Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 19, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116200958
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116200958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Ivice Čelkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: HMG Recovery, k. s.,
so sídlom Červeňova 14, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 46 333 908, správca
úpadcu: SV Tech s.r.o. v konkurze, so sídlom Rudnaya 198/5, 971 01 Prievidza, IČO: 36 342 653,
právne zastúpeného: Z.. L. G. H., advokátka so sídlom P. XX, XXX XX G., proti žalovanému: V. E., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom A. V. XXX/X, XXX XX K., právne zastúpenému: Z.. V. I., advokát so sídlom
S. XX, XXX XX N. A., v spore o zaplatenie 4.543,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/20/2016 - 159 zo dňa 5. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal vydania rozhodnutia o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.543,98 Eur a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu SV Tech s.r.o. si voči žalovanému uplatnil nárok

na náhradu škody vo výške 4.543,98 Eur za porušenie povinnosti konateľa vykonávať svoju funkciu s
odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jeho spoločníkov uvedenej v § 135a ods. 1 Obchodného
zákonníka, keďže žalovaný nepreukázal účelné vynaloženie cestovných náhrad formou cestovných
príkazov, nedoložil konkrétny zoznam subjektov a osôb, s ktorými mal viesť obchodné rokovania za
účelom ich preverenia. Žalobca v žalobe poukazoval na to, že na osobnom stretnutí žalovaný uviedol,
že riešil aj svoje dlhy s rôznymi právnymi zástupcami

a exekútormi, čo podľa názoru žalobcu jednoznačne nekorešponduje so záujmami spoločnosti. Žalobca
tvrdil, že žalovaný nepreukázal, že by svojím konaním konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere,
že koná v záujme spoločnosti. Žalovaný teda svojim konaním spôsobil úpadcovi škodu, ktorú si v zmysle
§ 135a ods. 2 v spojení s § 135a ods. 5 žalobca ako správca uplatnil podanou žalobou. Žalovaný žiadal
žalobu zamietnuť. Bol názoru, že žalobca dostatočne nepreukázal nárok na náhradu škody, lebo on -
žalovaný, konal
sodbornoustarostlivosťouavdobrejviere,žekonávzáujmespoločnostianebolitaksplnenépodmienky

na zodpovednosť za škodu. Na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a po
právnom posúdení veci podľa § 1 ods. 1, 2 Obch. zák., § 135a ods. 1, 2, 5 Obch. zák., § 261 ods. 6 písm.
a)Obch.zák.,§373a§379ods.1Obch.zák.súdprvejinštancieuviedol,žežalobcasavsporedomáhal
nároku na náhradu škody, pričom tvrdil, že konaním žalovaného ako konateľa spoločnosti, vzniklaspoločnosti úpadcu škoda a to vynaložením finančných prostriedkov na úhradu cestovných nákladov
žalovanému. Žalobca ďalej tvrdil, že vyzval žalovaného na odôvodnenie vynaložených nákladov,
ktorý odôvodňoval vynaloženie sumy 4.543,98 eur z titulu výplaty cestovných príkazov na základe

výdavkových dokladov č. VP14215 a VP 14219 na základe uskutočnených pracovných ciest v súvislosti
s rokovaniami s obchodnými partnermi úpadcu za účelom zabezpečenia podnikateľskej aktivity úpadcu.
Žalobca v súvislosti s uskutočnenými výplatami tvrdil možné zneužitie uvedených pracovných ciest,
nakoľko žalovaný žalobcovi nepreukázal, s kým konkrétne sa pracovné stretnutie v jednotlivých dňoch
konalo. Uvedené konanie žalobca považoval preto za konanie bez odbornej starostlivosti, čím mala

spoločnosti vzniknúť škoda. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vzťah medzi štatutárnym zástupcom
spoločnosti
a spoločnosťou je v zmysle § 261 odsek 5 písm. a) Obchodného zákonníka obchodnoprávnym vzťahom.
Vprípadezodpovednostizaškoduvobchodno-právnychvzťahochplatíšpeciálnaúpravazodpovednosti
za škodu z porušenia povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu, ktorá je založená na objektívnej
zodpovednosti (§ 373 Obchodného zákonníka). Pôsobnosť úpravy v § 373 a nasledujúcich sa ďalej

