Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/82/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116223175
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116223175.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 962, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska
kancelára JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO:
50 361 368, proti žalovanému: K. V., W..: XX.XX.XXXX, F. T. N. X, XXX XX Š. Y., o zaplatenie 652,18
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8Csp/157/2016
- 74 zo dňa 15.06.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 493,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,25 % ročne zo sumy 493,50 Eur od 03.12.2013 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. V III. výroku
vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 52 % s tým, že o ich výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2.Nazákladevykonanéhodokazovaniavychádzalsúdprvejinštanciezozistenéhoskutkovéhostavu,že
právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) a žalovaný uzatvorili dňa 22.06.2012 Zmluvu o úvere
dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 700,-
Eur. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver. V Zmluve
právny predchodca žalobcu a žalovaný dojednali úrokovú sadzbu v sadzbe 29,5 % p.a., výšku mesačnej
splátky25,62Eur,termínsplatnosti1.splátky11.07.2012,početsplátok60,periodicituatermínsplatnosti

splátky mesačne v 11. deň kalendárneho mesiaca, konečnú splatnosť úveru 11.06.2017. RPMN úveru
predstavovala33,84%acelkovávýškanákladovsumu582,90Eur.Celkováčiastkaúverupredstavovala
súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Priemerná RPMN na trhu pre obdobné úvery
v tom čase činila 46,52 %. Účastníci zmluvy si dohodli poistenie schopnosti splácať úver. Následne sa
žalovaný dostal do omeškania s úhradami mesačných splátok. Vo Výzve na úhradu dlžnej sumy zo
dňa 2.12.2013 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že k uvedenému dňu sa stala úverová
pohľadávkavovýške847,46Eurpredčasnesplatnouvcelomrozsahuavyzvalžalovanéhonauhradenie

dlžnej sumy v lehote do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedená suma pozostávala z dlžnej istiny vo
výške 652,18 Eur, úrokov vo výške 149,66 Eur, poplatkov za upomienky 40,38 Eur a poistného vo výške
5,24 Eur. Do podania žaloby žalovaný zaplatil sumu vo výške 206,05 Eur, z ktorej suma vo výške 47,82
Eurbolaveriteľomzapočítanánaistinu,sumavovýške23,58Eurnapoplatkyazvyšoknazmluvnéúrokya úroky z omeškania. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 09.02.2017.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 499, § 503 ods. 1 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), §
9 ods. 2, § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej len „ZoSÚ“); § 39, § 41, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 565 Zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).

4. V zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie
mal za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k vzniku zmluvného vzťahu,
ktorý má spotrebiteľský charakter, na základe ktorého právny predchodca žalobca poskytol žalovanému
spotrebiteľský úver. Uviedol, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že celková čiastka úveru predstavuje

súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Podľa názoru súdu prvej inštancie touto
formuláciou nie je naplnená dikcia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch vyžadujúca uvedenie konkrétnej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ titulom úverovej zmluvy zaplatiť.
Naviac poukázal na skutočnosť, že súčet výšky úveru a celkovej výšky nákladov (700 Eur + 582,90 Eur)
predstavuje sumu 1.282,90 Eur, čo je zjavne odlišná suma, aká vznikne jednoduchým vynásobením

počtu splátok a ich výšky (60 x 23,- Eur /splátka bez poistenia/ = 1.380,- Eur). Rovnako ako potrebné
poukázal na to, že v zmluve nesporne chýbajú aj predpoklady použité na výpočet RPMN, keďže tieto
podľa zákona majú byť uvedené priamo v zmluve. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval
len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú
listinu. V zmluve však žiadny takýto odkaz nie je, súd navyše nezistil, žeby táto náležitosť bola uvedená

v obchodných podmienkach a žalobca nepreukázal žiadny iný doklad, ktorý by to potvrdzoval, a teda
v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň sa súd prvej inštancie zaberal i platnosťou časti
zmluvy týkajúcej sa dohody o úroku, a to s poukazom na § 39 OZ v spojení s § 3 ods. 1 OZ. Súd posúdil
primeranosť výšky dohodnutej úrokovej sadzby 29,50 % ročne v porovnaní s priemernou úrokovou
sadzbou bánk pri podobných úveroch. Z internetovej stránky NBS, kde sú zverejnené priemerné úrokové

sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch súd zistil, že v júni 2012 pri spotrebiteľskom úvere s dobou
splatnosti do 5 rokov bola priemerná úroková sadzba 11,38 % p.a.. Súd prvej inštancie v tomto
smere poukázal na skutočnosť, že predmetný úver bol poskytnutý priamo bankou, nie nebankovou
spoločnosťou, u ktorej je možné zohľadniť vyššiu mieru rizika pri poskytovaní úveru, a preto u takéhoto
subjektu by sa dali akceptovať vyššie úroky ako v bankách, ale len v primeranom navýšení. V tejto

súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013,
ktorý konštatoval, že pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie
viac ako 100 % proti priemeru bánk a podobne tiež aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR v rozsudku
sp. zn. 5Cdo 26/2011 zo dňa 26.04.2012. Dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade úroková
sadzba 29,50 % p.a. viac ako 2-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu poskytovanú bankami

