Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/63/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4010899919
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4010899919.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Q. Y., bývajúceho v X., zastúpeného opatrovníčkou P.
Y., bývajúcou v X., zastúpenou JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Štefánikova č.
7,protižalovaným1/X.U.,bývajúcemuvT.,3/Sociálnejpoisťovni,sosídlomvBratislave,ul.29.augusta
č. 8 (ako právnej nástupkyne pôvodného žalovaného 2/), zastúpenej JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou so sídlom v Bratislave, Nám. Biely Kríž č. 3, P.O.Box 39, o náhradu škody, vedenom na

Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 12 C 62/1995, o dovolaní žalobcu a o dovolaní žalovanej 3/
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014, v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Nitre zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co
384/2014 spolu s opravným uznesením zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014 a rozsudok Okresného
súdu Nové Zámky z 27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 v časti úrazovej renty od 1. januára 2004 s

príslušenstvom z r u š u j e a v tejto časti konanie z a s t a v u j e . Po právoplatnosti tohto uznesenia
vec bude postúpená Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8.
DovolaniežalobcuprotivýrokurozsudkuKrajskéhosúduvNitrezo17.júna2015sp.zn.25Co384/2014,
ktorým pripustil späťvzatie žaloby v časti zaplatenia sumy 5 016 €, zrušil rozsudok Okresného súdu Nové
Zámky z 27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 a konanie zastavil, o d m i e t a .

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014 spolu s opravným uznesením
zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014 vo zvyšnej napadnutej časti z r u š u j e a vec v rozsahu
zrušenia vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému 1/ náhrady škody z ublíženia na zdraví
pozostávajúcej z odškodnenia bolestného 2110 bodov, náhrady za stratu na zárobku počas trvania
práceneschopnosti, náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti a vecnej škody,

celkom vo výške 918 894 Sk. Po viacnásobnej zmene žalobného petitu a okruhu žalovaných, ktoré
zmeny súd pripustil naposledy uznesením z 10. mája 2010 (viď č. l. 319 spisu), žalobca žiadal zaviazať
žalovaných 1/ a 3/ zaplatiť 31 656,23 € a od 1. júna 2010 uhrádzať mu stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti - úrazovú rentu vo výške 221,25 € mesačne vždy do 15-teho dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca a túto sumu upravovať - zvyšovať o sumu zvýšenia dôchodkových dávok podľa
príslušných právnych predpisov a ďalej zaplatiť mu úroky z omeškania zo súm a vo výške uvedenej vo

vyjadrení k uplatneným nárokom a v rozšírení žaloby z 27. apríla 2010 (č. l. 309-313) s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Uznesením z 27.
januára 2010 č. k. 12 C 62/95-294 súd konanie voči žalovanému 2/ prerušil. Na základe uznesenia
Krajského súdu v Bratislave z 13. decembra 2011 č. k. K 97/2005-340 došlo k zrušeniu konkurzu
na majetok úpadcu (žalovaný 2/) po splnení rozvrhového konania a správkyňa H. U. bola pozbavená
funkcie správcu konkurznej podstaty. K zániku žalovaného 2/ došlo výmazom dňa 18. marca 2014.

2. Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 žalovanému 1/ a 3/ uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 29 945 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a od 1. júna 2010 uložilpovinnosť uhrádzať žalobcovi stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti - úrazovú rentu
v sume 221,25 € mesačne, vždy do 15-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca a túto sumu
ďalej upravovať o sumu zvýšenia dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov s

tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
Ďalej žalovaným 1/ a 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi ročné úroky z omeškania vo
výške zo súm uvedených (špecifikovaných) vo výroku rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. V ostávajúcej časti súd žalobu
zamietol. Pokiaľ ide o trovy konania súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak po zistení, že v dôsledku zranenia žalobcu, ktoré mu 4.
júna 1994 spôsobil žalovaný 1/, a ktoré bolo aj pracovným úrazom, za škodu zodpovedá podľa § 420
Občianskeho zákonníka v rozsahu uvedenom v § 447 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase
úrazu) aj žalovaný 2/ (Strojová a traktorová stanica, š.p. v likvidácii, Rovinka, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného 2/ Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava) podľa § 190 Zákonníka
práce v rozsahu uvedenom v § 195 ods. 1 Zákonníka práce a žalovaná 3/ (Sociálna poisťovňa podľa

§ 1, § 2 vyhl. č. 280/1993 a § 272 ods. 1, 9 zák. č. 461/2003 Z.z.). Na odôvodnenie rozhodnutia
uviedol, že priznaná náhrada škody pozostáva z odškodnenia bolestného (910 bodov) a náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia (1650 bodov) celkom vo výške 38 400 Sk, pôvodný žalovaný 2/,
zamestnávateľ, žalobcovi vyplatil 24 825 Sk, nevyplatený rozdiel predstavuje 13 575 Sk, t. j. 450,60 €,
náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti za obdobie od 4. júna 1994 do 3. apríla 1995

vo výške 6 319 Sk, t. j. 209,75 € (rozdiel medzi priemerným zárobkom žalobcu pred vznikom a
vyplatenými nemocenskými dávkami) a náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
v sume 29 284,78 €. Vo zvyšku žalobu zamietol.
3. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná 3/. Krajský súd v Nitre rozsudkom
z 28. septembra 2011 sp. zn. 25 Co 171/2010 (č. l. 409 spisu) zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v časti týkajúcej sa žalovanej 3/ tak, že žalobu voči nej zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie. Zároveň konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie zostáva v ostatnej časti nedotknutý.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu uznesením zo 6. marca 2014 sp. zn. 3 Cdo
75/2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. septembra 2011 sp. zn. 25 Co 171/2010 (č. l.
409 spisu) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie napadnutého rozhodnutia odôvodnil tým,

že zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanej 3/ Sociálnej poisťovni z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie v danej veci nemožno považovať za správne. V odôvodnení tohto rozhodnutia podal
podrobný výklad a zmeny v poistení zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenú pracovným
úrazom a chorobou z povolania odôvodňujúci pasívnu legitimáciu žalovanej 3/ v posudzovanej veci.
4.1. Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody pri pracovnom úraze bol

nárokomvyplývajúcimzpracovnoprávnehovzťahuupravenéhoZákonníkompráce(zákonomč.65/1965
Zb., resp. zákonom č. 311/2011 Z.z.). V zmysle § 205d ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce
boli zamestnávatelia zamestnávajúci aspoň jedného zamestnanca pre prípad svojej zodpovednosti za
škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania zákonne poistení v úrazovej poisťovni, ktorou
bola Slovenská poisťovňa, a.s. Neskôr zákonom č. 274/1994 Z.z. o sociálnom poistení prešiel

výkon poistenia zodpovednosti za škodu na zdraví spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z
povolania zo Slovenskej poisťovne, a.s., na Sociálnu poisťovňu od 1. apríla 2002 (§ 51e ods. 1 zákona).
Dňom 1. januára 2004 bol zákon č. 274/1994 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 274/1994
Z.z.“) zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“),
ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ až c/ a § 199 až § 213

