Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/291/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111217096
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5111217096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Ing. Štefan Straka, so sídlom L. D. XX, XXX XX X., správca konkurznej podstaty úpadcu: Maini
Precision Products Slovakia, s.r.o., so sídlom Na stanicu, 010 09 Žilina - Bytčica, IČO: 34 144 005,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom, so sídlom J. Q. X, XXX XX G.,
proti žalovanému: NETY, a.s., so sídlom Somolického 1/B, 811 05 Bratislava, IČO: 35 936 215, právne
zastúpenému TORA Legal, s.r.o., so sídlom Laurinská 18, 811 01 Bratislava, IČO: 36 866 326, v konaní
o zaplatenie 103.469,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina

č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 p
o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 768,00 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného
TORA Legal, s.r.o., so sídlom Laurinská 18, 811 01 Bratislava, IČO: 36 866 326.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 8.511,74 Eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 2.303,74 Eur
a ostatných trov konania vo výške 6.208,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák.
č 40/1964 Zb. (ďalej „OZ“) dospel okresný súd k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol

obchodno-právny vzťah, a to na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005 a Zmluvy o nájme č.
N/03/2006 zo dňa 01.03.2006. Východiskom pre rozhodnutie okresného súdu bolo konštatovanie, že
§ 667 ods. 1 OZ, je dispozitívnym ustanovením, z ktorého dôvodu bolo prípustné odchylné dojednanie
medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Účastníci nájomnej zmluvy sa preto mohli platne dohodnúť, že sa
nájomca vzdáva práva na protihodnotu toho, o čo sa jeho pričinením zvýši hodnota prenajatej veci (§
667 ods. 1 posledná veta OZ), ktorý záver vyplýval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z
30.5.2007, sp. zn. 28Cdo 1222/2007, podľa ktorého nie je možné súhlasiť s názorom, že nájomca je vždy

pri skončení nájmu povinný v súlade s „§ 13 zák. č. 116/990 Zb. odstrániť všetky stavebné a iné úpravy,
ktoré na predmete nájmu vykonal, a to do všetkých dôsledkov. Takáto požiadavka by bola nelogická
a absurdná, k čomu výklad zákona istotne nemôže smerovať, a samozrejme by bola aj v rozpore s
dobrými mravmi (ust. § 3 Občianskeho zákonníka) a odporovala by takáto úprava aj zmyslu samotného§ 13 zák. č. 116/990 Zb. Ustanovenie § 13 citovaného zákonného predpisu sa nevzťahuje na tie úpravy,
vykonané na predmete nájmu, ktoré sa stali jeho trvalou súčasťou, a ktorých odstránenie by nutne viedlo
k nezanedbateľnému poškodeniu predmetu nájmu, a to za neúmerne zvýšených výdavkov nájomcu.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že uvedenie do pôvodného stavu by znamenalo
rozbúrať celú podlahu, čo by bolo v podstate aj na škodu prenajímateľa. V takýchto prípadoch teda
nájomcovi nevzniká povinnosť vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal. Keďže zákon č.
116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako špeciálny právny predpis upravujúci
nájom nebytových priestorov neobsahuje osobitné ustanovenie o problematike nároku nájomcu voči

prenajímateľovi na náhradu nákladov vynaložených so súhlasom prenajímateľa na prenajatú vec, je
nevyhnutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, konkrétne
ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka, ktoré tento problém výslovne rieši“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky je
podľa okresného súdu § 667 ods. 1 OZ ustanovením dispozitívneho charakteru, teda pripúšťa

odchylné dojednanie v zmluve a je nutné v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak. Ako vyplývalo z bodu 7.2. Zmluvy o nájme č. N/03/2006
z 01.03.2006, zmluvné strany si ešte pri vzniku nájomného vzťahu dohodli, že nájomca po skončení
nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu,
že ustanovenie, ktorým si zmluvné strany vylúčili platnosť § 667 ods. 1 OZ, je neplatné, s odôvodnením,

že takéhoto práva sa nemožno vzdať vopred, okresný súd uviedol, že v danom prípade je potrebné
použiť výklad prezentujúci zásadu súkromného práva, ktorou je zásada autonómie vôle - teda možnosť
osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch. Obmedzenie
autonómie vôle v právnom poriadku demokratického a právneho štátu, kde je sloboda jednotlivca štátom
garantovaná, prichádza do úvahy len vtedy, keď by jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom

uznaného verejného záujmu, teda napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu či
prehĺbeniu prirodzenej nerovnosti medzi subjektmi právnych vzťahov. Za taký verejný záujem však nie
je možné považovať ochranu veriteľa pred jeho vlastným nerozvážnym konaním, zvlášť, ak sa jedná o
subjekt práva, ktorý je dostatočne vybavený k tomu, aby svoje vážne rozhodnutia vopred dôkladne zvážil
so všetkou starostlivosťou a odbornosťou. Ust. § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého dohoda, ktorou sa niekto

vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, by naopak paradoxne zakladal nerovnosť
medzi subjektmi súkromnoprávneho vzťahu. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 08.01.2003, sp. zn. 29Cdo 645/2001, v ktorom najvyšší
súd vyslovil záver, že neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa ustanovenia §
574 ods. 2 OZ môže nastať len ohľadne tých práv, ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, príp.

iných právnych skutočností, pričom vznik týchto práv je založený obligatórne. Avšak tam, kde zákon
umožňuje odchylnú úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo
ajvylúčiť,nemožnotakútodohodukvalifikovaťakodohoduovzdanísabudúcichpráv,atedaakodohodu
neplatnú. Pokiaľ subjekty právoplatne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že
zmluvy sa dodržujú, a to aj vtedy, ak by bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná (rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/l222/2007, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a
slobôd a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Okresný súd dospel k záveru, že nie je možné bez
ďalšieho považovať dojednanie medzi prenajímateľom a nájomcom o tom, že nájomca po skončení
nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov na rekonštrukciu predmetu nájmu, resp.
jeho zhodnotenie, za neplatné, nakoľko v opačnom prípade by nebola rešpektovaná autonómia vôle

subjektov občianskoprávneho vzťahu, a tým by bola do značnej miery neprípustne obmedzená sféra
slobody subjektov v právnych vzťahoch, garantovaná ústavným poriadkom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v Zmluve o nájme č. N/03/2006 z
01.03.2006 si zmluvné strany priamo vylúčili použitie § 667 ods. 1 OZ. Okresný súd vyhodnotil § 667 ods.

