Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/259/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203116
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203116.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

Jozefa Mačeja a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 709,55 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo 16. februára 2015 č. k. 11C/79/2014-41 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy označenia žalovanej v úvodnej časti jeho rozsudku.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125 eur, nemajetkovej ujmy v sume 584,55
eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom
takým súdom pod sp. zn. 15Er/676/2010, majúcom spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 E. p. resp. k
rozhodnutiu pristúpil až po veľmi dlhej dobe, s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu)
odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 a § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov); § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení)
platného v čase začatia exekučného konania; § 115a ods. 2, § 152 ods. 2 a § 200ea ods. 1 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky; vecne potom
najmä tým, že vo vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať
nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo
aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade

nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E.
p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom (o aký tu nešlo). Žalobkyňa
(v exekučnom konaní vystupujúca v procesnom postavení oprávnenej) navyše uznesenie zamietajúce
žiadosť o poverenie ani nenapadla odvolaním a tak došlo k následnému zastaveniu exekučnéhokonania. V štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora je exekučný súd konajúci o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 E. p. povinný aj bez návrhu
ex offo skúmať či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená platne. Žalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno o existencii nesprávneho úradného postupu ako prvej z troch zákonných
podmienok, súčasné splnenie ktorých je potrebné pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou a neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie jej nároku
nanemajetkovúujmu,keďžetátoprichádzadoúvahylenvtomprípade,akbyibasamotnékonštatovanie

porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
avšak v predmetnej veci nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva. Dokazovanie znaleckým
posudkom nevykonal s odôvodnením, že by išlo o dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre
účely tohto súdneho konania, nebola totiž splnená ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný
postup a akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej súvislosti ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec
dokazovania potrebného pre účely tohto konania, v rozpore so zásadou hospodárnosti. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne
úspechom žalovanej, u ktorej sa vznik trov z obsahu spisu nepodáva a trovy konania si žalovaná ani
nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa. Rozsudok navrhla

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne
zistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou

úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii

princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie,
pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosťštátupodľauvedenejjudikatúryvznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý
musíplniťsvojpozitívnyzáväzokvovzťahukprávunaprerokovanievecivprimeranejlehote.Vytklasúdu

prvého stupňa aj nevykonanie dostatočného dokazovania oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, zároveň však uviedla, že táto argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o
žalobe označenej žalobkyňou ako ISTINA RS (keď žaloba v prejednávanej veci nebola takto označená,
poznámka odvolacieho súdu).Taktiež uviedla, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha

konanieoprejudiciálnejotázke,ktoroujerozhodnutieoporušeníprávažalobkynenazákonnéhosudcua
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky,
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (takýto
návrh nebol v prejednávanej veci podaný, poznámka odvolacieho súdu).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania (od
napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa §
214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie veci samej, popri tom však nie

o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu
nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem),
pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať zavecne správny (keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec
i principiálne správne posúdil po právnej stránke).

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých dostatočne jasne a i objektívne
presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti

vysporiadaťsaistzv.odvolacíminámietkamiapreto,aleajprecelkovúúplnosťnadrámecužuvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

V prvom rade je potrebné uviesť, že súdu prvého stupňa nebol doručený návrh žalobkyne na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na

Ústavnom súde Slovenskej republiky, preto odvolacia námietka žalobkyne, že o tomto návrhu bol súd
prvého stupňa povinný osobitne rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej je nedôvodná.

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné

uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí za
účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom transparentne, nakoľko

sa vyhol priamej citácii ustanovenia, avšak s vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu
spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., v tejto súv. por. najmä str. 7 prvopisu písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného
zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II
zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv.

škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za
nosné) na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

Pokiaľ šlo o námietku nevysvetlením názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania,
tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, táto

nebola v prejednávanej veci relevantnou (ako bude uvedené i neskôr). To isté platí aj v prípade námietky
neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonaním takéhoto dôkazu (ktoré dokazovanie
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva
a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na celkom jednoznačnom

výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej

úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím

účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomnepoverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného

titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad

poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť
tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na

začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti

na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 15Er/676/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora
o poverenie, došlú mu 15.7.2010 zareagoval uznesením z 13.1.2011 č. k. 15Er/676/2010-21 EX
6250/2010, tým však žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto jeho rozhodnutie pre

nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti
vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo právoplatnosť (6.4.2011) a nasledovalo po ňom
zastavenie exekučného konania, pričom aj uznesenie tak činiace (uznesenie Okresného súdu Galanta
z 19.4.2011 č. k. 15Er/676/2010-27 EX 6250/2010), sa už stalo právoplatným (12.7.2011).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie, aj v
tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite (kde inak i pre prípad vzniku trov
žalovanejplatilo,žeúčastníčkasaprocesnéhoprávananáhraduvzdalanajneskôrnepodanímodvolania

proti rozsudku, čím v tu diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania výlučne
v časti trov konania).Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy označenia
žalovanejvúvodnejčastijehorozsudku.Súdprvéhostupňatotiždoúvodnejčastinapadnutéhorozsudku
neprevzal dosiaľ najakceptovateľnejšie známe a aj požiadavkám z ustanovení § 21 ods. 4 a § 79 ods.

1 O. s. p. zodpovedajúce označenie štátu a osoby majúcej zaň konať (ako toto žalobkyňa vyjadrila
spôsobom „Slovenská republika v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, tu por. i č.
l. 1 spisu), ale šiel cestou označenia štátu i príslušného rezortného ministerstva (toho inak bez uvedenia
jeho sídla) v prvom páde a oddelenia oboch takýchto označení čiarkou (navodzujúcou nesprávny
dojem, že žalovanými tu majú byť až dve osoby) a takúto zrejmú nesprávnosť samozrejme je nutné

napraviť (pričom sa tak môže stať aj na základe pokynu zaneseného do rozhodnutia odvolacieho súdu,
smerujúceho ku skončeniu konania).

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.

p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien

a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.