Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 13, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116207843
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116207843.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: M. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvale pobytom C., o zaplatenie 4.127,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 13C/79/2016-77 zo dňa 26.09.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie n e d o t ý k a .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
3.312,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z tejto sumy od 08.10.2013 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu ich konania.

2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a), b)
Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca ako veriteľ v danom prípade pri uzatváraní predmetnej
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný zmluvu uzatváral ako
spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci

svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd
prvej inštancie preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a dospel k záveru, že
záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 03.05.2012,
je vzťahom občianskoprávnym a je potrebné naň aplikovať ustanovenia tohto zákona. Ďalej dôvodil,
že z predloženej zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 03.05.2012 možno ustáliť, že strany sporu uzavreli
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 5.000,-
eur. Uvedenú sumu mal žalovaný splácať v 60 mesačných splátkach po 120,86 eur. Keďže sa jedná

o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., súd najskôr zisťoval, či zmluva
o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
Po jej preskúmaní súd zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normamispotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá
len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone
slovami„výška,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“viažekukaždejztamuvedených

zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i
k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Nemôže stačiť, ak je v zmluve uvedená len celková
suma splátky pozostávajúca z istiny, úrokov a poplatkov, nakoľko z takto uvedeného vymedzenia nie
je možné zistiť, ktorá časť splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, splatenie úrokov, čo by mohlo
spôsobiť, že hoci žalovaný spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je a tieto sa použijú

v celom rozsahu na úhradu príslušenstva. V zmluve sa uvádza, že žalovaný sa zaväzuje splatiť úver
v 60 splátkach vo výške po 120,86 eur. Prvá splátka bola splatná v najbližší deň splatnosti splátky,
ktorý nasleduje po dni čerpania úveru klientom, najskôr však druhý pracovný deň po dni čerpania úveru
klientom a posledná splátka bude vykonaná v kalendárnom mesiaci, v ktorom nastane deň amortizácie
istiny. Celý úver mal byť splatený do 60 mesiacov odo dňa podpisu zmluvy. V zmluve bola podľa súdu
prvej inštancie nedostatočne vymedzená aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona, a to uvedenie

termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termíny
jednotlivých splátok odpočtom počtu dní a mesiacov od uzavretia zmluvy a počet splátok, nemožno
podľa názoru súdu za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, spotrebiteľ musí pri danej forme
spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť,

kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom. Takýto údaj však
uzavretá zmluva neobsahovala. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie v zmysle § 11 ods. 1 písm. a)
citovaného zákona poskytnutý úver vyhodnotil z dôvodu absencie uvedených náležitostí za bezúročný
a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené, je možné žalobcovi priznať len čistú nesplatenú istinu bez
úrokov a poplatkov po odčítaní úhrad. Žalovaný vyčerpal celkovo sumu 5.000,- eur. Žalovaný uhradil

celkovo sumu 1.687,04 eur. Zostatok nesplatenej istiny podľa súdu prvej inštancie predstavuje sumu
3.312,96 eur, a keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uvedenú sumu uhradil, súd žalobe
v tejto časti vyhovel a vo zvyšku žiadanej istiny z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobu
zamietol. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca ďalej požadoval priznať aj nezaplatené vyčíslené
úroky vo výške 213,35 eur. Avšak vzhľadom na to, že úver vyhodnotil ako bezúročný, žalobu v časti

žiadaných úrokov zamietol, a to aj vrátane úrokov z omeškania, ktoré si žalobca z kapitalizovaných
úrokov uplatnil. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi zo sumy priznanej istiny 3.312,96 eur aj
úroky z omeškania. Keďže žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru do 04.10.2013,
teda dňom 05.10.2013 sa žalovaný dostal do omeškania. K tomuto dňu úroky z omeškania podľa §
3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. predstavovali 8,5 % ročne. Podľa súdu prvej

inštancie žalobca si teda uplatnil úroky z omeškania v sadzbe nižšej než zákonnej - len v sadzbe 8 %
ročne a keďže nemohol prekročiť žalobný petit, priznal úroky z omeškania v uplatnenej nižšej sadzbe,
a to od požadovaného dňa 08.10.2013. Súd poukázal tiež na to, že nemohol vec posúdiť vo svetle
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z
23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o

úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok a v zmysle
ktorého, nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala rozčlenenie splátok v podobe amortizačnej
tabuľky na istinu, úroky či iné poplatky. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu
(ktorý konflikt zrejme vyplýva z obsahu tohto rozhodnutia ako konflikt medzi uvedenou smernicou a

zákonom č. 129/2010 Z.z. a pred jeho platnosťou aj zákonom č. 258/2001 Z.z. prijatým za účelom
implementácie tejto smernice v SR), musí vnútroštátny súd v prvom rade skúmať, či môže smernici
priznať priamy účinok (možnosť smernicu aplikovať priamo a bezprostredne na prípad, ktorý súd rieši).
Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátny súd
musí skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže Zákon o spotrebiteľských

úveroch vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice (eurokonformný výklad zákona)
však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa
jednaloovýkladcontralegemarovnakotakeurokonformnýmvýkladomnemožnoporušiťústavnýprincíp
právnej istoty. To znamená, že pokiaľ aj zo smernice vyplýva, že absencia určitých náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nemá spôsobovať bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, nemožno v tomto

svetle vykladať zákon č. 129/2010 Z.z., ktorý vyslovene hovorí, že práve absencia tých istých náležitostí
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. Takýmto výkladom by došlo k neprípustnému výkladu
contra legem. Súčasne, ak by aj súd v tejto veci postupoval tak, že by použil výklad načrtnutý v
predmetom rozsudku Súdneho dvora, má za to, že by došlo k nedôvodnému narušeniu ústavnéhoprincípu právnej istoty a nedôvodného odklonu od ustálenej súdnej praxe. Uvedené je neprípustné aj
s poukazom na č.l 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych

autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2
CSP, keďže žalobca bol úspešný čo do zaplatenia sumy 4.365,84 eur, čo prestavuje 52,40 % z celku. Vo
zvyšku bol úspešný žalovaný, čo predstavuje jeho úspech v rozsahu 47,60 %. Nakoľko úspech oboch
strán je približne rovnaký, súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie. So závermi vyslovenými prvoinštančným
súdom v odôvodnení rozhodnutia sa nestotožnil, napadnutý rozsudok považoval za nesprávny,
odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP). K absencii náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. v platnom znení uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky

banky (VOP), pričom výška, počet, termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy
tak, že výška anuitnej splátky bola určená sumou 120,86 eur, počet anuitných splátok 60, periodicita a
termín splatnosti anuitnej splátky mesačne v 12. deň kalendárneho mesiaca. Naviac banka bezplatne
a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich

úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti poukázal na bod 2.3. zmluvy, podľa ktorého
klient je oprávnený požadovať od banky bezplatne a kedykoľvek počas trvania úverovej zmluvy výpis z
úverového účtu formou amortizačnej tabuľky. Namietal tiež údajne chybnú náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., teda dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, nakoľko klient

sa zaviazal, že úver bude uhradený do 60 mesiacov odo dňa podpisu zmluvy, čím je určená doba trvania
zmluvy, pričom banka vykoná poslednú splátku v deň uvedený v bode 5.2 posledného mesiaca tejto
lehoty, t. j. v 12. deň kalendárneho mesiaca, čím je zároveň určený termín konečnej splatnosti. Ďalej
uviedol, že v prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016
vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h)

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 zmluva o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s čl. 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom
zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Všetky náležitosti
uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Čl.
10 ods. 2 písm. h) a písm. i) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu

určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky,
počtu a termínov každej zo splátok a nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok

spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. V tejto súvislosti ďalej odkázal na judikatúru,
konkrétne uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co 149/2016 zo dňa 15.02.2017, rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co 68/2017 zo dňa 28.02.2017, stanovisko NBS a žiadal rozsudok
prvoinštančného súdu zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov

konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s.
p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku návrh
zamietol, postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil. Rovnako aj vo výroku o trovách
konania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. Zároveň
odvolací súd konštatuje, že výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 3.312,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z tejto sumy od
08.10.2013 do zaplatenia, sa nedotkol.7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a

svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov.

9. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom

dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd

prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento
potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

10. Krajský súd konštatuje, že z hľadiska ustálenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého
žalobcomžalovanémunapodkladenímpredloženejúverovejzmluvysaprvoinštančnýsúdneodklonilod

ustálenej rozhodovacej praxe, vysvetlil dôvody, pre ktoré nemohol priznať priamy, ba dokonca i nepriamy
účinok žalobcom namietanej Smernice 2008/48/EHS.

11. Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o trovách konania súdu prvej inštancie, keďže tento vykazuje
vecnú správnosť.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva
žalovanému v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)