Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 11, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/84/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117221279
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117221279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore strán žalobcu: M. a U. G., I. S., XXX XX H.,
V.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX,
XXX XX B., o zaplatenie 377,68 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 16Csp 235/2017 - 28 zo dňa 22.03.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodoval o nárokoch žalobcu na úhrady za služby verejnosti v zmysle zákona
č. 340/2012 Z.z., pričom vyhovel žalobe v časti o zaplatení 46,40 Eur a nároku na náhradu poštovného
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s poukazom na premlčanie nároku. Súd prvej inštancie vychádzal
zo skutočnosti, že predmetný spor je sporom spotrebiteľským a v danom prípade je nutné aplikovať
ustanovenie § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, kedy súd v takomto type sporu
prihliadne na premlčanie práva z moci úradnej.

2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na zásadu úspechu, ako aj s prihliadnutím
na skutočnosť, že prevažne úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli.

3.Proticitovanémurozsudkubolopodanéodvolaniezostranyžalobcu,ktorýnamietolprávnykvalifikáciu
súdu prvej inštancie a to, že súd v rozpore so zákonom bral do úvahy premlčanie ex ofo. Poukázal
na skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno klasifikovať ako spotrebiteľský vzťah
zo spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko ide o zákonnú povinnosť žalovaného platiť koncesionárske poplatky

tak ako to vyplýva zo zákona č. 340/2012 Z.z.. Poukázal na to, že strany sporu neuzatvorili žiadny
formulárový typ zmluvy a žalobca nevystupuje ako dodávateľ v tomto vzťahu. Vzhľadom na tieto
skutočnosti súd nemal možnosť skúmať spor z pohľadu premlčania z úradnej moci. Zároveň poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07.02.2018, podľa ktorého bolo predmetné ustanovenie
posúdené ako nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť v tejto časti a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

8. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že

premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Odvolací súd považuje v zhode so súdom prvej inštancie tento spor za spor spotrebiteľský. Poukazuje
a stotožňuje sa s obsahom rozhodnutia Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. 6Co/93/2017 zo dňa
29.05.2018, ktorý posúdil predmetnú vec takto:
„Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou

(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou
držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.
Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto

poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie.
Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom
na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade M. - vysielacej služby ide o službu, a ak
ju žalovaná neprijala na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie ), tak ide čisto o spotrebu služby.

Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej
vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov
služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z
okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik M., či nie sú
nekalé. Ako M. priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania

služby širokým vrstvám obyvateľstva.
Odvolací súd teda nijako nespochybňuje mimoriadne významné (doslova poslanie) verejnoprávnej M.,
no bolo by príliš odvážne konštatovať, že M. sa za žiadnych okolností nemôže dopustiť nekalých
obchodných praktik, ktorých nosnú reguláciu obsahuje práve Spotrebiteľský kódex. . Ak je ale tomu tak,
tak na druhej strane sú tu občania ako konzumenti služby očakávajúci, že v prípade nekalej obchodnej

praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva.
Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi M. a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 onekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len a len existenciu zmluvy.

Nie je úlohou súdu detektívne vyhľadávať potencionálne možné nekalé obchodné praktiky podľa
spotrebiteľského kódexu a s tým spojenú existenciu spotrebiteľa. Fakt je ale ten, že unijné predpisy a
implementované vnútroštátne právo nevychádzajú z nejakého uzavretého okruhu nekalých obchodných
praktík. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol
všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (porov. príkladmo vypočítané nekalé obchodné

praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresivnou praktikou
je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili
svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty).
Prekážkou na kvalifikovanie veci ako spotrebiteľskej nie je ani legislatívne usporiadanie vzťahov medzi
M. a konzumentmi jej verejnej služby (porov. obdobnú zákonnú reguláciu vzťahov medzi Štátnym
fondom rozvoja bývania a konzumentmi ,,verejnoprávnych“ úverov; zákon č. 607/2003 Z.z. o štátnom

fonde rozvoja bývania). Isteže je problematické otvárať pri službe M. verejnosti tému neprijateľných
zmluvných podmienok, ak zmluvy ,,niet“, no jednak nie je to celkom tak, pretože istá zmluva predsa len
pre existenciu vzťahu existuje a je kruciálna (zmluva o dodávke elektriny), no dôležitejší je fakt, ako sa
už súd zmienil, že spotrebiteľskoprávne konzekvencie a nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa predmetnej
vysielacej služby vyplývajú aj z možných obchodných praktík, ku ktorým môže dôjsť aj vo vzťahoch

založených zákonom.
Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou

spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva ale už jeho založením.
Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom,
keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice

2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika
môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O
to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom)
má zmluvný základ nevynímajúc zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími, náhodilými
zložkami (accidentalia negotii) a ďalšími súvisiacimi vzťahmi.

Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že nejde
o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere
zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory
súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 Csp).
Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a M. nevznikol tým najbežnejším

spôsobom (,,zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie
„štandardnej“spotrebiteľskejzmluvy.Aktedatento„pridruženývzťah“mábyťnejakýmspôsobomprávne
posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa
odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.
Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty

právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého M.
nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu
súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaná nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá
koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Potom sa zákonite natíska otázka, aký

status žalovaná potom má.

K ďalším odvolacím dôvodom.

Námietka verejnoprávnosti ako prekážky pre consumer povahu vzťahu.

Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, M. je zapísaná ako
iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a
programovýchslužieb,akoajvykonávaniepodnikateľskýchčinnostíačinnostípodľazákonač.532/2010Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010 Z.z. je M. verejnoprávna,
národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v
oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

Odvolateľ zdôrazňuje svoje verejnoprávne postavenie ako prekážku pre posúdenie vzťahu ako
spotrebiteľského. To má aj Štátny fond rozvoja bývania, ktorý poskytuje úvery pri pomerne striktnej
zákonnejúprave aaplikačnápraxhoposúdila akododávateľaúverovprespotrebiteľov(porov.rozsudok
Krajského súdu v Nitre z 4.5.2017 č.k. 9Co/352/2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 18.3.2015
č.k.11Co/359/2014 a iné).

