Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/126/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416204509
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6416204509.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry

Dibdiakovej, členov senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a JUDr. Mariána Blahu v právnej veci žalobcu
BRNO TRUST, a.s., IČO: 64 508 251, so sídlom Veselá 169/24, 602 00 Brno, Česká republika, týkajúcej
sa BRNO TRUST, a.s., Brno, organizačná zložka, IČO: 31 789 358, so sídlom Klincová 37/B, 821 08
Bratislava, v konaní právne zast. JUDr. Ján Čarnogurský, advokát, Grösslingova 6-8, 811 09 Bratislava
proti žalovanému SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, IČO: 36 022 047,
so sídlom Radničné námestie 8, 969 55 Banská Štiavnica, v konaní právne zast. BURDA LEGAL
s.r.o., so sídlom Rudnícka 8, 831 06 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 46 530 894 o zaplatenie

34.789.356,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č.k. 22Cb/31/2016-168 zo dňa 30. mája 2018 a o návrhu žalobcu na prerušenie konania takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 22Cb/31/2016-168 zo dňa 30. mája 2018
potvrdzuje.

III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu v celom rozsahu, ktorou sa žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 34.789.356,11 Eur spolu s 9,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy
34.789.079,39 Eur od 04.05.2013 až do zaplatenia a s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy
276,72 Eur od 28.12.2015 až do zaplatenia, náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40 Eur a náhrady trov konania. Okresný súd zároveň zaviazal žalobcu na náhradu trov konania
žalovanému v rozsahu 100%.

2.Okresnýsúduviedol,žetentonárokztitulunáhradyškodyanemajetkovejujmyboluplatnenýpôvodne
pred Krajským súdom v Bratislave dňa 23.11.2015 vzájomnou žalobou žalobcu (v uvedenom konaní
v postavení žalovaného 2/), ktorá bola vylúčená na samostatné konanie uznesením Krajského súdu v
Bratislave č.k. 38Cb/83/2001-1052 zo dňa 21.04.2016. Následne bola postúpená Okresnému súdu Žiar
nad Hronom ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie o uvedenej žalobe.

3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy - primerané finančné zadosťučinenie z titulu zásahu do ochrany
dobrej povesti právnickej osoby, ku ktorému malo dôjsť z dôvodu nezákonne nariadenej a vedenej
exekúcie žalovaným ako oprávneným voči žalobcovi ako povinnému na základe nezákonne vydanéhoexekučného titulu vydaného v konaní pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 38Cb/83/2001 v
spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu - Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp.zn. 2Obo/259/2007.
V exekúcii vedenej na Mestskom súde v Brne pod sp.zn. 96Nc/3139/2008 sa žalobca aktívne bránil vo

viacerých konaniach podávaním riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov. V dôsledku riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov žalobcu v základnom konaní bol exekučný titul zrušený a
následne nezákonne vedená exekúcia zastavená.

4. Žalobca zdôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že žalovaný mal vedomosť o konaniach, v

ktorých sa žalobca bránil a odmietol zastaviť exekúciu v Českej republike alebo dať aspoň súhlas na
povolenie jej odkladu. Žalovaný tým znásoboval rozsah škody a procesne zavinil zastavenie exekúcie,
pretože nekonal s potrebnou opatrnosťou, preto musí znášať procesné, aj podnikateľské riziko tohto
svojho konania. Podľa žalobcu zodpovednosť žalovaného za škodu je daná tým, že ho nemal žalovať
v základnom konaní, keďže zmluva o pristúpení k záväzku bola absolútne neplatná od počiatku,
išlo výlučne o obchodnoprávny spor medzi žalovaným a tretím subjektom - Slovenské elektrárne

a.s., prípadný exekučný nárok si žalobca mohol uplatňovať aj voči Slovenským elektrárňam a.s. a je
jeho zodpovednosťou, že si vybral žalobcu, ktorý nebol nikdy dlžníkom žalovaného. Zodpovednosť
žalovaného mala byť daná aj tým, že žalobca ho viackrát upozorňoval, že rozsudok je materiálne
nevykonateľný. Mal si byť preto vedomý, že výroky v tzv. „právoplatnej“ i „neprávoplatnej“ časti sú
podmienené a závislé. Žalovaný ako oprávnený vedel v exekučnom konaní, že na území Slovenskej

republiky prebieha dovolacie a následne aj odvolacie konanie, preto nemusel podávať návrh na výkon
exekúcie na území Českej republiky a mohol tak urobiť na území Slovenskej republiky, kde by bol
možno iný procesný postup, žalovaný nemal podávať návrh na výkon exekúcie alebo mať súhlasiť
aspoň s odkladom exekúcie, ako to navrhoval žalobca. Žalovaný podal nekvalifikovaný návrh na
nariadenie exekúcie, pričom žalovaný spôsobil povinnému takmer 5-ročnou nezákonnou exekúciou

mnohonásobné škody v dôsledku „blokácie firmy“ a nariadenej exekúcie predajom podniku, pričom
žalovaný bol žalobcom upozorňovaný, že tieto škody, resp. náklady si bude voči nemu uplatňovať.

5. Žalobca zdôvodňoval svoj nárok tým, že ako jemu, tak aj jeho akcionárom z dôvodu nezákonnej,
takmer 5 rokov trvajúcej exekúcie formou predaja podniku, a tým zablokovaním podnikateľskej činnosti

vznikla voči žalovanému pohľadávka z titulu náhrady škody, ktorú kvalifikoval podľa § 373 a § 381
Obch. zák. Zároveň žalovaný napriek viacnásobnému upozorneniu zo strany žalobcu konal v rozpore
s prevenčným upozornením podľa § 415 Obč. zák. Na základe uvedeného si uplatnil žalobca voči
žalovanému v dôsledku žalovaným vedeného súdneho konania a následného exekučného konania
náhradu škody vo výške 30.000.000 Eur. Túto časť nároku žalobca odôvodnil tým, že pod ťarchou

hroziacej exekúcie na žalobcu bol kupujúci, a to tretia osoba z Kazachstanu nútený odstúpiť od kúpnej
zmluvy o prevode cenných papierov zo dňa 30.09.2007, notársky osvedčenej dňa 01.10.2007, ktorú
uzavreli traja akcionári žalobcu s uvedenou treťou osobou. Predmetom nerealizovanej kúpnej zmluvy o
prevode cenných papierov bol prevod 1785 ks akcií v menovitej hodnote 1.000.000,- Kč každej z nich,
tvoriacich 47,4% základného imania za celkovú sumu 30.000.000 Eur. V dôsledku konania žalovaného

došlo k zmareniu realizácie predmetnej zmluvy o prevode cenných papierov a vzniku škody samotným
akcionárom, ako aj žalobcovi ako akciovej spoločnosti, na ktorú akcionári postúpili túto pohľadávku,
pričom za uvedenú škodu v rozsahu 30 mil. Eur zodpovedá žalobca.

