Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 19, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/162/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917206525
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5917206525.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX F. XXX, zastúpeného Mgr. Jurajom Fričom, advokátom, so sídlom S. XX, XXX XX Q.,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35
792 752, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom

Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 5.156,28 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 11Csp/11/2017-52 zo dňa 29.
03. 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 11Csp/11/2017-52 zo dňa 29. 03. 2018 vo výroku
I. p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 11Csp/11/2017-52 zo dňa 29. 03. 2018

vo výroku II. tak, že žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 451 ods. 1 a 2, § 457 Občianskeho zákonníka uložil
žalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu5.156,28Eurdotrochdní odprávoplatnostirozsudku
(výrok I.). Zároveň podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal žalobcovi náhradu trov

konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
sumy 5.156,28 Eur titulom bezdôvodného obohatenia. Podanú žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným
uzatvoril tri zmluvy o revolvingovom úvere - 1/ zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500045621 podpísanú
žalobcom, ako dlžníkom v Ružomberku dňa 11.04.2014 a žalovaným, ako veriteľom v Bratislave dňa
16.04.2014; 2/ zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500045622 podpísanú žalobcom, ako dlžníkom v
Ružomberku dňa 11.04.2014 a žalovaným, ako veriteľom v Bratislave dňa 16.04.2014 a 3/ zmluvu o

revolvingovom úvere č. 8500062025 podpísanú žalobcom, ako dlžníkom v Ružomberku dňa 13.06.2014
a žalovaným, ako veriteľom v Bratislave dňa 18.06.2014, ktoré považoval na základe odpovede
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 24.05.2017 za bezúročné a bez poplatkov,
pričom v súhrne žalovanému okrem istiny preplatil žalovanú sumu, t.j. sumu 5.156,28 Eur.
3. Prvoinštančný súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými
v súdnom spise, a to najmä so žalobou, jednotlivými vyjadreniami sporových strán doručených súdu v

rámci konania, žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru, zmluvou o revolvingovom úvere
č. 8500045621, oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi k zmluve č. 8500045621,
splátkovým kalendárom k zmluve č. 8500045621, žiadosťou o poskytnutie revolvingovéhoúveru, zmluvou o revolvingovom úvere č. 8500045622, oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi
k predmetnej zmluve, splátkovým kalendárom k zmluve, výpisom z účtu žalobcu, zmluvou
o revolvingovom úvere č. 8500062025, dohodou o poskytovaní služieb, oznámením veriteľa

o schválení úveru dlžníkovi k zmluve 8500062025, výpisom z účtu žalobcu, oznámením Ministerstva
spravodlivosti SR, oznámením o zosplatnení zo dňa 13.09.2017, oznámením o zosplatnení zo dňa
13.09.2017. V konaní tak boli preukázané, nasledovné skutočnosti: 1/ Na základe „Žiadosti dlžníka o
poskytnutie revolvingového úveru“ podpísanej dlžníkom (žalobcom) v Ružomberku dňa 11.04.2014 a
veriteľom (žalovaným) v Bratislave dňa 16.04.2014, mal byť žalobcovi ako spotrebiteľovi

poskytnutý úver vo výške 1.500,00 Eur, s počtom splátok úveru 42, s mesačnou splátkou vo výške 80,37
Eur a s celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 3.375,54 Eur. Predpokladaná RPMN za
úver bola uvedená v rozsahu 70,01%, priemerná RPMN za úver 46,30%. Súčasťou predmetnej Dohody
v zmysle bodu 8 Žiadosti bola aj Dohoda o poskytnutí služby podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka,
podľaktorejjezáväzokveriteľa(žalovaného)poskytnúťdlžníkovi(žalobcovi)najehožiadosťaposplnení
nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne 3 akýchkoľvek splátok

úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe zmluvy a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi
odplatuzaposkytnutieslužbyspočívajúcejvmožnostiodkladusplátokúveruvovýške215,75eur.Dátum
prvej splátky úveru a končenej splatnosti úveru sa nachádza iba v „Oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi - zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500045621“, podpísanom len žalovaným v
Bratislave dňa 16.04.2014, v ktorom sa taktiež nachádza údaj o RPMN, (ktorý je odlišný, ako v žiadosti),

priemerná hodnota RPMN, schválená výška revolvingu (odlišná od žiadosti), úverový limit, celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 žiadosti, ročná úroková
sadzba revolvingu, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania a ďalšie. Tieto údaje (dátum prvej splátky
úveru a konečnej splatnosti úveru) v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, ktorú podpísal žalobca
dňa 11.04.2014 úplne absentujú. Suma pripísaná na účet žalobcu na základe zmluvy bola vo výške

1.284,25 Eur a do dňa podania žaloby žalobca na uvedenú zmluvu zaplatil žalovanému sumu vo výške
2.973,69 Eur. 2/ Na základe „Žiadosti dlžníka o poskytnutie revolvingového úveru“ podpísanej dlžníkom
(žalobcom) v Ružomberku dňa 11.04.2014 a veriteľom (žalovaným) v Bratislave dňa 16.04.2014, mal
byť žalobcovi, ako spotrebiteľovi poskytnutý úver vo výške 1.500,00 Eur, s počtom splátok úveru 42,
s mesačnou splátkou vo výške 80,37 Eur a s celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške

3.375,54 Eur. Predpokladaná RPMN za úver 70,01%, priemerná RPMN za úver 46,30 Eur. Súčasťou
predmetnej dohody v zmysle bodu 8 bola aj Dohoda o poskytnutí služby podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka, podľa ktorej je záväzok veriteľa, teda žalovaného poskytnúť dlžníkovi (žalobcovi) na jeho
žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu
maximálne 3 akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe zmluvy a záväzok

dlžníkazaplatiťveriteľoviodplatuzaposkytnutieslužbyspočívajúcejvmožnostiodkladusplátokúveruvo
výške 215,75 Eur. Dátum prvej splátky úveru a končenej splatnosti úveru sa nachádza iba v „Oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500045622“, podpísanom len
žalovaným v Bratislave dňa 16.04.2014, v ktorom sa taktiež nachádza údaj o RPMN (ktorý je odlišný, ako
v žiadosti), priemerná hodnota RPMN, schválená výška revolvingu (odlišná od žiadosti), úverový limit,

celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 žiadosti, ročná
úroková sadzba revolvingu, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania a ďalšie. Tieto údaje (dátum
prvej splátky úveru a konečnej splatnosti úveru) v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, ktorú
podpísal žalobca dňa 11.04.2014 úplne absentujú. Suma pripísaná na účet žalobcu na základe zmluvy
bola vo výške 1.284,25 Eur a do dňa podania žaloby žalobca na uvedenú zmluvu zaplatil žalovanému

sumu vo výške 2.973,69 Eur. 3/ Na základe „Žiadosti dlžníka o poskytnutie revolvingového úveru“
podpísanej dlžníkom (žalobcom) v Ružomberku dňa 13.06.2014 a veriteľom (žalovaným) v Bratislave
dňa 18.06.2014, mal byť žalobcovi, ako spotrebiteľovi poskytnutý úver vo výške 1.500,00 Eur s počtom
splátok úveru 36, s mesačnou splátkou vo výške 53,25 Eur, s celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník
zaplatiť vo výške 1.967,00 Eur. Predpokladaná RPMN za úver bola 20,91% a priemerná RPMN za úver

