Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 8, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202246
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116202246.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: W. Q. E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XX/XX, U. R., zastúpený JUDr. Romanom Cibulkom, advokátom, so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti
žalovanému: AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., so sídlom Panónska cesta 39, Bratislava, IČO: 47 918
101, zastúpený Mgr. Mariánom Balážom, advokátom, so sídlom Tešedíkova 59, Bratislava, o zaplatenie
6.620,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
26. septembra 2017, č.k. 18C/32/2016-185, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti nároku na náhradu

trov konania a v časti povinnosti uhradiť trovy znalečného potvrdzuje.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu
6.095,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne počítaným zo sumy 6.095,20 eur od
21.10.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má právo voči žalovanému na náhradu trov
konania v rozsahu 83,54%. Ďalej súd napadnutým rozsudkom žalobcovi uložil zaplatiť trovy znalečného

Ing. Dušanovi Knoškovi v rozsahu 8,23% a žalovanému uložil zaplatiť trovy znalečného v rozsahu
91,77%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 39, § 48 ods. 2, § 52 ods. 1 a
2, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 517 ods.
2, § 588, § 596, § 597 ods. 1, § 598, § 599 ods. 1 a 2, § 612, § 619 ods. 1, § 620 ods. 1 a 2, § 621
a § 623 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 2 písm. u) a r), § 4 ods. 8 a § 7

ods. 1, 2 a 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď súd skonštatoval, že v konaní bolo
nesporné, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, pričom spornou otázkou bola zodpovednosť za vadu
veci, ktorá sa prejavila tesne po kúpe vozidla a platnosť odstúpenia na základe tejto vady. Súd zároveň
konštatoval, že medzi účastníkmi nebola sporná ani neodstrániteľnosť vady, ktorú žalobca v žalobe
tvrdil, nakoľko mal za to, že odstránenie vady je neekonomické vzhľadom na jej charakter a náklady
na jej odstránenie, pričom žalovaný uvedené nerozporoval, ani nepopieral. Uviedol, že v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že vada na vozidle bola už v čase predaja, pričom bez ohľadu na odporúčanú

údržbu zo strany žalovaného, by sa táto prejavila a vozidlo by sa stalo nepojazdným. Po zistení, že
vada bola na vozidle už v čase predaja, zostala spornou len otázka zodpovednosti. Žalobca je toho
názoru, že zodpovedným je žalovaný a žalovaný zas toho názoru, že zodpovedným je žalobca, nakoľko
podpísal protokol, ktorý je súčasťou zmluvy, pričom vada bola spôsobená nadmerným používaním aopotrebením vozidla, a preto za ňu žalovaný nezodpovedá. Súd v tejto súvislosti opätovne poukázal
na záver o záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy, nakoľko predmetná zmluva je formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, pričom text zmluvy bol vopred pripravený, kupujúci ako spotrebiteľ nemal

možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej obsahu. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy
vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom žalobca
vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, a automobil kúpil na súkromné účely, t.j. za iným účelom, ako za účelom výkonu zamestnania,
povolania alebo podnikania. Protokol bol výhradne pripravený žalovaným, pričom v kontexte jeho znenia

tento v zásade plošne vylučuje zodpovednosť žalovaného a súčasne uvádza žalobcu do omylu v
otázke vlastností predávaného vozidla, a preto súd bol toho názoru, že tento dokument ako celok je
neplatný pre rozpor so zákonom. Súd konštatoval, že nižšie citované zmluvné podmienky uvedené v
protokole a prakticky zásadne obmedzujúce práva kupujúceho na reklamáciu vád a súd ich považuje
za neprijateľné:
- kupujúci berie tiež na vedomie, že kupuje ojazdený a použitý automobil od predávajúceho za cenu

nižšiu, ako je cena obvyklá na trhu s ojazdenými vozidlami, a že rozdiel medzi cenou obvyklou a cenou,
za ktorú vozidlo kupuje, pokrýva budúce možné náklady na opravu automobilu.
- kupujúci prehlasuje, že bol výslovne upozornený na technický stav automobilu, a že mu je známe, že
pri automobiloch v týchto skupinách je možné s určitosťou predpokladať, že tieto automobily môžu mať
podstatné vady, najmä z dôvodu ich predchádzajúceho nadmerného opotrebenia a používania, ktoré si