1 OZ ako dispozitívne ustanovenie, považoval okresný súd bod 7.2 tejto zmluvy za platné dojednanie
medzi zmluvnými stranami. S poukazom na zdôvodnenie k § 574 ods. 2 OZ nemožno takúto dohodu
kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú. Vo vzťahu k nájomnej
zmluve zo dňa 30.8.2005 okresný súd konštatoval, že žalobca nemal nárok na náhradu protihodnoty
toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, a to vzhľadom na skutočnosť, že v bode 8.1 tejto zmluvy si zmluvné

strany výslovne dohodli, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo
zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané, z ktorého dôvodu sa
okresný súd ďalej nezaoberal otázkou určenia výšky protihodnoty toho, o čo sa mala podľa žalobcuzvýšiť hodnota prenajatých nehnuteľností. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na skutočnosť,
že v tomto konaní sa riešili dva nezávislé právne vzťahy na základe dvoch nezávislých nájomných
zmlúv. Dôležitým faktom obidvoch týchto zmlúv je, že ich znenie je odlišné a osobitne je zásadný rozdiel
medzi znením Zmluvy N/03/2006 zo dňa 01. 03. 2006 a s Nájomnou zmluvou z 30. 08. 2005.
Samozrejme bolo možné obidve zmluvy navzájom v istých súvislostiach použiť aj na výklad vzájomného

vzťahu prenajímateľa a nájomcu. Nakoľko sa jednalo o rozdielne zmluvy, okresný súd mal vzájomné
vzťahy vyhodnotiť osobitne, napriek tomu obidva zmluvné vzťahy spojil do jedného a riešil ich ako
spoločnú zmluvu. Navzájom si vypomáhal znením jednej zmluvy i v prípade, že v druhej zmluve je úplne
iná a vyčerpávajúca úprava daného právneho inštitútu. V nájomnej zmluve zo dňa 30. 08. 2005 nie je
ustanovenie obdobné ustanoveniu bodu 7.2 zmluvy o nájme č. N/03/2006. Zmluvné strany sa výslovne
dohodli, že ust. zák. č. 40/1964 Zb. posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa

strany písomne nedohodnú inak. O právach súvisiacich so zhodnotením veci zmluva pojednáva nielen
v bode 8.1 (ako je uvedené v odôvodnení rozsudku) ale i v nasledujúcich 8.2 - 8.9. Osobitne poukázal
žalobca na odôvodnenie „na strane 6 rozsudku uviedol, že zmluvné strany si dohodli, že nájomca
nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného.... a týmto sa
mal nájomca vzdať práva na vydania protihodnoty za prípadné zhodnotenie nehnuteľnosti.“ Doslovné

znenie bodu 8.1 znie - Všetky zmeny a úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa
na náklady a riziko nájomcu, ktorý nie oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo
zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané.

Pri porovnaní a s poukazom na „§ 667 ods. 1 OZ: V znení zmluvy v porovnaní so zákonom - cit.

ustanovenie veta druhá je to:
Zmeny na veci = Všetky zmeny a úpravy priestorov
Úhradu nákladov s tým spojených = akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného“. To znamenalo, že
z právneho titulu nákladov na zmenu veci nebol nájomca oprávnený požadovať žiadnu náhradu (§ 667
ods. 1 veta druhá OZ). „V znení zmluvy v porovnaní so zákonom - cit. ustanovenie veta tretia je to:

dal súhlas so zmenou - súhlas bol daný (nesporné)
nezaviazal sa na úhradu nákladov - nezaviazal sa na úhradu nákladov (nesporné)
po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšili hodnota veci - zvýšila sa hodnota
nehnuteľnosti (nesporné) a žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo vydanie protihodnoty (špecifického
bezdôvodného obohatenia).“ V zmluve zo dňa 30. 08. 2005 nebolo uvedené, že nájomca sa vzdáva

nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia. Dohodlo sa, že náklady mu uhradené ani kompenzované
(napr. znížením nájomného) nebudú. Právnym titulom by tu boli už len samotné náklady na zmenu. V
našom prípade, podľa tretej vety mal žalobca nárok na plnenie výlučne len vtedy, ak došlo k zvýšeniu
hodnoty majetku prenajímateľa, ktorý sa takto obohatil. V prípade úhrady alebo kompenzácie nákladov
k obohateniu prenajímateľa nemusí dôjsť, stačí len vynaložiť náklady. Podľa okresného súdu platí

„bezvýhradne bod .1 o žiadnych nárokoch nájomcu odporuje i zmluva v bode 8.8, kde je výslovne
uvedené, že ...prenajímateľ preplatí nájomcovi investície, ktoré vydal na zmeny alebo úpravy... To
znamená, že za istých podmienok v ustanovení uvedených, má nájomca nárok dokonca na plnenie
podľa druhej vety cit. ustanovenia, t.j. už len samotným vynaložením investícii bez toho, že by skutočne
muselo dôjsť k zväčšeniu hodnoty majetku prenajímateľa.“

V bode 8.9 je uvedené: Ak bude táto zmluva ukončená z niektorého z nasledujúcich dôvodov, nebudú
nájomcovi preplatené žiadne investície do priestorov: argumentum a contrario - ak bude zmluva
ukončená z iných dôvodov, preplatí prenajímateľ dokonca investície t.j. podľa cit. ustanovenia veta
druhá. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie bodu 8.1 sa týka výlučne úhrady nákladov a aj ich úhrada

je modifikovaná v bodoch 8.8 a 8.9 v prospech nájomcu.