49,67 Eur. Súčasťou predmetnej žiadosti bola aj Dohoda o poskytovaní služieb uzatvorená podľa § 51
Občianskeho zákonníka, za ktoré sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi odplatu vo výške 2,51% zo sumy
schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Dátum prvej splátky úveru a
končenej splatnosti úveru sa nachádza iba v „Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluvy o
revolvingovom úvere č. 8500062025“ podpísanom len žalovaným v Bratislave dňa 18.06.2014, v ktorom

sa taktiež nachádza aj údaj o poplatku za poskytnutie úveru, RPMN úveru, priemerná hodnota RPMN,
schválená výška revolvingu (konkrétny údaj absentuje), úverový limit, celková čiastka, ktorú musí dlžník
zaplatiť, odplata za poskytnutie služby v zmysle Dohody o poskytnutí služieb vo výške 1.310,40 Eur,
ročná úroková sadzba revolvingu, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania a ďalšie. Tieto údaje(dátum prvej splátky úveru a konečnej splatnosti úveru) v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru,
ktorú podpísal žalobca dňa 13.06.2014 úplne absentujú. Suma pripísaná na účet žalobcu na základe
zmluvy bola vo výške 1.450,00 Eur a do dňa podania žaloby žalobca na uvedenú zmluvu zaplatil

žalovanému sumu vo výške 3.227,40 Eur. Ani v jednom z uvedených prípadov nedošlo k prijatiu návrhu
jednotlivých zmlúv o revolvingovom úvere zo strany žalovaného, a to vzhľadom na
zmenené údaje o RPMN za úver, prípadne doplnené údaje, ktoré absentovali v žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru, keď žalovaný v oznámeniach o schválení úveru dlžníkovi zaslanými žalobcovi
ako dlžníkovi oznámil údaje o schválenom úvere; jednalo sa vždy o nový návrh, ktorý zo strany žalobcu

písomnou formou prijatý nebol. Podmienkou uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 129/2010 z. z. je písomná forma a táto dodržaná nebola, nedošlo teda k platnému
uzavretiu zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 8500045621, č. 8500045622 a č. 8500062025 v
zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z toho dôvodu ide o absolútne neplatné právne úkony.
Okresný súd ďalej uviedol, že v danom prípade sa jednalo o zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď každá
z nich musela obsahovať všetky náležitosti prezumované zákonom č. 129/2010 Z. z., vrátane náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom v čase uzavretia jednotlivých zmlúv. Návrh žalovaného však údaje uvedené v § 9 ods.
2 písm. f) a k.), t.j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje, pričom samotná akceptácia predmetného návrhu na
uzavretie predmetnej zmluvy (t.j. oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 16.04.2014,

16.04.2014 a 18.06.2014, už tento údaj obsahuje). Žalovaný neakceptoval návrh žalobcu úplne tak,
ako bol žalobcom predložený, a tento návrh doplnil o ďalší údaj vyžadovaný zákonom
o spotrebiteľských úveroch, čo podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za
odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy a súčasne za nový návrh. Tento návrh zo strany žalobcu však už
nebolprávompredpísanýmspôsobomakceptovaný.Ajkeďzosprávaniasamotnéhožalobcupotom,ako

došlo zo strany žalovaného k vypracovaniu nových návrhov (t.j. k schváleniu predmetných úverov)
by bolo možné vyvodiť, že predmetné "protinávrhy" zo strany žalovaného konkludentne akceptoval, keď
prijal a spotreboval plnenie, ktoré mu bolo poskytnuté na základe predmetných
zmlúv o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, takýto akcept rozhodne nevykonal
predpísanou formou, keď v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia

predmetnej zmluvy musela mať zmluva o spotrebiteľskom úvere obligatórne písomnú formu, pričom
podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o neplatnosť absolútnu. Celkovo sa žalovaný prijatím
úhrad zo strany žalobcu nad rámec poskytnutého plnenia obohatil o sumu 5.156,28 Eur (na základe 1/
zmluvy č. 8500045621 boli zo strany žalovaného poskytnuté žalobcovi peňažné prostriedky vo výške
1.284,25 Eur, pričom žalobca uhradil žalovanému sumu 2.973,69 Eur a rozdiel vo výške 1.689,44 Eur

predstavuje bezdôvodné obohatenie, 2/ zmluvy č. 8500045622, boli zo strany žalovaného
poskytnuté žalobcovi peňažné prostriedky vo výške 1.284,25 Eur, pričom z poskytnutej sumy žalobca
uhradil žalovanému sumu 2.973,69 Eur a rozdiel vo výške 1.689,44 Eur predstavuje
bezdôvodné obohatenie, 3/ zmluvy č. 8500062025, boli zo strany žalovaného poskytnuté žalobcovi
peňažné prostriedky vo výške 1.450 Eur, pričom z poskytnutej sumy žalobca uhradil žalovanému sumu

