Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, September 24, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/318/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108209126
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:5108209126.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka

a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: U.. F. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N., Na P. T.l XX, zastúpený: JUDr. Kristína Mitrová Polková, advokátka so sídlom
Žilina, Na Priekope 174/13, proti žalovaným: 1/ Okresný súd Žilina, so sídlom Žilina, Hviezdoslavova 20,
2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, 3/ Slovenská republika,
v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o
ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaných 1/,2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k.
3C/10/2009-441 zo dňa 25. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu zamieta a žalovaným 1/,
2/ a 3/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

II. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť zaplatiť spoločne a
nerozdielne žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 3 320,- eur, do troch dní a vo zvyšku žalobu zamietol.
Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovaným
zaplatenia sumy 6 638,82 eur a trov konania na tom skutkovom základe, že ako sudca pôsobil na
Okresnom súde Žilina od roku 1981 až do 31.12.2005.. Ako každému sudcovi mu bola okrem iných
prideľovaná pracovná pomôcka - pracovný diár. Po skončení kalendárneho roka žalobca odkladal
diáre do skrine v kancelárii v budove Okresného súdu Žilina. Pri vypratávaní kancelárie v závere
roku 2005 žalobca zistil, že mu medzi odloženými pracovnými diármi chýbajú pracovné diáre z rokov

1997 a 1998. Až počas konania vedenom na Okresnom súde Bratislava III žalobca zistil, že originály
jeho pracovných diárov z rokov 1997 a 1998 sa nachádzajú ako dôkazy v spise Prezídia policajného
zboruČ.p.:PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000.TietoskutočnostipotvrdiloMinisterstvovnútraSRvosvojom
vyjadrení Č.p. SLV-57-15/PS-S-2004 zo dňa 26.01.2007, z ktorého zároveň vyplýva, že v spise Prezídia
policajného zboru Č.p.: PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000 sa nenachádzal príkaz na domovú prehliadku.
Pracovné diáre z rokov 1997 a 1998 mu boli doručené poštou dňa 31.05.2007 do miesta bydliska
so sprievodným listom KR PZ ÚJKP Banská Bystrica Č.p.: KRP-876/JKP-2007 zo dňa 28.05.2007. Z

uvedených skutočností mal žalobca za to, že jeho kancelária nachádzajúca sa v budove Okresného
súdu Žilina bola prehľadaná bez príkazu na domovú prehliadku vydanú sudcom a v jeho neprítomnosti.
Počas prehliadky mu z kancelárie boli odcudzené pracovné diáre z rokov 1997 a 1998. Existuje dôvodné
podozrenie, že prehliadku vykonali a pracovné diáre odcudzili bližšie nešpecifikovaní policajti aleboosoby pôsobiace na Okresnom súde Žilina alebo na Krajskom súdu v Žiline. Prehliadka kancelárie
sudcu bez príkazu na domovú prehliadku je neoprávneným zásahom do súkromia žalobcu. Priestory,
v ktorých sa sudca zdržiava najmenej tretinu pracovného dňa a svojho produktívneho pracovného

veku tvoria súkromie sudcu, a preto je ich prehliadka bez príkazu sudcu na domovú prehliadku
nedovoleným a nezákonným zásahom do ústavou priznaného práva na súkromie sudcu. Zásah do
práv nerušeného súkromia ako jedného z ľudských práv môže byť vykonaný len v súlade so zákonom,
musí sledovať legitímny cieľ a musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V danom prípade
nebol zásah vykonaný v súlade so zákonom. Ďalej žalobca zistil, že polícia disponovala aj s fotokópiou

jeho osobného spisu, ktorú poskytol Krajský súd v Žiline, čo vyplýva zo sprievodného listu zo dňa
24.01.2001. Poskytnutý spis bol podrobený skúmaniu zo strany polície. Žalobca tieto skutočnosti zistil
až v roku 2007 z priebehu konania na Okresnom súde Bratislava III vo veci vedenej pod sp.zn.:
15Ct/55/2003. Nezákonnou manipuláciou s osobným spisom žalobcu a odcudzením pracovných diárov
došlokneoprávnenémuzásahudo jehosúkromia.Súdrozhodolvovecirozsudkomč.k.3C/10/2009-317
zo dňa 28.04.2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 3C/10/2009 - 326 zo dňa 26.05.2011 tak, že

žalobu zamietol, žalobcu zaviazal k náhrade trov konania žalovaným 2/ a 4/, žalovanému 3/ náhradu
trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 24.09.2014
č.k. 6Co/137/2011-354 rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd rozhodol opätovne vo veci
rozsudkom č.k. 3C/10/2009- 411 zo dňa 11.12.2014 tak, že žalobu zamietol a konanie proti žalovanému
4/ - Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Banská Bystrica v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil;

žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne
uznesením č.k. 6Co/324/2015 - 426 z 27.04.2016 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti (výroku o
zamietnutí žaloby a súvisiacom výroku o náhrade trov konania) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol, že za exces odcudzenia diárov a osobného
spisu zodpovedajú právnické osoby, ktoré spôsobili zásah do súkromia žalobcu bez ohľadu na to, aké

fyzické osoby vykonávali činnosť v rámci realizácie kompetencií právnických osôb. Ďalej uviedol, že za
zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti sú zodpovední žalovaní ako právnické osoby solidárne
a ide o neoprávnený zásah. Ďalej uviedol, že pre priznanie finančnej formy zadosťučinenia je určujúcim
predovšetkým zistenie, či v konkrétnom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére
fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba objektívne, vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah

pôsobenia nepriaznivého následku, môže pociťovať a považovať ako závažnú. Súd výšku nemajetkovej
ujmy v peniazoch určí podľa svojej úvahy, avšak aj tá podlieha hodnoteniu. Preto je potrebné zistenie
takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahy na určitom kvantitatívnom posúdení základných
súvislostí posudzovaného prípadu. Úlohou okresného súdu v novom konaní bude preto z uvedených
aspektov sa zaoberať opodstatnenosťou uplatneného nároku na relatárnu náhradu nemajetkovej ujmy a

jej výškou (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), pričom dôkazné bremeno preukázať ako pociťoval
a prežíval nepriaznivý následok zásahu žalovaných, zaťažuje žalobcu.

3. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle intencií súdu druhej inštancie a zistil, že žalobca
ťažko znášal zásah do svojho súkromia spôsobom, ako je uvedené v žalobe, vyvolal u neho značný

stres, cítil sa a aj doteraz sa cíti ponížený z toho, že neoprávnené osoby prehľadali v jeho neprítomnosti
jehokanceláriu.Pracovnépomôcky,diáresanenachádzalinastole,čiženemoholichkaždýprivstupedo
kancelárie zbadať, ale ich nájdenie muselo byť dôsledkom prehľadania kancelárie. Podľa jeho názoru,
takétopocitymusiasprevádzaťkaždéhosudcupotom,akozistí,ženeoprávnenéosobymunezákonným
spôsobom prehľadali kanceláriu a dokonca si z nej odniesli pracovné pomôcky, diáre. Zvažoval dokonca,

že skončí s výkonom funkcie sudcu, pretože mal vážne pochybnosti o objektivite postupu výkonnej
moci voči sudcovi, ktorá skutočnosť je v rozpore s princípom deľby moci v tomto štáte. Uvažoval nad
tým, či je vôbec možné v právnom štáte, ktorým je podľa Čl. I. Ústavy Slovenská republika, aby sa
takýmto spôsobom porušovali základné ľudské práva. Žalobca uviedol tiež, že úprimne nepraje nikomu
zo sudcov, aby takúto situáciu zažil a trvalo mu dosť dlho, aby sa s tým ako-tak vysporiadal, i keď pocitov

poníženia sa nikdy nezbaví. Údaje z diárov a z osobného spisu boli v rôznych policajných záznamoch,
vyhodnoteniach. Celá tá ujma sa ho dotkla aj z dôvodu, že bol sprístupnený aj jeho personálny spis, ktorý
obsahoval ešte citlivejšie osobné údaje ako samotné diáre, v ktorých prevažovali pracovné záznamy,
ale obsahovali aj súkromné poznámky. Pokiaľ ide o spôsob sanácie, žalobca je toho názoru, že všetky
žalované strany mali dostatok času, aby iným spôsobom, ako náhradou nemajetkovej ujmy sanovali

svoj neoprávnený zásah do jeho súkromia. Doteraz sa tak nestalo, dokonca príslušné policajné zložky
potom, ako ich oslovil, aby mu vrátili pracovné diáre, sa tvárili, že o ničom nevedia. S poukazom na
odstup času už v súčasnosti akákoľvek iná forma sanácie neoprávneného zásahu do jeho súkromia,okrem náhrady nemajetkovej ujmy, nemôže splniť svoj účel. Uplatnenú výšku náhrady nepovažoval za
prehnanú, skôr za miernu s poukazom na závažnosť zásahu do osobnostných práv.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a
uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo
k neoprávnenému zásahu a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach
chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, a ktoré

je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Zásah
do osobnostnej sféry žalobcu spočíval v tom, že mu boli odcudzené pracovné diáre a vyhotovená
fotokópia jeho osobného spisu. Nakoľko išlo o zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, za
ktorý boli zodpovední žalovaní ako právnické osoby solidárne, súd skúmal ako žalobca pociťoval a
prežíval nepriaznivý následok zásahu žalovaných. Súd mal za to , že išlo o závažný zásah a žalobca
objektívne vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku pociťoval

nepriaznivý následok zásahu žalovaných do svojich osobnostných práv. Súd dospel k záveru, že išlo
o vyššiu mieru vzniknutej nemajetkovej ujmy. Vyššia miera vzniknutej nemajetkovej ujmy vyplýva aj z
toho ako žalobca opísal svoje pocity ako sa cítil po tom, keď zistil, že mu boli odcudzené pracovné
diáre a taktiež i vyhotovená fotokópia osobného spisu. Súd mal za to, že suma 3 320,- eur, ktorá
predstavuje polovicu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná ako kompenzácia za tú ujmu,

ktorú vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobca utrpel. Vo zvyšku súd prvej
inštancie žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vo výroku, ktorým bol zaviazaný na plnenie vo vzťahu k
žalobcovi, podal včas odvolanie žalovaný 1/ a namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne

posúdenie veci. Uviedol, že v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, ako sa bez nariadenej prehliadky
mohli dostať diáre do vyšetrovacieho spisu, pričom nebolo zistené, ako jednotliví žalovaní porušili svoje
povinnosti, ako svojím konaním alebo nekonaním zasiahli do osobnostných práv žalobcu. Nejde pritom o
objektívnuzodpovednosť,niejezrejménazákladečohobolavyvodenázodpovednosťzaporušeniepráv
žalobcu vo vzťahu k žalovanému 1/. Je potrebné rozlišovať medzi konaním zamestnancov žalovaného

