Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/139/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111217096
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111217096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: Ing. Štefan Straka, so sídlom kancelárie: L. XX, XXX XX X., správca konkurznej podstaty
úpadcu: Maini Precision Products Slovakia, s.r.o., so sídlom Na stanicu, 010 09 Žilina - Bytčica, IČO:
34 144 005, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom, so sídlom J. Q. 7,
XXX XX G., proti žalovanému: GALATTI, a. s., so sídlom Sedmokráskova 1845/6, 821 01 Bratislava -
mestská časť Ružinov, IČO: 35 936 215 (do 13.06.2017 NETY, a.s., so sídlom Vajanského nábrežie 5,
811 02 Bratislava), o zaplatenie 103.469,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania vo výške 8.511,74 Eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške
2.303,74 Eur a ostatných trov konania vo výške 6.208,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák.
č. 40/1964 Zb. (ďalej „OZ“), § 574 ods. 2 OZ, zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov, dospel okresný súd k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-právny
vzťah, a to na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005 a Zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa
01.03.2006. Východiskom pre rozhodnutie okresného súdu bolo konštatovanie, že § 667 ods. 1 OZ,
je dispozitívnym ustanovením, z ktorého dôvodu bolo prípustné odchylné dojednanie medzi účastníkmi
zmluvného vzťahu. Účastníci nájomnej zmluvy sa preto mohli platne dohodnúť, že sa nájomca vzdáva

práva na protihodnotu toho, o čo sa jeho pričinením zvýši hodnota prenajatej veci (§ 667 ods. 1 posledná
veta OZ), ktorý záver vyplýval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.5.2007, sp. zn.
28Cdo 1222/2007, podľa ktorého nie je možné súhlasiť s názorom, že nájomca je vždy pri skončení
nájmu povinný v súlade s „§ 13 zák. č. 116/990 Zb. odstrániť všetky stavebné a iné úpravy, ktoré na
predmete nájmu vykonal, a to do všetkých dôsledkov. Takáto požiadavka by bola nelogická a absurdná,
k čomu výklad zákona istotne nemôže smerovať, a samozrejme by bola aj v rozpore s dobrými mravmi
(ust. § 3 Občianskeho zákonníka) a odporovala by takáto úprava aj zmyslu samotného § 13 zák. č.

116/990 Zb. Ustanovenie § 13 citovaného zákonného predpisu sa nevzťahuje na tie úpravy, vykonané
na predmete nájmu, ktoré sa stali jeho trvalou súčasťou, a ktorých odstránenie by nutne viedlo k
nezanedbateľnému poškodeniu predmetu nájmu, a to za neúmerne zvýšených výdavkov nájomcu.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že uvedenie do pôvodného stavu by znamenalorozbúrať celú podlahu, čo by bolo v podstate aj na škodu prenajímateľa. V takýchto prípadoch teda
nájomcovi nevzniká povinnosť vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal. Keďže zákon č.
116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako špeciálny právny predpis upravujúci

nájom nebytových priestorov neobsahuje osobitné ustanovenie o problematike nároku nájomcu voči
prenajímateľovi na náhradu nákladov vynaložených so súhlasom prenajímateľa na prenajatú vec, je
nevyhnutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, konkrétne
ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka, ktoré tento problém výslovne rieši“.

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky bolo
podľa okresného súdu § 667 ods. 1 OZ ustanovením dispozitívneho charakteru, teda pripúšťa
odchylné dojednanie v zmluve a je nutné v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak. Ako vyplývalo z bodu 7.2. Zmluvy o nájme č. N/03/2006
z 01.03.2006, zmluvné strany si ešte pri vzniku nájomného vzťahu dohodli, že nájomca po skončení
nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu,

že ustanovenie, ktorým si zmluvné strany vylúčili platnosť § 667 ods. 1 OZ, je neplatné, s odôvodnením,
že takéhoto práva sa nemožno vzdať vopred, okresný súd uviedol, že v danom prípade je potrebné
použiť výklad prezentujúci zásadu súkromného práva, ktorou je zásada autonómie vôle - teda možnosť
osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch. Obmedzenie
autonómie vôle v právnom poriadku demokratického a právneho štátu, kde je sloboda jednotlivca štátom

garantovaná, prichádza do úvahy len vtedy, keď by jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom
uznaného verejného záujmu, teda napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu či
prehĺbeniu prirodzenej nerovnosti medzi subjektmi právnych vzťahov. Za taký verejný záujem však nie
je možné považovať ochranu veriteľa pred jeho vlastným nerozvážnym konaním, zvlášť, ak sa jedná
o subjekt práva, ktorý je dostatočne vybavený k tomu, aby svoje vážne rozhodnutia vopred dôkladne

zvážil so všetkou starostlivosťou a odbornosťou. Ust. § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého dohoda, ktorou
sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, by naopak paradoxne v
prejednávanej veci podľa okresného súdu zakladalo nerovnosť medzi subjektmi súkromnoprávneho
vzťahu. V tejto súvislosti okresný súd potom poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky z 08.01.2003, sp. zn. 29Cdo 645/2001, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že neplatnosť

vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa § 574 ods. 2 OZ môže nastať len ohľadne tých
práv, ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, príp. iných právnych skutočností, pričom vznik
týchto práv je založený obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t.j. dohodu medzi
účastníkmi,ktoroumožnourčitúúpravumodifikovaťaleboajvylúčiť,nemožnotakútodohodukvalifikovať
ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú. Pokiaľ subjekty právoplatne uzavreli

zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú, a to aj vtedy, ak by bola
takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 28Cdo/l222/2007, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky). Okresný súd dospel k záveru, že nie je možné bez ďalšieho považovať dojednanie medzi
prenajímateľom a nájomcom o tom, že nájomca po skončení nájmu nebude mať nárok na náhradu

vynaložených nákladov na rekonštrukciu predmetu nájmu, resp. jeho zhodnotenie, za neplatné, nakoľko
v opačnom prípade by nebola rešpektovaná autonómia vôle subjektov občianskoprávneho vzťahu, a
tým by bola do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektov v právnych vzťahoch,
garantovaná ústavným poriadkom.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v Zmluve o nájme č. N/03/2006 z
01.03.2006 si zmluvné strany priamo vylúčili použitie § 667 ods. 1 OZ. Okresný súd vyhodnotil § 667 ods.
1 OZ ako dispozitívne ustanovenie, považoval okresný súd bod 7.2 tejto zmluvy za platné dojednanie
medzi zmluvnými stranami. S poukazom na zdôvodnenie k § 574 ods. 2 OZ nemožno takúto dohodu
kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú. Vo vzťahu k nájomnej

zmluve zo dňa 30.8.2005 okresný súd konštatoval, že žalobca nemal nárok na náhradu protihodnoty
toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, a to vzhľadom na skutočnosť, že v bode 8.1 (poznámka odvolacieho
súdu: Článok tejto zmluvy je nesprávne označený v zmluve ako VII., správne má byť VIII., o čom nebolo
pochybností, preto i účastníci tento Článok označovali v konaní ako Článok VIII.) tejto zmluvy si zmluvné
strany výslovne dohodli, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa „akúkoľvek náhradu“

alebozníženienájomnéhokvôlizmenámčiúpravám,ktorébolivpriestorochvykonané,zktoréhodôvodu
sa okresný súd ďalej nezaoberal otázkou určenia výšky protihodnoty toho, o čo sa mala podľa žalobcu
zvýšiť hodnota prenajatých nehnuteľností. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 OSP.5.Protitomutorozsudkuvzákonomstanovenejlehotepodalodvolaniežalobca.Poukázalnaskutočnosť,
že v tomto konaní sa riešili dva nezávislé právne vzťahy na základe dvoch nezávislých nájomných zmlúv.

Dôležitým faktom obidvoch týchto zmlúv je, že ich znenie je odlišné a osobitne je zásadný rozdiel medzi
znením Zmluvy N/03/2006 zo dňa 01.03.2006 a s Nájomnou zmluvou z 30.08.2005. Bolo možné obidve
zmluvynavzájomvistýchsúvislostiachpoužiťajnavýkladvzájomnéhovzťahuprenajímateľaanájomcu,
nakoľko sa ale jednalo o rozdielne zmluvy, okresný súd mal vzájomné vzťahy vyhodnotiť osobitne,
napriek tomu obidva zmluvné vzťahy spojil do jedného a riešil ich ako spoločnú zmluvu. Navzájom

si vypomáhal znením jednej zmluvy i v prípade, že v druhej zmluve je úplne iná a vyčerpávajúca
úprava daného právneho inštitútu. V nájomnej zmluve zo dňa 30.08.2005 nie je ustanovenie obdobné
ustanoveniu bodu 7.2 zmluvy o nájme č. N/03/2006. Zmluvné strany sa výslovne dohodli, že „ust. zák.
č. 40/1964 Zb.“ posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany písomne
nedohodnú inak. O právach súvisiacich so zhodnotením veci zmluva pojednáva nielen v bode 8.1 (ako
je uvedené v odôvodnení rozsudku) ale i v nasledujúcich 8.2 - 8.9. Osobitne poukázal žalobca na

odôvodnenie „na strane 6 rozsudku uviedol, že zmluvné strany si dohodli, že nájomca nie je oprávnený
žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného.... a týmto sa mal nájomca vzdať
práva na vydania protihodnoty za prípadné zhodnotenie nehnuteľnosti.“ Doslovné znenie bodu 8.1 znie
- Všetky zmeny a úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa na náklady a riziko
nájomcu, ktorý nie oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného

kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané.

6. Pri porovnaní a s poukazom na „§ 667 ods. 1 OZ: V znení zmluvy v porovnaní so zákonom - cit.
ustanovenie veta druhá je to:
Zmeny na veci = Všetky zmeny a úpravy priestorov

Úhradu nákladov s tým spojených = akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného“. To znamenalo, že
z právneho titulu nákladov na zmenu veci nebol nájomca oprávnený požadovať žiadnu náhradu (§ 667
ods. 1 veta druhá OZ). „V znení zmluvy v porovnaní so zákonom - cit. ustanovenie veta tretia je to:
dal súhlas so zmenou - súhlas bol daný (nesporné)
nezaviazal sa na úhradu nákladov - nezaviazal sa na úhradu nákladov (nesporné)

po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšili hodnota veci - zvýšila sa hodnota
nehnuteľnosti (nesporné) a žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo vydanie protihodnoty (špecifického
bezdôvodného obohatenia).“ V zmluve zo dňa 30.08.2005 nebolo uvedené, že nájomca sa vzdáva
nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia. Dohodlo sa, že náklady mu uhradené ani kompenzované
(napr. znížením nájomného) nebudú. Právnym titulom by tu boli už len samotné náklady na zmenu.

Podľa tretej vety mal žalobca nárok na plnenie výlučne len vtedy, ak došlo k zvýšeniu hodnoty majetku
prenajímateľa, ktorý sa takto obohatil. V prípade úhrady alebo kompenzácie nákladov k obohateniu
prenajímateľanemusídôjsť,stačílenvynaložiťnáklady.Podľaokresnéhosúduplatí„bezvýhradnebod.1
o žiadnych nárokoch nájomcu odporuje i zmluva v bode 8.8, kde je výslovne uvedené, že ...prenajímateľ
preplatí nájomcovi investície, ktoré vydal na zmeny alebo úpravy... To znamená, že za istých podmienok

v ustanovení uvedených, má nájomca nárok dokonca na plnenie podľa druhej vety cit. ustanovenia,
t.j. už len samotným vynaložením investícii bez toho, že by skutočne muselo dôjsť k zväčšeniu
hodnoty majetku prenajímateľa.“ V bode 8.9 je uvedené: Ak bude táto zmluva ukončená z niektorého
z nasledujúcich dôvodov, nebudú nájomcovi preplatené žiadne investície do priestorov: argumentum a
contrario - ak bude zmluva ukončená z iných dôvodov, preplatí prenajímateľ dokonca investície t.j. podľa

cit. ustanovenia veta druhá. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie bodu 8.1 sa týka výlučne úhrady
nákladov a aj ich úhrada je modifikovaná v bodoch 8.8 a 8.9 v prospech nájomcu.

7. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že v prípade neskoršej zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa
01.03.2006 je už osobitná úprava uvedená v bode 7.2 , ktorým sa má vylúčiť účinkom „tretej vety § 667

ods. 1 OZ“. Na rozdiel od predchádzajúcej zmluvy je nepochybné, že zmluvným spôsobom k vylúčeniu
došlo, žalobca však namietal platnosť tohto ustanovenia. V prípade vylúčenia účinku tretej vety cit.
ustanovenia zákona i v zmluve z 30.8.2005 „iste by to tam bolo uvedené“. Zdôraznil, že predmetná
zmluva bola následne trikrát dopĺňaná dodatkami (podľa žalovaného dokonca 4x).

8. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že pri výklade a pri posudzovaní právneho stavu okresný súd
vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 28Cdo 1222/2007 a jeho závery prevzal bez
akejkoľvek úvahy. Namietal, že judikát nie je zdrojom práva a nie je záväzný. O to viac, že sa jedná
o judikát z cudzieho štátu za platnosti inej právnej úpravy. Je pravda, že „sme v minulosti tvorilispoločný štát, ale odvtedy uplynulo už 20 rokov. Okresný súd sa nezaoberal tým, že spoločenská
a právno filozofická situácia v Čechách je iná ako na Slovensku. Okresný súd sa nezaoberal tiež
rozdielnosťou oboch prípadov, čo malo vplyv na rozhodnutie súdu.“ Vyčítal okresnému súdu, že si

vybral z predmetného judikátu niektoré právne závery, ktoré si prispôsobil pre tento prípad. Tieto právne
závery len jednoducho opísal do odôvodnenia rozsudku. Poukázal na to, že § 13 zák. č. 116/1990
Zb. v časti - odstránenie všetkých stavebných a iných predmetov úprav, ktoré na predmete nájmu
vykonal, a to do všetkých dôsledkov, sa nedá aplikovať vzhľadom k tomu, že takáto požiadavka „by
mala byť nelogická a absurdná, k čomu výklad zákona istotne nemôže sledovať a bola by v rozpore s

dobrými mravmi.“ Pochybenie spočíva v tom, že sa nejedná o výklad § 13 zák. č. 116/1990 Zb., ale o
výslovné znenie uvedeného paragrafu, ktorý znie tak, ako je vyššie uvedené. Z tohto dôvodu nemôže byť
aplikácia zákona v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd ČR v citovanom rozhodnutí sp. zn. 28Cdo
1222/2007 poukázal na to, že v právnej veci tam prejednávanej sa „uvedené ust. paragrafu nemohlo na
vec vzťahovať, nakoľko došlo k dohode o úpravách veci. To znamená, že neboli naplnené predpoklady
uplatnenia § 13, ktorý požaduje, aby neexistovala dohoda o úprave veci“. V prejednávanej veci však

nebol spor o tom, že by nejakým spôsobom chcel vynakladať ďalšie finančné prostriedky na búranie a
odstraňovanie nehnuteľností žalovaného. To, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb. je ustanovenie štandardné,
použiteľné, vyplývalo z takých jednoduchých okolností ako napríklad povinnosti nájomcov vrátiť vec v
pôvodnom stave. To znamená, že ak ju zhodnotil a potom následne „znehodnotí“ a vráti ju do pôvodného
stavu, k žiadnej ujme prenajímateľa neprišlo, nakoľko nehnuteľnosti sa mu vrátili v takom stave, ako ich

odovzdal.To,žesaprenajímateľneobohatilnaúkornájomcuniejepodstatné.Nakoniectotoustanovenie
rieši i otázku takých prípadov, kedy skutočne došlo k zhodnoteniu nehnuteľnosti, ale prenajímateľ
by takéto zhodnotenie nechcel a chcel by vec v pôvodnom stave. Napríklad by sa jednalo o to, že
nehnuteľnosť,ktorábybolazhodnotenáostavebnéúpravy,ktorébymališpeciálneurčenie.Prenajímateľ
by chcel nehnuteľnosť prenajímať v širšom rozsahu aj iným subjektom, pre ktoré by napríklad takéto

úpravy vhodné neboli. V prejednávanej českej veci sa jednalo o kompletnú rekonštrukciu vrátane
nosných častí objektu a navrátenie do pôvodného stavu by ohrozilo statiku nehnuteľnosti. Žalobca
súhlasil s tým, že znenie § 667 ods. 1 OZ je dispozitívne ustanovenie a že je možné sa od neho odchýliť.
Na druhej strane v posudzovanom prípade Najvyšším súdom ČR sa jednalo o konanie, kde bol použitý
v obrane § 574 ods. 2 OZ iným spôsobom a za iných okolností. Okresný súd konštatoval, že sa jedná

o ustanovenie kogentné. V českej veci sa dohodla osobitná úprava vzhľadom k výške nájomného. V
predmetnej veci dokonca sa vedelo čo a za akú čiastku sa má rekonštruovať už pri uzatváraní nájomnej
zmluvy. „28Cdo 1222/2007 Toto ujednání je i platné ve smyslu § 574 odst. 2 o. z., neboť ustálený výklad
tohoto ustanovení stojí na stanovisku, že „vzdání se práva je možné až tehdy, pokud jejiž relatívne určité,
a tedy i vůle s ním disponující múze být určitá, svobodná a informovaná“. „Tato podmínka byla v daném

prípade beze zbytku splnená.“ Komentár k českému ASPI § 574 ods. 2 OZ vysvetľuje celú podstatu a
spoločensko-právnu situáciu v Čechách „Podľa § 172 odst. 2 platí, že dohoda ktorou sa niekto vzdáva
práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná“. Citované ustanovenie je špecifikom platného OZ
(predchádzajúce civilné kódexy takéto ustanovenie nepoznali a nepoznajú ich ani zahraničné právne
poriadky) a dá sa považovať za prejav pôvodnej koncepcie, ktorá stála v roku 1964 pri vzniku zákona a

ktorá používala občianske právo ako nástroj spoločenského riadenia a obmedzovala princíp autonómie
vôle.

9. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že pri výklade § 574 ods. 2 OZ je treba v prvom rade zohľadniť, že
toto ustanovenie je všeobecným obmedzením zmluvnej slobody, teda výnimkou jedného zo základných

princípov zmluvného práva, preto by malo byť vykladané s prihliadnutím k účelu, pre ktorý bolo
stanovené. V danom prípade bola určená snaha ochrániť strany pred neuváženým jednaním, kedy
jednajúci ešte nepozná všetky okolnosti, za ktorých budúce právo vznikne. Z hľadiska pojmu práva,
ktoré „vzniknú v budúcnosti“ je treba uviesť, že takýmito právami sú len tie práva, ktoré v okamžiku
dohody ešte neexistujú, pokiaľ už právo vzniklo bez ohľadu na to, či je vymáhateľné alebo bezprostredne

záväzné, dá sa tohto práva platne vzdať. Ak sa však jedná o ustanovenie kogentné (§ 574 ods. 2) nie je
prípustná úvaha, či zmluvnými stranami sú osoby, ktoré by mali poznať právny poriadok (podnikatelia)
alebo osoby, ktoré nie sú až tak zdatné. Občiansky zákonník vyslovene stavia na rovnosti účastníkov
právnych vzťahov. Diskriminácia ani podnikateľských subjektov nie je prípustná. V danom prípade sa
jednalo o právne vzťahy, ktoré boli založené neskôr po uzavretí nájomnej zmluvy, ktoré v čase jej

uzavretia neboli známe a predvídateľné nakoľko investície sa realizovali omnoho neskôr a priebežne
bez stanoveného dlhodobého cieľa. Z tohto dôvodu namietal, že „v našom prípade je nutné aplikovať
ustanovenie § 574 ods. 2 OZ a teda pokladať znenie zmluvy o neaplikovaní tretej vety § 667 ods. 1 OZ
za neplatné“. Žalobca vynaložil značné investície na objekty prenajímateľa a nevidel dôvod, prečo by samal na jeho úkor obohatiť. Nielen, že nehnuteľnosti má bezplatne zhodnotené, ale bez ich zhodnotenia
by ich ani nemohol riadne prenajať (spravená úplná podlaha) a dosahovať zisky z prenájmu, čo sa
mu práve z dôvodu zhodnotenia darí. Žalobca mal za to, že by mohol platiť komentár: „Občiansky

zákonník, Jaromír Svoboda a kolektív, Eurounion spol. s r. o. Bratislava 1996, str. 504 „Ak nájomca
mal súhlas prenajímateľa so zmenou na veci, ale tento sa mu nezaviazal na úhradu nákladov s tým
spojených, nemôže požadovať úplnú úhradu nákladov, ale iba to o čo sa prenajímateľ obohatil, t. j.
zhodnotenie veci. V takejto úprave úhrady nákladov spojených so zmenou na veci je premietnutá zásada
ovládajúca úpravu bezdôvodného obohatenia, t. j. aby ani jeden z účastníkov nájomného pomeru sa

bezdôvodne neobohatil na úkor druhého po skončení nájmu“. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na prejednanie okresnému súdu.

10. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 04.10.2012 (č.l. 155 spisu).
Tvrdením žalobcu (všeobecným bez bližšieho poukázania na konkrétne argumenty, ktoré podľa žalobcu
súd nebral do úvahy) nebolo možné súhlasiť, a žalovaný s poukazom na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu kontroly ústavnosti zdôraznil, že rozhodnutie súdu má
prezentovať presvedčivý a logický súbor právnych a skutkových argumentov vo vzťahu k predmetu
konania, avšak konštantne zdôrazňuje, že nemusí poskytovať odpoveď na všetky právne a skutkové
otázky nastolené počas konania účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré sú relevantné vzhľadom
k predmetu konania. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraskac.Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

11. Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok má všetky atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia

a prvostupňový súd sa vysporiadal s argumentmi žalobcu v rovine, ktorá je dostatočným podkladom
pre riadne, stručné a jasné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nakoľko prvostupňový súd rešpektoval
ústavnýprincípzmluvnejautonómieakcentovanýobchodnoprávnymvzťahomacharakteromúčastníkov
konania, ktorí si upravili svoje vzájomné práva a povinnosti odchylne od ustanovení § 667 ods.
1 OZ a po výklade znenia, zmyslu a účelu ustanovení nájomných zmlúv konštatoval, že účastníci

zmluvy slobodným prejavom vôle vylúčili aplikáciu § 667 ods. 1 OZ posledná veta na ich vzájomné
zmluvné vzťahy, ďalšie dokazovanie bolo celkom zjavne neefektívne, nehospodárne a v zásade
nepotrebné.Zmluvaonájmez01.03.2006obsahujeosobitnúprávnuúpravuvbode7.2,kdesauvádzalo
„Akékoľvek zmeny a úpravy na Priestoroch je Nájomca oprávnený vykonať len po predchádzajúcom
písomnom súhlase Prenajímateľa výlučne na svoje náklady bez nároku na náhradu týchto nákladov voči

Prenajímateľovi. Zmluvné strany sa výslovne dohodli, že ustanovenie zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník § 667 ods. 1 posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany
písomne nedohodnú inak“. Argumentácia žalobcu vo vzťahu k § 13 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a
podnájme nebytových priestorov, § 667 ods. 1 OZ a § 574 ods. 2 OZ sa javila žalovanému ako zmätočná.
Vzmyslezák.č.116/1990Zb.,aknebolodohodnutéinak,jevprípadeskončenianájmunájomcapovinný

vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Bolo zrejmé
a nesporné, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb. upravuje vzájomné vzťahy zmluvných strán, ak tieto neboli
výslovne a osobitne upravené v samotnej zmluve. V zmysle ustanovenia 7.6 tejto zmluvy o nájme, ku
dňu skončenia nájmu bol nájomca povinný vrátiť priestory do stavu, v akom ich prevzal na začiatku
nájmu, spôsobilé na ďalšie použitie, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie, príp. škody spôsobené

vyššou mocou, pokiaľ prenajímateľ nevyužije svoje právo podľa ods. 7.7 tohto článku. A v nadväznosti,
v zmysle ods. 7.7, pri ukončení nájmu je prenajímateľ oprávnený a) ponechať si vykonané zmeny a
úpravy podľa tohto článku, a to bezodplatne. V takom prípade je nájomca povinný uviesť ponechanú
vykonanú zmenu alebo úpravu do bezvadného stavu, s prihliadnutím na bežné opotrebenie alebo vyššiu
moc alebo b) žiadať od nájomcu, aby uviedol priestory do stavu uvedeného v protokole, s prihliadnutím

na bežné opotrebenie a vyššiu moc. Bolo teda zrejmé, že ustanovenia ods. 7.2, 7.6 a 7.7 (a napokon aj
13.1) Zmluvy o nájme z 01.03.2006 na seba logicky nadväzujú a predstavujú osobitnú úpravu a dohodu
vo vzťahu k vráteniu predmetu nájmu nájomcom po skončení nájomného vzťahu a teda § 13 zák. č.
116/1990 Zb. sa aplikovať nebude. V tomto prípade nájomca od počiatku vstupoval do právneho vzťahus vedomím, že nebude mať v prípade vykonaných stavebných zmien nárok na vydanie protihodnoty
zhodnotenia predmetu nájmu, ak sa rozhodne takéto stavebné zmeny vykonať. Zo znenia citovaných
ustanovení zmluvy je takýto výklad, interpretácia a zmysel dohody zmluvných strán podľa žalovaného

jasný nad akúkoľvek pochybnosť. Bolo rozhodnutím nájomcu, či za týchto podmienok vykoná, resp.
nevykoná stavebné úpravy na nehnuteľnosti.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že mu nebola jasná argumentácia žalobcu vo
vzťahu k § 667 ods. 1 OZ a § 574 ods. 2 OZ. Žalobca na jednej strane uznával, že § 667 ods. 1

OZ je ustanovením dispozitívnym, od ktorého sa zmluvné strany môžu odchýliť, no na strane druhej
namietal, že podľa neho ide o vzdanie sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti, a teda aj iné dojednanie
je de iure neplatné. V tejto súvislosti žalovaný citoval z odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu ČR
zo dňa 30.5.2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, na ktoré odôvodnenie poukazoval aj napadnutý rozsudok,
teda že ustanovenie § 667 odst. 1 OZ je pritom svojou konštrukciou zjavne ustanovením dispozitívneho
charakteru a pripúšťa teda odchylné dojednania a je nutné tu v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú

vôľu účastníkov súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak. V tomto ohľade je treba uviesť názor už
skôr vyslovený Najvyšším súdom, že neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa §
574 ods. 2 OZ môže nastať len ohľadom tých práv (budúcich nárokov), ktoré vzniknú na základe zákona
alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočnostiach, pričom vznik týchto práv (nárokov) je založený
obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnou úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, je možné

určitou úpravou modifikovať alebo i vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní
sa budúcich práv, a tak dohodu neplatnú (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 8. januára 2003, sp.
zn. 29 Odo 645/2001). Len takéto chápanie vzťahu § 574 ods. 2 OZ a § 667 ods. 1 posledná veta OZ
je v súlade s uvedenou zásadou autonómie vôle, ktorou sa riadi české súkromné právo. Pokiaľ subjekty
práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú

(zmluvy je treba zachovávať - pacta sunt servanda - čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd), a to
i vtedy, ak bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná. Dovolací súd teda dospel k záveru, že
z pohľadu práve uvedeného výkladu nie je možné bez ďalšieho považovať dojednania medzi žalobcom
a žalovaným v čl. IX ods. 2 Nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 15. marca 1996 za neplatné, pretože v
opačnom prípade by nebola rešpektovaná autonómia vôle subjektu občianskoprávneho vzťahu a tým by

bola i do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektu v právnych vzťahov garantovaná
ústavným poriadkom Českej republiky.

