Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 28, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/401/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115225087
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8115225087.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia

s.r.o., Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: X. V., K.. X.X.XXXX, K. O. W., o
zaplatenie 477,49 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 5.10.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu
sumu 477,49 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 597,49 Eur od 1.9.2013 do

20.8.2014, úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 527,49 Eur od 21.8.2014 do 12.9.2014 a
úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 477,49 Eur od 13.9.2014 do zaplatenia a náhradou
trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že medzi jeho právnym predchodcom, spoločnosťou Všeobecná úverová
banka, a.s. a žalovaným bola uzavretá zmluva o bežnom účte v zmysle ust. § 708 a nasl. a 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, na základe ktorej jeho právny predchodca zriadil v prospech žalovaného

bežný účet s možnosťou povoleného prečerpania finančných prostriedkov na účte v prípade splnenia
podmienok stanovených jeho právnym predchodcom. Žalobca uviedol, že ich splnením poskytol jeho
právny predchodca žalovanému povolené prečerpanie peňažných prostriedkov na bežnom účte vo
výške 597,49 Eur na dobu trvania zmluvy o bežnom účte (pozn. súdu: podmienky a podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobca netvrdil). Ďalej žalobca uviedol, že v dôsledku porušenia
platobných povinností žalovaným po poskytnutí povoleného prečerpania na bežnom účte, nedodržania
zmluvných ustanovení zmluvy o bežnom úcte a Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre

depozitné produkty vypovedal jeho právny predchodca listom zo dňa 13.6.2013 zmluvný vzťah založený
zmluvou o bežnom účte, čím sa pohľadávka jeho právneho predchodcu z titulu poskytnutého úveru
žalovanému vo forme povoleného prečerpania vo výške 597,49 Eur stala ku dňu účinnosti výpovede
splatnou v celosti (pozn. súdu: splatnosť prinajmenšom časti pohľadávky však evidentne nenastala až
výpoveďou zmluvy o bežnom účte, keďže dôvodom výpovede bolo porušenie platobných povinností,
a teda podľa jej obsahu už predchádzajúce neuhradenie záväzku vrátane splatného príslušenstva, a
výpoveďou došlo len k zrušeniu bežného účtu). Tvrdil, že výpoveď zmluvy bola žalovanému doručená

dňa 17.6.2013, a že účinky výpovede zmluvy o bežnom účte nastali dňa 31.8.2013, t.j. ku koncu druhého
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola žalovanému doručená. Nakoľko
žalovaný tento svoj dlh v sume 597,49 Eur uhradil iba čiastočne, a to platbou dňa 20.8.2014 vo výške
70,- Eur a platbou dňa 12.9.2014 vo výške 50,- Eur, odo dňa 13.9.2015 je v omeškaní so zaplatenímdlžnej sumy vo výške 477,49 Eur s príslušenstvom (pozn. súdu: z čoho presne tento dlh pozostáva,
a kedy a akým spôsobom dlh resp. jeho jednotlivé časti presne vznikli, o.i. napr. či, kedy a akým
spôsobom žalovaný úver čerpal a mal splácať, žalobca neuviedol). Dodal, že na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 24.9.2014 uzatvorenej medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka,
a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, bola pohľadávka postupcu voči žalovanému z titulu
nesplateného úveru poskytnutého vo forme povoleného prečerpania peňažných prostriedkov v celosti
postúpená postupníkovi. Ďalej v žalobe už len všeobecne označil listinné dôkazy, a uviedol, že na
základe vyššie uvedeného mu vzniklo právo požadovať od žalovaného zaplatenie žalovanej sumy, a

navrhol, aby súd vydal požadovaný platobný rozkaz, a ak žalovaný podá odpor, aby súd vydal rovnaký
rozsudok. Žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti odôvodňujúce uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé
zložky čo do ich základu, výšky i času ich vzniku však žalobca v žalobe neuviedol, a v jej prílohe bez
ďalšieho už len predložil 17 strán rôznych listín (čl. 4-20 spisu), týkajúcich sa iného klienta (A. X.).

3. Na výzvu súdu zo dňa 27.10.2015, aby v lehote 10 dní doplnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré

odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky, teda z čoho pozostáva žalovaná suma, presný opis
skutočností kedy a ako dlh (vrátane jeho jednotlivých častí) vznikol, kedy a v akej výške ho mal žalovaný
uhradiť resp. splácať, a aby súčasne predložil resp. označil dôkazy na preukázanie všetkých svojich
tvrdení, žalobca v stanovenej lehote nereagoval.