rozširuje ustanovením § 757 Obchodného zákonníka tak, že sa vzťahuje aj na porušenie povinnosti
ustanovenej Obchodným zákonníkom, teda
v uvedenom prípade aj povinností v zmysle § 135a Obchodného zákonníka. Pojem zodpovednosti za
škodu treba považovať za nepriaznivý právny následok predvídateľný sankčnou zložkou právnej normy,
postihujúceho toho, kto porušil primárnu právnu povinnosť. Takýto právny následok spočíva v tom, že

rušiteľovi primárnej povinnosti následne vzniká sekundárna povinnosť, ktorú doteraz nemal, a to ako
zodpovednostná právna povinnosť, ktorá je zameraná na reparáciu a prípadne na reštitúciu narušeného
právneho stavu. Predpoklady vzniku obchodno-právnej zodpovednosti podľa § 373 sú objektívneho
charakteru a poškodenej osobe vznikne nárok na náhradu škody vtedy, ak preukáže, že druhá strana
porušila povinnosť zo záväzkového vzťahu, že jej vznikla určitá škoda, a existuje príčinná súvislosť

medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody. Porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu
ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti škodu nahradiť musí byť poškodeným preukázané.
V občianskom súdnom konaní je úlohou žalobcu preukázať, že došlo k určitému skutku, z ktorého
je vyvodzovaná zodpovednosť žalovaného za porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik
škody ako aj príčinnú súvislosť, ktorá nemôže byť riešená všeobecne, ale vždy len v konkrétnych

súvislostiach. Medzi porušením povinnosti zo záväzkového vzťahu ako príčiny a škodou, vrátane jej
rozsahu ako následku, musí byť objektívna existencia príčinnej súvislosti. Otázka príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti zo záväzkového vzťahu a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pre
posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, čo konkrétne bolo tým
konkrétnymporušenímzáväzkovéhovzťahu,ktoréviedlokspôsobeniuškodyspoločnostiavzťahpríčiny

a následku. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj v prípade zodpovednosti štatutárneho zástupcu za
náhradu škody je potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky všeobecné predpoklady a to vznik
škody, porušenie povinnosti konateľa
a kauzálny nexus medzi vznikom škody a porušením povinnosti. V danom spore však nebolo zrejmé,
aká konkrétna škoda v uvedenom prípade vznikla. Žalobca sa domáhal nároku na náhradu škody vo

výške 4.543,98 Eur, ktorá suma kopíruje výšku cestovných náhrad, ktoré boli vyplatené žalovanému.
Sám žalobca však nespochybnil, že k vykonaniu predmetných pracovných ciest došlo (uskutočnenie
pracovných ciest nebolo medzi stranami sporné). Žalobca tvrdil, že pracovné cesty boli vykonané aj za
účelom súkromných stretnutí žalovaného ako fyzickej osoby, teda nie ako zástupcu spoločnosti. Súd
prvej inštancie uviedol, že túto žalobcom tvrdenú skutočnosť nemal preukázanú, pretože nie je zrejmé,

aké náklady boli vynaložené na výlučne súkromné účely žalovaného a ktoré v rámci činnosti spoločnosti.
Ak nebolo zrejmé, aká výška cestovných náhrad bola vyplatená žalovanému
v súvislosti s pracovnými cestami pri riešení obchodných stretnutí pre úpadcu a ktoré cestovné náhrady
a v akej konkrétnej výške boli vyplatené žalovanému za pracovné cesty uskutočnené výlučne za účelom
riešenia súkromných záležitostí, nebolo zrejmé ani to, aká škoda mala úpadcovi vzniknúť. Súd prvej

inštancie skonštatoval, že nemal v uvedenom prípade preukázaný základný predpoklad pre priznanie
uplatneného nároku, a to výšku škody. Uviedol, že ďalším predpokladom vzniku nároku na náhradu
škody je porušenie povinnosti konateľa. Poukázal na ust. § 135a ods. 1 Obch. zák., ktoré všeobecne
vymedzuje povinnosti konateľa, a to vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, pričom konateľ je povinný najmä zaobstarať si pri

rozhodovaní a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať
mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo
spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej
pôsobnostinesmúuprednostňovaťsvojezáujmy,záujmylenniektorýchspoločníkovalebozáujmytretíchosôb pred záujmami spoločnosti. Zodpovednosť konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti pri výkone
ich pôsobnosti sa vzťahuje na akékoľvek porušenie právnej povinnosti ako prejavu vôle, ktorý je v
rozpore