13.Žalovanývosvojomvyjadreníkodvolaniupoukázalnato,žežalobcavytýkalnapadnutémurozsudku,
že závery v ňom prezentované prevzal okresný súd bez akejkoľvek úvahy a nepoukázal na rozdielnosť

prípadov. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasil, pretože v prejednávanej veci sa rovnako
právne posúdenie týkalo aplikácie § 667 ods. 1 OZ na vzťahy zo zmluvy o nájme nebytových priestorov
uzatvorenej medzi podnikateľmi, ktorí si nárok na protihodnotu zhodnotenia veci vylúčili vzájomnou
a osobitnou dohodou výslovne v zmluve. Okresný súd konštatoval, že dôvodiť, že ide o neplatné
dojednanie v zmysle § 574 ods. 2 OZ by bolo nemiestne zjednodušujúce a bolo v tomto prípade potrebné

rešpektovať zmluvnú autonómiu účastníkov zmluvy. Judikatúra nie je prameňom práva, ale v značnej
miere napomáha realizácii princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu. Rozhodovacia
činnosť súdov (čo zdôrazňuje aj nedávny trend publikovania všetkých súdnych rozhodnutí) prispieva k
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí zo strany odbornej ako aj laickej verejnosti, teda k realizácii práva
na spravodlivý súdny proces. Historicky slovenský a český právny poriadok majú rovnaké teoretické

a normatívne základy, uvedená úprava je čo do svojho obsahu, účelu a významu totožná, a preto
žalovaný nevidel dôvod, prečo by okresný súd nemohol poukázať na rozhodnutie českého súdu. K
citácii komentára Občianskeho zákonníka od Jaromíra Svobodu v rovine § 667 ods. 1 OZ žalovaný
uviedol, že jeho znenie a účel nebol medzi stranami sporný, ale ako žalovaný viackrát zdôraznil,
toto ustanovenie bolo na základe vzájomnej vôle účastníkov konania jednoznačne bez akejkoľvek

pochybnosti vylúčené z úpravy ich vzájomných práv a povinností z nájomného vzťahu. Účelom § 667 OZ
jeochranaprenajímateľaprednechcenýmizmenaminapredmetenájmuaprípadnýminárokminájomcu.
Odborná literatúra sa rovnako zhoduje na dispozitívnom charaktere tohto ustanovenia. Komentár prof.
Švestku k tomu uvádza, že zmluvným stranám je daná možnosť upraviť si v nájomnej zmluve možnosť
zmien predmetu nájmu, ako i výšku náhrad nákladov, či zhodnotenia; strany si môžu rovnako dojednať,

že nájomcovi právo na zhodnotenie neprináleží (Švestka, J. a kol, Občanský zákoník II. § 460 až 880
Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 1899). Žalovaný mal za to, že neexistuje ústavný
princíp, právo alebo verejný záujem, ktorý by ospravedlňoval obmedzenie zmluvnej autonómie vôle tým
spôsobom, že by nedovoľoval účastníkom upraviť si odchylne od zákona podmienky uskutočňovaniazmien na predmete nájmu a vylúčiť nároky nájomcu po skončení nájmu s tým súvisiace. K nájomnej
zmluve z 30.08.2005 uviedol, že bola spísaná výlučne len v anglickom jazyku. Okresný súd preto v
konaní zabezpečil úradný preklad tejto zmluvy z jazyka anglického do jazyka slovenského. Vo vzťahu k

nárokom nájomcu po skončení zmluvy mal za to, že bolo potrebné vykladať ustanovenia najmä článku
VIII.vovzájomnýchsúvislostiachasprihliadnutíminaobsahdruhejnájomnejzmluvy,ktorábolaspísaná
v slovenskom jazyku, nakoľko bolo nelogické predpokladať, že by úmyslom zmluvných strán bolo
uzatvárať absolútne obsahom odlišné typy nájomných zmlúv pre tú istú nehnuteľnosť (predmet nájmu).
Tvrdenie žalobcu, že išlo o úplne odlišné a nezávislé zmluvné vzťahy podľa žalovaného tak neobstálo.

Žalovaný zdôraznil, že ustanovenia ods. 3.2.2 a 8.1, 8.7 a 8.9 písm. d) Zmluvy o nájme z 30.08.2005
bolo potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach. Žalovaný dával do pozornosti obzvlášť znenie
ustanovenia ods. 8.1, ktoré v zmysle úradného prekladu znelo: „Všetky zmeny a úpravy priestorov budú
vykonané len so súhlasom prenajímateľa na náklady a riziko nájomcu, ktorý nie je oprávnený
žiadať prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré
boli v priestoroch vykonané. Prenajímateľ poskytne nájomcovi príslušnú potrebnú spoluprácu. V tejto

súvislosti žalovaný na pojednávaní dňa 03.04.2012 zdôraznil, že slovo „whatever“ v zmysle ods. 8.1
definuje anglický výkladový slovník spoločne ako akúkoľvek možnú a dovolenú možnosť v tomto prípade
„kompenzáciu“. Bolo teda zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo upraviť medzi účastníkmi konania
všetky možné a dovolené náhrady, kompenzácie, na ktoré môže nájomcovi vzniknúť nárok v prípade
zmien vykonaných na predmete nájmu (vrátane zákonného nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia

predmetu nájmu po skončení nájmu). Pokiaľ prekladateľ zapísaný v zozname prekladateľov Ministerstva
spravodlivosti SR preložil slovo „compensation“ ako „náhrada“, dával žalovaný do pozornosti, že v
zmysle anglického synonymického slovníka možno compensation chápať aj ako „counterbalance“ teda
protihodnotu, platbu, odškodnenie, zápočet, plnenie.

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení zvýraznil, že táto nájomná zmluva bola uzatvorená v inom jazyku
ako slovenskom, v ktorom je napísaný OZ, a to v anglickom jazyku, nemožno preto očakávať, že pre
vymedzenie vzájomných práv a povinností sa použijú presné slovné spojenie tak, ako je uvedené v §
667 ods. 1 OZ, ako keď by bola zmluva uzatvorená priamo v jazyku slovenskom a je potrebné vychádzať
z výkladu, zmyslu, účelu ustanovenia ods. 8.1 jazykovým a logickým výkladom. Účastníci komplexnou

úpravou podmienok vykonávania zmien na predmete nájmu a vzniku nárokov po skončení nájmu v
čl. VIII. nájomnej zmluvy vylúčili vo vzájomnom vzťahu použitie § 13 Zákona o nájme a podnájme
nebytových priestorov, ako aj § 667 ods. 1 OZ. Z ustanovenia čl. VIII. bod 8.1 explicitne vyplývala
vôľa účastníkov odchýliť sa od predmetných ustanovení, tým spôsobom, že všetky zmeny a úpravy na
predmete nájmu smú byť uskutočnené iba po súhlase žalovaného na náklady a riziko žalobcu, ktorý

v zmysle dojednania účastníkov nebol oprávnený požadovať od žalovaného akúkoľvek protihodnotu
čohokoľvek alebo zníženie nájmu z dôvodu vykonaných zmien a úprav.

15. Vo vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko OZ v § 667 rozlišuje iba dva druhy náhrad, na ktoré
má nájomca nárok pri splnení zákonných podmienok - náklady spojené so zmenou prenajatej veci a

protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, z ustanovenia čl. VIII. bod 8.1 logicky vyplývalo, že vôľa
účastníkov smerovala k vylúčeniu práve týchto dvoch nárokov nájomcu. Preto bolo potrebné vykladať
ustanovenie „Všetky zmeny a úpravy Priestorov smú byť uskutočnené iba po súhlase Prenajímateľa
na náklady a riziko Nájomcu“ ako odmietnutie záväzku uhradiť náklady žalobcu spojené so zmenou
predmetu nájmu. Ustanovenie „nie je oprávnený požadovať od Prenajímateľa akúkoľvek protihodnotu

(kompenzáciu) z akéhokoľvek dôvodu alebo zníženie nájmu v dôsledku zmien a úprav vykonaných
v Priestoroch“ bolo potom potrebné vykladať v rozsahu zákonného práva podľa § 667 ods. 1 OZ
posledná veta, na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ustanovenie čl. VIII. bod 8.1 nájomnej
zmluvy bolo, podľa žalovaného, treba z toho dôvodu interpretovať konformne s vôľou strán, a to tak,
že ich úmyslom bolo vylúčiť nárok žalobcu na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek z dôvodu zmien a

úprav vykonaných v nebytových priestoroch žalovaného, a teda vrátane a najmä nároku požadovať
po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Vo vzťahu k všeobecnej úprave
obsiahnutej v čl. VIII. bod 8.1 prvej nájomnej zmluvy majú ustanovenia čl. VIII. bod 8.8 a 8.9 pomer
špeciality. Účastníci sa v nich dohodli, že pre prípad skončenia zmluvy budú vznik nároku žalobcu
na náhradu investícii do nebytových priestorov žalovaného posudzovať v závislosti od dôvodu zániku

zmluvy. Čl. VIII. bod 8.8 prvej nájomnej zmluvy ustanovuje výnimku z pravidla podľa čl. VIII. bod 8.1,
podľa ktorej má žalobca ako nájomca právo na náhradu vynaložených investícii, ak by bola zmluva
ukončená z dôvodov daných na strane žalovaného ako prenajímateľa. Účelom takéhoto dojednania bola
zjavnesnahaoochranuinvestíciižalobcudotechnickéhozhodnoteniapriestorovžalovanéhopreprípad,že by došlo k skončeniu nájmu pred predpokladanou dobou, a teda by došlo k zmareniu investícii pre
nemožnosťužívaťzhodnotenépriestorypopredpokladanúdobu.Naprotitomuneposkytnutiezmluvného
nároku na náhradu vynaložených investícii pri ukončení zmluvy z dôvodov čl. VIII. bod 8.9 prvej nájomnej

zmluvy, bolo pri dôvodoch skončenia daných na strane žalobcu dohodnuté ako prípadný následok
zmarenia očakávania žalovaného o dlhodobosti nájmu. Špeciálne ustanovenia čl. VIII. bod 8.8 a 8.9
nájomnej zmluvy sa však nedotýkajú vylúčenia práva na požadovanie protihodnoty podľa čl. VIII. bod
8.1. Vôľa účastníkov zachytená v čl. VIII. bod 8.1 úplne vylúčiť právo nájomcu na náhradu nákladov,
zníženie nájomného a na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek je plne v súlade so zásadou poctivého

obchodného styku a dobrými mravmi, a to z dôvodu dlhodobosti nájmu, predpokladanej nevyhnutnosti
úprav predmetu nájmu pre špecifické potreby nájomcu vyplývajúce z jeho obchodnej činnosti a s
prihliadnutím na dohodnuté nájomné. Vzhľadom na vôľu účastníkov prejavenú pri uzatváraní zmlúv o
nájme nebytových priestorov mal za to, že práve požadovanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota
veci, bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a nesúladné s dobrými mravmi. Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správne rozhodnutie s priznaním

náhrady trov odvolacieho konania.

16. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp.zn. 14Cob/291/2012 zo dňa 24.10.2013 rozsudok Okresného
súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 768,00 Eur do troch

dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného TORA Legal, s.r.o., so
sídlom Laurinská 18, 811 01 Bratislava, IČO: 36 866 326 a vyslovil, že dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti zamietajúceho výroku
rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s podstatnými dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení
rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP primárne odkázal na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu.

17. Proti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 14Cob/291/2012 zo dňa 24.10.2013, ktorým napadnutý
rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 potvrdil, podal žalobca
dovolanie podaním zo dňa 21.02.2014 (č.l. 206 spisu). K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril

žalovaný v podaní zo dňa 02.04.2014 (č.l. 214 spisu). Vyjadrenie žalovaného k dovolaniu žalobcu bolo
doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý sa vyjadril v podaní zo dňa 14.06.2016 (č.l. 245 spisu).
Vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.06.2016 bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 11.08.2016,
ktorýsapísomnevyjadrilvpodanízodňa18.08.2016,ktorébolodoručenéprávnemuzástupcovižalobcu
dňa 19.09.2016.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 2Obdo/22/2015 zo dňa 21. septembra 2016
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 14Cob/291/2012-192 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu, že „nedoručením vyjadrenia žalovaného žalobcovi v napadnutom
odvolacom konaní došlo k porušeniu práva žalobcu ako účastníka odvolacieho konania na rovnosť

zbraní (rovnosť strán konania), ako aj princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Zistená procesná vada konania podľa
ustanovenia § 237 písm. f O. s. p.(nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhému účastníkovi konania)
zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou,
nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f O. s. p., dovolací súd nemohol posúdiť, či odvolací súd v konaní správne vyložil ustanovenie §
667ods.1poslednávetaOZvrovinejehodispozitívnostiamožnostizmluvnéhovylúčeniajehopoužitiav
rovinepráv,ktorýchuplatneniebyprichádzalodoúvahyvbudúcnosti,pretozrušilnapadnutérozhodnutie

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. v spojení s § 450
C. s. p.).“

19. Vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/22/2015 zo dňa
21. septembra 2016, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. októbra 2013, č. k.

