Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžfk/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200080
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200080.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu: AQUA
INVEST s. r. o., Bajkalská 9, Bratislava, IČO: 46 738 304, právne zastúpený: JUDr. Ing. Branislav
Pecho, PhD., advokát, Piaristická 2, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/552952/2014/4779 zo dňa 16.12.2014, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/10/2015-47 zo dňa 26.05.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/10/2015-47 zo dňa

26. mája 2016 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj „krajský súd“ alebo
„prvostupňový súd“) postupom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)

rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/552952/2014/4779 zo dňa 16.12.2014 v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 9311401/5/4231329/2014/Stru zo dňa 16.09.2014 zrušil podľa
ust. § 250j ods. 2 písm. c), d) O. s. p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 70,- eur titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho
zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške 819,12 eura, všetko do 30 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/552952/2014/4779 zo dňa 16.12.2014 podľa § 74 ods. 4 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 9311401/5/4231329/2014/Stru zo dňa 16.09.2014, ktorým
správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku vyrubil žalobcovi na dani z pridanej hodnoty (ďalej
aj „DPH“) podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.
222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2013 rozdiel v sume 18.845,43 eura.

V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd prisvedčil žalovanému, že žalobca v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázal účel spotreby pohonných hmôt, že tieto boli využité v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou žalobcu, táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu pripojeného administratívneho spisu, apreto súd mal za to, že žalobca neosvedčil opodstatnenosť nároku s poukazom na ust. § 49 ods. 2
písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Žalovanýatiežsprávcadanevosvojichrozhodnutiachdospelikzáveru,ževkonaní(daňovoukontrolou)
bolo preukázané, že prijatá služba deklarovaná žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenie, z ktorej
mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehla deklarovaným spôsobom, žalobca nepreukázal jej
reálnosť, neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať,

že prijatú službu uvedenú na dodávateľskej faktúre dodal v skutočnosti dodávateľ vystavujúci faktúru.

V danej súvislosti súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných
dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 -
Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z
13.02.2014 - Maks Pen...), z ktorej vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú

zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali,
predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny
dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112
je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa
toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe. Na

odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a
jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre
potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté
inou zdaniteľnou osobou. Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v
zásade zamietnuté.

Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť
priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo
sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha

samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou
kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je
uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie

uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr.
preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady
na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali
niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch
podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom

na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha
vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.

Podľa názoru žalovaného nebolo preukázané, že fakturovaná služba bola žalobcovi dodaná tým

dodávateľom, ktorý je uvedený na predmetnej faktúre, t. j. spoločnosťou AQUA INVEST SLOVAKIA, s.
r. o. Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že daňové subjekty
SK-TERMODOM, s.r.o., Svätourbanská 10, Nitra, JT Mont s.r.o., Malé Kozmálovce, AQUA INVEST
SLOVAKIA,s.r.o.,Hornýdvor27,Bernolákovosúzapojenédoreťazovéhoobchoduvpozíciidodávateľa
pre žalobcu.

Žalovaný tvrdil, že realizátorom zdaniteľného plnenia podľa predložených dokladov mala byť spoločnosť
SK-TERMODOM, s.r.o., ktorá je nekontaktná (so správcom dane nijako nespolupracuje), konateľom
menovanej spoločnosti je osoba bez domova (T. U.), menovaného sa ani na požiadanie Policajného
zboru SR nepodarilo predviesť na pojednávanie k správcovi dane. Daňový subjekt SK-TERMODOM,

s.r.o., ktorý mal službu vykonať, nijakým spôsobom nepreukázal, že vykonáva svoju ekonomickú činnosť
opodstatnene a že hlavne zámerom vykonávania podnikateľskej činnosti je dosahovanie zisku.Prvostupňový súd uviedol, že zistenia správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania,
nevylučujú možnosť, že dodávateľ žalobcu a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom,
avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu. V obchodnom

styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri
uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou
podvodu. Dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi
dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva
právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca

ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré
je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť
v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov (3Sžf
1/2010 zo dňa 19.08.2010).

Právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet
dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu
dodávateľského reťazca (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében
a Dávid, čl. 52). Súd bol názoru, že daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých

by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu,
alebo, že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov
nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca
firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť
žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH.

Súd konštatoval, že žalovaný svoje skutkové zistenia zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané, že
fakturované služby boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre, t. j. spoločnosťou AQUA INVEST
SLOVAKIA, s. r. o., teda tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona
o DPH, jediným cieľom deklarovaného plnenia na základe vyhotovenej faktúry a podporných dokladov

bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobcu.

