Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/81/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116205538
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116205538.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: H. P., K.. XX.X.XXXX,
V. XX, XXX XX V., právne zastúpeného: JUDr. Michal Feciľák, advokát so sídlom Jesenná 8, 080 05
Prešov, IČO: 37 941 623, proti žalovanému: Mesto Prešov, so sídlom Hlavná 73, 080 01 Prešov, právne
zastúpenému: JUDr. Martin Staroň, advokát so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO: 42 083 541, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k.
XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 4. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výrokoch I., III., IV..

Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 474,78 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % p.a. zo sumy 474,78 € od 17.3.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení poukázal na to, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 16.3.2016 domáhal

voči žalovanému vydania medzitýmneho rozsudku, v zmysle ktorého by súd zaviazal žalovaného vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že bol výlučným vlastníkom parc.
S.-A. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere 44 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k.ú. Solivar a podielovým
spoluvlastníkom parc. S.-D. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 m2, zapísanej
na LV č. XXX, k.ú. Solivar, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/4. Žalobca na základe darovacej
zmluvy daroval o.i. aj vyššie uvedené pozemky svojej vnučke. Okresný úrad Prešov, katastrálny odbor,
svojim rozhodnutím č. B. XXXX/XXXX z 11.8.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa,

povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností o.i. k predmetným pozemkov v prospech
vnučky. Žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného za užívanie
uvedenýchpozemkov,naktorýchsanachádzamiestnakomunikáciaachodník,zaobdobieod17.3.2014
do 10.8.2015, t.j. 512 dní. Žalovaný užíva tieto pozemky bez právneho dôvodu, bez toho, aby mal sožalobcom uzavretú nájomnú zmluvu, čím sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Žalovaný
vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 3.6.2016 uviedol, že nárok žalobcu uznáva a navrhuje vec
riešiť mimosúdne dohodou. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 16.5.2016 navrhol pripustiť zmenu

žaloby. Uviedol, že si medzičasom objednal vypracovanie znaleckého posudku. Ing. Mikuláš Ilkovič
znaleckým posudkom č. 8/2016 zo dňa 10.4.2016 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu vyššie uvedených
nehnuteľnosti vo výške 15,4881 eur/m2 ročne. Tunajší súd uznesením zo dňa 20.6.2016, č.k. XC/
XX/XXXX-XX, pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu, podľa ktorého je žalovaný povinný
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.053,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

od 17.3.2016 do zaplatenia. Žalovaný na pojednávaní spochybnil výšku uplatneného bezdôvodného
obohatenia a navrhol pribrať do konania súdneho znalca. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s
listinnými dôkazmi (LV č. XXXX, k.ú. Solivar; LV č. XXX, k.ú. Solivar; F. Č.. XX/XXXX; F. Č.. XX/XXXX;
kópia katastrálnej mapy; Rozhodnutie OÚ Prešov, katastrálny odbor, č. B. XXXX/XXXX; G. Č.. X/XXXX;
Znalecký úkon č. 55/2014 Doplnok č. 1 k ZP č. 11/2013 vypracovaný Ing. Martinom Virbom; Doplnok č.
1 k G. - G.Ú. Č.. XX/XXXX G. Č.. XX/XXXX vypracovaný STU v Bratislave; ZP č. 17 vypracovaný TÚ

v Košiciach; inzerát v Prešovskom večerníku, nájomné zmluvy predložené žalobcom na č.l. 313-337,
vyjadrenia realitných kancelárii) ako aj znaleckým posudkom č. 103/2017, pričom zistil tento skutkový
stav:
Žalobca bol výlučným vlastníkom parc. S.-A. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere 44 m2, zapísanej na
LV č. XXXX, k.ú. Solivar a podielovým spoluvlastníkom parc. S.-D. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a

nádvoria o výmere 9 m2, zapísanej na LV č. XXX, k.ú. Solivar, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu
2/4, do 11.8.2018, kedy bol povolený vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech
vnučky žalobcu, B. W.. Zo znaleckého posudku Ing. Mikuláša Ilkoviča č. 8/2016 vyplýva, že za obdobie
rokov 2014 - 2016 všeobecná hodnota nájmu parc. S.-D. Č.. XXXX/XX o výmere 9 m2 a parc. S.-A. Č..
XXX/X o výmere 44 m2 činí 2.463,- eur. Merná jednotka činila 15,49 eur/m2/rok. Všeobecnú hodnotu

