Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316213128
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316213128.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: O. X., narodený
X.X.XXXX, bytom V. XXXX/XX, P., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO 35 792 752,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., IČO 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o neplatnosť právnych úkonov
a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15Csp/20/2016-134 zo dňa
21.9.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku VIII.

o d m i e t a.

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., VII. p o t v r d z u j
e, vo výrokoch IV., V., VI., IX. r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy
(iných príjmov) dlžníka č. 8500116643 uzatvorená medzi žalovaným a žalobcom ako dlžníkom dňa
27.5.2015 je neplatná, výrokom II. určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č.

8500116635uzatvorenámedzižalovanýmažalobcomakodlžníkomdňa27.5.2015jeneplatná,výrokom
III. určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500083400 uzatvorená medzi
žalovaným a žalobcom ako dlžníkom dňa 6.10.2014 je neplatná, výrokom IV. určil, že Spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva č. 8500116643 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako
dlžníkom dňa 27.5.2015 je neplatná, výrokom V. určil, že Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č.
8500116635 uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 27.5.2015 je
neplatná, výrokom VI. určil, že Rozhodcovská zmluva č. 8500083400 uzatvorená medzi žalovaným ako

veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa 6.10.2014 je neplatná, výrokom VII. určil, že Spotrebiteľské
úvery poskytnuté žalovaným ako veriteľom žalobcovi ako dlžníkovi na základe zmlúv o revolvingovom
úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a č. 8500083400 zo dňa
6.10.2014súposkytnutébezúrokovapoplatkov,výrokomVIII.vozvyšnejčastižalobuzamietol,výrokom
IX. nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. nepriznáva.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm.

a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c), f), g), i), j), k), m), n), o), y), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), r), s), t), ods.
5, ods. 6, ods. 7, § 39 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.3.Súdprvejinštancievychádzalzoskutkovýchzistení,žežalobcaakospotrebiteľuzatvorilsožalovaným
ako dodávateľom tri Zmluvy o revolvingovom úvere a to zmluvu č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015,

zmluvu č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, na základe ktorých bol
žalobcovi poskytnutý úver. V prvom prípade išlo o sumu vo výške 1.350 eur (splácanie 42 mesiacov
prostredníctvom splátok vo výške 42,29 Eur mesačne, RPMN 25,12%, ročná úroková sadzba 17,40%,
odplata za poskytnutie služby podľa Dohody o poskytovaní služby 0 Eur), v druhom prípade išlo o sumu
vovýške1.350eur(splácanie42mesiacovprostredníctvomsplátokvovýške42,29Eurmesačne,RPMN

25,12%, ročná úroková sadzba 17,40%, odplata za poskytnutie služby podľa Dohody o poskytovaní
služby 0 Eur) a v treťom prípade išlo o sumu 1.350 eur (RPMN 26,09%, ročná úroková sadzba 18,08%,
odplata za poskytnutie služby podľa Dohody o poskytovaní služby 0 Eur). Súčasťou zmlúv bola Dohoda
o zrážkach zo mzdy, ako aj Rozhodcovské zmluvy. Na základe uvedených právnych úkonov si žalovaný
zabezpečilplneniesvojejpohľadávky,akoajmožnosťriešiťprípadnevzniknutésporynarozhodcovskom
súde. Úhrady, ktoré žalobca uskutočnil, boli realizované buď ako vklady do banky alebo prostredníctvom

poštových poukážok, prípadne zrážkami zo mzdy, k realizácii ktorých žalovaný pristúpil na základe
Dohody o zrážkach.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že strany sporu uzavretím zmlúv o revolvingovom úvere
založili spotrebiteľské právne vzťahy, na ktoré treba aplikovať právny režim zákona č. 129/2010 Z. z. a

ust. § 52 i nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie hodnotil úver poskytnutý podľa označených
zmlúv za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže neobsahuje
obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., a to výšku splátok istiny,
úrokov, poplatkov, ktoré mal žalobca žalovanému zaplatiť. Zmluva obsahuje len počet splátok, keď z
toho údaja nie je zrejmá skladba splátky, t. j. aká suma je započítaná na istinu, aká na úroky, prípadne