3.227,40 Eur a rozdiel vo výške 1.777,40 Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie), na základe čoho
bolažalovanémuuloženápovinnosťžalobcoviuvedenúsumutitulomvydaniabezdôvodnéhoobohatenia
zaplatiť.
4. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1 CSP s použitím § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný v celom rozsahu, priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100% , s

tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovene lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa
domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

6. Odvolateľ primárne namietal rozpor záverov prvoinštančného súdu a jeho rozhodnutia s
ust. § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa za
bezdôvodnéobohatenienepovažuje,akboloprijatéplneniepremlčanéhodlhualebodlhuneplatnéholen
pre nedostatok formy. Ak teda súd prvej inštancie v súdenej veci dospel k záveru o neplatnosti zmlúv pre
nedodržanie ich písomnej formy, potom v zmysle citovaného ust. § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka

nie je správnym jeho záver, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia pre
nedostatok písomnej formy právneho úkonu o uvedenom dlhu. Žalovaný ďalej tvrdil nedôvodnosť záveru
okresného súdu o tom, že nedošlo k uzatvoreniu jednotlivých zmlúv. Podľa jeho názoru
súd v danom prípade nezdôvodnil, na základe akých skutočností a z akých dôvodov bol toho názoru,že údaj o RPMN by si účastníci zmluvy mohli dohodnúť a bez akéhokoľvek odôvodnenia uviedol, že
nedošlo k dohode o výške RPMN. Vzhľadom na špecifickosť tohto údaju, spôsob
jeho určenia a kogentné pravidlá stanovené zákonom pre jeho výpočet odvolateľ prezentoval názor, že

takýto formalistický prístup súdu je predčasný. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, a zákon takýto konsenzus ani
nepredpokladá (čo je na prvý pohľad zrejmé pri údajoch ako adresa a označenie kontrolného orgánu,
ktorý je určený zákonom, priemerná hodnota RPMN, ktorý údaj určuje Ministerstvo financií SR). Súd
prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či ide o „dohodnuteľný“ údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí

medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe
čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej
RPMN. Okresný súd tiež uviedol, že žalovaný mal do prijatia návrhu doplniť termín konečnej splatnosti
a dobu trvania zmluvy. Tento jeho záver však nemá oporu v dokazovaní. Zmluva o revolvingovom
úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie

spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale
aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm.
g) zmluvných dojednaní). Už návrh na uzavretie zmluvy formulovaný ako žiadosť o revolvingový úvere
zahrňuje aj obsah zmluvných dojednaní. Dôsledkom toho potom je, že súčasťou žiadosti o úver sú nielen

údaje na lícnej strane listiny označenej ako žiadosť o revolvingový úver/ zmluva o revolvingovom úvere,
ale aj na rubovej strane (tvorenej zmluvnými dojednaniami), pričom z ustanovenia článku 4., ods. 4.5
zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného
splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zmluvy o revolvingovom úvere obsahujú
určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to a/ určením podľa dátumu splatnosti

splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, b/ spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Údaj o dobe trvania zmluvy vyplýva z článku
9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní, podľa ktorých Zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Na podporu
svojich tvrdení odvolateľ označil i rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15.