nájmu nehnuteľností uvedený znalec stanovil na základe objednávky použitím porovnávacej metódy,
pričom podklady mu boli predložené žalobcom. Zo znaleckého posudku Stavebnej fakulty, Technickej
univerzity v Košiciach, č. 17 vypracovaného na žiadosť žalobcu za účelom určenia všeobecnej hodnoty
nájmu pozemkov, okrem iného aj parc. S.-A. Č.. XXX/X a S.-D. XXXX/XX, a to porovnávacou metódou
súd zistil, že znalec stanovil pri parc. S.-A. Č.. XXX/X výšku nájomného za rok 2014 vo výške 589,60

eur a za rok 2015 vo výške 589,16 eur s tým, že hodnota nájomného za 1 m2 činila 13,40 eur resp.
13,39 eur. Pri parc. S.-D. Č.. XXXX/XX bola určená výška nájomného za rok 2014 v sume 108,18 eur
a za rok 2015 vo výške 108,09 eur s tým, že nájomné za mernú jednotku činilo 12,02 eur /m2 resp.
12,01 eur /m2. Zo znaleckého posudku súdom pribratého znalca, Ing. Karola Jančoka, súd zistil, že
všeobecná hodnota nájmu za obdobie od 17.3.2014 do 10.8.2015 u parc. S.-A. Č.. XXX/X o výmere

44 m2 činí 444,51 eur a u parc. S.-D. Č.. XXXX/XX o výmere 9 m2 činí 60,55 eur. Nájomné za m2/
rok pri prvej parcele činilo 7,202 eur a pri druhej parcele 4,796 eur. Pri výpočte nájmu bola použitá
metóda polohovej diferenciácie z dôvodu, že sa u pozemkov dajú posúdiť všetky hodnotiace faktory
uvedené vo vyhláške č. 492/2004 Z.z.. V metóde zohľadnil aktuálnosť realitného trhu, všeobecnú
situáciu umiestnenia pozemku, aký je spôsob a intenzita využitia pozemku, ďalej jeho náväznosť na

dopravnú infraštruktúru, polohu v zónach územného plánu mesta, o aký druh pozemku sa jedná a ako
je vybavený alebo aká je možnosť jeho vybavenia technickou infraštruktúrou a inžinierskymi sieťami
a posudzoval možné vplyvy rôznych povyšujúcich alebo redukujúcich faktorov. Znalec uviedol, že
parc. S.-A. Č.. XXX/X sa nachádza v obytnej zóne individuálnej bytovej výstavby. Ponuky pozemkov
pre výstavbu rodinných domov sa v okrajových častiach mesta Prešov pohybujú od 60 do 80 eur /

m2. Pri tejto parcele stanovil hodnotu vo výške 77 eur /m2. Parc. S.-D. Č.. XXXX/XX sa nachádza v
priemyselnej zóne mesta, kde ponuky pozemkov pre výstavbu priemyselných objektov sa okrajových
častiach mesta pohybujú od 40 do 60 eur /m2. U tejto parcely stanovil hodnotu vo výške 52 eur /m2, ktorá
zodpovedá vlastnostiam pozemkov v hodnotenej lokalite a využitiu pozemkov na priemyselnú výstavbu.
Ďalej uviedol, že všetky metódy stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov sú si rovnocenné

a všeobecná hodnota nájmu pozemkov stanovená akoukoľvek metódou musí zodpovedať realitnému
trhu. Výber spôsobu stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu záleží od možnosti získania objektívnych
podkladov. Pre stanovenie všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov porovnávaním sú potrebné podklady
aspoň troch porovnateľných pozemkov aj s nájomnými zmluvami, ktoré by zodpovedali hodnotenému
pozemku. Špecifickosť hodnotených pozemkov je v tom, že sa jedná o pozemky, na ktorých je postavená

stavba iného vlastníka. Pre objektívne použitie porovnávacej metódy by bolo potrené získať nájomné
zmluvy troch porovnateľných pozemkov, t.z. pozemkov, na ktorých je postavená cudzia stavba, avšak
zmluvy musia byť len na pozemok bez stavby. Porovnanie pozemku, na ktorom je vybudovaná stavba
iného vlastníka, s pozemkami so spevnenými a skladovacími plochami, parkovacími a odstavnýmiplochami, prípadne plochami pod predajnými stánkami, je neobjektívne. Nájomné zmluvy uvedené v
súdnom spise sú za spevnené plochy, parkovacie a odstavné plochy, plochy pod predajnými stánkami
a pod reklamnými zariadeniami. To znamená, že nájomná zmluva nie je len za pozemok, ale aj za

