Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, October 19, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/509/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714211187
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714211187.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu O.. Q. U. B.., miesto
podnikania XXX XX T. T., T. XX, IČO: 40 089 657, proti žalovanému JUDr. Jozef Ďurica, súdny
exekútor, Exekútorský úrad 960 01 Zvolen, Borovianska 17, zastúpeného Mgr. Iankom Troiakom,
advokátom, Advokátska kancelária 960 01 Zvolen, Dukelských hrdinov 34, o zaplatenie 1.473,40 EUR

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/171/2014-66 zo
dňa 15. 06. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal toho, aby súd

prikázal žalovanému zaplatiť mu pohľadávku vo výške 41.591,- Sk, teda 1.387,- EUR bez príslušenstva,
úroky z omeškania 1 % počas 9-tich rokov z istiny am blok 68,80 EUR, spolu 1.485,50 EUR, lebo
na výzvu zo dňa 27. 11. 2013 dobrovoľne nesplnil povinnosť, keďže „exekútor uvoľňoval peniaze
podľa NKA str. 4 pre občanov vo výške 175.356,50 Sk, ale jeho pohľadávka bola v poradí lepšia a tú
nezaplatil“. Žalobca sa, teda, domáhal voči súdnemu exekútorovi zaplatenia sumy ako škody, ktorá mu
bola spôsobená porušením Exekučného zákona, a to v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX

421/06. Po úprave petitu sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu celkovo sumu
1.473,40 EUR.
2. Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa jeho názoru
medzi účastníkmi exekučného konania ide o verejno - právny vzťah, v zmysle § 5 ods. 2 Exekučného
poriadku je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci. Postavením súdneho exekútora ako
orgánu verejnej moci sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aj Ústavný súd SR (viď napr. nález ÚS

SR sp. zn. PL.ÚS 49/03). Keďže exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktoré
sú mu zverené titulom výkonu verejnej (štátnej) moci, v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom
a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom, nemôže sa vzťah medzi ním a oprávneným považovať
za súkromno - právny vzťah. Z tohto dôvodu nie je možné domáhať sa voči nemu uplatneného nároku
z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ale na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti sa
vzťahuje právny režim náhrady škody s poukazom na ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, odkazujúce

na ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z.

3. Pri rozhodovaní okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že „aktuálna právna úprava v § 9 zák. č.
514/2003 Z. z. uvádza demonštratívny výpočet prípadov, ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup.
Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah do práv a do právom

chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Podmienkou na aplikáciu § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je
to, aby štát (prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľverejnej moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa
vyžaduje existencia aj ďalších všeobecných predpokladov škody, a to vznik škody a príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Za nesprávny úradný postup

možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre
činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktoré je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym
ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone
verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v rozpore so
zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Žalobca sa domáhal v súdenej veci

voči odporcovi zaplatenia dlžnej sumy z titulu porušenia povinností, k čomu malo dôjsť pri vykonávaní
exekučnejčinnostiodporcu,ktorájevzmyslevyššiecitovanýchzákonnýchustanovenívýkonomverejnej
moci a toto mal spôsobiť exekútor, ktorý je zároveň v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení
orgánom verejnej moci, keďže mu ako fyzickej osobe zákon zveril výkon verejnej moci, v dôsledku
čoho za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá štát v zmysle
zák. č. 514/2003 Z. z. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k názoru, že odporca

nie je nositeľom hmotno-právnych povinností, o ktoré v konaní ide, t. j. zodpovednosti za škodu, ktorá
mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného exekvovať finančné prostriedky
povinného - na jeho bankovom účte pochádzajúceho zo zdrojov EÚ, resp. povinnosť uspokojovať
pohľadávky podľa poradia, resp. povinnosť využiť všetky možnosti v zmysle Exekučného poriadku tak,
aby došlo k vymoženiu pohľadávky žalobcu, čo možno jednoznačne definovať ako nesprávny úradný

postup. Keďže žalovaný tak, ako bol označený žalobcom za účastníka konania, nie je nositeľom hmotno-
právnych povinností, o ktoré v konaní ide, súd žalobný návrh zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej
legitimácie na strane odporcu, pretože tento nie je priamo zodpovedný za škodu, ktorá v súvislosti
s výkonom verejnej moci mala vzniknúť. Vzhľadom na špecifické postavenie súdneho exekútora pri
vykonávaní exekučnej činnosti je logické a pre ochranu účastníkov exekučného konania, bez ohľadu na

to, či sa jedná o povinného alebo oprávneného, aj nevyhnutné, aby štát prebral na seba zodpovednosť
nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom a následne
štát potom požadoval formou regresnej náhrady túto od príslušného štátneho orgánu, resp. od územnej
alebo záujmovej samosprávy, verejno-právnej inštitúcie, či od právnickej alebo fyzickej osoby, ktoré
vydali nezákonné rozhodnutie, resp. sa podieľali na nesprávnom úradnom postupe.