Zákonníka práce. Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a
pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Úrazové poistenie, ako
poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu
a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. Podľa § 17 ods. 1
tohto zákona nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po

splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší
systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania systémom úrazového poistenia (pri
ktorom v prípadoch zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku
pracovného úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na
úrazové dávky pri splnení podmienok podľa tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne z nárokov

na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na
náhradu vecnej škody, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového poistenia
(úrazové dávky). Na výkon sociálneho poistenia bola zriadená Sociálna poisťovňa, ktorá toto poistenie
vykonáva nielen tým, že o týchto dávkach rozhoduje, ale je tiež orgánom, ktorý tieto dávky aj poskytuje,z čoho vyplýva, že Sociálna poisťovňa a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v
prípade priznania dávky poškodenej osobe túto uhrádza, a je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, t. j.
vecne legitimovaným subjektom na strane žalovanej, ktorý má podľa zákona povinnosť úrazovú dávku

poskytnúť a nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie. Najvyšší súd zároveň
správne uviedol, že na povahu právneho vzťahu vyplývajúceho z hmotného práva nemá žiaden
vplyv to, ak zákon stanoví, že rozhodovanie o niektorom konkrétnom nároku zverí do právomoci
iného orgánu, ktorý inak nie je kompetentný rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto
právneho vzťahu. So zreteľom na uvedené nie je dôvodná námietka žalobcu, že týmto rozhodnutím bola

vyriešená aj otázka právomoci súdu rozhodovať o celom uplatnenom nároku žalobcu.
5. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovanej 3/ rozsudkom zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014,
v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Nitre zo 17. júna 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014
rozhodol tak, že: I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti 5 016 €, rozsudok súdu prvej inštancie
z 27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 v tejto časti zrušil a konanie o tejto sume zastavil, zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 3/ tak, že 1. žalovanej 3/ uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 450,60 €, 2. náhradu
za stratu na zárobku počas práceneschopnosti žalobcu vo výške 209,75 €, 3. náhradu za stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 4. apríla 1995 do 31. decembra 2003 a
úrazovú rentu za obdobie od 1. januára 2004 do 15. júna 2015 mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci
vo výške podľa špecifikácie uvedenej vo výroku rozsudku, 4. žalovanej 3/ uložil povinnosť zaplatiť

úroky z omeškania vo výške podľa špecifikácie uvedenej v tabuľke vo výroku rozhodnutia, 5. zročný
nezaplatený dlh žalovanej 3/ pozostávajúci z nárokov uvedených pod bodmi 1. až 3. výroku
rozsudku za obdobie do 30. júna 2015 určil sumou 37 194,57 € (podľa opravného uznesenia), ktorú
sumu uložil žalovanej 3/ zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd určil, že plnením jedného
zo žalovaných (žalovaného 1/ X. U. a žalovanej 3/ Sociálnej poisťovne Bratislava) zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť druhého žalovaného. Zároveň vyslovil, že rozsudok súdu prvej inštancie z
27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 v ostatných častiach týkajúcich sa žalovaného 1/ X. U. zostáva
nezmenený; II. odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie z 26. marca 2015 č. k. 12 C
62/95-549 v časti týkajúcej sa trov konania účastníkov tak, že účastníci - žalobca ako aj žalovaný 2/ a
vedľajší účastník na strane žalovaného 2/ nemajú voči sebe právo na náhradu trov konania. Odvolací

súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia. Podľa jeho názoru sporným bol nárok na
náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu od 5. apríla 1995 do budúcnosti,
ako rozdiel medzi priemerným zárobkom žalobcu dosahovaným pred úrazom s pripočítaním
prípadného invalidného alebo čiastočne invalidného dôchodku. Pokiaľ ide o valorizáciu priemerného

zárobku, účastníci zastávali odlišné stanoviská; žalobca bol toho názoru, že sa má v každom ďalšom
období valorizovať priemerný zárobok už dovtedy valorizovaný a z tohto sa má odpočítať iba základná
výškainvalidnéhodôchodku1984Skaniecelýdôchodok.Podľažalovanej3/samávalorizovaťvždyiba
základný priemerný zárobok (vypočítaný pôvodne jej právnou predchodkyňou - Slovenskou poisťovňou)
vo výške 5 065 Sk a z tejto sumy sa odpočíta invalidný dôchodok vo výške 2 229 Sk (po jeho zvýšení

so započítaním 1. pracovnej kategórie). Odvolací súd vychádzal pri valorizácii priemerného zárobku zo
zákona č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vzniknutej
úrazom účinného od 1.1.1994 (ďalej len „zákon č. 320/1993 Z.z.“) a z Opatrení Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR, vydávanými na základe zmocňovacieho ustanovenia § 1 ods. 2 tohto
zákona (Opatrenia č. 151/96 Z.z., č. 98/1997 Z.z., č. 120/1998 Z.z., č. 125/1999 Z.z., č. 235/2001 Z.z.,

č. 340/2002 Z.z., č. 199/2003 Z.z.) a valorizoval vždy už valorizovaný priemerný zárobok. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že „takýto postup zodpovedá duchu a účelu zákona, ktorý reagoval na zmeny vo vývoji
mzdovej úrovne a každoročne sa upravuje na základe údajov Štatistického úradu SR“. Pokiaľ ide o
výšku invalidného dôchodku, ktorý sa odpočítava od priemerného zárobku pre účely výpočtu
náhrady straty na zárobku odvolací súd zaujal stanovisko, že od 4. apríla 1995 treba odpočítať od

priemerného zárobku, resp. neskôr valorizovaného priemerného zárobku invalidný dôchodok vo výške
2 229 Sk lebo ide o dôchodok vypočítaný so zvýšením z 1.AA pracovnú kategóriu a nejedná sa o také
zvýšenie, kedy sa naň neprihliada. Zároveň dodal, že invalidný dôchodok v tejto výške sa odpočítaval iba
v období od 4. apríla 1995 do 31. marca 2002, lebo po účinnosti nového Zákonníka práce sa odpočítava
už celý aktuálny reálny invalidný dôchodok. Dňom účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. od 1. januára 2004

sa pretransformovala náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti na úrazovú rentu a
od 1. januára 2004 sa už valorizovala samotná úrazová renta všeobecne záväzným právnym predpisom.
5.1. Pokiaľ ide o právomoc súdu prejednať a rozhodnúť tento spor, súd odkázal na stanovisko
vyslovené v zrušujúcom uznesení NS SR zo 6. marca 2014 sp. zn. 3 Cdo 75/2012, stanoviskoobčianskoprávneho a správneho kolégia NS SR Cpj 9/2006 a najmä ustanovenia § 272 ods. 9 a
11 zákona č. 461/2003 Z.z.
5.2. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podrobný výpočet náhrady za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu od 4. apríla 1995 do 31. decembra 2003 a tiež
výpočet úrazovej renty od 1. januára 2004, ktorá sa každoročne zvyšovala podľa zákonných úprav,
ktorý je uvedený v tabuľke, ktorá je súčasťou výroku rozsudku odvolacieho súdu. Zročný dlh vyčíslil ako
súčet nárokov priznaných žalobcovi uvedených vo výroku I. v bodoch 1. až 3. celkom vo výške podľa
opravného uznesenia 45 673,62 € (450,60 + 209,75 + 45 013,27). Po odpočítaní čiastok už zaplatených

