Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, August 30, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/37/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313200475
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1313200475.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. T., bývajúceho v R., W., zastúpeného Mgr.
Stanislavom Hutňanom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Bratislave, Moskovská 18, proti
žalovanému MAC TV s. r. o., so sídlom v Bratislave, Brečtanova 1, IČO: 00 618 322, zastúpenému
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Miletičova
5B, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Juraj Bugala, o ochranu osobnosti, vedenom na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21C/5/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 25. mája 2016 sp. zn. 4Co/614/2014, 4Co/615/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3.
decembra 2013, č. k. 21C/5/2013-130 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému v zmysle
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhal ospravedlnenia v znení vymedzenom v petite žaloby
a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 € tvrdiac, že žalovaný sa dopustil zásahu do jeho
osobnostných práv odvysielaním reportáže vo večernom spravodajstve Krimi noviny TV JOJ dňa

17. 1. 2010 (a v repríze dňa 18. januára 2010) s podtitulkom „Exmanžel týra rodinu“, a to bez
jeho súhlasu. V časti o zaplatenie sumy 5 000 € (uplatnenej v zmysle pripustenej zmeny petitu tiež
titulom náhrady nemajetkovej ujmy) konanie na základe čiastočného späťvzatia žaloby zastavil. V
odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázaný obsah
odvysielanej reportáže, v ktorej bol žalobca označený výlučne krstným menom ako otec a exmanžel,
pričom jeho podobizeň zverejnená nebola. Tvrdenie žalobcu, že v dôsledku odvysielania predmetnej

reportáže došlo k poškodeniu jeho zdravia, k strate obchodných partnerov a k narušeniu vzťahu s
dcérou, nepovažoval okresný súd z vykonaných dôkazov za preukázané. V uvedenej súvislosti uviedol,
že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preukázanie neoprávneného
zásahu do osobnostných práv žalobcu a tiež to, že tento neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo v danom
prípade splnené nebolo, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Proti predmetnému rozsudku okresného

súdu sa do výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a súvisiacemu výroku o trovách konania žalobca
odvolal.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) hore označeným rozsudkom odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu zo dňa 3. decembra 2013, č. k. 21C/5/2013-130 v zamietajúcej časti a
vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Z. z.,

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v
zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudkusúdu prvej inštancie. Na zvýraznenie správnosti jeho záverov doplnil, že pri aplikácii ustanovení
upravujúcich ochranu osobnosti treba mať vždy na zreteli čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
garantuje základné ľudské práva a slobody a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý

preferuje právo na slobodu prejavu. V posudzovanej veci išlo o vyriešenie konfliktu medzi právom
na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je garantované ústavou, a ústavou a dohovorom garantovaným
právom na slobodu prejavu, preto bolo pri rozhodovaní podstatné hľadanie vyváženého vzťahu medzi
uvedenými právami. Zdôraznil, že v predmetnej reportáži odvysielanej na základe e-mailu zaslaného
TV JOJ (ktorej prevádzkovateľom je žalovaný) dcérou žalobcu, nebol žalobca identifikovaný výslovným

uvedením mena a priezviska, ani podobizňou. Ku jeho konaniu sa v reportáži z vlastného rozhodnutia
vyjadrovala jeho dcéra a exmanželka, pričom nimi prezentované informácie sú v súlade so zisteniami
súdu prvej inštancie z pripojených spisov týkajúcich sa konaní vedených medzi žalobcom a jeho
exmanželkou. Žalobca mal možnosť pred odvysielaním reportáže sa k „spracovanej téme“ vyjadriť, čo
nevyužil. Vo vzťahu k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uviedol, že tieto neboli
spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu, preto jeho rozhodnutie

v odvolaním napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej v texte aj „dovolateľ“) dovolanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného
sporového poriadku (ďalej v texte len „C. s. p.“) tým, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď
nevykonal test proporcionality, pričom jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v

rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009, kde ústavný súd
rozobral tri postupné kroky testu proporcionality a na tri rozhodnutia dovolacieho súdu, kde dovolací súd
riešil otázku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby (rozsudok NS SR z 24. júna
1998, sp. zn. 1 Co 15/97 (R 45/2000), rozsudok NS SR z 19. apríla 1994, sp. zn. 1 Cz 32/78 a uznesenie

NSSRsp.zn.3Cdo137/2008).Dovolateľvdovolaníodvolaciemusúduďalejvytkol,žesanevysporiadal
správne s otázkou riadneho vykonania dokazovania v súvislosti s jeho identifikáciou vo vyššie uvedenej
reportáži, že nesprávne aplikoval koncentračnú zásadu, keď nevykonal všetky navrhované dôkazy a
že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, arbitrárne a tendenčné. Navrhol, aby dovolací súd dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 C. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozsiahla judikatúra najvyššieho súdu týkajúca
saochranyosobnostisvedčíotom,žetátootázkabolauždovolacímsúdomriešená,pretoniesúsplnené
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Vzhľadom na uvedené, žalovaný
navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 C. s. p.) a naň oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), ktorá je v
dovolacom konaní zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p. dospel k záveru, že dovolanie
nie je prípustné, preto je potrebné ho odmietnuť.
6. Podľa § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
7. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
8. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
9. Podľa § 431 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom

spočíva táto vada.
10. Podľa § 432 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

11. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia
prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v
zákone (§ 431 až § 435 C. s. p.), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutieodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnostidovolania,nemožnodovolanímnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdupodrobiťvecnému
preskúmaniu v dovolacom konaní.

12. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420
písm. f/ C. s. p., keď namietal, že odvolací súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, že nesprávne
aplikoval koncentračnú zásadu a následne nevykonal všetky navrhované dôkazy a že jeho rozhodnutie
je arbitrárne a tendenčné a tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. tvrdiac, že právna otázka, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu vyriešená.
13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae(odmietnutiespravodlivosti).Zobsahudovolaniavyplýva,žedovolateľvsúvislostisnesprávnym
procesným postupom odvolacieho súdu namietal a) nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov, b)

nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov a c) arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a tendenčnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu.
14. Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nevykonanie niektorého z
navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú vadu v
procesnom postupe odvolacieho súdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu
navrhnuté dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p., lebo týmto
postupom súd neporušil právo strany sporu (v tomto prípade žalobcu) na spravodlivý proces.

15. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj ďalšia dovolacia námietka žalobcu o nesprávnom
hodnotení vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú tiež bez ďalších relevantných skutočností
nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu a to z
nasledovných dôvodov: a) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda
v tomto prípade súdu prvej inštancie, b) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,

môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť
dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p. nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu
(R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu napr.
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012 zastávali názor, že ani
prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania.
Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016 sa
podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.
16. Pokiaľ ide o dovolateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku odvolacieho
súdu, dovolací súd uvádza, že tvrdenie dovolateľa o tom, že rozhodnutie dovolacieho súdu je

nepreskúmateľné a arbitrárne, nepovažuje za dôvodné. V zmysle zjednocujúceho stanoviska, ktoré
prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3. decembra 2015 a ktoré
je publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (teraz podľa § 420 písm. f/ C. s. p.).
17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má dovolací súd za to, že odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad na to, aby bol prijatý záver o existencii vady
vyplývajúcej z § 420 písm. f/ C. s. p. Z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O. s. p.) možno totiž konštatovať, že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, (ktorý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil) spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca podanou
žalobou domáhal a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovaného k uplatnenému nároku, ktoré
skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa prihodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol
tak ako rozhodol. Dovolateľ preto nedôvodne namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku
odvolacieho súdu. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že samotný fakt, že dovolateľ sa s

právnym názorom prvoinštančného a odvolacieho súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 188/06). Pre úplnosť dovolací
súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska
namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., neposudzuje dovolací súd správnosť
skutkových a právnych záverov v ňom obsiahnutých, pretože k tomuto kroku by mohol pristúpiť len v

tom prípade, ak by bolo dovolanie prípustné.

18. Po zistení, že konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté tzv. zmätočnostnou vadou
vyplývajúcou z ust. § 420 písm. f/ C. s. p., pristúpil dovolací súd - vychádzajúc z právneho názoru o
prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018, ktorým bol s analogickým použitím zásady lex posterior derogat

legi priori prekonaný opačný právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 - k posúdeniu prípustnosti dovolania aj z hľadiska ďalšieho
dovolateľkou uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania, spojeného s právnym posúdením v zmysle
ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
19. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. rozhoduje dovolací súd

výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom v dovolaní. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440
C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, či a ako
dovolateľ v dovolaní argumentačne zdôvodnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
ním vymedzenej právnej otázky. V danom prípade odôvodnil dovolateľ prípustnosť dovolania uplatnenú

v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. tým, že právna otázka, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Touto otázkou je podľa dovolania otázka nevykonania testu proporcionality odvolacím súdom. Takto
vymedzená otázka je úzko spätá s riešením konfliktu práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu
prejavu a s právom na šírenie informácií, s vyriešením ktorého (konfliktu) súvisí záver o tom, či došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a či tento neoprávnený zásah je spôsobilý
privodiť ujmu na právach chránených §§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Preto dovolací súd podľa
obsahu dovolania mal za to, že práve v otázke konfliktu uvedených základných práv namieta dovolateľ
právne posúdenie veci odvolacím súdom. Vo vzťahu k tejto právnej otázke dovolateľ v dovolaní na jednej
strane tvrdil, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, zároveň však v dovolaní

poukázal na také rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré s riešením tejto právnej otázky priamo súvisia
(rozsudok NS SR sp. zn. 1 Co 15/97 z 24. júna 1998, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cz 32/78 z 19. 4.
1994 a uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2008). Rovnako s vyriešením tejto otázky bezprostredne
súvisí aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009, na
ktorý žalobca poukázal v dovolaní, kde ústavný súd rozobral jednotlivé kroky testu proporcionality,

pričom toto rozhodnutie ústavného súdu možno v zmysle čl. 4 ods. 2 Základných princípov Civilného
sporového poriadku považovať za ustálenú rozhodovaciu prax jednej z najvyšších súdnych autorít, ktorá
je súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z uvedeného je zrejmé, že na to, aby
dovolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu dovolania nebol v danom prípade splnený predpoklad
jeho prípustnosti v zmysle uplatneného dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., pretože dovolateľ

svoje tvrdenie o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená sám spochybnil, keď v dovolaní poukázal
na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, vrátane nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 152/08, ktorá s vyriešením vyššie uvedenej právnej otázky bezprostredne súvisí. Nešlo
teda o právnu otázku, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, ale o

otázku riešenú ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd neodklonil.
20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s.
p., odmietol.
21. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p.
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza,
že takouto formuláciou výroku o náhrade trov dovolacieho konania bude splnená požiadavka zákona,
aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhradybolo vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.) teda, aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné
vynútenie ním uloženej povinnosti.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.