Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/306/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117212372
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6117212372.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu V.
E., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y. E. XXX/XX, XXX XX V., právne zastúpeného
Podhorský & Partners, s.r.o. so sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava, IČO: 46 962 000, proti
žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 924 96 Bratislava, IČO: 35 792
752, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16,
811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 613,82 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Csp/100/2017-126 z 9. mája 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 09. 05. 2018 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok).
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).

Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 613,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo
dňa 03. 05. 2017 až do zaplatenia.
Súdprvejinštanciemalpreukázané, žeOkresnýsúdBanskáBystricarozsudkomč.k.17C/150/2014-44
zo dňa 04. 11. 2014 v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. proti V. E., o zaplatenie sumy
1.524,69 Eur s príslušenstvom, žalobu žalobcu zamietol. V dôsledku späťvzatia žaloby odvolací súd
uznesením č.k. 16Co/121/2015 -66, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 08. 2015 pripustil späťvzatie

návrhu na začatie konania, rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil.
Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu bolo plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia v
zmysle § 451 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“). Z obsahu vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že plnenia
z titulu bezdôvodného obohatenia sa domáhal z dôvodu, že považoval Zmluvu o revolvingovom úvere
uzavretú medzi stranami dňa 19. 12. 2017 (ďalej aj ,,Zmluva o revolvingovom úvere“) za neplatnú. V
konaní nebolo sporné, že žalobcovi bola vyplatená suma 1.029,01 Eur z titulu Zmluvy o revolvingovom
úvere, a že žalobca na účet žalovaného uhradil čiastku 1.642,83 Eur.

Z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovaným prvoinštančný súd poukázal na ustanovenie § 107
ods. 1, 2 OZ.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol: ,,Pre začiatok plynutia 3 ročnej objektívnej premlčacej doby podľa §
107 ods. 2 OZ na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, keď ku získaniu bezdôvodnéhoobohatenia skutočne došlo. V danom prípade z pripojenej karty klienta ( nachádzajúcej sa v spise
17C/150/2014 na č.l. 8 ) vyplýva, že posledná úhrada bola zo strany žalobcu na účet žalovaného
vykonaná dňa 21. 12. 2010, čo znamená, že k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo najneskôr v

tento deň. t.j. 21. 12. 2010. Všetky ďalšie platby boli žalobcom realizované na účet žalovaného ešte
pred uvedeným dátumom, čo znamená, že k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo ešte pred týmto
dátumom. K bezdôvodnému obohateniu s poukazom na uvedené skutočnosti došlo najneskôr dňa 21.
12. 2010. Žalobca podal žalobu na tunajšom súde dňa 05. 05. 2017, teda oneskorene. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa premlčalo v 3 ročnej objektívnej premlčacej dobe. K tvrdeniu žalobcu, že

je v danom prípade potrebné aplikovať objektívnu 10 ročnú dobu, nakoľko sa zo strany žalovaného jedná
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, súd uvádza, že nebolo preukázané, že by k vzniku bezdôvodného
obohatenia došlo úmyselným konaním žalovaného. Pri úmyselnej forme sa vyžaduje, aby úmysel
obohatiť sa na úkor iného bol daný v čase obohatenia. Nakoľko Občiansky zákonník pojem úmyselného
konania neupravuje, vychádza sa z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v Trestnom zákone. V prípade
priameho aj nepriameho úmyslu je ich rozhodujúcim znakom predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý

sa bezdôvodne obohatil o tom, že svojím konaním získava alebo môže získať plnenie, ktoré mu nepatrí.
Súd má za to, že v tomto konaní nebolo preukázané, že v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom
úvere existoval úmysel žalovaného smerujúci k bezdôvodnému obohateniu sa. Z uvedených dôvodov
súd neaplikoval na posúdenie plynutia objektívnej premlčacej lehoty 10 ročnú dobu. Pre subjektívnu
premlčaciu dobu je charakteristické, že končí vždy najneskôr s uplynutím objektívnej premlčacej doby.

Vzhľadom k argumentácii žalobcu ohľadom 10 ročnej objektívnej doby súd považoval za potrebné
vysporiadať sa aj s plynutím subjektívnej doby v danom prípade. Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže
dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna.

Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To
kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru) ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností

možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť takých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Vždy je teda rozhodujúce zistenie skutkového stavu teda
nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie. V predmetnej veci sa žalobca skutočne dozvedel, že na jeho

úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu tým dňom, kedy zaplatil čiastku, ktorou reálne splatil splátky
požičanýchfinančnýchprostriedkovpodľauzatvorenej zmluvyazaplatiltakfinančnéprostriedkynavyše.
Tedanajneskôrdňom21.12.2010,kedydošlokpripísaniuposlednejsplátky (30,-Eur)naúčetžalovanej
na základe zmluvy zo dňa 19. 12. 2007. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa v tomto prípade
premlčalo aj v 2 ročnej subjektívnej premlčacej dobe.

Žalobca tiež namietal, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného je výkonom práva v
rozpore s dobrými mravmi. Súd sa s argumentáciou žalobcu nestotožňuje. Dobrým mravom zásadne
neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania
prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu
k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Súd okolnosti prejednávaného prípadu

nepovažoval za tak výnimočné, kde by bolo možné vznesenie námietky považovať za zneužitie práva
na úkor druhého účastníka. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní
nemožnopovažovaťzakonanie,ktoréjevrozporesdobrýmimravmivzmysle§3ods.1OZ(rozhodnutie
NS SR sp. zn. 1Cdo/ 148/2004 ZSP č. 30/2005).
Nakoľko súd považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú, považoval súd

žalobcom uplatnený nárok za premlčaný a z uvedeného dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd
sa už ďalej nezaoberal ďalšími tvrdeniami strán konania, nakoľko bola žaloba zamietnutá z dôvodu
premlčania nároku.“
Ďalejsúdprvejinštanciekonštatoval,ženeprihliadolnanámietkumiestnejnepríslušnostisúduvznesenú
žalovaným, ktorá nie je dôvodná. V posudzovanej veci sa jedná o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a

žalobca, ktorý je spotrebiteľ, môže podať žalobu aj na súde podľa miesta svojho trvalého pobytu, preto
s poukazom na § 42 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) spor prejednal a rozhodol.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu v spore podľa § 255 ods. 1 CSP.2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok prvoinštančného súdu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 613,82 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 613,82 Eur odo dňa 03. 05. 2017 až do zaplatenia,

a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň mu priznal voči žalovanému plnú náhrada trov
konania.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Poukázal
na to, že predložil formulárovú zmluvu, ktorej obsahom boli neprimerané úroky a poplatky za poskytnutie
finančných prostriedkov, ako aj neprijateľné zmluvné podmienky. Žalovaný (dodávateľ) musel vedieť,

že keď spotrebiteľ splní svoj záväzok v zmysle zmluvy, tak sa obohatí na úkor spotrebiteľa. Súd prvej
inštancie vyhodnotil konanie žalovaného ako neúmyselné a podľa jeho názoru aplikoval nesprávne
trojročnú objektívnu premlčaciu dobu, keďže skutkové okolnosti jednoznačne preukazujú úmyselné
bezdôvodné obohatenie (aj keď nepriamo) žalovaného.
Uviedol, že aj v Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol bolo uvedené,
že ,,v zmluve uvedený úrok vo výške 22,38 % nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti,

nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží
ho upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi. Nárok na úrok
žalovanému neprináleží z dôvodu, že úver sa v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za
bezúročný. Súdy v Európe sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám.
Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa

31. 07. 2009. Uviedol, že zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie
vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov.
Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu nato,

v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov,aktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymienizhodnotiťobvyklýmspôsobom.Niejemožné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou

a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru v

%ročneviacnásobneprevyšujepriemernúúrokovúsadzbuuplatňovanúbankamipriposkytovaníúverov
alebo pôžičiek (údaje zverejnené NBS). Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú
úrokovú mieru, a preto je potrebné hodnotiť konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa jeho názoru zo strany žalovaného sa jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje
jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu

aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve. Neprimerané vysoké poplatky za
poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný zákonom, dlhodobé ignorovanie
právnych predpisov je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takúto praktiku si
možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti.
I Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj ,,MS SR“) dospelo k záveru, že viaceré

zmluvné podmienky zakomponované v zmluvách spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o sú
neprijateľné; spoločnosť využíva finančnú situáciu spotrebiteľov; je potrebné podať podnet združeniam
na ochranu spotrebiteľov na zváženie podania žaloby proti spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o
na súd.
V Odpovedi na žiadosť zo dňa 23. 06. 2016 a zo dňa 23. 09. 2016 MS SR uviedlo:

„Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík
predávajúcich (ďalej len „Komisia“) už v minulosti na jednom zo svojich rokovaní na základe podnetov
mnohýchspotrebiteľovposúdilaviacerézmluvnépodmienky(medzinimiajrevolving,úrokyzomeškania
a neprimerane vysoké zmluvné pokuty, blankozmenku, tzv. rozhodcovskú doložku, dohodu o zrážkach
zo mzdy) spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., v zmluvách uzavieraných so spotrebiteľmi

ako neprijateľné a podala podnet združeniam na ochranu spotrebiteľov na zváženie podania žaloby
proti uvedenej spoločnosti na súd. Taktiež bolo zistené, že spoločnosť využíva finančnú situáciu
spotrebiteľov...“Vzhľadom na uvedené odborné posúdenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky ohľadom prijateľnosti zmlúv a samotného konania žalovaného, mal za to, že je nutnéposúdiť konanie žalovaného ako úmyselné konanie, v prípade ktorého je možné aplikovať desaťročnú
premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 2 OZ.
Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil problematiku subjektívnej premlčacej

doby. Z ustanovenia § 107 ods. 1 OZ vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment,
kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Subjektívna
vedomosť oprávneného o tom, že sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil, musí byť skutočná.
Nie je pritom rozhodujúce, či sa o svojom práve nedozvedela vlastným zavinením, teda, či sa mohla

o svojom práve dozvedieť alebo mala dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Mal za to, že
tento moment bol práve čas vyhlásenia a odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 17C/150/2014. Z písomného vyhotovenia rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
17C/150/2014nespornevyplýva,ženárokzoZmluvyorevolvingovomúvereuzatvorenejmedzistranami
sporu, súd vyhodnotil ako spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov a súčasne uviedol, že v nej
boli dojednané plnenia v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 OZ je vždy

rozhodujúce to, kedy sa o tejto okolnosti oprávnený skutočne dozvedel. V danom prípade mal žalovaný,
ktorýtvrdilinéskutočnosti,ktorébolipodľanehorozhodnézhľadiskapremlčaniasubjektívnejpremlčacej
doby, tieto v konaní preukázať, čo sa nestalo.
Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil problematiku objektívnej premlčacej doby. Podľa
názoru súdu prvej inštancie nebolo úmyselné obohatenie žalovaného žiadnym relevantným dôkazom

preukázané a preto v danej veci je potrebné aplikovať na premlčanie objektívnu trojročnú premlčaciu
dobu. S týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Mal za to, že na konanie žalovaného je potrebné
aplikovať objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu.
Na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa
inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na desať rokov odo dňa keď k bezdôvodnému

obohateniu došlo. Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať
so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Je
zrejmé, že v danom prípade bol medzi ním a žalovaným zmluvou založený spotrebiteľský záväzkový
vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa, čo vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 MCdo 9/2012. Zároveň

poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého vyplýva:
„Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom
alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o
úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano

GrupoEditorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná
súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana,
najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie,
alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano GrupoEditorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj
Cofidis, bod 33).“

Podľa jeho názoru konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo v súlade s dobrými mravmi,
žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami
Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť
inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne
s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Mal za to, že kým nezačne plynúť subjektívna

premlčacia doba počas plynutia objektívnej premlčacej doby, nemôže súd prihliadnuť na námietku
premlčania vznesenú žalovaným.
Ďalej navrhol, že ak odvolací súd potvrdí prvý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, aby zmenil výrok
o trovách konania a žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania, pretože žalobca už
poukázal žalovanému viac ako mal a nebolo by spravodlivé ho zaviazať k ďalšiemu finančnému plneniu

v prospech žalovaného, a to konkrétne k náhrade trov konania.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Poprel, že k bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť jeho úmyselným konaním. Žalovaného a
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa mal premlčať v desaťročnej premlčacej dobe. V

desaťročnej premlčacej doby sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať
k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačiloby teda, kedy povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal
(Vojčík, P. : Občiansky zákonník - komentár IURA Edition. 2009).
Pokiaľ by mala byť v posudzovanom prípade aplikovaná desaťročná premlčacia doba stanovená v