Slovenskou poisťovňou a žalovaným 1/, zročný dlh určil podľa opravného uznesenia vo výške
37 194,57 €.
6. Žalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výroku (I.), ktorým odvolací súd pripustil
späťvzatie žaloby v časti o 5 016 €, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a konanie zastavil,
vo výroku II. bod 3., 4., 5. v časti rozsudku (?), v ktorej odvolací súd nerozhodol o zvyšku žalobcom
uplatnených nárokov, ďalej o zvyšku uplatnených úrokov z omeškania a o úrazovej rente do

budúcnosti a proti opravnému uzneseniu zo 17. júna 2015. Žiadal v napadnutých častiach rozsudok
odvolacieho súdu zmeniť tak, že : a/ dovolací súd pripustí čiastočné späťvzatie žaloby voči žalovanej 3/
o sumu 5 016 € a v tejto časti konanie voči žalovanej 3/ zastaví, b/ žalovanej 3/ uloží povinnosť zaplatiť
žalobcovi 24 929,13 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uloží jej povinnosť od 1. júna 2010 uhrádzať
žalobcovi stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti - úrazovú rentu v sume 212,25 €

mesačne vždy do 15-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca a túto sumu ďalej upravovať
o sumu zvýšenia dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, c/ „potvrdí“ rozsudok
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 12 C 62/95-341 z 27. mája 2010 v časti úrokov z omeškania.
Dovolanie odôvodnil tým, že mu v konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f/ O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.
2 písm. c/ O.s.p.). Žalobca namietal, že odvolací súd pochybil, keď pripustil späťvzatie žaloby v časti o
5 016 € a konanie v tejto časti zastavil, pretože tento rozsudok bol voči žalovanému 1/ právoplatný a
vykonateľný (ešte 16. júna 2010).

6.1.Dovolateľďalejnamietal,žeodvolacísúdvrozpores§195ods.lZákonníkapráce(zákonč.65/1965
Zb.) aj § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri výpočte priemerného zárobku odpočítal nesprávne jeho
invalidný dôchodok zvýšený podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (podľa § 30 ods. 4, 5, 6 zák. č.
100/1988Zb.osociálnomzabezpečení)vovýške2229Skaniezákladnýinvalidnýdôchodokdovolateľa
vo výške 1 984 Sk. Súd preto pochybil, keď žalobcom stanovenú základnú výšku straty na zárobku v

sume 3 052 Sk pri vzniku nároku neakceptoval, ale vychádzal zo základu 2 836 Sk aj so zvýšením
za 1.AA pracovnú kategóriu. V dôsledku tohto postupu vznikol rozdiel v neprospech žalobcu a súdom
priznaná náhrada za stratu na zárobku je nižšia ako žalobca požadoval, pričom súd o zvyšku nároku
nerozhodol.
6.2. Žalobca poukázal na to, že za škodu mu zodpovedá žalovaný 1/ a tiež aj jeho zamestnávateľ,

pôvodne označený ako žalovaný 2/, a žalovaná 3/ i jej právna predchodkyňa (Slovenská poisťovňa),
ktorá za pôvodného zamestnávateľa vysporiadava nároky, pričom existencia pracovnoprávneho nároku
nevylučuje, aby sa žalobca súčasne domáhal aj občianskoprávneho nároku voči priamemu škodcovi - t.
j. žalovanému 1/; žalobcovi pritom nárok nezaniká, ak prijme plnenie od jedného z nich, lebo ide o jeden
nárok voči dvom zodpovedným subjektom a nejde tu o solidárny záväzok (viď rozsudok NS 1 Cz 85/79).

Preto považuje za nesprávne rozhodnutie krajského súdu, ktorý vo výroku napadnutého rozsudku (v
bode 5.) uviedol, že „plnením jedného z odporcov - odporcu 1/ X. U. a odporcu 3/ Sociálnej poisťovne
Bratislava zaniká povinnosť druhého odporcu“, avšak v rozhodnutí postupuje tak, ako by išlo o dva
samostatné nároky titulom straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, jeden voči žalovanému
1/ a žalovanému 3/, čo vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku (viď str. 29), kde nesprávne uvádza,

že „žalobca si uplatnil žalobou dva nároky, jeden voči žalovanému 1/ ako škodcovi zodpovednému
podľa Občianskeho zákonníka a druhý voči zamestnávateľovi z pracovnoprávnej zodpovednosti podľa
Zákonníka práce“. Toto tvrdenie je nesprávne, nakoľko žalobcovi titulom straty na zárobku počas
PN, straty na zárobku po skončení PN, ako aj bolestného a SSU vznikol iba jeden nárok voči dvom
zodpovedným subjektom.

6.3. Dovolateľ ďalej vytýkal odvolaciemu súdu, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je zmätočné,
nedostatočné a nezrozumiteľné, keďže odvolací súd nerozhodol o časti uplatnených nárokov a v
časti, v ktorej sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú 3/ uhrádzať opakujúce sa dávky, ktoré sa stanúzročnými v budúcnosti, nerozhodol vôbec, pričom tento svoj postup ani neodôvodnil. Týmto postupom
bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
6.4. Nesprávne právne posúdenie podľa dovolateľa spočíva aj v tom, že súd nesprávne rozhodol o výške

úroku z omeškania priznaných náhrad za stratu za jednotlivé mesiace za celé obdobie omeškania, t.
j. od 4. apríla 1995 do rozhodnutia súdu. V právnych vzťahoch, ktoré vznikli pred 1. januárom 2009 sa
úrok z omeškania poskytuje vo výške, v akej patril k uvedenému dátumu. Tým, že krajský súd od 15.
júla 2012 priznal úrok z omeškania nižší ako 9 %, rozhodol v rozpore s § 10a nariadenia č. 87/1995 Z.z.
6.5. Dovolateľ namietal správnosť výpočtu zročného dlhu, ktorý súd vyčíslil z nárokov uvedených pod

bodom1.-3.výrokuI.zaobdobiedo30.júna2015vovýške38308,04€,resp.vovýškepodľaopravného
uznesenia 37 194,57 €, pričom v odôvodnení rozsudku i opravného uznesenia uvádza, že dlh v čase
vynesenia rozsudku, resp. opravného uznesenia predstavuje sumu 42 406,53 €, resp. 45 673,62 €,
pričom od týchto súm odpočítal sumy, ktoré boli žalobcovi už uhradené v minulosti. Ak vyčíslený dlh
ku dňu vynesenia rozsudku predstavoval sumu 42 406,53 €, resp. 45 673,62 €, tak potom odvolací
súd nemohol od týchto súm odpočítavať čiastky uhradené žalobcovi pred vynesením rozsudku.