na iné poplatky.
Dohody o zrážkach zo mzdy neboli so žalobcom ako spotrebiteľom osobitne, individuálne dojednané,
jednalo sa o vopred pripravené a naformulované ustanovenia zmlúv o spotrebiteľských úveroch
revolvingového typu, ktorých súčasťou boli aj dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca ako spotrebiteľ
nemal možnosť sa dostatočne oboznámiť aj s ostatnými podkladmi a tak prejaviť svoju slobodnú vôľu

ohľadom dohôd o zrážkach zo mzdy. Zabezpečenie záväzku vopred uzavretou dohodou o zrážkach
zo mzdy je neprimeranou požiadavkou veriteľa - žalovaného, keď viacnásobne a bez akéhokoľvek
obmedzenia chce disponovať s príjmom dlžníka. Veriteľ (žalovaný) výšku dlhu sám diktuje, a to bez
akéhokoľvek odsúhlasenia súdom. Napriek tomu, že neexistuje žiadne rozhodnutie súdu, ktoré by mu
uložilo povinnosť plniť, vykonávajú sa zrážky zo mzdy a dlžník (žalobca) nemá možnosť ich priamo

zastaviť. Súd prvej inštancie preto určil, že dohody o zrážkach zo mzdy sú neplatné.
Neprijateľnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka vo forme rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovské
zmluvy vo formulárovej podobe vyhotovil žalovaný - dodávateľ služby, veriteľ, ide o jednostranné
nastavenie podmienok, ktoré druhá - slabšia zmluvná strana, dlžník, spotrebiteľ (žalobca) ani nemohol
ovplyvniť. Žalovaný od počiatku sledoval v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej zmluvy to, aby v

prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde. Súd prvej inštancie v
konaní nemal preukázané, že by žalovaný nejakým spôsobom poučil žalobcu o význame a priebehu
rozhodcovského konania, aký význam má jeho výsledok a rovnako tak ani o štatúte rozhodcovského
súdu. Preto aj v týchto prípadoch súd prvej inštancie určil, že rozhodcovské zmluvy sú neplatné.

5. Súd prvej inštancie žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov
konania, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že napriek skutočnosti,

že vo veci predložil vyjadrenie k podanej žalobe, súd prvej inštancie sa pri stotožnení so žalobou
žiadnym spôsobom nevyporiadal s vyjadrením žalovaného. Súd prvej inštancie v rozsudku ohľadne
určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy uviedol, že dohoda o zrážkach zo mzdy má umožňovať
obchádzať únijné právo. Ak je tomu tak, potom je z rozsudku nepreskúmateľné, o ktoré priamo
vykonateľné ustanovenie únijného práva vôbec svoje rozhodnutie opiera a teda aké ustanovenie sa

má obchádzať. Zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorý sa mení a dopĺňa aj zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, boli zavedené podmienky, po splnení ktorých je uzavretie dohody o zrážkach
zo mzdy prípustné aj pre spotrebiteľské vzťahy. Tieto podmienky v prípade dohôd o zrážkach zo
mzdy dodržané boli. Zákonom č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa aj zákon č. 129/2010Z. z. o spotrebiteľských úveroch, bolo výslovne uvedené (§ 9 ods. 13), že dohoda o zrážkach zo
mzdy je jedným z troch prijateľných a povolených spôsobov zabezpečenia záväzkov zo spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. Napriek platnému právnemu stavu v čase uzavretia dohôd o zrážkach zo mzdy medzi

sporovými stranami, súd prvej inštancie sa nezaoberal obsahom ani jednotlivých dohôd a ani právnou
úpravou týkajúcou sa dohôd o zrážkach zo mzdy. Rozsudok neobsahuje žiadne dokázané dôvody, v
zmysle ktorých by uzavreté rozhodcovské zmluvy mali spôsobovať nerovnováhu. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie je nepreskúmateľné, pretože okrem paušálneho konštatovania o neprijateľnosti súd
prvej inštancie neuviedol nič, čo by vyplynulo z dokazovania, aké skutkové závery prijal a ako ich

právne posúdil. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva číslo 850011643 a spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva číslo 850011635 boli uzavreté v súlade so zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní. Tento zákon a rovnako ani znenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
účinné od 1.1.2015 súd prvej inštancie pri rozhodovaní nepoužil. Spotrebiteľské rozhodcovské zmluvy
sú uzatvorené v súlade s osobitným zákonom, ktorým je zákon č. 335/2014 Z. z., pričom závery súdu
prvej inštancie odporujú uvedeným zákonným ustanoveniam. Žalovaný napáda výrok súdu o určení,

že zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 8500116643 zo dňa 27.5.2015, číslo 8500116635 zo dňa
27.5. 2015 a číslo 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú bezúročné a bez poplatkov, keďže dôvod, ktorý
uviedol súd prvej inštancie je v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z., so smernicou 2008/48/ES a s
rozhodnutím SD EÚ vo veci C-42/15. Ani smernica 2008/4//ES a ani zákon č. 129/2010 Z. z. nezakotvujú
žiadne právo na rozpis splátky v zmluve. Spotrebiteľ má právo vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku (§

9 ods. 5), čo zodpovedá jeho právu vyplývajúcemu z článku 10 odstavec 2 písmeno i) smernice. Ani
konštrukcia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nie je založená na tom, že sa upravuje právo
spotrebiteľa na rozpis splátky priamo v zmluve. Súdny dvor EÚ vo veci C -42/ 15 uviedol: Článok 10
ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej

tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Ďalej uviedol, že konanie vo veci C-42/15 nebolo konaním o
porušení členského štátu implementovať smernicu, išlo o konanie smerujúce k tomu, ako vykladať
právny poriadok (t. j. únijné právo a v rámci prípustných výkladových možností a metód vo vzťahu k

vnútroštátnemu právu). Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje smernici a je jej porušením,
postupovalvrozporesozákonom,nerešpektovalanipovinnosťsúladnéhovýkladuvnútroštátnehopráva
súnijnýmprávomvzmysleZmluvyofungovaníeurópskejúnieadospelknesprávnemuzáveruovýklade
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že žalobu zamietne alebo vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

7. Žalobca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379Civilnéhosporovéhoporiadku)a

dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného
sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods.

3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že je potrebné odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výroku VIII. odmietnuť, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., VII.
potvrdiť a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., V., VI, IX. zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.10. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že
právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech.
Kedy je rozhodnutie vydané v neprospech strany, je už ponechané na výklad súdu. Rozhodujúcim

meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech odvolateľa, bude porovnanie petitu žaloby s
výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane
spôsobená aj len nepatrná ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne
presvedčenie strany, že jej bola ujma spôsobená.

11. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, tu citované ustanovenie § 359
Civilného sporového poriadku, za to, že na strane žalovaného výrokom VIII. rozsudku súdu prvej
inštancie nevznikla a ani nemohla vzniknúť žiadna, teda ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne
zistiteľná. Takýto záver vyplýva z toho, že výrokom VIII. súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku
(v časti určenia, že ustanovenia článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo
dňa 27.5.2015, č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015, č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú ako neprijateľné

zmluvné podmienky neplatné) zamietol, teda v tejto časti požiadavky uplatnenej žalobou bol žalovaný
úspešný, resp. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VIII. bol vydaný v jej prospech. Takéto odvolanie
bolopodanéneoprávnenouosobou,tedažalovanýbolosobou,ktorávdôsledkučiastočnéhozamietnutia
žaloby žalobcu zaznamenal v konaní čiastočný procesný úspech, takýmto vyhovujúcim rozhodnutím
neutrpel žiadnu ujmu na právach a nebola mu uložená žiadna povinnosť.

12. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolanie proti výroku VIII. rozsudku súdu prvej inštancie
v danom prípade podala neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalovaného proti zamietajúcemu
výroku VIII. rozsudku súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 386 písm. b) Civilného sporového
poriadku odmietol.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu tak zostali vyhovujúce výroky I., II., III., IV., V., VI., VII. a
výrok IX. o nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie.

14. Podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov)

dlžníkač.8500116643zodňa27.5.2015,ktorátvoríneoddeliteľnúsúčasťZmluvyorevolvingovomúvere
č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116635 zo
dňa 27.5.2015, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa
27.5.2015, Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, ktorá
tvoríneoddeliteľnúsúčasťZmluvyorevolvingovomúvereč.8500083400zodňa27.5.2015,Ustanovenie

článku8,bod8.1Zmluvyorevolvingovomúvereč.8500116635zodňa27.5.2015,Ustanoveniečlánku8,
bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1
Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č.
8500116643 zo dňa 27.5.2015, Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015,

ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015,
Rozhodcovská zmluva č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014, sú ako neprijateľné zmluvné podmienky
Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Zmluvy o revolvingovom úvere č.
8500116635 zo dňa 27.5.2015 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú

neplatné a určenia, že úvery vyplývajúce zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo dňa
27.5.2015,zoZmluvyorevolvingovomúvereč.8500116635zodňa27.5.2015aZmluvyorevolvingovom
úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 sú bez úrokov a poplatkov. Súd prvej inštancie žalobe okrem
požiadavky na určenie, že Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116635
zo dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500116643 zo

dňa 27.5.2015, Ustanovenie článku 8, bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa
6.10.2014 sú neplatné, vyhovel. Žalovaný nesúhlasil s posúdením veci súdom prvej inštancie z dôvodu,
že žiadny rozpor dohody o zrážkach zo mzdy s právom Európskej únie nebol v konaní dokázaný a
všetky dohody o zrážkach zo mzdy boli uzatvorené v súlade s ust. § 5a ods. 1 písm. a) zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne dokázané

dôvody, v zmysle ktorých by uzavreté rozhodcovské zmluvy mohli spôsobovať nerovnováhu a súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nepoužil zákon č. 335/2014 Z.
z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.
Ďalej žalovaný nesúhlasil s vyslovením bezúročnosti a bezpoplatkovosti revolvingových úveroch spoukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EX z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a na rozsudok Súdneho dvora EÚ
číslo C - 42/15 zo dňa 9.11.2016. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom

odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil
uplatnený nárok.

15. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy skutočnosť, že právny vzťah strán sporu, ktorý bol
založený Zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500116643 zo dňa 27.5.2018,
Zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500116635 zo dňa 27.5.2018 a Zmluvou o
revolvingovom úvere č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014 (ďalej aj „zmluvy o revolvingovom úvere“), je
potrebné posudzovať podľa predpisov občianskeho práva. V súdenom spore sa totiž sa jedná o vzťah
spotrebiteľský, keďže zmluvy o revolvingovom úvere spĺňajú definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy

označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa, ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a dodávateľa, ktorý
je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka). Rovnako správne súd prvej
inštancie posúdil zmluvy o revolvingovom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2),
keďže žalovaný ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalobcovi, ktorý nekonal
v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie
spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluvách o revolvingovom úvere. Spotrebiteľská

zmluvanesmieobsahovaťustanovenia,ktoréspôsobujúznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak
tietosúneplatné.Okremtohovpochybnostiachoobsahuspotrebiteľskýchzmlúvplatívýklad,ktorýjepre
spotrebiteľa priaznivejší. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat
lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských

úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou
úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch.

16. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -

"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

17. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetných spotrebiteľských úverov s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm.
b) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmlúv o revolvingových úveroch, ktoré

podrobil kontrole, že v nich nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

revolvingových úveroch uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.

18. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť

právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravyspotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany

tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom

informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej
forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý
nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

19. Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení
§ 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí
ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené
v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských

úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia
ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného
zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej
formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné
obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná

vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým
náležitostiam,ktorésúvymenovanévustanovení§9ods.2citovanéhozákonaazároveňajvustanovení
§ 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie

je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

20. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spočívajúcej v uvedení výšky splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, prípadne poradia, ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie
poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité,
akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie
poplatky, teda i na odplatu žalovaného. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky.

Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet
a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov.
rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny,
úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti

označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu
(pravidiel) jej zmeny.

21. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvy o revolvingovom úvere
neobsahujú výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky

priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo
v zmluve o spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti - splátku istiny,
splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií
pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne

vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu
a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z
týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkýmirelevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe
úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané

informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ
môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou
logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená
mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške).
Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol

naplnený. Zákonom požadované uvedenie výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok
splátky úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj
nároky, na ktoré nemá právo a jeho účelom je zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu
splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola
zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho

nesplateného úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky mesačnej splátky so súčasným
rozlíšením jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár
povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

22. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť ani vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia

splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť

sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov. Cieľom rozčlenenia splátok bolo
informovanie spotrebiteľov o nákladovosti úveru za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a
poplatkov, ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

23. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia

bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové
náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalovaného v uzatvorených zmluvách o revolvingovom úvere
jednoznačne a zrozumiteľne uviesť výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie,
v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Tento údaj sa však v predmetných zmluvách

o revolvingovom úvere nenachádza.

24. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetné zmluvy o
revolvingovom úvere sú uzavreté medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že majú podobu štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ

spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Nemali by byť tiež pochybnosti, že
za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou
zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v
ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou
normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalovaného obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne

vyžadované údaje neakceptovateľná.

25. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorý žalovaný nesúhlasil
s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zmluvy o revolvingovom úvere neobsahujú povinnú
náležitosť, a to údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov s poukazom na rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára
Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS (ďalej aj „smernica“). Žalovaný zdôrazňoval, že ani smernica, ani zákon o spotrebiteľských úveroch
nezakotvujú žiadne právo na rozpis splátky v zmluve a spotrebiteľ má právo vyžiadať si amortizačnú

tabuľku. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej smernice má zmluva o úvere obsahovať výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Zákono spotrebiteľských úveroch však ide jednoznačne svojou úpravou nad rámec smernice a vyjadruje
požiadavku rozčlenenia splátky.

26. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a
výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade sa
nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

27. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak,
že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne

právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od
požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a
celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch existuje rozsiahla prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za
bezúročný a bez poplatkov v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje uvedenú náležitosť. Ak by slovenský

zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako
používa smernica.

28. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.

V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

29. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

30. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona.

Vnútroštátnesúdytakmusiaskúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladať
eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný
výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by išlo o výklad contra
legem). V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa
smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku,

nesmiesajednaťovýkladcontralegemanesmúbyťporušenévšeobecnéprávnezásady,najmäzásada
právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako
„stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra

slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý
uvádzal žalovaný nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v
časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici aninepriamy účinok. Takýto výklad vnútroštátneho zákona by bol výkladom práva contra legem a v podstate
by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak
jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

31. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu, avšak nepochybne
nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Podľa

dôvodovej správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca mal pri návrhu
úpravy ustanovenia § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si
vedomý, aký zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo
informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi
podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere“. Do „konfliktu“ sa uvedený zákon so
smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia
splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v
akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

32. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej
úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

33. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol naplnený, ale keďže zákonodarca
postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne (po označenom rozsudku vo
veci C-42/15) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017

Z. z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne
písm. k)) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k
tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku vo veci C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec
podmienok stanovených smernicou.

34. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonomč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnej

rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 4 ods. 2 písm.
i)) s jej právnou úpravou podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30. apríla 2018 (§ 9 ods. 2
písm. k)), vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov),
ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa

zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky (v ustanovení § 4 ods. 2
písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení

účinnom od 1.1.2008), vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch

len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o
spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámeniao oprave chyby č. 299/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o
spotrebiteľských úveroch) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice.

35. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákonom o spotrebiteľských
úveroch (do 30.4.2018 a od 1.5.2018) nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského
súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

36. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,
ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre

súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

37. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalovaným žalobcovi v zmysle zmlúv o

revolvingových úveroch podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

38. Ďalej žalovaný odvolaní namietal, že v prípade Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka
č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500116635

zo dňa 27.5.2015, Dohody o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500083400 zo dňa 6.10.2014
(ďalej aj „dohody o zrážkach zo mzdy“) boli dodržané osobitné podmienky pre uzatvorenie dohody o
zrážkach zo mzdy podľa zákona č. 250/2007 Z. z..

39. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval relevantnosť dohôd o zrážkach zo mzdy,

ktoré boli uzatvorené medzi stranami. Bez pochybností možno konštatovať, že dohody o zrážkach
zo mzdy majú spotrebiteľský charakter, keďže takýto charakter majú aj zmluvy o revolvingovom
úvere, na základe ktorých žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi peňažné prostriedky
ako úver. Správne preto súd prvej inštancie v zmysle požiadavky žalobcu podrobil súdnej kontrole
zmluvné podmienky majúce charakter podmienok potenciálne spôsobilých vytvoriť značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nemali by byť totiž žiadne
pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je v kontraktačnom procese slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu
neinformovanosti, resp. vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu v zmysle vlastných predstáv
o podmienkach zmluvy, ktorá bola naformulovaná dodávateľom vopred. Zmluvy o revolvingovom úvere,
ktoré strany uzatvorili, spĺňajú charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy a ak v súvislosti s uzatvorením

zmlúv o revolvingovom o úvere boli uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným dohody o zrážkach zo
mzdy, je náležitým zaoberať sa tým, či dohody o zrážkach zo mzdy, na základe ktorých by sa do
dispozičnej sféry žalovaného mohlo dostať aj plnenie z neprijateľnej zmluvnej úverovej podmienky,
sú v konkrétnom prípade platnými právnymi úkonom. Posúdenie každého nároku je totiž vecou
individuálnych skutkových zistení.

40.Inštitútdohodyozrážkachzomzdyjelegitímnymprostriedkomaakneexistujehocilenpotencionálne
riziko vymoženia nezákonného, či inak nečestného plnenia, je tento inštitút prípustným prostriedkom,
ktorýumožňujesobídenímsúdnehoprocesusiahnuťnamajetokdlžníka.Akvšakexistuječoilenhrozba
vymoženia nečestného plnenia, je dôvod chrániť spotrebiteľa pred hroziacim rizikom. Spotrebiteľovi je

nevyhnutné poskytnúť ochranu najmä, ak existuje nebezpečenstvo, že sa v eurokonformnom procese
zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z
neprijateľnej zmluvnej podmienky bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd za každých
okolností ohľad.

41. Práve predmetné dohody o zrážkach zo mzdy umožňujú obísť prípadné neprijateľné zmluvné
podmienky v zmluvách o revolvingovom úvere, keďže iba ich predložením zamestnávateľovi žalobcu
a oznámením výšky jeho dlhu podľa vlastného uváženia žalovaného, je zamestnávateľ povinný
vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu bez toho, aby žalovaným požadovaná pohľadávka voči žalobcoviprešla súdnym prieskumom jej oprávnenosti. Aj napriek tomu, že v dohodách o zrážkach zo mzdy
je uvedená výška pohľadávky v samostatnom bode IV., zároveň je tam uvedené, že pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi zabezpečované touto dohodou sú tvorené úverom vrátane všetkých prípadných

revolvingov poskytnutých dlžníkovi, príslušenstvom úveru, nákladmi, ktoré veriteľovi preukázateľne
vznikli v súvislosti s vymáhaním uvedených pohľadávok a ďalšími prípadnými pohľadávkami, ktoré
vyplynú/vzniknú na základe alebo súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere a jej dodatkami. Je
teda možné, že v rámci takto vyčíslenej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi sa môžu ocitnúť aj
nároky, ktoré sú sporné a ktorých spornosť je takto vyňatá zo súdneho prieskumu. Inak povedané, sám

žalovaný rozhodne o celkovej výške dlhu žalobcu ako spotrebiteľa voči žalovanému ako dodávateľovi,
ktorý takto sám rozhoduje, že ním takto kvantifikovaná výška pohľadávky nebude vychádzať zo
zmluvných podmienok, ktoré sú neprijateľnými. Výkon zrážok zo mzdy je tak súkromným procesom,
ktorý nepodlieha nijakej kontrole primeranosti a žalobca je tak vystavený neprimeranému konaniu zo
strany žalovaného ako dodávateľa.

42. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že dohody o
zrážkach zo mzdy tak, ako sú formulované, umožňujú žalovanému ako dodávateľovi obchádzať účinnú
justičnú kontrolu, čím reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech
práv žalobcu ako spotrebiteľa a z tohto dôvodu sú považované za neprijateľnú podmienku tak, ako
to správne ustálil súd prvej inštancie. Odvolací súd tak nemá ani žiadne výhrady voči konštatovaniu

súdu prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy. Určením neplatnosti dohôd
o zrážkach zo mzdy sa vyrieši podstatná sporná otázka, či je žalobca povinný uhrádzať žalovanému
svoj dlh prostredníctvom tohto zabezpečovacieho inštitútu alebo nie a zároveň sa rozhodnutím súdu
odstránia pochybnosti o platnosti, či neplatnosti tohto zabezpečovacieho inštitútu.

43. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, o
ktoré vykonateľné ustanovenie unijného práva svoje rozhodnutie opiera, keď konštatuje, že dohoda
o zrážkach zo mzdy má umožňovať obchádzať unijné právo, je jeho odvolacia argumentácia
neopodstatnená. Z odseku 10. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku totiž jednoznačne vyplýva, že
sa jedná o citáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.3.1978 vo veci C-106/77 Amministrazione delle

Finanze dello Stato c. Simenthal, ktorou citáciou uvedeného rozsudku súd prvej inštancie poukazoval
na ustálenú rozhodovaciu prax pri posudzovaní platnosti inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy.

44. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu
neplatnosti Spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy č. 8500116643 zo dňa 27.5.2015, Spotrebiteľskej

rozhodcovskej zmluvy č. 8500116635 zo dňa 27.5.2015 a Rozhodcovskej zmluva č. 8500083400 zo
dňa 6.10.2014 (ďalej aj „rozhodcovské zmluvy“) neobsahuje žiadne dokázané dôvody pre záver o
spôsobovaní nerovnováhy rozhodcovskými zmluvami, rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti
nepreskúmateľný a všetky rozhodcovské zmluvy boli uzatvorené v súlade so zákonom č. 335/2014 Z.
z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

45. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

46. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

47. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

48. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvekdiskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

49. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§

220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi / strane musí dať odpoveď na podstatné
(zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je
esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa

totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí

uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka / strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo
svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

50. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odseku 13. s vyššie
uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odseku 13.

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú
zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k
akceptáciinárokužalobcunaurčenieneplatnostirozhodcovskýchzmlúv.Pokiaľniejezrejmé,akýprávny
záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu k určeniu neplatnosti
rozhodcovských zmlúv, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez odôvodnenia vzťahu

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.51. Z obsahu odseku 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie totiž nevyplýva ako súd prvej
inštancie dospel k zisteniu, že rozhodcovská zmluva tvorí neoddeliteľnú súčasť zmlúv o spotrebiteľskom
úvere, že ide o jednostranné nastavenie podmienok (? akých), ktoré dlžník ani nemôže ovplyvniť, že

žalovaný sledoval, aby spory zo zmlúv o revolvingovom úvere boli vždy riešené na rozhodcovskom súde
a že žalovaný ničím nepreukázal, že žalobcu poučil o význame a priebehu rozhodcovského konania.
Pozornosti súdu prvej inštancie zrejme uniklo, že všetky tri rozhodcovské zmluvy boli uzatvorené
na osobitnej listine, že ich obsahom je dohoda o možnosti riešiť spory zo zmlúv o revolvingovom
úvere (bod 3.) v súdnom alebo rozhodcovskom konaní a výber rozhodcovského súdu je vždy na

strane podávajúcej žalobný návrh, že ich obsahom je i vyhlásenie veriteľa o tom, že ich uzatvorenie
nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmlúv o revolvingovom úvere (bod 2.) a že veriteľ
pred uzatvorením zmluvy poučil dlžníka o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovských zmlúv (bod 3.). Tu
odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný už v jeho vyjadrení zo dňa 12.8.2016 predostrel rozsiahlu právnu
argumentáciu, prečo považuje uzatvorené rozhodcovské zmluvy za platné, pričom svoju argumentáciu
podporil aj citáciou viacerých rozhodnutí odvolacích súdov, ktorá argumentácia je v podstate totožná

s odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv. Odvolací
súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou
je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a
dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez
toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné

odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku vôbec nereagoval na predmetné podanie žalovaného a neposkytol mu žiadnu repliku na
ním predostreté právne otázky týkajúce sa posudzovania platnosti rozhodcovských zmlúv. Vo vzťahu
k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv v odôvodnení rozsudku chýba akékoľvek vyhodnotenie
skutkových zistení v nadväznosti na závery vykonaného dokazovania, keďže obsahom odseku 13.