K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu ako
inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá smernica Rady
93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil
Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom
Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov
voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v

tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného
záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.
Je pravdou, že v Smernici 2005/29/ES je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca,
či dodávateľ, ktoré používa Smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na
subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením M. a

s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň
ochrany spotrebiteľov, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov
ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť v
návrhu generálneho advokáta Yvesa Bota zo 4.7.2013.
Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca Smernice

2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť aj iných
smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené
spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že
ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od
svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo

vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto subjektu.
Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého sa
zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú
kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky,
najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“.

Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru
podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného
charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

K premlčaniu

Žalobca v odvolaní nesúhlasí s premlčaním časti úhrady.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskej povahe predmetnej veci,
a preto za správny považoval aj postup súdu, ktorý priznal žalovanej ex offo ochranu, vrátane ochrany

pred negatívnymi následkami plynutia času, ak M. odkladala uplatnenie úhrady za mesiac 4/2012 až
do roku 2016. M. týmto odkladaním privodila oslabenie vlastného práva.
Odvolací súd teda nespochybňuje právo M. na úhradu, len ho považuje rovnako ako súd prvej inštancie
za oslabené do takej miery, že po uplynutí premlčacej doby ho už priznať nemožno. Premlčanie má
okrem iného preventívnu funkciu predchádzať uplatňovaniu práva po neprimerane dlhú dobu. Už len

z prozaického dôvodu, že plynutiu času je priamo úmerné riziko straty dokladov, zabúdanie a celkové
sťaženie právnej pozície bežného občana použiť procesné prostriedky. Z tohto pohľadu odkladanie
uplatnenia práva nie je poctivé a čiastočne voči laikom aj nečestné. Ak primárne právo únie sleduje
vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ), tak podľa názoru odvolacieho
súdu pred akýmikoľvek nečestnosťami vrátane nedôvodného odkladania uplatnenia práva. Zdá sa, že

dôvodom uplatňovania premlčaných práv na súde je spoliehanie sa veriteľa na to, že sa zo strany
občana obrana premlčaním neuplatní, čo je v prípade dlžníka, ktorý je laikom, zarážajúce.
Odvolací súd považuje inštitút premlčania práva za účelný procesný prostriedok obrany spotrebiteľa
a ktorý má aj svoj procesný rozmer (pozri Števček, M.: Zákon a sudcovia; k výkladu ustanovenia § 5bzákona o ochrane spotrebiteľa In: Justičná revue. - Roč. 67, č. 3 (2015), s. 357-367.) a niet dôvod ho
vylučovaťzmnožinydoúvahyprichádzajúcichprostriedkovúčelnejobranyspotrebiteľa,ohľadnektorých
má zo strany súdu voči spotrebiteľovi smerovať poučenie, a to 1.vhodným spôsobom, 2. nad rámec

všeobecnej poučovacej povinnosti, 3. aj o iných účelných možnostiach obrany (§ 292 Csp; cit.,, Súd
poučí spotrebiteľa ,,vhodným spôsobom...,nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti...ale ho
poučí aj ...o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv. ).V danom
prípade správne súd prvej inštancie prihliadol na premlčanie podľa §5b Spotrebiteľského kódexu.“

10. Z vyššie uvedeného vyplýva teda, že základnou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že vo veci sa
nejedná o spotrebiteľský vzťah, na čo reagoval odvolací súd v predchádzajúcej časti svojho rozhodnutia.
Pokiaľ sa týka ďalšieho bodu v odvolaní kde bolo uvedené, že sa dáva do pozornosti aj prijatý nález
Ústavného súdu vo veci vedenej pod sp.zn. p.l. US11/2016, podľa ktorého predmetné ustanovenie
zákony o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, k tomu odvolací súd
uvádza, že s poukazom na uznesenie Ústavného súdu č.k III. US24/06-9 z 11.01.2006, ktorý sa týkal

účinkov nálezov Ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa článku 125 ods. 1 písm
a/ ústavy vyslovil názor, že „účinky nálezu Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou
vznikajú do budúcnosti - ex nunc, nie spätne. Nález Ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov
nemá účinky do minulosti - ex tunc. V danom prípade by išlo o nedovolenú retroaktivitu. Ústavný súd sa
priklonil k názoru, že dodržanie zásady právnej istoty má prednosť pred skutočnosťou, že určitý právny

predpis bol nesúladný s ústavou, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodujúcim pre
rozhodnutie je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie. V čase rozhodovania o veci
súdom prvej inštancie predmetné rozhodnutie nebolo uverejnené v Zbierke zákonov. V danom období
po uverejnení nálezu v zbierke zákonov predmetné ustanovenie § 5 b/ stratilo účinnosť, no naďalej je
platné, a to po dobu šiestich mesiacov od uverejnenia nálezu v zbierke zákonov. V súlade s ustanovením

§ 383 CSP platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie,
má odvolací súd za to, že je dôvodné potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k správnej
aplikácii ustanovania § 5 b/ zákona č. 250/2007 Z.z.. Toto ustanovenie bolo platné a účinné v čase
rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň nestratilo platnosť ani v čase rozhodovania odvolacieho
súdu. Predmetný nález bol uverejnený v zbierke zákonov 27.09.2018, teda doba šiestich mesiacov

uplynie dňa 27.03.2019.

11. Stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť, že
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli a žalobca v odvolaní
nebol úspešný.

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).