6. Žalobca si uplatnil podľa napadnutého rozhodnutia v ďalšej časti voči žalovanému aj nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy - primerané finančné zadosťučinenie a náhradu škody z titulu zásahu do ochrany
dobrej povesti právnickej osoby v celkovej výške 4.732.913,68 Eur. Výšku tejto čiastky zdôvodnil žalobca
tým,žeuvedenásumabolaakoistinauplatňovanávexekúciiadefactovtejtosumepoškodzovaladobrú
povesť žalobcu ako právnickej osoby, resp. zmarila v dôsledku negatívnej publicity jednotlivé obchody
a podnikateľskú činnosť vrátane významných tuzemských i cudzozemských privátnych i verejných

subjektov, či nemožnosti sa uchádzať o súťaž vo verejnom obstarávaní. V tejto časti zdôvodňoval
žalobca svoj nárok aj tým, že v dôsledku takto nezákonne vedenej exekúcie od 02.06.2008 do
19.02.2013 je v aktuálnom výpise z obchodného registra ČR žalobcu verejne dostupnom aj na internete
uvedená poznámka o vykonaní exekúcie predajom súborov hmotných, osobných a nehmotných zložiek
podnikania, teda podniku. Žalobca tvrdil, že v dôsledku tejto negatívnej, verejne prístupnej nepravdivej

publicity v uvádzaní, že na podnik sa vzťahuje exekúcia, každý, čo i len potencionálny tuzemský alebo
zahraničnýpartnerby, nemalzáujemrealizovaťseriózneobchody,nehovoriacoorgánochštátnejsprávy
a samosprávy.7. Žalobca ďalej uvádzal, že došlo na jeho úkor k vzniku škody v dôsledku vynaložených trov konania
na území Českej a Slovenskej republiky smerujúcich k zastaveniu nezákonnej exekúcie. Z tohto
titulu si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody z dôvodu vynaložených trov právneho

zastúpenia vo výške 26.880,- Kč (1.065,61 Eur) v konaní vedenom na Krajskom súde v Brne pod sp.zn.
20Co/876/2008 a 20Co/877/2008. Ďalšiu časť nároku na náhradu škody predstavujú vynaložené trovy
právneho zastúpenia vo výške 1.389.900,- Kč (55.100,10 Eur) vo veci exekučného konania vedeného
pred Mestským súdom v Brne pod sp.zn. 96Nc/3139/2008. Žalobca si ďalej uplatnil aj nárok na náhradu
škody vo výške 276,72 Eur predstavujúcich zaplatené trovy konania podľa uznesenia Krajského súdu

v Bratislave sp.zn. 4Cb/1/2012-166 zo dňa 28.07.2015. Na základe uvedeného si teda žalobca vyčíslil
celkovúuplatňovanúnáhraduškodyvovýške34.789.356,11Eurvrátaneuvedenýchúrokovzomeškania
a paušálnej náhrady spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

8. Žalovaný namietal uplatnený nárok v celom rozsahu ako nedôvodný, pretože žalobca nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa § 373

a nasl. Obch. zák. V prvom rade nie je splnený prvý základný predpoklad nároku na náhradu škody,
a to porušenie právnej povinnosti zo záväzkového vzťahu v zmysle § 373 Obch. zák. Žalovaný tvrdil,
že sa nedopustil žiadneho porušenia právnych povinností vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu medzi
stranami konania, keď podal návrh na nariadenie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu, ktorý bol súdmi Českej republiky akceptovaný. Žalovaný zdôrazňoval, že podanie

návrhu na nariadenie exekúcie na základe právoplatného vykonateľného exekučného titulu bolo
výkonom práva, ktorý zo svojej podstaty vylučuje protiprávnosť. Takýto postup bol nielen právom, ale
aj povinnosťou žalovaného, ktorý je pri svojej činnosti povinný spravovať sa príslušnými ustanoveniami
zák.č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, t.j. najmä hospodárne nakladať s majetkom v jeho správe.

9. Žalovaný ďalej namietal ďalší predpoklad nároku na náhradu škody, ktorým je existencia škody
tvrdiac, že žalobcovi žiadna škoda v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného nevznikla. Podľa neho
tvrdenia o údajnej škode spôsobenej odstúpením od zmluvy o prevode cenných papierov, o údajnej
škode spôsobenej zásahom do ochrany dobrej povesti právnickej osoby, či údajnej škode v podobe
nákladov na právne zastúpenia žalobcu, v ktorých bol žalobca preukázateľne neúspešný, sú nepravdivé

a nepreukázané. Vo vzťahu k tretiemu predpokladu nároku na náhradu škody, a to príčinnej súvislosti
žalobca zdôrazňoval, že vzhľadom k tomu, že nedošlo k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu a
ani k vzniku škody, nemožno posudzovať ani prípadnú príčinnú súvislosť, keďže nie je preukázaná ani
príčina, ani následok. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca nešpecifikoval, v čom malo dôjsť k porušeniu
všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák. na strane žalovaného.

10. Nárok vo výške 30 mil. Eur z dôvodu škody spôsobenej údajným zmarením realizácie zmluvy
o prevode cenných papierov považoval žalovaný za nedôvodný a nepodložený. Tvrdil, že k žiadnej
škode na strane akcionárov, a teda ani žalobcu nemohlo dôjsť, nakoľko akcionári na jednej strane
síce neobdržali odplatu za prevod akcií, ale na druhej strane ani nepreviedli akcie na tretiu osobu. K

žiadnemu zmenšeniu majetku teda na strane akcionárov a k vzniku škody nedošlo, pretože akcie zostali
naďalej v ich vlastníctve. Žalovaný ďalej zdôrazňoval, že nominálna hodnota prevádzaných 1795 ks akcií
predstavovala v rozhodnom období 65.107.000,36 Eur, t.j. viac ako dvojnásobok údajnej kúpnej ceny za
predmetné akcie. Keďže akcie mali byť predané za menej ako 50% ich menovitej hodnoty nie je zrejmé,
v čom mala spočívať škoda, resp. ušlý zisk akcionárov nezrealizovaním uvedenej zmluvy. Žalovaný

namietal platnosť, ako aj účinnosť zmluvy o prevode akcií, ako aj zmluvy o postúpení pohľadávok.

11. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy - primeraného finančného zadosťučinenia a
náhrady škody z titulu zásahu do ochrany dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b) ods.3 Obč. zák.
v sume 4.732.913,68 Eur žalovaný namietal, že v žalobcom uvedenom základe tohto nároku vôbec nie

je uvedené, že by údajný zásah do jeho práv mal spôsobiť žalovaný. Žalovanému nebolo zrejmé, ako
mohla dobrú povesť žalobcu poškodzovať „istina uplatňovaná v exekúcii“.

12. Nárok uplatnený žalobcom z titulu údajnej škody z dôvodu vynaloženia trov právneho zastúpenia
v konaní vedenom Krajským súdom v Brne pod sp.zn. 20Co/876/2008 20Co/877/2008 považoval

žalovaný za nedôvodný, pretože v uvedenom konaní bol žalobca neúspešný, a preto mu súdom nebola
priznanánáhradatrovprávnehozastúpenia.Nepriznanienáhradytrovodvolaciehokonanianiejemožné
považovaťzaškodunastranežalobcuaužvôbecniezaškoduspôsobenúporušenímprávnejpovinnosti
na strane žalovaného.13. Tak isto nárok žalobcu na náhradu škody z titulu vynaložených trov právneho zastúpenia v konaní
pred Mestským súdom Brno pod sp.zn. 96Nc/3139/2008 je nedôvodný vzhľadom k tomu, že Mestský

súd v Brne uznesením 96Nc/3139/2008-770 exekúciu zastavil a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo
na náhradu nákladov exekučného konania, ktoré rozhodnutie bolo na odvolanie žalovaného Krajským
súdom v Brne pod sp.zn. 20Co/94/2013-855 potvrdené.

