Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 15, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/240/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313230765
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2313230765.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej

veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803,
zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: J. K., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX B., W. X/X, o
zaplatenie 2893,80 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22. 11. 2013 domáhal vydania platobného rozkazu na

zaplatenie sumy 2893,80 eura spolu s úrokom z omeškania a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/
CE uzavretej podľa § 524 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka zo dňa 20. 12. 2011 bola na neho
postúpená pohľadávka z pôvodného veriteľa - postupcu Slovenská sporiteľňa, a.s. Právny predchodca
žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa 13. 12. 2005 zmluvu číslo XXXXXXXXX, na základe ktorej
poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky

splácania, podmienky pri neplnení zmluvných povinností aj ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a
vo všeobecných obchodných podmienkach.

3. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 5261,52 eura, ktorá pozostávala z
istiny úveru 4829,08 eura, riadneho úroku 223,28 eura, úroku z omeškania 194,21 eura a ostatného
príslušenstva14,95eura,pričomžalobcasivžalobeneuplatnilúroky zomeškania194,21euraaostatné
príslušenstva14,95eura.Právnypredchodcažalobcuposkytolžalovanémuúvervovýške3319,39eura,

ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach po 48,23 eura do 20. dňa v mesiaci. Žalobca si žalobou
uplatnil splátky úveru splatné od 20. 12. 2010 do 20. 11. 2015 v počte 60 a v celkovej výške 2893,80
eura. Žalobca si uplatnil aj zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. splátky pôvodne splatné od 20. 2. 2012 do 20. 11. 2015 sa stali
platnými dňa 13. 2. 2012, keď žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.

4. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

5. Pôvodne bola ďalšou stranou konania aj žalovaná T. Y., nar. XX. X. XXXX, bytom Š., R. X, avšak voči
nej nadobudol právoplatnosť Platobný rozkaz pod č. k. 31Ro/2617/2013 - 30 zo dňa 14. 1. 2014 a preto
v ďalšom súd konal len so žalovaným - J. K..6. Súd vykonal dokazovanie so Zmluvou o úvere, všeobecnými podmienkami, oznámením o postúpení
pohľadávky, výzvou k úhrade zo dňa 25. 1. 2012, zmluvou o postúpení pohľadávok s prílohou, pokusom

o zmier zo dňa 28. 10. 2013, upomienkou zo dňa 10. 4. 2008 a 21. 4. 2008, a takto vykonaným
dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav:

7. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

8. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným zmluvu tak, ako to žalobca popísal v žalobe.
Následne svoju pohľadávku postúpil na žalobcu tak, ako to vyplýva zo žaloby.

9. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej
straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové

tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní
zastúpenýadvokátom,jenutnékonštatovať,žeadvokátmusípoznaťprávoasúdztohtofaktuvychádza,
musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné

doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať
(s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie
svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a
to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku
nie je možné prihliadať.

10. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10.
2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že
obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými

súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom,
od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter

a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby
od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strán napr. so
stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

11. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil

tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

12. Súd dáva žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS251/03).

13. Na podklade vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je podaná nedôvodne.
Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ.
Právny predchodca žalobcu konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Žalovaný vystupuje
ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatvorení zmluvy nekonala v rámci svojej

obchodnej činnosti.

14. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(napr. dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojakáúprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo
fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na záväzkovo-právny
vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade

medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu
má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru súdu
vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské
právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej
podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54

ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS. Smernica síce neharmonizuje
dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii,
akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia
spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Popretím úveru
ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ,
ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez

ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona
nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských
zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1
OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Za stavu dualistickej

právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie
občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva
typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité. Presadzovanie obchodného práva na
inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako
absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. Súd nijako nepopiera úver ako absolútny

obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Súd len pripomína, že prednosť majú
osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti
spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu,
nie sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy,
za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach
máprespotrebiteľovdiametrálneodlišnénegatívne následky.Prinázorenavrhovateľabysavcelejškále
dualisticky upravených inštitútov súkromného práva malo použiť vždy obchodné právo (napr. vrátane
premlčania), s čím sa podľa súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne
právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu

a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich
postavenie. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje súd aj argument, že rovnaká
právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Súd poznamenáva, že aj právna úprava
v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,
zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času

pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

15. Vzhľadom na uvedené súd potom posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský. Aj Najvyšší súd

SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia
prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka (a to aj na vzťahy založené pred účinnosťou § 52 ods.
2 OZ - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 4. 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014).

16. Žalovaný teda uzatvoril zmluvu ako spotrebiteľ, preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák. č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného k 13. 12. 2005,
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného k 13. 12. 2005, zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 20. 12. 2011 (deň postúpenia pohľadávky) a zák.
č. 40/1964 Občiansky zákonník účinný k 13. 12. 2005.

17. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebopobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;

banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

18. Z uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že banka je oprávnená pohľadávku z
omeškaného peňažného záväzku klienta postúpiť inému subjektu za predpokladu, že omeškanie trvá

dlhšie ako 90 dní vrátane odovzdania dokumentácie, ktorá s postúpeným záväzkom súvisí.