stavby prípadne služby na ponúkanom pozemku. Stavby vybudované na pozemku zvyšujú hodnotu
nájomného, ale nie pozemku. Porovnávať nájom za pozemok bez stavby s pozemkom so stavbami preto
nie je možné. Porovnávať možno len pozemky pod stavbami, ale bez stavieb. Znalec, Ing. Karol Jančok,
okrem skutočností uvedených vo svojom posudku uviedol, že pri výpočte nájmu vychádzal z návratnosti
investície v dĺžke 15 rokov a úrokovej miery. Návratnosť je v rozmedzí 15 - 45 rokov a najnižšia je u

pozemkov v centrách miest, resp. obytných zónach, a najvyššia je u pozemkov na okraji miest a obci.
V centre sa totiž väčšinou nachádza obytná zóna a na okraji miest bývajú priemyselné oblasti a preto
aj návratnosť je tam vyššia. Hodnota ročného nájmu je cca 5 - 10 % z hodnoty nehnuteľnosti. Znalec
uviedol, že nemá prístup do katastra nehnuteľností a v danom prípade nebolo možné získať dostatok
porovnateľných zmlúv. Z výsluchu svedka, prof. H.. H. Z. V.., súd zistil, že o vypracovanie posudku
s použitím porovnávacej metódy požiadal TU v Košiciach právny zástupca žalobcu, pričom zo strany

objednávateľa bolo predložených 6 zmlúv. Porovnávacia metóda je najpresnejšia, najviac sa približuje
trhovej hodnote nehnuteľností, a vychádza z reálnych údajov. Uvedená metóda je v súlade s európskymi
ohodnocovacími štandardmi, zatiaľ čo metóda polohovej diferenciácie nie je. Znalecký posudok Ing.
Jančoka nie je vypracovaný zle z hľadiska metodiky, avšak vychádza zo simulovaného nájmu, ktorý je
prepočítaný z východiskovej hodnoty pozemkov v roku 1984, ktorá bola úradne stanovená. Uvedenú

hodnotu síce upravil koeficientmi, avšak napriek tomu nezodpovedá súčasným trhovým podmienkam.
Aby bola hodnota nájmu zodpovedala skutočnému trhovému nájmu, musela by úroková sadzba rásť
ročne v rozmedzí 4-8 %, čo sa však nestalo. Podľa jeho skúseností je v súčasnosti iný vývoj hodnoty
pozemkov a iný vývoj nájomného. Taktiež uviedol, že Ing. Jančok nemal inú možnosť, než použiť metódu
polohovej diferenciácie, keďže nemal k dispozícii zmluvy. Vec správne posúdil podľa ust. § 351 ods.

1,2 OZ, § 456 OZ, § 458 ods. 1 OZ, § 517 ods. 2 OZ, a podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V konaní nebol sporný
základ nároku uplatneného žalobou, t.j. vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov
žalobcu žalovaným bez uzavretej nájomnej zmluvy. Sporným zostala jeho výška. Pri stanovení výšky
bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca, ktorý

považuje za vierohodnejší než posudok Ing. Mikuláša Ilkoviča ako aj posudok Technickej univerzity
v Košiciach, nakoľko tieto nie je možné použiť na daný prípad. V týchto posudkoch znalci dospeli k
všeobecnej hodnote nájomného porovnávacou metódou, pričom podkladom pre porovnanie boli iba
nájomné zmluvy predložené žalobcom. Absentuje tu teda existencia viacerých a od seba nezávislých
podkladov vhodných na porovnanie. Ďalej je potrebné poukázať na to, že nájomné zmluvy, z ktorých títo

znalci pri svojom výpočte vychádzali, sa týkali prenájmu skladovacích, parkovacích plôch, odstavných
plôch, či nebytových priestorov, a teda sa nejednalo o porovnateľné pozemky s pozemkami, ktoré sú
predmetom tohto konania, keďže tieto pozemky už boli prispôsobené účelu, na ktorý sa prenajímali,
a na rozdiel od porovnávaných pozemkov mali pre ich vlastníka reálne ekonomické využitie. Pri
určení výšky nájomného je podľa názoru súdu taktiež nevyhnutné prihliadať aj na tú skutočnosť, že v

