Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 28, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/235/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2716200019
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2716200019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so
sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom,
Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanému: N. C., bytom I. XX, H., o zaplatenie 956 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 13. júla 2017, č.k.
2C/2/2016-85, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu žalobcu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 956 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, pričom
uvedená pohľadávka predstavuje nedoplatok z poskytnutého spotrebiteľského úveru. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou T. D.,
a.s., a žalovaným bola dňa 08.08.2008, uzavretá Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru č.
D.-XX-XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému bezúčelový

spotrebiteľský úver 70.000,- Sk, t.j. 2.323,57 eur. Výška úrokovej sadzby bola dohodnutá 16,9%, RPMN
21,54%, priemerná hodnota RPMN 16,64%. Žalovaný sa zaviazal úver splácať formou pravidelných
mesačných anuitných splátok v počte 72 vo výške pravidelnej mesačnej splátky 1.570,- Sk, t.j. 52,11 eur.
Za spracovanie žiadosti o úver bol dohodnutý poplatok 2% z výšky úveru, poplatok za správu úveru 60,-
Sk, t.j. 1,99 eur mesačne. Listom zo dňa 08.10.2015 T. D. a.s., oznámila žalovanému, že ich pohľadávka
voči nemu vo výške 989,99 eur vrátane príslušenstva, bola postúpená novému veriteľovi Intrum Justitia
Slovakia s.r.o. (žalobca). Žalovaný celkovo uhradil právnemu predchodcovi žalobcu sumu 1.418,10 eur.

Z predloženého prehľadu splátok mal súd preukázané, že žalovaný zaplatil na úhradu istiny 1.418,10
eur, na úhradu zmluvne dojednaného úroku z úveru sumu 1.187,42 eur, na úhradu poplatkov z úveru
sumu 606,66 eur, na úhradu sankčných úrokov sumu 8,45 eur, na úhradu úrokov z istiny úveru sumu
11,04 eur, celkovo tak na úver evidujú plnenie v sume 3.231,67 eur. Právne súd prvej inštancie vec
posúdil podľa § 52 OZ, podľa § 1, § 2, § 3, § 4 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť. Skonštatoval, že
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá

má charakter spotrebiteľského úveru. V predmetnej zmluve sa žalovaný zaviazal úver splácať formou
mesačných splátok v počte 72, pri výške mesačnej splátky 52,11 eur. Právny predchodca žalobcu ako
veriteľ v zmluve výšku mesačnej splátky určil len jednou sumou bez jasnej a určitej špecifikácie aká
suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky, tak, ako to ukladá ust. § 4 ods. 4 písm. i) zákonač. 258/2001 Z.z. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné,
ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a
aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Podľa

ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l) poskytnutý úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Súd mal preukázané, že žalovanému bolo z úverovej zmluvy poskytnuté
plnenie v celkovej výške 2.323,57 eur, keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný
uhradil z poskytnutého úveru celkovú sumu 3.231,67 eur, súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko

žalovaný už úver v plnej výške splatil, dokonca zaplatil viac, ako bol jeho záväzok z uzavretej zmluvy
o úvere. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní
úspešný, nakoľko žaloba nebola podaná dôvodne, avšak žalovanému v konaní trovy konania nevznikli,
preto mu ich súd nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca.

Uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 956 eur, úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy 905,47
eur od 18.01.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti úveru pre absenciu zákonných
náležitostí zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. nie je správny. Tento názor

je aj v rozpore s článkom 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne
záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred
zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016, v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s., c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské
súdy viazané. Predmetný rozsudok predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne

záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy
SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Tento rozsudok Súdneho dvora je tak právne
záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v
základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti,
určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje

racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach
zložitejšia, ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Článok 10 ods. 2 písm.
h) a písm. i) Smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú,
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení

s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm.
i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z.), je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť
sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej

splátky na jej jednotlivé zložky. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver,
že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku
veriteľa na úroky a poplatky. Právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto im vznikol
nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Poukázal tiež
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť

primeraná závažnosti jeho porušení a tiež aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené

náležitosti, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380) CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 2C/2/2016 je určenie povinnosti

žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 956 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
905,47 eur od 18.01.2013 do zaplatenia, titulom nedoplatku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu zamietol.

6. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého
je potrebné považovať úver poskytnutý žalobcom žalovanému na základe zmluvy za bezúročný a bez
poplatkov pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

7.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

8. Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy vymedzuje
prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého
je potrebné považovať úver, poskytnutý žalobcom žalovanému na základe zmluvy za bezúročný a bez
poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
neuvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

10. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

11. Ustanovenie § 4 ods. 3 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s

ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť

spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon

ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
právetie,ktorésúuvedenév§4ods.3ZoSÚzákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaž

do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu
pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené
už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 11Co/127/2015).

12. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená

medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2
písm. i) ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

13. Účelom náležitosti ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie

spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na
odplatužalobkyne.Tonemožnonahradiťuvedenímlenvýškymesačnejsplátky.Zmysluzákonnejúpravyzodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.

7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov
(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá
pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny
(avšak stanovenie percentuálnej výšky celej splátky nebolo postačujúce).

14. Predmetná obligatórna náležitosť predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha
spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa
preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených
náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré
nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na
istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na

základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom.
Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní
istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy
ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie
splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov,

o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže
jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v
dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť
úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru informovaný, je treba
konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru nie je ani veriteľom
informovaný v čase uzavretia zmluvy).

15. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a

o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS, ďalej len „smernica“) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu
smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

16. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,

že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

17. Napriek tomu, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice,
teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice,
ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad
neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa
(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).

18. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) ZS( zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

19. Uvedený text zákona (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely

splatenia.

20. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia
skúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladaťeurokonformne,avšaktento
tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť

výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

21. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ č. 258/2010 Z.z.)
síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v
dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu,

úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky
ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

22. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti
Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,

že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

23. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice a následne (po označenom

rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne k)) zákona ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy
k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad
rámec podmienok stanovených smernicou.

24. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k
zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky

poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť

eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)
zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.

25. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

26. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2

§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).27. Ako je už vyššie uvedené, spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká
na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby

veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného
zákonníka).

28. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky

mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa
použijenasplátkuistiny,akánasplátkuúrokovapoplatkov(tedapoznaniepravidiel,podľaktorýchveriteľ

v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť
doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie
spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov,
ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom

nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,
ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec
smernice). Smernica predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje
o splátkach a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu
byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú, podľa čl. 19 ods. 2 smernice; smernica

taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov, podľa
čl. 10 ods. 1 písm. j), príloha II., 2 (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska
občianskoprávneho kolégia NS SR).

29. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, nemá žiaden reálny a praktický

význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade
informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo
spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako
i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (OZ preferuje dlžníka
ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a

poplatky). ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných
hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky
v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo
zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá
informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.

30. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti
úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah

(§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade
ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje
naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m) ZoSÚ (súhrnný prehľad,
ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných

poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2
písm. m), ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti
oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Pokiaľ by sa
rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ
má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka posúdiť rozsah svojho

záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy nasvedčuje aj argument
poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.31. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu
trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1
CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu

rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov
konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu
spisuvyplýva,ževdanomprípadebolžalovanývodvolacomkonanípasívny,nevykonalžiadenprocesný
úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v

odvolacom konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na
základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila
záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad
nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného
zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2
CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu

a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

32. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).