kupujúci musí prípadne preveriť a odstrániť sám na svoje vlastné náklady.
- kupujúci kupuje automobil od predávajúceho v stave a akosti, v akom sa nachádza v okamihu jeho
predaja.
Uvedená formulácia, kde kupujúci ako spotrebiteľ má znášať náklady na opravu, respektíve že rozdiel
medzi kúpnou cenou nového a starého automobilu predstavuje rozdiel, ktorý má investovať do opravy,

nie je možné vyhodnotiť inak ako neprijateľné podmienky. Rovnako aj posledná podmienka, ktorá v
zásade je vyjadrením, že vec sa predáva v stave ako je, a teda predajca nenesie zodpovednosť za jej
stav, je neprijateľná.
Súd konštatoval, že formulácia protokolu v časti kategorizácie vozidiel a popis ich stavu sú spôsobilé
uviesť kupujúceho spotrebiteľa do zásadného omylu, nakoľko vytvárajú dojem, že každé vozidlo so

stavom kilometrov nad 100.000km resp. vozidlo nad 6 rokov veku je zaradené do tejto kategórie, pričom
tam môže byť zaradené aj vozidlo, ktorého technický stav je veľmi zlý z iných technických dôvodov
popísaných v protokole. Uviedol, že v predloženom protokole nie je tvrdený veľmi zlý technický stav
predávaného vozidla, sú tam len uvedené - vozidlo pred servisnou prehliadkou, zistená možná závada
EGR ventilu a palivového čerpadla a popis opotrebenia vozidla, ktoré však kupujúci nemohol ovplyvniť

ani zmeniť, bez ohľadu na jeho názor, nakoľko ide doklad vyhotovený žalovaným ako predajcom.
Skutočnosti uvádzané žalovaným v rámci konania, o zľave vo výške 150 eur, za technický stav,
resp. o popise stavu vozidla horší ako stav dobrý, opotrebený agregát, nie sú spôsobilé prelomiť
ochranu podľa § 52 a nasl. OZ. Súd konštatoval, že ak by pripustil argumentáciu žalovaného - jej
dôvodnosť, tak na základe takto vyhotoveného protokolu by akákoľvek vada vzniknutá na vozidle

bola na zodpovednosti kupujúceho, pričom žalovaný by neniesol žiadnu zodpovednosť, nakoľko ju
fakticky vylúčil vyhotovením protokolu. Súd uviedol, že je takýto názor sa nemôže presadiť, nakoľko je v
príkrom rozpore s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom dotknuté ustanovenia výslovne
napĺňajú znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 52 ods. 4 písm. d) OZ, nakoľko obmedzujú
možnosti spotrebiteľa pri uplatňovaní zodpovednosti z vád kúpenej veci, a preto sú neprijateľné a

neplatné v spotrebiteľskej zmluve. Už len samotná konštrukcia dokumentu protokol, kde zásadné otázky
(zodpovednosť za vady), ktoré majú byť uvedené priamo v zmluve, sú riešené v rámci hutného textu
na tretej strane, sú neprijateľné a neplatné. Takýto obsah musí byť obsahom samotnej zmluvy (zo
dňa 27.08.2015) a nie pripojeného dokumentu, ktorý je spotrebiteľovi predložený prakticky po uzavretí
samotnej zmluvy až dňa 05.09.2015 a podstatným spôsobom mení jeho pozíciu v rámci zmluvného

vzťahu. Takémuto postupu zo strany dodávateľa nemožno poskytnúť právnu ochranu. Súd v súvislosti s
argumentáciou žalovaného, že nezodpovedá za vadu veci, nakoľko šlo o následok opotrebenia, mal za
to, že tu vyvstávajú dve skutočnosti, a to jednak prvá a nesporná, že vozidlo malo v čase predaja vadu,
ktorávzniklaopotrebením(nadmerným,nedostatočnouúdržbou),atádruhá,čiuvedenévylučujeprávnu
zodpovednosť žalovaného. Súd mal za to, že nevylučuje, nakoľko žalovaný, ak nechcel za túto vadu

