Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/471/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244911
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: W.. S. Q., Z.
H. XX, I. E., zastúpenej: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša
č. 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I,

zo dňa 17. februára 2014, č. k. 4C 214/2011-81, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 17. februára 2014, č. k. 4C 214/2011-81 zamietol súd prvej inštancie žalobu;
ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 3.231,10 eur príslušenstvom, titulom
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len

"NBS") pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI alebo Družstvo") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj "OCP");
zamietol návrh žalobkyne na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a
žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Úrad pre
finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil Družstvu prospekt investície. Dňa 2. 6.
2008 uzavrelo Družstvo s OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ,

zaviazal riadiť portfólio Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho
dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz; OCP sa súčasne zaviazal
zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne. Rozhodnutím NBS zo dňa 8. 1.
2008, č. OPK-9750/3/2007 bola, na základe kontroly vykonanej v roku 2007, uložená OCP pokuta vo

výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z.,
Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade predmetné prvostupňové rozhodnutie
rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie
a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila OCP
opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm.
a/, § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z. z.. Medzičasom NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4.

2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb udelené rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003 a povolila mu aj poskytovanie investičnej
služby podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/, a c/ zákona č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných
činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č.
566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede OCP zo zmluvy

o riadení portfólia z 30. 3. 2010 požiadalo Družstvo listom z 15. 4. 2010 NBS
o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že
výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo
nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie

deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných peňažných súm prijatých
od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú mu mal OCP spôsobiť pri
plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším
listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS o zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože tento si
neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce
v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. NBS vydala dňa 12. 7.

2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým uložila OCP povinnosť zdržať sa
nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe
oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov OCP.
Rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení

s § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. Správnosť predmetného
rozhodnutia potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01. 03. 2011,
č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté
na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu
dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom.

Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010.
V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu, ako
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia
ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v

prospekte investície, Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva
nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky
k náprave a k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS
zistiac pri výkone dohľadu na diaľku niektoré skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom
bol spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27.

7. 2010 trestné oznámenie. Listom z 26. 4. 2007 požiadala NBS v zmysle § 35
ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. v spojení s § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z. Družstvo o predloženie a)
všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre aktív Družstva a kto aktíva spravuje, b) štruktúry
majetku Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 s rozčlenením na investičné nástroje, peňažné
prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a štruktúry záväzkov Družstva, c) zoznamu všetkých

obchodov, ktorými boli do majetku družstva nakúpené a z majetku predané investičné nástroje a iné
cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým spôsobom boli obchody vykonávané. Na túto
žiadosť reagovalo Družstvo listom z 9. 5. 2007, pričom spolu s listom zo dňa 20. 08. 2007, predložilo
audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú závierku za rok 2006. Družstvo reagovalo dňa 2. 6.
2008 i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy za I. polrok 2007 a dňa 8. 9.

2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa zápisu z prerokovania
problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007, NBS z predložených údajov o majetkovej
štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v
družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85% podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a. s.. Keďže
v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť voči

jednému emitentovi nemala prekročiť 30% podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky
a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45%, Družstvo v tomto
smere nedodržovalo prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach Družstva
nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine
CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť

štruktúruaktívDružstvapodľaschválenéhoprospektuinvestícienajneskôrdo31.12.2007aDružstvosa
zaviazalo zaslať písomné stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15. 10. 2007. Splnomocnený
zástupca Družstva, W.. Y. K., v liste zo dňa 10. 10. 2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k
porušeniu zákona, ani prospektu investície, pretože znenie prospektu investície umožňovalo rozloženiefinančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného
emitenta; v rámci systému fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej spolupráci
medzi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho narušenie

by mohlo spôsobiť značné škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29. 1. 2008 informovalo NBS, že od
1. 1. 2008 nakupuje do portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov, namiesto
doterajšej jednej zmenky jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v rozložení investičného
rizika so schváleným znením prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že
Okresný súd Bratislava I uznesením z 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 5.5.2011,vyhlásilkonkurznamajetokDružstvaakoúpadcuadofunkciesprávcubolustanovený
W.. W. Y.. Aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na vykonaným dokazovaním zistený
skutkový stav veci, dospel k záveru , že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik
škody a ani nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu. Vychádzal
z ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj

podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto,
ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný

zákonný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z.z.,
a tým ani predpoklad existencie škody (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cz 110/84). Žalobkyňa sa preto
musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/
povinného, resp. osoby, ktorá je povinná žalobkyni vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Aj napriek tomu, že žalobkyňa si uplatnila pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom

na majetok Družstva, v čase rozhodovania nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči
Družstvu. S poukazom na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty úpadcu konštatoval, že nie je možné
ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bola žalobkyňa v záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku
by mala byť uspokojená jej pohľadávka, uplatňovaná i v prebiehajúcom
konaní, titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Poznamenal, že žalobkyňa nepodala ani