s objektívnym právom bez ohľadu na úmysel alebo nedbanlivosť (zavinenie). Porušenie právnej
povinnosti môže spočívať buď v aktívnom konaní, alebo v opomenutí konať,
v prípade, ak existovala povinnosť určitým spôsobom konať. Právna úprava náhrady škody nerozlišuje,
či ide o porušenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu, alebo
o porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, pretože vychádza z koncepcie

tzv. generálneho deliktu, keď každé protiprávne konanie môže byť pri splnení ďalších predpokladov
deliktom. Porušenie právnej povinnosti ako základného predpokladu zodpovednosti za škodu sa
neprezumuje, ale musí byť poškodeným preukázané. V súdnom konaní je tak úlohou žalobcu ako
poškodeného preukázať, že došlo k určitému skutku,
z ktorého vyvodzuje zodpovednosť žalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie otázky, či tvrdený skutok
je protiprávnym konaním je právnym posúdením, ktoré prislúcha súdu. Prvoinštančný súd poukázal na

to, že žalobca v súvislosti s porušením určitej povinnosti konateľa tvrdil, že žalovaný porušil povinnosť
vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, a to tým,
že nepreukázal účelné vynaloženie cestovných náhrad formou cestových príkazov, nedoložil zoznam
konkrétnych subjektov, s ktorými viedol rokovania, pričom si v rámci obchodných stretnutí riešil aj svoje
dlhy s rôznymi právnymi zástupcami a exekútormi. Z uvedených tvrdení žalobcu teda vyplynulo, že

žalovaný mal zrejme porušiť svoju povinnosť viesť riadne účtovníctvo resp. evidenciu úpadcu v súvislosti
s výkonom jeho pracovných ciest, a to s uvedením konkrétnych subjektov, s ktorými sa v rámci pracovnej
cesty stretol a čo bolo jej obsahom. Zároveň žalobca tvrdil porušenie povinností konateľa tým, že mal
uskutočňovať aj osobné rokovania
v rámci pracovnej cesty pri plnení úloh konateľa spoločnosti, ktoré nesúviseli s vedením spoločnosti

úpadcu. V tejto súvislosti prvoinštančný súd predovšetkým poukázal na to, že žalobca len veľmi
všeobecne uviedol porušenie povinnosti žalovaného. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalovaný
ako konateľ obchodnej spoločnosti bol oprávnený viesť rokovania s obchodnými partnermi, (resp.
potenciálnymi obchodnými partnermi) a na tento účel uskutočňovať aj pracovné cesty. To, že k
uskutočneniu pracovných ciest došlo (teda že reálne žalovaný na pracovnú cestu nastúpil a vykonal

ju), vyplýva z evidencie predloženej do spisu, ako aj z vyjadrenia samotného žalovaného. Samotné
uskutočnenie pracovných ciest nespochybnil ani sám žalobca, iba tvrdil ich možné „zneužitie“ aj na
vlastné účely. Žalobca však bližšie netvrdil, kedy a v akom rozsahu bola pracovná cesta zneužitá na
osobný prospech žalovaného, s kým konkrétne sa žalovaný stretol namiesto realizácie obchodných
stretnutí

v rámci podnikateľskej aktivity úpadcu. Samotné uskutočnenie pracovnej cesty konateľom úpadcu a
za to následne vyúčtovanie a vyplatenie cestovných náhrad podľa názoru prvoinštančného súdu bez
ďalšiehoniejemožnépovažovaťzaakékoľvekporušeniepovinnostištatutárnehozástupcu,pričomviesť
ohľadom jednotlivých pracovných ciest záznamy o rokovaniach nie je žiadnou zákonnou povinnosťou,
ktorá by konateľovi priamo vyplývala z nejakého ustanovenia zákona resp. ani zo samotnej zmluvy o

výkone funkcie konateľa. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný neúčelne vynaložil prostriedky
spoločnosti, súd prvej inštancie uviedol, že v prípade pracovných ciest, ktorých obsahom je rokovanie s
obchodnými partnermi spoločnosti, sa nejavilo takéto konanie ako neúčelné
a nehospodárne, rovnako uvedené konanie sa nejavilo ako konanie, ktoré by bolo v rozpore so záujmami
spoločnosti, nakoľko ak spoločnosť chce fungovať, musí vstupovať do právnych vzťahov s inými

subjektmi a na to sú obchodné rokovania nevyhnutné. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ak spoločnosť
uplatňuje nároky na náhradu škody proti konateľom spoločnosti, ktorí mali porušiť svoje povinnosti pri
výkone ich pôsobnosti, je v súdnom konaní úlohou žalujúcej strany preukázať, že došlo k určitému
skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť žalovaného konateľa za protiprávny úkon. Na to je
potrebné, aby tvrdenia žalobcu boli určité a v prípade ich popretia, aby boli aj žalobcom preukázané.

