iných právnych úkonoch ako spotrebiteľských zmluvách v občianskom práve vykladať ich v neprospech
toho,ktoichdozmluvypoužil(contraproferentem).Zmyslomtohtopravidlajeneumožniťzmluvnejstrane

naformulovať v zmluve ustanovenia pripúšťajúce rozdielny výklad a následne v zlej viere ich zneužiť v
neprospech druhej strany. V takomto prípade musí tvorca zmluvy preukázať, že nekonal v zlej viere a
medzi stranami nebola dosiahnutá zhoda o význame tohto výrazu, resp. zmluvné strany dosiahli zhodu
v tvrdenom význame. Takýto výklad je v súlade so všeobecnou zásadou, že nejasnosť sa pripisuje na
ťarchu toho, kto ju vyvolal“ (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič,

M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ? 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2017, s. 220 - 230).

13. V uvedenom článku zmluvy sa napokon nachádza aj predtlačené vyhlásenie kupujúceho, že sa
so stavom predmetného motorového vozidla riadne oboznámil jeho obhliadkou a skúšobnou jazdou a
kupuje ho v stave, v akom sa nachádza ku dňu podpisu tejto zmluvy.

14. Zo stranami prednesených skutkových tvrdení, v rozsahu v akom neboli medzi stranami sporné,
ešte súd zistil, že podľa žalobcom predloženej listiny označenej ako overenie technickej kontroly
vozidla (bez ohľadu na jej správnosť či pravdivosť), ktorá obsahuje graf z webovej stránky STKonline
o histórii najazdených kilometrov podľa stavu počítadla km 23.2.2012 a 17.9.2014, bol podľa tam

zaznamenaných údajov (bez ohľadu na ich hodnovernosť) stav kilometrov pri predposlednej technickej
kontrole motorového vozidla väčší ako pri následnej technickej kontrole. Z tejto listiny, resp. grafu (na
č.l. 9) pritom súd konkrétnejšie zistil, že to mal byť dňa 23.2.2012 stav kilometrov v spodnej časti
intervalu 120 000 - 160 000 km (mierne presahujúci úroveň 120 000 km a výrazne pod hodnotou 160
000, teda približne na úrovni 125 000 - 130 000 km), a dňa 17.9.2014 stav kilometrov približne strede

intervalu medzi 80 000 až 120 000, teda okolo 100 000 km /pozn. súdu: z tohto druhého údaja na úrovni
približne 100 000 km, v súvislosti s hodnotením týchto záznamov, ak boli uvedené správne, by tak malo
vyplývať, že za približne jeden nasledujúci rok od poslednej technickej kontroly 17.9.2014 do zakúpenia
predmetného motorového vozidla žalovaným dňa 10.11.2015 so stavom najazdených kilometrov 170
000, a následne 2.3.2016 žalobcom so stavom najazdených kilometrov 173 000, malo byť s predmetným

motorovým vozidlom najazdených takmer 70 000 km, teda takmer trikrát viac než mal byť ročný priemer
za predchádzajúcich 5 rokov (približne 130 000 km od jeho výroby v roku 2007 po technickú kontrolu
v roku 2012), čo by mohlo snáď svedčiť buď o nie celkom obvyklom veľmi intenzívnom neskoršom
využívaní staršieho motorového vozidla priemerne takmer 6 000 km mesačne, oveľa intenzívnejšomnež keď bolo - nepochybne ako omnoho drahšie s úvahami o jeho ekonomickej potrebe a užívaní -
nové, alebo aj o chybe zápisu stavu najazdených kilometrov pri technickej kontrole buď dňa 23.2.2012,
kedy mohlo byť omylom zapísané viac než bol skutočný stav, alebo 17.9.2014, kedy mohlo byť zapísané

menej, bez toho, aby neskorší údaj 173 000 km, v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi stranami,
prevyšujúci obidva predchádzajúce zaznamenané údaje, bol eventuálne nesprávny).