7. Žalovaná 3/ napadla rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku I. v bode 3. pokiaľ ide o
náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 4. apríla 1995, v
bode 4. tohto výroku pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške podľa tabuľky
vo výroku za obdobie od 15. júna 1995 do 15. júna 2015, v bode 5. tohto výroku pokaľ ide o zročný
nezaplatený dlh žalovanej 3/ z nárokov uvedených pod bodmi 1. až 3. zmeňujúceho výroku vo výške

38 308,04 € za obdobie do 30. júna 2015. Žiadala, aby dovolací súd v napadnutých výrokoch rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a v časti týkajúcej sa nároku na úrazovú
rentu za obdobie od 1. januára 2004, aby rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej
inštancie pre nedostatok právomoci súdu zrušil, konanie v tejto časti zastavil a vec postúpil na ďalšie
konanie Sociálnej poisťovni.

7.1. Prípustnosť dovolania odôvodnila § 238 ods. 1 O.s.p. a § 237 ods. 1 písm. a/ a f/ O.s.p. Namietala,
že súdy čiastočne rozhodovali o nároku žalobcu na úrazovú rentu, na rozhodovanie o ktorom
nie je od 1. januára 2004 daná právomoc súdu. Od tohto obdobia žalovaná 3/ má výlučnú právomoc
rozhodovať o tomto nároku a súd by mohol konať o tomto nároku iba v rámci správneho súdnictva podľa
Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na základe opravného prostriedku podaného žalobcom voči

rozhodnutiu žalovanej 3/. K odňatiu jej možnosti konať došlo nedostatočným odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, z ktorého nie je zrejmé, či odvolací súd určil výšku náhrady za stratu na zárobku v brutto
alebo netto čiastke, aj keď podľa odôvodnenia rozhodnutia sa možno len domnievať, že sa jedná o
brutto sumu, ktorá ako náhrada straty na zárobku podliehala dani z príjmov podľa právnych predpisov
platných do 31. decembra 2003. V rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje akékoľvek odôvodnenie tejto

podstatnej okolnosti pre rozhodnutie o tomto nároku.
7.2. Žalovaná 3/ v dovolaní namietala nesprávny postup odvolacieho súdu pri výpočte náhrady straty
na zárobku, nie čo do základu ale čo do výšky za obdobie od 4. apríla 1995 do 31. decembra 2003
z dôvodu nesprávneho výpočtu priemerného zárobku pre účely výpočtu straty na zárobku. Trvala na
tom, že v zmysle zákona č. 320/1993 Z.z. sa má pri výpočte náhrady straty na zárobku vychádzať

vždy z pôvodného priemerného mesačného zárobku, ktorý sa má valorizovať tak, že sa jednotlivé
valorizáciespočítavajú,čouvádzalaužajvodvolanízo16.júna2010.Odvolacísúdsivšakosvojilprávny
názor žalobcu ohľadne valorizovania priemerného zárobku s odôvodnením, že „postup valorizácie z
valorizovaného priemerného zárobku zodpovedá duchu a účelu zákona, ktorý reagoval na zmeny vo
vývoji mzdovej úrovne a každoročne sa upravuje na základe údajov Štatistického úradu SR“.

Napadnutý rozsudok je v tejto časti nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý. Odvolací súd tiež
pochybil, keď rozhodol o určení výšky úrazovej renty k 1. januáru 2004 jednak v rozpore s § 272 ods. 3
a § 260 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a hlavne rozhodol tak vo veci, ktorá nepatrí od účinnosti zákona
č. 461/2003 Z.z. do právomoci súdu. Poukázala na zjednocujúce Stanovisko občianskoprávneho a
správneho kolégia NS SR Cpj 9/2006, závery ktorého boli akceptované viacerými rozhodnutiami NS

SR, osobitne v konaniach o kompetenčnom konflikte, napr. sp. zn. 8 Rks1/2006, 8 Rks 10/2007 a iné.
8. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej 3/ navrhol jej dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Opakovane vyjadril námietky k spôsobu valorizácie priemerného zárobku uvádzaného žalovanou
3/ a uviedol, že zákon č. 320/1993 Z.z. sa na neho nevzťahuje, pretože tento upravuje náhradu za
stratu na zárobku len do roku 1993 a ani z tohto zákona nevyplýva tvrdenie žalovanej o spôsobe

valorizácie. Námietku žalovanej, že z rozhodnutia nevyplýva, či súd vychádzal pri výpočte náhrady za
stratu na zárobku z brutto alebo netto priemerného zárobku považuje za právne bezvýznamnú, pretože
priemerný zárobok stanovený ku dňu vzniku škody nebol medzi účastníkmi sporný a žalovaná tieto
skutočnosti v predchádzajúcom konaní nenamietala. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej o nedostatkuprávomoci súdu konať a rozhodovať o úrazovej rente, pričom poukázal na zjednocujúcej stanovisko
občianskoprávneho a správneho kolégia NS SR Cpj 9/2006 a novelizované znenie § 272 ods. 11 zákona
č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 677/2006 Z.z. upravujúce právomoc súdu na konanie o nárokoch

podľa ods. 9 a 10 tohto ustanovenia. Nesúhlasil ani s názorom žalovanej, že nárok na náhradu za
stratu na zárobku podliehal k 31. decembru 2003 zdaneniu a pre určenie výšky úrazovej renty od
1. januára 2004 je relevantná náhrada za stratu na zárobku po odpočítaní dane z príjmu.
9. Žalovaná 3/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Súd
pri vyčíslení zročného dlhu postupoval správne, ak odpočítal sumy, ktoré žalobcovi boli uhradené v

minulosti, pretože v opačnom prípade by sa žalobca obohatil. Za nedôvodnú považovala aj námietku
žalobcu, že súd nerozhodol o celej prejednávanej veci, keď nerozhodol o dávkach, ktoré sa stanú
zročnými v budúcnosti.Súd rozhodol aj o dávkach, ktoré sa stanú zročnými v budúcnosti, nakoľko priznal
žalobcovi úrazovú rentu od 1. januára 2015 mesačne v sume 240,44 €. Nejasné je dovolanie
žalobcu aj v časti o úrokoch z omeškania, pretože žalobca neuvádza presne, v čom vidí
nesprávnosť výpočtu úrokov z omeškania, v ktorej časti a ani aká má byť podľa jeho názoru správna

výška úrokov z omeškania.
10. Dovolanie žalobcu aj dovolanie žalovanej 3/ bolo podané do 30. júna 2016. Podľa prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1.
júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolania podali v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalobca, zastúpený advokátkou (§ 429 ods. 1 CSP) a žalovaná
3/, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť ich dovolaní bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).

12. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok
spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia,uskutočnenídovolaciehoprieskumu
a vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia.
12.1. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol
daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky

dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého
dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p.
(napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný
prostriedok prípustný)] vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu
uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

12.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy
daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok
nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).
12.3. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych

noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode
7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že
ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade
týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými
dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach

podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní
strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k
nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].
13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie
bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám
uvedeným v § 237 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu
§ 239 O.s.p.
13.1. Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1

O.s.p.
13.2. Dovolanie žalobcu aj dovolanie žalovanej 3/ smerujúce proti zmeňujúcemu výroku napadnutého
rozsudku v bodoch 3., 4. a 5. vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016(§ 470 ods. 2 CSP) - dovolateľmi napadnuté rozhodnutie bolo preto možné (a tiež potrebné) podrobiť v
týchto častiach meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
14. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď

ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných
procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. a k tzv. inej vade v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ O.s.p. Žalovaná 3/ namietala, že konanie je postihnuté procesnou vadou konania podľa § 237 ods.
1 písm. a/ a f/ O.s.p. a žalobca namietal, že je postihnuté procesnou vadou podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. Obaja dovolatelia namietali, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok

nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že rozsudok v dovolaním
napadnutých častiach je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
15. Vzhľadom na námietku žalovanej 3/, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1
písm. a/ O.s.p., dovolací súd najskôr skúmal, či vec patrí alebo nepatrí do právomoci súdu.
15.1. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto prípade
súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc súdov vymedzuje

ustanovenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. súdy v občianskom
súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. súdy v občianskom
súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne
záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a
pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány. V zmysle § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v

občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
15.2. Danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok (§ 103 O.s.p.). Jej
splnenie skúma súd ex offo v každom štádiu konania a na každom stupni rozhodovania. Podľa
§ 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má
predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému

orgánu.
15.3. Pre vyriešenie otázky, či konkrétna právna vec patrí do právomoci súdu, je vždy nevyhnutné
zistenie, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, resp. nároky (predmet
súdneho konania). Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania prejednávali a rozhodovali súdy ako

spory vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu
na zárobku alebo za stratu na dôchodku, za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne
vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu (§ 198 ods. 1 písm. a/ - d/ Zákonníka práce - zák.
č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003, ďalej len „Zákonník práce“).
15.4. Zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) došlo k viacerým zmenám,

ktoré sa okrem iného týkali aj oblasti právomoci súdov v týchto veciach. Z derogačného ustanovenia §
294 bod 27 zákona vyplýva, že (okrem iného) boli zrušené ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ - c/, ako aj
§ 199 až § 213 Zákonníka práce. Jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného
úrazu alebo choroby z povolania zostala vecná škoda; ostatné nároky sú upravené v zákone, pričom
nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85

a nasl. zákona), resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona), nároku na náhradu nákladov na
výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce) zase zodpovedá nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu (§ 92 a nasl. zákona) a pod.
15.5. Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o
ďalších úrazových dávkach uvedených v štvrtejhlave prvej časti zákona) rozhoduje Sociálna poisťovňa,

ktorej právomoc na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva z § 177, podľa ktorého na
konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne.
Ide o konanie v dávkových veciach v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ zákona.
15.6. V prejednávanej veci je predmetom konania (okrem iných) žalobcom uplatnený nárok na náhradu
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 4. apríla 1995 do júna 2015

(pri uznaní invalidity od 4. apríla 1995) následkom pracovného úrazu, ktorý utrpel u už zaniknutého
žalovaného 2/ (pôvodne Strojová a traktorová stanica, š.p. v likvidácii, so sídlom v Rovinke) dňa 4. júna
1994.15.7. Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná (okrem iných nárokov, napr. zvýšenie bodového
ohodnoteniasťaženiaspoločenskéhouplatneniaSSU)narozhodovanieonárokochnanáhraduzastratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na

náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, 6 zákona), lebo o týchto nárokoch
rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Dôsledkom vyššie uvedených
skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom, že vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde (a teda aj vzniknutých) do

31. decembra 2003 je daná právomoc súdu.
15.8. Z tejto právomoci je (po zohľadnení § 272 ods. 5, 6 zákona) vyňatý nárok na náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej
invalidity a nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých (u obidvoch nárokov) za obdobie po 31.
decembri 2003, lebo tieto nároky sa od 1. januára 2004 zo zákona považujú za úrazovú rentu (§ 272
ods. 3 zákona), o ktorých v súlade s § 172 ods. 2, 3 písm. a/ zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa.

15.9. Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu, z ktorého
žalobca vyvodzuje svoj nárok a zo záverov uvedeného stanoviska občianskoprávneho a správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Cpj 9/2006, dospel najvyšší súd k záveru, že súdy
v danom konaní prejednali a rozhodli vec - pokiaľ ide o náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti, rozhodovanie o ktorej nepatrí od 1. januára 2004 do právomoci súdu (§ 7 ods. 1,

3 O.s.p.). Posúdenie dôvodnosti tohto nároku nepatrí do právomoci súdu, aj keď nárok na náhradu za
stratu nazárobkuposkončenípracovnejneschopnostiuplatnenýnasúdedo31.decembra2003naďalej
trvá, pretože tento nárok sa v zmysle vyššie uvedeného výkladu od 1. januára 2004 pretransformoval
na úrazovú rentu, rozhodovanie o ktorej patrí v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. Sociálnej poisťovni,
ktorá prevzala výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom

úrazeachorobezpovolania(§272ods.1zákonač.461/2003Z.z.);otýchtodávkachrozhodujeSociálna
poisťovňa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. (§ 179 ods. l tohto zákona).
15.10. Keďže na rozhodovanie o vyplatení úrazovej renty počnúc 1. januárom 2004 nie je daná
právomoc súdu v zmysle § 7 ods. 1, 3 O.s.p., konanie pred okresným i krajským súdom v predmetnej
veci bolo postihnuté vadou (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), pre ktorú bolo potrebné rozsudky súdov

oboch inštancií v časti nároku na úrazovú rentu za obdobie od 1. januára 2004 zrušiť, konanie v
tejto časti, t. j. v časti o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu od
1. januára 2004, t. j. o úrazovú rentu od 1. januára 2004 zastaviť a postúpiť vec Sociálnej poisťovni ako
orgánu, do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o tomto nároku (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
15.11. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že výslovné uvedenie právomoci

súdov pri rozhodovaní o. i. o náhradách za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (§
272 ods. 9, 10 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zák. č. 310/2006 Z.z.) zakotvil zákonodarca opätovne do
odseku 11 § 272 (zákonom č. 677/2006 Z.z.) práve z dôvodu (ako novelizovaná obdoba ods. 5, 6 § 272),
aby touto (už) jednoznačnou zákonnou úpravou zamedzil vzniku pochybností o tom, ktorý štátny
orgán je vecne príslušný na rozhodovanie sporov o týchto nárokoch.