V predmetnom spore však nebolo ani náležite tvrdené porušenie konkrétnej povinnosti žalovaného ako
štatutárneho zástupcu spoločnosti, vyplývajúcej mu právnych predpisov alebo zo zmluvy
o výkone funkcie konateľa. Tvrdenie o zneužití pracovných ciest a uprednostnení vlastných záujmov súd
prvej inštancie vyhodnotil ako neurčité, nakoľko z nich nebolo zrejmé, kedy,
s kým a akým konkrétnym spôsobom k zneužitiu malo dôjsť. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa zúčastnil

pracovnej cesty, počas ktorej sa stretol s exekútorom, zúčastnil pojednávania na súde v Trenčíne,
avšak kedy konkrétne, teda v ktorý deň, v akom čase sa tak stalo, žalobca netvrdil a ani v spore
nepreukázal, a to za situácie, keď žalovaný jeho tvrdenia poprel. Ak teda nebola preukázaná škoda, a ani
porušenie povinnosti žalovaného pri výkone jeho funkcie konateľa, neboli splnené základné predpokladypre priznanie uplatneného nároku. Výrok o nároku žalovaného na náhradu trov konania prvoinštančný
súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s názorom
prvoinštančného súdu, že v danom prípade nebol preukázaný základný predpoklad pre priznanie
uplatneného nároku, a to výška škody, a že nedošlo ani
k porušeniu povinnosti konateľa. Žalobca vyjadril presvedčenie, že ani v rámci konkurzného konania

a ani v predmetnom sporovom konaní žalovaný nijakým spôsobom neobjasnil vynaloženie finančných
prostriedkov vo výške 4.543,98 Eur z titulu finančných náhrad. Žalobca zdôraznil, že žalovaný bol v
rámci konkurzného konania niekoľkokrát vyzvaný, a to či už písomne alebo na osobnom stretnutí, na
podanie postačujúceho vysvetlenia ohľadne účelného použitia sporných finančných prostriedkov a na
poskytnutie kontaktných údajov všetkých subjektov, s ktorými sa mal v rámci obchodných rokovaní
stretnúť. Žalovaný vo svojej odpovedi na žiadosť o poskytnutie súčinnosti zo dňa 10.03.2015 uviedol,

že použil finančné prostriedky úpadcu aj na riešenie svojich súkromných dlhov ako dlžníka vo vedených
súdnych sporoch na Okresnom súde Trenčín a povinného v exekučných konaniach, pričom v tejto
súvislosti realizoval aj stretnutia s právnymi zástupcami a exekútormi
v G. a Y.. Žalovaný do dnešného dňa nijakým spôsobom nedoplnil ani neobjasnil cestovné výkazy
a zároveň neuviedol kontaktné osoby, prostredníctvom ktorých by mohol žalobca overiť účelnosť

pracovných ciest. Žalobca mal za to, že žalovaný porušil svoju povinnosť v zmysle ust. § 135a Obch.
zák., nakoľko ako konateľ bol povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Žalovaný však uprednostnil svoje záujmy pred
záujmami spoločnosti, nakoľko využil finančné prostriedky spoločnosti pre svoje súkromné potreby,
pričom svoje tvrdenie

o tom, že nepoužil finančné prostriedky úpadcu na riešenie svojich súkromných potrieb, nebolo nijakým
spôsobom v rámci konania hodnoverne preukázané. Žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno v
konaní, a nie on, žalobca, ako to nesprávne vyhodnotil prvoinštančný súd. Žalovaný nepreukázal účely
jednotlivých ciest, pričom ani predložené dôkazy v konaní,
t.j. cestovné príkazy, neobsahujú informácie o účeloch ciest. Podľa názoru žalobcu v konaní bolo