4. Písomným podaním zo dňa 8.4.2016 následne žalobca predložil len výpis z bežného bankového
účtu žalovaného, ďalších 32 strán listín týkajúcich sa žalovaného (fotokópiu jeho zmluvy o bežnom
účte, potvrdenia o poskytnutí flexidebetu, všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozitné
produkty, výpovede zmluvy o bežnom účte s doručenkovou obálkou, predžalobnej výzvy a oznámenia
o postúpení pohľadávky) a uviedol, že „v súlade s platobnou disciplínou žalovaného, ktorá je zrejmá

z priloženého výpisu z bankového účtu“ (pozn. súdu: v ktorom bol predložený len výpis debetných
a kreditných transakcií na účte žalovaného, a nič o jeho platobných povinnostiach a s tým spojenej
„platobnej disciplíne“ žalovaného), bol konečný stav účtu ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu v
debetnom zostatku vo výške 1.116,28 Eur s tým, že odo dňa, kedy sa účet žalovaného poslednýkrát
dostal do debetného stavu (pozn. súdu: ktorý žalobca neuviedol), je celkový súčet kreditných transakcií

vo výške 8.701,21 Eur, ktoré boli „započítané na istinu pohľadávky“ (pozn. súdu: bez toho aby vysvetlil čo
sa tým má na mysli, najmä ak podľa predloženého výpisu boli debetné úroky priebežne „zinkasované“ z
účtu),acelkovýsúčetdebetnýchtransakciívovýške9.817,49Eur.Uviedol,žedebetnýzostatokvovýške
1.116,28 Eur pozostáva z istiny vo výške 363,50 Eur (pozn. súdu: bez toho aby bolo zrejmé čo ju tvorí
a ako vznikla), debetného úroku vo výške 686,50 Eur a poplatkov vo výške 66,28 Eur (pozn. súdu: bez

toho aby uviedol ako sa mali tieto položky normálne splácať - teda kedy mala nastať ich splatnosť, a ako,
z akých konkrétnych súm a za aké konkrétne obdobie vypočítal debetný úrok) s tým, že v súdnom konaní
si z uvedenej sumy „uplatňuje iba sumu v rámci nesplateného povoleného prečerpania vo výške 477,49
Eur“ pozostávajúcu z istiny vo výške 363,50 Eur, časti debetného úroku vo výške 47,71 Eur a poplatkov
vo výške 66,28 Eur. Zároveň uviedol, že čo sa debetného úroku týka, jeho výška bola žalovanému

oznámená písomnou výveskou banky (16,90% ročne, v prípade nepovoleného prečerpania 25,00%
ročne), a že žalovaný bol podľa jeho názoru takýmto spôsobom písomne informovaný o úrokoch a
poplatkoch (pozn. súdu: písomným informovaním spotrebiteľa najneskôr v čase uzavretia zmluvy podľa
§ 3 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. sa má pritom nepochybne na mysli iba konkrétna písomná informácia
konkrétne poskytnutá resp. doručená konkrétnemu spotrebiteľovi ako jej adresátovi pri uzavretí zmluvy,

nakoľko v opačnom prípade by všetky reálne písomné informačné povinnosti bolo možné splniť fiktívne
jednoduchým všeobecným poukazom na ich existenciu v písomnosti doposiaľ adresátovi nedoručenej,
s potrebou jeho ďalšej následnej a inak nepovinnej aktivity osobitne vyhľadať a zistiť jej obsah, čo by
však bolo v rozpore so zjavným účelom tejto povinnosti reálne, preukázateľne a včas vopred informovať
spotrebiteľa pri uzavretí zmluvy - nie iba potencionálne dodatočne z vývesky - o jej podmienkach).

5. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením vyzval. Žalobu
s prílohami sa žalovanému nepodarilo doručiť na adresu označenú žalobcom a ani adresu evidovanú v
registri obyvateľov Slovenskej republiky, a keďže sa súdu napriek rozsiahlemu šetreniu nepodarilo zistiť
adresu skutočného pobytu žalovaného a na takto zistenú adresu mu žalobu doručiť, súd podľa § 116

ods. 2 CSP zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu, a
podľa § 116 ods. 3 CSP po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia sa žaloba považovala za doručenú, a
to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel. Ďalšie písomnosti súd žalovanému doručoval v zmysle §116 ods. 3 CSP na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP (evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej
republiky).

6. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný
spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

7. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1 CSP),
ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp.

nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

8. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.9.2014 medzi postupcom Všeobecná úverová
banka, a.s. (ďalej len „banka“) a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému.

9. Ešte predtým uzatvorila banka dňa 20.3.2007 so žalovaným zmluvu o bežnom účte, k čomu žalovaný
dňa 4.7.2007 adresoval banke písomnú žiadosť o poskytnutie kontokorentného úveru a banka v rovnaký
deň preňho vystavila potvrdenie o poskytnutí flexidebetu vo výške 18.000,- Sk na jeho účte po dobu
mesačného zasielania kreditných obratov vo výške 9.000,- Sk na tento účet, čo predstavuje 50% z
nastaveného limitu (z čoho okrem iného vyplýva, v súvislosti s premlčaním, že kontokorent sa mal

priebežne vyrovnávať mesačnými kreditnými platbami vo výške 9.000,- Sk) s tým, že za využívanie
flexidebetubankakukoncukalendárnehomesiacazúčtovávadebetnéúroky,aževýškaúrokovejsadzby
jezverejnenánavýveskáchvobchodnýchmiestachbanky.Podľabodu4.10.6všeobecnýchobchodných
podmienok (na č.l. 56) sa žalovaný pritom po zriadení povoleného prečerpania zaviazal dodržiavať aj
povinnosť: a) zložiť bez zbytočného odkladu po vzniku debetného zostatku peňažné prostriedky na