14. Ani uplatnenie ďalšieho nároku na náhradu škody z dôvodu vynaložených trov právneho zastúpenia

v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave sp.zn. 4Cb/1/2012 nie je dôvodné, pretože
žalobca vzal svoj návrh na povolenie obnovy konania späť. Krajský súd v Bratislave uznesením z
28.07.2015 sp.zn. 4Cb/1/2012-166 uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v
celkovej výške 276,72 Eur. Podľa tvrdenia žalovaného preto nie je preukázaný zo strany žalobcu ani
jeden z predpokladov nároku na náhradu škody vzhľadom k tomu, že nedošlo k žiadnemu porušeniu
právnej povinnosti na strane žalovaného a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k vzniku škody v príčinnej

súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

15. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru o existencii a vedení
viacerých súdnych a exekučných konaní medzi stranami konania, čo medzi nimi sporné nebolo. Na
základeprávoplatnéhoavykonateľnéhorozsudkuKrajskéhosúduvBratislavezodňa07.12.2004sp.zn.

38Cb/83/01-286 v znení doplňujúceho rozsudku tohto súdu z 18.01.2005 pod sp. zn. 38Cb/83/01-299 v
spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 19.03.2008 sp. zn. 2Obo/259/2007 v znení doplňujúceho
rozsudku zo dňa 16.04.2008 sp. zn. 2Obo/259/2007 podal žalovaný dňa 19.08.2008 Mestskému súdu v
Brnenávrhnanariadenieexekúcieprotižalobcoviakopovinnémunavymoženiesumy4.732.913,68Eur.
Následne sa viedlo medzi stranami sporu mimoriadne dovolacie konanie pod sp. zn. 1 M ObdoV/6/2009

a opätovné odvolacie konanie 1Obo/152/2010, resp. pod sp. zn. 1Obo/41/2012. Na základe uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2012 sp. zn. 1Obo/41/2012 (v opätovnom odvolacom konaní)
bolo pôvodné rozhodnutie zrušené a vrátené na súd prvého stupňa (Krajský súd v Bratislave sp. zn.
38Cb/83/01). Toto rozhodnutie potvrdil aj dovolací Najvyšší súd sp. zn. 1ObdoV/5/2013, preto pôvodný
exekučný titul tým zanikol.

16. Podľa pôvodného exekučného titulu mal žalobca zaplatiť žalovanému istinu 4.732.913,68 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 3.068.954,07 Eur. Okrem toho mal žalobca spoločne a nerozdielne
so spoločnosťou Slovenské elektrárne a.s. zaplatiť žalovanému aj úroky z omeškania vo výške
969.840,30 Eur. Na základe tohto titulu oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti žalobcovi

ako povinnému, pričom Mestský súd v Brne uznesením zo dňa 26.05.2008, sp. zn. 96Nc/3139/2008-7
nariadil exekúciu a uznesením z 21.07.2008 sp. zn. 96Nc/3139/2008-37 prehlásil citovaný exekučný
titul za vykonateľný na území Českej republiky. Krajský súd v Brne v odvolacom konaní uznesením z
25.09.2009 sp. zn. 20Co/876/2009-128, 20Co/877/2009-128 potvrdil uvedené rozhodnutia Mestského
súdu v Brne. Najvyšší súd ČR uznesením z 26.10.2011 č.k. 20Cdo/665/2010-335 dovolanie žalobcu

odmietol. Exekúciu vykonával súdny exekútor JUDr. Juraj Podkonický, PhD. formou predaja podniku
pod sp. zn. 067EX/3990/08.

17. Súd prvej inštancie posúdil žalobcom tvrdenú zodpovednosť žalovaného podľa ust. § 420 Obč. zák.
ako všeobecnú zodpovednosť právnickej osoby za škodu. Dospel k záveru, že žalobcom uplatnený

nárok nemožno právne kvalifikovať podľa § 373 a nasl. Obch. zák., pretože podľa týchto ustanovení sa
možno domáhať proti inému náhrady škody, ak poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu. Podľa
zdôvodnenianapadnutéhorozhodnutiamedzistranamisporuvšakneboltvrdenýzáväzkovývzťah,preto
nemožno na tento prípad aplikovať Obchodný zákonník a jeho špeciálnu úpravu náhrady škody, ktorá
upravuje náhradu škody len za porušenie povinností zo záväzkových vzťahov upravených Obchodným

zákonníkom.

18. Súd prvej inštancie posudzoval nárok uplatnený žalobcom na základe troch základných
predpokladov vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti, a to existencie protiprávneho úkonu,
spôsobenie škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodou. Podľa záverov súdu

prvej inštancie prvým predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť
a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu
podľa tohto ustanovenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní nebolo sporné, že žalovaný podalnávrh na výkon exekúcie na základe právoplatného vykonateľného exekučného titulu. Podľa záveru
súdu prvej inštancie tak konal plne v súlade s právom, pričom nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí
vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR, pričom odkázal na nálezy Ústavného súdu PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,
II. ÚS 143/02. Vychádzajúc zo záveru, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemá samo o
sebe žiaden vplyv na vykonateľnosť a právoplatnosť exekučného titulu, nemožno postupu žalovaného
pri výkone svojho práva vytýkať jeho protiprávnosť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na §
37 ods.2 Českého exekučního řádu zák.č. 120/2001 Sb., ktorého podmienky žalovaný splnil vzhľadom

k tomu, že príslušný exekučný súd vyhlásil exekučný titul za vykonateľný na území Českej republiky
podľa nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, konkrétne čl. 38 a nasl. Podľa záveru súdu prvej inštancie,
keďže v konaní nebolo sporné, že žalovaný sa domáhal výkonu exekúcie na základe právoplatného a
vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu tak,
ako bolo uvedené vyššie, nemožno tento jeho postup považovať za konanie, ktoré nie je v súlade s
právom, pričom súd prvej inštancie odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/1293/1999

zo dňa 27.11.2000.

19. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný neporušil žiadnu
právnu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi a tým nebol naplnený prvý predpoklad úspešného uplatnenia
nároku na náhradu škody. Keďže nebol splnený prvý predpoklad nároku na náhradu škody, súd prvej

inštancie sa ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. spôsobením a výškou škody a
príčinnou súvislosťou medzi protiprávnym úkonom a škodou ani nezaoberal a v tomto smere ani ďalšie
dôkazy nevykonal.

20. Podľa názoru súdu prvej inštancie v zmysle argumentácie žalobcu v časti uplatneného nároku

porušením prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Obč. zák., žalovaný nepochybil a konal v súlade s
príslušnými právnymi predpismi.

21. K uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť,
že na základe uvedených skutkových okolností nemal súd za preukázané, že žalovaný konal spôsobom,

ktorý by bol v rozpore s právom a tak zasiahol do dobrej povesti žalobcu, a to z dôvodov, ktoré už súd
prvej inštancie uviedol. Z týchto dôvodov vyhodnotil súd prvej inštancie podanú žalobu ako nedôvodnú
a v celom rozsahu ju zamietol.

22.Protitomutorozhodnutiupodalvčasvcelomrozsahužalobcaodvolanie,atozopatrnostizovšetkých

dôvodov uvedených v § 365 ods.1 CSP, ale najmä z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. e), f)a h) CSP.