19. Vzhľadom na citované ustanovenie súd konštatuje, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných
podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu, teda najmä nepreukázal,
či jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaného na plnenie povinnosti, nepreukázal, že žalovaný

bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda súd nemôže posúdiť, či postúpenie
pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit. zákona a teda, či postúpenie je platné a tým, či je
daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní. Z listinných dôkazov nie je ani zrejmé, či žalovanému bolo
oznámené postúpenie pohľadávky a teda nie je zrejmé, či sa postupovalo podľa § 526 OZ (Postúpenie
pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie

pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi, alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi
nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.). Všetky výzvy adresované žalovanému boli
vyhotovené už žalobcom a nie je jeho právnym predchodcom. Na uvedenom nič nemení ani to, že v
Zmluve o postúpení pohľadávky č. 1633/2011/CE v bode 4.2. písm. d/ sa uvádza: „Postupca výslovne
potvrdzuje, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.“.

Takéto prehlásenie banky nie je dôkazom o tom, že ustanovenie § 92 ods. 8 bolo naozaj dodržané.

20. Ako v prípade oznámenia o postúpení pohľadávky, tak najmä v prípade písomnej výzvy podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách (ktorú žalobca vôbec súdu nepredložil) žalobca súdu nepreukázal doručenku,
ktorou by nespochybniteľne preukázal, že písomnosti pre žalovaného boli zaslané na poštovú prepravu

a kedy boli žalovanému doručené.

21. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo
205/2009).

22. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť však

iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

23.Akbyajsúdpredpokladal,atoajspoukazomnazákonobankáchajehovyššiecitovanéustanovenie
§ 92 ods. 8, že právny predchodca žalobcu postupoval podľa zákona a vyzýval žalovaného na plnenie,
nie je však súdu zrejmé, kedy sa tak stalo, čo môže mať vážny dopad napríklad aj na otázku premlčania,
na ktorú súd musí prihliadať ex offo v spotrebiteľských veciach. Súd však nerozhoduje na základe

predpokladu, ale výlučne na základe toho, čo je v konaní preukázané.

24. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ust.§ 2 ods. 3 zákona o bankách
podlieha bankovému povoleniu a na činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná bankaSlovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty,
poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu,
poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti,

z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, vykonávať
platobný styk a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej
činnosti (§ 3 Zákona o bankách).

25. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie písomnej

výzvy zo strany banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň žalovaná suma je nepreskúmateľná
zo strany súdu, nakoľko žalobca nenaplnil v žalobe ust. § 150 CSP, keď skutkovo nezdôvodnil túto sumu,
lensazameralnakonštatovaniecelkovejdlžnejsumypravdepodobnezískanejzinternéhopočítačového
programu, čím neuniesol bremeno tvrdenia.

26. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti je potrebné aplikovať ust. § 524 a nasl. Občianskeho

zákonníka, avšak pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
v súvislosti s identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom
vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku.

Žalobca nepreukázal, že žalovanému bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek
doručeniu tejto výzvy bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením
čo i len časti svojho peňažného záväzku. Citované ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje banke
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia
písomnej výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku.
27. Výzva banky musí byť konkrétna, vecná, musí z nej vyplývať, ktoré splátky neboli uhradené, v
akej výške, kedy sa tieto splátky stali splatnými. Ide o základný a prvý predpoklad pre cesiu bankovej
pohľadávky alebo jej časti na inú osobu.

28. Nepreukázaním tejto rozhodnej skutočnosti nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, a ani
nemohlo dôjsť k naplneniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať
za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému
uplatňovať pred súdom. Súd na podporu svojich tvrdení poukazuje napríklad na rozsudky Okresného
súdu Považská Bystrica spisová značka 3C/195/2014 zo dňa 5. 3. 2015, rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica pod spisovou značkou 7C/209/2014 zo dňa 4. 3. 2015, rozsudok Okresného súdu Nitra
spisová značka 9C/261/2013 zo dňa 17. 2. 2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka
26C/261/2014 zo dňa 27. 1. 2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka 15C/33/2014
zo dňa 27. 1. 2015, rozsudok Okresného súdu Prešov spisová značka 9C/153/2014 zo dňa 12. 3.
2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 5. 2014 spisová značka 6Co/119/2013, rozsudok

Krajského súdu v Prešove spisová značka 4Co/145/2014 zo dňa 11. 3. 2015, rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 24. 2. 2015 na spisová značka 19Co/177/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave
spisová značka 6Co/203/2015 zo dňa 19. 5. 2015.

29. Súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z

celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom
a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť
predčasnúsplatnosťbankovéhoúverujevšakvýlučnýmoprávnenímbanky,pričomtotooprávneniemusí
banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Žalobca v konaní predložil súdu dôkaz o vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru zo dňa 25. 1. 2012 (č. l. 12 spisu), je však nutné skonštatovať, že túto listinu

vyhotovil žalobca a nie banka.

30. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu
rozhodnutia a žalobu zamietol (výrok I.), nakoľko žalobca nepreukázal, že je aktívne legitimovaný na
podanie žaloby. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd musí zo zákona prísnejšie posudzovať

žalobné návrhy a chrániť práva spotrebiteľov, preto pre všetky uvedené vážne nedostatky súd žalobe
nemohol vyhovieť.31. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd (výrok II.) rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V
sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá
mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje

porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá
mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala. V danom prípade žalovaný by mal v plnej miere nárok na náhradu trov konania,
avšak žiadne mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, a to v lehote

15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.