úhradu splátok úrokov, poplatkov a ostatných záväzkov na bežnom účte (z čoho vyplýva, opätovne
v súvislosti s premlčaním, že úroky a poplatky sa mali účtovať a uhrádzať priebežne), c) zabezpečiť
pravidelné poukazovanie peňažných prostriedkov na bežný účet, d) jedenkrát do roka dosiahnutie
kreditného zostatku na bežnom účte (z čoho vyplýva, taktiež najmä v súvislosti s otázkou premlčania,
že najmenej jedenkrát do roka mal byť debet úplne vyrovnaný). Z predloženého výpisu z účtu pritom

vyplýva, že debet na účte (na ktorý sa podľa potvrdenia o poskytnutí flexidebetu mali mesačne zasielať
kreditné obraty vo výške 9.000,- Sk) bol nevyrovnaný dlhodobo, posledný debetný výber či platba (mimo
poplatkov a úrokov) bol zaúčtovaný 16.6.2010, a aj posledný kreditný obrat na účte zo dňa 30.9.2010 (aj
to len vo výške 2,84 Eur za vrátenie časti poplatku za vydanie/obnovenie platobnej karty) bol zaúčtovaný
oveľa viac ako tri roky pred podaním žaloby. Podľa oznámenia banky o postúpení pohľadávky zo dňa

6.10.2014 bol dlžný záväzok k tomuto dňu evidovaný u postupníka vo výške 1.288,50 Eur. Z čoho
pozostával, a ako a na základe čoho bol vypočítaný, a kedy dlh, resp. jeho jednotlivé časti vznikli, zo
skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.

10. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi

dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však
nemožno vyhovieť.

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti (princíp okamžitej aplikability).

12. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

13. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom

je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSPstrany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

14. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na

akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

15. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový

stav aplikovať.

16. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

17.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

18. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

19. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

20. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe.

21. Podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným
spotrebiteľ.

22. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti s
jeho vzťahom s bankou ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - poukazom na
pripojené listiny, a ani na základe výzvy svoje skutkové tvrdenia riadne nedoplnil. Ako dodávateľ tak ale
procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne

(podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči
žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať, a preto považoval súd podanú žalobu
za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej
stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj
uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie

(ne)úplnostitýchtotvrdenítakboloužlenvecouposúdeniaarozhodnutiasúduvovecisamej(vopačnom
prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť
tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže
podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských
veciachnepripúšťa(porovnaj§294vspojenísust.§140ods.2CSP),apretosúdžalobuakonedôvodnú

zamietol.

23. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom ana základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy
(resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jedna z hľadiska prekážky litispendencie a res

iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa
žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť. V návrhovom (sporovom) konaní je preto
zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti,
ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového
stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou
procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených
skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP)
alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti,
ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych

súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom
rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne
bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní
vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje
a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a

na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215
ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na

zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach
sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§
294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto
žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

24. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu

bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce

skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...

žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval

svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti

a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však naúvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú

všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a
vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“

spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z
komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv

zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

25. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca

domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné

podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia
ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už

reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného
od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“
spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné
na www.ceska-justice.cz ). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú

(formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných
(rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.

26. Z predloženej žaloby nemožno objektívne zistiť, a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu, výšky

i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy bez konkretizácie uplatnených povinností
a vymedzenia okolností ich vzniku dôvodom dlhu nie je). Ak išlo u úver, žalobca neuviedol kedy a
akým spôsobom ho žalovaný čerpal, a najmä ako a kedy ho mal splácať, resp. na základe čoho
má požadovanú sumu zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu je v podstate založená len na
poukaze na evidenciu vypracovanú žalobcom resp. jeho právnym predchodcom bez toho, aby bolo

zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku
odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume žalobca neuviedol
všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie jej výpočtu. Obdobný postup,
založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle
bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa

právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho
vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov),
o ktorý v danom prípade nejde, a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného
skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán,
osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky

akceptovaťavychádzaťibazjednostrannýchnepreskúmateľnýchvyčíslenísporovejstrany(dodávateľa)
bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať.
Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky je snáď
akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému.Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré
sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

27. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která

soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

28. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

29. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska

hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

30. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena

tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

31. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel platnú písomnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase
a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky

(vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný,
a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé,
že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto,
aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo
zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou

dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd
mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť - najmä ak
mal byť dlh, tak ako sa to javí v tomto prípade, dlhodobý. Žalobca však všetky také skutočnosti, ktoré by
konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do
základu a výšky (najmä či, kedy a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť) v

konaní riadne ani netvrdil, žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti,
je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali,
žalobca neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho
výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo v uvedenom zmysle nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.

32. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

33. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1

CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
priznať mu podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal
súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ
žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá

právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.