V prípade neskoršej zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01. 03. 2006 je už osobitná úprava uvedená
v bode 7.2 , ktorým sa má vylúčiť účinkom tretej vety § 667 ods. 1 OZ. Na rozdiel od predchádzajúcej
zmluvy je nepochybné, že zmluvným spôsobom k vylúčeniu došlo, namietali sme však platnosť tohto

ustanovenia. V prípade, že by sme chceli vylúčiť účinok tretej vety cit. ustanovenia zákona i v zmluve
z 30.8.2005 iste by to tam bolo uvedené. Zmluva bola následne trikrát dopĺňaná dodatkami (podľa
žalovaného dokonca 4x).Žalobcavodvolaníďalejuviedol,žeprivýkladeapriposudzovaníprávnehostavuokresnýsúdvychádzal
z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 28Cdo 1222/2007 a jeho závery prevzal bez akejkoľvek
úvahy. Namietal, že judikát nie je zdrojom práva a nie je záväzný. O to viac, že sa jedná o judikát z

cudzieho štátu za platnosti inej právnej úpravy. Je pravda, že sme v minulosti tvorili spoločný štát, ale
odvtedy uplynulo už 20 rokov. Okresný súd sa nezaoberal tým, že spoločenská a právno filozofická
situácia v Čechách je iná ako na Slovensku. Okresný súd sa nezaoberal tiež rozdielnosťou oboch
prípadov, čo malo vplyv na rozhodnutie súdu. Vybral si z neho niektoré právne závery, ktoré si prispôsobil
pre tento prípad. Tieto právne závery len jednoducho opísal do odôvodnenia rozsudku. V prvom rade

poukázal na to, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb. v časti - odstránenie všetkých stavebných a iných
predmetov úprav, ktoré na predmete nájmu vykonal, a to do všetkých dôsledkov, sa nedá aplikovať
vzhľadom k tomu, že takáto požiadavka by mala byť nelogická a absurdná, k čomu výklad zákona istotne
nemôže sledovať a bola by v rozpore s dobrými mravmi. Pochybenie spočíva v tom, že sa nejedná
o výklad § 13 zák. č. 116/1990 Zb., ale o výslovné znenie uvedeného paragrafu, ktorý znie tak, ako je
vyššie uvedené. Z tohto dôvodu nemôže byť aplikácia zákona v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší

súd ČR v citovanom rozhodnutí 28Cdo 1222/2007 poukázal na to, že v právnej veci tam prejednávanej
sa „uvedené ust. paragrafu nemohlo na vec vzťahovať, nakoľko došlo k dohode o úpravách veci. To
znamená, že neboli naplnené predpoklady uplatnenia § 13, ktorý požaduje, aby neexistovala dohoda o
úprave veci“. V prejednávanej veci však nebol spor o tom, že by nejakým spôsobom chcel vynakladať
ďalšie finančné prostriedky na búranie a odstraňovanie nehnuteľností žalovaného. To, že § 13 zák. č.

116/1990 Zb. je ustanovenie štandardné, použiteľné, vyplýva1o z takých jednoduchých okolností ako
napríklad povinnosti nájomcov vrátiť vec v pôvodnom stave. To znamená, že ak ju zhodnotil a potom
následne „znehodnotí“ a vráti ju do pôvodného stavu, k žiadnej ujme prenajímateľa neprišlo, nakoľko
nehnuteľnosti sa mu vrátili v takom stave, ako ich odovzdal. To, že sa prenajímateľ neobohatil na úkor
nájomcu nie je podstatné. Nakoniec toto ustanovenie rieši i otázku takých prípadov, kedy skutočne došlo

k zhodnoteniu nehnuteľnosti, ale prenajímateľ by takéto zhodnotenie nechcel a chcel by vec v pôvodnom
stave. Napríklad by sa jednalo o to, že nehnuteľnosť, ktorá by bola zhodnotená o stavebné úpravy, ktoré
by mali špeciálne určenie. Prenajímateľ by chcel nehnuteľnosť prenajímať v širšom rozsahu aj iným
subjektom, pre ktoré by napríklad takéto úpravy vhodné neboli. V prejednávanej českej veci sa jednalo
o kompletnú rekonštrukciu vrátane nosných častí objektu a navrátenie do pôvodné stavu by ohrozilo

statiku nehnuteľnosti. Žalobca súhlasil s tým, že znenie § 667 ods. 1 OZ je dispozitívne ustanovenie
a že je možné sa od neho odchýliť. Na druhej strane v posudzovanom prípade Najvyšším súdom ČR
sa jednalo o konanie, kde bol použitý v obrane § 574 ods. 2 OZ iným spôsobom a za iných okolností.
Okresný súd konštatoval, že sa jedná o ustanovenie kogentné. V českej veci sa dohodla osobitná
úprava vzhľadom k výške nájomného. V predmetnej veci dokonca sa vedelo čo a za akú čiastku sa má

rekonštruovať už pri uzatváraní nájomnej zmluvy. „28Cdo 1222/2007 Toto ujednání je i platné ve smyslu
§ 574 odst. 2 o. z., neboť ustálený výklad tohoto ustanovení stojí na stanovisku, že „vzdání se práva je
možné až tehdy, pokud jejiž relatívne určité, a tedy i vůle s ním disponující múze být určitá, svobodná a
informovaná“. Tato podmínka byla v daném prípade beze zbytku splnená. Komentár k českému ASPI §
574 ods. 2 vysvetľuje celú podstatu a spoločensko-právnu situáciu v Čechách „Podľa § 172 odst. 2

platí,žedohodaktorousaniektovzdávapráv,ktorémôžuvzniknúťažvbudúcnostijeneplatná“.Citované
ustanovenie je špecifikom platného OZ (predchádzajúce civilné kódexy takéto ustanovenie nepoznali
a nepoznajú ich ani zahraničné právne poriadky) a dá sa považovať za prejav pôvodnej koncepcie,
ktorá stála v roku 1964 pri vzniku zákona a ktorá používala občianske právo ako nástroj spoločenského
riadenia a obmedzovala princíp autonómie vôle.