zodpovedať, tak ju mal vyslovene uviesť v zmluve, alebo protokole, t.j. že vozidlo v nasledujúcich 1000
km nebude pojazdné, nakoľko dôjde k totálnemu nezvratnému zlyhaniu motora. V tomto prípade však
predajná cena by musela zodpovedať nákladom na opravu vady, resp. budúce poruchy, resp. vozidlo by
za daného stavu bolo nepredajné. Súd zastáva ten názor, že ide o zodpovednosť žalovaného, pričomide o zodpovednosť objektívnu, ktorej sa žalovaný nemôže zbaviť, ibaže by na vady veci upozornil.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo/252/2014 zo dňa 28.09.2016, z
ktorého si súd dovolí citovať „zodpovednosť predávajúceho za dodatočne prejavenú vadu má charakter

objektívnej zodpovednosti, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa predávajúci nemôže zbaviť a nie je
pretorozhodujúce,čiovadevedelalebonevedel.Predávajúcisazodpovednostizavadypredávanejveci
zbaví len vtedy, ak kupujúceho výslovne upozorní na vady veci. Nestačí pritom všeobecné upozornenie
o tom, že vec je vadná, upozornenie sa musí vzťahovať na konkrétnu vadu. Ako je zrejmé z vykonaného
dokazovania, k upozorneniu na vady, ktoré existovali v čase kúpy bytu, čo bolo preukázané znaleckým

dokazovaním, zo strany predávajúcich (žalovaných v prvom a druhom rade) neprišlo“. Súd bol toho
názoru, že pod použitím a opotrebením je potrebné rozumieť bežné použitie a opotrebenie primerané v
tomto prípade najazdeným kilometrom, veku vozidla a jeho cene (napr. zjazdené pneumatiky, brzdové
kotúče, platničky, iný spotrebný materiál, alebo napr. aj rozvodovú reťaz/remeň, ak je to v čase pred
výmenou podľa určenia výrobu), pričom ak je však vozidlo predávané s neodstrániteľnou vadou, musí
mu zodpovedať cena (zohľadnenie uvedeného stavu - inú cenu má auto, kde treba vymeniť platničky

a inú kde treba vymeniť motor). Prípadne upozornenie na konkrétnu vadu ju musí špecifikovať tak,
aby táto nebola zameniteľná s inou a až v takom prípade by žalovaný nezodpovedal žalobcovi za túto
konkrétnu vadu. Súd záverom uviedol, že zvažoval vo výroku rozsudku určiť neprijateľnosť zmluvných
podmienok tak, ako uviedol vyššie, avšak dospel k záveru, že nie je na mieste určiť neprijateľnosť
zmluvných podmienok, nakoľko vyhodnotil celý protokol o skúšobnej jazde vzhľadom na jeho charakter,

obsah štruktúru ako nekalú obchodnú praktiku zo strany žalovaného voči žalobcovi, ktorú mu dal
dodatočne podpísať niekoľko dní po uzavretí kúpnej zmluvy a teda konal v rozpore s dobrými mravmi,
ako aj v rozpore s odbornou starostlivosťou, pričom takýmto konaním fakticky ľsťou dodatočne po
podpise zmluvy vyvolal značnú nerovnosť strán (oproti stavu pri podpise zmluvy), a dokonca po úhrade
kúpnej ceny. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil celý protokol ako neplatný právny úkon vykonaný

v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore s ustanoveniami OZ a zákona č. 250/2007 Z.z. (§ 4 ods. a
ostat. cit. ustanoveniami). Súd súčasne vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a nekalú
praktiku aj uvedenie nesprávneho roku prvej evidencie v zmluvných dokumentoch, ktorý je skutočne
u spotrebiteľa spôsobilý vyvolať mylnú predstavu o veku a vlastnostiach vozidla, pričom je zásadný
rozdiel, ak sa predáva trojročné naftové vozidlo so 186.000km (čo je bežný uveriteľný stav) alebo

sedemročné naftové vozidlo so 186.000 km. K argumentácii žalovaného, že žalobca mal k dispozícii
technický preukaz, z ktorého vedel rok prvej evidencie, súd konštatuje, že uvedené síce je pravdivé,
avšak bežný spotrebiteľ si uvedené skutočnosti nemusí uvedomiť a takto prezentovaný dátum prvej
evidencie je v spotrebiteľovi spôsobilý vyvolať zásadný omyl. Za takto zisteného stavu súd dospel k
záveru, že základ nároku na vrátenie kúpnej ceny vo výške 5.784 eur je daný a tento priznal žalobcovi