15. Ostatné skutočnosti obsiahnuté v tvrdeniach strán sporu, najmä skutkové tvrdenia žalobcu o
ďalších okolnostiach a dojednaniach kúpnej zmluvy, o reálnom stave motorového vozidla, a o ukončení

zmluvy, boli medzi stranami sporné a v konaní preukázané neboli. Žalobca síce tvrdil, že si pri
tejto kúpnej zmluve dojednal podstatnú podmienku zo svojej strany, aby stav kilometrov na aute,
vykazovaný na odometri, zodpovedal reálnemu stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle, ďalej
že na podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy sa strany dojednali aj v prítomnosti svedka B. V., že
táto podstatná podmienka (aby stav kilometrov na aute, vykazovaný na odometri, zodpovedal reálnemu
stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle) nebola splnená, resp. že skutočný počet najazdených

kilometrov na motorovom vozidle bol v skutočnosti vyšší ako bol uvedený na stave počítadla prejdenej
vzdialenosti, a že žalovanému doručil svoje písomné odstúpenie od kúpnej zmluvy, tieto skutočnosti sa
všakvkonanínijakonepotvrdilianepreukázali,atedavzmysleichvysokejpravdepodobnostihraničiacej
s istotou (bez dôvodných pochybností) riadne a včas predloženými a vykonanými dôkazmi zistené resp.
objasnené neboli.

16. Z výsluchu svedka B. V., ktorý je kamarátom žalobcu (čo by mohlo mať vplyv aj na hodnotenie
vierohodnosti a úplnosti jeho výpovede) totiž súd (okrem vyššie uvedených skutočností vyplývajúcich
z nesporných tvrdení a predložených listín) ďalej zistil už len to, že si nepamätá presne čo všetko sa
vtedy dohadovalo. Nie je vodič ani v podstate nejaký autičkár, čiže celkom týmto veciam nerozumie.

Pamätá si, že sa vtedy riešili závady viditeľné na prvý pohľad, a myslí si, že sa vtedy ešte aj riešilo to,
či tie kilometre, ktoré sú na počítadle kilometrov v aute, či sú hodnoverné, teda či sedia. Nepamätal si
presne ako sa to formulovalo. Bolo to po skúšobnej jazde a žalovaný na to odpovedal v tom zmysle, že
to sedí. Presnejšie si na túto formuláciu nepamätá. Žalobca mu pred zmluvou nehovoril žiadne špeciálne
vlastnosti, aké by to auto malo mať. Pri rokovaniach bol aj trošku bokom, to znamená, že nevie čo všetko

presne zaznelo. V súvislosti s požiadavkami oboch strán na to čo by malo byť v kúpnej zmluve uvedené,
simyslí,žesavychádzalolenzjejpísomnéhotextu,toznamená,žesatamdopĺňaliúdaje,ktorébyvtejto
kúpnej zmluve byť mali. Nepamätá si, aby žalobca alebo žalovaný vznášali nejaké osobitné požiadavky
na jej znenie. Na sugestívnu otázku právnej zástupkyne žalobcu nakoľko záležalo žalobcovi na počte
najazdených kilometrov odpovedal v tom zmysle, že „si na toto skutočne nejako nepamätá“.

17. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné
než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods.
1 CSP). V tejto súvislosti, s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec

stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou),
pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých, súd už len pre úplnosť pripomína, že v
konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich
vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než
tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku

a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán v konaní určite a zrozumiteľne netvrdila, predmetom konania
a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a §
185 ods. 2 CSP) - čo v tomto prípade platí najmä vo vzťahu k žalobcovým všeobecným a eventuálne
aj nepodstatným (v zmysle chýbajúceho osobitného vymienenia a ubezpečenia o s tým súvisiacej
vlastnosti) tvrdeniam o tom, že skutočný počet najazdených kilometrov na motorovom vozidle bol v

skutočnosti údajne vyšší ako bol uvedený na stave počítadla prejdenej vzdialenosti. To samozrejme platí
aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností,
resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2
CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie
výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne

neprípustnou,keďžepodľa§371CSPmeniťžalobu-ktoroujevzmysleust.§140ods.2CSPipodstatná
zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a
ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP).18. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v

rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné

preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a

zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),

za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám

možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste

odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a
vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia

v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní

skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

19. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť
predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň
predávajúcemu dohodnutú cenu

20. Podľa § 597 ods. 1 OZ ak dodatočne vyjde najavo vada, na ktorú predávajúci kupujúceho

neupozornil, má kupujúci právo na primeranú zľavu z dojednanej ceny zodpovedajúcu povahe a rozsahu
vady; ak ide o vadu, ktorá robí vec neupotrebiteľnou, má tiež právo od zmluvy odstúpiť21. Podľa § 597 ods. 2 OZ právo odstúpiť od zmluvy má kupujúci aj vtedy, ak ho predávajúci ubezpečil,
že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim, alebo že nemá žiadne vady, a toto
ubezpečenie sa ukáže nepravdivým.

