Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 6, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4617202150
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4617202150.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcov 1. K.
W., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., N. XXX/XX, 2. W. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., I. XX, 3. S. X.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R., S. 38X/X, všetci zastúpení: Odborový zväz KOVO, so sídlom Bratislava,
Miletičova 24, IČO: 30 804 078 proti žalovanému: Ernst Keller Slovakia, s.r.o., so sídlom Nitra, Dolné
Hony 9, IČO: 36 553 387, zastúpený TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Bratislava,
Panenská 6, IČO: 35 905 832, o uloženie povinnosti určiť normy spotreby práce, o odvolaní žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 29. marca 2018, č. k. 6Cpr/15/2017-340, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali uloženia
povinnosti žalovanému určiť v súlade s § 133 Zákonníka práce normy spotreby práce, ktoré by nahradili
žalovaným používané indikátory výkonnosti a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej

výške, o ktorej rozhodne samostatným uznesením.

1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 14, § 43 ods. 1, 2, 4, § 47
ods. 1, 2, § 118, § 119 ods. 2 veta prvá a ods. 3, § 133 ods. 1 až 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).

1.3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovia sú zamestnancami
žalovaného. Žalobca v 1. rade uzatvoril so žalovaným dňa 17.03.2005, žalobca v 2. rade dňa 24.09.2007
a žalobca v 3.rade dňa 11.12.2007 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce výroba a montáž
automobilových komponentov podľa normovania práce. Mzdové nároky zamestnancov boli dohodnuté:
ako základná mzda a prémie špecifikované prémiovým poriadkom s výkonom práce v Nitre, Dvorčianska
74. K zmene časti pracovnej zmluvy došlo na základe dodatkov.

1.4. Podľa bodu 2.5 pracovných zmlúv, označenom ako normovanie práce je zamestnanec povinný
vykonávať prácu podľa zamestnávateľom určených noriem spotreby práce. S týmito normami, ako
aj s pracovnými postupmi bol zamestnanec podrobne oboznámený ešte pred výkonom práce.
Zamestnávateľ sa zaväzuje každú zmenu noriem spotreby práce oznámiť pred začatím práce aneuplatňovať ju so spätnou platnosťou. Zamestnávateľ sa ďalej zaväzuje jednotlivé pracovné postupy
dať k dispozícii zamestnancovi na všetkých pracovných stanovištiach, na ktorých sa vyžaduje
normovaná práca tak, aby tento mal možnosť kedykoľvek počas výkonu práce v prípade potreby do

nich nahliadnuť.

1.4. Z podnikovej kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným ako zamestnávateľom a základnou
organizáciou Integrovaného odborového zväzu Ernst Keller Slovakia, s.r.o. (ZO IOZ) dňa 19.12.2016,
z kapitoly IV článku 6 bodu 1 vyplýva, že zmluvné strany sa pre vylúčenie pochybností dohodli, že

zavedené kritériá, ktoré boli doposiaľ označované ako „normy spotreby práce“ a na ktoré odkazujú aj
pracovné zmluvy zamestnancov pracujúcich na pozícii „výroba a montáž automobilových komponentov,
podľa normovania práce“ sa neuplatňujú v režime § 133 ods. 1 Zákonníka práce. Kritériá doposiaľ
označované ako normy spotreby práce sa budú uplatňovať ako „indikátory výkonnosti“ zamestnancov. Z
hľadiska odmeňovania zamestnancov tieto indikátory výkonnosti budú aj naďalej slúžiť výlučne na účely
poskytovania nenárokovateľných variabilných odmien zamestnancov. V rovnaký deň, 19.12.2016, bol

dohodnutý mzdový poriadok.

1.6. Inšpektorát práce Nitra rozhodnutím zo dňa 16.11.2016 č. 8582/984/2016/PPV rozhodol, že normy
spotreby práce u zamestnávateľa Ernst Keller Slovakia, s.r.o. nezavádza. Z rozhodnutia Inšpektorátu
práce Nitra zo dňa 28.09.2017 č. 8582/984/2016/PPV-I vyplýva, že Inšpektorát práce Nitra podľa §

7 ods. 9 Zákona č. 125/2006 Z.z. rozhodol, že u zamestnávateľa Ernst Keller Slovakia, s.r.o. normy
spotreby práce nezavádza. Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce, ako odvolacieho orgánu zo
dňa 22.01.2018 č. PO/BEZ/2017/2713 Národný inšpektorát práce napadnuté rozhodnutie Inšpektorátu
práce Nitra zo dňa 28.09.2017 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

1.7. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná. Konštatoval, že určenie noriem spotreby práce upravuje § 133 ods. 1 Zák. práce, podľa
ktorého môže zamestnávateľ určiť normy spotreby práce. Z tohto ustanovenia nevyplýva žalovanému
povinnosť určiť normy spotreby práce. Zavádzanie noriem spotreby práce môže byť dohodnuté v
kolektívnej zmluve a ak nie je, zamestnávateľ zavádza normy a vykonáva ich zmeny až po dohode so

zástupcami zamestnancov; ak k dohode nedôjde do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný
Inšpektorát práce podľa osobitného predpisu (§ 133 ods. 3). Z citovaného znenia zákona nevyplýva
možnosť súdu uložiť zamestnávateľovi povinnosti určiť normy spotreby práce, pretože ak nedôjde k
dohode medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov, je daná právomoc Inšpektorátu práce
podľa § 7 ods. 9 Zákona č. 125/2006 Z. z.; následne v správnom konaní by mohol vec prejednať súd.