spotrebiteľom (11,38 % p.a.). Nepochybne teda ide o úrok v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd
prvej inštancie vyhodnotil dohodu o úroku ako absolútne neplatnú s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri závere o absencii náležitostí
uvedených v § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ majúcich za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
ako aj pri závere o neplatnosti dohody o úrokoch, vychádzal z toho, že žalovaný by mal žalobcovi

vrátiť len sumu skutočne poskytnutého úveru t.j. 700,- Eur. Žalovaný doposiaľ uhradil veriteľovi 206,05
Eur. Rozdiel predstavuje sumu vo výške 493,50 Eur, na zaplatenie ktorej zaviazal súd prvej inštancie
žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a §
3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. súd priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny uplatnený
úrok z omeškania, ktorý je v medziach zákonného úroku z omeškania, vo výške 5,25 % ročne odo dňa

nasledujúcom po dni zosplatnenia úveru, t.j. 03.12.2013 do zaplatenia.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p., keď na
základe pomeru úspechu strán v konaní uviedol, že žalobca mal v pomere k žalovanej sume úspech v
konaní v rozsahu 76 % a neúspech v rozsahu 24 %. Miera úspechu žalobcu tak činí 52 % (76 % - 24 %).

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podané odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/,
b/, d/, e/, f/, g/, h/. Žalobca poukázal na skutočnosť, že úroková sadzba predstavuje cenu, ktorú musídlžník zaplatiť za požičané peniaze. Táto cena je určená špecificky, nakoľko je pomerom celkového
požadovaného poplatku, ktorý musí dlžník zaplatiť veriteľovi, aby úver získal za vopred dohodnutú dobu,
kobjemuúveru,ktorýjedlžníkoviskutočnekdispozícii.Úrokovésadzbysúovplyvnenénajmäponukoua

dopytom po kapitály ako aj celým radom ďalších faktorov, napr. inflácia, riziká, úspory, výška úveru, doba
splatnosti úveru a iné. Zároveň výška odzrkadľuje, nakoľko rizikovým sa banke javí poskytnutie úveru,
pričom čím bude dlhšia doba splácania a čím bude nižšia bonita klienta, tým vyššiemu riziku sa banka
vystavuje, že úver, ktorý poskytla nebude splatený. Podotkol, že predmetný úver nebol zabezpečený
záložným právom k nehnuteľnosti. Žalobca poukázal na skutočnosť, že odplata, ktorú žalobca požaduje

od žalovaného nijakým výrazným spôsobom neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Vzhľadom na poukázané rozhodnutia má žalobca
za to, neprimeraným zmluvným úrokom by bol taký úrok, ktorý by štvornásobne až päť a pol násobne
prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu, čo ale nie je tento prípad. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť žalobca uvádza, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky
úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený

v samotnej zmluve v časti 2. Podotkol, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške
nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je, podľa právneho názoru žalobcu,
šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Žalobca v tomto opätovne poukazuje na
Rozsudok Súdneho Dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, týkajúci sa výkladu
článku 1, článku 3 písm. m), článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou
Home Credit Slovakia, a.s., a Klárou Biróovou vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm
z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a z ktorého splácaním je v omeškaní. Na základe vyššie
uvedeného je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka
úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého
úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje.
Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými
parametrami úveru. Žalobca nesúhlasí ani s výkladom súdu prvej inštancie, že v zmluve chýbajú

predpoklady použité na výpočet RPMN. Dáva súdu do pozornosti skutočnosť, že všetky údaje, ktoré
boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V tomto sa
javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve o úvere
chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie, o aké údaje sa má jednať. Uviedol, že zmluva o úvere obsahuje
jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet

mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje, podľa názoru súdu, neboli uvedené.
Zároveň žalobca súdu oznámil, že nemal možnosť sa vyjadriť k námietkam, resp. otázkam bezúročnosti
a bezpoplatkovosti pred rozhodnutím súdu, ktoré bolo urobené bez nariadenia pojednávania. Ďalej
poukázal na to, že z judikatúry vyplýva, napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky,
ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu proti

ľahkovážnosti a nezodpovednosti (Najvyšší súd ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009). Súdy sú povinné skúmať
konkrétneokolnostiuzatvoreniazmluvyaajochranaspotrebiteľamásvojemedzeavžiadnomprípadeju
nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel dobrovoľne
bez pripomienok a nátlaku. Poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu, a zároveň podpredsedu Ústavného
súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka k posudzovaniu ochrany spotrebiteľov všeobecnými

súdmi vrátane Ústavného súdu SR, s ktorým sa tento nestotožňuje. Na základe uvedeného žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zároveň žalobcovi
priznal náhradu trov konania.

7. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),

oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2
C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom

stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia
podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne.

9. Podaným odvolaním nebol napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe
čiastočne vyhovené, a ktorým bol žalovaný zaviazaný na peňažné plnenie, preto v tejto časti nadobudol
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť a nebolo ho možné preskúmavať.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie

dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

13. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. Podľa
právnehonázoruodvolaciehosúduuvedené vyššiesúdprvejinštancie,pokiaľideozamietnutiežalobyv
prevyšujúcejčasti,nazistenýskutkovýstavpoužilsprávnyprávnypredpis,ktorýajsprávneinterpretoval,
pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.