1/ a konaním samotného žalovaného 1/, pričom neexistuje žiadne nariadenie alebo rozhodnutie, ktorým
by žalovaným 1/ odňal akejkoľvek listiny z kancelárie žalobcu alebo vydal príkaz na takéto konanie alebo
porušil iné povinnosti. Aj keď z obsahu vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, ako boli diáre pripojené k
trestnému spisu, nie je možné prezumovať, že boli žalobcovi odcudzené alebo že by mu bola prehľadaná
kancelária. Nie je totiž vylúčené, že diáre predložil sám žalobca, prípadne, že diáre sa nachádzali inde

ako v kancelárii žalobcu a boli voľne prístupné, prípadne boli odcudzené alebo odňaté z iného miesta,
prípadne že boli odňaté treťou osobou. Aj by aj došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu odňatím
diárov z jeho dispozície, právo porušil ten, kto vecí osobnej povahy odcudzil. Súd iba prevzal tvrdenie
žalobcu o tom, že bola prehľadaná jeho kancelária a nároky priznal odvíjajúc sa od tejto fikcie, ale takéto
tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom tento fakt od počiatku popieral. Pracovný diár je

pritom osobitnou kancelársku pomôckou podľa § 52 zákona č. 385/2000 Z.z., nie je majetkom žalobca.
Ak žalobca pracovné pomôcky po ukončení roka nepotreboval, mal ich odovzdať žalovanému 1/, aby
zabezpečil ich zničenie. Pracovné prostriedky nesmie sudca využívať pre svoju osobnú potrebu. Ak si
žalobca do diára značil pojednávania, školenia, porady, nie je žalovanému 1/ zrejmé, ako mohlo dôjsť
k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Nie je zrejmé ani to, akú ujmu žalobca utrpel. Z výpovede

žalobcu súd ustálil jeho stres a poníženie z prehliadky kancelárie. Jednoznačne však nedošlo k použitiu
prejavov osobnej povahy v rozpore s § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy
je viazaná na porušenie práva žalobcu na nedotknuteľnosť súkromia a ochrany pred neoprávneným
zásahom do súkromného a rodinného života. Kanceláriu ako miesto výkonu práce nemožno stotožňovať
s ochranou súkromie na úrovni domovej prehliadky, pretože aj z hľadiska trestnoprávneho je rozdiel

medzi domovou prehliadkou a prehliadkou iných priestorov. Žalovaný 1/ nemá vedomosť o tom, že by na
strane žalobcu, ktorý od roku 2005 pôsobil ako sudca na vyššom vojenskom súde a v súčasnosti pôsobí
ako sudca a predseda senátu krajského súdu a predseda disciplinárneho senátu, došlo k zníženiu jeho
vážnosti v spoločnosti, resp. že by toto bolo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného 1/ alebo v
súvislosti s údajmi obsiahnutými v diároch alebo v osobnom spise. Súd konštatoval nároky vo vzťahu k

neoprávnenému zásahu do osobnostných práv spočívajúcom v odňatí pracovných diárov a vyhotovení
fotokópie osobného spisu, nie v neoprávnenej prehliadke kancelárie sudcu, zverejnení dokumentov
osobnej povahy a podobne. Samotné odňatie pracovných pomôcok a vyhotovenie fotokópie osobného
spisu, aj keby bolo bez súhlasu žalobcu, nie je spôsobilé privodiť zásah do osobnostných práv adosiahnuť intenzitu, aby bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti. Poukázal na to, že namietal premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože
žalobca uviedol, že o skutočnostiach sa dozvedel v konaní sp.zn. 15Ct/55/2003, teda uplynula trojročná

všeobecná a dvojročná objektívna premlčacia doba. K námietke premlčania sa súd prvej inštancie v
rozsudku nevyjadril. Z tohto dôvodu je rozsudok nepreskúmateľný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vo výroku, ktorým boli zaviazaní na plnenie vo vzťahu k

žalobcovi, podali včas odvolanie žalovaní 2/,3/ a namietali, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žaloba sa
zamieta v celom rozsahu alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že
podľa súdu zásah do osobnostnej sféry žalobcu spočíval v tom, že mu boli odcudzené pracovné diáre
a vyhotovená fotokópia jeho osobného spisu. V priebehu konania žalovaní 2/,3/ namietali, že údajné

odcudzenie diárov je len tvrdením alebo domnienkou žalobcu, ktorá v konaní preukázaná nebola. V
konaní nebolo zistené, že by tieto diáre získali priamo z pracoviska žalobcu pracovníci žalovaného 2/
a 3/, naopak z dôkazu predloženého žalobcom vyplýva, že diáre mali byť prílohou písomností, z ktorej
vyplýva, že podklady zabezpečovali Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a vedúca previerkovej
skupiny. Je zrejmé, že podklady nezabezpečovali pracovníci Ministerstva vnútra SR, a preto nie je daná

pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ alebo 3/. Nemožno preto jednoznačne ustáliť zodpovednosť
žalovaných 2/ a 3/ ako právnických osôb. Pokiaľ súd založil pasívnu vecnú legitimáciu na skutočnosti, že
mu žalovaný 2/ diáre vrátil, v konaní bolo namietané, že vrátenie diárov žalobcovi nepredstavuje žiaden
zásah do osobnostných práv žalobcu. S touto námietkou sa súd prvej inštancii žiadnym spôsobom
nevysporiadal. Žalovaní 2/,3/ taktiež namietali, že fotokópiu osobného spisu žalobcu nevyhotovili,

ktorá skutočnosť ani nebola spornou. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal
otázkou zodpovedného subjektu v tejto časti žaloby, iba automaticky založil pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaných2/,3/,beztoho,abyvodôvodneníuviedol,nazákladeakýchskutočností,dôkazovaprávnych
úvah dospel k tomuto záveru. Z odôvodnenia nevyplýva, či bolo preukázané samotné vyhotovenie
fotokópie osobného spisu žalobcu, kým, v akom období, ako bolo s fotokópiou nakladané atď. Taktiež sa

nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o solidárnej pasívnej vecnej legitimácii žalovaných
1/ až 3/. Poukázal na to, že pasívna vecná legitimácia v prípadoch ochrany osobnosti v súdnej praxi je
ustálenávtomzmysle,žesubjektomzodpovednostivtakýchtoprípadochnieještát.Vyplývatonapríklad
zrozsudkuNajvyššiehosúdu sp.zn. 3Cdo/201/2007zodňa30.07.2008,rozsudkuNajvyššiehosúduSR
sp.zn. 3Cdo/134/2007 zo dňa 28.02.2008, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/176/2012 zo dňa