7. Žalobca vo svojom vyjadrení km odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom
považuje ho za vecne správny.
8. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného o záveroch súdu prvej inštancie o tom, že všetky plnenia,
ktoré žalovaný prijal nad rozsah peňažných prostriedkov poskytnutých žalobcovi, sú bezdôvodným

obohatením z dôvodu absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Záver o vzniku bezdôvodného
obohatenia konajúci súd vyvodil z toho, že uzavreté zmluvy neobsahovali všetky zákonom predpísané
náležitosti, čo malo za následok ich bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Žalovaný sa svojimi odvolacími
argumentmi snaží navodiť situáciu, akoby sa na zadnej strane žiadostí o poskytnutie revolvingového
úveru / zmluvy o revolvingovom úvere nachádzali nejaké zmluvné dojednania. Toto jeho tvrdenie však

nemá oporu v dokazovaní vykonanom pred prvoinštančným súdom. Na pojednávaní konanom dňa
29.03.2018, bol totiž vykonaný dôkaz oboznámením/prečítaním sa s obsahom všetkých troch žiadostí
žalobcu o poskytnutie revolvingového úveru / zmlúv o revolvingovom úvere, a to predovšetkým s
dôrazom na ich zadnú stranu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
na zadnej strane ani jednej z troch žiadostí o poskytnutie revolvingového úveru / zmlúv o

revolvingovom úvere sa nenachádzal žiadny text. Súčasťou ani jednej zmluvy teda z objektívneho
dôvodu, ktorým je neexistencia textu na zadnej strane žiadostí o poskytnutie revolvingového
úveru / zmlúv o revolvingovom úvere, nemohli byť zmluvné dojednania. V danom prípade
súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania správne skutkové zistenia a v nadväznosti na
ne konštatoval, že ani jedna z troch zmlúv o revolvingovom úvere neobsahovala všetky obligatórne

náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Konkrétne išlo o absenciu doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľskéhoúveru(§9ods.2písm.f)citovanéhozákona)iabsenciuvýšky,počtuatermínovsplátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalobca sa vyjadril
aj k výške ročnej sadzby úrokov, ktorá v danom prípade viac ako päťnásobne prevyšuje mieru úrokov

poskytovaných v tomto období bankami. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho
zákonníka teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný.

9. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcomzustanovenia§379CSPabeznariadeniapojednávaniapodľaust.§385ods.1acontrario

v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne
správne a v závislom výroku o trovách konania (výrok II.) rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP
zmenil spôsobom vyjadreným vo výrokovej časti tohto rozsudku.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalovaného uvedené v jeho opravnom prostriedku a po
ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

14. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a

právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

15. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov považoval žalobu za dôvodnú a ku svojim záverom dospel

v kontexte vykonaných dôkazov.

16. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaný sa nestotožnil s právnymi závermi súdu
prvej inštancie, ktorý považoval Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500045621, č. 8500045622 a
č. 8500062025 uzatvorené medzi sporovými stranami za neplatné právne úkony z dôvodov bližšie

opísaných v odseku 23. napadnutého rozsudku.

17. Odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k správnosti záverov okresného súdu sú
v danom prípade bez právnej relevancie, pretože nosným a zásadným dôvodom vedúcim k záveru
o absolútnej neplatnosti uzatvorených zmlúv je, že okresný súd nemal preukázanú existenciu dvoch

platných a obsahovo zhodných písomných prejavov vôle zmluvných strán, čo znamená, že
zmluvné strany sa písomne nedohodli na RPMN úveru a na termínoch splátok a konečnej splatnosti
úveru (pozri odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bod 23.). V dôsledku uvedeného tak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahovala všetky povinné náležitosti požadované kogentnými ustanoveniami
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré musia byť v zmluve jednoznačným a

nespochybniteľným spôsobom definované tak, aby mal spotrebiteľ možnosť jednoducho zistiť, aká je
výška úveru, výška úrokovej sadzby, odmeny, ročnej percentuálnej miery nákladov a pod. Krajský súd
zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil oznámenie veriteľa zaslané dlžníkovi ako jednostranný
právny úkon, ktorý sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany žalobkyne. Takýto
dôkaz žalobca v konaní neprodukoval.

18. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na vady všetkých troch zmlúv uzavretých medzi sporovými stranami v tom zmysle, že v
nich absentuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vznení účinnom ku dňu uzavretia jednotlivých zmlúv (16.04.2014 a 18.06.2014). Na základe uvedeného
zákonného ustanovenia musela zmluva o spotrebiteľskom úvere obligatórne obsahovať (o.i.) údaj o
dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ako správne konštatoval súd

prvej inštancie v jednotlivých zmluvách uzavretých medzi sporovými stranami absentuje konsenz o dobe
trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nakoľko tieto údaje neobsahujú.
Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je, aby spotrebiteľ mal informáciu o tom, ako dlho je
povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ uviedol žalovaný
konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru odkazom na počet dojednaných splátok, takýto postup nie

je v súlade s citovaným ustanovením. Zákonná požiadavka uvedenia počtu splátok (istiny, úrokov a
iných poplatkov) je uvedená v inom zákonnom ustanovení a z uvedeného pohľadu by preto požiadavka
uvedenia konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sa tak javila ako nadbytočná, resp. nezmyselná.
Preto je nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo osobitné zakotvenie požiadavky uvedenia
doby trvania a presného termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Veriteľ samozrejme pri
uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere o tomto presnom termíne konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru mal vedomosť a bolo jeho zákonnou povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto
spôsobom a nie ponechať jeho výpočet na základe viac či menej zložitej matematickej
operácie (v závislosti na počte splátok, matematickom nadaní spotrebiteľa) na spotrebiteľa. Vzhľadom
na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval absenciu týchto nevyhnutných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a preto poskytnuté úvery (všetky tri) sa považujú za bezúročné a bez poplatkov
v zmysle § 11 ods.1 písm. a/ citovaného zákona. Už len z tohto dôvodu je žaloba žalobcu dôvodná.
19. Údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými
ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musia byť v zmluve definované
jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom tak, aby mal spotrebiteľ možnosť jednoducho zistiť,

aká je výška úveru, prípadne aj dojednaného revolvingu, výška úrokovej sadzby, odmeny, ročnej
percentuálnej miery nákladov, atď.

20. Pokiaľ podstatné náležitosti zmluvy (popísané v napadnutom rozhodnutí v bode 23. jeho
odôvodnenia) obsahovali až neskôr doručené oznámenia veriteľa o schválení úveru a tieto neboli

podpísané aj dlžníkom, nejednalo sa o dvojstranné právne úkonu a nebolo ich preto možné považovať
za súčasť zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu. Ak odvolateľ argumentoval, že
spomínané oznámenia sú súčasťou zmlúv o úvere, s týmto jeho tvrdením sa nemožno stotožniť. Vzniku
zmluvy predchádza ponuka, následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však takáto akceptácia
obsahuje nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2

Občianskehozákonníka),pretožepredstavuje(nový)jednostrannýprejavvôleúčastníkazmluvy.Krajský
súd zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil oznámenia veriteľa (žalovaného) zaslané dlžníkovi
(žalobcovi) až následne po uzavretí jednotlivých zmlúv ako jednostranný prejav vôle, ktorý
sa mohol stať súčasťou zmlúv až ich akceptovaním zo strany žalobcu. Oznámenia veriteľa obsahovali
dokonca v porovnaní so samotnými zmluvami odlišné údaje.