22. Podľa § 599 OZ vady musí kupujúci uplatniť u predávajúceho bez zbytočného odkladu. Práva zo
zodpovednostizavadysamôžekupujúcidomáhaťnasúde,lenakvadyvytkolnajneskôrdo24mesiacov
od prevzatia veci

23. Podľa § 40 ods. 2 OZ písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne.

24. Podľa § 40 ods. 3 veta prvá OZ písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou.

25. Podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov, je neplatný.

23. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

24. V danom prípade sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia peňažnej sumy z titulu vrátenia
zaplatenej kúpnej ceny s poukazom na to, že od kúpnej zmluvy so žalovaným, ktorá bola uzavretá

písomne, ako kupujúci na druhý deň po jej uzavretí údajne odstúpil, a to z dôvodu (podľa ním
predloženého „navrhnutého“ odstúpenia), že na motorovom vozidle, ktorého prevod bol predmetom tejto
kúpnej zmluvy, stav tachometra údajne nesúhlasí so skutočnými najazdenými kilometrami motorového
vozidla, pričom podľa jeho tvrdení pri uzavretí tejto kúpnej zmluve si údajne dojednal podstatnú
podmienku zo svojej strany, aby stav kilometrov na aute, vykazovaný na odometri, zodpovedal reálnemu

stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle, resp. že (podľa ním predloženého „navrhnutého“
odstúpenia) žalovaný ho pri uzatváraní zmluvy výslovne ubezpečil, že uvedený stav tachometra
zodpovedá skutočným najazdeným kilometrom. Žalovaný však všetky tieto jeho tvrdenia poprel, a bolo
preto vecou žalobcu, aby ním uvedené skutkové tvrdenia preukázal.

25. Dokazovanie je jednou z najvýznamnejších činností súdu, ktorou zisťuje podklad pre svoje
rozhodnutie. Ťažisko tohto rozsudku bolo pritom najmä v posúdení protichodných skutkových tvrdení
a vykonanom dokazovaní, a preto súd, i vzhľadom na dôkaznú situáciu tohto prípadu, najprv osobitne
zdôrazňuje niektoré jeho všeobecné východiská.

26. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132
ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 CSP a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a

úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných
vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

27. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní

dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).

28. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý

neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilopravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani

na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: v
súčasnosti už len v zmysle ust. § 185 ods. 2 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009).

29. Možno pritom zhrnúť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú

a dôkaznú situáciu konania, a v priebehu sporu sa môže aj meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom
treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou
strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí

všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui
negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že pri kúpnej
zmluvesistranymedzisebounedojednalipodstatnúpodmienkutvrdenúžalobcom,žetakátopodmienka
prípadne porušená nebola, a že písomné odstúpenie od zmluvy mu nebolo doručené. V takomto
alebo podobnom prípade je na žalobcovi, aby tvrdil a preukazoval, že žalovaný ho výslovne ubezpečil,

že uvedený stav tachometra zodpovedá skutočným najazdeným kilometrom, že počet najazdených
kilometrov je iný, a že od zmluvy platne odstúpil.

30. V zmysle ust. § 215 ods. 1 CSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu. „Vo
všeobecnosti sa pritom uznáva, že pri zisťovaní pravdy nikdy nemožno dosiahnuť absolútnu či

matematickú istotu. Tým skôr to platí pre poznávaciu činnosť sudcu, ktorý pomocou jednotlivých
dôkazných prostriedkov rekonštruuje deje, ktoré prebehli v minulosti a bez jeho priamej účasti“ (Lavický,
P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 30). Strany by si tak mali vždy,
a to už aj pred súdnym sporom ale i počas neho, uvedomiť a vyhodnotiť, aká je ich dôkazná situácia,
resp. čo zo svojich eventuálnych tvrdení a v akej miere reálne preukázať vedia, keďže že „súd nie je

veštiareň“ (Rubeš, J., O niektorých etických zásadách každodennej práce sudcu a advokáta. In Právo
a zákonnosť. 1991, č. 9/1991, s. 499), rozhoduje len na základe dodaných dôkazov, pričom aj v takom
prípade má jeho zistenie iba pravdepodobnostnú povahu. Pokiaľ ide o mieru dôkazu (požadovanej
pravdepodobnosti, resp. tzv. dôkazného štandardu), právna teória i prax pritom uznáva, že „tak ako nie je
prijateľná (pozn. súdu: dosiahnuteľná) absolútna istota na strane jednej, nemožno sa pri plnom dôkaze

