Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 10, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/812/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213509
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414213509.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu P. E., nar. XX. XX. XXXX,
bytom E. G., ul. E. č. XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so
sídlom Košice,
Kuzmányho 29, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO:

35 807 598, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9C/194/2014-73 zo dňa 11. 06. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadený
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn.
SR 06683/13 zo dňa 24. 10. 2014.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok
podrobil kontrole v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej v texte len ,,zákon

č. 244/2002 Z. z.“), ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, ak bola splnená podmienka
podania tejto žaloby v zákonnej 30 dňovej lehote. Mal za preukázané, že rozhodcovská zmluva má
formulárový charakter, pričom žalobca nemohol podstatne ovplyvniť jej obsah, ak sa do nej dopĺňali len
osobné údaje účastníkov a údaje o zmluve o úvere. Rozhodcovskú zmluvu súd posúdil ako neprijateľnú
s poukazom na ust. §-u 53 Občianskeho zákonníka a tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy bolo,
že so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná. Okresný súd ďalej uviedol, že: ,,Skutočnosť, že
dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako
zmluva o úvere, ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli
spotrebiteľa pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen

všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných
ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré
má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú
zmluvu o úvere, keď je tvorené predtlačenými údajmi identifikujúcimi veriteľa, prázdnymi kolonkami
pre vpísanie osobných údajov dlžníka, a potom už len predtlačenými dojednaniami špecifikujúcimi
rozhodcovský súd a podriaďujúcimi prejednanie všetkých sporov zo zmluvy o úvere jeho právomoci.“

Okresný súd konštatoval, že dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo
charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by žalovaný predložil žalobcovi návrh na uzavretierozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že mal možnosť voľby prijať,
alebo neprijať návrh na riešenie sporu v rozhodcovskom konaní bez toho, aby svojím rozhodnutím
ovplyvnil uzatvorenie samotnej zmluvy o úvere, a že dlžníkovi boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné

informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že rozhodcovská zmluva
uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Okrem toho samotný žalovaný určil príslušný rozhodcovský súd,
na ktorom sa majú riešiť spory so zmluvy o úvere bez toho, aby žalobca mohol voľbu takéhoto rozhodcu
akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. Okresnému súdu tiež neuniklo pozornosti, že sídlo žalovaného a

sídlo rozhodcovského súdu je v rovnakom meste (Bratislava), pričom bydlisko žalobcu je vzdialené
od sídla rozhodcovského súdu 180 km, čím sa reálne sťažuje uplatnenie jeho práv. Takto uzavretou
rozhodcovskou zmluvou, podľa okresného súdu, dochádza k reálnemu narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech žalobcu. V dôsledku uvedeného považoval okresný súd
rozhodcovskú zmluvu za neplatnú pre rozpor so zákonom v zmysle §-u 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože jej účelom bolo odoprieť žalobcovi

ochranu jeho práv, ktorá mu mohla byť poskytnutá v konaní, ktoré by sa uskutočnilo na všeobecnom
súde.

3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §-u 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte ,,O. s. p.“).

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s odôvodnením, že okresný
súd neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poznamenal, že Smernica rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len ,,smernica“) nemá priamy účinok na území členského štátu a je záväzná len pre členské
štáty, a nie aj pre jednotlivcov. V spore medzi osobami súkromného práva sa nie je možné účinne
domáhať ustanovení smernice. Zdôraznil, že predmetná rozhodcovská zmluva je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich
práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu

rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Žalobca mal kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo.
Žalobca mal možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia
jeho práv, alebo mal možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Prípustnosť rozhodcovského konania
vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti poukázal aj na to,