Podľa súdu nemožnosť uplatniť nárok podľa § 133 Zák. práce potvrdili aj žalobcovia keď uviedli, že
sa domáhajú vymoženia svojho práva podľa zmluvných pracovnoprávnych vzťahov, keď v článku 2
bod 2.5 pracovnej zmluvy, označenej ako normovanie práce je uvedené, že zamestnanec je povinný
vykonávaťprácupodľazamestnávateľomurčenýchnoriemspotrebypráce.Podľažalobcovakpovinnosť
vykonávať práce v súlade s normami práce bola zakotvená priamo v ich pracovných zmluvách, má

zamestnávateľ povinnosť prijať normy v súlade so zákonom. Podľa súdu povinnosť vykonávať práce
podľa stanovených noriem spotreby práce platí v prípade, že sú zamestnávateľom určené (§ 133
ods. 1). Z pracovných zmlúv a ani z článku 3 pracovnej zmluvy, ktorý upravuje práva a povinnosti
zamestnávateľa ale nevyplýva povinnosť žalovanému určiť normy spotreby práce. Podľa článku 6
kapitoly IV podnikovej kolektívnej zmluvy sa zmluvné strany pre vylúčenie pochybností dohodli, že

zavedené kritéria, ktoré boli doposiaľ označované ako normy spotreby práce a na ktoré odkazujú aj
pracovné zmluvy zamestnancov pracujúcich na pozícii "výroba a montáž automobilových komponentov,
podľa normovania práce" sa neuplatňujú v režime § 133 ods. 1 Zákonníka práce. Kritériá doposiaľ
označované ako normy spotreby práce sa budú uplatňovať ako "indikátory výkonnosti" zamestnancov.

1.8. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov, keďže nie sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia vyplývajúceho z § 133 ZP, pretože práva
na zavedenie normy spotreby práce sa nedomáhajú ako členovia organizovanej odborovej organizácie,
ale ako individuálne poškodení zamestnanci. Z ustanovenia § 133 ods. 3 ZP vyplýva, že zamestnávateľ
môže zavádzať normy spotreby práce, ak to nie je upravené v kolektívnej zmluve, až po dohode so

zástupcami zamestnancov. Podľa súdu, ak zákon vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov,
individuálne sa môže zamestnanec domáhať nároku iba ak zástupcovia zamestnancov nepôsobia u
zamestnávateľa; iba vtedy by mohli ako zamestnanci konať samostatne, čo neplatí pre daný prípad,
nakoľko u žalovaného pôsobia dve odborové organizácie.2. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok zmeniť a
žalobe vyhovieť. Dôvodili nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnymi skutkovými zisteniami.

Nestotožnili sa so záverom súdu o absencii ich aktívnej vecnej legitimácie, keď svoje hmotnoprávne
postavenie opierajú o zmluvné pracovnoprávne vzťahy a z nich plynúce práva a povinností. Ust. §
133 ZP vo vzťahu k ich aktívnej legitimácii predstavuje iba legislatívou regulovaný postup určovania
noriem spotreby práce, nezakladá im priamo nárok na určenie noriem spotreby práce; predstavuje iba
procesný postup plnenia nároku na určenie noriem spotreby práce. Z cit. ustanovenie je ale možné

nepriamo odvodzovať žalovaný nárok v spojení s vôľou žalovaného zaviesť a uplatňovať normy spotreby
práce, ktoré prejavil zavedením a uplatňovaním indikátorov výkonnosti. Žalovaný nárok im vyplýva
z pracovných zmlúv, ktoré viackrát odkazujú na normy spotreby práce a v ktorých je ako druh práce
uvedené, že výrobu a montáž automobilových komponentov majú vykonávať podľa normovania práce,
že majú povinnosť vykonávať práce podľa zamestnávateľom určených noriem spotreby práce a ďalšie
dojednania viazané na normovanie.

2.2. Nesúhlasili ani s konštatovaním súdu, že povinnosť vykonávať práce podľa noriem spotreby práce
platí iba ak sú zamestnávateľom určené bez vyporiadania sa s otázkou, či „indikátory výkonnosti“ sú
normami. Ak súd vo vzťahu k dohode v pracovných zmluvách na jednej strane tvrdí, že povinnosť
vykonávať práce podľa stanovených noriem spotreby práce platí, ak sú zamestnávateľom určené a

na druhej strane sa nezaoberá otázkou, či normy sú reálne stanovené, odňal im právo domáhať sa
súdnej ochrany voči žalovanému, ktorý uplatňuje normy spotreby práce bez rešpektovania zákonom
regulovaného postupu a požiadaviek § 133 ZP. Zákonník práce upravuje normovanie práce a umožňuje
zamestnávateľom zvoliť spôsob a metódy normovania pre stanovenie objektívneho množstva práce a
pracovného tempa. Ich povinnosti vykonávať prácu podľa noriem spotreby práce zodpovedá povinnosť