26.09.2013. V tejto súvislosti poukázali aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 137/07 zo dňa
23.08.2007 podľa ktorého štátny orgán a štát sú odlišnými subjektmi práva, teda odlišnými právnickými
osobami. Bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne
legitimovaným) je štát. Túto výnimku zo zásady zodpovednosti za škodu však možno uplatniť len v
medziach pôsobnosti zákona o zodpovednosti štátu. Pokiaľ by sa žaloba mala právne posúdiť podľa

§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa všetkého by žaloba smerujúca proti štátu musela byť
zamietnutáprenedostatokjehovecnejpasívnejlegitimácie.Akneoprávnenýzásahdoosobnostifyzickej
osoby spôsobil niekto, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou na realizácii činnosti tejto
právnickej osoby alebo inej fyzickej osoby a zároveň je zistený miestny, časový a vecný vzťah k plnenie
činnosti tejto osoby, postihujú občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka samotnú

právnickú osobu alebo inú právnickú osobu podľa analógie § 420 v spojení s § 853 Občianskeho
zákonníka. Žalobca v konaní nepreukázal, kto, kedy a akým spôsobom diáre zabezpečil a nepreukázal,
že by takýto postup mal byť nezákonný. Nepreukázal, že by sa na tento postup nevzťahovala výluka
v podobe zásahu dovoleného zákonom a nepreukázal, či v tomto prípade došlo k excesu, vybočeniu
z plnenia zákonom stanovených povinností a zo strany koho k tomuto excesu došlo. Nepreukázal ani

kedy a v čom mal tento exces spočívať. Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení vyplýva spočíva na
žalobcovi. Žalobca nepreukázal ani opodstatnenosť nároku a ním uplatnenú výšku. Tvrdenia v žalobe
zostali len v rovine tvrdení, bez akýchkoľvek dôkazov. Žalobca nepreukázal existenciu nemajetkovej
ujmy, ani existenciu príčinnej súvislosti medzi ním tvrdenou nemajetkovou ujmou a údajným zásahom
do jeho osobnostných práv. V rozsudku absentuje zdôvodnenie, na základe akých skutočností a úvah

dospel súd prvej inštancii k záveru, že išlo o závažný zásah do jeho osobnostných práv a o vyššiu mieru
vzniknutej nemajetkovej ujmy. Súd iba poukázal na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého
následku, ktorý však nijako nekonkretizoval. Svoje odôvodnenie neoprel o žiadne preskúmateľné
dôkazy. Mali za to, že z vykonaného dokazovania nebol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu vznačnej miere, žalobca teda nepreukázal opodstatnenosť vzniku nároku a jeho výšku. Namietali, že
rozsudok súdu prvej je inštancie nedostatočne odôvodnený.

7. Žalovaní 2/,3/ sa k odvolaniu žalovaného 1/ písomne vyjadrili tak, že sa s ním stotožňujú a pripájajú sa
k nemu. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu.

8. Žalobca sa k odvolaniam žalovaných 1/,2/,3/ písomne nevyjadril.

9. Žalovaný 1/ ani žalobca sa písomne nevyjadrili k vyjadreniu žalovaných 2/,3/ ( bod 7).

10. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v
§ 470 ods. 1 CSP , ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy
platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.
11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Žalovaní v odvolaniach výslovne deklarovali odvolacie dôvody, spočívajúce v nesprávnych

skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP) a v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (žalovaní 2/,3/, nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku).

14. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998,

R2/2016) považovaná za tzv. inú vadu konania. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05).

15. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

16. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a ktorým bol
viazaný, pričom s ohľadom na obsah odvolaní žalovaných 1/ až 3/ i vyjadrení žalobcu, ( ktorí nenavrhli
dokazovanie doplniť o vykonanie konkrétnych dôkazov, resp. ho zopakovať), nevyvstala potreba, aby

sám dokazovanie zopakoval alebo doplnil (§ 383 CSP). V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP potom
nebolopotrebnénaprejednanie odvolania žalovaných1/až3/nariaďovaťpojednávanie,pretoženebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.18. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
časti zmeniť podľa § 388 CSP, pretože neexistujú dôvody na jeho potvrdenie alebo zrušenie.

19. Odvolací súd pritom v súlade s § 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému odchylnému
použitiuust.§13ods.1až3,§420ods.1,2Občianskehozákonníkavovzťahukprípadnémunedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ až 3/.

20. Žalovaný 1/ písomne uviedol, že poukazuje na dôvody, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, ako aj na

odôvodnenie odvolania žalovaných 2/,3/. Pri aplikácii § 420 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka musí byť
preukázané, že osoba konala v rámci činnosti právnickej osoby a bola touto osobou na takúto činnosť
použitá. V prípade zodpovednosti súdu sa jedná len o konanie v spojení s plnením povinnosti súdu,
nie na iný príkaz či svojvoľné konanie. Žalovaný 1/ nemôže zodpovedať za konanie zamestnanca alebo
sudcu, ak by nekonal pri výkone svojich povinností či konal svojvoľne. V prípade nebolo preukázané, že
by ktokoľvek nakladal s diármi v rámci pracovnej povinnosti či na príkaz orgánu správy súdov a žalobca

to ani netvrdil.