§ 107 ods. 2 OZ pre prípad získania úmyselného bezdôvodného obohatenia, bolo by preto nutné
preukázať existenciu jeho vedomosti o tom, že existuje skutočnosť, od ktorej odvodzuje vznik a
existenciu bezdôvodného obohatenia. Existencia úmyslu získať bezdôvodného obohatenia nie je daná
s eventualitou, že by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť.
Žalobca v podanom odvolaní neuviedol a ani nepreukázal jedinú skutočnosť o jeho vedomosti o tom,

že by mal získavať bezdôvodné obohatenie.
V konaní bolo preukázané, že príslušným štátny orgán vykonávajúci kontrolu v oblasti dodržiavania
predpisov súvisiacich so spotrebiteľským právom konštatoval dodržanie príslušných zákonných
ustanovení. V kontexte tejto kontrolnej činnosti je práve podstatné, že zákonom určený príslušná
štátny orgán s potrebnou kompetenciou konštatoval dodržanie zákona. Pre posúdenie „úmyslu“ získať
bezdôvodné obohatenie nie je podstatné ex post hodnotenie, ale stav v čase vzniku právneho úkonu.

Mal za to, že zo strany žalobcu ide skôr o umelo konštruované tvrdenie, nemajúce oporu v nejakej
dokázanej skutočnosti, zameranú na „zhojenie“ zmeškania lehoty pre podanie žaloby. Ďalej poukázal
na rozhodnutia všeobecných súdov SR (napr. rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
14Co/530/2015, sp. zn. 14Co/637/2015, sp. zn. 16Co/746/2015). Žalobca sa síce dovolával desaťročnej
premlčacej doby, avšak na to, aby sa aplikovala táto výnimka zo všeobecného pravidla o trojročnej

premlčacej dobe, neoznačil a ani nepredložil žiadny dôkaz.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366
CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

6. Bezdôvodné obohatenie v zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový
prospech získaný 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa
práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie
oprávnenému subjektu, t.j. v prospech toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

7.Podpremlčaním sarozumie-oslabeniepráva-t.j.súdnunevymáhateľnosťpráva,ktorésaneuplatnilo
v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že dlžník vznesie námietku premlčania, ale
vzhľadom na existenciu záväzku možnosť dlžníka premlčací záväzok (naturálny záväzok) dobrovoľne
splniť aj po uplynutí premlčacej doby. Premlčanie spočíva teda na dvoch právnych skutočnostiach:

1/ na uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, ktorú nemožno ani skrátiť, ani predĺžiť, pretože
je stanovená kogentnými predpismi, 2/ na neuplatnení práva pred súdom alebo u iného príslušného
orgánu.

8. Dvojročná subjektívna premlčacia doba platí v dvoch prípadoch, a to pri: a) nároku na náhradu škody,

b) práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia (ktoré sa premlčí v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe počítanej odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor obohatil podľa ustanovenia § 107 ods. 1 OZ).

9. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na náhradu

škody, resp. na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna premlčacia doba
začneplynúťodokamihuškodnejudalostiapribezdôvodnomobohatenívokamihu,keďdošlokzískaniu
bezdôvodného obohatenia. Len ak ide o škodu spôsobenú úmyselne (dolus directus) a úmyselné
bezdôvodné obohatenie, platí desaťročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).

10. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je teda stanovená dvojitá kombinovaná
premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna
premlčacia doba plynie od momentu, kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, subjektívna
plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkorobohatil. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i
konca,akskončípriebehjednejznich,právosapremlčíbezohľadunadruhúpremlčaciudobu.Prevzťah
objektívnejasubjektívnejpremlčacejdobyplatízásada,želehotaso subjektívnestanovenýmzačiatkom

nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s
ňou.

11. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného
obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak sa teda plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne

po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k
plneniu došlo. To znamená, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj
samostatný „právny osud“, premlčuje sa samostatne a samostatne (viď. rozsudok Najvyššieho súdu ČR
zo 14. decembra 2006, sp. zn. 33 Odo 52/2005).

12. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom

okresného súdu, t.j. v posudzovanej veci došlo k uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 OZ), ktorý mal za následok zánik
jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať.