23. Žalobca zdôvodnil svoje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP, pretože nevykonal dôkazy

navrhnuté v podaniach žalobcu, a to najmä si nepripojil súdne spisy, kde sú uvedené podrobnosti na
zistenie skutkového a právneho stavu vrátane listinných dôkazov, t.j. súd nepripojil spis Krajského súdu
v Bratislave pod sp. zn. 38Cb/83/01, 4Cb/1/2012, spis Mestského súdu v Brne sp. zn. 96Nc/3139/2008,
spisKrajskéhosúduvBrne20Co/876/2008,20Co/877/2008.Nevykonanímnavrhovanéhodokazovania,
t.j. nepripojením uvedených spisov súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa tvrdenia žalobcu pokiaľ by súd pripojil uvedené súdne spisy,
videl by nielen procesné pochybenia zo strany Slovenského a Českého štátu, ale aj zodpovednosť na
strane žalovaného.

24. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Nesúhlasil s

názorom súdu prvej inštancie, že podaním návrhu na výkon exekúcie na základe právoplatného a
vykonateľného exekučného titulu konal žalovaný v súlade s právom. Exekučný návrh, ako aj samotné
základné konanie, ktoré mu predchádzalo bolo od počiatku nezákonné, nedôvodné a na základe
absolútne neplatného zmluvného a následného exekučného titulu. Podľa tvrdenia žalobcu súd prvej
inštancie nielenže neposúdil zodpovednosť žalovaného podľa prevenčnej zodpovednosti v zmysle § 415

Obč. zák., prípadne podľa všeobecnej občianskej zodpovednosti v zmysle § 420 ods.1 Obč. zák., ale
nesprávne posúdil aj obchodnoprávnu zodpovednosť podľa Obch. zák. Predpokladom obchodnoprávnej
zodpovednosti, ktorá je objektívna, je nielen porušenie povinnosti z obchodnoprávneho záväzku v
zmysle § 373 Obch. zák., ale aj porušenie inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku.Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne vychádzal z názoru, že medzi stranami konania
neexistoval zmluvný záväzkový vzťah, ktorý viedol k porušeniu právnej povinnosti podľa § 373 a nasl.
Obch. zák. Poukazoval na uzavretú komisionársku zmluvu, zmluvu o pristúpení k záväzku a na rámcovú

mandátnu zmluvu a namietal, že na základe tohto komplexu zmlúv mal žalovaný žalovať žalobcu v
rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom a nie na všeobecnom súde. Žalobca ďalej vytýkal
súdu prvého stupňa, že opomenul použiť ust. § 757 Obch. zák., ktoré rozširuje aplikáciu § 373 Obch.
zák. Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie opomenutie aplikácie ust. § 268 Obch. zák. týkajúce sa úpravy
náhrady škody v prípade neplatnosti právnych úkonov. V tejto súvislosti žalobca zdôrazňoval, že to bol

žalovaný, ktorý spôsobil absolútnu neplatnosť komisionárskej zmluvy z titulu previazania zo zmluvy o
pristúpení k záväzku.

25. Žalobca ďalej v odvolaní namietal viaceré vady exekučného titulu a samotného vedenia exekučného
konanianaúzemíČeskejrepubliky.Zdôrazňoval,žežalovanýviedolexekúciunaúzemíČeskejrepubliky
vychádzajúc z exekučného titulu, ktorý bol založený na subjekte bez procesnej pasívnej legitimácie -

organizačná zložka bez právnej subjektivity. Návrh na výkon rozhodnutia podľa žalobcu bol zo strany
žalovaného podaný bez toho, aby bol rozsudok najprv vyhlásený za vykonateľný podľa čl. 38 a nasl.
Nariadenia Rady ES č. 44/2001 a rozhodnutie o nariadení výkonu rozhodnutia bolo vydané predčasne.
Žalobca tvrdil, že exekučný súd v dôsledku nesprávneho postupu žalovaného nariadil exekúciu skôr,
ako existovalo rozhodnutie potvrdzujúce jeho vykonateľnosť podľa Nariadenia ES, resp. podľa neúčinnej

časti medzištátnej zmluvy, čo malo za následok, že exekúcia sa viedla nezákonne na základe neúčinnej
a zrušenej právnej normy v rozpore s Európskou legislatívou. Exekučný súd konal podľa tvrdenia
žalobcu v rozpore s prekážkou litispendencie a konal s neoprávnenou osobou, t.j. s osobou, ktorá
nemala splnomocnenie na exekúciu. Všetkými uvedenými pochybeniami tak žalovaný spôsobil prieťahy
a nezákonnosť exekúcie vrátane nesprávneho doručovania.

26. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný v plnej miere zodpovedá ako „dominus litis“ za to, že podal
neoprávnený a nedôvodný žalobný návrh v základnom konaní, že ho nezobral voči žalobcovi v celom
rozsahu späť a že podal návrh na výkon exekúcie, ktorý rovnako nenavrhol včas zastaviť. Podľa tvrdenia
žalobcu za toto konanie primárne zodpovedá žalovaný a sekundárne štát v dôsledku nezákonných

rozhodnutí súdov Slovenskej a Českej republiky. Odkazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 29Cdo/3137/2007 o zodpovednosti za návrh na vydanie predbežného opatrenia na strane účastníka.
Podľa tvrdenia žalobcu v zmysle uvedeného rozhodnutia žalovaný musí niesť plnú zodpovednosť za
šikanózny návrh voči žalobcovi, ktorý trvá 17 rokov, nie je ukončený ani neprávoplatným rozsudkom na
súde prvého stupňa vrátane 5 rokov trvania nezákonnej exekúcie voči žalobcovi v dôsledku exekučného

návrhu žalovaného.

27. Žalobca ďalej v odvolaní uvádzal, že okrem návrhu voči žalovanému vedie aj súdne konanie
proti Českej republike - Ministerstvu spravodlivosti ČR pred Obvodným súdom pre Prahu 2 pod
sp.zn. 42C/184/2016, ako aj proti Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR vedené na

Okresnom súde Bratislava 1 pod sp.zn. 9C/85/2016. Podľa tvrdenia žalobcu Slovenská republika
(spolu) - zodpovedá za vydanie nezákonného exekučného titulu Krajským súdom v Bratislave, Česká
republikazodpovedáza5rokovtrvanianeoprávnenejexekúciepredajompodnikuvdôsledkunezákonne
nariadenej exekúcie a nesprávneho úradného postupu exekučného súdu - Mestského súdu v Brne pod
sp.zn. 96Nc/3139/2008 vrátane odvolacieho Krajského súdu v Brne. Žalovaný zodpovedá za podanie

nedôvodnej žaloby voči žalobcovi a najmä za podanie neoprávneného návrhu na výkon exekúcie.
Z dôvodu vyjasnenia miery zodpovednosti „spoluzodpovednosti“, ustálenia výšky škody a príčinnej
súvislosti z nezákonného exekučného titulu vo vzťahu k žalovanému, ako aj k Českej a Slovenskej
republike navrhol žalobca v odvolaní prerušenie tohto konania podľa § 162 ods.1 písm. a) CSP až do
právoplatného skončenia vyššie uvedených dvoch konaní vedených na Okresnom súde Bratislava 1 pod

sp.zn. 9C/85/2016 a na Obvodnom súde pre Prahu 2 pod sp.zn. 42C/184/2016. Zároveň navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods.1 písm. b), resp. podľa § 389 ods.1
písm. c) CSP a podľa § 391 ods.1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný dňa 20.09.2018 a navrhol, aby súd v zmysle § 387

ods.1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne v celom rozsahu a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.29. K tvrdeniu žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave tým, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nepripojil žalobcom
navrhované súdne spisy žalovaný uviedol, že obsah týchto spisov nie je pre posúdenie uplatneného

nároku relevantný vzhľadom k tomu, že v konaní neboli preukázané elementárne predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil navrhované dokazovanie
žalobcom ako nadbytočné, žalobca s týmto záverom súhlasil, pretože vykonanie dokazovania v
žalobcom navrhovanom rozsahu by bolo nehospodárne, neúčelné, a to osobitne z dôvodu, že žalobca
nepreukázal a právne neodôvodnil akékoľvek namietané porušenie právnej povinnosti žalovaného vo

vzťahu k žalobcovi. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou
rýchlosti a hospodárnosti konania v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam.