uspokojiť ani s obyčajnou prevažujúcou pravdepodobnosťou na strane druhej (Lavický, P., tamtiež s
32). Súd má totiž rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), a teda nie
na základe skutkového stavu, ktorý je iba o čosi pravdepodobnejší (okrem rýchleho a v spravidla len
dočasného rozhodnutia o neodkladných opatreniach, kde sa zákon uspokojuje s nižšou mierou dôkazu
- osvedčením rozhodujúcich skutočností - čo však súčasne, vzhľadom na odlišnosť zákonodarcom

použitých pojmov, zároveň logicky zdôrazňuje potrebu rozlišovania osvedčenia, ako nižšej miery, a
zistenia, ako vyššej miery pravdepodobnosti skutkového stavu). Pri vylúčení oboch krajných polôh
(požiadavky absolútnej istoty i obyčajnej prevažujúcej pravdepodobnosti) je tak požadovaná miera
dôkazu na preukázanie, resp. zistenie skutkového stavu stanovená (medzi nimi) obvykle požiadavkou
praktickej istoty tak, že „súd má považovať za dokázané iba skutočnosti, ktorým na základe slobodného

vnútorného presvedčenia prizná hodnotu pravdivosti, teda hodnotu pravdepodobnosti, zodpovedajúcu
praktickej istote“ (Macur, J. Postmodernismus a zjišťování skutkového stavu v civilním soudním řízení.
Brno: MU, 2001, s. 168-171). Rozhodujúce je teda, aby sudca na základe pred ním vykonaných dôkazov
dosiahol vnútorné presvedčenie o pravdivosti tej-ktorej tvrdenej skutočností na hranici praktickej istoty,
ktoré pritom ale, kvôli vylúčeniu svojvôle, musí byť zároveň objektivizované jeho odôvodnením, a to tak,

aby odôvodnenie nebolo v rozpore s pravidlami logického myslenia. Okrem požiadavky praktickej istoty
sa preto hovorí aj o presvedčení, na základe ktorého sú vylúčené rozumné pochybnosti o pravdivosti
nejakej skutočnosti. Ak teda miera dôkazu nejakej skutočnosti, resp. vnútorného presvedčenia sudcu
o nej v konaní túto úroveň nedosiahne, nemožno ju považovať za preukázanú, resp. za objasnenú
(stav „non liquet“), súd ju nemôže nezahrnúť do zisteného skutkového stavu, a pri rozhodovaní na ňu

neprihliada.

31. „Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním
uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz.To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere,
bez akýchkoľvek (pozn. súdu: rozumných) pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd
je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného

ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú
ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od jeho obrany založenej na
predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia, resp. spochybňuje
tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení prípadne
spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to, že

v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či
žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol
plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom
by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti
alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za
dokázané“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Pri

obrane teda treba odlišovať aj námietky od protidôkazu, teda od popretia skutkových tvrdení, keďže
protidôkaz slúži na popretie resp. aspoň spochybnenie skutočností vyplývajúcich z tvrdení a dôkazov
protistrany, a naproti tomu v rámci námietok sa základný skutkový stav nepopiera, len dopĺňa o ďalšie
skutočnosti, ktoré majú byť v prospech toho, kto ich dopĺňa, a vo vzťahu ku ktorým tak táto strana nesie
dôkazné bremeno (model „ano - ale“). Uvedené má význam najmä pri posudzovaní delenia dôkazného

bremena medzi stranami, a to na žalobcu spravidla vo vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu
základnej normy, tzv. minimálnu skutkovú podstatu, vyjadrujúcu pravidlo, a na žalovaného vo vzťahu
ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu protinormy, tzv. výnimkovú skutkovú podstatu, spôsobujúcu zánik
práva, prípadne zabraňujúcu jeho vzniku či uplatniteľnosti. Obdobne viď Lavický, P., Dukazní břemeno
v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 156-158).