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne počítanými zo sumy 5.784 eur od 21.10.2015 do
zaplatenia, vychádzajúc z výzvy na zaplatenie a lehoty na plnenie poskytnutej žalovanému v rámci
odstúpenia od zmluvy, ako aj z reakcie žalovaného, ktorý odpovedal dňa 21.10.2015 (č.l. 14). Súd
ďalej žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 107 eur za doplnkový zákaznícky servis a náhradu
nákladov na odťah vo výške 204,20 eur. Pri sume 107 eur súd rovnako priznal úroky z omeškania

vo výške 5,05% ročne počítanými zo sumy 107 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, nakoľko sa dostal
žalovaný do omeškania po doručení odstúpenia od zmluvy. Súd súčasne preskúmal nárok žalobcu na
zaplatenie sumy 565 eur voči žalovanému, pričom dospel k záveru, že aj tento nárok je dôvodný, a to z
dôvodov, že žalobca síce uzavrel poistnú zmluvu, avšak so spoločnosťou, Lloyd´s Syndicate 5820 of the
Society of Llod´s of the Association of Undrwriters known as Lloyd´s, so sídlom 47 Mark Lane, London

EC3R 7QQ, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a severného Írska. Súd tento nárok nemohol priznať
žalobcovi ako ani bezdôvodné obohatenie, nakoľko tento sa nemohol ako sprostredkovateľ obohatiť.
Súd ďalej konštatoval, že v poistnej zmluve a všeobecných podmienkach je síce ustanovenie, ktoré
splnomocňuje (poveruje) poisťovateľa na prevod týchto prostriedkov na žalovaného v prípade ukončenia
zmluvy.Súdmalnazákladevykonanéhodokazovaniazato,žektakémutoprevodueštenedošlo,apreto

tento nárok priznať nemožno, lebo ešte nevznikol, a teda žaloba je z tohto pohľadu podaná predčasne.
Rovnakosúdtentonároknemoholpriznaťaniakonáhraduškodyspoukazomnanasledovné.Občiansky
zákonník nede?nuje pojem skutočnej škody a ušlého zisku. Škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala
(prejavujesa)vmajetkovejsférepoškodenéhoajeobjektívnevyjadriteľnávšeobecnýmekvivalentom,t.j.
peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí,

ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení
majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby
došlo k uvedenie veci do predchádzajúceho stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou
spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkovýchhodnôt, aj keď sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Súd má za to, že žalobca bol
v zmluvnom vzťahu s iným subjektom, pričom svoje nároky si mal uplatniť voči tomuto subjektu po
odstúpení od kúpnej zmluvy, nakoľko podľa obsahu predloženej zmluvy poistná zmluva zaniká dňom,

kedy dôjde k zmene vlastníctva (č.l. 83 8. riadok od spodného okraja). S vyššie uvedeným záverom
je spojené zároveň aj nesplnenie ďalšieho predpokladu pre vznik škody - kauzálny nexus, pretože
aj v prípade preukázania zavineného nevrátenia poistného, dôvodom tvrdeného zmenšenia majetku
žalobcu (ako uplatnenej škody), by nebol tento protiprávny úkon, ale nevrátenie platby, t.j. je potrebné
sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od poistiteľa. Zmenšenie majetku žalobcu o hodnotu

poistného, ktoré si dojednal, nie je následkom porušenia povinnosti žalovaného ako sprostredkovateľa
pri uzatváraní zmluvy (v tejto súvislosti súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Krajského súdu Banská
Bystricasp.zn.15Co/88/2015zodňa11.05.2016.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovpovažovalsúd
nárok žalobcu o zaplatenie sumy 6.095,20 eur s príslušenstvom za dôvodný, a preto mu vyhovel, a nárok
žalobcu o zaplatenie sumy 565 eur s príslušenstvom, zamietol ako nedôvodný. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu má žalobca, a to v pomere, v akom