14Cob/291/2012-192 zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie a v intenciách
záverov z neho vyplývajúcich došlo k doručeniu vyjadrenia žalovaného zo dňa 4.10.2012 žalobcovi
cestou jeho právneho zástupcu. K doručenému vyjadreniu žalovaného zo dňa 04.10.2012 sa vyjadril
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní zo dňa 28.11.2016. Poukázal na pripojenéprílohy„-Chorvátová,Mokráň,Právnickýslovník,vyd.Krenčey2011-AconciseDictionaryofLaw,Oxford
reference 1990, str. 82 - Juraj Gyarfas,29. 09. 2009 v 14:12, Lexforum.sk a dôvodová správa“ Dňa
18.11.2016 bolo doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 4.10.2012 žalobcovi. Uviedol, že „V prvom

rade chcem na zvláštny spôsob argumentácie protistrany, ktorá sa snaží ovplyvniť súd za každú cenu a
bez ohľadu na to, že jej argumenty nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“ Vyjadrenie žalovaného zo
dňa 4.10.2012 k odvolaniu žalobcu obsahuje 10 strán argumentov a 4 prílohy. Prvýkrát boli predložené
nové dôkazy a to kópia z Longman Advanced American Dictionary, 2003 a Collins internet - linked
dictionary od Synonyms and Antonyms, synonymá pojmu compensation. Pritom dovtedy neboli použité

žiadne odborné jazykové prílohy v konaní.“ Napriek tomu vo vyjadrení žalovaného zo dňa 02.04.2014 k
dovolaniu žalobcu na str. 6 ods. 5 je uvedené: „Predmetné vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa
neobsahovalo žiadne nové informácie a ani žiadne informácie, ktoré by mohli mať významný vplyv na
rozhodovanie odvolacieho súdu. Odporca svojím vyjadrením iba rekapituloval tvrdenia a dôkazy, ktoré
boli uvedené v rámci prvostupňového konania a boli navrhovateľovi známe aj pred podaním odvolania.
Navrhovateľ sa k týmto známym skutočnostiam mohol vyjadriť a aj sa k ním v odvolaní vyjadril.“ V

podobnom duchu je vypracované i vyjadrenie žalovaného zo dňa 4.10.2012, keď už na str. 4 „podsúva
právneneopodstatnenúteóriuotom,ževzťahmedziúčastníkmibolobchodnoprávny, t.j.výhodnejší pre
žalovaného, ale zvláštne upravený Občianskym zákonníkom: Nakoľko prvostupňový súd rešpektoval
ústavnýprincípzmluvnejautonómieakcentovanýobchodnoprávnymvzťahomacharakteromúčastníkov
konania.“ „Obdobne je minimálne zvláštne ak sa najprv sa zaoberá zmluvou neskôr uzavretou (a

výhodnejšou pre žalovaného) a až následne zmluvou prv uzavretou, a menej výhodnou pre žalovaného.“

20. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa bude zaoberať vyjadrením žalovaného
v logickom slede t.j. v časovej postupnosti a teda najprv k argumentácii vo vzťahu k nájomnej zmluve
z 30.8.2005 a až potom k zmluve z 1.3.2006. Z vyjadrenia žalovaného „str. 7 ods. 3: Vo vzťahu k

nárokom nájomcu po skončení zmluvy máme za to, že je potrebné vykladať ustanovenia najmä článku
VIII vo vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím i na obsah druhej nájomnej zmluvy, ktorá bola
spísaná v slovenskom jazyku, nakoľko je nelogické predpokladať, že by úmyslom zmluvných strán
bolo uzatvárať absolútne obsahom odlišné typy nájomných zmlúv pre tú istú nehnuteľnosť (predmet
nájmu).“ „Ak vychádzame z názoru, že treba prihliadnuť i k o pol roka neskôr uzavretej zmluve a

budeme predpokladať, že zmluvy majú byť obdobné, z toho nám vyplynie, že je to práve druhá zmluva,
ktorá sa má „prispôsobiť" prvej. Asi ťažko sa mohla prvá zmluva prispôsobiť druhej, ktorá v čase jej
uzatvárania vôbec neexistovala“. „Ak nie sú zmluvy podobné alebo nebodaj rovnaké znamená to, že
sú nelogické? Mnohé ustanovenia v oboch zmluvách sú upravené rozdielne, to však neznamená ich
nelogickosť.“ „Nakoniec, kde je logika medzi slovenskými subjektami uzatvárať nájomnú zmluvu na

nehnuteľnosť na Slovensku v angličtine? Súd by mal prihliadnuť i na § 266 ods.4 Obchodného zákonníka
podľa ktorého: Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach
vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. V tomto prípade sa vedie spor i
o výklad znenia zmluvy v anglickom jazyku, ktorý použila (nanútila) strana žalovaná. Vyvstáva naopak
logikauzavretiajednejzmluvyvanglickomadruhejvslovenskomjazyku.Nehovoriacotom,ževprípade

prijatia názoru žalovaného by bola zmluvná voľnosť obmedzená, lebo zmluvy nájomné by museli byť
rovnaké.“

21. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že tiež je otázka, s ktorou zmluvou mal byť obsah nájomnej zmluvy
konfrontovaný, keď každá z nájomných zmlúv mala viacero dodatkov a teda sa menila. Nie je jasné,

prečo tieto dve nájomné zmluvy boli absolútne obsahom odlišné typy nájomných zmlúv. „O aké odlišné
typy sa jedná?“ Žalovaný tvrdí, že obe zmluvy upravujú prenájom toho istého predmetu nájmu. Ako
je vôbec možné ten istý predmet nájmu prenajať dvakrát v tom istom čase a tomu istému nájomcovi?
Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že tvrdenie žalovaného, že tvrdenie žalobcu, že ide o úplne
odlišné a „nezávislé zmluvné vzťahy tak neobstojí - samo neobstojí.“ Žalovaný poukázal na čl. 8.1

zmluvy a osobitne na spojenie: for any compensation whatever. Ďalej sa zapodieva svojimi tvrdeniami
a preukazuje, že preklad „použitý tlmočníkom ako „náhrada" je možné chápať i ako „counterbalance"
teda protihodnotu, platbu, odškodnenie, zápočet, plnenie. Hovorí sa, že angličtina je ľahká na naučenie
azároveňťažkánazdokonalenie.Ánoangličtinamárelatívnemalúzásobuslovajednoduchúgramatiku.
Preto kuchynskúangličtinujeľahkésanaučiť.Problémjenaučiťsaodbornúangličtinu(obzvlášťprávnu)

lebo odborné výrazy sú tvorené ustálenými formuláciami a použitie iných slovíčok (i keď synonym)
dáva úplne odlišný význam.“ Z uvedených dôvodov potom podľa žalobcu nie je možné pri
preklade čerpať zo všeobecných synonymických slovníkov, ale zo slovníkov odborných. Takto potom
v zmysle odborných právnických slovníkov sa „compensation" prekladá ako náhrada, kompenzácia,odškodnenie v zmysle odškodnenia za ujmu napr. compensation claim - náhrada škody „Chorvátová,
Mokráň, Právnický slovník, vyd. Krenčey 2011. Obdobne A concise Dictionary of Law, Oxford reference
1990, str. 82 s výkladom Monetary payment to compesate for loss or damage. Peňažná platba

kompenzujúcastratuaškodu.Sútuuvedenétypicképríkladyakokompenzáciupriškodeprikriminálnom
útoku, kompenzácia neoprávneného prepustenia z práce a pod.“ V prejednávanej veci sa nejedná o
kompenzáciu za stratu (náhradu škody), ale o vydanie bezdôvodného obohatenia. Prenajímateľ sa
nemôže vyhovárať na nepresnosť angličtiny, ak si ju sám pri uzatváraní zmluvy vymienil. Uvedené
je protiargument názoru na str. 8 ods. 3 vyjadrenia žalovaného: „Keďže táto nájomná zmluva bola

uzatvorená v inom jazyku ako slovenskom, v ktorom je napísaný Občiansky zákonník, a to v anglickom
jazyku, nemožno očakávať, že pre vymedzenie vzájomných práv a povinností použijú presné slovné
spojenie tak, ako je uvedené v § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako keď bola zmluva uzatvorená
priamo v jazyku slovenskom a je potrebné vychádzať z výkladu, zmyslu, účelu ustanovenia ods. 8.1
jazykovým a logickým výkladom. Nič však nebránilo dať odkaz na nepoužitie § 667 ods. 1 posl. veta OZ
i v angličtine. Ako správne uvádza žalovaný na str. 8 ods.6 vyjadrenia: Nakoľko Občiansky zákonník v

§ 667 rozlišuje iba dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca nárok pri splnení zákonných podmienok -
náklady spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.“ A článok
8.1 v preklade znie: Všetky zmeny a úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa na
náklady a riziko nájomcu, ktorý nie je oprávnený žiadať prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie
nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané. „Z uvedeného vyplýva práve

to, že z dôvodu zmien a úprav nemôže žiadať nájomca žiadnu kompenzáciu, s čím súhlasím. Ja však
nežiadam plnenie z dôvodu zmien a úprav, ale z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Právnym titulom
nie je potom samotná zmena alebo úprava, ale obohatenie sa prenajímateľa. Pri právnom
titule náhrad z titulu zmien a úprav by som musel preukazovať, aké zmeny a úpravy a v akej hodnote
úpadca vykonal. V konaní o vydanie de facto bezdôvodného obohatenia (protihodnoty toho, o čo sa

zvýšila hodnota veci) a teda musím preukázať o čo sa zvýšila hodnota veci bez ohľadu na to čo som na
vec vynaložil. Je zrejmé, že sa jedná o úplne rozdielne právne nároky.“ Názor vyslovený na str. 9 ods. 2
vyjadrenia: Ustanovenie čl. VIII. bod 8.1 „nájomnej zmluvy treba z toho dôvodu interpretovať konformne
s vôľou strán, a to tak, že ich úmyslom bolo vylúčiť nárok navrhovateľa na akúkoľvek protihodnotu
čohokoľvek z dôvodu zmien a úprav vykonaných v nebytových priestoroch odporcu, a teda vrátane a

najmänárokupožadovaťposkončenínájmuprotihodnotutoho,očosazvýšilahodnotaveci.Nesúhlasím
s uvedeným názorom na interpretáciu vôle strán nakoľko je v rozpore so samotným znením zmluvy!“
Poukázal žalobca preto „na moju argumentáciu z dovolania z ktorej uvádzam Nakoniec ak sa pozrieme
na samotné znenie zmluvy z 30. 08. 2005, a použitú terminológiu v tejto zmluve môžeme sa zamerať v
časti Údržba a opravy, kde v čl. 9.4 sa uvádza: „Všetky opravy a závady na prenajatých priestoroch, iné

než tie uvedené v odstavci 9.3 odstráni a opraví nájomca v primeranom čase, aby nedošlo k väčšiemu
poškodeniu alebo ohrozeniu prenajatých priestorov na svoje riziko a náklady bez toho, aby mal nárok
požiadať prenajímateľa o akúkoľvek kompenzáciu alebo zníženie nájomného. (Tu vidíme, že je tu dikcia
rovnaká (for any compensation whatsever). ako je dikcia v predchádzajúcom odstavci - akúkoľvek
náhradu alebo zníženie nájomného - len s tým rozdielom, že za opravy a závady). Nájomca nebude

mať nárok na vymáhanie nákladov ani hodnoty priestorov, o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto
oprave.“ V tomto je osobitné ustanovenie, ktoré uvádza, že za zhodnotenie na základe opravy, o ktoré
sa prenajímateľ prípadne obohatil, nebude poskytnutá náhrada. „Keď si pozrieme ustanovenia zákona
o oprave veci zistíme, že podľa zákonných ustanovení je možné uzatvoriť dohodu o oprave veci tak,
ako bola vykonaná v čl. 9 zmluvy. Otázku úhrady nákladov na vec pri oprave rieši § 669 OZ, podľa

ktorého: „Ak nájomca vynaložil na vec náklady pri oprave, na ktorú je povinný prenajímateľ, má nárok na
náhradu týchto nákladov ak sa oprava vykonala so súhlasom prenajímateľa alebo ak prenajímateľ bez
zbytočného odkladu opravu neobstaral, hoci sa mu oznámila jej potreba, inak môže nájomca požadovať
len to o čo sa prenajímateľ obohatil. Z dikcie tohto ustanovenia vidíme, že zákon tak isto rozlišuje medzi
priamou náhradou toho, čo bolo na vec vynaložené a prípadnou náhradou obohatenia ak neboli splnené

podmienky na náhradu nákladov. V tomto ustanovení je vyslovene uvedené, že sa nehradia jednak
náklady na opravu a jednak ani obohatenie z titulu zhodnotenia majetku.“ V porovnaní dikcie týchto
ustanovení zmluvy dospel žalobca k záveru, že sám prenajímateľ „vedome rozlišoval medzi náhradou
nákladov a investícií na zmenu veci a medzi úhradou protihodnoty o ktorú sa obohatil. Keby to tak
nevedel, nebola by táto osobitná klauzula vyslovene uvedená v čl. 9.4, posledná veta (Nájomca nebude

mať nárok na vymáhanie nákladov ani hodnoty priestorov, o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto
oprave.) a tak isto nebola by táto klauzula uvedená v druhej zmluve zo dňa 01. 03. 2006 v čl. 7.2.“
Naopak, ak by už samotné znenie klauzuly 8.1 vylučovalo i náhradu bezdôvodného obohatenia, tak by
nebolo vyslovene uvedené, že úhrada obohatenia neprislúcha za opravu veci. Ak by sa zmluvné stranydohodli na znení o vylúčení plnenia z bezdôvodného obohatenia za úpravy, tak by do zmluvy explicitne
dali, prípadne do nej doplnili pri ďalších dodatkoch, tak ako je to uvedené pri oprave veci. Skutočnosti
tu uvedené boli podstatné pre utvorenie „záveru o oprávnenosti nárokov žalobcu, ale súdy sa zatiaľ s

nimi nezaoberali. Ani žalovaný nevysvetlil, že práve doslovné znenie ustanovení zmluvy v čl. 8.1 a 9.4
dáva zmysel prejavu skutočnej vôle zmluvných strán, keď obohatenie z dôvodu odstránenia závad
nebude uhradené (sú to menšie nároky a komplikovane zistiteľné spolu s určením ich výšky, t.j. či
sa jedná o bežnú údržbu alebo o odstránenie závad a v akom rozsahu je príslušný výkon to či ono),
ale obohatenie z dôvodu úprav bude uhradené (práve z dôvodu veľkého rozsahu a ľahkého zistenia).“

Sám žalovaný podľa žalobcu priznával, že výklad čl. 8.1 nie je absolútny, keď „súhlasí s odchylnými
podmienkami nárokov v čl. 8.8 a 8.9. Poukazuje na pomer špeciality. Na špecialitu však zabudol ak v čl.
8.1 chýba ustanovenie typu Nájomca nebude mať nárok na vymáhanie nákladov ani hodnoty priestorov,
o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto úprave alebo zmenám.“

