Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Nitra

Judgement was issued by JUDr. Soňa Vacková

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/398/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214204674
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214204674.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Y. X., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. XXX/X, O. 2. F. bytom XXX XX W. XXXX, o zaplatenie sumy

2.574,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
24. mája 2017 č.k. 10C/166/2014-121 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Komárno zo
dňa 6. októbra 2017 č.k. 10C/166/2014-153, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej
časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný v 2. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o

výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanej v 1. rade zastavil. Zastavil
konanie aj v časti o zaplatenie istiny vo výške 78,39 eura a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo
výške 16,68 eura. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalovanej v 1. rade náhradu trov konania nepriznal.
Žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne
zdôvodnil ustanoveniami § 39, § 524 Občianskeho zákonníka, § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Uznesením opravil zrejmú nesprávnosť v záhlaví rozsudku, a to nesprávne označenie žalovaných.

1.2. V napadnutej zamietajúcej časti mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanými v 1. a 2. rade bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej právny
predchodca žalobcu poskytol žalovaným finančné prostriedky, ktoré sa žalovaní zaviazali vrátiť
právnemu predchodcovi žalobcu v pravidelných mesačných splátkach. Zisťoval, či pri postúpení

pohľadávky voči žalovaným bol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého
banka bola povinná svojho klienta (dlžníka) vyzvať na splnenie peňažného záväzku, s úhradou ktorého
bol dlžník banky čo len sčasti v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Za predpokladu
preukázania splnenia predpísaného postupu banky pred zamýšľaným prevodom mohla byť banková
pohľadávka postúpená zmluvou na žalobcu ako tretiu osobu aj bez súhlasu dlžníka. Konštatoval,
že žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanej v 1. rade ani skutočnosť, že právny predchodca

žalobcu vyzval žalovaného v 2. rade na splnenie záväzku, s úhradou ktorého bol v omeškaní. Na
základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca v nepreukázal svoje tvrdenie, podľa ktorého na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s.,a žalobcom, ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky z úverovej zmluvy voči žalovaným,
vstúpil do práv banky ako jej právny nástupca. Preto na žalobou uplatnenú pohľadávku hľadel ako
na pohľadávku nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so

zákonom. Z tohto dôvodu zmluvu o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej
pohľadávky považoval za absolútne neplatný právny úkonom. Na neplatnosť zmluvy prihliadal ex offo,
keďže pokiaľ ustálená súdna prax (R 4/2008) už v minulosti ustálila, že zmluva o postúpení pohľadávky
uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom) je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ), tak takýto záver platí o to

viac, ak postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na ktorého dodržiavaní sa zmluvné strany dôvodne
pri uzatváraní zmluvy o peňažnom záväzku spoliehali. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobu pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
1.3. O trovách konania vo vzťahu k napadnutej zamietajúcej časti rozhodoval podľa § 262 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe voči žalovanému v 2. rade vyhovie, resp. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci.

Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.
2.2. Tvrdil, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu, ako postupníka pohľadávky. Jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva,
nie podmienok platnosti postúpenia pohľadávok. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o
bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona

a tvrdil, že v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok si zmluvné strany dohodli možnosť
postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, či zaslaním písomnej výzvy. Poukázal
na skutočnosť, že jeho právny predchodca dňa 20.05.2013 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku
dňu 17.05.2013 a predmetné vyhlásenie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 98 ods. 2
zákona o bankách. Tvrdil, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho

zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Poukázal na viaceré
súdne rozhodnutia.

3. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie v celom
rozsahu stotožňuje a má za to, že vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Navrhol rozsudok,

ako vecne správny, potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej
zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 2.574,39
eura, ktorá pozostávala z 54 neuhradených splátok. Zároveň žiadal priznať vyčíslený úrok z omeškania

z dlžných splátok za obdobie od 21.01.2011 do 11.08.2013 vo výške 161,47 eura a úrok z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.574,39 eura od 12.08.2013 do zaplatenia. Podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 24.10.2016 vzal žalobu voči žalovanej v 1. rade späť z dôvodu jej úmrtia v priebehu
konania a preto, že zomrela nemajetná. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.05.2017 vzalžalobu späť v časti o zaplatenie istiny vo výške 78,39 eura a v časti vyčísleného úroku z omeškania vo
výške 16,68 eura bez uvedenia dôvodu.
7.2. Žalovaný v 2. rade so žalobou nesúhlasil. Tvrdil, že čerpali 3.319 eura a bolo zaplatených 3.756