16. Žalovaná 3/ v dovolaní ďalej namieta vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t. j.
že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá podľa jej názoru
spočíva v nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pokiaľ ide o
výpočet priemerného zárobku, ktorý sa používa pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti.

16.1. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom
odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolaciehosúdunavyšemusíbyťajdostatočnýmpodkladom preuskutočnenieprieskumuvdovolacom
konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 ods. 2 CSP (predtým

§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.), je nepreskúmateľné.
16.2. Dovolací súd poznamenáva, že už dávnejšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R
111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť (nedostatok odôvodnenia) rozhodnutia nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť
rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
16.3. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, prijaté na rokovaní
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, právna vetaktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S poukazom na
citované stanovisko len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
16.4. Podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 muselo rozhodnutie súdu až na zákonné výnimky
(por. napr. § 157 ods. 4 O.s.p. alebo § 219 ods. 2 O.s.p.) obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie.

V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a
zákonnosti výroku rozsudku. Súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený s poukazom na všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti a tiež ich právne posúdenie. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len
vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá
zrozumiteľnýajasnývýklad,zktorýchustanovenízákonaaleboinéhoprávnehopredpisuvychádzal, ako

interpretoval aplikované ustanovenia a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí
súdu musí byť jasne a zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých, pre posúdenie
veci významných otázkach. Pri tom, samozrejme, platí, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný, určujúci význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (por. aj viaceré rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 78/05).
16.5. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, že pri zmene rozhodnutia podľa
§ 220 O.s.p. (ako tomu bolo aj v danej veci), odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstižné zdôvodnenie,
obsahujúce zákonné náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia dovolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z
neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z

ktorých vychádzal súd prvej inštancie, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a vôbec nie je právne
odôvodnené (čo i len v jednom závere), že ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je potom nepreskúmateľný
a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v
dovolacom konaní náležite argumentovať. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie

písomnej formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nielen formálnou
požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo
neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu
tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky však
rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých výrokoch nespĺňa.

16.6. Žalovaná 3/ namietala arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a absenciu relevantnej skutkovej
a právnej argumentácie v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o spôsob výpočtu priemerného zárobku
použitého pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie
od 4. apríla 1995 po celú dobru trvania tohto nároku, a to jednak z dôvodu nesprávneho spôsobu
valorizácie tohto zárobku ako aj z dôvodu nesprávneho určenia výšky invalidného dôchodku žalobcu,

ktorý sa odpočítava od priemerného zárobku. Dovolací súd odôvodnenie napadnutého rozsudku
považuje v tejto časti za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé z nasledovných dôvodov.
17. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd pri valorizácii priemerného zárobku použitého pre
výpočet náhrady za stratu na zárobku vychádzal správne zo zákona č. 320/1993 Z.z., na vykonanie
ktorého boli vydávané v jednotlivých rokoch opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky, ktoré stanovili výšku percenta a obdobie, za ktoré sa upravuje náhrada za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania (t. j. priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady) Opatrenie č. 151/1996 Z.z.,
č. 98/1997 Z.z., č. 125/1999 Z.z., č. 194/2000 Z.z., č. 235/2001 Z.z., č. 340/2002 Z.z., č. 199/2003
Z.z. Napriek tomu, že každý z účastníkov konania uvádzal iný spôsob výpočtu valorizácie

priemerného zárobku (čo má nepochybne vplyv na výšku priemerného zárobku), odvolací súd pri
výpočte priemerného zárobku postupoval podľa návrhu žalobcu tým spôsobom, že valorizoval vždy už
predchádzajúci valorizovaný priemerný zárobok za jednotlivé roky, čo odôvodnil všeobecne iba tým, že
„tento postup zodpovedá duchu a účelu zákona a reaguje na zmeny vo vývoji mzdovej úrovne akaždoročne sa upravuje na základe údajov Štatistického úradu SR“. Dodal tiež, opäť len všeobecne
bez bližšej konkretizácie, že „súdna judikatúra SR ustálila, že v ďalších obdobiach sa má valorizovať
nie prvotný priemerný zárobok, ale už valorizovaný zárobok“. Tento jeho názor je nepresvedčivý, ničím

nepodložený. Že táto problematika bola riešená v rozhodnutiach najvyššieho súdu dokazujú rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 178/2008, sp. zn. 1 MCdo 12/2006, sp. zn. 2 MCdo 8/2008, ktoré
sú v rozpore s názorom odvolacieho súdu (pozri aj prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., Komentár k
Zákonníku práce, str. 651, rok vydania 2003).
17.1. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho nezodpovedá náležitostiam v zmysle § 157 O.s.p. ani pokiaľ

ide o jeho záver o určení výšky invalidného dôchodku žalobcu, ktorý sa odpočítava od priemerného
zárobku žalobcu pre účely výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti.
Aj v tejto ďalšej zásadnej otázke sa zásadne odlišovali názory účastníkov pri určení výšky relevantného
invalidného dôchodku; žalobca vychádzal z názoru, že sa odpočítava od priemerného zárobku
invalidný dôchodok, ktorý mu bol priznaný v základnej výške, t. j. 1 984 Sk, žalovaná 3/ zastávala
názor, že sa odpočítava invalidný dôchodok aj s jeho zvýšením za 1.AA pracovnú kategóriu podľa

predpisov o sociálnom zabezpečení (zákon č. 100/1988 Zb.) vo výške 2 229 Sk. Odvolací
súd zaujal stanovisko zhodné so stanoviskom žalovanej 3/, podľa ktorého od 4. apríla 1995 (t. j. od
priznania invalidného dôchodku žalobcovi) do 31. marca 2002 (do účinnosti nového Zákonníka práce
zák. č. 311/2001 Z.z.) odpočítaval od priemerného zárobku invalidný dôchodok so zvýšením za 1.AA
pracovnú kategóriu, čo odôvodnil iba tým, že nejde o prípad takého zvýšenia, kedy sa neprihliada na