predmetom prípade je vlastníkom stavby iný subjekt než vlastník samotného pozemku, na ktorom je
stavba (cestná komunikácia) postavená. V predložených zmluvách je však vlastníkom objektu - stavby
(napr. parkoviska) a vlastníkom pozemku tá istá osoba. Z tohto dôvodu je potrebné stanoviť hodnotu
pozemkov a teda aj nájomného bez zohľadnenia vplyvu stavieb na nich postavených. Na trhovú cenu
porovnávaných pozemkov má však nepochybne vplyv aj skutočnosť, že sa nachádzajú v ochrannom

pásme cestnej komunikácie a zo zákona sú zaťažené vecným bremenom, a teda sa už nedajú využiť
na iný účel, než akému v súčasnosti slúžia. Zároveň je potrebné dodať, že zmluvy predložené žalobcom
boli uzavreté v inom než v posudzovanom období (17.3.2014 - 10.8.2015). Dôležitý faktor, na ktorý
je taktiež potrebné pri stanovení všeobecnej hodnoty nájmu predmetných nehnuteľností prihliadať, je
ten, že porovnávané pozemky sa nachádzajú na periférii mesta resp. v priemyselnej zóne, a teda ich

hodnota (ako aj výška nájomného) musí byť zákonite nižšia než hodnota pozemkov v centre mesta, resp.
v jeho blízkosti, na ktorých sú vybudované objekty slúžiace bytovým potrebám, komerčným príp. iným
účelom. Ohľadom nájomných zmlúv uzavretých Mestom Prešov (č.l. 320 až 337) je potrebné uviesť, že
mnohé z nich boli uzavreté s podnikateľskými subjektmi, ktoré predmet prenájmu využívali v súvislosti
s ich podnikateľskou činnosťou (napr. R. W. U..W..), prípadne sa týkali plôch slúžiacich na parkovanie

vozidiel nájomcu resp. osôb, ktorým to nájomca umožní (napr. F.D. U. V.). Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti súd považuje všeobecnú hodnotu pozemkov stanovenú Ing. Karolom Jančokom s použitím
metódy polohovej diferenciácie, od ktorej sa odvíja aj všeobecná hodnota nájomného, za relevantnejšiu
než hodnotu stanovenú v znaleckom posudku Ing. Mikuláša Ilkoviča a TU v Košiciach. Súd dodáva, žemetóda polohovej diferenciácie je rovnocenná s porovnávacou metódou a teda žiadna nemá prednosť
pred druhou. Dlh vzniknutý bezdôvodným obohatením je dlhom, ktorého zročnosť nie je určená právnym
predpisom, alebo rozhodnutím súdu alebo nevyplýva z dohody účastníkov a preto je dlžník (v tomto

prípade žalovaný) podľa § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho
veriteľ o plnenie požiadal. Za prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd považoval doručenie
žaloby žalovanému. Nasledujúci deň bol preto žalovaný povinný plniť svoj dlh. Žalovaný sa teda dostal
do omeškania druhý deň po doručení žaloby, t.j. od 20.4.2016. K uvedenému dňu bola základná úroková
sadzba ECB vo výške 0 % a teda sadzba úrokov z omeškania činí 5 % ročne. Nakoľko žalovaný

nenamietal začiatok omeškania a sám navrhol, aby bol zaviazaný na úroky z omeškania počnúc
17.3.2016, súd ho zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 474,78 eur počnúc uvedeným dňom. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP. Okresný súd Prešov uznesením
zo dňa 24.1.2018, č.k. XC/XX/XXXX-XXX, priznal znalcovi, Ing. Karolovi Jančokovi, znalečné vo výške
280,48eur,pričomsumavovýške30,48eurbolavyplatenázrozpočtovýchprostriedkovsúdu.Vzhľadom
na uvedené súd zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov štátu.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to proti výrokom I., III. a IV. z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie pri vydaní napadnutého rozsudku vychádzal
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nesprávneho zhodnotenia dôkazov a nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že nie sú splnené podmienky bezdôvodného obohatenia,