jednoznačne preukázané, že došlo k úbytku majetku spoločnosti, a teda ku vzniku škody vo výške
4.543,98 Eur s príslušenstvom, nakoľko žalovaný absolvoval niekoľko pracovných ciest, ktorých
účelnosť nebola do dnešného dňa preukázaná a absolvoval stretnutia
s exekútormi a právnymi zástupcami v G. a Y., ktoré sa týkali pána Hlásneho ako fyzickej osoby.
Predmetná suma vo výške 4.543,98 Eur bola žalovanému uhradená

zo strany úpadcu ako náhrada nákladov za absolvované pracovné cesty. Žalovaný bol povinný konať s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti. Nakoľko však žalovaný neúčelne vynaložil
finančné prostriedky spoločnosti na riešenie svojich súkromných sporov
a absolvovanie pracovných ciest, ktorých účel riadne nepreukázal, žalobca vyjadril presvedčenie, že
došlo aj k naplneniu podmienky vzniku zodpovednosti konateľa za škodu, konkrétne k porušeniu

povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti. Vzhľadom na uvedené došlo ku
vzniku škody vo výške 4.543,98 Eur v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného podľa ust. § 135a
Obch. zák., a teda je naplnená aj posledná tretia podmienka kauzálneho nexusu medzi porušením
povinnosti a vznikom škody. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (vo vzťahu ku vzniku škody a porušeniu povinnosti) a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (neunesenie dôkazného bremena zo
strany žalovaného), čím bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f)
a písm. h) CSP.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

potvrdil a žalovanému priznal 100 % náhrady trov odvolacieho konania. Uviedol, že pokiaľ žalobca
založil svoje odvolanie na tom, že on, žalovaný v odpovedi na žiadosť o poskytnutie súčinnosti zo dňa
10.03.2015 žalobcovi oznámil, že použil finančné prostriedky úpadcu aj na riešenie svojich súkromných
dlhov ako dlžníka vo vedených súdnych sporoch na Okresnom súde Trenčín a ako povinného v
exekučných konaniach, pričom v tejto súvislosti realizoval aj stretnutia s právnymi zástupcami a

exekútormi
v G. a Y. a na tom, že žalovaný do dnešného dňa nijakým spôsobom nedoplnil ani neobjasnil cestovné
výkazy a zároveň neuviedol kontaktné osoby, prostredníctvom ktorých by mohol žalobca overiť účelnosť
pracovných ciest, je to práve žalobca, ktorý nepredložil súdu v odvolaní žiadne nové dôkazy a aniskutočnosti, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia a vyvrátili zistenia prvoinštančného súdu. Žalovaný uviedol,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam (vo
vzťahu

k vzniku škody a porušeniu povinnosti) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že on sa už ako konateľ úpadcu vyjadril vo svojom vyjadrení
k žalobe, že vyvinul maximálne úsilie a poskytol súčinnosť v súlade
s platným zákonom o konkurze a reštrukturalizácii voči žalobcovi ako správcovi a predložil mu všetky
relevantné dokumenty, o čom svedčia aj priložené dôkazy samotným žalobcom. Na výzvu žalobcu mu

osobne objasnil a zodpovedal všetky otázky ohľadne vynaloženie žalovanej sumy z titulu cestovných
náhrad; takže vyčerpávajúcim spôsobom poskytol žalobcovi súčinnosť a informoval ho o všetkých
skutočnostiach súvisiacich s konkurzom úpadcu. Tvrdenie žalobcu o nedostatočnom poskytnutí
súčinnostioznačilžalovanýzasubjektívneaúčelové,scieľompoškodiťúpadcuresp.osobužalovaného.
Žalovaný trval na tom, že vždy konal s odbornou starostlivosťou t. j. starostlivosťou primeranou funkcii
alebo postaveniu po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré majú alebo môžu mať vplyv na

konanie a ak by nedošlo k „druhotnej platobnej neschopnosti“ zo strany úpadcu, do dnešného dňa by
úpadca naďalej podnikal v predmete činnosti a riadne by uhrádzal svoje záväzky veriteľom. Účelom
obchodných rokovaní ako služobných ciest bolo hľadanie nových možných odberateľov služieb a tovaru
pre ďalšiu záchranu úpadcu a k tomu boli žalobcovi už zaslané cestovné výkazy. V ďalšom nebolo
potrebné evidovať žiadne cesty a vykazovať cestovné výkazy, nakoľko všetky náklady na tieto cesty