Súdu sa uvedené závery žalovaného zdali pre preskúmanie jeho rozhodnutí nedostatočne odôvodnené,
čo malo za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Prvostupňový súd uviedol, že žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe,
keby bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v
dôkazoch produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol súčasťou
skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako
celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH

zaplatenej na vstupe.

Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou
reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, v takom prípade mohli
daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za predpokladu, že v konaní

objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd

(C-353/03)aBondHouseSystemsLtd(C-484/03)konštatoval,žeuplatnenienárokunaodpočetdanena
vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa
podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom
konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý (3Sžf 1/2010 zo dňa
19.08.2010). V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k

nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela
alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým
únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté.V prejednávanej veci súd konštatoval, že samotná existencia rekonštrukčných prác príjazdovej cesty,
nebola zo strany správcu dane spochybnená, namietal však nadhodnotenie týchto prác, pričom toto
svoje tvrdenie v konaní nijakým spôsobom, resp. dôkazom nepreukázal (napr. odborné stanovisko,

znalecký posudok). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by daňové orgány v rámci miestneho
zisťovania dňa 23.10.2013 zisťovali realizáciu celého predmetu diela, rekonštrukciu príjazdových ciest
- parcela č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmere cca 1914 m2, pretože ako správca dane v rozhodnutí
uviedol, že na adrese predchádzajúceho sídla spoločnosti žalobcu, t. j. U Talčíkov 179, Polianka
zistil, že na uvedenej adrese sa nachádzajú dve nehnuteľnosti, z ktorých je jedna z vonkajšej časti

zrekonštruovaná, druhá je v stave prebiehajúcej rekonštrukcie. Ako prístupová cesta k uvedenej
nehnuteľnosti je úzka miestna komunikácia, na ktorej povrchu sa nachádzala nezavalcovaná asfaltová
drťakoproduktbrúseniastarejasfaltovejcestypočasrekonštrukcie.Ohľadnerealizácierekonštrukčných
prác na druhej prístupovej ceste žiadne dokazovanie vykonané nebolo, potom konštatovanie správcu
dane o nadhodnotení prác sa javí ako predčasné a nepreukázané.

V súvislosti s konštatáciou správcu dane, že dôkazom, že sa jedná o fiktívne obchodné vzťahy
medzi vyššie uvedenými spoločnosťami bola aj tá skutočnosť, že Projekt na realizáciu rekonštrukcie
príjazdových ciest bol vypracovaný až v mesiaci júl 2013, kým rekonštrukcia mala byť uskutočnená
v zmysle predložených dodávateľských faktúr v mesiaci jún 2013, súd uviedol, že v tomto smere sa
správny orgán nezaoberal a nevyhodnotil opačné tvrdenie konateľa spoločnosti JT Mont s.r.o., H. H., že

práce uvedené na faktúre č. VF280620132 zo dňa 28.06.2013 boli vykonané v mesiaci
jún 2013, keď bola vybudovaná cesta k rodine J. o dĺžke 160 m a 4,2 m, na Polianku o dĺžke 280 m a
šírke 3,2 m a parkovisko pred plotom a rovnako nevyhodnotil ani preberací protokol zo dňa 28.06.2013.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie

žalovaného ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené rozpory a opätovne posúdiť všetky v
konanízistenéskutočnosti(vykonanédôkazy),zhrnúťichapodrobnejšiezhodnotiťzhľadiskaichprávnej

relevancie, rozlíšiť, dôkladnejšie reagovať na podstatné pripomienky, návrhy a vyjadrenia žalobcu,
vysvetliť prečo niektoré dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, nepovažoval za dostatočné - majúce
vplyv na rozhodnutie v prospech žalobcu tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo presvedčivé.

Pokiaľ žalovaný dospeje k záveru, že zdaniteľné obchody v rámci reťazca firiem, ktorého súčasťou bol

i žalobca prebehli, v takom prípade bude žalovaný povinný riadne odôvodniť, alebo v prípade potreby
zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce
nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu.

II.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ž a l o v a n ý, ktorý uviedol, že s právnymi
názormi Krajského súdu v Bratislave vyslovenými v napadnutom rozsudku sp. zn. 1S/10/2015 v časti,
či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa svojou činnosťou dopúšťa podvodného konania, resp. na

podvode participuje, sa nestotožnil, naďalej trval na svojich argumentoch uvedených v odôvodnení
žalobou napadnutého rozhodnutia a zastával názor, že senát krajského súdu sa výrazne odklonil
od procesných a hmotnoprávnych postupov daňového konania, ustálených rozhodnutiami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky.