lebo nebolo preukázané neoprávnené užívanie parcely S. V..Č.. XXX/X, kat. úz. Solivar a parcely S.
V..Č.. XXXX/XX, kat. úz. Solivar žalovaným za obdobie uvedené v žalobe, ani bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného. O bezdôvodné obohatenie v prípade užívania pozemku - V. S. Č.. XXX/X U.
Č.. XXXX/XX kat. úz. Solivar, žalovaným subjektom ako vlastníkom chodníka a mestskej komunikácie,
ktorá stojí na danom pozemku vo vlastníctve žalobcu, mohlo ísť iba zo situácie, ak by tieto stavby boli

neoprávnenou stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka. O neoprávnenú stavbu by však išlo len
vtedy, ak by v čase jej výstavby stavebník podľa predpisov Občianskeho práva nebol oprávnený stavbu
postaviť na príslušnom pozemku. V danom prípade však v tom čase vlastník pozemku (Československý
štát) bol zároveň v čase stavby chodníka mestskej komunikácie aj stavebníkom a teda staval na svojom
pozemku a preto stavba chodníka mestskej komunikácie rozhodne nie je neoprávnenou stavbou podľa §

135c OZ. Nie je ani možné preto vysloviť záver o bezdôvodnom obohatení vlastníka chodníka a mestskej
komunikácie, teda žalovaného, ktorá v súčasnosti stojí na pozemku žalobcu, keďže neskôr došlo k
zmene vlastníka pozemku. Princíp spravodlivého usporiadania veci by mal byť základným princípom
pri riešení súdnych sporov a do určitej miery je obsiahnutý v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný nie je podnikateľským subjektom a nevlastní mestskú komunikáciu za účelom dosiahnutia

zisku, ale k bezplatnému uspokojovaniu verejnej potreby. Za týchto okolností požiadavku žalobcu na
platenie tržného nájomného za užívanie jeho pozemku je potrebné považovať v rozpore s dobrými
mravmi priečiacu sa verejnému záujmu tak, ako k tomu dospel aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí sp. zn.
H. Ú. XXX/XX. Poukázal aj na právnu úpravu stavby chodníka a mestskej komunikácie vo vlastníctve
mesta Prešov ako žalovaného na cudzom pozemku a v tejto súvislosti na znenie zákona č. 66/2009

Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. V danom prípade sú splnené podmienky podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. na vznik zákonného vecného bremena, ktoré v tomto prípade vzniklo zo zákona, dňom
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. Pokiaľ žalobca v žalobe zo
dňa 10.8.2017 uvádza, že žalovaný nemá so žalobcom uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu je zrejmé,

že podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, žalovaný ako vlastník stavby mestskej komunikácie nemal ku
dňu účinnosti citovaného zákona, t.j. ku dňu 1.7.2009 k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné
právo, t.j. nájomné právo alebo zmluvne zriadené vecné bremeno. Dňom 1.7.2009 vzniklo zo zákona v
prospech žalovaného ako vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu a to vo verejnom
záujme k pozemku pod stavbou. Obsahom tohto práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je držba

a užívanie pozemku pod stavbou. S poukazom na uvedené je zrejmé, že nejde o bezdôvodného
obohatenie, nakoľko žalovaný, resp. jeho obyvatelia (verejnosť) užívajú parcelu S. Č.. XXX/X U. Č..
XXXX/XX kat. úz. Solivar v súlade s právnym poriadkom a na základe právneho dôvodu (právneho
titulu), ktorým je zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Pozemkové úpravy neboli do
dnešného dňa skončené. Pokiaľ ide o finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena, na ktorú by

mal žalobca eventuálne nárok poukázal na to, že sa jedná o jednorazovú náhradu, pričom nárok na túto
náhradu vznikol vznikom zákonného vecného bremena dňa 1.7.2009. Vzhľadom na to, že jednorazová
náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej lehote od dňa 1.7.2009, vznáša žalovaný námietku premlčania, ak by súd uvažoval o takomtopostupe a ak by si žalobca uplatnil nárok na finančnú náhradu za zriadenie zákonného vecného
bremena. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. XCo/XX/XXXX zo dňa 29.6.2016 a
namietal, že žalobca nemôže žalovať o vydanie bezdôvodného obohatenie, lebo zo zákona č. 66/2009