21. Zároveň je potrebné dodať, že forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť
stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne
vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu
spotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné

zmluvnépovinnostijednostranne,vjehoprospechabeznegociáciesprotistranou.Jezrejmé,žežalobca
ako spotrebiteľ nemal možnosť tieto zmluvné podmienky predmetnej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
odvolací súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudky Krajského súdu v Žiline sp.zn.
6Co/266/2012 zo dňa 31.07.2012, sp.zn. 6Co/2/2013 zo dňa 27.02.2013, sp.zn. 6Co/182/2014 zo dňa
29.05.2014 a iné) vyslovil názor, že všeobecné podmienky/ resp. žalovaným označené

zmluvné dojednania, majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického alebo vysvetľujúceho charakteru; nesmú však slúžiť k tomu, aby do ich neprehľadnej,
zložito formulovanej a malými písmenkami písanej formy skryl zmluvný partner spotrebiteľa dojednania,
ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú. Ak tak
urobí, spreneverí sa princípu dôvery a takémuto správaniu nemožno priznať súdnu ochranu. Takýmto

obchádzaním dochádza k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva. Za daných okolností
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie v tejto veci ustanovenia „zmluvných dojednaní,“ s odkazom na článok
13 zmluvy, na ktoré žalobca poukazoval v priebehu tohto konania.22. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok týkajúcich sa obsahu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/15 však považoval krajský súd za nevyhnutné venovať pozornosť obsahu argumentácie tejto
súdnej autority a jej dosahu na aktuálny spor.

23. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská streda okrem
iného v rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto

istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
24. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere
bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa

posúdiť rozsah svojho záväzku.

25.Natomtomiestesažiadazdôrazniť,žeSúdnydvorEÚposkytujevýlučnevýkladeurópskejlegislatívy,
nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a

Radyč.2008/48/ESozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušenísmerniceRady87/102/EHS.Naviac
rozhodnutieSúdnehodvoraEÚC-42/15sanijakonedotýkaprejednávanejveci,keďžeokresnýsúdsvoje
rozhodnutie nezaložil na absencii štruktúrovania splátok úveru (t.j. na otázke výšky, počtu a termínov
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadného poradia, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia), ktorou otázkou sa predmetné rozhodnutie Súdneho dvora zaoberá.

26. V situácii, keď pri uzatváraní zmlúv nedošlo k obsahovo zhodnému prejavu vôle účastníkov a zmluvy
zároveň neobsahovali podstatné náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z., potom nemal odvolací súd
možnosť posúdiť vec inak, než ako to učinil okresný súd.

27. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného o nemožnosti priznať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie podľa § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj ďalšie (iné) dôvody neplatnosti predmetných revolvingových
zmlúv.Nekonštatovaltedaneplatnosťpredmetnýchzmlúvlen prenedostatokformytak,akototvrdil

vo svojom opravnom prostriedku žalovaný. V prejednávanom prípade boli teda naplnené všetky atribúty
pre vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným v prospech žalobcu ako plnenia žalovaného prijatého
bez právneho dôvodu. Okresný súd preto postupoval správne, keď priznal žalobcovi nárok na jeho
vydanie voči žalovanému v sume 5.156,28 Eur. Odvolací súd sa preto už ďalej podrobne nevyjadroval
k ďalším odvolacím námietkam žalovaného, nakoľko to považoval za nadbytočné. Pre prijatie záveru

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru totiž postačuje konštatovanie
absencie jednej povinnej zmluvnej náležitosti. Z uvedených dôvodov záver okresného, že predmetný
spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový, je správny.

28.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,

vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP,
súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,
ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §

222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok
okresného súdu v druhej vete výroku ako vecne správny p o t v r d i l .
29. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutý a od

rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý síce plne
zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným, ale nie
je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na náhradu trov konania.30. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu
ustanovenia§262ods.1CSP,podľaktorejmáaplikáciitohtoustanoveniazodpovedaťvýrokrozhodnutia
o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie

o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa
výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník,
už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto
náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť

o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak
by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím
by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil
by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu
nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza

do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu
trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách
konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne
bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2
CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou

výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o
nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda
aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Obdobný názor
prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017.
Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho názoru, že informácia o ďalšom

procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) je postačujúca v odôvodnení súdneho
rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov tohto
štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).