že ust. §-u 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia
smernice. Podľa písm. q) ods. 1 prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ
riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Poukázal i na uznesenie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 7Cob/43/2010 a rozhodnutia vydané v Českej
republike. Zdôraznil, že medzi stranami bola v predmetnom prípade uzavretá rozhodcovská zmluva

na samostatnom liste papiera oddelene od zmluvy o úvere, teda jej uzavretie nebolo podmienené
uzavretím zmluvy o úvere. Ide o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, ktorá v zmysle §-u 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Na základe vyššie uvedeného mal
za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané predčasne a navrhol, aby bolo zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného konštatoval, že rozhodcovská zmluva nie
je nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko v prípade iniciovania sporu zo strany dodávateľa
(žalovaného) bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už vo
formulácii zmluvného ustanovenia sám vybral už pri vzniku zmluvného vzťahu, a nie až po vzniku

sporu. Uvedené jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach stráv v
neprospech spotrebiteľa, ak možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy zo strany spotrebiteľa
možno považovať skôr za akademickú, ak rozsah potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených
druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzený, keďže spotrebiteľ peniaze prijal
pri podpise zmluvy a naviac spotrebiteľovi jeho zmluvný partner, teda žalovaný, prakticky nanútil

podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je nutné považovať aj takú rozhodcovskú doložku, ktorá formálne
žalobcovi umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, a to z dôvodu, že
možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Takáto rozhodcovská doložka nie jespôsobilá eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
rozhodcovská zmluva nespĺňa ani písomnú formu v zmysle ust. §-u 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.,
nakoľko rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente musí byť podpísaná zmluvnými stranami, alebo

ak je aspoň obsiahnutá v dokumente, ktorý je zmluvnými stranami podpísaný. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

6. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 11. 06. 2015 s tým, že vec bola predložená Krajskému

súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, dňa 17. 09. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u
470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016, a ktorý účinok
zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470
ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o

odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od
uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty
a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.
zn. PL. ÚS 36/1995).

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného
a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379
a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo žalovaného na spravodlivý súdny
proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom
v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

10. Vyššie uvedené citované zákonné ust. §-u 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne, pričom odvolací súd konštatuje, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je nielen vo výroku, ale aj pokiaľ ide o jeho odôvodnenie presvedčivé
a správne. Súd prvej inštancie sa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými

námietkami uplatňovanými v priebehu konania, v dôsledku čoho odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia na str. 9
až 11 a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné:

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého je rozhodcovská zmluva uzavretá
medzi stranami dňa 23. 05. 2012 zmluvou formulárovou, ktorú žalovaný v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu účastníkov.
Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, preto je s ňou súvisiaca rozhodcovská zmluva zo dňa
23. 05. 2012 uzavretá v rovnaký deň zmluvou, ktorá má spotrebiteľský charakter a z jej formulácie,

ako aj obsahu je zrejmé, že nebola dojednaná individuálne. Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah
rozhodcovskej zmluvy pri jej uzatváraní a okresný súd preto správne považoval rozhodcovskú zmluvu
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v
rozhodcovskom konaní. Možnosť, aby žaloba voči spotrebiteľovi bola podaná na všeobecný súd je lenteoretickou a je vylúčená, pokiaľ bolo medzi účastníkmi zmluvy výslovne dojednané, že v prípade, že
dodávateľ ako žalobca sa rozhodne podať žalobcu na rozhodcovský súd, nemôže už spotrebiteľ ako
žalovaný uvedenú skutočnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva totiž napriek jej formulácii skutočne

alternatívnou nebola. Veriteľ (dodávateľ) podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd
uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Po tomto výbere už žalobca (spotrebiteľ)
nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, naopak, musel sa
podrobiťrozhodcovskémukonaniu,čímdošlokporušeniuÚstavouSRgarantovanéhoprávakaždéhona
spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného

zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že len žalobca,
teda dodávateľ určuje rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce
z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo žalobcovi odňaté právo
slobodnejvoľbyuplatnenia,čibráneniasvojhoprávanielenmedzivšeobecnýmsúdomarozhodcovským
konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej
spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Takéto zmluvné dojednanie reálne vytvára

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, keď
nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská zmluva súčasťou viacerých formulárov predložených
spotrebiteľovi na podpis, navyše uzatvorená nie v čase ,,zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa, ale na začiatku
zmluvnéhovzťahu,vznikánezanedbateľnénebezpečenstvo,žespotrebiteľnepoukáženajehonekalosť,
či už v dôsledku svojej nevedomosti alebo nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa, preto v súvislosti

s rozhodcovskou zmluvou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o
ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