bolúspešnývkonaní,keďžesúdnávrhuvčastiozaplateniesumy6.095,20eurspríslušenstvomvyhovel
a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Žalobca bol úspešný v časti konania o zaplatenie sumy 6.095,20 eur
s príslušenstvom (vyčíslené ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vo výške 596,19 eur), t.j. suma celkom a vo
zvyšnej časti bol neúspešný - pôvodne sa domáhal zaplatenia sumy 6.660,20 eur a sumy 631,51 eur -
vyčíslené úroky ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, t.j. suma celkom 7.291,71 eur. Potom podľa výsledku

konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 91,77% (6.660,20 eur : 7291,71 eur x 100) a
úspech žalovaného v rozsahu 8,23%. Čistý úspech žalobcu vypočítaný ako 91,77% (jeho hrubý úspech)
- úspech žalovaného 8,23% = 85,54%. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, že žalobca má nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 85,54%, pričom o výške trov bude rozhodnuté
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Súd súčasne rozhodol aj o nároku

na náhradu trov znalca Ing. Dušana Knoška, ktorému priznal náhradu trov konania od jednotlivých
účastníkov podľa ich pomeru neúspechu v konaní, t.j. žalovaný má zaplatiť znalcovi sumu 91,77%, a
žalobca8,23% jehotrov.Ovýškenáhradytrovkonaniažalobcu,akoajovýškenáhradytrovIng.Dušana
Knoška vrátane zúčtovania poskytnutých záloh na trovy znaleckého dokazovania, či už ako náhrada
trov v prípade zálohy žalobcu, resp. vo zvyšku pri náhrade trov znalca, bude rozhodnuté v zmysle § 262

ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie okrem zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a priznať
mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že odôvodnenie rozsudku je pre neho prekvapivé, najmä

pokiaľ ide o množstvo súdom označených nekalých obchodných praktík, označenie konania žalovaného
v rozpore s dobrými mravmi a konštatovanie súdu o neplatnosti právneho úkonu. Poukázal na to,
že počas žiadneho z pojednávaní súd prvej inštancie stranám sporu neoznámil, že v tejto veci bude
posudzovať okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, spôsob informovania žalobcu o vadách motorového
vozidla a posudzovať obsah zmluvnej dokumentácie žalovaného. Keďže tieto žalobca, aj keď bol

zastúpený advokátom, nenamietal, žalovaný sa k týmto otázkam osobitne nevyjadroval. Nesúhlasil, že
v konaní bolo jednoznačne preukázané, že vada na vozidle bola už v čase predaja, pričom bez ohľadu
na odporúčanú údržbu by sa táto vada prejavila a vozidlo by sa stalo nepojazdným. Mal za to, že na
základe vykonaného dokazovania súd nesprávne zistil skutkový stav, keďže zo žiadneho dôkazu takýto
záver súdu nevyplýva. Z vykonaného znaleckého posudku vyplynulo, že vada vznikla predchádzajúcim

opotrebením motorového vozidla, pričom samotné opotrebenie motorového vozidla nie je vadou. Pokiaľ
boli časti motora na motorovom vozidle opotrebené už pri jeho predaji žalobcovi, nemožno súčasne
hovoriť o vade motorového vozidla, keďže išlo o príčiny tejto vady ako konštatoval aj sám súdom
ustanovený znalec. Ani príčina tejto vady nebola zistiteľná v čase predaja, čo opäť potvrdil znalec.
Stotožnil sa s názorom súdu, že vzťah medzi stranami je vzťahom spotrebiteľským, nestotožnil sa však s