13. Odvolací súd konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne zavinenia žalovaného

vo forme úmyselného bezdôvodného obohatenia. Všeobecný odvolací argument žalobcu ohľadne
uzatvárania spotrebiteľských zmlúv i s inými spotrebiteľmi, ktoré boli uzatvorené v rozpore so zákonom,
je právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovaného obohatiť sa na úkor
žalobcu pri uzatvorení Zmluvy o revolvingovom úvere, eventuálne pri prijatí jednotlivých platieb od
žalobcu.

14. Odvolací súd (stotožňujúc sa s názorom okresného súdu) konštatuje, že márne uplynula objektívna
trojročnápremlčaciadobanavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,keďžeposlednúsplátkuúveružalobca
zaplatil dňa 21. 12. 2010, a teda posledný deň na podanie žaloby (pre vydanie bezdôvodného
obohatenia z titulu poslednej úhrady splátky úveru zo strany žalobcu) v objektívnej premlčacej doby v

zmysle ustanovenia § 122 ods. 3 OZ bol najbližší pracovný deň (deň 21. 12. 2013 pripadol na sobotu) a
uplynuldňa23.12.2013(vpondelok).Vposudzovanejvecibolažalobapodanánasúdprvejinštancieaž
dňa 05. 05. 2017. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne
po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k
plneniu došlo.

15. Je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
31. 12. 2007 (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“) vyžadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako
slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Zákon o spotrebiteľských

úveroch v ustanoveniach § 4 definuje, ktoré náležitosti musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom
úvere. Ak zmluva nemá písomnú formu alebo neobsahuje náležitosti uvedené v zákone, zákon s ich
absenciou spája rôzne dôsledky, t.j. neplatnosť, resp. poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Žiaden právny predpis ale neustanovuje ako dôsledok absencie obligatórnych náležitostí v
spotrebiteľskej zmluve, že dochádza ex lege k prolongovaniu trojročnej objektívnej doby na desaťročnú

objektívnu dobu na uplatnenie nároku spotrebiteľa z titulu bezdôvodného obohatenia.

16. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že z hľadiska posúdenia začiatku plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne
dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Inak

povedané, pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny okamih, kedy sa oprávnený dozvie také okolnosti,
ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa mieni znalosť takých
skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť právo na vydaní bezdôvodného obohatenia. V prípade
bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je potom rozhodujúci subjektívny

okamih, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, na základe
ktorého sa plnilo, je neplatný.17. V posudzovanej veci žalobca získal vedomosť o neplatnosti právneho úkonu (Zmluvy o
revolvingovom úvere) doručením rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17C/150/2014-44
zo dňa 04. 11. 2014, t.j. dňa 08. 12. 2014 (žalobca nebol prítomný na pojednávaní, na ktorom bol

vyhlásený predmetný rozsudok), ktorým bola žaloba žalobcu PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. proti V. E.,
o zaplatenie sumy 1.524,69 Eur s príslušenstvom, zamietnutá.

18. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že i v prípade, ak subjektívna premlčacia doba ani
nezačala plynúť v rámci objektívnej premlčacej doby (ako to bolo v posudzovanej veci), uplynutím

objektívnej premlčacej doby sa právo premlčí, pretože sa jedná o maximálnu lehotu na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia.

19. Ako už bolo uvedené vzájomný vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby je taký, že sú od
seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca. Ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa
premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu.

20. V posudzovanej veci došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 OZ), ktorý mal za následok zánik jeho súdnej
vymáhateľnosti, v dôsledku čoho nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať, preto prvoinštančný
súd rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu zamietol.

21. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v tejto veci správne určil maximálnu objektívne dobu na
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto nesprávne posúdenie počiatku plynutia
subjektívnej doby súdom prvej inštancie nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, ktorý v zmysle aplikovanej zásady úspechu podľa
§ 255 ods. 1 CSP považuje taktiež za správny. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu ohľadne
trov prvoinštančného konania odvolací súd dodáva, že žalobca mal vedomosť o premlčaní nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia v objektívnej trojročnej premlčacej dobe už pri podaní žaloby (viď

obsah žaloby), preto skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobcu eventuálne obohatil nie je dôvodom
hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by súd výnimočne nepriznal náhradu trov konania v zmysle
ustanovenia § 257 CSP.

23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.

1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd
priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).