zvýšenie v dôsledku zmien vo vývoji mzdovej úrovne, napr. zákonom č. 195/1994 Z.z.
17.2. Vzhľadom na uvedené dovolací súd zastáva názor, že aj v tejto časti, pokiaľ ide o určenie
relevantnej výšky invalidného dôchodku, ktorý sa odpočítava od priemerného zárobku použitého
pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu, odvolací súd
sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s rozdielnymi názormi účastníkov na túto otázku,

odôvodnenie jeho rozhodnutia neobsahuje dostatočné a presvedčivé zdôvodnenie jeho názoru s
poukazom na aplikáciu a výklad konkrétneho právneho predpisu. V tejto súvislosti bolo potrebné
zohľadniť a vyporiadať sa s ustanovením § 195 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného do
31. marca 2002, ktoré výslovne uvádzalo, že pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku podľa predpisov o sociálnom

zabezpečení, ani zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným úsilím a tiež s ustanovením § 201
zákona č. 311/2001 Z.z., ktorý v tomto smere priniesol zmeny.
17.3. Odvolací súd nezdôvodnil rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. aj pokiaľ ide náhradu za stratu
na zárobku, keď v celom rozhodnutí neuviedol, či priznaná náhrada straty na zárobku je v brutto alebo
netto čiastke (i keď treba pripustiť, že uvedená právna otázka nebola v praxi súdov dlhodobo riešená

jednotne). Dovolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9
So 1/2011, ktoré rieši uvedenú otázku a ktoré je uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2018, ktorého právna veta znie nasledovne: „Náhrada
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorá bola vyplácaná k 31. decembru 2003 a
považuje sa za úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., sa vypláca v sume, v akej

patrila do 31. decembra 2003, za ktorú je potrebné považovať sumu, v akej bola vyplácaná,
po zdanení podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004. Nemožno stotožňovať úrazovú rentu,
priznanú podľa § 88 a § 89 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorá od 1.1.2004 dani z príjmu nepodlieha, a
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa podľa § 272 ods. 3 zákona
č. 461/2003 Z.z. za úrazovú rentu iba považuje, a ktorá dani z príjmu podlieha“.

17.4. So zreteľom na vyššie uvedenú absenciu náležitého odôvodnenia zmeňujúceho výroku rozsudku
odvolacieho súdu v časti náhrady za stratu na zárobku za obdobie od4.apríla1995do31.decembra
2003 dovolací súd uzatvára, že rozsudok napadnutý dovolaním v tejto časti je nepreskúmateľný. Táto
skutočnosť zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď R 111/1998 a
R 2/2016).

18. Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho, ktorý má viacero výrokov. Žalobca napadol
dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výroku I. v zmeňujúcom výroku v bode 3., 4., 5. Prípustnosť
dovolania proti nim posudzoval dovolací súd samostatne.
19. Najvyšší súd v ďalšom osobitne skúmal prípustnosť dovolania žalobcu, pokiaľ smeruje proti výroku
I. o zastavení konania v časti o zaplatenie 5 016 € po pripustení späťvzatia žaloby žalobcom v

tejto časti (z dôvodu zaplatenia uvedenej sumy žalovaným 1/), ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania
proti zmeňujúcemu výroku I. v bode 3., 4., 5. napadnutého rozsudku.
19.1. Dovolanie žalobcu smeruje proti I. výroku napadnutého rozsudku, ktorým odvolací súd pripustil
čiastočné späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 5 016 €, rozsudok súdu prvej inštanciez 27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 zrušil a konanie v časti o tejto sume zastavil. Dovolaním je
napadnuté rozhodnutie, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia
(§ 167 ods. 1 O.s.p.); prípustnosť dovolania žalobcu bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení,

ktoré vymedzujú prípustnosť dovolania proti uzneseniu. Dovolanie žalobcu nesmeruje proti uzneseniam
uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
19.2. Dovolanie žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené vyvolalo ním sledovaný procesný účinok iba
vtedy, ak v konaní došlo k procesným vadám zmätočnosti uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ
procesné vady konania vymenované v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal

a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania odôvodňuje odňatím
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
20. Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto
ustanovenia rozumel procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu
jeho procesných oprávnení.
20.1. Podľa dovolateľa k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd pripustil

späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 5 016 €, v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a
konanie v tejto časti zastavil. Uviedol, že vo vzťahu k žalovanému 1/ bol rozsudok súdu prvej
inštancie z 27. mája 2010 č. k. 12 C 62/95-341 právoplatný, lebo žalovaný 1/ odvolanie proti nemu
nepodal (pozn. dovolacieho súdu - odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie len žalovaná 3/),
preto odvolací súd nemohol pripustiť v časti o zaplatenie 5 016 € späťvzatie žaloby, zrušiť rozsudok súdu

prvej inštancie a konanie zastaviť.
20.2. Dovolací súd po preskúmaní veci vo výroku I. rozsudku odvolacieho súdu dospel k záveru, že
uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom v
zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., preto uvedená vada zmätočnosti nezakladá prípustnosť dovolania
žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku. Aj v prípade, ak by išlo o tzv. inú vadu konania v

zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., majúcu za následok nesprávne rozhodnutie, uvedená tzv. iná vada
prípustnosť dovolania proti uzneseniu o zastavení konania nezakladá.
20.3. Pokiaľ žalobca tvrdí, že odvolací súd v tejto časti (výrok I. napadnutého rozsudku) založil
svoje rozhodnutie na nesprávnej interpretácii alebo aplikácii niektorého ustanovenia zákona, žalobcom
vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia veci ale nie je procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ CSP a nezakladá prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia.
20.4. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku odvolacieho súdu o
zastavení konania ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
21. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal tiež nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu straty

na zárobku po skončení práceneschopnosti (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) odvolacím súdom. Vytýkal
nesprávny postup pri výpočte priemerného zárobku použitého pre výpočet straty na zárobku, keďže
v rozpore s právnymi predpismi nesprávne od valorizovaného priemerného zárobku odpočítaval
žalobcovi priznaný invalidný dôchodok v nesprávnej výške, t. j. po jeho zvýšení za 1.AA pracovnú
kategóriu podľa predpisov sociálneho zabezpečenia (§ 30 ods. 4, 5, 6 zákona č. 100/1988 Zb. o

sociálnom zabezpečení). V dôsledku tohto nesprávneho postupu pri výpočte priemerného zárobku,
vznikol rozdiel v jeho neprospech pri výpočte straty na zárobku. Za nedostatočné považoval tiež
odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti.
21.1. Dovolateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie v časti úrokov z omeškania priznaných zo súm
vyčíslenej náhrady za stratu na zárobku za jednotlivé mesiace počnúc 15. júnom 1995, resp. zo sumy