tvrdením, že žalobca nemal možnosť vykonať zásah do zmluvnej dokumentácie, keď toto z vykonaného
dokazovania nijako nevyplynulo. Uviedol, že žalobca o zmenu v dokumentácii ani nepožiadal. Zdôraznil,
že prostredníctvom protokolu o skúšobnej jazde a odovzdaní vozidla si plní svoju základnú povinnosť
predávajúceho, a to v zmysle ust. § 596 OZ informovať kupujúceho o všetkých vadách predávanej
veci. Je právne, ale aj logicky opodstatnené, že po informovaní kupujúceho o vadách za tieto vady

nezodpovedá. Samotný protokol neslúži iba na popísanie vád, ale na zabezpečenie riadneho a čo
najkomplexnejšieho informovania o stave motorového vozidla, vrátane opotrebenia, potreby vykonania
opráv,doplneniaprevádzkovýchkvapalínapodobne.Nesúhlasilstým,žebyobmedzilprávakupujúceho
- žalobcu na reklamáciu vady, v dôsledku čoho by mali byť niektoré súdom citované ustanovenianeprijateľné. Uviedol, že podľa jeho názoru vyhotovením protokolu nedošlo k porušeniu ust. § 52
ods. 4 písm. d) OZ, keďže súd sám uviedol, že takýmto popisom opotrebovaných častí sa žalovaný
nezbavuje zodpovednosti. Žalovaný sa protokolom ani zodpovednosti nesnažil zbaviť, to nie je jeho

cieľom, obmedzenie svojej zodpovednosti za vady vyplýva zo zákonného ustanovenia § 619 ods. 1
OZ, pričom skutočnosť, že za vadu uplatnenú žalobcom v konaní nezodpovedá, preukázali závery
znaleckého dokazovania. Mal za to, že protokol je rozdelený prehľadne, na prvej strane sú základné
informácie o vozidle, ďalej nasleduje detailný popis jednotlivých častí vozidla s konkretizáciou vád
a napokon kategorizácia. V časti II. Záverečné ustanovenia odsek 1 Kúpnej zmluvy je uvedené, že

protokol o skúšobnej jazde a odovzdanie vozidla je neoddeliteľnou súčasťou Kúpnej zmluvy tak, ako
Všeobecné obchodné podmienky pri predaji. Sám žalobca v žalobnom návrhu uviedol, že pred kúpou
vozidla absolvoval s týmto skúšobnú jazdu a v prevádzkarni žalovaného mu dali podpísať ako prílohu ku
Kúpnej zmluve protokol o skúšobnej jazde. Jeho neskoršie datovanie bolo spôsobené tým, že vozidlo
žalobca prevzal od žalovaného práve v deň, kedy bol tento protokol žalobcom podpísaný, keďže ide
tiež o protokol o odovzdaní vozidla. Namietol, že súd nerozlišuje vadu a opotrebenie vozidla, keď

vadou je pritom samotné zadretie vozidla, ktorému predchádzalo opotrebenie. Práve dôvod a čas
vzniku vady sú podľa neho kľúčovými otázkami technického charakteru, ktoré jednoznačne vyplynuli
zo znaleckého dokazovania a z ktorých súd prvej inštancie z nepochopiteľných dôvodov nevychádzal.
Aj zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že táto vada vznikla až po predaji. Poukázal na to, že
ustanovenie o zodpovednosti za vady v súvislosti s opotrebením a predchádzajúcim používaním veci

nešpecifikujú mieru opotrebenia veci tak, ako to konštatuje súd v odôvodnení. Miera opotrebenia priamo
súvisí so spôsobom používania veci, dĺžku používania, ako aj údržbou veci a podobne, preto vozidlá
môžu mať rôznu mieru opotrebenia. Podľa názoru odvolateľa súd nesprávne právne posúdil jeho
zodpovednosť za vady, keďže podľa názoru súdu za vady vzniknuté nadmerným opotrebením žalovaný
zodpovedá, pričom za vady vzniknuté bežným opotrebením by zodpovedať nemusel. Žalovaný uviedol

v dokumentoch ako rok prvej evidencie 2012, ktorý zodpovedá aj záznamu v technickom preukaze. Rok
2008 je v tomto prípade rokom výroby, ktorý žalobcovi nijakým spôsobom nezamlčal a ani nemohol, a
v žiadnom prípade ani nemohol žalobcu uviesť do omylu, keďže obaja údaje sú uvedené v technickom
preukaze. Zotrval na tom, že za vznik vady na vozidle žalobcu nezodpovedá práve z dôvodu, že bola
spôsobená v dôsledku predchádzajúceho používania a opotrebenia veci, ktorá bola predtým používaná.