Žalovaný uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia Daňového úradu Trenčín bol
záver správcu dane o porušení ustanovenia § 49 ods. l a 2 písmeno a) v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 ods. 1 písmeno a) a § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. žalobcom, v dôsledku čoho správca
dane nepriznal odpočítanie dane v sume 18.845,43 eura za obstaranie služieb, konkrétne rekonštrukciu
príjazdovej cesty, v zmysle faktúry č. 20130602 (interné číslo 130605), zo dňa 28.06.2013, základ dane

vo výške 60.423,- eur, DPH 20 % v sume 12.084,60 eura, od dodávateľa KA Invest, s.r.o., (obchodné
menoAQUAINVESTSLOVAKIA,s.r.o.od18.03.2009do05.05.2014),Obchodná53,81106Bratislava,
(od 17.07.2009 do 05.05.2014 sídlo spoločnosti registrované na Horný dvor 27/1509, 900 27
Bernolákovo), IČO: 35 876 816, DIČ: 2021825905.V konaní nebolo spornou skutočnosťou, že k vykonaniu prác došlo, ale z hľadiska daňového bolo
spornou a zároveň významnou skutočnosťou pre správne určenie dane, či fakturované plnenie bolo

reálne dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúre. Táto skutočnosť bola v rámci vykonaného
dokazovania spochybnená a pochybnosť nebola žalobcom v daňovom konaní vyvrátená.

Správca dane a následne žalovaný vo svojom rozhodnutí netvrdili, že v predmetnom preskúmavanom
prípade sa jednalo o podvodné konanie žalobcu, ale na základe vykonaného dokazovania bolo

preukázané, že stavebné práce (ktorých realizácia spochybnená nebola) neboli zrealizované
spoločnosťou AQUA INVEST SLOVAKIA, s. r. o., preto žalovaný nesúhlasil s právnym záverom súdu,
že je potrebnésa zaoberať aj otázkou, či žalobcasprihliadnutímnavšetkyobjektívneokolnostivedel
alebo mohol vedieť, že sa svojou činnosťou dopúšťa podvodného konania, resp. na podvode participuje.

K uvedenému žalovaný poukázal na to, že vedeným dokazovaním v daňovej kontrole boli

preverované okolnosti, za ktorých mali byť obchody realizované, t. j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach mohol, resp. nemohol fakturované dodávky skutočne dodať.
Správcadanenemôžeposudzovaťazisťovať,čibolospáchanépodvodnékonanie,tátočinnosťprináleží
orgánom činným v trestnom konaní. Správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 ods. 2, 3 a
4 daňového poriadku, vykonal dokazovanie, ktoré viedol. Dokazovanie bolo podmienené uplatneným

právom na odpočítanie dane platiteľom z obstaraných služieb. Žalobca bol po vykonaní dokazovania
a zo zistených skutočností súvisiacich s dodávateľskými/subdodávateľskými spoločnosťami, vyzvaný
správcom dane preukázať svoje tvrdenia pri daňovej kontrole, rovnako bol vyzvaný na písomné
vyjadrenie sa k vzneseným pochybnostiam správcu dane v súvislosti so zisteniami pri daňovej
kontrole (Výzva na predloženie dôkazov číslo: 9311401/5/176788/2014/Stru zo dňa 06.05.2014).

Povinnosťou žalobcu bolo správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré by potvrdili reálnosť prijatých
zdaniteľných plnení. Sám žalobca na výzvu správcu dane nereagoval (písomnosť nebola prevzatá
z dôvodu „adresát je neznámy“), na zastupovanie si platiteľ nezvolil v rozhodnom období žiadne
osoby, ktoré by mohli spoľahlivo ozrejmiť nejasnosti vyplývajúce z obchodného prípadu. Žalobca svoje
procesné právo pred správcom dane v dokazovaní neuplatnil ani počas daňovej kontroly a následne

ani vo vyrubovacom konaní (po doručení protokolu platiteľ nepredložil žiadne dôkazy utvrdzujúce
špecifikáciu sporného prípadu). Žalobca bol povinný využiť všetky svoje dostupné dôkazy k tomu,
aby svoje tvrdenia mohol spoľahlivo pred správcom dane obhájiť, až následne po vyčerpaní dôkazných
prostriedkov žalobcom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na správcu dane, ktorý z
tohto podnetu je povinný ďalej v zmysle zákonných možností svoje pochybnosti o danom obchode

riadne preukázať. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf 1/2010, že u iného daňového
subjektu (dodávateľ resp. subdodávateľ) došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane resp.
orgánoch činných v trestnom konaní, táto skutočnosť tvorí dôkazné bremeno správcu dane. Správca
dane v predmetnom konaní nerozširoval svoje kompetencie na trestnú úroveň súvisiacu so vznikom
daňového podvodu resp. podvodného konania, postupoval v zmysle základných zásad pri správe daní

určených procesným predpisom (daňový poriadok).