Z. z. vzniklo zákonné vecné bremeno a teda existuje právny dôvod na užívanie stavby. Žalobca môže
žalovať len o jednorazovú finančnú náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena. Ďalej poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu z 24.3.2015 sp. zn. XCdo/XX/XXXX, rozsudok Najvyššieho súdu zo
dňa 14.4.2016 sp. zn. XCdo/XX/XXXX a argumentoval tým, že aj keď tieto rozsudky Najvyššieho súdu
SR sa týkajú zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a § 23 ods. 5

tohto zákona (zákonné vecné bremeno na pozemku pod bytovým domov) závery týchto rozsudkov
sú aplikovateľné aj na tento prejednavaný prípad XXC/XX/XXXX, lebo rovnako sa jedná zákonné
vecné bremená, ktoré vznikli zo zákona. Ďalej namietal, že žalobca nemá právo na náhradu trhového
nájomného, ale podľa judikatúry k zákonu č. 66/2009 Z. z. ako aj samotným žalobcom predloženého
stanoviska občianskoprávneho, obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.1.2013
len na náhradu za zriadenie vecného bremena. V danom prípade sa nejedná o bezdôvodné obohatenie

zo strany žalovaného, lebo nie je naplnená žiadna skutková podstata bezdôvodného obohatenia - ani
užívanievecibezprávnehodôvodu,leboprávnydôvodužívanianehnuteľnostiexistujeajenímzákonom
zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ďalej že žalobca by mal nárok na náhradu za
zriadenie vecného bremena, pričom sa však jedná o jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť v
lehote 3 rokov odo dňa 1.3.2009 a keďže žalobca si nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena

v lehote 3 rokov odo dňa1.3.2009 na súde neuplatnil, jeho právo na náhradu za zriadenie vecného
bremena ako majetkového práva je premlčané. Z tohto dôvodu mala byť žaloba zamietnutá v celom
rozsahu. Už v písomnom podaní zo dňa 4.12.2017 spochybnil základ nároku a navrhol, aby súd žalobu
v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to z dôvodu,
že bezdôvodné obohatenie by v prípade užívania predmetných pozemkov žalovaným subjektom ako

vlastníkom chodníka - mestskej komunikácie, ktorá stojí na danom pozemku, mohlo byť iba za situácie,
ak by táto mestská komunikácia bola neoprávnenou stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Nie je možné preto vysloviť záver o bezdôvodnom obohatení vlastníka chodníka, teda žalovaného,
ktorá v súčasnosti stojí na pozemku žalobcov, keďže neskôr došlo k zmene vlastníka pozemku. Princíp
spravodlivého usporiadania veci by mal byť základným princípom pri riešení súdnych sporov a do určitej

miery je obsiahnutý aj v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súvislosti so zásadou dobrých mravov
poukazuje na to, že vlastník predmetnej mestskej komunikácie, teda žalovaný nie je podnikateľským
subjektom a nevlastní komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale k bezplatnému uspokojovaniu
verejnej potreby. S poukazom na uvedené nie je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že základ
nároku nebol sporný a súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj základom nároku a vyhodnotiť tieto

skutočnosti tvrdené žalovaným, čo neurobil a preto napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zároveň napadol aj výrok o náhrade trov konania, lebo žalobca návrhom na
zmenu žaloby zo dňa 16.5.2016 domáhal zaplatenia sumy 1.053,70 eur s 5 % úrokom z omeškania
ročneod17.3.2016dozaplatenia.ZoZPč.103/2017vyplynulacelkovávýškanájomnéhozažalovaného
obdobie od 17.3.2014 do 10.8.2015 v sume 474,78 eur. Je zrejmé, že žalovaný bol úspešný v časti

viac ako 50 % - pomer úspechu: úspech žalobcu 45,05 % / úspech žalovaného 54,95 %. Žalobca mal
byť zaviazaný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 9,9 % podľa pomeru úspechu v prospech
žalovaného.Navrhol,abyodvolacísúdpodľa§388CSPzmenilnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
a rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň, aby uložil žalobcovi povinnosť nahradiť
žalovanému trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby odvolací

súd podľa § 389 CSP zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie XC/XX/XXXX-XXX zo 4.6.2018 potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že všetky argumenty žalovaného

