Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/166/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115214853
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115214853.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s. r. o., so sídlom
Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom
Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanej: F. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, A., o zaplatenie
2.552,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 31.
októbra 2016, č.k. 19C/275/2015-41, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu
1.628,40 eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.628,40 eur od 4.7.2012 do zaplatenia, všetko
do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie sumy 362,09 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 4.7.2012 do zaplatenia zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 48,70%. Ďalej súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobcovi sa vracia súdny poplatok vo

výške 14,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému (Centrálneho systému evidencie poplatkov)
po právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. f) a k), § 11
ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného
vzťahu, ako aj § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP, keď dospel k záveru, že predmetná zmluva o
úvere medzi účastníkmi konania má charakter spotrebiteľského úveru, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia

zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a preto súd posudzoval platnosť
zmluvy a jej obsahové náležitosti v súlade s týmto zákonnom v znení platnom a účinnom k uvedenému
dňu. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver
v celkovej výške 2.486,62 eur, ktorý mala splácať s výškou mesačnej splátky 60,46 eur. Z uzavretej
zmluvy nie je zrejmá výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov prípadne iných poplatkov, nie je zrejmý
ani dátum konečnej splatnosti úveru, pričom údaj konečnej splatnosti september 2017 je nepostačujúci,
uvedené bolo podstatnou náležitosťou zmluvy. V zmysle citovaného zákona následkom porušenia tejto

povinnosti je, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a)
zákonač.129/2010Z.z.).Vzhľadomnauvedenésúdzaviazalžalovanúzaplatiťžalobcovisumu1.628,40
eur ako celkovú dlžnú sumu poskytnutého úveru, keď úver bol poskytnutý vo výške 2.486,62 eur a
žalovaná zaplatila sumu 858,22 eur (2.486,62 eur mínus 858,22 eur = 1.628,40 eur) a vo zvyšku návrhzamietol, a to i čo sa týka uplatneného príslušenstva. V časti o zaplatenie sumy 362,09 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 4.7.2012 do zaplatenia súd konanie zastavil z dôvodu
späťvzatia žaloby. Nakoľko žalovaná nezaplatila pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti jednotlivých

splátok, ani dodatočne v lehote poskytnutej právnym predchodcom žalobcu vo výpovedi, t.j. do 3.7.2012,
žalovanásadostaladoomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu,čímžalobcovivzniklovzmyslecitovaných
ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na úrok
z omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie, t.j. od 4.7.2012. Súd priznal žalobcovi
úrok z omeškania, ktorý si správne uplatnil vo výške 9% ročne, keď výška základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky ku dňu 4.7.2012 bola 1,00%. Súčasne súd v súlade s ust. § 11 ods. 3 a 4
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, rozhodol o vrátení súdneho
poplatku zo sumy 362 eur (žalobcom späťvzatá), súd žalobcovi vrátil sumu 14,80 eur (zo sumy 362 eur
bol zaplatený súdny poplatok vo výške 6% podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, t.j.
21,50 eur mínus suma 6,70 eur, o ktorú sa kráti súdny poplatok). Žalobca bol v konaní úspešnejší, jeho
úspech bol v rozsahu 74,35% a neúspech 25,65 %, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 48,70 % (úspech 74,35 % mínus neúspech 25,65 %).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v súvisiacom výroku o
trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok napadnutej časti
zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a súčasne mu priznať náhradu trov konania. Odvolanie

odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu
právnemu záveru o bezúročnosti úveru. Právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať
za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia presného termínu konečnej splatnosti úveru a
nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, nie je
správnyajevrozporesprávnymnázoromvyjadrenýmvrozsudkuSúdnehodvoraEÚzodňa9.11.2016v

právnej veci C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová), ktorým sú slovenské súdy viazané.
Podľa jeho názoru neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v
hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzatvorená podľa Obchodného
zákonníka. K uvedeniu konečnej splatnosti úveru uviedol, že vyjadrenie konečnej splatnosti úveru
uvedením mesiac+rok ako bolo v posudzovanom prípade, je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne

v súlade s právnymi predpismi. Súdny dvor EÚ v prejudiciálnom konaní C-42/15, začatom na návrh
Okresného súdu Dunajská Streda, rozsudkom zo dňa 9.11.2016 rozhodol aj o práve členského štátu
vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec smernice 2008/48/
ES, ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že
úver je bezúročný a bez poplatkov. Súdny dvor rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice

stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a z článku 10
ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ
povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej
tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že citovaná smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ

ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je
dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice, členské štáty by nemali
ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Na základe vyššie uvedeného
sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu

určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátanie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice je potrebné vykladať v tom
zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti
a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Súdny dvor EÚ rozhodol, že ust. § 4 ods. 2 písm.
i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je v rozpore so smernicou 2008/48/ES, t.j.
záväzným prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v
prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na jednotlivé zložky, t.j. na časť

istiny, časť úrokov a časť poplatkov podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť
úverovej zmluvy v zmysle smernice, a tak ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobila
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Nakoľko súd prvej inštancie dospel
vykonaným dokazovaním k nesprávnemu právnemu názoru o bezúročnosti úveru, vznikol žalobcovinárok aj na zaplatenie súdom prvej inštancie zamietnutej časti žaloby, čo predstavuje sumu 561,69 eur
s príslušenstvom.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19C/275/2015 bolo zaplatenie
sumy 2.552,18 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej
uložil zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,40 eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.628,40 eur od
4.7.2012dozaplatenia,všetkodotrochdníododňaprávoplatnostirozsudku,konanievčastiozaplatenie

sumy 362,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 4.7.2012 do zaplatenia zastavil a
vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobca má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 48,70%. Ďalej súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobcovi
sa vracia súdny poplatok vo výške 14,80 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému (Centrálneho
systému evidencie poplatkov) po právoplatnosti rozsudku.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o trovách konania.

7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého

je potrebné považovať úver, poskytnutý žalobcom žalovanej na základe zmluvy, za bezúročný a bez
poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

8.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

9. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade

so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné

podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku

fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach

spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu

(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

10. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená
medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2písm. k/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

11. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na
odplatu žalobcu. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy

zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.
7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov
(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá
pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny

(avšak stanovenie percentuálnej výšky celej splátky nebolo postačujúce).

12. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie

obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky
mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ
nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre
uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o
nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je

založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods.
2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak
zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na
splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo
vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších

nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať
istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru
informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru
nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).

13. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/

EHS, ďalej len „smernica“) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu
smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

14. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,
že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia

a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

15. Napriek tomu, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice,
teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice,

ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad
neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa
(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).16. Podľa § 9 ods. 2 pís. k/ (i/) ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

17. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú

splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

19. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia
skúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladaťeurokonformne,avšaktento

tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť
výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

20. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v

rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania
vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky,
aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na
zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

21. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti
Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,
že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

22. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice a následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení

oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ (pôvodne k/) zákona ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy
k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad

rámec podmienok stanovených smernicou.

23. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k

zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky
poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v

akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovejsprávy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)
zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.

24. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

25. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2

§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

26. Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká

na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného
zákonníka).

27. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ

svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa
použijenasplátkuistiny,akánasplátkuúrokovapoplatkov(tedapoznaniepravidiel,podľaktorýchveriteľ
v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť
doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie

spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov,
ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom
nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,
ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec
smernice). Smernica predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje

o splátkach a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu
byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú, podľa čl. 19 ods. 2 smernice; smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov, podľa
čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2 (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska
občianskoprávneho kolégia NS SR).

28. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, nemá žiaden reálny a praktický
význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade
informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo
spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako

i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (O. z. preferuje dlžníka
ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a
poplatky). ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných
hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky
v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo

zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá
informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.

29. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti

úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah
(§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípadeak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje
naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad,
ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných

poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2
písm. m/, ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti
oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa
rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ
má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka posúdiť rozsah svojho

záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy nasvedčuje aj argument
poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.

30. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na úplné
zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho žalobcovi priznal nevrátenú časť

istiny úveru (po odpočítaní úhrad zo strany žalovanej), spolu s úrokom z omeškania v dôsledku
omeškania žalovanej s plnením dlhu (osobitné odvolacie dôvody k úrokom z omeškania neboli zo strany
žalobcu vznesené). V zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná.

31. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

zamietajúcej časti ako vecne správne potvrdil a rovnako ako správne potvrdil i rozhodnutie v časti
náhrady trov konania, keď súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca bol v konaní úspešnejší,
nakoľko jeho úspech bol v rozsahu 74,35% a neúspech v rozsahu 25,65%, s poukazom na čo mu priznal
pomernú náhradu trov konania v pomere 48,70%.

32. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 396 ods. 1 a § 262
v spojení s § 255 ods. 1 CSP jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd
preto rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

33. Rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).