30. K tvrdeniam o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaný uvádzal, že žalobca v rámci jeho
argumentácie v odvolaní poukazuje na viaceré ustanovenia týkajúce sa náhrady škody z rôznych

právnych titulov, ktoré by mali byť relevantné vo vzťahu k prejednávanému prípadu. Podľa tvrdenia
žalobcu mal žalovaný porušiť svoju povinnosť, keď podal žalobu, resp. návrh na vykonanie exekúcie
proti žalobcovi na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a z tohto dôvodu má byť
žalovaný údajne povinný nahradiť žalobcovi škodu. Podanie žaloby nemôže byť v žiadnom prípade
porušením právnej povinnosti, ktorá by na strane žalobcu zakladala nárok na náhradu škody, či náhradu

nemajetkovej ujmy, naopak ide o výkon ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.
Žalovaný podal návrh na nariadenie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu, ktorý podľa právneho poriadku Českej republiky akceptovali príslušné súdy všetkých stupňov.
Podanie návrhu na nariadenie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného titulu je výkonom
práva a preto nemôže byť zároveň konaním právu sa priečiacim a nemôže zakladať akýkoľvek nárok

žalobcu na náhradu škody, či náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

31. K návrhu žalobcu na prerušenie tohto konania podľa § 162 ods.1 písm. a) CSP žalovaný navrhol,
aby odvolací súd tento návrh zamietol ako nedôvodný. V konaniach, ktoré označil žalobca za dôvod

na prerušenie konania nie je riešená žiadna prejudiciálna otázka relevantná pre toto konanie a všetky
skutkové a právne relevantné otázky pre toto konanie a pre rozhodnutie o odvolaní je oprávnený riešiť
výlučne odvolací súd.

32. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 Civilného

sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP, pretože nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani
dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods.1 a § 219 ods.1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods.3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

32. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.

33. Žalobca v odvolaní navrhol prerušenie tohto konania až do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 9C/85/2016 a do právoplatného skončenia

konania na Obvodnom súde pre Prahu 2 vedenom pod sp. zn. 42C 184/2016. Svoj návrh odôvodnil
tým, že v týchto konaniach si uplatňuje voči Slovenskej a Českej republike nárok na náhradu škody
z titulu nezákonného exekučného titulu a následnej nezákonnej exekúcie. Z dôvodov vyjasnenia
miery zodpovednosti (spoluzodpovednosti), ustálenia výšky škody a príčinnej súvislosti z nezákonného
exekučného titulu a nezákonnej exekúcie navrhol žalobca toto konanie prerušiť. Odvolací súd

zdôrazňuje, že podľa samotného tvrdenia žalobcu tento uplatnil voči Slovenskej republike a Českej
republike nárok na náhradu škody z titulu noriem verejného práva - zákon č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, český zákon č. 82/1998 Sb. o
zodpovednosti štátu, pričom žalovanými v uvedených konaniach sú Slovenská a Česká republika.
Tieto konania sú vedené na základe noriem verejného práva a smerujú voči iným subjektom. Dôvody

prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 pís. a) CSP je potrebné vykladať v súlade s obsahom § 193 CSP.
Dôvod prerušenia podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP je daný vtedy, ak by rozhodnutie v tejto veci záviselo
od otázky, ktorú nie je možné v tomto konaní vyriešiť. V takom prípade by súd mal povinnosť ex offo aj
bez návrhu konanie prerušiť. Dôvod prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP je vyvolanýpredbežnou otázkou, ktorú nie je v tomto konaní súd oprávnený riešiť a jeho rozhodnutie od nej závisí.
Návrh žalobcu na prerušenie konania však uvedené podmienky nespĺňa. Rozhodnutie o nároku žalobcu
vočižalovanémunanáhraduškodyvtomtokonaníniejezávisléaaniodvodenéodsamostatnýchkonaní

vedených žalobcom proti SR a ČR vzhľadom na odlišnú skutkovú podstatu, ako aj právny základ takto
uplatnených nárokov. Žalobca nepreukázal základné predpoklady na prerušenie konania v zmysle cit.
ust., t. j. existenciu prejudiciálnej otázky v inom konaní, ktorú nie je súd oprávnený riešiť v tomto konaní.
Výsledky uvedených konaní nemajú žiaden vplyv na nárok uplatnený žalobcom voči žalovanému v tomto
konaní. Z uvedených dôvodov preto súd nepovažoval návrh žalobcu na prerušenie konania podľa §162

ods. 1 písm. a) CSP za dôvodný a jeho návrh zamietol.

34. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní nebola medzi stranami sporná povinnosť žalobcu zaplatiť
žalovanému istinu vo výške 4.732.913,68 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3.068.954,07
Eur a spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Slovenské elektrárne a.s. povinnosť zaplatenia úrokov
z omeškania vo výške 969.840,30 Eur na základe rozsudku súdu prvej inštancie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 07.12.2004 č. k. 38Cb/83/01-286 v spojení s doplňujúcim rozsudkom č. k.
38Cb/83/01-299 zo dňa 18.01.2005 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu
zo dňa 19.03.2008 sp. zn. 2Obo 259/2007 a doplňujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo
259/2007 zo dňa 16.04.2008 právoplatného dňa 02.05.2008.

35. V konaní tak isto nebola sporná skutočnosť podania návrhu na nariadenie exekúcie žalovaným
na Mestský súd v Brne na vymoženie uvedenej peňažnej sumy voči žalobcovi na základe uvedeného
exekučného titulu. Mestský súd v Brne uznesením pod sp. zn. 96Nc/3139/2008-7 zo dňa 26.05.2008
nariadil exekúciu a ďalším uznesením sp. zn. 96Nc/3139/2008-37 zo dňa 21.07.2008 prehlásil
uvedený exekučný titul za vykonateľný na území Českej republiky. Krajský súd v Brne v odvolacom

konaní uznesením z 25.09.2009 pod sp. zn. 20Co/876/2009-128, 20Co/877/2009-128 potvrdil uvedené
rozhodnutia Mestského súdu v Brne o nariadení exekúcie a o prehlásení exekučného titulu za
vykonateľný na území ČR. Žalobcovi neboli priznané trovy tohto odvolacieho konania, keďže v tomto
konaní úspešný nebol. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd ČR uznesením z 26.10.2011 pod sp.
zn. 20Cdo/665/2010-335 dovolanie žalobcu odmietol.