21. Žalovaní 2/,3/ sa písomne vyjadrili tak, že zotrvávajú na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a majú
za to, že nebolo preukázané, že by sa protiprávneho konania dopustili pracovníci žalovaných 2/,3/ alebo
iné osoby na ich príkaz ako ani samotní žalovaní ako právnické osoby. Z uvedeného vyplýva, že nie je

daná pasívna vecná legitimácia žalovaných v konaní.
22. Žalobca sa k výzve odvolacieho súdu a k vyjadreniam žalovaných písomne vyjadril tak, že otázku
pasívnejvecnejlegitimáciepovažujezavyriešenúodvolacímsúdom-uznesenímč.k.6Co/324/2015-426
zo dňa 27.04.2016, ktorý ustálil, že za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu zodpovedajú
žalovaní. Pri rešpektovaní princípu právnej istoty nemôže odvolací súd v rovnakej veci v roku 2016

zaujať jasný právny názor na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a pri nezmenenom skutkovom a
právnom stave veci v roku 2018 začať uvažovať o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných.
Krajský súd by mal byť viazaný vlastným právnym názorom o to viac, že nedošlo k žiadnym zmenám.
Žalované strany znášajú objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcuajjevichprávomocízistiť,ktorýpracovníkporušilsvojepovinnosti,konalprotiprávnespôsobom,

ktorý popísal žalobca v skutkových okolnostiach žaloby. Žalobca na takéto zisťovanie nemá žiadne
kompetencie. Cieľom zásady rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami
sporu. Pod takto definovanú rovnosť spadá nielen realizácia procesných oprávnení ale aj otázka
dôkazného bremena, ktoré je na účastníkov konania kladené, a ktoré nesmie byť neprimerané. Pokiaľ
ide o vyjadrenie žalovaných, títo len opakujú doterajšiu argumentáciu.

23. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti rozumie oprávnenie
alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu
svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia)
alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o

ktorých sa v konaní rozhoduje. Nie je rozhodujúce, či určitý subjekt sa cíti byť účastníkom konkrétneho
hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom skutočne i je. Preskúmavanie vecnej legitimácie,
či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, existencia tvrdenej
povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Súd skúma vecnú legitimáciu sám, z úradnej povinnosti, a to i bez

toho, aby to strany navrhli.

24. Súd prvej inštancie vychádzal z existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ až 3/, zrejme
(keďže v napadnutom rozsudku sa vecnej legitimácie strán nedotýka) na základe názoru vysloveného
odvolacím súdom v uznesení č.k. 6Co/324/2015- 426 zo dňa 27.04.2016, podľa ktorého pri posudzovaní

otázky, či ide o úkony právnickej osoby, prípadne exces konajúceho, je zásadne potrebné vychádzať z
toho,žedorámca činnostiprávnickej(fyzickej)osoby spadápredovšetkýmvýkonzamestnania,plnenie
služobných povinností a úloh vyplývajúcich z pracovného pomeru a úkony s tým priamo súvisiace,
príp. môže ísť o také iné činnosti ktorým nechýba miestny (priestorový) časový a vecný ( vnútorný,
účelový) vzťah k činnosti právnickej ( príp. fyzickej) osoby. O exces ide vtedy ak ide o činnosť pri ktorej

konajúci sledoval vlastné záujmy, či potreby, prípadne záujmy iných osôb. Z výsledkov vykonaného
dokazovania však nevyplýva záver, že vzhľadom na okolnosti veci ide o exces konajúceho, za ktorý
nie je zodpovedná právnická osoba. Nebolo totiž preukázané, že konajúci sledoval vlastné záujmy, ale
naopak diáre a osobný spis ( jeho fotokópie) boli predmetom činnosti polície, teda aj konajúce osobyvykonávali činnosť v rámci realizácie kompetencií polície a aj v prípade, ak na realizáciu boli prípadne
použité iné osoby, ide tiež o zásah a zodpovednosť právnickej osoby ( k tomu tiež NS SR 4Cdo 68/2014
zo dňa 26.11. 2015). Solidarita zodpovedností sa primárne uplatňuje pri zodpovednosti za škodu

spôsobenúviacerýmisubjektmi,ktorésavovzájomnompomereškodcovvyporiadajúpodľa svojejúčasti
na spôsobení škody, pričom právny režim ich solidárnej zodpovednosti sa uplatní bez ohľadu na právny
režim ich zodpovednosti, teda bez ohľadu , či ide o zodpovednosť subjektívnu alebo objektívu, špeciálnu
alebo všeobecnú. Niet dôvodu, aby sa tieto teoretickoprávne prístupy nevzťahovali aj na prípady, v
ktorých dôjde k ujme na osobných právach ( rozhodnutie NS SR zo dňa 11.2. 2016 sp. zn. 3Cdo

187/2013).

25. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

26. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka Občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne

upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

27. Podľa § 420 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená

pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

28. Na vznik občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu, spôsobenú neoprávneným zásahom
do osobnosti fyzickej osoby musia byť pritom v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka splnené zákonné

podmienky:
- existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúci v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite,
- neoprávnenosť tohto zásahu,
- príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou.

29. Čo sa týka existencie zásahu, stačí, ak ide o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu,
spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby (R 103/1967). Na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa tak nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie

1Cz 32/78 zo dňa 26.04.1978).

30. Za druhé, občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy len pri zásahu do
osobnosti fyzickej osoby, chránenej osobnostným právom, ktorý možno kvalifikovať ako neoprávnený.
Právny poriadok neobsahuje legálnu definíciu pojmu „neoprávnený zásah“, avšak súdna prax je v tomto

ohľade ustálená a vyvodzuje, že musí ísť o zásah od osobnosti fyzickej osoby, „ktorý je v rozpore s
objektívnym právom, teda právnym poriadkom. Neoprávnenosť každého zásahu do právom chránených
statkov, a teda aj zásahu do osobnosti fyzickej osoby tvorí objektívnu kategóriu predstavujúcu záporné
hodnotenie zásahu do osobnosti fyzickej osoby zo strany štátu. Túto objektívnu kategóriu treba odlišovať
od zavinenia ako subjektívnej kategórie“ ( viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo

3577/2006 zo dňa 31.01.2007, z ktorého pre blízkosť právnej úpravy možno vychádzať). Právo na
ochranu osobnosti môže byť pritom zasiahnuté aktívnym konaním zodpovedného subjektu, ale i jeho
pasívnym konaním (opomenutím).