32. V súvislosti s eventuálnymi úvahami strán o ďalšom procesnom postupe súd napokon ešte
pripomína, že „zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o
pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z

tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,
akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr.
že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli
v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi“ (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2015, sp. zn. 4 Cdo 358/2014). Skutkový stav, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa,jekonečný(okremprípadov,kedyodvolacísúddokazovaniezopakujealebodoplní-§383CSP).
„Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu je dodržanie zásady priamosti a ústnosti. Podstata
zásady priamosti a ústnosti vychádza z požiadavky, aby súd rozhodoval o veci samej na základe
bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli vykonané pred ním. ... Pri

hodnotení dôkazov súdom, najmä pri hodnotení dôkazu vykonaného výsluchom svedka, je mimoriadne
významná priamosť vykonávania dôkazov“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011,
sp. zn. 6 M Cdo 5/2010).

33. V danom prípade žalobca svoju vecnú legitimáciu v tomto konaní odvodzuje od odstúpenia od kúpnej

zmluvy, a rozhodujúcimi skutočnosťami potrebnými pre jeho úspech vo veci, okrem predchádzajúceho
uzavretia kúpnej zmluvy a najmä vyplatenia kúpnej ceny, bolo preto jednak preukázanie tohto práva a
naplnenia jeho podmienok na odstúpenie od kúpnej zmluvy, ku ktorému však musí zároveň pristúpiť aj
s tým súvisiace riadne a účinné odstúpenie o zmluvy. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že od zmluvy riadne
odstúpil, musí túto skutočnosť, vrátane obsahu tohto úkonu (prejavu vôle), aj preukázať. Dôkazné

bremeno preukázania týchto skutočností preto zaťažuje jeho.

34. Odstúpenie od zmluvy (jej zrušenie) je veľmi vážnym zásahom do existencie (nie len úpravy)
zmluvných vzťahov, zásadným spôsobom zasahuje do právnej istoty zmluvných strán a narúša zásadu
ochrany nadobudnutých práv, čo je pre súkromnoprávne vzťahy nepochybne nežiadúci jav, a preto

k jednostrannému odstúpeniu od zmluvy môže dôjsť len za splnenia určitých presne vymedzených
podmienok, a musí sa posudzovať celkom striktne.35. Všeobecné oprávnenia kupujúceho týkajúce sa dodatočne zistených vád predanej veci (existujúcich
už v čase jej predaja) sú upravené ust. § 597 Občianskeho zákonníka, a to ako právo na primeranú zľavu
z dojednanej ceny, alebo právo od zmluvy odstúpiť. Vadou veci sa pritom rozumie nedostatok nejakej

jej vlastnosti, ktorú ako predmet kúpnej zmluvy v čase predaja mala mať. Už z ustanovenia § 597 OZ
však vyplýva, že nie každá vada, resp. nedostatok nejakej vlastnosti, ktorú by predaná vec podľa zmluvy
mala mať, oprávňuje kupujúceho od zmluvy odstúpiť, ale len taká, ktorá robí vec neupotrebiteľnou (ods.
1 tohto ustanovenia), alebo ktorú si kupujúci osobitne vymienil a o ktorej ho k tomu predávajúci výslovne
ubezpečil (ods. 2 tohto ustanovenia). Inými slovami, dôvodom na odstúpenie od zmluvy podľa tohto

ustanovenia teda nemôže byť nedostatok akejkoľvek vlastnosti predmetu zmluvy opísaného v zmluve,
ale len nedostatok takej jeho vlastnosti, ktorý robí vec neupotrebiteľnou, alebo nedostatok takej jeho
vlastnosti, ktorú si kupujúci nepochybne vymienil a o ktorej predávajúci kupujúceho (na základe tejto
jasnej požiadavky) výslovne ubezpečil a uistil, že ju predmet kúpnej zmluvy má (okrem, resp. popri
vlastnostiach uvedených vo všeobecnom opise stavu predmetu uvedeného v kúpnej zmluve). V prípade
opačného výkladu by totiž bolo možné od kúpnej zmluvy odstúpiť v podstate v prípade nedostatku

akejkoľvek jeho vlastnosti jednoducho uvedenej (či dokonca iba obvykle predpokladanej), spomenutej
alebo inak zahrnutej v úkonoch pri uzavretí kúpnej zmluvy (uzavretej písomne alebo ústne), a špecifické
ustanovenia § 597 OZ (o tom, že z dôvodu dodatočne zisteného nedostatku nejakej vlastnosti od zmluvy
možno odstúpiť len ak robí vec neupotrebiteľnou, alebo ak taká vlastnosť bola predmetom požiadavky
kupujúceho a k tomu smerujúceho ubezpečenia predávajúceho) by boli celkom obsolentné (zbytočné).