22. K vyjadreniu žalovaného na str. 9 ods. 7 , v zmysle ktorého vôľa „účastníkov zachytená v čl.

VIII. bod 8.1 úplne vylúčiť právo nájomcu na náhradu nákladov, zníženie nájomného a na akúkoľvek
protihodnotu čohokoľvek je plne v súlade so zásadou poctivého obchodného styku a dobrými mravmi,
a to z dôvodu dlhodobosti nájmu, predpokladanej nevyhnutnosti úprav predmetu nájmu pre špecifické
potreby nájomcu vyplývajúce z jeho obchodnej činnosti a s prihliadnutím na dohodnuté nájomné.
Vzhľadom na vôľu účastníkov prejavenú pri uzatváraní zmlúv o nájme nebytových priestorov máme

za to, že práve požadovanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, je v rozpore so zásadou
poctivého obchodného styku a nesúladné s dobrými mravmi.“ Žalobca zvýraznil, že je v rozpore so
zásadou poctivého obchodného styku uzavrieť zmluvu v cudzom jazyku a potom sa ekvilibristicky
domáhať určenia iného znenia ako je jeho obsah. Ako je známe, úpravy v objekte boli vykonávané
postupne v dlhom časovom rozpätí a ich rozsah a spôsob realizácie nebol jasný pri uzatváraní nájomnej

zmluvy.Práveprenajímateľuzavrelsvtedajšímkonateľomúpadcu,ktorýjeterazštatutáromžalovaného,
nevýhodné dodatky zmlúv, „ktoré sú odporované správcom a konanie sa vedie na Okresnom súde
Žilina pod č.k. 26Cbi 11/2009. V dôsledku týchto dodatkov sa nájomca dostal do úpadku a nemohol
predmet nájmu ďalej užívať a investície prípadne spotrebovať. Tiež je to žalovaný, ktorý objekt výhodne
prenajal spoločnosti CARMEL Auto, s.r.o., Na stanicu 22, 010 09 Žilina, ktorá priestory využíva na

demontáž motorových vozidiel. Bez úprav vykonaných úpadcom by nebolo možné, bez veľkej investície
prenajímateľa, takúto nájomnú zmluvu uzavrieť. Je to práve žalovaný, ktorý má v rozpore s dobrými
mravmi bezdôvodný prospech z investície úpadcu.“

23. Žalobca vo svojom vyjadrení k nájomnej zmluve zo dňa 1.3. 2006 uviedol, že sa pridŕža svojich

doterajších argumentov o dispozitívnosti právnej normy a o vzdaní sa práva pred jeho vznikom podľa §
574 ods. 2 OZ. Opätovne poukázal na možný stret „záujmu vtedajšieho konateľa, ktorý práve túto zmluvu
podpísal a ktorý je dnes štatutárom žalovaného a na odporovanie dodatkov zmlúv o nájme uvedených
nehnuteľností v konaní na okresnom súde.“ „V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej
republiky poukazujem i na skutočnosť, že v Českej republike došlo k novelizácii zákona č. 116/1990

ZB. zákonom č. 360/2005 Sb., ktorého cieľom bolo "jednak další snížení míry právní regulace nájmu
nebytových prostor, jakož i posílení smluvní volnosti a rovnosti subjektů v nájemních vztazích" (Juraj
Gyarfas,29. 09. 2009 v 14:12, Lexforum.sk) resp. priamo z dôvodovej správy k zákonu: Hlavními principy
navrhované novely je proto rozšíření smluvní volnosti stran, Uvedené je tiež dôvod, prečo nie je v tomto
možné prihliadať na súdnu prax v zahraničí bez pohľadu na zmenu spoločenských a právnych pomerov.“

Navrhol, aby krajský súd odvolaniu vyhovel v celom rozsahu. Ak by mal súd iný názor na aplikáciu čl. 8.1
v súvislosti s čl. 9.4. nájomnej zmluvy zo dňa 30.8.2015, aby žalobcu „presvedčivým spôsobom poučil v
zmysle § 220 ods. 2 posledná veta CSP.“ „V prípade, ak by mal iný právny názor, aby pripustil možnosť
dovolania na dispozitívnosť ust. § 667 ods. 1 posl. vety Občianskeho zákonníka a inštitútu vzdania sa
práva vopred v zmysle § 574 ods. 2 Obč.zák. nakoľko Najvyšší súd SR o takejto zásadnej veci ešte

nerozhodol.“

24. K doručenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 28.11.2016 sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa
18.12.2016. Krajský súd v Žiline rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil, a to
rozsudkom zo dňa 23.10.2013, č.k. 14Cob/291/2012-192 (ďalej len ako „rozsudok druhostupňového

súdu"), pričom odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie proti
rozsudku druhostupňového súdu je prípustné. Žalobca doručil Okresnému súdu v Žiline dňa 24.02.2014
dovolanie, ktorým navrhoval rozsudok druhostupňového súdu zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu vyjadril, a to podaním „Vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľa" zo dňa02.04.2014, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Žilina dňa 07.04.2014, v ktorom žalovaný navrhoval,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. V reakcii na
uvedené vyjadrenie žalovaného, predložil žalobca Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

ako „NS SR") dňa 16.06.1016 „Stručné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 02.04.2014", na
ktoré žalovaný reagoval predložením podania „Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa
14.06.2016" zo dňa 18.08.2016, „ktoré bolo NS SR doručené dňa 22.08.2016“. „NS SR rozsudok
druhostupňového súdu zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie, a to uznesením
zo dňa 21.09.2016, č.k. 2Obdo/22/2015-256 (ďalej len ako „zrušujúce uznesenie" ). V odseku 43

odôvodnenia zrušujúceho uznesenia NS SR uvádza, že zistená procesná vada podľa ustanovenia
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku - ktorou bolo nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu
druhej strane sporu (t.j. Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012) zakladá prípustnosť dovolania a zároveň je
tiež dôvodom, pre ktorý musí NS SR rozsudok druhostupňového súdu zrušiť. NS SR konštatuje, že
vzhľadom na výskyt procesnej vady konania, nemohol tento posúdiť, či odvolací súd v konaní správne
vyložil ustanovenie § 667 ods.1 posledná veta Občianskeho zákonníka v rovine jeho dispozitívnosti

a možnosti zmluvného vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by prichádzalo do
úvahy v budúcnosti.“ So skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku prvostupňového
súdu a v rozsudku druhostupňového súdu sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil a považoval ich za
vecne správne. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiaval znenia svojho Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012
a odkazoval naň. K námietke žalobcu tykajúcej sa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rovine jeho

dispozitívnej úpravy a možnosti zmluvného vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by
prichádzalo do úvahy v budúcnosti (§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka), uviedol, že „Žalovaný sa
celom rozsahu pridržiava svojho Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012, odkazujúc pritom na znenie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 28Cdo 1222/2007 zo dňa 30.05.2007 a zdôrazňuje, že
vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa nemôže považovať

zmluvné vylúčenie práva vyplývajúce z takejto dispozitívnej normy za dohodu o vzdaní sa budúcich
nárokov, v dôsledku čoho sa nemôže považovať takéto zmluvné vylúčenie práva za neplatné.“ Žalovaný
uvádzal, že hoci doposiaľ nebola nastolená právna otázka v rozhodovacej „praxi NS SR vyriešená,
doterajšia rozhodovacia prax súdov nižších stupňov naznačuje, že súdy sa prikláňajú k nami tvrdenému
(a rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Českej republiky už potvrdenému) názoru, že „Ustanovenie

§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka je svojou konštrukciou ustanovením dispozitívneho charakteru a
preto sa pripúšťa odchylne dojednanie, príp. možnosť zmluvných strán vylúčiť aplikáciu ustanovenia §
667 Občianskeho zákonníka. Účastníci nájomnej zmluvy sa preto môžu platne dohodnúť, že nájomca
sa vzdáva práva na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci zmenou tejto veci, pričom
takúto dohodu nemožno považovať za neplatnú ani podľa ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Ro NS ČR zo dňa 30.05.2007, sp.
zn. 28Cdo 1222/2007)." (z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 27.09.2016, sp.zn.
10Cb/59/2015)“. „Podľa názoru súdu je toto ustanovenie (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
ustanovením dispozitívneho charakteru a umožňuje odchylné dojednanie v zmluve. Z textu zmluvy
vyplýva vôľa účastníkov zmluvného vzťahu na vylúčenie aplikácie § 667 ods. 1 Obč. zák. Výklad

ustanovenia § 574 ods. 2 Obč. zák. vo vzťahu k § 667 Obč. zák. je nutné posúdiť s prihliadnutím na
rozhodujúcu zásadu súkromného práva, ktorou zásada je autonómia vôle a len jej rešpektovaním je
možné najlepšie realizovať spoločenské a ekonomické záujmy subjektov záväzkového vzťahu. Takúto
autonómiu vôle je možné obmedziť len vtedy, ak by došlo k ohrozeniu právom uznaného verejného
záujmu. Za takýto verejný záujem nie je možné považovať ochranu účastníka obchodnoprávneho

vzťahu pred jeho nerozvážnym konaním a nesením následkov za podnikateľské riziko. Dojednanie v
článkuV.3Nájomnejzmluvymalovplyvnarozsahnájmu,dĺžkunájomnejdobyakoajvýškunájomnéhoa
vyjadrovalo v prípade skončenia nájmu ekonomické dôvody, ktoré viedli účastníkov k uzavretiu nájomnej
zmluvy. Tam, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú
úpravu modifikovať alebo vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich

práv a teda ako dohodu neplatnú." (z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa
07.03.2013, sp. zn. 21Cb/79/2011). Ustanovenie (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vzhľadom k
svojej konštrukcii je nepochybne ustanovením dispozitívneho charakteru a pripúšťa odchýlne ujednanie
strán. Je preto potrebné v danom prípade čo v najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu účastníkov
súkromno-právneho vzťahu. Pretože pri úhrade nákladov príslušné ustanovenie dáva stranám možnosť

odchylnej úpravy od ustanovení zákona, čo v danom prípade strany nájomnej zmluvy využili, zmluvné
dojednanie má prednosť pred zákonnou úpravou. Nájomca sa zaviazal vykonať stavebné úpravy
bezvýhradne vo vlastnej réžii. Vzhľadom k predloženým účtovným dokladom a pokladničným dokladom
jezrejmé,žetátosadomáhaúhradyvšetkýchnákladov,ktorévsúvislostisozmenouvecimalavynaložiť,po odpočte amortizácie. Prenajímateľ sa nezaviazal nájomcovi refundovať vynaložené náklady. Návrh
na úhradu nákladov na zmenu veci nie je preto odôvodnený. Zmluvným dojednaním zmluvné strany
vylúčili možnosť nájomcu domáhať sa po ukončení nájomného vzťahu aj toho, o čo sa zvýšila

hodnota prenajatej nehnuteľnosti (protihodnoty). Žalobca tak nemal a nemá dôvod predvídať, aby ním
požadovaná čiastka bola uhradená. Samotný titul uplatnenej pohľadávky, a to vydania bezdôvodného
obohatenia, nie je opodstatnený, pretože zmluva bola uzavretá platne, čo je zrejmé aj z pôvodného
rozhodnutia. Na daný prípad sa preto ustanovenia zákona o bezdôvodnom obohatení nevzťahujú. Ak
by medzi účastníkmi došlo k dohode o vzdaní sa práva, ktorú by okresný súd vyhodnotil ako neplatnú

(vzdanie sa nároku na možnú protihodnotu zhodnotenia veci nájomcom), tak zo strany prenajímateľa
by zvýšením hodnoty veci nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, vysporiadanie ktorého rieši § 451 a
nasl. OZ, ale k vzniku nároku nájomcu domáhať sa protihodnoty zvýšenia hodnoty veci podľa § 667 OZ.
Okresný súd však nekonštatoval, že dohoda strán obsiahnutá v nájomnej zmluve, týkajúca sa úhrady
nákladov je neplatná. Neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody môže nastať len ohľadne
tých práv a budúcich nárokov, ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych

skutočností, pričom vznik týchto práv je založený obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnú
úpravu, napríklad dohodu medzi účastníkmi, kde je možné určitú úpravu modifikovať, alebo i vylúčiť, nie
jemožnétakútodohodukvalifikovaťakodohoduovzdanísabudúcichpráv,atakneplatnú.Vkonkrétnom
prípade okresný súd dohodu o investíciách vo vlastnej réžii nájomcu bez nároku na protihodnotu po
ukončení nájmu za vzdanie sa práva nájomcu nepovažoval. „(z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu

Poprad zo dňa 14.05.2012, sp.zn. 12C/18/2011)“

25. Žalovaný vo vyjadrení k prekladu a výkladu slova „compensation" použitého v bode 8.1 Zmluvy
o nájme zo dňa 30.08.2005 (bod 16 až 18 Vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.11.2016) zdôraznil, že pri
prekladeavýkladeslova„compensation"nevychádzalz„kuchynskej"angličtiny,alezangličtinyodbornej

- právnej. Žalobca v predmetných bodoch svojho vyjadrenia odkazuje na význam slova „compensation"
výhradne v zmysle odškodnenia za ujmu resp. náhrady škody, čo je nesprávne a žalovaný v celom
rozsahu poukazuje na svoju argumentáciu podľa vyjadrenia zo dňa 04.10.2012 a ústne vyjadrenie
na pojednávaní dňa 03.04.2012. „Nie je teda pravdou, že žalovaný v rámci odvolacieho konania
predložil akési nové, prekvapivé dôkazy (fotokópie zo slovníkov), ale predložil iba výňatok zo slovníkov

podporujúci jeho tvrdenia o význame slovného spojenia compensation whatever v angličtine použitého
v nájomnej zmluve, ktoré uviedol už na pojednávaní v konaní pred súdom prvej inštancie. V reakcii
na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého „použitie iných slovíčok (i keď synoným) dáva úplne odlišný
význam" (bod 17 Vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.11.2016), žalovaný konštatuje, že žalobca opomína,
že význam slova synonymum je slovo, ktoré síce inak znie, ale má rovnaký alebo blízky význam ako iné

slovo.“ Žalovaný poznamenal, že „NS SR zrušil rozsudok druhostupňového súdu z dôvodu existencie
procesnej vady - nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhej strane (Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012), ktorá
bola postupom odvolacieho súdu v štádiu po zrušení rozsudku druhostupňového súdu (v odvolacom
konaní) odstránená - t.j. predmetné Vyjadrenie zo dňa 04.10.2012 bolo žalobcovi doručené. Žalobca na
neho reagoval Vyjadrením žalobcu zo dňa 28.11.2011, t.j. bol zachovaný postup upravený ustanovením

§ 374 ods. 1 CSP. Týmto vyjadrením žalovaného bol zachovaný postup upravený ustanovením § 374
ods. 2 CSP. Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý
proces (§ 374 ods. 3 druhá veta CSP).“ „Odkazujúc na znenie odseku 44 odôvodnenia zrušujúceho
uznesenia a znenie ustanovenia § 453 ods. 3 CSP súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie,
rozhoduje aj o nároku na náhradu trov pôvodného konania ako aj trov dovolacieho konania. O výške

náhrady trov pôvodného konania, dovolacieho konania a odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262
ods. 2 CSP Okresný súd Žilina ako súd prvého stupňa, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konaniekončí,samostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník.Vzmysleuvedeného,pretožalovaný
odvolaciemusúdunavrhuje,abymutentopriznalnáhradutrovpôvodnéhokonania,dovolaciehokonania
a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil.