odôvodnenia rozsudku sú ničím nepodložené konštatovania o formulárovej podobe rozhodcovských
zmlúv, o jednostrannom nastavení podmienok a o tom, že žalovaný nepoučil žalobcu o význame a
priebehu rozhodcovského konania. Za týchto okolností nezostáva odvolaciemu súdu len konštatovať,
že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k určeniu neplatnosti rozhodcovských zmlúv
neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, čím odňal stranám možnosť konať pred súdom a tým

tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalovaného o čiastočnej nepreskúmateľnosti
rozsudku.

52. Za zvlášť závažné pochybenie odvolací súd považuje, že z odseku 13. odôvodnenia
preskúmavaného napadnutého rozsudku ani nevyplýva právne posúdenie veci. Pod právnym

posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu
normu. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozsudku odcitovať právnu normu a následne vysvetliť,
ktoré skutkové zistenia odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadruje, ako
aplikovanú právnu normu interpretuje. Z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je
zrejmé, na základe ktorej právnej normy vyhovel žalobe v časti o určenie neplatnosti rozhodcovských

zmlúv a taktiež nevysvetlil, prečo v danej veci neaplikoval (mimo iného) i zákon č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy zo dňa 6.10.2014 a
zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
rozhodcovských zmlúv zo dňa 27.5.2015. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nielenže nie
sú zrejmé relevantné skutkové zistenia, ale ani myšlienkový postup súdu prvej inštancie podriaďujúci

tieto skutkové zistenia pod hypotézu právnej normy, ktorú v danej veci aplikoval.

53. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú

ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.54. Napokon odvolací súd preskúmal aj napadnutý výrok o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie s
odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku žalobcovi ako plne úspešnej strane
sporu náhradu trov nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

55. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu v konaní.

56. Pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania súd vychádza zo zodpovednosti za výsledok

(zásada úspechu). Kritérium na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci,
ktorí závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia vo vzťahu k žalobnému petitu.

57. Pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech
strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom samostatne uplatniteľnom nároku by mohla
byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy konania preto treba oddeliť a osobitne o

nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o práva so samostatným skutkovým
základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa určujú aj osobitne tak, že
žalovaný môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobcovi a žalobca k náhrade trov konania
žalovaného. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné pohľadávky na týchto
trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo jednostranného úkonu

podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený Najvyšším súdom vo veci
3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.

58. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely
rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba

samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť,
či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí.
Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom
konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012).

59. Súd prvej inštancie, ktorý aplikoval na danú vec ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, nepostupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne, preto rozsudok súdu prvej
inštancievovýrokuIX.spočívavtejtočastinanesprávnomprávnomposúdení.Akoprvétrebasúduprvej
inštancie vytknúť, že pri odôvodnení výroku o náhrade trov konania konštatoval plný úspech žalobcu,

hoci výrokom VIII. žalobu vo zvyšku zamietol. V prípade žaloby, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky a
žalobcabolčiastočneúspešnýačiastočnesúdjehožalobuzamietol,pričomúspechaneúspechsatýkali
samostatných nárokov, sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý
nárok, ktorý by inak mohol byť samostatne uplatniteľný. Takýto prístup mal byť vyjadrený aj vo výroku
o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie mal pri každom uplatnenom

nároku postupovať samostatne v súlade so zásadou úspechu v spore vyjadrenej v ustanovení § 255
Civilného sporového poriadku.

60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výrokoch I., II., III., VII. potvrdil (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), vo výrokoch IV., V., VI.,

IX. zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

61. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec v zrušenom rozsahu prejednať,

znova posúdiť žalobou uplatnený nárok na určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv vychádzajúc
z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením §
191 Civilného sporého poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie
argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia rozhodcovských zmlúv a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom

rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku
odôvodniť a v odôvodnení i odcitovať aplikované právne normy s ich presným označením.62. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 Civilného sporového poriadku).

63. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).