eura, preto má banka úver zaplatený aj s úrokom. Žiadal, aby súd prvej inštancie podrobil zmluvu
súdnej kontrole, lebo neobsahuje predpísané náležitosti, preto je úver bezúročný a bez poplatkov.
Podal vzájomnú žalobu o zaplatenie sumy 519,91 eura, ktorú súd prvej inštancie vylúčil na samostatné
konanie.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Suché Mýto 4, 816 07 Bratislava,
IČO: 00 151 653, ako banka, a žalovaní v 1. a 2. rade, ako dlžníci, uzavreli dňa 16.06.2005 zmluvu
o splátkovom úvere č. 0212039476, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného úveru vo výške
100.000,- Sk, s úrokom 11,10 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru bol 2.000,- Sk, poplatok za
správu úveru bol 50,- Sk mesačne. Výška splátky bola dohodnutá na 1.446,- Sk s periodicitou mesačne
k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky 20.07.2005 a poslednej splátky 20.06.2015. Zmluvou o

postúpení pohľadávok uzavretou dňa 27.06.2013 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom a
žalobcom, ako postupníkom, bola pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere voči žalovaným postúpená
na žalobcu. Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpenie pohľadávky oznámila listom zo dňa 09.07.2013
žalovaným.

9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

10. Odvolací preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností. Z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, podľa ktorého
žalobca nie aktívne vecne legitimovaný v danej veci. Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie súd

prvej inštancie považoval za rozhodujúce, či pôvodný veriteľ predmetnej pohľadávky písomne vyzval
žalovaných v 1. a 2. rade na úhradu dlhu a títo boli napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním
nepretržite90kalendárnychdní.Dospelkzáveru,žedodržanietohtopostupu,ktorýjepredpokladompre
postúpeniepohľadávkybankyvzmyslezákonač.483/2001Z.z.obankách,vkonanínebolopreukázané,
preto nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania. Odvolací súd sa s

uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako
vecne správny, potvrdil.

11.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že zákon o bankách
upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného

fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú
osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové
povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z
osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna
úpravaprizabezpečenífungovaniacelkovéhobankovéhosystému,boložiaducestanoviťpevnépravidlá

pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu
zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom
poskytovanieúverubánkaichsprávaješpecifickouosobitneprávnympredpisomupravenoučinnosťou).
Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnouzmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný
záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych
dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná

klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Týmto ustanovením zákonodarca sledoval sprísnenie
postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi,
ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou,
s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok

ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými
sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania,
umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným
cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky
postúpeniapohľadávkyvosvojomsúhrneopodstatňujúzáverozákazepostúpeniabankovejpohľadávky

so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej
pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k
neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver na akýkoľvek subjekt, ktorého
činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska.
11.2.Postúpeniepohľadávokjeupravenévustanoveniach§524anasledujúceObčianskehozákonníka.

Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti

nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na
inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom, a dlžníkom, v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom, ako
postupcom (bankou), a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ

povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú
výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banky

niejemožnépostúpiťtretejosobe,pretožetomubrániužcitovanéustanovenie§525ods.1Občianskeho
zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu je svojím obsahom a účelom v priamom
rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi
stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy

o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka,
ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne
účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi.

11.3. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči
spotrebiteľovi,sustanovením§525Občianskehozákonníka,ktorémázanásledokabsolútnuneplatnosť
postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva,
že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona
o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný

preukázať predpoklady svojej aktívnej vecnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok
platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať,
že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a
klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie
týchto skutočností má za následok neunesenie dôkazného bremena ohľadom aktívnej vecnej legitimácie

postupníka.

12.1 Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. S námietkou voči nesprávnemu právnemu posúdeniu jehoaktívnej legitimácie sa odvolací súd nestotožnil, pričom poukazuje na dôvody uvedené v bode 11. Z
rovnakých dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu o odlišnej dohode, ktorá
umožnila jeho právneho predchodcovi postúpenia pohľadávky nepodmienené počtom dní omeškania,

či zaslaním písomnej výzvy.
12.2. K námietkam žalobcu považuje odvolací súd navyše za potrebné poukázať na rozsudok
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz24.apríla2018sp.zn.1Cdo147/2017,podľaktoréhovprípade,
ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej
pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade

so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané.
Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uvedené rozhodnutie
bolo na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 9. októbra
2018 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v znení právnej vety:
Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku

ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Hoci k jeho uverejneniu zatiaľ
nedošlo, má toto rozhodnutie zásadný význam vo vzťahu k posudzovaniu platnosti postúpenia bankovej
pohľadávky na nebankový subjekt a teda aj posúdeniu aktívnej legitimácie žalobcu v danej veci, keďže
podporuje právne závery odvolacieho súdu uvedené v bode 11.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 % z dôvodu, že žalovaný v 2. rade bol v odvolacom
konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.