36. V konkrétne prejednávanej veci mal teda žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel kúpnu
zmluvu,nazákladektorejžalovanémuvyplatilkúpnucenu,žežalovanýakopredávajúcihopriuzatváraní
zmluvy výslovne ubezpečil, že vec má ním (kupujúcim) osobitne vymienenú vlastnosť, že toto výslovné
ubezpečenie je nepravdivé, a napokon že v tejto súvislosti od zmluvy aj riadne odstúpil a žalovaný mu

kúpnu cenu nevrátil. Žalovaný však tieto tvrdenia, okrem uzavretia kúpnej zmluvy a prevzatia kúpnej
ceny poprel, a žalobca tak mal dôkaznú povinnosť pre svoj úspech v spore tieto skutočnosti, okrem toho
že žalovaný mu peňažné prostriedky ešte nevrátil, preukázať. Pokiaľ by sa totiž žalovaný proti žalobe
následne bránil tvrdením, že kúpnu cenu už medzičasom vrátil, resp. že jeho dlh už zanikol, až vtedy bolo
by jeho povinnosťou tieto svoje tvrdenia preukázať. Dôkazné bremeno ohľadne jednotlivých skutočností

teda leží na tom účastníkovi, ktorý z nich vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a preto bolo
povinnosťou žalobcu najprv preukázať pravdivosť svojich tvrdení, a eventuálne až následne (po presune
dôkazného bremena) by bolo povinnosťou žalovaného preukázať (ak by to potom tvrdil), že kúpnu cenu
už vrátil, resp. že dlh zanikol inak alebo je nevymáhateľný. Žalobca ich však nepreukázal.

37. Vykonané dokazovanie neumožňuje súdu mať za preukázané (v plnej miere), resp. bez rozumných
pochybností, už to, že žalobca si pri kúpnej zmluve vymienil, aby stav kilometrov na aute, vykazovaný
na odometri, zodpovedal reálnemu stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle, a že žalovaný ho
na základe toho pri uzatváraní zmluvy výslovne ubezpečil, že uvedený stav tachometra zodpovedá
skutočným najazdeným kilometrom. Žalovaný tieto skutočnosti ihneď po ich prednese žalobcom poprel,

a v konaní o ich súvislostiach svedčil iba svedok B. V., ktorý je však kamarátom žalobcu, a aj to veľmi
nejednoznačne, keď si presne nepamätal na obsah rozhovorov, z jeho výpovede vyplývali skôr jeho
domnienky, než fakty, a ani ten nepotvrdil žiadne osobitné a jasné požiadavky žalobcu vymienené vo
vzťahu k vlastnostiam motorového vozidla, a na okolnosť ako veľmi žalobcovi pri uzatváraní zmluvy
záležalo na počte najazdených kilometrov si nepamätal. V tejto súvislosti súd napokon podporne

poukazuje aj na to, že v staršom rímskom práve platilo pravidlo „testis unus, testis nullus“ (teda
jeden svedok, žiaden svedok), a aj keď súd nie je zástancom takéhoto viazaného a v súčasnosti
už prekonaného hodnotenia dôkazov, a jednotlivé dôkazy posudzoval, v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov platnou v súčasnosti, samostatne i vo vzájomných súvislostiach, prihliadal i na tieto
okolnostijedinéhoaajtonekonkrétnehodôkazu,azbezprostrednéhovnímaniaajnacelkovýobsahtejto

výpovede i na spôsob jej prednesu, a dospel k záveru, že jeho výpoveď vyššie uvedené tvrdenia žalobcu
nepotvrdila, teda ich pravdivosť (bez rozumných pochybností) i vzhľadom na všetky vyššie uvedené
okolnosti zmluvy v konaní objasnená nebola.