26. Predmetné vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného bolo odvolacím súdom doručované žalobcovi na
adresu právnemu zástupcovi žalobcu s podaním odvolacieho súdu zo dňa 27.4.2017 a doručené bolo
právnemu zástupcovi žalobcu dňa 15.5.2017 podľa doručenky na čl. 309 spisu.

27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSProzsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorými okresný súd žalobu zamietol a vo výroku o
trovách prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

28. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania žalobcom dňa 10.08.2012 (č.l. 143 spisu), bolo v odvolacom konaní od 01.07.2016
postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva
to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

29. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

30. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

32.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

33. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom.

Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie
sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu
výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu.

34. Žalobca v podanom vyjadrení zo dňa 28.11.2016 (rub č.l. 275 spisu), (teda po uplynutí odvolacej
lehoty) žiadal, za situácie „Ak by mal súd iný názor na aplikáciu čl. 8.1 v súvislosti s čl. 9.4. nájomnej
zmluvy zo dňa 30.8.2015, aby ho „presvedčivým spôsobom poučil v zmysle § 220 ods. 2 posledná veta
CSP“ a aby „V prípade, ak by mal iný právny názor, aby pripustil možnosť dovolania na dispozitívnosť
ust. § 667 ods. 1 posl. vety Občianskeho zákonníka a inštitútu vzdania sa práva vopred v zmysle

§ 574 ods. 2 Obč.zák. nakoľko Najvyšší súd SR o takejto zásadnej veci ešte nerozhodol.“ Krajský
súd vo vzťahu k tejto žiadosti žalobcu, poukazuje na novú právnu úpravu zavedenú s účinnosťou od
1.7.2016 CSP, ktorá upustila od pôvodnej možnosti danej odvolaciemu súdu v § 237 ods. 3 OSP vysloviť
vo výroku potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného právneho významu. CSP koncepciu prípustnosti dovolania stavia na výlučnom posúdení

otázky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu súdom dovolacím s tým, že krajský
súd ako súd odvolací už nemá možnosť osobitne rozhodovať o prípustnosti dovolania. Odvolací súd v
tejto rovine poukazuje len podporne i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 55/2017 17. mája 2017, aj z ktorého vyplýva, že „Podľa § 420 CSP je dovolanieprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom

rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“

35. Nosnou odvolacou námietkou žalobcu bolo posúdenie (ne)správnosti rozhodnutia okresného súdu,

ktorý konštatoval nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku.

36. Žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, ktorý pri odôvodňovaní napadnutého
rozhodnutia, napriek tomu, že sa riešili dva nezávislé právne vzťahy, na základe dvoch nezávislých
nájomných zmlúv, v odôvodnení napadnutého rozsudku poprepájal odôvodnenia viažuce sa k

jednotlivým zmluvám a nevyhodnocoval vzájomné vzťahy osobitne, pričom si vypomáhal znením jednej
zmluvy, a to i v prípade, že v druhej zmluve bola úplne iná a vyčerpávajúca úprava právneho inštitútu.
V súvislosti s touto námietkou žalobcu, krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku napriek postupu, ktorým zmluvné vzťahy sporových strán
(ďalej aj len „účastníkov konania“) vyhodnocoval za použitia zovšeobecňujúceho odôvodnenia, tak

nemožno takýto okresným súdom zvolený postup, vzhľadom na dostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, považovať za nesúladný so zákonom. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na to, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku plne spĺňa náležitosti vyžadované § 157 ods. 2 OSP (účinného k
momentu rozhodovania okresného súdu). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine žalobcom namietaného odôvodnenia vo vyššie

uvedenej rovine je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol
samozrejmelimitovanýrozsahomadôvodmiodvolaniažalobcu,nežabynapadnutýrozsudokokresného
súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu
potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a
jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, podľa odvolacieho súdu,
celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú)
verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným

súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia
napadnutého súdneho rozhodnutia. Odvolací súd potom len primerane a podporne poukazuje v rovine
svojich záverov na skutočnosti vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS
345/2012-30 zo dňa 26.11.2012, v zmysle ktorých „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
danéhoprípadu.JudikatúraESĽPtedanevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjepre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Odvolací súd so zreteľom na okolnosti daného prípadu vo väzbe na odôvodnenie napadnutéhorozsudku konštatoval jeho dostatočné odôvodnenie a mal zato, že jeho i prípadná stručnosť netvorila
jeho nepreskúmateľnosť.

37. Odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

38. Žalobca v odvolaní poukázal na Nájomnú zmluvu zo dňa 30.08.2005, v ktorej absentuje ustanovenie
bodu 7.2 Nájomnej zmluvy č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006, v zmysle ktorého „zmluvné strany sa

výslovne dohodli, že ustanovenie Zákona č. 40/1964 Zb. posledná veta, sa na vzťahy upravené touto
zmluvou nepoužije, ak sa strany písomne nedohodnú inak“ a upriamil pozornosť na bod 8.1 Zmluvy
zo dňa 30.08.2005 a jeho obsahové znenie, ktorý podľa neho nebolo možné porovnať s obdobným
ustanovením čl. VII. bodu 7.2 Zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006. Poukazoval pritom na
skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že zmluvné strany si dohodli,

že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného.
Zároveň poukázal na doslovné znenie bodu 8.1 uzavretej Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005 a
porovnal ho s § 667 ods. 1 OZ, a zdôraznil, že v Nájomnej zmluve zo dňa 30.8.2005 nebolo uvedené, že
nájomca sa vzdáva nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia. Východiskom záveru krajského súdu
bola skutočnosť, že OZ v § 667 rozlišuje dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca pri splnení zákonných

podmienok nárok, a to na náhradu nákladov, ktoré boli spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu
toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Je potrebné zdôrazniť, že pri použití výkladových pravidiel vôľa
účastníkov, vzhľadom na znenie čl. VIII. bod 8.1 smerovala k vylúčeniu obidvoch týchto nárokov, teda
jednak nákladov na zmenu a jednak protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ak za uvedeného
stavudospelokresnýsúdprivýkladečlánkuVIII.bod8.1predmetnejnájomnejzmluvykzáveru,vzmysle

ktorého konštatoval, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa „akúkoľvek náhradu“ (zmluva
č.l. 17 spisu a rozsudok okresného súdu č.l. 141 spisu) alebo zníženie nájomného, pretože úmyslom
zmluvných strán bolo vylúčiť nárok žalobcu na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek z dôvodu zmien a
úprav vykonaných na predmetoch nájomnej zmluvy, tak s týmto záverom, sa odvolací súd s dôrazom na
znenie predmetného článku „akúkoľvek náhradu“(č.l. 17 spisu zmluvné dojednanie) stotožnil. Bolo teda

možné konštatovať, práve z použitej zmluvnej formulácie „akúkoľvek náhradu“, primárne z gramatického
výkladu, že účastníci si prioritne dohodli a to práve pre prípad skončenia zmluvy, že žalobcovi v zásade
nevznikne nárok na náhradu investícií do nebytových priestorov žalovaného, ktoré dojednanie je potom
možné vyhodnotiť ako generálne, pre iný záver v tomto štádiu konania nebol vytvorený pre odvolací
súd priestor. Vo vzťahu k rovine konštatácie „generálneho dojednania“ v článku VIII. bod 8.1 dospel

odvolací súd z jazykového vyjadrenia právneho úkonu zachyteného v zmluve, ktoré muselo byť a aj
bolo odvolacím súdom najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu
jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými
(zhľadiskazaradeniapojmovvštruktúreceléhoprávnehoúkonu).Vovšeobecnostiodvolacísúduvádza,
že na základe vykonaného dokazovania súd posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania

zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo
vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Pripomína odvolací súd, že použitie zákonných výkladových
pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o
vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.
Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu len pre úplnosť odvolací súd pripomína, že okruh účastníkov konania

(v čase rozhodovania okresného súdu, k momentu rozhodovania odvolacieho súdu sporových strán),
nie je zhodný so zmluvnými stranami, keďže na strane žalobcu je právny nástupca správca konkurznej
podstaty úpadcu, ktorý osobne pri uzatváraní predmetných zmlúv nebol. Ak žalobca za tohto skutkového
stavu s takýmto výkladom zmluvného dojednania „akúkoľvek náhradu“(č.l. 17 spisu) síce nesúhlasil,
tak v rozhodnom štádiu konania pred okresným súdom, za stavu poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP

(účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) a podania odvolania, ktoré odvolací súd dôsledne
vnímal,neposkytolargumentáciu,ktorábybolaspôsobilápredmetnúterminológiuvyplývajúcuzozmluvy
vyložiť iným spôsobom. Podľa výkladu prejavu vôle účastníkov zmluvných strán v ďalších bodoch
predmetnej zmluvy pripustili zmluvné strany však i možnosť, že napriek generálnej úprave predsa lenbudú prípady, a to výnimky zo všeobecného pravidla, ktoré boli presne stanovené a dohodnuté, a to v
bode čl. VIII. bod 8.8 ako výnimka z pravidla čl. VIII. bod 8.1. Zo znení čl. VIII. bod 8.8 a 8.9 zmluvy,
však jednoznačne podľa krajského súdu nevyplýval záver, že by práve tieto zmluvné dojednania mali

vplyv na čl. VIII. bod 8.1 zmluvy, a že by práve cez tieto zmluvné dojednania vznikol žalobcovi nárok
podľa § 667 ods.1 OZ poslednej vety a že by tieto zmluvné dojednania vylúčili pôsobnosť čl. VIII. bod
8.1 Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005. Vo vzťahu k postupu odvolacieho súdu, pre odstránenie
prípadných pochybností odvolací uvádza, že si osvojil závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 81/2011 z 31. júla 2012, v zmysle ktorých „Jazykové vyjadrenie

právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z
hľadiskamožnéhovýznamujednotlivýchpoužitýchpojmov),logickými(zhľadiskanadväznostipoužitých
pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem
toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania
zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým,
čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu,

nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú
účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným
spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje
účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri
právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka

nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie
zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami,
ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich
zmluvného dojednania.“

39. Vzhľadom na konštatované, potom krajský súd odvolaciu námietku žalobcu práve v rovine výkladu
zmluvného článku VIII. bod 8.1, vo väzbe na zmluvné dojednania bodov 8.8 a 8.9 nemohol vyhodnotiť
ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
okresného súdu. Ak aj používa bod 8.8, 8.9 zmluvy terminológiu ako „investície“, tak takéto použitie
len dotvrdzuje správnosť záverov rovine výkladu terminológie „akúkoľvek náhradu“ použitej v bode

8.1 okresným súdom, keď bližšie špecifikuje okruh, ktorý mal byť z bodu 8.1 vyňatý, pričom odvolací
súd precizuje tento záver i poukazom na celé zmluvné dojednanie predmetného článku. V rovine
svojich záverov odvolací súd pripomína, že interpretácia obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť
považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných
výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili

účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného
dojednania.

40. Nad rámec odvolacích dôvodov a len pre úplnosť krajský súd konštatuje, že z obsahu spisu
a ani z tvrdení a dôkazov produkovaných žalobcom v relevantnom štádiu konania pred okresným

súdom a k momentu vyhlásenia rozhodnutia okresným súdom (poučenie § 120 ods. 4 OSP, účinný k
momentu rozhodovania okresného súdu) nevyplýva, že by uvádzal tak ako vyjadrení zo dňa 28.11.2016
„je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku uzavrieť zmluvu v cudzom jazyku a potom
sa ekvilibristicky domáhať určenia iného znenia ako je jeho obsah“. Odvolací súd vo vzťahu k
tejto argumentácií žalobcu uvádza, že z právnych úkonov, ktoré sú predmetom posúdenia primárne

okresným súdom a následne odvolacím súdom, nevyplýva, že by žalobca priamo bol pri ich uzatváraní,
keďže žalobca je právnym nástupcom nájomcu a k samotnému kontraktačnému postupu vo vzťahu k
predmetným právnym úkonom, bez toho, aby uviedol v relevantnom štádiu konania konkrétne okolnosti
zmluvy,personálnysubstrát,ktorýboloprávnenýkonaťzazmluvnéstranyakoiobchodnécieleazámery
konajúcich zmluvných strán, ozrejmenie okolností, ktoré viedli k uzavretiu predmetných zmlúv, potom

viedli krajský súd k záveru, že táto argumentácia nebola spôsobilá ovplyvniť závery odvolacieho súdu
vo vzťahu k tým už prijatým okresným súdom. Len primerane a podporne odvolací súd poukazuje na
závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 81/2011 z 31.
júla 2012 v rovine skutočnej vôle strán v čase uzatvorenia zmlúv.