žalobu proti členom predstavenstva Družstva alebo kontrolnej komisie Družstva v zmysle § 251 ods.
2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti dodal, že žalobkyňa si mala
primárne uplatňovať svoj nárok voči Družstvu, resp. voči členom jeho predstavenstva a kontrolnej
komisie, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo
uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v prípade preukázania zodpovednosti žalovaného za škodu),

navyše, žalobkyňa v konaní nepreukázala ani skutočnosť, či vystavenú zmenku predložila
Družstvu na vyplatenie a s akým výsledkom. Z tohto dôvodu nemohol v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.)
ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobkyni škoda, a preto považoval návrh za predčasne podaný.
K rozhodnutiu NS ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktoré poukazovala žalobkyňa, uviedol, že jeho
závery sú pre daný prípad neaplikovateľné, nakoľko konkurzné konanie v danej veci nie je ukončené a

vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky
žalobkyne ako prípadného veriteľa v rozsahu, v akom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady
škody. Za preukázaný nepovažoval ani nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa žalobkyne spočívať
v 1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov, zahrnutých do prospektu investície, a tým neplatnosti
prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24.
08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného v konaní a poukázal na to, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa
verejnejponukymajetkovýchhodnôt,bolregulovanýzákonomč.566/2001Z.z.vobmedzenomrozsahu,

spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie
informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt,
dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z.). K takým povinnostiam patrila od 1. 1. 2009
i povinnosť aktualizácie prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák.

č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania prospektu investície podľa § 129 ods. 3
zákona č. 566/2001 Z. z.. V prípade novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu investície. Povinnosť aktualizácieprospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať
dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil
povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k prospektu investície, NBS

mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej
periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas
celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície (§ 128
ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie prospektu investície nemalo za následok
aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt

výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb,
ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.); NBS totiž nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15. 4. 2010, kedy požiadalo o
preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej
situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste samom od 20. 4. do 6. 5. 2010
NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových

hodnôt, s následkom neaktuálnosti prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych
ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť prospektu investície pre neaktuálnosť jeho
údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z. z). NBS
vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu investície. Ako vyplýva z
rozhodnutia NBS 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť NBS

síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké
nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek
viacnásobnémupredĺženiulehotynadoplneniežiadostiadodatkuodstránenéakonaniebolozastavené.
Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z.
za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia z 30.

5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé,
že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, preto v tomto smere nedošlo z jej
strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, spočívajúci v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa
zápisu z 24. 8. 2007, zdôraznil, že predmetom konania je nesprávny úradný postup NBS, a nie OCP;

preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobkyni,
ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s OCP. Účastníkom takého vzťahu, vzniknutého
na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo a z tohto právneho vzťahu vyplývali práva a
povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. a vzhľadom na
to sa informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a

§ 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu,
v danom prípade Družstvu - ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt so zohľadnením
jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.
12. 2005 a k 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície, avšak

podľa právnej úpravy platnej v období roka 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť
dodržiavať prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nevzťahovala.NBS,akoštátnyorgán,ktoréhočinnosťjevšeobecneregulovanáčlánkom2ods.2Ústavy
SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a
nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu

Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom
období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo
zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu investície po
1. 6. 2010. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala aj činnosť obchodníka s

cennými papiermi, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon
č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je
neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné; preto je účastníkom konania v
konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo
iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi

OCP a Družstvom, založený zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré
malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho
povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani
povinnosti samotnej žalobkyne, ktorá sa ako člen Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje právaa ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich
majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Na základe vyššie uvedeného
posúdil nárok žalobkyne ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol, keď v

konaní nepreukázala vznik škody, nesprávny úradný postup, a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi
škodou a postupom, teda základné predpoklady vyvodenia zodpovednosti žalovaného za škodu, ako aj
podmienok pre priznanie náhrady škody. S poukazom na § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie nevyhovel žiadosti žalobkyne o podanie prejudiciálnej otázky na Súdny dvor
Európskej únie a jej návrh zamietol. Konštatoval, že v prejednávanej veci neprináleží konajúcemu súdu

povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku vyvolanú žalobkyňou Súdnemu dvoru, nakoľko sa nejedná o
súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a
nejde tu ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej
únie, resp. jeho porušenia. V danom prípade tak nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek
zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Nakoľko súdu ostala fakultatívna
možnosť rozhodnúť o položení /nepoložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, skúmal potrebnosť

a odôvodnenosť jej položenia/ nepoloženia. Uviedol, že predmetom konania o prejudiciálnej otázke
pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok. Otázky týkajúce sa
výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov. Súdny
dvor nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom, ani o výklade
alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Po posúdení návrhu žalobkyne na predloženie navrhovaných

prejudiciálnych otázok dospel k záveru, že tento je nedôvodný, nakoľko odpoveď na požadované
otázky nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním, v tom zmysle, že by ho determinovala
po právnej stránke. Predmetom tohto konania je náhrada škody, ktorá mala byť žalobkyni spôsobná
údajným nesprávnym úradným postupom žalovaného, keď tento údajne nevykonal riadne a odborne
dohľad nad Družstvom, ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt a Obchodníkom s

cennými papiermi a neprijal vhodné opatrenia, aby zabránil škode žalobkyni na majetku. Nestotožnil
sa s názorom žalobkyne, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom
verejnej ponuky cenných papierov, vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi
Európskej únie a sú upravené a zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku
Slovenskej republiky, pričom úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho

poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré
sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje z dôvodu ich rozdielneho
zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri
verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov
na základe zverejneného prospektu cenných papierov. O trovách konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože si ich neuplatnil a v konaní
mu ani žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu vo veci samej, podala v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej návrhu vyhovené, alternatívne

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
súd prvého inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietala, že súd prvého
inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude

zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany
Národnej banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad prospektom investície je
podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného,
pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval.
Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného

z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovaného, že upozornil Družstvo, že
vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,
podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, označila za úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľadeorgánuvedomosť.Nesúhlasilasozáveromsúduprvéhoinštancie,ženeexistujepríčinnásúvislosťmedzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala

záver súdu prvého inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k

dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodila, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov
a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky

Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré

vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich
aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jej záujmov - ako
klientov dohliadaných subjektov. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka R.. E. V., H.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má

nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí

zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné
dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, R.. Y. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,

že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.
s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci
nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch.
Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-eur, nevyužila svoje

kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi podľa nej tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do

Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka
svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že
Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na
činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných

papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008
do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo,
nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto

neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007
k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a
problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majúnadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z
čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128

ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od
31.12.2006,avšakNárodnábankaSlovenskavočiDružstvuúradnezasiahlaažvmáji2011,kedyčinnosť
Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh
predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav

konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jej uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní,
prípadnevakomrozsahu,pričomsúdpritomtohodnotenídokoncanemáčakaťažnakonečnérozvrhové
uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn.
29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o
stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje vysloviť záver o
predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu,

ktorý jediný je podľa názoru žalovaného a prvostupňového súdu povinný jej dané plnenie vrátiť s tým,
že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako

i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne
prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych

sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe
a iným žalovaným. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že
listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne
vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

3. Žalovaný vosvojomvyjadreníkodvolaniužalobkyne uviedol,žeprvostupňovýsúdvovecipostupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne

identických veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z
ktorých jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z
dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého inštancie. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je

povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004,
I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodil,
že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo
na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne. Ďalej argumentoval, že žalobkyňa

nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh
proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho
riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri
vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej

všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska
postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlázakotvené vustanoveniachzákonaodohľadeazákona
o cenných papieroch. Žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom

zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej byť známe, že s investíciou
je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.

3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,

pričomžiadenzákonneukladalvyhlasovateľomverejnejponukymajetkovýchhodnôt,narozdielodiných
dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia
§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne

používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z
ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukoubudúcichvýnosov.PretozadodržiavanieprospektuinvestícieDružstvaboloajvočijeho členom
vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.

