Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 13, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/109/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314210281
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8314210281.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu

JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému O. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/
XX, C., za účasti Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo
námestie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, zastúpeného advokátom JUDr. Patrikom Podhorským, so
sídlom Zámocká 8, Bratislava, IČO: 42 449 022, o zaplatenie 15 613,09 eura s príslušenstvom, takto
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 15C/475/2015 - 114 zo dňa

11.12.2015

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné ( ďalej aj len „súd prvej inštancie“ ) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 15 613,09 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 12.08.2013 do
zaplatenia a trovy konania vo výške 936,50 eura a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 619,04 eura
na účet právneho zástupcu žalobcu, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou súdu podanou 28.08.2014 domáhal toho,
aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 15 613,09 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 15 613,09 eura od 12.08.2013 do zaplatenia žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanému
zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Žalobca uviedol, že je postupníkom na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok z 27.06.2013, ktorú uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako
postupcom, predmetom postúpenia bola aj pohľadávka voči žalovanému vzniknutá zo zmluvy č.
464516566 uzavretej 28.03.2011, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému poskytla

peňažné prostriedky ako úver vo výške 13 440 eur. Žalovaný zaviazal sa poskytnutý úver splácať
mesačnýmisplátkamipo219,82euravždyk20.dňuvmesiaci,svojupovinnosťvšaknesplnil.Postúpená
pohľadávka predstavovala čiastku 16 143,39 eura, z toho istina bola 13 022,44 eura, úrok 2 590,65
eura, úrok z omeškania 491,43 eura, ostatné príslušenstvom 38,87 eura. Dlžná suma ktorá bola žalobou
uplatnená predstavovala 72 neuhradených splátok v celkovej výške 15 613,09 eura.
Z vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie za zistené skutkové okolnosti k vzniku záväzkového
vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, uviedol že úver, ktorý právny predchodca

žalovanému poskytol bol spotrebným bezúčelovým úverom, ktorý mal žalovaný zaplatiť v 120 splátkach,
konečná splatnosť bola 20.03.2021, ročná úroková sadzba 14,9 %, RPMN 17,18 %, priemerná hodnota
RPMN 11,64 %. Nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi dlžnú sumu zo záväzkového vzťahu,
ktorý vznikol medzi ním a právnym predchodcom žalobcu zaplatil, aktívnu legitimáciu žalobcu mal súd zapreukázanú Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE z 27.06.2013 príloha zmluvy obsahovala
špecifikáciupostúpenejpohľadávky.Zvykonanýchdôkazovmalsúdžalobuzadôvodnúvcelomrozsahu
a preto žalobe vyhovel.

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka - §
52 ods. 1, 3, 4, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, podľa Zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľskýchúveroch-§1ods.2,§2austanovením§3ods.1NariadeniavládySlovenskejrepubliky
č. 87/1995 Z.z.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podalo odvolanie občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov
a to so súhlasom opatrovníčky, ktorú súd prvej inštancie ustanovil v priebehu konania žalovanému. Z
odvolania vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
súd nesprávne vyhodnotil postavenie žalobcu ako aktívne vecne legitimovaného, žalobca nepreukázal
splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách.

Žalobca v konaní nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému v čase jej postúpenia bola spôsobilá
na postúpenie, predmet sporu určený žalobcom nemá žiadny hmotnoprávny vzťah k žalovanému a
jeho vystupovanie v tomto konaní je v rozpore so zásadami občianskeho súdneho procesu. Žalobca
nepreukázal, že jeho právny predchodca ( banka ) zaslal žalovanému pri postúpení pohľadávky výzvu v
zmysle § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách, ktorá je predpokladom postúpenia pohľadávky.

Postúpenie pohľadávky uplatneným návrhom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné,
ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ( predtým ods. 7 ) sleduje aj podmienky postúpenia
pohľadávky. Hlavným účelom tohto ustanovenia bolo nielen prelomenie bankového tajomstva, ale aj
úprava možnosti použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj
osobe, ktorá nie je bankou. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti pohľadávky, ktoré vykonával žalobca

je nekalou obchodnou praktikou, ide o úkon v rozpore so zákonom keďže žalobca nie je držiteľom
bankového povolenia, čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže spravovať tzv. živý úver, teda ani
vyhlasovať mimoriadnu splatnosť úveru. Pokiaľ by banka pristúpila k postúpeniu pohľadávky z celého
úverového vzťahu, pre takýto postup je nevyhnutné, aby došlo k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej
splatnosti úveru, je to výlučné oprávnenie banky, toto oprávnenie má banka realizovať ešte pred

postúpením pohľadávky. Toto oprávnenie žalobca nemá, keďže nemá bankovú licenciu. Žiadal preto,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súdu predložil relevantné oznámenie postupcu
žalovanému o postúpení pohľadávky s podacím hárkom, v takomto prípade, ako vyplýva aj z

judikatúry, nemôže sa dlžník úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, alebo jej
neexistencie. Pokiaľ bola namietaná neplatnosť postúpenia v súvislosti s ustanovením § 92 ods. 8
Zákona o bankách, uviedol že toto ustanovenie nie je možné spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky. Účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva,
nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých

nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnomustanovenípodmieňovaliplatnosťprávnehoúkonupostúpeniapohľadávky.Snedoručením
výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Okrem toho, vzhľadom k tomu
že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok, právny predchodca žalobcu konal v súlade s ustanovením
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, a teda by neporušil bankové tajomstvo, aj v takom prípade ak by

písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Podľa žalobcu ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách je
potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo by len časti svojho peňažného
záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen
časť s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len
časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetom ustanovení vyslovene

uvedené. Je zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane jeho príslušenstva.
Poukázal taktiež na výzvu zo 17.01.2012, ktorou v konaní preukázal, že právny predchodca žalobcu
splnil všetky povinnosti, ktoré mu ustanovenie § 90 Zákona o bankách ukladá, teda že žalovaný bol v
mene banky vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a zároveň bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní; stanovisko k vyjadreniu

žalobcu k odvolaniu súdu doručené nebolo.

4. Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“ ) vychádzajúcz ustanovenia § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP, podľa ktoré ak nie je uvedené inak platí tento zákon aj na
konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákonazostávajúzachované,preskúmalnapadnutýrozsudok,

ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 a contrario ) miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnila na úradnej tabuli a webovej schránke súdu dňa 07.06.2017 ( § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k
záveru o neopodstatnenosti odvolania.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu,
v ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej
rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to či súd prvej

inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05 ).

6. Podstata odvolacích argumentov spočívala v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko

súd prvej inštancie mal za to, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, tento jeho záver správny
však nie je, nakoľko pre postúpenie pohľadávky neboli splnené predpoklady vyžadované § 92 ods. 8
Zákona o bankách.

7. Nie je možné konštatovať, že by sa súd prvej inštancie nezaoberal aktívnou legitimáciou

žalobcu, výslovne uviedol že táto bola preukázaná zmluvou o postúpení pohľadávok, vrátane prílohy
špecifikujúcej postúpenú pohľadávku. Je pravdou, že pri posudzovaní aktívnej legitimácie vychádzal len
z ustanovenia § 524 ods. 1 a 2 a § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, na argument o absencii
aktívnej legitimácie žalobcu v súvislosti s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách nereagujúc.
Jeho rozhodnutie je však vo výroku vecne správne.

K argumentácii o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v súvislosti s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona
o bankách odvolací súd uvádza:
Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len
„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace

s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy

ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie
a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré
nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len
časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr

smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom.

8. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu
postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne v zmene osobe veriteľa; zmena sa
nedotýka práv ani povinností dlžníka.
Ako zo spisu vyplýva, žalovaný uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu zmluvu, podpisom ktorej
okrem iného potvrdil aj to, že sa oboznámil so súčasťami zmluvy, ktorými sú okrem iného všeobecné
obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s. Podľa bodu 19.16. všeobecných obchodných

podmienok klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek
svoje pohľadávky voči klientovi a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné splatné, nesplatné,
premlčané alebo nepremlčané, ale aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi.
Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke, alebo previesť svoje záväzky voči nej s
predchádzajúcim písomným súhlasom banky; predchádzajúci písomný súhlas banky nie je potrebný

pokiaľ sa zriaďuje záložné právo k pohľadávkam klienta na záložcu voči banke v prospech banky ako
záložného veriteľa. V prípade, že klient je spotrebiteľom v zmysle osobitného právneho predpisu tak
banka nebude bezdôvodne súhlas odopierať. Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách
prípustná, dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má

to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Záväzok by totiž mohol prevziať taký dlžník/
osoba, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa.
TakakoObčianskyzákonník,ajZákonobankáchvzneníúčinnomvrozhodnomobdobí,t.j.včasevzniku
záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nevyžadovali súhlas dlžníka s
postúpením pohľadávky. Relevantným nemôže byť to, že postupník je subjektom nespĺňajúcim definíciu

§ 3 ods. 2 Zákona o bankách, t.j. že by nemohol spravovať tzv. „živý úver“ ako bolo v odvolaní namietané.
V zmysle § 3 ods. 2 Zákona o bankách, bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a
pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných
prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis nestanovuje inak.
V konkrétnom prípade však úver už poskytnutý bol, bankou, postupník žiadne peňažné prostriedky

neposkytuje, rieši sa len návratnosť poskytnutého úveru. Nie je zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t.j.
vymáhanie pohľadávky nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom
sektore.

9. Nie je zrejmé, že by sa ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách malo považovať za zákonné

podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky ako bolo v odvolaní argumentované. Z dôvodovej
správykpôvodnémutextuzákonač.483/2001Z.z.obankách,ktorájeinterpretačnýmpravidlomvyplýva
( súčasný text ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7 ), že
ustanovením § 92 ods. 1 - 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.
Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo

v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:
Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom

len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj
na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového
tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.

Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy
zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a

akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,
keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového
tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch

neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,
nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v
medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho

zákonníka.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky na
dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,

v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či

zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať

ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,
podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych
autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

10. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol považoval odvolací súd odvolaciu námietku týkajúcu sa
posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancie za nedôvodnú aj vo vzťahu k aplikácii § 92 ods.
8 Zákona o bankách a rozsudok súdu prvej inštancie za rozsudok vo výroku vecne správny vrátane
rozhodnutia o trovách konania, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v dôvodoch potvrdzujúcehorozsudku zaoberajúc sa taktiež podstatnými vyjadreniami prinesenými v konaní na súde prvej inštancie,
vzhľadom na to že sa s nimi nevysporiadal. V odôvodnení súd prvej inštancie ( § 387 ods. 3 CSP ).

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd preto priznal
žalobcovi voči žalovanému náhradu z odvolacieho konania v plnom rozsahu.

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 ( § 3 ods. 1 zákona

č. 757/2004 Z.z. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.