14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalobcu ako obchodníka pri výkone jeho
podnikateľskej činnosti a z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy. Ide o spotrebiteľskú
zmluvu a sporný vzťah je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,

upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a je namieste aplikovať aj Zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch.

15.Podľa§9ods.2písm.j/Zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvznenívčaseuzavretia
zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov.Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa.

16. Súd prvej inštancie uviedol, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie

predpokladov potrebných na výpočet RPMN podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ. K údaju o RPMN
odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje
všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia
výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho
výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

17. Vychádzajúc z obsahu spisu odvolaciemu súdu sa javí, že v prípade predmetnej zmluvy existujú
dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve, najmä o výške RPMN. Pri zohľadnení
výšky stanovenej splátky 23,- Eur a počtu splátok 60, celková čiastka úveru predstavuje 1.380,- Eur a
nie ako vyplýva zo zmluvy o úvere zo dňa 22.06.2012, že celková čiastka úveru predstavuje súčet výšky
úveru a celkových nákladov spojených s úverom (700 Eur + 582,90 Eur = 1.282,90). Vzhľadom na tieto

skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN v zmluve (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Prešove č. k. 22Co/72/2017 -103 zo dňa 19. 04. 2018).

18. Aj z tohto dôvodu sa v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ úver považuje za bezúročný a bez poplatkov
(úver sa v dôsledku nižšie uvedenej RPMN zdá byť pre spotrebiteľa výhodnejší, ako v skutočnosti je).

19. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu právnej úpravy, ktorý odvolací súd popísal vyššie, nesprávne
uvedené RPMN má rovnaký následok, ako je neuvedenie, a teda odvolací súd má za to, že zmluva ročnú
percentuálnu mieru nákladov neobsahuje. Iba uvedenie správnej výšky RPMN si plní svoj účel pravdivo
informovať spotrebiteľa o podmienkach v úverovej zmluve. Dokonca je podľa názoru odvolacieho súdu

irelevantné, či zmluva obsahuje vyššiu alebo nižšiu, nesprávne uvedenú RPMN. Cieľom uvedených
ustanovenízákonajepravdivoinformovaťspotrebiteľa,čosavdanomprípadenestalo.Pretojepotrebné
z uvedeného dôvodu v zmysle správnej interpretácie zákona považovať úver za bezúročný a bez
poplatkov pre absenciu správne uvedenej RPMN.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje údaje podľa §
9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, v dôsledku čoho sa úver podľa § 11 ods. 1 a 2 ZoSÚ považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

21. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať

medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera
nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná
percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver.
Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy,
aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z

posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.

22. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie
požičanej istiny. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej
výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne

vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by
teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke
totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi
v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných

pravidielsprávania,ktorýjevlastnývšeobecneuznávanýmvzájomnýmvzťahommedziľuďmiamravným
princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce
podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie
bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne
pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne

považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi
ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi.
Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery,
a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v
hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie

dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§
39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného
činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch)
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004).

23. Súdom prvej inštancie bol úrok z úveru, v danom prípade s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 29,50

%, vyhodnotený ako v rozpore s dobrými mravmi. Odvolaciemu súdu neprináleží tento úrok upraviť tak,
aby zodpovedal zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C-618/10 Banco Espaňol). Pritom súdy sa už značne kriticky vyjadrili k podobným úrokovým
sadzbám (5Cdo 26/11 - 48 %, 3Co 67/2008 Krajský súd v Prešove - 25 %, nemecký BHG v rozsudku
z 13.3.1990 AZ XI ZR 252/89 úver s rozdielom 12 percentuálnych bodov oproti priemeru považoval za

nemravný...).

24. Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými
mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery.

25. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

26.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré

mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť

namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

27. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil

hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

28.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na
to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných

prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v

dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami
pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.29. V prejednávanej veci je možno považovať za správny názor, že úroková miera 29,50 % dohodnutá
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v uzavretej zmluve zo dňa 22.06.2012 podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, keď podľa priemerných úrokov obchodných bánk bol v mesiaci jún

2012 pri spotrebiteľskom úvere s dobou splatnosti do 5 rokov úrok vo výške 11,38 % a z tohto zistenia
vyvodiť správny právny záver o neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi. S takýmto
názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil, keď dojednaný úrok 29,50 % presahuje vyššie
uvedené limity úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, a to o viac ako 100 %. Dohodnuté úroky sú
odplatou za užívanie požičanej sumy, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore

s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov,
ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej sumy, teda ňou dôjde k
zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom.

30. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru je správny.

31. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v prevyšujúcej časti nevyhovel, odôvodnenie
jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 C.s.p.. Nie je
možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom
a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

32. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu.

33. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách

konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo
strany odvolateľa podané žiadne námietky.

34. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

35.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu

spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).