Pri výklade § 574 ods. 2 je treba v prvom rade zohľadniť, že toto ustanovenie je všeobecným
obmedzením zmluvnej slobody, teda výnimkou jedného zo základných princípov zmluvného práva, preto
by malo byť vykladané s prihliadnutím k účelu, pre ktorý bolo stanovené. V danom prípade bola určená
snaha ochrániť strany pred neuváženým jednaním, kedy jednajúci ešte nepozná všetky okolnosti, za

ktorých budúce právo vznikne. Z hľadiska pojmu práva, ktoré „vzniknú v budúcnosti“ je treba uviesť, že
takýmito právami sú len tie práva, ktoré v okamžiku dohody ešte neexistujú, pokiaľ už právo vzniklo bez
ohľadunato,čijevymáhateľnéalebobezprostrednezáväzné,dásatohtoprávaplatnevzdať.Aksavšak
jedná o ustanovenie kogentné (§ 574 ods. 2) nie je prípustná úvaha, či zmluvnými stranami sú osoby,
ktoré by mali poznať právny poriadok (podnikatelia) alebo osoby, ktoré nie sú až tak zdatné. Občiansky

zákonník vyslovene stavia na rovnosti účastníkov právnych vzťahov. Diskriminácia ani podnikateľských
subjektov nie je prípustná. V danom prípade sa jednalo o právne vzťahy, ktoré boli založené neskôr po
uzavretí nájomnej zmluvy, ktoré v čase jej uzavretia neboli známe a predvídateľné nakoľko investície
sa realizovali omnoho neskôr a priebežne bez stanoveného dlhodobého cieľa. Z tohto dôvodu namietal,že „v našom prípade je nutné aplikovať ustanovenie § 574 ods. 2 OZ a teda pokladať znenie zmluvy o
neaplikovaní tretej vety § 667 ods. 1 OZ za neplatné“. Žalobca vynaložil značné investície na objekty
prenajímateľa a nevidel dôvod, prečo by sa mal na jeho úkor obohatiť. Nielen že nehnuteľnosti má

bezplatne zhodnotené, ale bez ich zhodnotenia by ich ani nemohol riadne prenajať (spravená úplná
podlaha) a dosahovať zisky z prenájmu, čo sa mu práve z dôvodu zhodnotenia darí. Žalobca mal za
to, že by mohol platiť komentár: „Občiansky zákonník, Jaromír Svoboda a kolektív, Eurounion spol. s
r. o. Bratislava 1996, str. 504 „Ak nájomca mal súhlas prenajímateľa so zmenou na veci, ale tento sa
mu nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, nemôže požadovať úplnú úhradu nákladov, ale

iba to o čo sa prenajímateľ obohatil, t. j. zhodnotenie veci. V takejto úprave úhrady nákladov spojených
so zmenou na veci je premietnutá zásada ovládajúca úpravu bezdôvodného obohatenia, t. j. aby ani
jeden z účastníkov nájomného pomeru sa bezdôvodne neobohatil na úkor druhého po skončení nájmu“.
Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil.

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 04.10.2012 (č.l. 155 spisu).

Tvrdením žalobcu (všeobecným bez bližšieho poukázania na konkrétne argumenty, ktoré podľa žalobcu
súd nebral do úvahy) nebolo možné súhlasiť, a žalovaný s poukazom na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu kontroly ústavnosti zdôraznil, že rozhodnutie súdu má
prezentovať presvedčivý a logický súbor právnych a skutkových argumentov vo vzťahu k predmetu
konania, avšak konštantne zdôrazňuje, že nemusí poskytovať odpoveď na všetky právne a skutkové

otázky nastolené počas konania účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré sú relevantné vzhľadom
k predmetu konania. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraskac.Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok má všetky atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia
a prvostupňový súd sa vysporiadal s argumentmi žalobcu v rovine, ktorá je dostatočným podkladom
pre riadne, stručné a jasné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nakoľko prvostupňový súd rešpektoval
ústavnýprincípzmluvnejautonómieakcentovanýobchodnoprávnymvzťahomacharakteromúčastníkov

konania, ktorí si upravili svoje vzájomné práva a povinnosti odchylne od ustanovení § 667 ods. 1 OZ
a po výklade znenia, zmyslu a účelu ustanovení nájomných zmlúv konštatoval, že účastníci zmluvy
slobodným prejavom vôle vylúčili aplikáciu § 667 ods. 1 OZ posledná veta na ich vzájomné zmluvné
vzťahy, ďalšie dokazovanie bolo celkom zjavne neefektívne, nehospodárne a v zásade nepotrebné.
Zmluva o nájme z 01.03.2006 obsahuje osobitnú právnu úpravu v bode 7.2, kde sa uvádzalo

„Akékoľvek zmeny a úpravy na Priestoroch je Nájomca oprávnený vykonať len po predchádzajúcom
písomnom súhlase Prenajímateľa výlučne na svoje náklady bez nároku na náhradu týchto nákladov voči
Prenajímateľovi. Zmluvné strany sa výslovne dohodli, že ustanovenie zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník § 667 ods. 1 posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany
písomne nedohodnú inak“.

Argumentácia žalobcu vo vzťahu k § 13 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov,
§ 667 ods. 1 OZ a § 574 ods. 2 OZ sa javila ako zmätočná. V zmysle zák. č. 116/1990 Zb., ak nebolo
dohodnuté inak, je v prípade skončenia nájmu nájomca povinný vrátiť nebytový priestor v stave, v akom
ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Bolo zrejmé a nesporné, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb.

sa aplikuje a upravuje vzájomné vzťahy zmluvných strán, ak tieto neboli výslovne a osobitne upravené v
samotnej zmluve. V zmysle ustanovenia 7.6 tejto zmluvy o nájme, ku dňu skončenia nájmu bol nájomca
povinný vrátiť priestory do stavu, v akom ich prevzal na začiatku nájmu, spôsobilé na ďalšie
použitie, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie, príp. škody spôsobené vyššou mocou,
pokiaľ prenajímateľ nevyužije svoje právo podľa ods. 7.7 tohto článku. A v nadväznosti, v zmysle ods.