Žalobca tak pre absenciu zmluvného a aj zákonného dôvodu v tomto prípade nebol podľa názoru
žalovaného oprávnený odstúpiť od kúpnej zmluvy, a táto je aj naďalej pre účastníkov plnenia záväzná.

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť. Mal za to, že skutkové závery súdu prvej inštancie vyplývajú z

vykonaných dôkazov a tieto boli zo strany súdu prvej inštancie i správne právne posúdené. Žalobca sa
s odôvodnením rozsudku stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Poukázal na to, že zo záverov
znaleckého posudku znalca Ing. Dušana Knoška vyplýva, že v čase kúpy bol motor kupovaného vozidla
vo fatálnom stave a vada nebola spôsobená ani nesprávnym používaním vozidla po kúpe a ani ju
nemožno pripísať stavu motorového oleja a systému jeho mazania. Znalec vo svojom posudku naviac

poukázal na klamlivý údaj žalovaného uvedený v kúpnej zmluve a jej prílohe, ako i v protokole o
reklamácii vozidla, kde sa ako rok uvedenia vozidla do prevádzky uvádza rok 2012 a nie rok 2008,
ktorý klamlivý údaj mal za následok, že žalobca bol v presvedčení, že od žalovaného kupuje v podstate
zánovné - trojročné vozidlo a nie vozidlo, ktoré je v prevádzke už siedmy rok. Súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, v zmysle ktorého odstúpenie žalobcu od predmetnej kúpnej zmluvy bolo dôvodné,

keď zodpovednosť žalovaného za stav motora konštatovaný znalcom Ing. Knoškom je objektívnou
zodpovednosťou, pričom pod pojmami „použitie alebo opotrebenie“ v zmysle ust. § 619 ods. 1 OZ treba
rozumieť bežného použitie a opotrebenie primerané počtu najazdených kilometrov, veku vozidla a jeho
cene, pričom v danom prípade i s ohľadom na záver znaleckého posudku nezodpovedal stav motora
takémuto bežnému opotrebeniu.

5. K vyjadreniu žalobcu zaslal písomné stanovisko žalovaný, v ktorom sa nestotožnil s názorom žalobcu
a považoval jeho konštatovania bez zásadného významu s ohľadom na vykonané dokazovanie. Podľa
jeho názoru sa žalobcovi nepodarilo preukázať ním tvrdené skutočnosti, ale práve naopak. Poukázal
na to, že pokiaľ boli časti motora na motorovom vozidle opotrebované už pri jeho predaji žalobcovi,

nemožno súčasne hovoriť o vade motorového vozidla, keďže išlo o príčiny tejto vady, ako to skonštatoval
aj sám znalec ustanovený súdom. Ďalej uviedol, že žalobca si mal byť vedomý rozdielu medzi rokom
2012 a rokom 2008, ktorý vyplýva priamo z technického preukazu.6. Žalobca vo svojom stanovisku k písomnému stanovisku žalovaného poukázal na právnu a skutkovú
argumentáciu obsiahnutú v jeho vyjadrení k podanému odvolaniu.

7. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 18C/32/2016 bolo zaplatenie sumy
6.620,20 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému
uložil zaplatiť žalobcovi sumu 6.095,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne
počítaným zo sumy 6.095,20 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má
právo voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 83,54%. Ďalej súd napadnutým rozsudkom
žalobcovi uložil zaplatiť trovy znalečného Ing. Dušanovi Knoškovi v rozsahu 8,23% a žalovanému uložil
zaplatiť trovy znalečného v rozsahu 91,77%.

9.Predmetomodvolaciehokonaniajepreskúmaniesprávnostipostupuarozsudkusúduprvejinštanciev
napadnutej vyhovujúcej časti a v závislých výrokoch o nároku na náhradu trov konania, ako aj povinnosti
nahradiť trovy znalečného.