12. Ak teda aj rozhodcovská zmluva poskytla spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto
možnosť bola len iluzórna, pretože trvala len za predpokladu, že spotrebiteľ by vystupoval v postavení

žalobcu. Z rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských
úverov je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie voči dlžníkovi - spotrebiteľovi. V
prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy,
nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám vopred určil, kto z konečnou
platnosťou jeho spor zo spotrebiteľom rozhodne (konkrétny rozhodcovský súd mimo miesta bydliska

spotrebiteľa, v mieste sídla veriteľa, ktorý súd má navyše logicky, ekonomický záujem na tom, aby
rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodnutie čo najviac sporov). Odvolací
súd preto poznamenáva, že v množstve spotrebiteľských vecí s obdobným skutkovým základom, kde
rozhodcovské rozsudky vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačujú istú väzbu medzi rozhodcovskou
spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (veriteľom), čo už samo o sebe vedie k pochybnostiam

dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

13. Okresný súd teda dospel k správnemu záveru, že žalobca dôvodne uplatňoval nárok na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa §-u 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do
31. 12. 2014 a bolo potrebné tomuto návrhu vyhovieť. Ak odvolací súd vyhodnotil, že žalobca dôvodne

uplatňoval nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa §-u 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002
Z. z., nebolo potrebné zaoberať sa ďalším dôvodom, na základe ktorého by mal byť rozhodcovský
rozsudok zrušený (§ 40 ods. 1
písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z.).

14. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôvody, ktoré by boli významnými a
odôvodňovali by iné, resp. také rozhodnutie, na základe ktorého by súd mal povinnosť rozhodnutie
okresného súdu zmeniť, príp. ho zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

15. Na záver odvolací súd poznamenáva, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

sa pri svojej argumentácii neodvolával na Smernicu rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, preto vyššie uvedená námietka žalovaného vo vzťahu k odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia neobstojí. Taktiež je nutné konštatovať, že tak súd prvej inštancie, ako aj súd
odvolací, nie je viazaný rozhodnutiami vydanými všeobecnými súdmi SR tak, ako na ne poukazoval
odvolateľ, ak zároveň nejde ani o rozhodnutia, ktoré by predstavovali ustálenú súdnu prax a judikatúru.

Navyše aj odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 je nenáležitý,
pretože ak aj najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre
čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložkuako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako
obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, nejde
o rozhodnutie, ktoré by sa priamo vzťahovalo na prejednávanú vec. Ani odvolací súd nespochybnil

skutočnosť, že žalobca vedel, že podpisuje rozhodcovskú zmluvu, avšak tak, ako je uvedené vyššie,
nemal možnosť meniť jej obsah, a z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade, ak
by rozhodcovskú zmluvu neuzavrel, nedošlo by zrejme ani k uzavretiu zmluvy o úvere. Uvedenými
právnymi závermi, či rozhodcovskou zmluvou ako bola posúdená okresným súdom, sa však rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR, prípadne i Vrchného súdu v Olomouci nezaoberali, preto odkaz odvolateľa na

tieto rozhodnutia nie je primeraný. Argument žalovaného, že v prípade prejednávanej rozhodcovskej
zmluvy išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku vzhľadom na vyššie uvedené právne závery
neobstojí, preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za dôvodné, naopak, napadnuté rozhodnutie ako
vecne správne v celom rozsahu potvrdil.

16. Odvolací súd potvrdil i rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane jeho výroku o náhrade trov konania,

ak mal za to, že uvedená náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p.,
teda podľa úspechu v konaní pred súdom prvej inštancie, kedy bol v celom rozsahu žalobca úspešný,
a ktoré trovy boli priznané aj v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uvedené odvolací súd uvádza
napriek tomu, že výrok o náhrade trov konania zo strany žalovaného nebol podľa obsahu odvolania

napadnutý, avšak ide o výrok závislý.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 296 ods. 2 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. V celom rozsahu bol v odvolacom konaní úspešný žalobca, ktorý si do 30. 06.

2016 nárok na náhradu trov odvolacieho konania riadne a včas uplatnil. Odvolací súd tak v zmysle §-
u 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania tak, že má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu a o výške týchto trov rozhodne v zmysle §-u 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

18. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).