7.7, pri ukončení nájmu je prenajímateľ oprávnený a) ponechať si vykonané zmeny a úpravy podľa tohto
článku,atobezodplatne.VtakomprípadejeNájomcapovinnýuviesťponechanúvykonanúzmenualebo
úpravu do bezvadného stavu, s prihliadnutím na bežné opotrebenie alebo vyššiu moc alebo b) žiadať od
nájomcu, aby uviedol priestory do stavu uvedeného v protokole, ´s prihliadnutím na bežné opotrebeniea vyššiu moc. Bolo teda zrejmé, že ustanovenia ods. 7.2, 7.6 a 7.7 (a napokon aj 13.1) Zmluvy o nájme
z 01.03.2006 na seba logicky nadväzujú a predstavujú osobitnú úpravu a dohodu vo vzťahu k vráteniu
predmetu nájmu nájomcom po skončení nájomného vzťahu a teda § 13 zák. č. 116/1990 Zb. sa aplikovať

nebude. V tomto prípade nájomca od počiatku vstupoval do právneho vzťahu s vedomím, že nebude
mať v prípade vykonaných stavebných zmien nárok na vydanie protihodnoty zhodnotenia predmetu
nájmu, ak sa rozhodne takéto stavebné zmeny vykonať. Zo znenia citovaných ustanovení zmluvy je
takýto výklad, interpretácia a zmysel dohody zmluvných strán jasný nad akúkoľvek pochybnosť. Bolo
rozhodnutímnájomcu,čizatýchtopodmienokvykonáresp.nevykonástavebnéúpravynanehnuteľnosti.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že mu nebola jasná argumentácia žalobcu vo vzťahu
k § 667 ods. 1 OZ a § 574 ods. 2 OZ. Žalobca na jednej strane uznával, že § 667 ods. 1 OZ je
ustanovením dispozitívnym, od ktorého sa zmluvné strany môžu odchýliť, no na strane druhej namietal,
že podľa neho ide o vzdanie sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti, a teda aj iné dojednanie je de
iure neplatné. V tejto súvislosti žalovaný citoval z odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo

dňa 30.5.2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, na ktoré odôvodnenie poukazoval aj napadnutý rozsudok:
„Ustanovenie § 667 odst. 1 OZ je pritom svojou konštrukciou zjavne ustanovením dispozitívneho
charakteru a pripúšťa teda odchylné dojednania a je nutné tu v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú
vôľu účastníkov súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak. V tomto ohľade je treba uviesť názor už
skôr vyslovený Najvyšším súdom, že neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa §

574 ods. 2 OZ môže nastať len ohľadom tých práv (budúcich nárokov), ktoré vzniknú na základe zákona
alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočnostiach, pričom vznik týchto práv (nárokov) je založený
obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnou úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, je možné
určitou úpravou modifikovať alebo i vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní
sa budúcich práv, a tak dohodu neplatnú (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 8. januára 2003,

sp. zn. 29 Odo 645/2001). Len takéto chápanie vzťahu ustanovenia § 574 ods. 2 OZ a ustanovenie
§ 667 ods. 1 posledná veta OZ je v súlade s uvedenou zásadou autonómie vôle, ktorou sa riadi
české súkromné právo. Pokaľ subjekty práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle,
platí zásada, že zmluvy sa dodržujú (zmluvy je treba zachovávať - pacta sunt servanda - čl. 2 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd), a to i vtedy, ak bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná.

Dovolací súd teda dospel k záveru, že z pohľadu práve uvedeného výkladu nie je možné bez ďalšieho
považovať dojednania medzi žalobcom a žalovaným v čl. IX ods. 2 Nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 15.
marca 1996 za neplatné, pretože v opačnom prípade by nebyla rešpektovaná autonómia vôle subjektu
občianskoprávneho vzťahu a tým by bola i do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody
subjektu v právnych vzťahov garantovaná ústavným poriadkom Českej republiky“.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalobca vytýkal napadnutému rozsudku,
že závery v ňom prezentované prevzal okresný súd bez akejkoľvek úvahy a nepoukázal na rozdielnosť
prípadov. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasil, pretože v prejednávanej veci sa rovnako
právne posúdenie týkalo aplikácie § 667 ods. 1 OZ na vzťahy zo zmluvy o nájme nebytových priestorov

uzatvorenej medzi podnikateľmi, ktorí si nárok na protihodnotu zhodnotenia veci vylúčili vzájomnou
a osobitnou dohodou výslovne v zmluve. Okresný súd konštatoval, že dôvodiť, že ide o neplatné
dojednanie v zmysle § 574 ods. 2 OZ by bolo nemiestne zjednodušujúce a je v tomto prípade
potrebné rešpektovať zmluvnú autonómiu účastníkov zmluvy. Iste, že judikatúra nie je prameňom
práva, ale v značnej miere napomáha realizácii princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho

štátu. Rozhodovacia činnosť súdov (čo zdôrazňuje aj nedávny trend publikovania všetkých súdnych
rozhodnutí) prispieva k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí zo strany odbornej ako aj laickej verejnosti,
teda k realizácii práva na spravodlivý súdny proces. Historicky slovenský a český právny poriadok majú
rovnaké teoretické a normatívne základy, uvedená úprava je čo do svojho obsahu, účelu a významu
totožná, a preto žalovaný nevidel dôvod, prečo by okresný súd nemohol poukázať na rozhodnutie

českého súdu. K citácii komentára Občianskeho zákonníka od Jaromíra Svobodu, ust. § 667 ods. 1 OZ
žalovanýuviedol,žejehoznenieaúčelnebolmedzistranamisporný,aleakožalovanýviackrátzdôraznil,
toto ustanovenie bolo na základe vzájomnej vôle účastníkov konania jednoznačne bez akejkoľvek
pochybnosti vylúčené z úpravy ich vzájomných práv a povinností z nájomného vzťahu. Účelom § 667 OZ
jeochranaprenajímateľaprednechcenýmizmenaminapredmetenájmuaprípadnýminárokminájomcu.