10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

12. Pokiaľ odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

k tomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzujeprávnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikujekonkrétnuprávnunormu.Nesprávneprávne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.15. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany

sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

16. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

(I.ÚS 50/2004).

17. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

18. Odvolací súd vyzval strany, aby sa v zmysle § 382 CSP vyjadrili k možnému použitiu § 508 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vada, ktorá sa prejaví do šiestich mesiacov odo dňa prevzatia
plnenia, sa považuje za vadu, ktorá bola už v deň prevzatia, ak to neodporuje povahu veci alebo ak

scudziteľ nepreukáže opak.

19. Žalobca vo svojej odpovedi k výzve súdu oznámil, že súhlasí s použitím citovaného ustanovenia a
keďže vada na vozidle, ktoré kúpil od žalovaného, sa prejavila do šiestich mesiacov odo dňa prevzatia
predmetného vozidla, túto vadu možno považovať za takú, ktorá tu už existovala v deň, kedy si od

žalovaného vozidlo kúpil, pričom tento záver neodporuje scudzenej veci a žalovaný v konaní opak
nepreukázal.

20. Žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné v tomto prípade použiť ustanovenie § 508
ods. 2 OZ. Zákonná domnienka existencie vady na veci v čase predaja, ktorá sa prejaví do šiestich

mesiacov od kúpy, bola jednoznačne vyvrátená dvomi znaleckými posudkami, ktoré potvrdili, že vada
v čase predaja vozidla na motorovom vozidle nebola.

21. Ustanovenie § 508 ods. 2 OZ modifikuje generálne pravidlo dôkazného bremena. Strany sporu
sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, z čoho vyplýva, že ak by vyvrátiteľná

domnienka existencie vady v rozhodujúcom okamihu nebola v občiansko-právnom kódexe zakotvená,
túto skutočnosť by musela preukazovať tá zmluvná strana, ktorá v dôsledku vadného plnenia utrpela
majetkovú ujmu. Domnienka existencie vady v okamihu prevzatia veci obráti dôkaznú povinnosť; uplatní
sa pri všetkých zmluvách, nie len v okruhu spotrebiteľských zmlúv. Vzťahuje sa na vady, ktoré sa prejavili
v šesťmesačnej dobe od prevzatia veci. Domnienka zakotvená v citovanom ustanovení je vyvrátiteľnou

domnienkou, teda scudziteľ môže preukázať, že vada v rozhodujúcom okamihu neexistovala.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že by bolo za hranicou rozumného úsudku v danom prípade na ťarchu
žalobcu akceptovať stav, kedy si žalobca od žalovaného zakúpil motorové vozidlo, ktoré v kúpnej zmluve
bolo zaradené do skupiny C (teda ako vozidlo, ktoré je síce opotrebované, no schopné prevádzky) a

po uplynutí ani nie pätnástich dní od kúpy a najazdení 512 km, je toto vozidlo na účel, za ktorým bolo
zakúpené, nepoužiteľné.

23. Nakoľko sa vada na vozidle prejavila do šiestich mesiacov od prevzatia vozidla žalobcom, má sa za
to, že táto vada tu bola už pri prevzatí vozidla, pričom žalovaný opak v konaní nepreukázal.

24. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani protokolom o odovzdaní vozidla, keď vady uvedené v
protokole nie sú totožné s predmetnou zistenou vadou vozidla. Predmetná vada vzhľadom na počet
najazdených kilometrov sa vôbec nejaví ako vada, ktorej vznik sa po najazdení takejto vzdialenosti
očakával, ale ako vada, ktorej základ bol daný už v čase predchádzajúcom najazdeniu 512 km. Za

stavu, keď dôkazné bremeno spočíva na predajcovi - žalovanom, je spravodlivé očakávať, že spôsobom
vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukáže, že v čase predaja vozidla táto vada ešte nemala žiaden
rozmer.25. Z dôvodu, že odvolacie dôvody neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej, ako i v závislých výrokoch o nároku

na náhradu trov konania, kedy súd správne vychádzal z pomeru úspechu strán v konaní, ako aj vo
výroku o povinnosti nahradiť trovy znalečného, z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).