31. Treťou podmienkou je príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou na osobnostnom

práve fyzickej osoby. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Občiansky zákonník na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti nevyžaduje zavinenie toho, kto sa neoprávneného zásahu dopustil, pretože
- na rozdiel od názoru žalovaného 1/ - občianskoprávna ochrana osobnosti je postavená (na rozdiel od
trestnoprávnej, administratívnoprávnej zodpovednosti) na objektívnom zodpovednostnom princípe.32. V súvislosti s uvedeným, s poukazom na potrebu riešenia otázky vecnej legitimácie v občianskom
sporovom konaní, je z povahy veci nutné zistiť a ustáliť subjekt, zodpovedný za neoprávnený zásah

do osobnosti fyzickej osoby, pričom je potrebné, s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
analogicky na vec aplikovať i ust. Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, samozrejme s
dôrazom na skutočnosť, že zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie osobnostného práva fyzickej
osoby je zodpovednosťou objektívnou. Za analogickej aplikácie § 420 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka,
ak bol neoprávnený zásah spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou alebo inou fyzickou

osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby alebo fyzickej osoby, postihuje v rámci tejto analógie
občianskoprávna sankcia podľa § 13 Občianskeho zákonníka samotnú právnickú osobu alebo fyzickú
osobu, pretože zásah sa pričíta len tejto právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Iná použitá osoba priamo
postihnutej fyzickej osobe nezodpovedá, ale zodpovedá len a výlučne právnickej osobe alebo fyzickej
osobe, ktorá ju pri svojej činnosti použila, v tzv. ich vnútornom vzťahu.

33. Vo výnimočnom prípade, ak by správanie použitej osoby bolo vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
nutné kvalifikovať ako exces (vybočenie) z realizácie činnosti právnickej osoby alebo fyzickej osoby, bola
by postihnutá občianskoprávnymi sankciami podľa § 13 Občianskeho zákonníka priamo táto použitá
osoba. Vybočením z rámca realizácie činnosti právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá na svoju činnosť
použije inú osobu, však nie je akékoľvek konanie použitej osoby. V zmysle ustálenej judikatúry z plnenia

úloh organizácie totiž nevybočuje taká činnosť použitej osoby, ktorej nechýba miestny, časový a vecný
(účelový) vzťah k plneniu úloh organizácie ( porovnaj napr. Rc 55/71). Naproti tomu sa ust. § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka neuplatní, ak konajúca osoba síce spôsobila škodu, resp. zasiahla do
osobnostných práv fyzickej osoby v rámci činnosti pre inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ale
svojim konaním sledovala výlučne uspokojenie vlastných osobných záujmov alebo záujmov tretej osoby.

34. Ak sa fyzická osoba ako žalobca domáha ochrany svojich práv na súde, všetky uvedené okolnosti
sú, predmetom dokazovania. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom (sporovom) konaní je
povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých
svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť

a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej
povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena.
Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav
tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v
súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad

pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav
dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze.
Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní
břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ teda

žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho
hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov
dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako už bolo
uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo
odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného

bremena žalobcom nemôže byť na ujmu.

35. V rozhodovanej veci žalobca v podanej žalobe tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv
zo strany žalovaných 1/ až 3/ došlo takým spôsobom, že v závere roku 2005 zistil, že mu medzi
odloženými pracovnými diármi chýbajú pracovné diáre z rokov 1997 a 1998 a následne ďalej zistil, že

tieto sa nachádzajú ako dôkazy v spise Prezídia policajného zboru, v ktorom sa nenachádzal príkaz
na domovú prehliadku. Pracovné diáre mu boli vrátené v roku 2007 so sprievodným listom KR PZ
ÚJKP Banská Bystrica. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva, že jeho kancelária nachádzajúca sa v
budove Okresného súdu Žilina bola prehľadaná bez príkazu na domovú prehliadku vydanú sudcom a
v jeho neprítomnosti; počas prehliadky mu z kancelárie boli odcudzené uvedené pracovné diáre pričom

existuje dôvodné podozrenie, že prehliadku vykonali a pracovné diáre odcudzili bližšie nešpecifikovaní
policajti alebo osoby pôsobiace na Okresnom súde Žilina alebo na Krajskom súdu v Žiline. Ďalej žalobca
zistil, že polícia disponovala aj s fotokópiou jeho osobného spisu, ktorú poskytol Krajský súd v Žiline.
Žalobca v konaní tvrdil, že k neoprávnenému zásahu do jeho súkromia došlo jednak odcudzenímjeho pracovných diárov pracovníkom niektorého zo žalovaných a ich odovzdaním polícii a jednak
nezákonnou manipuláciou s jeho osobným spisom niektorým z pracovníkov žalovaných.

36. Vo veci bolo vykonané dokazovanie, pričom výsledky tohto dokazovania nedali súdu podklad pre
prijatie jednoznačného záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti skutkových tvrdení žalobcu v žalobe,
ktoré žalovaní rozporovali, smerujúcich k posúdeniu pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/,2/.

37. V konaní bolo dokazovaním zistené, že pracovné diáre žalobcu z rokov 1997 a 1998 boli súčasťou

spisu Prezídia PZ SR Č.p.: PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000 a boli mu vrátené KR PZ ÚJKP Banská
Bystrica dňa 31.05.2007. V konaní nebolo zistené, akým konkrétnym spôsobom sa diáre dostali do
dispozície Prezídia PZ SR (kto ich predložil), pričom argumentácia žalobcu, že diáre poskytli polícii
pracovníci žalovaného 1/ alebo žalovaného 2/ (resp. pôvodne i žalovaného 4/) zostala len v rovine
jeho subjektívnych tvrdení. Napokon sám žalobca v žalobe uviedol, že „z písomných podaní policajných
orgánov nevyplýva, akým spôsobom získali pracovné diáre žalobcu z rokov 1997 a 1998 príslušné