Odborná literatúra sa rovnako zhoduje na dispozitívnom charaktere tohto ustanovenia. Komentár prof.
Švestku k tomu uvádza, že zmluvným stranám je daná možnosť upraviť si v nájomnej zmluve možnosť
zmien predmetu nájmu, ako i výšku náhrad nákladov, či zhodnotenia; strany si môžu rovnako dojednať,
že nájomcovi právo na zhodnotenie neprináleží (Švestka, J. a kol, Občanský zákoník II. § 460 až 880Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 1899). Žalovaný mal za to, že neexistuje ústavný
princíp, právo alebo verejný záujem, ktorý by ospravedlňoval obmedzenie zmluvnej autonómie vôle tým
spôsobom, že by nedovoľoval účastníkom upraviť si odchylne od zákona podmienky uskutočňovania

zmien na predmete nájmu a vylúčiť nároky nájomcu po skončení nájmu s tým súvisiace.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu vo vzťahu k nájomnej zmluve z 30.08.2005
uviedol, že bola spísaná výlučne len v anglickom jazyku. Okresný súd preto v konaní zabezpečil úradný
preklad tejto zmluvy z jazyka anglického do jazyka slovenského. Vo vzťahu k nárokom nájomcu po

skončení zmluvy mal za to, že bolo potrebné vykladať ustanovenia najmä článku VIII vo vzájomných
súvislostiach a s prihliadnutím i na obsah druhej nájomnej zmluvy, ktorá bola spísaná v slovenskom
jazyku, nakoľko bolo nelogické predpokladať, že by úmyslom zmluvných strán bolo uzatvárať absolútne
obsahom odlišné typy nájomných zmlúv pre tú istú nehnuteľnosť (predmet nájmu). Tvrdenie žalobcu že
išlo o úplne odlišné a nezávislé zmluvné vzťahy podľa žalovaného tak neobstálo. Žalovaný zdôraznil, že
ustanovenia ods. 3.2.2 a 8.1, 8.7 a 8.9 písm. d) Zmluvy o nájme z 30.08.2005 bolo potrebné vykladať

vo vzájomných súvislostiach.

Žalovaný dával do pozornosti obzvlášť znenie ustanovenia ods. 8.1: „V zmysle anglickej verzie: All
changes and transformations of the Premises shall be
performed only after approval of the Lessor at the expense and risk of the Lessee, who is not

entitled to ask the Lessor for any compensation whatever or a reduction in the rent
because of the changes and transformations carried out at the Premises. The Lessor will
provide the Lessee with all necessary cooperation.“ V zmysle úradného prekladu: Všetky zmeny a
úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa na náklady a riziko nájomcu,
ktorý nie je oprávnený žiadať prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného kvôli

zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané. Prenajímateľ poskytne nájomcovi príslušnú
potrebnú spoluprácu. V tejto súvislosti žalovaný na pojednávaní dňa 03.04.2012 zdôraznil, že slovo
„whatever“ v zmysle ods. 8.1 definuje anglický výkladový slovník spoločne ako akúkoľvek možnú a
dovolenú možnosť v tomto prípade „kompenzáciu“. Bolo teda zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo
upraviť medzi účastníkmi konania všetky možné a dovolené náhrady, kompenzácie, na ktoré môže

nájomcovi vzniknúť nárok v prípade zmien vykonaných na predmete nájmu (vrátane zákonného nároku
na vydanie protihodnoty zhodnotenia predmetu nájmu po skončení nájmu). Pokiaľ prekladateľ zapísaný
v zozname prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR preložil slovo „compensation“ ako „náhrada“,
dával žalovaný do pozornosti, že v zmysle anglického synonymického slovníka možno compensation
chápať aj ako „counterbalance“ teda protihodnotu, platbu, odškodnenie, zápočet, plnenie.

Keďže táto nájomná zmluva bola uzatvorená v inom jazyku ako slovenskom, v ktorom je napísaný OZ,
a to v anglickom jazyku, nemožno očakávať, že pre vymedzenie vzájomných práv a povinností použijú
presnéslovnéspojenietak,akojeuvedenév§667ods.1OZ,akokeďbybolazmluvauzatvorenápriamo
v jazyku slovenskom a je potrebné vychádzať z výkladu, zmyslu, účelu ustanovenia ods. 8.1 jazykovým a

logickýmvýkladom.Účastnícikomplexnouúpravoupodmienokvykonávaniazmiennapredmetenájmua
vzniku nárokov po skončení nájmu v čl. VIII. nájomnej zmluvy vylúčili vo vzájomnom vzťahu použitie § 13
Zákonaonájmeapodnájmenebytovýchpriestorov,akoaj§667ods.1OZ.Zustanoveniačl.VIII.bod8.1
explicitne vyplývala vôľa účastníkov odchýliť sa od predmetných ustanovení, tým spôsobom, že všetky
zmeny a úpravy na predmete nájmu smú byť uskutočnené iba po súhlase žalovaného na náklady a riziko

žalobcu, ktorý v zmysle dojednania účastníkov nebol oprávnený požadovať od žalovaného akúkoľvek
protihodnotu čohokoľvek alebo zníženie nájmu z dôvodu vykonaných zmien a úprav.

Nakoľko OZ v § 667 rozlišuje iba dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca nárok pri splnení zákonných
podmienok - náklady spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota

veci, z ustanovenia čl. VIII. bod 8.1 logicky vyplývalo, že vôľa účastníkov smerovala k vylúčeniu práve
týchto dvoch nárokov nájomcu. Preto bolo potrebné vykladať ustanovenie „Všetky zmeny a úpravy
Priestorov smú byť uskutočnené iba po súhlase Prenajímateľa na náklady a riziko Nájomcu“ ako
odmietnutie záväzku uhradiť náklady žalobcu spojené so zmenou predmetu nájmu. Ustanovenie „nie je
oprávnený požadovať od Prenajímateľa akúkoľvek protihodnotu (kompenzáciu) z akéhokoľvek dôvodu

alebozníženienájmuvdôsledkuzmienaúpravvykonanýchvPriestoroch“bolopotompotrebnévykladať
v rozsahu zákonného práva podľa § 667 ods. 1 OZ posledná veta, na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila
hodnota veci.Ustanovenie čl. VIII. bod 8.1 nájomnej zmluvy bolo treba z toho dôvodu interpretovať konformne s vôľou
strán, a to tak, že ich úmyslom bolo vylúčiť nárok žalobcu na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek z
dôvodu zmien a úprav vykonaných v nebytových priestoroch žalovaného, a teda vrátane a najmä nároku

požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Vo vzťahu k všeobecnej
úprave obsiahnutej v čl. VIII. bod 8.1 prvej nájomnej zmluvy majú ustanovenia čl. VIII. bod 8.8 a 8.9
pomer špeciality. Účastníci sa v nich dohodli, že pre prípad skončenia zmluvy budú vznik nároku žalobcu
na náhradu investícii do nebytových priestorov žalovaného posudzovať v závislosti od dôvodu zániku
zmluvy.