41. Je zrejmé, že žalobca v rámci vyjadrenia zo dňa 28.11.2016 tiež uviedol, že ak by už samotné znenie
klauzuly 8.1. vylučovalo i náhradu bezdôvodného obohatenia, tak by nebolo vyslovene uvedené, že
úhrada obohatenia neprislúcha za opravu veci, ak by sa zmluvné strany dohodli na znení o vylúčení
plnenia z bezdôvodného obohatenia za úpravy, tak by do zmluvy explicitne dali, prípadne do nej doplnilipri ďalších dodatkoch, tak ako je to uvedené pri oprave veci, ktoré skutočnosti boli podstatné pre
utvorenie „záveru o oprávnenosti nárokov žalobcu, ale súdy sa zatiaľ s nimi nezaoberali. Ani žalovaný
nevysvetlil, že práve doslovné znenie ustanovení zmluvy v čl. 8.1 a 9.4 dáva zmysel prejavu skutočnej

vôle zmluvných strán, keď obohatenie z dôvodu odstránenia závad nebude uhradené (sú to menšie
nároky a komplikovane zistiteľné spolu s určením ich výšky, t.j. či sa jedná o bežnú údržbu alebo o
odstránenie závad a v akom rozsahu je príslušný výkon to či ono), ale obohatenie z dôvodu úprav bude
uhradené (práve z dôvodu veľkého rozsahu a ľahkého zistenia).“ Odvolací súd konštatuje, že takto
formulovaná argumentácia žalobcu vo vyjadrení zo dňa 28.11.2016, nenašla odzrkadlenie v odvolaní

žalobcu, ktorými odvolacím dôvodmi bol odvolací súdu viazaný cez úpravu v 380 ods. 1 CSP. Napriek
tomuto záveru, však sa žiada poukázať na celé zmluvné dojednanie Článku IX., z ktorého vyplýva, že
priestory boli odovzdané v stave primeranom charakteru a účelu a zamýšľanému použitiu, nájomca
sa zaviazal, že bude priestory udržiavať „výhradne na vlastné náklady“, náklady na opravy bude niesť
výhradne nájomca, nájomca nebude mať nárok na vymáhanie ani nákladov, ani hodnoty priestorov,
o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto oprave“ (č.l. 17 rub spisu, č.l. 18 spisu). Odvolací súd

napriektomu,žetátoargumentácianebolapoužitávodvolaní,lenvovyjadrenízodňa28.11.2016,nevidí
súvislosť uvádzanú žalobcom, práve naopak evokuje spojitosť prejavenej vôle zmluvných strán, a to v
Čl. VIII. bod 8.1 a celého Čl. IX., ktorej zmyslom bolo vylúčiť akékoľvek podieľanie sa prenajímateľa na
výdavkoch spojených s predmetom nájmu, k čomu v konečnom pristupuje aj dojednanie v Čl. VIII. bod
8.6., 8.7, v zmysle ktorého bolo dohodnuté, že „Na konci prenájmu sa bude vyžadovať, aby odovzdal

priestory prenajímateľovi v takom stave, v akom ich prevzal podľa inventárneho súpisu spolu s trvalými
zmenami a úpravami. Strany sa môžu písomne dohodnúť na tom, ktoré zmeny, inštalácie alebo iné
úpravy podľa odstavca 8.3 sa stanú majetkom prenajímateľa za cenu dohodnutú medzi stranami“, i z
ktorých potom možno vyvodiť prepojenosť výkladu vyjadrenej vôle, primárne z gramatického výkladu
a konštatovať opodstatnenosť záverov výkladu okresného súdu Článku VIII. bod 8.1 Zmluvy v rámci

uplatnenéhonárokužalobcuprestotožneniesasvýkladomžalobcunemalvytvorenýdostatočnýpriestor
primárne v skutkovej rovine, ktorá by bola vyložená v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich
zmluvného dojednania (uzavretia zmluvy), na ktorú by mohlo nadväzovať právne hodnotenie súdom.

42. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa

rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie
absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva

dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne
určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto
je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).

Z vykonaného dokazovania a prijatých záverov vyššie uvedených nie je potom možné prijať záver, že
žalobca vo vzťahu k svojim tvrdeniam uniesol dôkazné bremeno.

43. Žalobca v odvolaní namietal posúdenie vykonané okresným súdom a to článku VII. bodu 7.2 Zmluvy
o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006, v rovine okresným súdom konštatovanej platnosti tohto

zmluvného ustanovenia, a tiež postup okresného súdu, ktorý pri výklade a posudzovaní uvedeného
zmluvného ustanovenia vychádzal i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo
1222/2007, ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní namietal i s tvrdením, že „judikát nie je zdrojom
práva a nie je záväzný“. Krajský súd po vykonanom odvolacom prieskume v tejto rovine konštatuje,
že uvedená námietka zostala bez vplyvu na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku

okresného súdu. Samotný namietaný postup okresného súdu, za situácie, keď žalovaný v rámci obrany
na dotvrdenie jej relevantnosti poukazoval na konkrétnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a
keď argumentačne okresný súd dostatočne vysvetlil svoj postup, zdôvodnil svoje závery a myšlienkové
pochody a správnosť týchto záverov potom dotvrdzoval poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Českej republiky, akceptujúc eurokonformný prístup, viedli krajský súd k záveru, že takýto postup

okresného súdu nebolo možné odvolacím súdom vyhodnotiť ako rozporný so zákonom. Vzhľadom
na skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu aj v tejto rovine poukazuje
krajský súd v podrobnostiach na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
s ktorým sa stotožnil v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcuvo väzbe na prijaté závery odvolacieho súdu, považuje odvolací súd však potom za podstatné z
eurokonformného prístupu poukázať v rovine odvolacej námietky žalobcu o potrebe aplikácie § 574
ods. 2 OZ na znenie zmluvy a o neaplikovaní § 667 ods. 1 tretej vety OZ len primerane a podporne a

z eurokonformného prístupu a na dotvrdenie správnosti prijatých záverov na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Českej republiky, a to sp. zn. 28 Cdo 2893/2007 z 19.7.2007, ktoré závery si odvolací súd
osvojil a v zmysle ktorých „Dovoláním napadené rozhodnutí odvolacího soudu spočívá na právním
závěru, že ujednání v nájemní smlouvě o tom, že pronajímatel nahradí nájemci po skončení nájmu
investice zhodnocující pronajatou nemovitost jen za určitých sjednaných podmínek, není neplatné pro

rozpor s ustanovením § 574 odst. 2 obč. zák., přičemž dovolatelka uvedený právní závěr zpochybňuje.
Uvedená otázka by mohla činit napadené rozhodnutí zásadně právně významným, avšak odvolací
soud ji vyřešil v souladu s rozhodovací praxí dovolacího soudu. Podle § 574 odst. 2 obč. zák. dohoda,
kterou se někdo vzdává práv, jež mohou v budoucnosti teprve vzniknou, je neplatná. Podle § 667
odst. 1 poslední věty obč. zák. dal-li pronajímatel souhlas se změnou (pronajaté věci), ale nezavázal
se k úhradě nákladů, může nájemce požadovat po skončení nájmu protihodnotu toho, o co se zvýšila

hodnota věci. Nejvyšší soud již v rozsudku ze dne 8. 1. 2003, sp. zn. 29 Odo 645/2001, zaujal názor,
že neplatnost vzdání se budoucích práv na základě dohody podle § 574 odst. 2 obč. zák. může nastat
jen ohledně těch práv (budoucích nároků), která vzniknou na základě zákona nebo smlouvy, popřípadě
jiných právních skutečností, přičemž vznik těchto práv (nároků) je založen obligatorně. Avšak tam, kde
zákon umožňuje odchylnou úpravu, tj. dohodu mezi účastníky, jíž lze určitou úpravu modifikovat nebo

i vyloučit, nelze takovou dohodu kvalifikovat jako dohodu o vzdání se budoucích práv, a tak dohodu
neplatnou. V rozsudku ze dne 30.5.2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, pak Nejvyšší soud uvedl, že
ustanovení § 667 odst. 1 obč. zák. je svou konstrukcí zjevně ustanovením dispozitivního charakteru,
připouští tedy odchylné ujednání a je nutné tu v co nejširší míře respektovat svobodnou vůli účastníků
soukromoprávního vztahu dohodnout se jinak. Jen takové chápání vztahu ustanovení § 574 odst. 2 obč.

zák. a ustanovení § 667 odst. 1 poslední věta obč. zák. je v souladu se zásadou autonomie vůle, jíž
se řídí české soukromé právo. Pokud subjekty práva platně uzavřely smlouvu jako výraz své svobodné
vůle, platí zásada, že smlouvy je třeba zachovávat (pacta sunt servanda - čl. 2 odst. 3 Listiny základních
práv a svobod), a to i tehdy, byla-li by taková smlouva pro některou ze stran nevýhodná. Z odůvodnění
posléze citovaného rozhodnutí dovolacího soudu též vyplývá opodstatněnost úvahy o tom, že sjednané

podmínky smlouvy měly nepochybně vliv na sjednání nájemného, a z těchto souvislostí je proto nelze
vytrhávat.“

44. Odvolací súd si tiež osvojil závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn 26 Cdo 5366/2008 z 25.5.2011, na ktoré z eurokonformného prístupu len primerane a podporne

poukazuje, že „Přípustný není ani dovolací důvod, kterým lze vytýkat nesprávnost skutkových zjištění (§
241a odst. 3 o.s.ř.). Ten dovolatelé podle obsahu dovolání (§ 41 odst. 2 o. s. ř.) uplatnili, pokud brojili proti
výkladu nájemních smluv z 15. 5. 1991 a 2. 7. 1993. Zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu
projevů vůle, jde o skutkové zjištění (srov. odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu České republiky ze
dne 21. 10. 1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97, uveřejněného pod č. 73 v sešitě č. 10 z roku 2000 Sbírky

soudních rozhodnutí a stanovisek, dále např. rozsudků ze dne 31. 1. 2001, sp. zn. 20 Cdo 1145/99, ze
dne 19. 7. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2187/99, a ze dne 31. 10. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99, uveřejněného
pod č. 46 v sešitě č. 3 z roku 2002 časopisu Soudní judikatura, a usnesení ze dne 31. 10. 2002, sp. zn.
20 Cdo 2196/2001, ze dne 5. 12. 2002, sp. zn. 26 Cdo 1792/2002, ze dne 25. 9. 2003, sp. zn. 26 Cdo
1682/2003, ze dne 25. 3. 2004, sp. zn. 20 Cdo 261/2003, ze dne 27. 5. 2004, sp. zn. 20 Cdo 473/2003,

a ze dne 7. 10. 2004, sp. zn. 26 Cdo 1881/2003). K dovolacím námitkám podřaditelným pod dovolací
důvod nesprávného právního posouzení věci podle § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř., že žalobci mají po
skončení nájmu právo na náhradu zhodnocení pronajaté věci i přes znění předmětné nájemní smlouvy,
Nejvyšší soud odkazuje na svůj rozsudek z 30. 5. 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, uveřejněný pod C
5278 v Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu, ročník 2008, v němž uvedl, že ustanovení občanského

zákoníku o změnách prováděných na pronajaté věci (§ 667 odst. 1) má dispozitivní charakter.“

45. Poukazuje ďalej odvolací súd primerane, podporne a z eurokonformného prístupu na závery, ktoré
si osvojil z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2615/2012 z 23.4.2013
vyplýva, že „Již v rozsudku ze dne 22. ledna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2758/2012, Nejvyšší soud dovodil,

že vypořádat investice nájemce provedené na pronajaté věci se souhlasem pronajímatele je účelem
jak ustanovení § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák., tak také ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč.
zák., avšak každé z nich upravuje jiný nárok. Rozlišovací kritérium mezi těmito nároky spočívá - po
skutkové stránce - v tom, že v případě nároku majícího základ v ustanovení § 667 odst. 1 věty druhéobč. zák. se pronajímatel zavázal, že nájemci uhradí náklady vynaložené na změnu pronajaté věci,
kdežto v případě nároku vycházejícího z ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. vůči němu
takový závazek nepřijal. Otázkou možnosti vyloučení aplikace ust. § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák.

dohodousmluvníchstransedovolacísoudrovněžzabývalaopakovanědovodil(srov.zejménarozsudek
Nejvyššího soudu ze dne 30. května 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, uveřejněný pod C 5276, C 5278
a C 5279 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu), že ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák.
o právu nájemce požadovat po ukončení nájmu protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota pronajaté
věci, je ustanovením dispozitivního charakteru, a připouští tedy odchylné ujednání; proto nelze takové

jiné ujednání kvalifikovat jako neplatnou dohodu o vzdání se budoucích práv dle § 574 odst. 2 obč.
zák. K uvedeným právním názorům se Nejvyšší soud přihlásil také v rozhodnutích ze dne 19. července
2007, sp. zn. 28 Cdo 2893/2007, ze dne 19. prosince 2007, sp. zn. 28 Cdo 3497/2006, ze dne 25.
května 2011, sp. zn. 26 Cdo 5366/2008, a ze dne 23. dubna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2615/2012, a sdílí
je i v poměrech souzené věci. Od citované judikatury se odvolací soud neodchýlil (jeho rozhodnutí je
naopak výrazem standardní soudní praxe), jestliže na základě zjištěného skutkového stavu dovodil, že

dovolateli nesvědčí právo podle § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák., tedy právo na protihodnotu toho, o
co se zvýšila hodnota předmětné nemovitosti. Především nelze ztratit ze zřetele, že podle zjištěného
skutkového stavu (v daném případě nezpochybnitelného) se v Nájemní smlouvě dovolatel zavázal
uskutečnit změny na předmětném domě na vlastní náklad a že žalovaní (pronajímatelé) se zavázali jen
k úhradě takto vynaložených nákladů, a to tehdy, kdy nájemní vztah bude ukončen výpovědí z jejich

strany, avšak s výjimkou případů, kdy k ukončení nájemního vztahu dojde výpovědí žalovaných z důvodu
neplacení nájemného a dále z důvodu ukončení činnosti nájemce (viz čl. 5.1. Nájemní smlouvy). Měl-
li tedy podle citovaného ujednání dovolatel uskutečnit změny předmětu nájmu na „vlastní náklady“ (s
výjimkou případů, kdy by nájemní vztah byl ukončen výpovědí ze strany žalovaných z jiných důvodů
než neplacení nájemného a ukončení činnosti nájemce), je tím bezpochyby vyloučena jeho možnost

domáhat se v tomto konkrétním případě po ukončení nájmu kompenzace takto vynaložených nákladů
ve smyslu § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák.; tím spíše pak nemůže po skončení nájmu požadovat
protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota věci v důsledku jím provedených změn ve smyslu § 667 odst.
1 věty čtvrté obč. zák.“

46. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 1536/2017 z 27. júna 2017, na
ktoré sa len primerane a podporne a pre úplnosť z eurokonformného prístupu poukazuje, že z neho
vyplýva, že „Především však nelze přehlédnout, že v dlouhodobě ustálené soudní praxi není pochyb o
tom, že zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění (srov.
např. odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu z 21. října 1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97, uveřejněného

pod č. 73/2000 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). ......Uvedené se týká i dovolacích námitek
vztahujících se k doručení výpovědi žalovaných z nájmu žalobce k předmětné nemovitosti a ke způsobu,
jakým bylo prováděno dokazování. Již v rozsudku ze dne 22. ledna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2758/2012,
Nejvyšší soud dovodil, že vypořádat investice nájemce provedené na pronajaté věci se souhlasem
pronajímatele je účelem jak ustanovení § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák., tak také ustanovení § 667

odst. 1 věty čtvrté obč. zák., avšak každé z nich upravuje jiný nárok. Rozlišovací kritérium mezi těmito
nároky spočívá - po skutkové stránce - v tom, že v případě nároku majícího základ v ustanovení §
667 odst. 1 věty druhé obč. zák. se pronajímatel zavázal, že nájemci uhradí náklady vynaložené na
změnu pronajaté věci, kdežto v případě nároku vycházejícího z ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč.
zák. vůči němu takový závazek nepřijal. Otázkou možnosti vyloučení aplikace ust. § 667 odst. 1 věty

čtvrté obč. zák. dohodou smluvních stran se dovolací soud rovněž zabýval a opakovaně dovodil (srov.
zejména rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. května 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, uveřejněný
pod C 5276, C 5278 a C 5279 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu), že ustanovení § 667 odst. 1
věty čtvrté obč. zák. o právu nájemce požadovat po ukončení nájmu protihodnotu toho, o co se zvýšila
hodnota pronajaté věci, je ustanovením dispozitivního charakteru, a připouští tedy odchylné ujednání;

proto nelze takové jiné ujednání kvalifikovat jako neplatnou dohodu o vzdání se budoucích práv dle §
574 odst. 2 obč. zák. K uvedeným právním názorům se Nejvyšší soud přihlásil také v rozhodnutích ze
dne 19. července 2007, sp. zn. 28 Cdo 2893/2007, ze dne 19. prosince 2007, sp. zn. 28 Cdo 3497/2006,
ze dne 25. května 2011, sp. zn. 26 Cdo 5366/2008, a ze dne 23. dubna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2615/2012,
a sdílí je i v poměrech souzené věci. Od citované judikatury se odvolací soud neodchýlil (jeho rozhodnutí

je naopak výrazem standardní soudní praxe), jestliže na základě zjištěného skutkového stavu dovodil,
že dovolateli nesvědčí právo podle § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák., tedy právo na protihodnotu toho,
o co se zvýšila hodnota předmětné nemovitosti. Především nelze ztratit ze zřetele, že podle zjištěného
skutkového stavu (v daném případě nezpochybnitelného) se v Nájemní smlouvě dovolatel zavázaluskutečnit změny na předmětném domě na vlastní náklad a že žalovaní (pronajímatelé) se zavázali jen
k úhradě takto vynaložených nákladů, a to tehdy, kdy nájemní vztah bude ukončen výpovědí z jejich
strany, avšak s výjimkou případů, kdy k ukončení nájemního vztahu dojde výpovědí žalovaných z důvodu

neplacení nájemného a dále z důvodu ukončení činnosti nájemce (viz čl. 5.1. Nájemní smlouvy). Měl-
li tedy podle citovaného ujednání dovolatel uskutečnit změny předmětu nájmu na „vlastní náklady“ (s
výjimkou případů, kdy by nájemní vztah byl ukončen výpovědí ze strany žalovaných z jiných důvodů
než neplacení nájemného a ukončení činnosti nájemce), je tím bezpochyby vyloučena jeho možnost
domáhat se v tomto konkrétním případě po ukončení nájmu kompenzace takto vynaložených nákladů

ve smyslu § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák.; tím spíše pak nemůže po skončení nájmu požadovat
protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota věci v důsledku jím provedených změn ve smyslu §
667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák.“

47. Odvolací súd len primerane a podporne poukazuje vo vzťahu k prijatým záverom v tomto odvolacom
konaní i na skutočnosti, ktoré sú mu známe k momentu rozhodovania o odvolaní žalobcu, vyplývajúce

z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.US 842/2015-17 zo dňa 17.12.2015,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že posudzovaným bol skutkový a právny stav „...Ako nedôvodnú
vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa spočívajúcu v tom, že zmluvné dojednanie, ktorým
sa týmto spôsobom navrhovateľ vopred vzdal práva na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota
prenajatej veci, je vychádzajúc z ust. § 574 ods. 2 OZ neplatné. Neplatnosť vzdania sa budúcich práv

na základe dohody podľa ust. § 574 ods. 2 OZ, môže nastať len ohľadne tých práv (budúcich nárokov) ,
ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočností, pričom vznik
týchto nárokov je založený obligatórne, na rozdiel od prípadu, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu
t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo aj vylúčiť, ktorú dohodu
nemožno potom kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú.

Pokiaľ subjekty práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa
dodržujú (pacta sunt servanda) , a to aj vtedy, ak by bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná.
Uvedenú problematiku je potrebné posudzovať z hľadiska rozhodujúcej zásady, ktorou je súkromné
právo ovládané, a to zásady autonómie vôle - teda možnosti osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a
určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch, pričom jedným z jej prejavov je aj sloboda určenia

obsahuprávnehoúkonu,pretoželenprijejrešpektovaní,jemožnérealizovaťspoločenskéaekonomické
záujmy subjektov práva. Obmedzenie autonómie vôle (obsiahnuté práve v kogentnom ust. § 574 ods.
2 OZ) prichádza v právnom poriadku demokratického a právneho štátu s garantovanou slobodou
jednotlivca štátom, do úvahy len vtedy, keď by jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom
uznaného verejného záujmu, teda napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu

prirodzenej nerovnosti medzi subjektmi právnych vzťahov (napríklad pri spotrebiteľských zmluvách) , za
ktorý verejný záujem však nie je možné považovať ochranu veriteľa pred jeho vlastným nerozvážnym
konaním, spočívajúcim v tom, že pri uzatváraní zmluvných vzťahov, podmienky zmluvy dôkladne
nezvažoval so všetkou starostlivosťou a odbornosťou a ochrana vyplývajúca z § 574 ods. 2 OZ by tu tak
zakladala nerovnosť medzi subjektmi súkromnoprávneho vzťahu. Ust. § 667 ods. 1 OZ je ustanovením

dispozitívneho charakteru, a teda pripúšťa odchylné dojednanie v zmluve, preto je potrebné slobodnú
vôľuúčastníkovsúkromnoprávnehovzťahudohodnúťsainak,rešpektovať.Zpohľaduvyššieuvedeného
výkladu, teda odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie medzi prenajímateľom a nájomcom o tom,
že nájomca po skončení nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov na rekonštrukciu
predmetu nájmu, a to ani v prípade jeho zhodnotenia nemožno považovať za neplatné a to z dôvodu

rešpektovania autonómnej vôle subjektov občianskoprávneho vzťahu, pretože inak by bola do značnej
miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektov v právnych vzťahoch, garantovaná ústavným
poriadkom.“

48. Je potrebné akcentovať vo vzťahu k námietke žalobcu v zmysle ktorej „... judikát nie je zdrojom práva

a nie je záväzný“, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté vich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

49. V odvolaní žalobca ďalej poukázal aj na Občiansky zákonník, Jaromír Svoboda a kolektív, Eurounion
spol. r.r.o., Bratislava 1996 str. 504, v zmysle ktorého „Ak nájomca mal súhlas prenajímateľa so zmenou

na veci, ale tento sa mu nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, nemôže požadovať úplnú
úhradu nákladov, ale iba to o čo sa prenajímateľ obohatil, t.j. zhodnotenie veci. V takejto úprave
úhrady nákladov spojených so zmenou na veci je premietnutá zásada ovládajúca úpravu bezdôvodného
obohatenia, t. j. aby ani jeden z účastníkov nájomného pomeru sa bezdôvodne neobohatil na úkor
druhéhoposkončenínájmu“.Odvolacísúdpoukazujenavšetkyvyššieuvedenéskutočnostivyplývajúce
z vyššie konkretizovaných rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej

republiky, ktorých závery si odvolací súd osvojil ale i na skutočnosť, že z predmetných posudzovaných
zmlúv predsa vyplýva, že predmetom dohôd prevtelených do písomne uzatvorených bola i táto otázka
a sporové strany sa podľa záverov odvolacieho súdu výslovne venovali i tejto oblasti a výsledkom
bolo, že zmluvné strany v zmluve zo dňa 30.8.2005 podľa výkladu dohodou v Článku VIII. bod 8.1
vylúčili „akúkoľvek náhradu“ a Článku VII. bod 7.2. zmluvy zo dňa 1.3.2006 sa výslovne dohodli, že

ustanovenie § 667 ods. 1 posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany
písomne nedohodnú inak, ktorá situácia potom nezodpovedá situácií prezumovanej v komentári, na
ktorý poukazoval žalobca.

50. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že žalobca sa dožadoval až vo vyjadrení zo dňa 28.11.2016

„Ak by mal súd iný názor na aplikáciu čl. 8.1 v súvislosti s čl. 9.4. nájomnej zmluvy zo dňa 30.8.2015, aby
ho „presvedčivým spôsobom poučil v zmysle § 220 ods. 2 posledná veta CSP“. V prvom rade sa žiada
uviesť, že tak ako vyplýva z vyššie uvedeného a z rozhodnutí, ktorých závery si odvolací súd osvojil,
pričomlennadotvrdeniesprávnostizáverovpoukazujenatietorozhodnutia,narozhodnutieNajvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 5366/2008 z 25.5.2011, z ktorého vyplýva, že „Přípustný není ani

dovolací důvod, kterým lze vytýkat nesprávnost skutkových zjištění (§ 241a odst. 3 o.s.ř.). Ten dovolatelé
podle obsahu dovolání (§ 41 odst. 2 o. s. ř.) uplatnili, pokud brojili proti výkladu nájemních smluv z
15. 5. 1991 a 2. 7. 1993. Zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o
skutkové zjištění (srov. odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu České republiky ze dne 21. 10. 1999,
sp. zn. 2 Cdon 1548/97, uveřejněného pod č. 73 v sešitě č. 10 z roku 2000 Sbírky soudních rozhodnutí

a stanovisek, dále např. rozsudků ze dne 31. 1. 2001, sp. zn. 20 Cdo 1145/99, ze dne 19. 7. 2001, sp.
zn. 20 Cdo 2187/99, a ze dne 31. 10. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99, uveřejněného pod č. 46 v sešitě č.
3 z roku 2002 časopisu Soudní judikatura, a usnesení ze dne 31. 10. 2002, sp. zn. 20 Cdo 2196/2001,
ze dne 5. 12. 2002, sp. zn. 26 Cdo 1792/2002, ze dne 25. 9. 2003, sp. zn. 26 Cdo 1682/2003, ze dne 25.
3. 2004, sp. zn. 20 Cdo 261/2003, ze dne 27. 5. 2004, sp. zn. 20 Cdo 473/2003, a ze dne 7. 10. 2004,

sp. zn. 26 Cdo 1881/2003)“. Odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že táto argumentácia žalobcu
nenašla odzrkadlenie v relevantnom štádiu konania pred súdom prvého stupňa a ani v odvolaní žalobcu,
pričom odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, napriek tomu žalobca žiada
o presvedčivé poučenie odvolacím súdom cez úpravu v § 220 ods. 2 posledná veta CSP. V zmysle §
220 ods. 2 veta posledná CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Vzhľadom na

uvedené a žiadosť žalobcu v tejto rovine poukazuje odvolací súd na celé odôvodnenie tohto rozhodnutia,
v ktorom odvolací súd ozrejmil svoje myšlienkové pochody a úvahy, ktorými sa spravoval pri svojom
rozhodovaní, ktoré spojil na dotvrdenie ich opodstatnenosti (v konečnom dôsledku i predvídateľnosti) s
poukazom na rozhodnutia súdov vyššej inštancie, a to i na dotvrdenie správnosti prijatých záverov vo
väzbe na všetky podstatné otázky nastolené v relevantnom štádiu konania odvolateľom.

51. Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní.

52.KrajskýsúdpovažujezanevyhnutnépoukázaťinauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.53. Ak bola žaloba žalobcu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo
výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre

zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý
záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, § 453 ods. 1, 3 CSP. Úspešnou stranou sporu bol

žalovaný, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania aj dovolacieho konania
s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.