36. V konaní ďalej nebolo sporné, že na základe mimoriadneho dovolacieho konania pod sp. zn.
1MObdoV/6/2009 a následného nového odvolacieho konania uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
24.10.2012 pod sp. zn. 1Obo/41/2012 bolo pôvodné rozhodnutie zrušené a vrátené súdu prvého stupňa,
čím došlo k zániku exekučného titulu, na základe ktorého sa viedla exekúcia.

37. Z dôvodu zrušenia exekučného titulu Mestský súd v Brne uznesením č. k. 96Nc/3139/2008-770
zo dňa 09.01.2013 rozhodol o zastavení exekúcie, pričom ani žalobcovi ani žalovanému nepriznal
právo na náhradu nákladov exekučného konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Brne uznesením
20Co/94/2013-855 zo dňa 22.07.2013 potvrdil výrok o nákladoch exekučného konania v zmysle ktorého

účastníkom konania neboli priznané trovy exekučného konania.

38. Počas trvania uvedenej exekúcie v úplnom výpise z Obchodného registra žalobcu bola vedená
poznámka o jej vedení za obdobie od 02.06.2008 do 19.02.2013.

39. Medzi stranami konania tak isto nebola sporná skutočnosť, že žalobca v konaní pod sp. zn.
4Cb/1/2012 vedenom pred Krajským súdom Bratislava o obnovu pôvodného konania vzal svoj návrh
na obnovu konania späť a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.07.2015 pod sp. zn.
4Cb/1/2012-166 zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanému vo výške 276,72 Eur.

40. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

41. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.42.Podľa§97ods.1z.č.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok(ďalej„OSP“)odporcamôžezakonania
uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.

43. Podľa § 97 ods. 3 OSP na vzájomný návrh sa primerane použijú ustanovenia o návrhu na začatie
konania, jeho zmene a späťvzatí.

44. Podľa § 82 ods. 1 OSP konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď
bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.

45. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len
„Nariadenie“), ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu
sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

46. Podľa čl. 63 ods. 1 písm. a) Nariadenia na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo
iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má
registrované sídlo.

47. Podľa čl. 66 ods. 1 Nariadenia toto nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne

vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od
10. januára 2015.

48. Vzhľadom na postavenie žalobcu so sídlom v inom členskom štáte EÚ sa odvolací súd zaoberal
otázkou právomoci ako procesnej podmienky konania, na splnenie ktorej súd prihliada kedykoľvek

počas konania podľa § 161 ods. 1 CSP. Návrh žalobcu bol doručený súdu dňa 15.12.2015 za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol od 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok. S výnimkami uvedenými v ods. 2 až 4 § 470 CSP sa tento zákon podľa ods. 1
cit. ustanovenia použije aj na toto konanie začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti. Právne účinky
podania vzájomnej žaloby, ktoré nastali za účinnosti OSP zostávajú zachované podľa § 470 ods. 2 CSP.

Vzájomná žaloba bola doručená súdu dňa 15.12.2015 a týmto dňom bolo o nej začaté konanie v zmysle
§ 97 ods. ods. 3 s použitím § 82 ods. 1 OSP. Na posúdenie právomoci sa preto aplikuje Nariadenie podľa
jeho čl. 66 ods. 1. V danom prípade nejde o konanie spadajúce pod úpravu výlučnej právomoci podľa čl.
24 Nariadenia. Žalovaný má sídlo na území Slovenskej republiky, preto je v zmysle čl. 4 ods. 1 s použitím
čl. 63 ods. 1 písm. a) Nariadenia daná právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie vo veci.

49. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

50. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

51. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

52. Podľa § 19b) ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa
možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav;
možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.

53. Podľa § 19b) ods. 3 Občianskeho zákonníka, odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do
dobrej povesti právnickej osoby.

54. Podľa § 161 ods. 1 OSP, v znení účinnom do 31.05.2014, rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie
lehota na plnenie.

55. Podľa § 161 ods. 2 OSP, ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný,
len čo nadobudol právoplatnosť.56. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

57.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

58. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že

súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne
posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. V konaní súdu prvej
inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady, súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalovaného a
odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku
súdu ako rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal
žalovanému možnosť konať pred súdom, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, na ktoré týmto v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Vzhľadom na obsah a
rozsah žalobcom podaného odvolania odvolací súd dodáva k veci nasledovné.

59. K tvrdeniu žalobcu v ním podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné, pretože nedostatočne zistil skutkový stav tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností navrhnuté žalobcom a nepripojil súdne spisy (spis
KS Bratislava pod sp. zn. 38Cb/83/01, sp. zn. 4Cb/1/2012, spis Mestského súdu v Brne sp. zn.
96Nc3139/2008 a spis KS v Brne sp. zn. 20Co876/2008, 20Co877/2008), keďže súd prvého stupňa
vychádzal z predpokladu, že nebola naplnená prvá podmienka nároku na náhradu škody, a to porušenie
právnej povinnosti odvolací súd udáva, že s takýmto posúdením nesúhlasí, nakoľko súd prvej inštancie

postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti a plynulosti súdneho konania v zmysle čl. 17 CSP.
Pokiaľ dospel k záveru, že žalobca nepreukázal prvý predpoklad úspešného uplatnenia nároku na
náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval správne,
keď ďalšie dokazovanie predložením vyššie uvedených súdnych spisov nevykonal. Uplatnený nárok
na náhradu škody žalobca odôvodnil nezákonne vedenou exekúciou, ktorá bola zastavená z dôvodu

zrušenia exekučného titulu. Na preukázanie takto tvrdeného nároku o vzniku škody boli dostačujúce
tie rozhodnutia súdov zo základného konania a z exekučného konania, ktoré boli predložené žalobcom
a žalovaným. Vzhľadom na dôvody uplatneného nároku zo strany žalobcu (vznik škody z dôvodu
nezákonne vedenej exekúcie), obsah žalobcom navrhovaných spisov nebol podľa názoru odvolacieho
súdu spôsobilý zmeniť skutkovú situáciu a právne posúdenie veci v prospech žalobcu.

60. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že nevykonaním riadneho dokazovania (nepripojením uvedených
súdnych spisov) dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, čo odôvodnil tým, že pripojením
uvedených spisov by súd prvej inštancie videl nielen procesné pochybenia zo strany Slovenského

a Českého štátu, ale aj zodpovednosť na strane žalovaného odvolací súd uvádza, že procesné
pochybenia Slovenskej, resp. Českej republiky sú vo vzťahu k predmetu tohto konania a dôvodom
uplatneného nároku na náhradu škody voči žalovanému irelevantné. Tvrdenie žalobcu, že na základe
pripojenia súdnych spisov by súd videl zodpovednosť na strane žalovaného je irelevantná preto,
že zo súdnych spisov označených žalobcom boli pripojené relevantné konečné rozhodnutia. Nie je

preto zrejmé, ktoré skutkové okolnosti navyše by mali byť preukázané samotným obsahom spisov,
pokiaľ boli predložené konečné rozhodnutia z týchto konaní označené stranami konania. Odvolací súd
je preto toho názoru, že postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy
pripojením uvedených súdnych spisov je v súlade so zásadou plynulosti a hospodárnosti konania.
Na základe žalobcom tvrdených skutočností úspešnosť uplatneného nároku závisela od právneho

posúdenia veci a preukázania základného predpokladu nároku na náhradu škody, a to porušenia
právnej povinnosti žalovaným vo vzťahu k žalobcovi. Odvolací súd preto nemal preukázané tvrdenie
žalobcuonedostatočnezistenomskutkovomstavezdôvodunevykonanianavrhnutýchdôkazovanemal
preukázané ani nesprávne skutkokvé zistenia na základe vykonaného dokazovania.

61. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie neposúdil zodpovednosť žalovaného podľa
prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a ani podľa všeobecnej občiansko-
právnej zodpovednosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dokonca nesprávne posúdil
aj obchodno-právnu zodpovednosť podľa Obchodného zákonníka odvolací súd udáva, že s takýmtozáverom žalobcu nesúhlasí, pretože nevyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia. Napadnuté
rozhodnutie vychádza z právneho posúdenia uplatneného nároku žalobcom ako nároku na náhradu
škody. Súd prvej inštancie preto správne skúmal, či sú vo veci dané a žalobcom preukázané predpoklady

vzniku každej občiansko-právnej zodpovednosti, a to protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal existenciu porušenia právnej povinnosti žalovaným voči žalobcovi.

62. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, ako

aj v zmysle ust. § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že základným
tvrdením žalobcu v konaní, ktoré malo preukazovať existenciu nároku na náhradu škody, bolo tvrdenie
o nezákonne vedenej exekúcii žalovaným voči žalobcovi na základe exekučného titulu, ktorý bol
následne zrušený. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody preto nevyplýval zo záväzkového
vzťahu, v danom prípade z obchodno-záväzkového vzťahu. Základným skutkovým tvrdením žalobcu
ako prostriedku procesného útoku bolo tvrdenie o nezákonne vedenej exekúcii, v dôsledku ktorej malo

dôjsť ku vzniku škody na strane žalobcu, resp. jeho akcionárov. Uplatnenie nároku súdnou žalobou a
následne podanie návrhu na vykonanie exekúcie ako to uviedol súd prvej inštancie, nie je zmluvným
nárokom, ale je výkonom práva garantovaného Ústavou SR v čl. 46. Z pohľadu aplikácie právnej úpravy
zodpovednosti za škodu na základe žalobcom uvedených tvrdení v žalobe a v priebehu konania do
dňa vydania rozhodnutia súdom prvého stupňa bolo zrejmé, že sa nejedná o porušenie záväzkovej,

t. j. kontraktačnej povinnosti, a teda súd prvej inštancie správne vylúčil pri posudzovaní nároku na
náhradu škody aplikáciu podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Nielen z priameho gramatického
výkladu citovaného ustanovenia „kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu“, ale aj z jeho
systematického zaradenia v tretej časti Obchodného zákonníka „Obchodné záväzkové vzťahy“ vyplýva
možnosť aplikácie citovaného ustanovenia upravujúceho náhradu škody na obchodno-záväzkové

vzťahy. Skutkové tvrdenie žalobcu o porušení povinnosti zo strany žalovaného neoprávneným podaním
žaloby voči nemu a následne nezákonne vedenou exekúciou nemajú povahu v obchodno-záväzkovom
vzťahu strán sporu.

63. Tvrdenie žalobca v odvolaní, keď vyčítal súdu prvej inštancie opomenutie aplikácie rozšírenej

zodpovednosti za škodu v zmysle § 757 Obchodného zákonníka je vo vzťahu k uplatnenému nároku a
skutkovýmtvrdeniamžalobcuirelevantné.Ustanovenie§757Obchodnéhozákonníkarozširujeaplikáciu
všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka nielen na škodu
spôsobenú porušením povinnosti zo záväzku, ale aj na škodu spôsobenú porušením iných povinností
ustanovených obchodným zákonníkom, a to tých, ktoré sú upravené v 1. a 2. časti Obchodného

zákonníka. Pokiaľ sa má jednať o porušenie inej povinnosti, neupravenej v Obchodnom zákonníku, je
v danom prípade možné uvažovať nad aplikáciou všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď neaplikoval na uplatnený nárok
ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka.

64. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie opomenul aplikáciu
§ 268 Obchodného zákonníka upravujúceho zodpovednosť z neplatného právneho úkonu. V priebehu
celého konania až do vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobca svoje skutkové
tvrdenia nesmeroval a ani jeho prostriedky procesného útoku neboli uplatnené vo vzťahu k náhrade
škody z neplatného právneho úkonu (absolútna neplatnosť komisionárskej zmluvy z titulu previazania

zo zmluvou o pristúpení k záväzku). Žalobca síce v žalobe na strane 4, 5 odsek uvádza, že zmluva o
pristúpení k záväzku bola absolútne neplatná od počiatku, avšak s dôsledkom, že z tohto dôvodu ho
žalobca nemal žalovať pôvodne v súdnom konaní pred Krajským súdom v Bratislave. Žalobca preto
neuplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanému z titulu neplatného právneho úkonu podľa § 268
Obchodného zákonníka, ale v dôsledku ním tvrdenej neplatnosti uvedeného právneho úkonu považoval

za nesprávny postup zo strany žalovaného, ktorý ho pred Krajským súdom v Bratislave nemal žalovať.
Odvolací súd preto neprihliadol na tvrdenie žalobcu o opomenutí súdu prvého stupňa aplikovať ust. §
268 Obchodného zákonníka, pretože žiadne skutkové tvrdenia ani prostriedky proceného útoku do dňa
vydania napadnutého rozhodnutia zo strany žalobcu na uplatnenie tohto nároku realizované neboli.

65. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní o viacerých dôvodoch vád exekučného konania a nesprávneho
postupu exekučného súdu odvolací súd udáva, že tieto tvrdenia nie sú predmetom tohto konania o
nároku uplatnenom žalobcom voči žalovanému na náhradu škody. Vyššie uvedené námietky žalobcu kexekučnému titulu, spôsobu vedenia exekúcie a ďalším výhradám boli predmetom viacerých rozhodnutí
exekučného súdu, jeho odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu Českej republiky.

66. S tvrdením žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie neposúdil zodpovednosť žalovaného podľa
prevenčnej zodpovednosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka odvolací súd nesúhlasí. Súd prvej
inštancie zamietol nárok žalobcu z dôvodu nepreukázania prvého predpokladu nároku na náhradu
škody, ktorým je porušenie právnej povinnosti majúc za to, že podanie žaloby a návrhu na exekúciu
je výkonom práva garantovaného Ústavou SR a je v súlade so zákonom. Na doplnenie odvolací

súd udáva, že z citovaného ust. § 415 Občianskeho zákonníka upravujúceho všeobecnú prevenčnú
povinnosť vyplýva, že sa jedná o všeobecnú povinnosť fyzickej a právnickej osoby odvracať porušovanie
právnych povinností, ktoré môžu mať za následok vznik škody. Je potrebné zdôrazniť, že aplikácia
§ 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava
vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Pokiaľ postup ustanovený právnou
normou bol dodržaný, je aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka vylúčená (viď. Švestka, Spáčil,

Škárová, Hulmák a kol., Občanský zákonník I., Komentář, druhé vydání, C.H.Beck rok 2009, str. 1187).
Aplikácia všeobecnej prevenčnej povinnosti predchádzať škodám je možná len vtedy, ak sa jedná o také
konanie, ktoré sa má odvrátiť, ktoré je vo svojej povahe protiprávne a nemá osobitnú právnu úpravu v
iných normách. Z obsahu podanej žaloby vyplýva tvrdenie žalobcu o porušení prevenčnej povinnosti
žalovaným tým, že napriek tomu, že mal vedomosť o odvolacích konaniach, o dovolacom konaní a

bol na tieto skutočnosti žalobcom upozorňovaný, nevzal návrh na vykonanie exekúcie späť a nevzal
späť ani samotný žalobný návrh vo veci samej. Podanie žaloby na súd, ako aj návrhu na vykonanie
exekúcie zákonom stanoveným a predpokladaným postupom je výkonom Ústavou SR garantovaného
práva. Výkon práva zákonom predpokladaného a dovoleného nemôže byť zároveň vo svojej podstate
protiprávny tak, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn.