4. Vznesenou námietkou premlčania sa okresný súd nezaoberal „v súlade so zásadou hospodárnosti
konania“, keďže žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní.

5. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 2 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,

ďalej podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní
v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 OSP.

6. Žalobca v zákonnej lehote podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne

posúdil vec tým, že nepoužil správne zákon a nedostatočne zistil skutkový stav veci, ako aj z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne právne rozhodnutie veci. Tvrdil,
že pohľadávka je premlčaná, je to v zvukovom zázname na súde, potom sudkyňa zistila, že nie je
premlčaná, lebo platí 10-ročná premlčacia lehota, preto zmenila právny záver. Rozhodnutie považuje za
sporné, nezrozumiteľné a zavádzajúce. Tento výklad nebol doteraz na súde uplatnený, ani prejednaný,

je nejasný a žiada odvolací súd, aby sa s tým vysporiadal a tento výklad odmietol.

7. Písomné vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania na

prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ OSP zrušil a podľa ust. §
391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti zaplatiť

žalovanému ako súdnemu exekútorovi povinnosť nahradiť mu škodu z dôvodu, že žalovaný ako súdny
exekútor v exekučnom konaní sp. zn. EX 421/06 prednostne uspokojoval z vymoženej sumy iných
veriteľov a nie žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy
štátneho orgánu, ktoré sú mu zverené titulom výkonu verejnej (štátnej) moci, a preto nemôže sa vzťahmedzi ním a oprávneným považovať za súkromno - právny vzťah. Z tohto dôvodu nie je možné domáhať
sa voči nemu uplatneného nároku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Na súdneho exekútora pri
výkone exekučnej činnosti sa vzťahuje režim náhrady škody s poukazom na ust. § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku, odkazujúce na ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z. Za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci zodpovedá štát, a preto podľa názoru okresného súdu žalovaný nie je
nositeľom hmotno - právnych povinností, o ktoré v konaní ide, a teda súd zamietol žalobu pre nedostatok
vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného, pretože tento nie je priamo zodpovedný za škodu,
ktorá v súvislosti s výkonom verejnej moci mala vzniknúť. Na podporu svojho právneho názoru okresný

súd poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 49/03.

10. Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci)neustanovujeinak,exekútorzodpovedázaškodutomu,komujuspôsobilonalebo
jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. V ustanovení § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku je, teda, zakotvená zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a je nutné pri rozhodovaní o zodpovednosti súdneho exekútora vychádzať z uvedenej zákonnej
dikcie. Pokiaľ osobitný zákon, teda zák. č. 514/2003 Z. z., neustanovuje inak, neupravuje svoju výlučnú
aplikabilitu, je nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone
exekučnej činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

11. Odvolací súd v súvislosti s možnou kolíziou osobitných právnych úprav podľa zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákonného ustanovenia §
33 ods. 1 Exekučného poriadku poznamenáva, že hoci je doterajšia judikatúra týkajúca sa náhrady
škody pri výkone exekučnej činnosti rozdielna, odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil závery najnovšej

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Predmetnú právnu otázku riešil výslovne Najvyšší súd
SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/75/2012 zo dňa 23. 03. 2016, v ktorom vyslovil, že pokiaľ
ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a
zodpovednosťou štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., treba uviesť, že zodpovednosť súdneho exekútora
za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (porovnaj napr. II.

ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok, ani zák. č. 514/2003 Z. z., priamo nestanovujú
prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa
seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti
vykonávanejzpovereniasúdupodľaosobitnéhopredpisu(činnostiuvedenévustanoveniach§29až194
Exekučnéhoporiadku)zodpovedávedľaštátu(snáslednýmprávomregresu)rovnakosámexekútor,ato

za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Z uvedeného
teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa
zák. č. 514/2003 Z. z., alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od súdneho exekútora podľa §
33 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto záver, že žalovaný súdny exekútor nie je pasívne legitimovaný v
konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, nie je vecne správny. Zodpovednosť

súdneho exekútora za škodu podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa zák. č. 514/2003 Z. z. sa vzájomne nevylučujú. Je na vôli
toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená škoda súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, či zvolí
uplatnenie si svojho nároku vyvodením priamej zodpovednosti voči súdnemu exekútorovi v sporovom
konaní s poukazom na ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení

si nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. Keďže žalobca si
v tomto konaní uplatňuje náhradu škody voči súdnemu exekútorovi priamo, uplatňuje si ju podľa § 33
ods. 1 Exekučného poriadku a ako bolo povedané vyššie, súdny exekútor je v súdenej veci pasívne
vecne legitimovaný, bude úlohou okresného súdu znovu o nároku žalobcu rozhodnúť po vykonanom
dokazovaní s tým, že okresný súd posúdi aj v konaní vznesenú námietku premlčania.

12. Keďže odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej, bolo nutné rozsudok
zrušiť aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý výrok je závislý od rozhodnutia vo veci samej (§ 367
ods. 1 CSP).

13. O náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).