uvedené v odvolaní sú nerelevantné a nevzťahujúce sa na prejendávanú vec. Súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo
správneho právneho posúdenia veci. K námietke žalovaného, že žalobca nemôže žalovať o vydanie
bezdôvodného obohatenia, lebo zo zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo zákonné vecné bremeno a teda
existuje právny dôvod na užívanie stavby poukázal na skutočnosť, že jeden z predpokladov na vznik

vecnéhobremenapodľazákonač.66/2009Z.z.jezákonnápožiadavka,abystavbabolapovolenápodľa
platných právnych predpisov, v danom prípade však takáto požiadavka splnená nebola, lebo stavba bola
postavená bez súhlasu vlastníka predmetných pozemkov. Na základe uvedeného je teda nesporné aj
vylúčené, aby na pozemkoch, ktorých užívanie je predmetom sporu vzniklo zákonné vecné bremenopodľa zákona č. 66/2009 Z. z. lebo na jeho vznik neboli splnené zákonné požiadavky. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. XSžp/XX/XXXX zo dňa 30.5.2012, rozsudok NS SR XMCdo/XX/
XXXX zo dňa 23.4.2014, rozsudok NS SR XCdo/X/XX zo dňa 25.3.2003 a zdôraznil, že aj napriek tomu,

že v prejednávaniej veci bolo vydané na stavbu územné rozhodnutie, stavebné povolenie a kolaudačné
rozhodnutie, to ešte neznamená, že táto stavba bola postavená v súlade so zákonom, teda platnými
právnymipredpismi,aktedažalobcanebolúčastníkomžiadnychkonanívsúvislostisostavbouchodníka
mestskejkomunikácieaaninedalsúhlassozriadenímtýchtostaviebnasvojichpozemkoch,rozhodnutia
vydané v týchto konaniach sa nemôžu dotknúť jeho práv, čo znamená, že stavby chodníka a mestskej

komunikácie nachádzajúce sa na pozemkoch žalobcu sú neoprávnenými stavbami a teda musia byť
aj stavbami, ktoré neboli povolené podľa platných právnych predpisov ako to predpokladá § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z. z.. Ak by aj bol predmetný nárok žalobcu na náhradu za užívanie pozemkov
považovaný za náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa zákona
č. 66/2009 Z. z., je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosti vyplývajúce zo zápisnice zo zasadnutia
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.5.2018, ktorého hlavným dôvodom

bola otázka jednorazovej/ opakujúcej sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho právo zákonným vecným
bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z., na ktorom bolo prijaté väčšinové stanovisko v znení „Zákon č.
66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré
prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon“) predpokladá pozemkové úpravy v rámci nich definitívne vyriešenie obmedzení vlastníkov

zastavaných pozemkov verejnoprospešnými stavbami. Do času pozemkovej úpravy zákon v prípade,
že ku dňu účinnosti zákona niet iného práva zriaďuje vecné bremeno vo vzťahu ku ktorému sa náhrada
priznáva podľa všeobecných právnych predpisov berúc zreteľ na to, že: ide o dočasné opatrenie,
jednorazová náhrada vychádza z doby po neobmedzený čas, že sa cena za užívanie nehnuteľností
môže na trhu meniť, spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá opakujúca náhrada len za skutočnú

dobu trvania obmedzenia.“ Zastáva však naďalej názor, že pozemky, ktorých užívanie je predmetom
sporu nie sú zaťažené zákonným vecným bremenom, lebo na jeho vznik neboli splnené zákonom
vyžadované podmienky a ak by aj vzniklo, žalovaný je povinný poskytovať žalobcovi náhradu za
obmedzenievlastníckehoprávazákonnýmvecnýmbremenomvoformeopakovanýchplatiebprimeranej
náhrady počas trvania obmedzenia. K odvolaním napadnutým výrokom III. a IV. rozsudku Okresného

súdu Prešov č. k. XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 4.6.2018 uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie a jeho výroky týkajúce sa náhrady trov konania považuje za správne. Navrhol, aby odvolací
súd podľa § 387 CSP napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne právne posúdil žalobcov nárok uplatnený v
konaní.

8. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,

okrem prípadov ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

9. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy ak:
a) sa týkajú procesných podmienok

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie

10. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní zásadne vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol
základom rozhodnutia súdu prvej inštancie.11. Civilné sporové konanie nie je už bezvýnimočne ovládané princípom jednotnosti konania
spočívajúceho v tom, že konanie tvorí jeden celok od momentu jeho začatia až po jeho právoplatné
skončenie a zákon nestanovuje sled jednotlivých úkonov. V súlade s požiadavkou procesnej ekonómie

a logického postupu súd rozhoduje o tom, ktorý úkon bude vykonaný a kedy sa tak stane. Strany sú
síce oprávnené svoje návrhy a dôkazy (prostriedky procesného útoku a procesnej obrany) prípadne
nové tvrdenia, či nové dôkazy uplatňovať aj v odvolacom konaní, avšak iba za zákonom ustanovených
podmienok. K týmto zákonným obmedzeniam procesných strán dochádza zavedením koncentračného
princípu, podľa ktorého sú strany povinné sústrediť (koncentrovať) a vykonať niektoré procesné úkony v

určitom časovom úseku stanoveným súdom alebo priamo zákonom. Po uplynutí takto stanovenej lehoty
nie je možné už uplatnené ani nariadené procesné úkony vykonať. V zmysle koncentračnej zásady je
substancovanieskutkovýchtvrdeníiprednášanieaoznačovaniedôkazov,návrhovvzásadeobmedzené
len do určitej fázy konania. Koncentračná zásada je premietnutá aj do zásady neúplnej apelácie. V
zmysle tejto zásady je substancovanie skutkových tvrdení a označovanie dôkazných návrhov zásade
koncentrované do fázy prvoinštančného konania. Odvolací súd zostáva súdom apelačným, zásadne

však vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený súdom prvej inštancie, okrem prípadov, ak odvolací
súd musí doplniť dokazovanie, čo však je skôr reštriktívne vnímaná výnimka a v končenom dôsledku
nejde ani o daný prípad. Inými slovami povedané, tým že je odvolanie založené na princípe neúplnej
apelácie, t.j. že je konštruované ako opravný prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností
a nových dôkazov. Platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie. Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu je tak obmedzená skutočnosťou, že skutkový stav
veci a rovnako ani výsledky dokazovania, by sa už nemali pred odvolacím súdom meniť.

12. Keďže koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tvz. neúplného apelačného
systému, právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej

obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Strany sporu mali
totiž v priebehu prvoinštančného konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a súdom boli
poučené o sudcovskej koncentrácii konania.

13. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáha od žalovaného

vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 3.6.2016 uznal
nárok žalobcu a navrhol vec riešiť mimosúdne dohodou. Na pojednávaní vo veci žalovaný nespochybnil
nárokžalobcu,alevýškuuplatnenéhobezdôvodnéhoobohatenia.Vpísomnompodanízodňa4.12.2017
uviedol, že súhlasí so závermi znaleckého posudku č. 103/2017 vyhotoveného znalcom Ing. Karolom
Jančokom dňa 13.11.2017 a nemá voči nemu námietky. Navrhol, aby súd rozhodol tak, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 474,78 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 474,78
eur odo dňa 17.3.2016 do zaplatenia. Takýto návrh predniesol aj vo svojom záverečnom prednese na
pojednávaní dňa 4.5.2018.

14. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

15. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

16.Odvolacísúdprioritneposudzujeazaoberásaskutkovýmstavomvecitak,akohozistilprvoinštančný
súd. Preukázanie skutkového stavu je podkladom uplatneného nároku, keďže právne sa vec posudzuje
práve zo skutkového stavu. V odvolacích námietkach žalovaný argumentuje dôvodmi, na ktoré
nepoukazoval v rámci procesnej obrany počas celého konania, v ktorom dokonca uznal právny nárok

žalobcu, teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, namietal len výšku uplatneného nároku.
Výrokom I. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozhodol v podstate tak ako to navrhol žalovaný
tak vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 4.12.2017, ako aj na pojednávaní dňa 4.5.2018. Vzhľadom
na vyššie uvedené zákonné ustanovenia týkajúce sa koncentračného princípu, odvolací súd nemohol
už v tomto štádiu konania prihliadať na námietky žalovaného, ktoré vzniesol v odvolaní a na ktoré

nepoukazoval počas konania vo veci. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I. bez potreby zaoberania sa ďalším i namietaným, ako aj závislý a správny výrok o náhrade trov
konania, t.j. výroky III. a IV. s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súdpovažuje za potrebné poukázať na to, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie týkajúcu
sa trov konania, na ktorú poukazuje.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).