Žalovaný uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné
povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú
náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch.
Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla

postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a
nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že
vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
nedopustilasažiadnychprieťahovvkonaníapostupovala vrámcijejoprávneníavsúladesozákonomo
cennýchpapieroch,zákonač.747/2004Z.z.odohľadenadfinančnýmtrhom,akoajÚstavouSlovenskej

republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na
ktorý poukázala žalobkyňa, žalovaný dôvodil, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných
subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať
posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci

s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o
konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť
subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné
možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna

škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože
vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda
môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobkyne ) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným.
Knámietkežalobkyne,ževkonkurzenamajetokDružstva avsúvisiacichincidenčnýchsúdnych
konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky,

poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom
správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do
júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovanáv hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z dôvodu, žeby boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. K námietke žalobkyne, že súd prvého inštancie nevykonal listinné dôkazy v súlade s

ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne
uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvého inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré
účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

4. Na základe dovolania žalobkyne bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
8Co/355/2014 - 126 zo dňa 16. 06. 2015; ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdený ; zrušený uznesením dovolacieho súdu sp.zn. 1Cdo 786/2015 zo dňa zo dňa
29.09. 2016 z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobkyni.

5. Po odstránení vytknutej procesnej vady odvolacieho konania; doručením vyjadreniam žalovaného k
odvolaniu žalobkyni dňa 09.01.2017 (č.l. 169 spisu); odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. ods. 1 CSP a contrario

v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

6. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.

7. Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

8. Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

9. Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

10. Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

11. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým
štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie
orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa

v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako
zákonom ustanoveným postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená
požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho
štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické

osoby) ako aj jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

12. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo
sankcie, ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich

činnosti,ktorápodliehadohľadu,resp.lenzanedodržiavanietakýchpovinností,ktoréimvýslovneukladá
zákon. Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných
ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.13. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom

zmluvnej autonómie žalobkyňa dobrovoľne vstúpila do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jej
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5

stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní

družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)

vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

14. V posudzovanej veci súd prvého inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie

všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu žalobkyne , ktorým
sa domáhala zaplatenie náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na
ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobkyni nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len " zákon o dohľade") a svoje

dôvody, pre ktoré návrhu žalobkyne nevyhovel a neprihliadol tak na jej námietky proti postupu orgánov
štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z §
157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé.
Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvého inštancie z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/,

c/, d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť
právnych záverov, na ktorých súd prvého inštancie založil svoje rozhodnutie.

15. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

16. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj
nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu
verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju
právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesnýchustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby
existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

17. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady
pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti,
tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné
nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu

rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné
rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce
v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v
dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané
v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to,
keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho

orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
18. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo,
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a
Národná banka Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu

nad jeho činnosťou. Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10.7.2009, dodržiavanie
podmienok ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných
zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich
vykonanie. Z uvedeného vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu

vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu
predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním
podmienok prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa
zákona o CP. Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3
zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010 Z.z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti,
uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať
dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o
CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie

informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich
činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo
môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a

nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

19. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík
bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík;
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP
stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s
investíciami je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

20. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

21. So zreteľom na uvedené potom žalobkyňa nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu
k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009. Vo vzťahu k sankcionovaniuDružstvazanedodržanieprospektuinvestícieodvolacísúdpoukazuje nazápiszrokovania zodňa24.8.
2007,zktoréhojezrejmé,žeNBS vytklaDružstvunedodržiavanieprospektuinvestícievtom,žemajetok
vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 % zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na

uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva,
ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval, že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie
všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu investícií, ako i na dôveru svojich klientov,
pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému
nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v

družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka)
jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu
investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého vyplýva, že angažovanosť voči jednému
emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových aktívach, uviedli, že ide len o
odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho investičnej stratégie. Na uvedené
reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako povinnosť dodržiavať uvedený limit

vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše zmenku ako dlhový cenný papier
nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu
k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom období; zo zákona, keď zistené
nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného subjektu postupom
podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z.. Napokon, ako vyplýva z

obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

22. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods.
7 zákona o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými
papiermi spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a
v nadväznosti na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva

Družstva , začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom
ktorého bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ
v tomto smere žalobkyňa namietala, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje

odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do úvahy
prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným

inštančne nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného
prostriedku.

23. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale

týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

24. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je

potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od
13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanieinvestičnýchslužieb-riadenieportfóliarozhodnutímdňa22.4.2008anáslednebolamedzi
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

25. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8.
2008, v intenciách ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojomrozhodovaní o žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo
hodnovernosť údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že

údaje v prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí
prospektu investície podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú
úplné a pravdivé. S účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP,
v zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov

zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela
uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1.
2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o CP
bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá mala
pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a
ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov)

bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku
sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s
účinnosťou od 1.1.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny
zástupcavyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt(§128ods.1,písm.h/).Ažnovelou zákona

účinnou od 1.1.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4
zákona o CP v znení účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť
dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené
odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa v tomto smere nepreukázala, že sa NBS mala a mohla aj inak,
ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného

prospektu investície, napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov
Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobkyne, že nedostatky v aktualizácii údajov
prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom
dohľadu, ovplyvnilo jej rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva.

