Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/128/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115226846
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3115226846.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: O. J., s.r.o., so sídlom v T., E. XX, IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného JUDr. D. R., advokátom so sídlom v T., E. XX, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: E.
H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., P. č. XX, zastúpeného opatrovníkom E., o zaplatenie 187,04 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. marca 2017,
č.k. 14C/445/2015-45, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.žalobuzamietolavýrokomII.žalovanémupriznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 187,04 eur spolu s
úrokom z omeškania 9% p.a. zo sumy 35,90 eur od 12.08.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9%

p.a. zo sumy 93,50 eur od 12.09.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9% p.a. zo sumy 60,14 eur
od 12.10.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že žalobca uplatňoval svoj nárok na zaplatenie na základe uznania dlhu zo dňa
17.02.2014, ktorým sa v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka žalovaný zaviazal žalobcovi
ako veriteľovi zaplatiť splatný peňažný dlh vzniknutý z titulu nezaplatených faktúr č. XXXXXXXXXX,
č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX a č.XXXXXXXXXX. Z obsahu uznania dlhu

vyplýva, že ide o dlh za poskytnuté telekomunikačné služby a súvisiace nároky veriteľa, ktoré mu boli
vystavené spoločnosťou J. Q., a.s. na základe zmluvy o pripojení evidovanej pod kódom účastníka č.
XXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalovaným a spoločnosťou J. Q., a.s., pričom jeho peňažný dlh ku dňu
podpísania tohto uznania pozostával zo sumy 596,51 eur, ktorú tvorí dlžná istina 187,04 eur a úroky z
omeškania 57,97 eur a náklady spojené s uplatnením tejto pohľadávky v zmysle § 121
ods.3 Občianskeho zákonníka a zmluvná pokuta v dôsledku porušenia jeho povinností, vyplývajúcich

zo zmluvy o pripojení uzavretej s právnym predchodcom veriteľa v sume 351,50 eur. Žalovaný
v čl. II uznania dlhu vyhlásil, že dlh špecifikovaný v čl. I neodvolateľne uznáva a toto písomné uznanie
je prejavom jeho skutočnej, slobodnej a vážnej vôle a vyhlásil, že si je vedomý právnych následkov s
týmto právnym úkonom spojených, čo potvrdil vlastnoručným podpisom. Svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, § 3 ods. 1, § 39, § 558, § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, 3, § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 8, § 7 ods. 1, 3, 4, § 8 ods. 3zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že z obsahu žaloby, ako aj z pripojených faktúr je zrejmé, že záväzok
uplatnený žalobou pochádza zo spotrebiteľskej zmluvy. Záväzky zo spotrebiteľských zmlúv sa premlčujú
vo všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe, ktorá plynie od vtedy, ako sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.
U faktúr uplatnených žalobou premlčacie doby na včasné uplatnenie práva na ich zaplatenie v konaní
pred súdom začali plynúť dňom nasledujúcim po dátume ich splatnosti, teda u faktúry č. XXXXXXXXXX
na sumu 248,95 eur splatnú dňa 09.08.2011 od 10.08.2011, u faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 35,90

eur splatnú dňa 11.08.2010 od 12.08.2010, u faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 93,50 eur splatnú dňa
11.09.2010 od 12.09.2010 a u faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 60,14 eur splatnú dňa 11.10.2010od 12.10.2010. K písomnému uznaniu dlhu z týchto faktúr žalovaným došlo dňa 17.2.2014, čiže v
tom čase boli premlčané všetky pohľadávky z faktúr splatných pred 17.2.2011, s výnimkou faktúry č.
XXXXXXXXXX., ktorou sa uplatnil nárok na zmluvnú pokutu. Súd uznanie dlhu vyhodnotil ako absolútne

neplatný právny úkon z dôvodu, že žalobca dosiahol jeho uzatvorenie použitím nekalej obchodnej
praktiky. Súd mal za to, že uznanie premlčaného dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy (v
ktorej dlžník uznal aj dlh zo zmluvnej pokuty súdmi opakovane judikovanej a označenej za neprijateľnú
zmluvnúpodmienku) takýmtopostupomzostranydodávateľajenekalouobchodnoupraktikou,apretoje
absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov súd na uznanie dlhu neprihliadol. Na

premlčanie pohľadávok v spotrebiteľských veciach prihliadal súd ex offo na základe zákona č. 102/2014
Z.z. (článku VIII.) , ktorým došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, na základe
ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby

sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V danom prípade sa žalobca po úprave žaloby domáhal len
zaplatenia 3 faktúr s úrokom z omeškania 9% ročne a to : faktúry č. 7XXXXXXXXX na sumu 35,90 eur
splatnú dňa 11.08.2010, faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 93,50 eur splatnú dňa 11.09.2010 a faktúry
č. XXXXXXXXXX na sumu 60,14 eur splatnú dňa 11.10.2010. U faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu
35,90 eur splatnej dňa 11.08.2010 začala plynúť 3-ročná premlčacia doba od 12.08.2010 a skončila sa

dňa 12.08.2013. U faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 93,50 eur splatnej dňa 11.09.2010 začala plynúť
3-ročná premlčacia doba od 12.09.2010 a skončila sa dňa 12.09.2013. U faktúry č. XXXXXXXXXX
na sumu 60,14 eur splatnej dňa 11.10.2010 začala plynúť 3-ročná premlčacia doba od 12.10.2010 a
skončila sa dňa 12.10.2013. Žaloba bola podaná na súde dňa 21.12.2015, preto súd konštatoval, že
pohľadávkyuplatnenéžalobousúužpremlčanéanemôžeplnenieznichvrátaneúrokovpriznaťažalobu

zamietol. Následne v zmysle § 255 ods. 1 CSP súd priznal žalovanému náhradu trov konania, keďže
bol úspešný v predmetnej veci.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, pričom si uplatnil

aj náhradu trov konania. Uviedol, že žalovaný uznal svoj dlh vzniknutý z titulu nezaplatenej ceny s jeho
právnym predchodcom za riadne a včas poskytnuté telekomunikačné služby čo do právneho dôvodu
a výšky. Súd však vyhodnotil uznanie dlhu ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými
mravmi, hoci tento názor je podľa žalobcu absolútne nesprávny, nakoľko uznanie dlhu podpísal žalovaný
sám ako jednostranný právny úkon. V takom prípade nemôže byť ani namieste argumentácia jeho

nekalým konaním ako dodávateľa, pokiaľ žalovaný sám svoj dlh uznal a tento prejav vôle adresoval
jemu ako jeho veriteľovi. Ďalej uviedol, že uznaním dlhu dochádza podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ k
založeniu plynutia novej desaťročnej premlčacej doby bez ohľadu na to, či žalovaný, ktorý svoj dlh uznal,
v čase uznania vedel alebo nevedel o premlčaní pohľadávky. OZ v § 558 nerozoberá dopad na plynutie
premlčania pohľadávky v prípade uznania premlčaného dlhu bez vedomosti osoby, ktorá dlh uznáva.

Nová desaťročná premlčacia doba začína plynúť priamo zo zákona, bez ohľadu na to, či uznávajúci
prejav vykonal spotrebiteľ alebo nie. Uviedol, že vzhľadom na uvedené, najmä na predložené riadne
platné písomné uznanie dlhu žalovaným, čím došlo zo zákona k založeniu plynutia novej premlčacej
doby je preukázané, že jeho uplatnený nárok nebol premlčaný.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril opatrovník žalovaného. Uviedol, že v zmysle § 558 druhá
veta OZ prejav o uznaní dlhu má účinky uznania len vtedy, ak ten, kto dlh uznal, o premlčaní vedel.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že duševne chorý žalovaný, ktorý mal v čase uznania dlhu 74
rokov vedel, že v čase podpísania dlhu bol jeho dlh v zmysle zákona premlčaný. Nebola premlčaná iba
faktúra, ktorá nebola vystavená za poskytnuté telekomunikačné služby, ale ňou bola uplatnená zmluvná

pokuta. Ďalej uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie a žiadal odvolací súd
o potvrdenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho vecnej správnosti.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.5. V predmetnej veci jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie
uplatnenejpohľadávky,kuktorémusúdprvejinštancieprihliadalexoffopodľa vtomčaseúčinného
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd

Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
Tento nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.septembra 2018.

6. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné. Napriek tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s
Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti
nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich
vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že
prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri
rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda

postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou,
konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu
hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že
hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú

ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy
súčasťou právneho poriadku.

8. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohoto postupu súdu prvej inštancie
(netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že ním uplatnený nárok

premlčaný nebol.

9. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie
veci na ďalšie konanie.

10. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyvodí z
vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení
podkladom pre rozhodnutie o predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, pričom sa vysporiada
aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podanom odvolaní, i námietkami opatrovníka, tvrdenými vo
vyjadrení k podanému odvolaniu.

11. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného konania,
ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

12. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).