Správca dane vykonal úplné dokazovanie, z ktorého vyvodil pri uplatňovaní práv a právom
chránených záujmov žalobcu objektívne a logické závery, genéza jednotlivých úkonov, aplikácia
právnych predpisov na zistené skutočnosti, vysporiadanie sa s námietkami žalobcu a úvahy sú súčasťou

vydaného rozhodnutia o určení rozdielu v sume číslo: 9311401/5/4231329/2014/Stru zo dňa 16.09.2014.
Správcovi dane sa ani po vyčerpaní všetkých zákonných postupov a možností nepodarilo zistiť,
kto skutočne deklarované služby pre žalobcu vykonal. Do vydania napadnutého rozhodnutia nebolo
žiadnym preverovaným daňovým subjektom preukázané skutočné vykonanie spornej služby, správca
dane nedospel k v rámci dokazovania k záveru, že reálnym dodávateľom služby bola v konečnom

dôsledku spoločnosť SK-TERMODOM, s.r.o., ako subdodávateľ spoločnosti JT Mont s.r.o., ktorú si
objednala spoločnosť AQUA INVEST SLOVAKIA, s. r. o. pre výkon zdaniteľných plnení žalobcovi.

Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, žiadne ustanovenie daňového
poriadku nepojednáva o povinnosti správcu dane preukazovať úmysel daňového subjektu, úmysel

podvodného konania z predložených daňových dokladov nie je možné zo strany správcu dane reálne
vyhodnocovať, jeho kompetencie umožňujú iba posúdiť, či boli splnené podmienky práva na odpočítanie
dane, túto skutočnosť môže vyhodnocovať na základe jemu dostupných dôkazov.V tejto súvislosti žalovaný poukázal, že aj Najvyšší súd SR sa zaoberal problematikou odpočtu dane -
rozsudok sp. zn. 2S/19/2011, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní,
alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky ESD, bolo jeho dôkazným

bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej povinnosti má prvky rozsudku ESD a nielen
uvádzať právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.

Žalovaný mal za to, že z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že žalobca si vôbec nepreveril
postavenie svojho dodávateľa. Výpovede všetkých zúčastnených strán vystupujúcich ako osoby

oprávnené konať za dodávateľské, resp. subdodávateľské spoločnosti nie sú pre účely správy dani
postačujúce (na zaslané predvolanie správcu dane subdodávateľská spoločnosť SK-TERMODOM,
s.r.o., ktorá mala službu vykonať a osoba oprávnená konať za tento subjekt vystupujúca ako osoba bez
ekonomickéhoopodstatnenia/bezdomovec/,správcovidanesanepodariloanizasúčinnostiPolicajného
zboru SR dopracovať k daňovým a účtovným dokladom menovanej spoločnosti), dodávateľská
spoločnosť (AQUA INVEST SLOVAKIA, s. r. o.) a jej subdodávateľ (JT Mont s.r.o.) svoje stanoviská k

dodávkam služieb potvrdzujú výlučne v konštruktívnej rovine. Žalobca, ako podnikateľský subjekt si
musí obchodných partnerov vybrať s určitou dávkou obozretnosti, aby mohol správcovi dane predložiť
také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali uskutočnenie fakturovaných prác. Žalovaný v tomto smere
poukázal na rozsudky ESD vo veci C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012, z ktorých vyplýva, že Súdny dvor
predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte,

ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. V prípade,
ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na
seba riziko, že bude v dôkaznej núdzi tak, ako tomu došlo v tomto sporovom prípade.

Podľa názoru žalovaného, žalobca nekonal v súlade so zásadou opatrnosti v obchodnom styku (v

súvislosti s tým poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/9/2012 z 24.10.2012), neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že sa reálne obchod uskutočnil tak, ako bol na faktúre deklarovaný.