21Cdo1293/1999 z 27.11.2000. Pokiaľ preto súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí pod bodom
18 konštatoval, že ani v zmysle úpravy § 415 Občianskeho zákonníka žalovaný nepochybil, keď konal
v súlade s príslušnými právnymi predpismi, je rozhodnutie v tejto časti preskúmateľné a odôvodnené,
pretože odkazuje na predchádzajúcu argumentáciu napadnutého rozhodnutia o absencii protiprávneho
konania na strane žalovaného, pričom len existencia takéhoto protiprávneho konania by mohla zakladať

prípadné nedodržanie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.

67. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní o zodpovednosti žalovaného za šikanózny návrh odvolací súd
neprihliadol, pretože toto skutkové tvrdenie o šikanóznej povahe návrhu žalovaného uviedol žalobca ako
prostriedok procesného útoku prvýkrát v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Žalobca bol poučený v uznesení č.k. 22Cb/31/2016 - 150 zo dňa 07.11.2017 o povinnosti uplatnenia
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí. Odvolací súd preto nemohol prihliadnuť na vyššie uvedený prostriedok procesného
útoku a vychádzal zo skutkových tvrdení a zistení tak, ako ich ustálil a zistil súd prvej inštancie do
dňa vyhlásenia napadnutého rozhodnutia. Nad rámec uvedeného odvolací súd udáva, že na záver o

šikanóznej povahe návrhu nepostačuje žalobcove konštatovania o dĺžke sporu v trvaní 17 rokov. Za
šikanózne uplatňovanie práva je možné v zásade považovať postup, ktorý je síce právom dovolený a
predpokladaný, ale jeho primárnym účelom nie je domôcť sa svojho práva, ale spôsobenie majetkovej
alebo inej ujmy a škody tretej osobe.

68. Na rozdiel od žalobcu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zdôvodnenie
nepreukázania nároku ani podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1
Občianskehozákonníka,nakoľkosúdprvejinštancienemalpreukázanétvrdeniežalobcuoprotiprávnom
konaní žalovaného. Aj úprava všeobecnej zodpovednosti za škodu vychádza z existencie základných
predpokladov zodpovednosti za škodu, a teda aj porušenia právnej povinnosti. Ak súd prvej inštancie

dospel k záveru o absencii protiprávneho konania na strane žalovaného, potom tým dal odpoveď a
zdôvodnenie nenaplnenia predpokladov zodpovednosti za škodu podľa všeobecnej úpravy v zmysle §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

69. Podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní za podanie neoprávneného a nedôvodného žalobného návrhu,

za jeho nevzatie späť voči žalobcovi a za podanie návrhu na exekúciu v prvom rade zodpovedá
primárne žalovaný a následne sekundárne Slovenská a Česká republika. Túto primárnu zodpovednosť
žalovaného zdôvodňoval v odvolaní žalobca odkazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Cdo 3137/2007,
v zmysle ktorého nesie zodpovednosť za návrh na vydanie predbežného opatrenia účastník konania,teda nie štát (súd). Uvedená argumentácia použitá žalobcom nie je na daný prípad aplikovateľná
vzhľadom na to, že zodpovednosť navrhovateľa za predbežné opatrenie v zmysle § 77 ods. 3 českého
OSŘ (obdobne zrušený § 77 ods. 3 OSP) bola priamo upravená v zákone a vychádzala z povahy

predbežného opatrenia, ktoré sa vydávalo nie na základe dokazovania, ale na základe tvrdenia a aspoň
osvedčenia okolností tvrdených žalobcom pri vydaní predbežného opatrenia.

70. Pri žalobcom uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu
do dobrej povesti žalobcu opätovne súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nemal preukázané

konanie žalovaného, ktoré by bolo v rozpore s právom a spôsobilé tak zasiahnuť do dobrej povesti
žalobcu. Odvolací súd len dopĺňa argumentáciu súdu prvej inštancie tým, že aj nárok z titulu ochrany
dobrej povesti právnickej osoby je závislý v zmysle § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka na základnom
predpoklade, a to neoprávnenom zásahu. Pokiaľ preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že
takéto neoprávnené konanie preukázané na strane žalovaného nebolo, potom nemohol byť splnený ani
základný predpoklad uplatnenia nároku na nemajetkovú ujmu z titulu ochrany dobrej povesti právnickej

osoby. Aj v tejto časti preto súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný.

71. V zhode so závermi súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že na základe skutkových tvrdení
a vykonaného dokazovania žalobca pri ním uplatnenom nároku na náhradu škody a neoprávneného
zásahu do dobrej povesti právnickej osoby nepreukázal základný predpoklad takto uplatneného nároku,

a to porušenie právnej povinnosti žalovaného alebo jeho konanie v rozpore s právom. Uplatnenie žaloby
nasúdeapodanienávrhunanariadenieexekúciezákonomstanovenýmpostupomzostranyžalovaného
voči žalobcovi tak, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, je uplatnením Ústavou SR garantovaného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Existencia právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia tak umožňuje každému subjektu práva oprávneného z vykonateľného exekučného titulu

domáhať sa svojho nároku súdnou cestou, a to aj núteným výkonom rozhodnutia, v danom prípade
podľa právnej úpravy platnej na území Českej republiky. Súlad postupu žalovaného pri podaní návrhu na
nariadenie exekúcie bol predmetom skúmamia a rozhodovania súdov v Českej republike. Takýto výkon
práva nepovažuje odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za konanie, ktoré by bolo v rozpore s
právom alebo ktoré by bolo porušením jeho povinnosti vo vzťahu k žalobcovi. Tak, ako to uviedol súd

prvej inštancie s odkazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo 1293/1999 zo dňa 27.11.2000, výkon
práva v súlade s právnou úpravou nemôže byť zároveň porušením právnej povinnosti. Ďalej je potrebné
zdôrazniť, že v zmysle § 161 ods. 1 a 2 OSP ( platného v čase podania žaloby a návrhu na nariadenie
exekúcie) v spojení s § 236 a § 243e OSP, ani podanie dovolania alebo mimoriadneho dovolania nemá
vplyv na vykonateľnosť a právoplatnosť exekučného titulu. Súd prvej inštancie preto správne dospel k

záveru o nepreukázaní základného predpokladu žalobcom uplatneného nároku, a to porušenia právnej
povinnosti, resp. konania v rozpore s právom na strane žalovaného voči žalobcovi a správne, v súlade so
zásadou hospodárnosti a plynulosti konania nepripustil vykonanie ďalšieho dokazovania navrhovaného
žalobcom vzhľadom na to, že zistený skutkový stav na základe dôkazov a tvrdení strán konania bol
dostačujúci pre skutkové posúdenie uplatneného nároku, ako aj pre správny právny záver súdu prvej

inštancie.

72. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne
správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

73. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, §255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako strane úspešnej v odvolacom konaní v celom rozsahu priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.

74. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).