Čl. VIII. bod 8.8 prvej nájomnej zmluvy ustanovuje výnimku z pravidla podľa čl. VIII. bod 8.1, podľa
ktorej má žalobca ako nájomca právo na náhradu vynaložených investícii, ak by bola zmluva ukončená
z dôvodov daných na strane žalovaného ako prenajímateľa. Účelom takéhoto dojednania bola zjavne
snaha o ochranu investícii žalobcu do technického zhodnotenia priestorov žalovaného pre prípad, že
by došlo k skončeniu nájmu pred predpokladanou dobou, a teda by došlo k zmareniu investícii pre

nemožnosťužívaťzhodnotenépriestorypopredpokladanúdobu.Naprotitomuneposkytnutiezmluvného
nároku na náhradu vynaložených investícii pri ukončení zmluvy z dôvodov čl. VIII. bod 8.9 prvej nájomnej
zmluvy, bolo pri dôvodoch skončenia daných na strane žalobcu dohodnuté ako prípadný následok
zmarenia očakávania žalovaného o dlhodobosti nájmu. Špeciálne ustanovenia čl. VIII. bod 8.8 a 8.9
nájomnej zmluvy sa však nedotýkajú vylúčenia práva na požadovanie protihodnoty podľa čl. VIII. bod

8.1. Vôľa účastníkov zachytená v čl. VIII. bod 8.1 úplne vylúčiť právo nájomcu na náhradu nákladov,
zníženie nájomného a na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek je plne v súlade so zásadou poctivého
obchodného styku a dobrými mravmi, a to z dôvodu dlhodobosti nájmu, predpokladanej nevyhnutnosti
úprav predmetu nájmu pre špecifické potreby nájomcu vyplývajúce z jeho obchodnej činnosti a s
prihliadnutím na dohodnuté nájomné. Vzhľadom na vôľu účastníkov prejavenú pri uzatváraní zmlúv o

nájme nebytových priestorov mal za to, že práve požadovanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota
veci, bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a nesúladné s dobrými mravmi. Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správne rozhodnutie s priznaním
náhrady trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP,beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2OSP,sverejnýmvyhlásenímrozsudkuzasplnenia
podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na
základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/291/2012-181 zo dňa 16.10.2013 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského

súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 16.10.2013 na č.l. 182 spisu.
Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil
v odvolaní, a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatneného nároku žalobou
pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci, v zmysle § 213 ods. 1
OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné

dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil.

Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti zamietajúceho výroku rozsudku okresného súdu a
stotožnenie sa s podstatnými dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom,krajský súd podľa ust. § 219 ods. 2 OSP primárne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu. Krajský súd v súvislosti s aplikáciou § 219 ods. 2 OSP poukazuje aj na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...

„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Za použitia § 219

ods. 2 OSP, ako aj poukazu na predmetné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky tak krajský
súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožňuje.

Nosnouodvolacounámietkoužalobcuboloposúdenie(ne)správnostirozhodnutiaokresnéhosúdu,ktorý
konštatoval nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku.

Žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, ktorý pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia,
napriek tomu, že sa riešili dva nezávislé právne vzťahy, na základe dvoch nezávislých nájomných
zmlúv v odôvodnení napadnutého rozsudku poprepájal odôvodnenia viažuce sa k jednotlivým zmluvám
a nevyhodnocoval vzájomné vzťahy osobitne, pričom si vypomáhal znením jednej zmluvy, a to i v

prípade, že v druhej zmluve bola úplne iná a vyčerpávajúca úprava právneho inštitútu. V súvislosti
s touto námietkou žalobcu, krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku napriek postupu, kedy zmluvné vzťahy vyhodnocoval za použitia
zovšeobecňujúceho odôvodnenia, nemožno takýto okresným súdom zvolený postup, vzhľadom na
dostatočné odôvodnenienapadnutéhorozsudku,považovaťzanesúladnýsozákonom.Vtejtosúvislosti

poukazuje krajský súd na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku plne spĺňa náležitosti vyžadované
§ 157 ods. 2 OSP.

Odvolací súd na tomto mieste poukazuje i na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, z
ktorej vyplýva, že „Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia a

rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo
len vecne správne (zákonom celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným
spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné
kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 327/2010). Tiež v zmysle
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 209/2004 zo dňa 24. júna 2004, súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkové relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(obdobne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo 16. marca 2005,
sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. júla 2003).

V danom prípade nemožno konštatovať, že by rozhodnutie okresného súdu nespĺňalo náležitosti

vyžadované právnou úpravou, resp. judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca v
odvolaní poukázal na Nájomnú zmluvu zo dňa 30.08.2005, v ktorej absentuje ustanovenie bodu 7.2
Nájomnej zmluvy č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006, v zmysle ktorého „zmluvné strany sa výslovne
dohodli, že ustanovenie Zákona č. 40/1964 Zb. posledná veta, sa na vzťahy upravené touto zmluvou
nepoužije, ak sa strany písomne nedohodnú inak.“ Žalobca v súvislosti s podaným odvolaním upriamil

pozornosť na bod 8.1 Zmluvy zo dňa 30.08.2005, ktorý podľa neho nebolo možné porovnať s obdobným
ustanovením čl. VII. Bodu 7.2 Zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006. Poukazoval pritom na
skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že zmluvné strany si dohodli,
že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného.Zároveň poukázal na doslovné znenie bodu 8.1 uzavretej Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005 a
porovnal ho s § 667 ods. 1 OZ, a zdôraznil, že v Nájomnej zmluve zo dňa 30.8.2005 nebolo uvedené, že
nájomca sa vzdáva nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia. Východiskom záveru krajského súdu