Žalovaný konštatoval, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a

nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho
úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a
schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii. Správca dane vykonaným dokazovaním v predmetnom prípade zistil, že služby

neboli vykonané osobou uvedenou na faktúre, z ktorej si žalobca uplatňoval odpočítanie dane. Správca
dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, resp. služieb a zisťovať, či bolo spáchané podvodné
konanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských
faktúr. Na základe vyššie uvedeného žalovaný považoval skutkový stav za dostatočne zistený.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd odvolací napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/10/2015 zo dňa 26.05.2016
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/10/2015 zo dňa

26.05.2016 zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

III.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1S/10/2015-47 zo dňa 26.05.2016 potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania spolu vo výške 181,90 eura (1x vyjadrenie k odvolaniu žalovaného
143,- eur + režijný paušál 8,58 eura + DPH).

Uviedol, že je nepochybné, že splnil všetky zákonom a judikatúrou vyžadované podmienky k uplatneniu
nároku na nadmerný odpočet, faktúry sú vystavené v zmysle § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. a uvedené
v záznamoch podľa § 70 zákona, závery správcu dane sú v rozpore so skutkovým stavom a v rozpore
so zákonom a príslušnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Žalobca predložil a správca dane disponujevšetkými potrebnými dokladmi a dôkazmi, ktoré sú potrebné k vráteniu nadmerného odpočtu v zmysle
zákona, a teda postup správcu dane je v rozpore so zákonom a príslušnou judikatúrou Najvyššieho súdu
SR, ktorou je aj správca dane viazaný.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.);
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.), keď
deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s.
p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je opodstatnené.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené

záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O. s. p.).

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,

sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).

Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/552952/2014/4779 zo dňa 16.12.2014, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku
potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 9311401/5/4231329/2014/Stru zo dňa

16.09.2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku vyrubil žalobcovi na DPH
podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie obdobie jún 2013 rozdiel v sume 18.845,43 eura.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým rozhodnutie
žalovanéhoč.1100306/1/552952/2014/4779zodňa16.12.2014vspojenísprvostupňovýmrozhodnutím

Daňového úradu Trenčín č. 9311401/5/4231329/2014/Stru zo dňa 16.09.2014 podľa ust. § 250j ods. 2
písm. c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Úlohou súdu bolo posúdiť, či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky, za existencie ktorých
možno vyrubiť žalobcovi rozdiel na DPH za posudzované zdaňovacie obdobie.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňovýporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto

rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z
jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu poukazuje zároveň na rozsudok najvyššieho súdu vo veci
sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt, na ktorom leží
dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty uznaný ako oprávnený.

Najvyšší súd mal za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo

vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane
viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a
presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a
dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné

plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom v priebehu daňovej kontroly preveroval
uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné
obchody reálne uskutočnené, a to preverovaním v dodávateľských spoločnostiach.

Správca dane nepriznal na základe vykonaného dokazovania žalobcovi pre porušenie ustanovenia §

49 ods. l a 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 2 zákona č.
222/2004 Z. z. odpočítanie dane v sume 18.845,43 eura za obstaranie služieb konkrétne rekonštrukciu
príjazdovej cesty, v zmysle faktúry č. 20130602 (interné číslo 130605), zo dňa 28.06.2013, základ dane
vo výške 60.423,- eur, DPH 20 % v sume 12.084,60 eura, od dodávateľa KA Invest, s.r.o., (obchodné
menoAQUAINVESTSLOVAKIA,s.r.o.od18.03.2009do05.05.2014),Obchodná53,81106Bratislava,

(od 17.07.2009 do 05.05.2014 sídlo spoločnosti registrované na Horný dvor 27/1509, 900 27
Bernolákovo), IČO: 35 876 816, DIČ: 2021825905.

V posudzovanej veci vykonanie prác nebolo spochybnené, ale nebolo preukázané, že tovar, resp.
práce dodal deklarovaný dodávateľ. Ako správne konštatoval žalovaný, pre správne určenie dane bolo

rozhodujúcou skutočnosťou, či fakturované plnenie bolo reálne dodané práve dodávateľom uvedeným
na faktúre. Táto skutočnosť bola v rámci vykonaného dokazovania spochybnená a pochybnosť nebola
žalobcom v daňovom konaní vyvrátená.

Správca dane a následne žalovaný vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že v posudzovanej veci sa

jednalo o podvodné konanie žalobcu, ale na základe vykonaného dokazovania mali za preukázané,
že stavebné práce (ktorých realizácia spochybnená nebola) neboli zrealizované spoločnosťou AQUA
INVEST SLOVAKIA, s. r. o. Za tohto stavu vo veci neobstojí argumentácia prvostupňového súdu, že
je potrebné zaoberať sa aj otázkou, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti vedel
alebo mohol vedieť, že sa svojou činnosťou dopúšťa podvodného konania, resp. na podvode participuje.

Dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolnosti, za ktorých mali byť obchody realizované,
t. j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach mohol, resp. nemohol
fakturované dodávky skutočne dodať.

Ajpodľanázorusenátunajvyššiehosúdusprávcadanenemôžeposudzovaťazisťovať,čibolospáchané
podvodné konanie, pretože táto činnosť prináleží orgánom činným v trestnom konaní.Správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku, vykonal
dokazovanie, ktoré viedol. Dokazovanie bolo podmienené uplatneným právom na odpočítanie dane
platiteľom z obstaraných služieb.

Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj kompletný administratívny spis žalovaného, vrátane
prvostupňového správneho orgánu, je zrejmé, že žalobca bol po vykonaní dokazovania a zo zistených
skutočností súvisiacich s dodávateľskými/subdodávateľskými spoločnosťami, vyzvaný správcom dane
preukázať svoje tvrdenia pri daňovej kontrole, rovnako bol vyzvaný na písomné vyjadrenie sa k

vzneseným pochybnostiam správcu dane v súvislosti so zisteniami pri daňovej kontrole (Výzva na
predloženie dôkazov číslo: 9311401/5/176788/2014/Stru zo dňa 06.05.2014).

Povinnosťou žalobcu bolo správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré by potvrdili reálnosť prijatých
zdaniteľných plnení. Neuniklo pozornosti najvyššieho súdu, že žalobca na výzvu správcu dane
nereagoval (písomnosť nebola prevzatá z dôvodu „adresát je neznámy“), na zastupovanie si

nezvolil v rozhodnom období žiadne osoby, ktoré by mohli spoľahlivo ozrejmiť nejasnosti vyplývajúce
z obchodného prípadu. Žalobca svoje procesné právo pred správcom dane v dokazovaní neuplatnil
ani počas daňovej kontroly a následne ani vo vyrubovacom konaní (po doručení protokolu platiteľ
nepredložil žiadne dôkazy ohľadne sporného prípadu).

Správcovi dane sa ani po vyčerpaní všetkých zákonných postupov a možností nepodarilo zistiť,
kto skutočne deklarované služby pre žalobcu vykonal. Do vydania napadnutého rozhodnutia nebolo
žiadnym preverovaným daňovým subjektom preukázané skutočné vykonanie spornej služby, správca
dane nedospel v rámci dokazovania k záveru, že reálnym dodávateľom služby bola v konečnom
dôsledku spoločnosť SK-TERMODOM, s.r.o., ako subdodávateľ spoločnosti JT Mont s.r.o., ktorú si

objednala spoločnosť AQUA INVEST SLOVAKIA, s. r. o. pre výkon zdaniteľných plnení žalobcovi.

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos
plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia a v tom
ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie,

aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.

Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky prác, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. Najvyšší súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného
práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom

pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať
vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky
pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými
tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v
danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka

právnu ochranu a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú
oprávnené.

V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový
subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na

strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní.Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a

ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu
zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, plnenie bolo reálne dodané osobou uvedenou na účtovnom doklade (§ 9 zákona

o DPH).

Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní opätovne pripomína, že dôkazné
bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte,
pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej
únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom

zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a
C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom
subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť

odpočtuDPHidostatočnýmavierohodnýmspôsobompreukázal,(nielenformálnymidokladmi). Žalobca
nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou
z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby
dodávateľa, nebude spochybnené.

Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ
musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na
uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. V danom prípade na základe uvedených
dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil DPH z reálne prijatého plnenia od platiteľa
DPH, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.

Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá
zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci konkrétneho obchodného kontraktu, absentuje

bez pochybností preukázané dodanie, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o
uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia na základe ktorého si žalobca uplatnil právo na
odpočet, ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Zároveň senát najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010, v ktorom konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí,
teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré
právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS
362/04),akoajzabezpečiťkonkrétneprocesnégarancievsúdnomkonaní.Doobsahuzákladnéhopráva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu

postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. a § 220 O. s. p. a žalobu ako nedôvodnú
zamietol.O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 224 ods. 2 O.
s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p., keď žalobcovi, ktorý nemal
úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v tomto konaní nárok na náhradu trov

zo zákona neprináleží.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. postupoval podľa
ustanoveníObčianskehosúdnehoporiadku,ktorýbolzrušenýzákonomč.160/2015Z.z.Civilnýsporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval

podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.