úrazovej renty za jednotlivé mesiace do 15. júna 2015, vyčíslených v tabuľke, ktorá je súčasťou výroku
rozsudku, výška ktorých je v rozpore s § 10a nariadenia č. 87/1995 Z.z.
21.2. Podľa dovolateľa sa odvolací súd dopustil pochybenia pri výpočte zročného dlhu (zmeňujúci výrok
v bode 5. napadnutého rozsudku spolu s opravným uznesením), ktorý súd vyčíslil v rozpore s § 154
ods. 1 O.s.p. a § 159 ods. 2 O.s.p. Ak odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že dlh v čase

vyhlásenia rozsudku, resp. opravného uznesenia predstavoval sumu 42 406,53 €, resp. 45 673,62 €
(t. j. po oprave), potom nemohol od tejto sumy odpočítať čiastky uhradené žalobcovi pred rozhodnutím
súdu.
22. Pretože danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok, musí jej splnenie
skúmať súd vždy ex offo, v každom štádiu konania a na každom stupni (§ 103 O.s.p.). V rámci tohto

prieskumu dovolací súd ustálil, že rozhodnutiami súdov nižších inštancií došlo k vade konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p., t. j. že oba nižšie súdy rozhodli vo veci, ktorá čiastočne nepatrí do právomoci
súdov, t. j. pokiaľ ide o nárok na náhradu za stratu na zárobku po 31. decembri 2003, t. j. o
úrazovej rente počnúc 1. januárom 2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z.z. Z tohtodôvodu dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku I. bod 3. v časti náhrady za stratu
na zárobku, resp. od 1. januára 2004 úrazovej renty spolu s opravným uznesením odvolacieho súdu
do 15. júna 2015 spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu, konanie v tejto časti

zastavil a po právoplatnosti tohto uznesenia vec postúpi na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni, so sídlom
v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8.
23. V ostatnej napadnutej časti (t. j. vo výroku I. v bodoch 3., 4., 5.) zrušil rozsudok odvolacieho
súdu v spojení s opravným uznesením z dôvodu tzv. inej vady konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva v napadnutých

výrokoch v nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Nedostatočne vysvetlené
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vedie v dovolacom konaní k záveru, že napadnutý rozsudok
bol vydaný v konaní, v ktorom došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Z uvedeného dôvodu dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).
24. Pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia, dovolací súd nemohol pristúpiť k prieskumu rozhodnutia

odvolacieho súdu v napadnutých výrokoch (odsek II., body 3., 4., 5.) z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia, t. j. pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania a tiež o výšku zročného dlhu.
25. Žalobca v dovolaní ďalej namietal, že odvolací súd nerozhodol o celom uplatnenom
nároku, pretože po poslednej úprave žalobného petitu v roku 2012 okrem iných nárokov žiadal priznať
náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti aj do budúcna, t. j. okrem zročnej sumy

k 31. marcu 2013 vo výške 34 893,62 € a od 1. apríla 2012 uhrádzať stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti úrazovú rentu vo výške 232,66 € mesačne a ďalej túto sumu upravovať o sumu
zvýšenia dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov. Odvolací súd mu priznal úrazovú
rentu v nižšej sume ako žiadal, pričom vo zvyšku nárok nezamietol a nezamietol nárok ani pokiaľ ide o
priznanie úrazovej renty ako opakujúcej sa dávky, ktorá sa stane zročnou v budúcnosti a nerozhodol

ani o zvyšku uplatnených úrokov z omeškania. Žalobca tvrdí, že mu bola uvedeným postupom
odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), keď odvolací súd
nerozhodol o vyššie uvedených nárokoch v celom uplatnenom rozsahu, teda keď žalobu vo zvyšku
nezamietol. Dovolací súd považuje túto námietku za neopodstatnenú.
25.1. Podľa názoru dovolacieho súdu právna úprava vylučuje možnosť napadnúť opravným

prostriedkom to, že súd nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, teda „nevydanie“ príslušného
rozhodnutia vo výroku rozsudku. Už pojmovo nemožno podať opravný prostriedok proti výroku, ktorý
nebol vydaný. Neexistujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu predmetom dovolacieho prieskumu
byť nemôže a dovolanie iba proti dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 423 CSP (predtým
§ 236 ods. 2 O.s.p.) nie je prípustné. Z dovolacieho prieskumu v prejednávanej veci vyplynulo,

že odvolací súd vo zvyšku uplatnené nároky nezamietol, preto týmto postupom nedošlo ani k vade
uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
26. Len pre úplnosť v tejto súvislosti dovolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Krajského súdu v
Nitre zo 7. septembra 2015 sp. zn. 25 Co 384/2014 (č. l. 692 spisu), ktorým odvolací súd zamietol návrh
žalobcu na vydanie dopĺňacieho rozsudku z 5. augusta 2015 (t. j. rozsudku napadnutého dovolaním v

preskúmavanej veci) a aj návrh žalobcu na vydanie (ďalšieho) opravného uznesenia z 5. augusta 2015
a 10. augusta 2015. Podaním z 5. augusta 2015 žalobca žiadal vydať dopĺňacie rozhodnutie podľa §
166 O.s.p. a vydať aj ďalšie opravné uznesenie. Návrh odôvodnil tým, že odvolací súd, ktorý zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie voči žalovanej 3/ a túto zaviazal na zaplatenie súm uvedených v rozsudku,
ktoré sa nezhodujú s výškou nárokov uplatnených žalobcom, pričom odvolací súd o zvyšku

uplatnených nárokov nerozhodol, teda vo zvyšku žalobu nezamietol. Namietal tiež, že súd nerozhodol
o náhrade za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti - úrazovej rente do budúcna, t. j. od
1. júna 2015 (ďalej po rozhodnutí odvolacieho súdu). Žiadal vydať tiež opravné uznesenie z dôvodu,
že v rozhodnutí - pri vyčíslení zročného dlhu aj po vydaní prvého opravného uznesenia došlo k sčítacej
chybe, sumy už opravené vydaným opravným uznesením nezodpovedajú sume uvedenej vo výroku vo

výške 37 194,57 €. Ďalším podaním doručeným súdu 7. augusta 2015 sa domáhal vydania ďalšieho
opravného uznesenia, nakoľko odvolací súd v rozsudku zo 17. júna 2015 neuviedol, že prisúdené úroky
z omeškania sú ročnými úrokmi z omeškania. Krajský súd po preskúmaní návrhov žalobcu a rozhodnutí
vydaných dňa 17. júna 2015 a to rozsudku a opravného uznesenia dospel k záveru, že návrhy žalobcu
na vydanie dopĺňacieho rozsudku a vydanie opravného uznesenia nie sú opodstatnené z dôvodov, ktoré

podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia.
27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).28. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.