bola skutočnosť, že OZ v § 667 rozlišuje dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca pri splnení zákonných
podmienok nárok, a to na náhradu nákladov, ktoré boli spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu
toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Je potrebné zdôrazniť, že pri použití výkladových pravidiel vôľa
účastníkov, vzhľadom na znenie čl. VIII bod 8.1 smerovala k vylúčeniu obidvoch týchto nárokov, teda
jednak nákladov na zmenu a jednak protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ak za uvedeného

stavudospelokresnýsúdprivýkladečlánkuVIII.bod8.1predmetnejnájomnejzmluvykzáveru,vzmysle
ktorého konštatoval, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo
zníženienájomného,takúmyslomzmluvnýchstránbolovylúčiťnárokžalobcunaakúkoľvekprotihodnotu
čohokoľvek z dôvodu zmien a úprav vykonaných na predmetoch nájomnej zmluvy. Bolo teda možné
konštatovať, že účastníci si prioritne dohodli a to práve pre prípad skončenia zmluvy, že žalobcovi v
zásade nevznikne nárok na náhradu investícií do nebytových priestorov žalovaného, ktoré dojednanie

je potom možné vyhodnotiť ako generálne. Podľa výkladu prejavu vôle účastníkov konania v ďalších
bodoch predmetnej zmluvy pripustili však i možnosť, že napriek generálnej úprave predsa len budú
prípady, a to výnimky zo všeobecného pravidla, ktoré boli presne stanovené a dohodnuté, a to v bode čl.
VIIIbod8.8akovýnimkazpravidlačl.VIIIbod8.1.Zozneníčl.VIIIbod8.8a8.9,všakjednoznačnepodľa
krajského súdu nevyplýval záver, že by mali vplyv na čl. VIII bod 8.1, a že by práve cez tieto zmluvné

dojednania vznikol žalobcovi nárok podľa § 667 ods.1 OZ poslednej vety a vylúčili by pôsobnosť čl. VIII
bod 8.1 Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005. Vzhľadom na konštatované, potom krajský súd odvolaciu
námietku žalobcu práve v rovine výkladu zmluvného článku VIII bod 8.1, vo väzbe na ustanovenia
bodu 8.8 a 8.9 nemohol vyhodnotiť ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Žalobcove tvrdenia v tomto smere zostali teda

len v rovine tvrdení, z ktorého nemožno vyvodiť, že preukázal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku
v predmetnej zodpovedajúcej časti. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti
s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od
zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť

aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje
v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,

kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012).

Žalobca v odvolaní namietal posúdenie vykonané okresným súdom a to článku VII. bodu 7.2 Zmluvy
o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006, v rovine okresným súdom konštatovanej platnosti tohto

zmluvného ustanovenia, a tiež postup okresného súdu, ktorý pri výklade a posudzovaní uvedeného
zmluvného ustanovenia vychádzal i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo
1222/2007, ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní namietal s tvrdením, že „judikát nie
je zdrojom práva a nie je záväzný“. Krajský súd po vykonanom odvolacom prieskume v tejto rovine
konštatuje, že uvedená námietka zostala bez vplyvu na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého

rozsudku okresného súdu. Samotný namietaný postup okresného súdu, za situácie, keď argumentačne
dostatočne vysvetlil svoj postup, zdôvodnil svoje závery a správnosť týchto záverov potom dotvrdzoval
poukazomnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,akceptujúceurokonformnýprístup,
viedli krajský súd k záveru, že takýto postup okresného súdu nebolo možné odvolacím súdom vyhodnotiť
ako rozporný so zákonom. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného

súdu, v tejto rovine poukazuje krajský súd v podrobnostiach na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu, s ktorým sa stotožnil v zmysle § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné zdôrazniť, že záväznosť
konštantnej judikatúry nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,

PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovaciačinnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

V súvislosti s dokazovaním vykonaným okresným súdom, krajský súd podporne poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle
ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné

dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.

Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného

súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v
danom konaní. Daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu
zamietol, potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.1Cdo147/2011z25.apríla2012,vzmyslektoréhoodvolacísúd,ktorýsastotožnilsozávermisúdu
prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, §

151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na priznanie trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 24.10.2013 (č.l. 186 spisu), Priznaná náhrada odvolacích trov
pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 1 x 632,37 Eur
(tarifná odmena za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalobcu) + 1 x 7,63 Eur režijný paušál + 20 % DPH

= 768,00Eur. Celkom priznané dôvodné trovy odvolacieho konania predstavujú súčtom 768,00 Eur.

Odvolací súd pri aplikácii ust. § 238 ods. 3 OSP súčasne pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie,
keďže za otázku po právnej stránke zásadného významu považoval výklad právnej úpravy § 667 ods.
1 posledná veta Občianskeho zákonníka v rovine jeho dispozitívnej úpravy a možnosti zmluvného

vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by prichádzalo do úvahy v budúcnosti, ktorá
situácia bola riešená Najvyšším súdom Českej republiky v komentovanom rozhodnutí sp.zn. 28Cdo
1222/2007, avšak doteraz v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riešená nebola. Z tohto
dôvodu bolo podľa § 238 ods. 3 OSP pripustené dovolanie vo vzťahu k celému rozsudku odvolacieho
súdu. Pre úplnosť v tomto smere krajský súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 3Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009, podľa právnej vety ktorého „o rozhodnutie
odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide nielen vtedy, ak odvolací súd posudzoval
právnu otázku, ktorá má po právnej stránke zásadný význam z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov
vôbec (majúci všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy), ale predovšetkým a zároveň vtedy, akmala posudzovaná otázka zásadný význam pre rozhodnutie v konkrétnej právnej veci“. Tiež (primerane)
podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 186/08, „ak je právo na dovolanie
zakotvené v právnom poriadku, požíva ústavnú ochranu. Preto podmienku prípustnosti dovolania podľa

§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, aby bola naplnená jednak ústavou
stanovená povinnosť najvyššieho súdu poskytnúť jednotlivcovi (dovolateľovi) ochranu jeho základného
práva, a jednak aj účel daného typu súdneho konania. Právne posúdenie veci sa týka nielen noriem
hmotného práva, ale aj noriem procesného práva“.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.