Žalobkyňa ničím nepreukázala, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení jej vyrovnacieho podielu
došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jej
nemožnosť rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou
údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

26. O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa
15. 4. 2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u
OCP vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste

v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím
zo dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010

začala NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30.
5. 2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v
zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi
s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie
v súvislosti s podozreniami o spáchaní trestného činu.

27. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

28. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

29. V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že žalobkyňa mala postupovať s priemernou
dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika
spojeného s jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musela byť vedomá ajvzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke
(§ 129 ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehala na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobkyňa

preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jej právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ju v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje.
Žalobkyňa rovnako zanedbala svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohla uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to riadiť

záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobkyňa uložením peňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzala na seba určité riziká, a to vrátane rizík
spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát. Nemožno sa stotožniť ani s
tvrdením žalobkyne v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote ňou investovanej
sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby včas zakročil a pozastavil by

činnosť Družstva alebo OCP, nebola by žalobkyňa svoje peniaze zverila Družstvu, resp. že by vymohla
ňou vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobkyni nevznikla škoda tým, že vstúpila do Družstva
a vložila do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr nevystúpila z
Družstva, ale tým, že jej vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho
podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda jej vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti

tejto jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v
nečinnosti orgánu dohľadu , ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená
(najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že pohľadávka žalobkyne
by bola uspokojená.

30. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP) , nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.

Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

31. Odvolací súd zhodne s žalovaným konštatuje, že nakoľko žalobkyňa nebola v žiadnom
právnom vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -

vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej
a priamej príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku
vzniku škody na majetku žalobkyne.

32. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

33. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,

lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

34. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobkyňa uplatnila pohľadávku v

konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň
jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia
pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobkyni
škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže jej vzniknúť až po skončení

konkurzného konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobkyňa
musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si
môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobkyne na plnenie nebolo a už nemôže anibyť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne
domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky žalobkyne voči Družstvu, a to buď v rámci

súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným
predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného
zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého inštancie o tom,
že návrh žalobkyne bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne podaný.

35. V tejto súvislosti žalovaný dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi jej
automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto jej totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej pohľadávky

voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda jej vzniká až v prípade, ak sa stalo jej právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobkyne, že zákon
číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a
že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak

doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

36. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že tento
na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991 Zb. o

konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť

až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobkyňa obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

37. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od

vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia,
ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto
vadu konania pred súdom prvého inštancie odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní
namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese

dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak
je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p.

38. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že

predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;
to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

39. Námietku žalobkyne, že súd prvého inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti, že v zápisnici

nie je zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvého inštancie prečítaním presne označených listín
alebo ich presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie
zákonným spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotnou žalobkyňou,
a preto jej bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti s preukazovanímsvojho nároku, a preto súd prvého inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej
rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by žalobkyni
neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične, svojimi procesnými

návrhmiavyjadreniami,reagovať.Napokonžalobkyňa,resp.jejprávnyzástupca,nenamietalivpriebehu
pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp. že by došlo k
zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.

40. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané

zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvého inštancie a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).

41. Súd prvého inštancie k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v
súlade s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého inštancie nedošlo

k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

42.Sozreteľomnavyššieuvedené dospelodvolacísúd kzáveruzhodnémusosúdomprvéhoinštancie,
že NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže
pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila

sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným
s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

43. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobkyne uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď

súd prvého inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

44.Keďtedasúdprvéhoinštanciezadanéhoskutkovéhostavu,ktorýbolzistenýsprávne,zamietolnávrh

žalobkyne vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne
a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého inštancie v napadnutej časti, vrátane výroku o náhrade trov
konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP . Žalovanému , ktorý mal vo veci úspech v celom rozsahu, vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho ako aj dovolacieho konania v súvislosti s bránením práva.
46. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana,
nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom
rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421
ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobokminimálnejmzdy;napríslušenstvosaneprihliada,c)jepredmetomdovolaciehokonanialen
príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu

podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v
odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len
proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa
popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1

CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého inštancie, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,
ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, c) dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom

zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec
alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie ( § 429 ods.
2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania ( § 430 CSP).