si hradil žalovaný ako konateľ vo vlastnej réžii ako fyzická osoba, lebo úpadca nemal na to finančné
prostriedky. Ustanovenie
§ 7 zákona o konkurze za konanie s odbornou starostlivosťou považuje „konanie so starostlivosťou
primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií,
ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jeho konanie“. Pre splnenie podmienky konania s odbornou

starostlivosťou, je štatutár povinný minimálne zaobstarať si pri svojom rozhodovaní všetky dostupné
informácie týkajúce sa rozhodnutia, a rovnako tak je povinný tieto informácie pri svojom rozhodovaní
zohľadniť. Aby prišlo k naplneniu podmienky konania s odbornou starostlivosťou, štatutár nesmie
uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred
záujmami spoločnosti. Povinnosť predchádzať úpadku je všeobecne chápaná ako povinnosť štatutára

prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho odvrátenie. Tieto opatrenia nie sú v
právnejúpravebližšiešpecifikované,nakoľkosapredpokladá,žeosobavpostaveníštatutárnehoorgánu
- konateľa s.r.o. dobre pozná dostupné nástroje na zlepšenie finančnej situácie spoločnosti. Žalovaný
zdôraznil, že postupoval presne a v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona. Uviedol, že zo strany žalobcu neboli kumulatívne splnené všetky

tri podmienky nároku na náhradu škody, keďže nepreukázal vznik škody, porušenie povinnosti a
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Žalovaný v ďalšom zotrval na svojich
vyjadreniach a písomných podaniach produkovaných v priebehu sporu a vyjadril presvedčenie, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam (vo vzťahu ku
vzniku škody a porušeniu povinnosti), jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia

veci, pričom žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové dôkazy a skutočnosti na preukázanie
svojich tvrdení.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom právnej zástupkyne dňa
08.04.2018, písomné stanovisko nezaujal.

5. Odvolací súd vec prejednal podľa § 380 CSP v rozsahu podaného odvolania a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je nedôvodné, a že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP s tým, že v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho
odôvodnením. O odvolaní žalobcu rozhodol podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné

zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.

6. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP, odvolací súd skúmal, či konanie pred
súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním
procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci samej odvolací súd

nezistil procesné vady zakladajúce dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm.
a), b) CSP.7. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo veci samej a konania mu predchádzajúceho odvolací súd
dospel k názoru, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu veci vyvodil správny právny
záver o tom, že žalobca nepreukázal splnenie všeobecných predpokladov vzniku nároku na náhradu

škody stanovených v § 373 Obch. zák., keď nepreukázal vznik škody, ktorá úpadcovi mala vzniknúť
vynaložením finančných prostriedkov na úhradu cestovných nákladov žalovaného a ani porušenie
povinností žalovaného pri jeho výkone funkcie konateľa úpadcu v nadväznosti na právnu úpravu
obsiahnutú v ust. § 135a Obch. zák. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že
žalobca v predmetnom spore nepreukázal, konkrétne kedy a v akom rozsahu malo dôjsť k zneužitiu

pracovnej cesty žalovaným ako konateľom úpadcu na jeho vlastné účely a osobný prospech, resp.
že vynaloženie cestovných nákladov žalovaným bolo neúčelné a nehospodárne. Je nepochybné, že
povinnosťoužalobcubolopreukázaťexistenciuskutkov,zktorýchvyvodzovalzodpovednosťžalovaného
ako konateľa úpadcu za tvrdený protiprávny úkon. Pokiaľ žalobca dôkazné bremeno o tvrdenom zneužití
pracovných ciest žalovaným a o uprednostnení jeho vlastných záujmov neuniesol, keď nešpecifikoval
rozsah, v akom mala byť podľa neho pracovná cesta zneužitá na osobný prospech žalovaného, súd

prvej inštancie vyvodil správny záver o nesplnení základných predpokladov pre priznanie nároku na
náhradu škody.

8. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s požiadavkami stanovenými v § 220 ods.
2 CSP a odvolací súd sa týmto odôvodnením plne stotožňuje. Prvoinštančný súd zistil skutkový stav

veci na základe riadne vykonaného dokazovania a jeho právne posúdenie má oporu v správnej aplikácii
právnych predpisov.

9. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny.

10. O nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi rozhodol odvolací
súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý bol v
odvolacom konaní úspešný, má nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).