policajné zložky.“. Z listín, predložených v konaní žalobcom, konkrétne z písomnosti č.p.PPZ-00143-9/
KFP-ÚOTČ-2000 (č.l. 6) zo dňa 24.01.2001 vyhotovenej Úradom organizovanej trestnej činnosti
Bratislava a č.p. SLV-57-15/PS-S-2004 zo dňa 26.01.2007 vyhotovenej MV SR vyplýva len, že diáre
( i osobný spis žalobcu) boli dňa 24.01.2001 zaslané Úradom organizovanej trestnej činnosti Bratislava
adresátovi- Krajskému úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica spolu s ďalšími dokumentmi vo forme

prílohy, o ktorej Úrad organizovanej trestnej činnosti Bratislava v písomnosti zo dňa 24.01.2001 prehlásil,
že ide o „dôkazový materiál, ktorý Ministerstvo spravodlivosti SR doplnilo z podkladov Okresného súdu
Žilina, Krajského súdu Žilina a vedúcej previerkovej skupiny na OS Žilina v dňoch 8.-12.11.1999“.Z
uvedeného taktiež nie je možné bez pochybností vyvodiť, kto a akým spôsobom zabezpečil namietané
diáre žalobcu a doložil ich do predmetného spisu. Je pravdou, že zodpovednosť za zásah do

osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zodpovednosťou objektívnou, a teda
žalobca nie je povinný zistiť a preukázať, ktorého konkrétneho pracovníka či inú osobu právnická osoba
pri svojej činnosti použila, avšak ani objektívna zodpovednosť nemôže byť bezbrehá a žalobca musí
tvrdiť a následne preukázať, že práve tá- ktorá právnická osoba reálne vykonala neoprávnený zásah
do jeho osobnostných práv (hoci prostredníctvom v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka použitej,

žalobcovi neznámej fyzickej osoby).

38. V konaní však nebolo žiadnym dôkazom preukázané základné skutkové tvrdenie žalobcu, že
uchovával pracovné diáre v rokov 1997 a 1998 vo svojej kancelárii v budove žalovaného 1/ a
nebol ustálený ani približný čas, kedy mu tieto diáre podľa jeho tvrdení mali byť odcudzené.

Taktiež z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by v kancelárii žalobcu vôbec niekedy došlo k
vykonaniu žalobcom tvrdenej domovej či inej prehliadky v zmysle trestnoprávnych procesných predpisov
pracovníkmi žalovaného 1/ alebo 2/ alebo iným štátnym zamestnancom, resp. že by žalovaný 1/ umožnil
vykonanie takej prehliadky iným osobám alebo že by do jeho kancelárie vstúpili neoprávnene tretie
osoby a kedy sa tak malo stať. Nie je potom možné vylúčiť, že diáre sa v kancelárii žalobcu vôbec

nenachádzali, resp. i v prípade, že diáre sa skutočne nachádzali v kancelárii žalobcu (čo však v konaní
preukázané nebolo), nakladať s nimi mohla i tretia osoba, ktorej konanie nemalo žiadny vecný, časový
či miestny súvis s činnosťou žalovaného 1/, žalovaného 2/, resp. vôbec štátu ako žalovaného 3/, za
ktoré konanie žalovaní ani pri objektívnej zodpovednosti nemôžu zodpovedať ( a v tomto smere sa
odvolací súd odklonil od skôr vysloveného názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 6Co/324/2015 -

426 z 27.04.2016). Podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že žalobca sa, pokiaľ ide o jeho skutkové
tvrdenia ohľadom odcudzenia pracovných diárov vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, dostal do dôkaznej núdze
a nepreukázal, že by žalovaný 1/ , jeho zamestnanci alebo iné žalovaným 1/ použité osoby, odcudzili
diáre žalobcu za roky 1997 a 1998 z jeho kancelárie v budove Okresného súdu Žilina; nepreukázal,
že by žalovaný 2/ , jeho zamestnanci alebo iné žalovaným 2/ použité osoby, odcudzili diáre žalobcu

za roky 1997 a 1998 z jeho kancelárie v budove Okresného súdu Žilina (resp. akákoľvek iná osoba)
podľa § 420 Občianskeho zákonníka odcudzila diáre žalobcu za roky 1997 a 1998 z jeho kancelárie
v budove Okresného súdu Žilina. Žalobca tak v konaní nepreukázal, že by práve žalovaní 1/,2/ boli
nositeľmi objektívnej zodpovednosti za ním tvrdený zásah do osobnosti žalobcu. Je pravdou, že diáre ( i
osobný spis) boli následne predmetom činnosti polície, ktorej činnosť spadá do kompetencií Slovenskej

republiky, resp. Ministerstva vnútra SR alebo iných štátnych orgánov, avšak následný spôsob a forma
použitia diárov a spisu políciou nebol predmetom tohto súdneho konania, keď žalobca v žalobe skutkovo
vymedzil ako neoprávnený zásah do jeho osobnostných len a práve odcudzenie pracovných diárov za
rok 1997 a 1998 z jeho kancelárie v budove žalovaného 1/ (žaloba i výsluch žalobcu dňa 10.09.2009).39. Pokiaľ ide o vyhotovenie kópie osobného spisu žalobcu a manipuláciu s ním, žalobca upresnil pri
svojom výsluchu dňa 10.09.2009, že konkrétny neoprávnený zásah do jeho osobnosti spočíva v tom, že

sa nedozvedel a nebol mu predložený žiaden zákonný dôvod, prečo bola kópia jeho spisu postúpená
orgánom polície, pričom údaje v spise uvádzané, sú chránené zákonom. Odvolací súd k uvedenému
udáva, že niektoré zásahy, zdanlivo sa javiace ako neprípustne zasahujúce do osobnostných práv,
nie sú neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, ak existujú
okolnostivylučujúcejehoneoprávnenosť.Jednouztakýchokolnostíjeajvýkonzozákonavyplývajúceho

práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri
ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším)
záujmom, ktorému sa priznáva prednosť ( rozhodnutie Naj vyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo/201/2007 zo dňa 30.07.2008). Neoprávnenosť je spravidla vylúčená aj v prípade zásahu do práva
na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí
daných platnými predpismi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí, publikovanom pod č. R 36/ 2009 uviedol, že

ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom
predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných
práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že nebolo vydané dôvodne. V súdenej
veci žalovaný 1/ ako osobný úrad žalobcu ku dňu 24.01.2001 (kedy bol osobný spis žalobcu postúpený
Úradom organizovanej trestnej činnosti Bratislava adresátovi- Krajskému úradu vyšetrovania PZ Banská

Bystrica) bol podľa § 25 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich oprávnený postúpiť
osobný spis žalobcu inému súdu alebo ústrednému orgánu štátnej správy, s čím mal žalobca právo sa
oboznámiť, rovnako ako s dôvodmi jeho postúpenia. Zákon však žalovanému 1/ neukladal povinnosť
tieto skutočnosti žalobcovi iniciatívne oznámiť, a teda jeho postup v zmysle vyššie uvedeného nemožno
označiťzaneoprávnenýzásahdoosobnostnýchprávžalobcu.Pokiaľideožalovaného2/,žiadenprávny

predpis mu neukladá povinnosť informovať žalobcu o tom, že osobný úrad žalobcu mu postúpil kópiu
osobného spisu, a teda ani vo vzťahu k nemu nemožno konštatovať žalobcom tvrdený neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcu.

40. Pokiaľ ide o žalovaného 3/, t.j. Slovenskú republiku, odvolací súd zdôrazňuje, že tak, ako je

uvedené vyššie, na posúdenie otázky subjektu zodpovedného za tvrdený neoprávnený zásah, niet
v zmysle súdnej praxe dôvod analogicky (§ 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka) neaplikovať ust. §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa zodpovednosti za škodu. Z uvedeného zákonného
ustanovenia treba vyvodiť, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil a v prípade škody spôsobenej
právnickou osobou ide i o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila. Z

tejto zásady však existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky v prípadoch výslovne uvedených
v samotnom Občianskom zákonníku ( § 422 a 427 ) alebo v iných zákonoch, napr. v zákone č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1, v ktorom je vyjadrené, že za škodu spôsobenú
niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. To znamená, že bez ohľadu

na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za
škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. Vzhľadom na to, že platná
právna úprava však dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka ) a právom na náhradu škody (§
420 a nasl. Občianskeho zákonníka), medzi ktorými právnymi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť

(právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy; právo na náhradu
škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá
absolútnu, ale len relatívnu povahu), uvedené neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti
iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka ) a pôvodcom tvrdeného zásahu

je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k
zásahu do osobnosti, čo je práve daný prípad. Pokiaľ sa žaloba žalobcu má právne posúdiť podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to
napokon žiada žalobca od počiatku), žaloba smerujúca proti štátu s nárokom na náhradu nemajetkovej
ujmy založenej na porušení jeho osobnostných práv postupom konkrétnych štátnych orgánov, musí byť

zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie (viď uznesenie Ústavného súdu sp.zn. I.
ÚS 137/2007 zo dňa 23.08.2007, reflektované súdnou praxou napr.
v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/176/2015 zo dňa 26.09.2013, rozsudku Krajského súdu
v Trnave sp.zn. 10Co/85/2015 zo dňa 17.02.2016 a iné). Uvedená judikatúra je potom základom záveruodvolacieho súdu o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 3/ v konaní a dôvodom odklonu
od skôr vysloveného názoru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 6Co/324/2015 - 426 z 27.04.2016.

41. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že pri rešpektovaní princípu právnej istoty nemôže odvolací súd
v rovnakej veci zaujať právny názor na pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a pri nezmenenom
skutkovom a právnom stave neskôr začať uvažovať o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaných, pretože by mal byť viazaný vlastným právnym názorom o to viac, že nedošlo k žiadnym
zmenám, odvolací súd podotýka, že vo všeobecnosti možno konštatovať, že pre odvolací súd nevyplýva

zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku (rovnako ako predtým z Občianskeho súdneho
poriadku) viazanosť jeho vlastným právnym názorom. Odvolací súd teda svoj skorší záväzný právny
názor môže aj zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v
rozporesprocesnýmipredpismi,aksvojpredchádzajúcivovecivyslovenýprávnynázorzmení.Odvolací
súd by ale mal v takomto prípade zmenu svojho právneho názoru vo svojom novom rozhodnutí
riadne odôvodniť (viď napr. uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/172/2016 zo dňa 31.10.2017). V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR publikovanú v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v zmysle ktorej Občiansky súdny poriadok (rovnako ako aktuálne
účinný Civilný procesný poriadok) nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý
pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu
rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania. Podporne, s poukazom na blízkosť právnej

úpravy odvolacieho konania v Českej republike (Občanský soudní řád), Najvyšší súd Českej republiky
v rozsudku sp. zn. 22Cdo/1349/2006 zo dňa 03.05.2007 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd
prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je
vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Bolo by potom v rozpore s účelom civilného sporového konania,

ak by odvolací súd v dôsledku svojho vlastného skôr vysloveného právneho názoru musel rozhodnúť
rovnako, hoci by bol presvedčený o nezlúčiteľnosti takého rozhodnutia so zákonom (podporne viď napr.
uznesenie Najvyššieho súdu ČR, publikované pod č. Rc/80/2008).

42. Na základe všetkých uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno tom smere, že práve žalovaným 1/ až 3/ svedčí pasívna vecnej legitimácia v konaní,
a teda žaloba nebola dôvodná v celom rozsahu. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.

43. Odvolací súd rozhodol o trovách prvostupňového i odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovaným 1/ až 3/, ktorí boli v
prvoinštančnom i v odvolacom konaní úspešní v celom rozsahu.

44. O výške náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania žalovaných rozhodne v súlade s § 262
ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).