38. V konaní navyše nebolo nijako preukázané, že by žalobca od písomnej kúpnej zmluvy riadne

odstúpil, teda že by žalovanému doručil písomné odstúpenie od kúpnej zmluvy. Okrem toho, že žalobca
svoje pôvodné tvrdenie (o tom, že žalovanému navrhol odstúpenie od kúpnej zmluvy) až počas konania
modifikoval tak, že žalovanému na druhý deň po uzavretí kúpnej zmluvy údajne doručil svoje písomné
odstúpenie od tejto zmluvy (čo taktiež, s poukazom na povinnosť včasnosti, pravdivosti a úplnosti znižujevierohodnosť týchto jeho skutkových tvrdení), žalovaný aj toto jeho tvrdenie už pri svojom prvom úkone
v konaní poprel a žalobca ho nijako nepreukázal. Súd pritom osobitne poukazuje na to, že kúpna zmluva
bola uzavretá písomne, a pričom v zmysle § 40 ods. 2 OZ „pre právne úkony v občianskom práve

platí, že všetky písomne vykonané právne úkony, či už táto forma bola ustanovená zákonom alebo bola
dohodnutá, môžu byť zmenené alebo zrušené len písomne. Je pritom irelevantné, či ide o dvojstranné
úkony o zmene alebo zrušení zmluvy, alebo o jednostranné úkony (uplatnenie opcie, výpoveď zmluvy,
odstúpenie od zmluvy).” (in: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič,
M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ? 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2017, s. 285 - 296). Žalobca

pritom doručenie písomného odstúpenia od zmluvy žalovanému pred súdom nijako nepreukázal. Súd
sa pritom v súvislosti s podstatným skutkovým stavom zaoberal aj tým, či by nebolo možné uvažovať
o tom, že písomné odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené počas konania spolu so žalobou.
Predložené „navrhnuté odstúpenie od zmluvy zo dňa 2.3.2016“, tak ako ho v žalobe označil žalobca, a
ktoré bolo ako príloha zasielané žalovanému, však nie je podpísané, nejedná sa teda o písomný právny
úkon, a teda ani o takomto doručení odstúpenia od zmluvy žalovanému nemožno uvažovať. Podľa §

40 ods. 3 veta prvá OZ písomný právny úkon je totiž platný, (len) ak je podpísaný konajúcou osobou.
„Písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch základných náležitostí - vyhotovenie
písomnosti a jej podpis“ (in: tamtiež).

39. A napokon (bez ohľadu na to, či takáto vlastnosť bola žalobcom osobitne vymienená a bol o nej

žalovaným ubezpečený) v konaní nebolo preukázané ani to, že stav kilometrov na aute, vykazovaný
na odometri, nezodpovedal reálnemu stavu kilometrov na tomto motorovom vozidle, resp. že uvedený
stav tachometra nezodpovedal skutočným najazdeným kilometrom, keďže žalovaný aj túto skutočnosť
spochybnil a žalobca k tomu v konaní predložil len jediný nepriamy dôkaz, a to žalobcom predložený
graf z webovej stránky STKonline o predchádzajúcej zmene v histórii zaznamenaných najazdených

kilometrov podľa stavu počítadla km 23.2.2012 a 17.9.2014, ktorý však, tak ako je uvedené v poznámke
bodu 6. tohto odôvodnenia, nepreukazuje reálny stav najazdených kilometrov (a už vôbec nie konkrétne
prevyšujúci 170 000 kilometrov), navyše umožňuje resp. nevylučuje aj úvahy o chybe tohto záznamu, a
tvrdenia žalobcu o nezhode kilometrov teda nijako konkrétne nepreukazuje.

40. Keďže teda žalovaný žalobcom tvrdené vymienenie vlastnosti stavu kilometrov motorového vozidla
a svoje ubezpečenie žalobcu o ňom účinne poprel, a rovnako tak poprel aj to, že by mu žalobca doručil
písomné odstúpenie od kúpnej zmluvy, a napokon bol v konaní pochybný resp. neobjasnený dokonca aj
samotný nedostatok takej vlastnosti, resp. existencia vady, a žalovaný priamy dôkaz o nich neposkytol, a
aj indície, resp. nepriame dôkazy (výpoveď svedka a údaje o predchádzajúcich záznamoch kilometrov),

ktoré o tom podľa žalobcu mali svedčiť, boli málo konkrétne, resp. skutočnosti uvádzané žalobcom
z nich jednoznačne a nepochybne nevyplývali, resp. ich nepotvrdzovali (vo vzťahu k odstúpeniu od
zmluvy vôbec), a spolu s úvahami uvedenými v predchádzajúcom texte tak neumožňovali urobiť si
jednoznačný úsudok o pravdivosti jeho tvrdení, tieto tak v konaní neboli preukázané, a preto súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

41. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v
konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalobcovi v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.