žalovaného normy spotreby určiť v súlade s predpísanými zákonnými požiadavkami. Prideľovanie
práce podľa pracovnej zmluvy vyplýva z § 47 ods. 1 písm. a) ZP, keď zamestnávateľ je povinný
prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný vykonávanie práce podľa normovania práce od nich
aj reálne vyžadoval, čo potvrdzuje článok 4 pracovných zmlúv a vyplýva aj z prideľovania výkazov, na
ktorých boli uvedené normy spotreby práce pre jednotlivé operácie a tiež ustanovenie Pracovného

poriadku (články.3.1, 5.2), ktoré preukazujú súvislosť medzi normami spotreby práce a povinnosťami
zamestnancov.

2.3. Namietali aj správnosť záveru súdu, že z pracovných zmlúv nevyplýva povinnosť žalovaného
zaviesť normy spotreby práce, pričom súd neuviedol právnu kvalifikáciu pre tento záver a ignoroval

ust. čl. 5 Zákonníka práce, keď poukázal iba na čl. 6 kapitoly IV podnikovej kolektívnej zmluvy, podľa
ktorého kritériá doposiaľ označované ako normy spotreby práce sa budú uplatňovať ako indikátory
výkonnosti. Nahrádzať v pracovnej zmluve individuálne dohodnuté podmienky kolektívnou zmluvou je
možné iba ak ich kolektívna zmluva upraví výhodnejšie, čo ale v danej veci nie je splnené. Nahradenie
zákonom regulovaných noriem spotreby práce akýmisi nikdy neupravenými a neriadenými indikátormi

výkonnosti nemôže byť pre zamestnanca výhodnejšie.. Mali za to, že dostatočne preukázali, že vyššie
uvedené ustanovenie kolektívnej zmluvy sleduje jediný cieľ, a to obchádzanie § 133 Zákonníka práce
žalovaným, pretože u žalovaného sa normy spotreby práce fakticky uplatňujú. Súd sa k faktickému stavu
uplatňovaním indikátorov výkonnosti žalovaným v spojení s povinnosťami zamestnávateľa vyplývajúcimi
z § 133 nevyjadril a nevysporiadal.

2.4. Ďalej vytýkali súdu nevysporiadanie sa s otázkou legálnosti uplatňovania indikátorov výkonnosti,
ktorými žalovaný od septembra 2016 nahradil normy spotreby práce. Majú za to, že ak žalovaný
chce sledovať výkonnosť zamestnancov, vrátane ich výkonnosti a na základe sledovaného výkonu
odmeňovať zamestnancov v istom rozsahu - jedna zo zložiek mzdy je naviazaná iba na výkon

zamestnancov - ide teda o úkolovú zložku mzdy, musí tento výkon sledovať prostredníctvom noriem
spotreby práce, ktoré sú Zákonníkom práce upravené. Zákonník práce inštitút „indikátorov výkonnosti“
a ani iný na sledovanie výkonnosti zamestnancov neupravuje a nepripúšťa. Nespochybňovali, že
zavedenienoriem spotrebyprácejeoprávneniežalovaného,alepreukázali,žežalovanývôľuuplatňovať
normy spotreby práce v minulosti prejavil a v súčasnosti zjavne prejavuje, keď ich uplatňuje ako

indikátory výkonnosti, ktoré plnia rovnakú funkciu ako normy spotreby práce - slúžia na sledovanie
výkonu zamestnancov a na výpočet úkolovej mzdy. Od roku 2009, odkedy sa odborová organizácia OZ
KOVO OKO intenzívne zaoberala preskúmavaním noriem žalovaný tvrdil, a to aj Inšpektorátu práce
Nitra, že normy spotreby práce má zavedené v súlade s § 133 ZP. Až v septembri 2016, keď nevedelInšpektorátu práce preukázať, aký spôsobom normy určil, oznámil, že sa u neho normy spotreby práce
neuplatňujú.

2.5. Zotrvali na názore, že žalovaný svojím konaním v spojení s čl. 6 kapitoly IV podnikovej kolektívnej
zmluvy obchádza ust. § 133 Zákonníka práce, preto majú právo, aby výkon práv a povinností v
pracovnoprávnych vzťahoch bol vykonávaný zo strany zamestnávateľa v súlade s pracovnoprávnou
legislatívou aj vzhľadom na § 13 ods. 3 Zákonníka práce. V závere uviedli, že majú právo,
aby bola sledovaná ich výkonnosť pre účely posudzovania plnenia pracovných povinností a účely

priznávania a výpočtu úkolovej zložky mzdy, na základe legálnych pracovnoprávnych inštitútov - noriem
spotreby práce, t. j. legálnou formou, namiesto nelegálne zavedených indikátorov. Konštatovali, že
ich procesné právo uplatniť nárok vyplýva z ustanovenia § 14 Zákonníka práce a § 137 písm. a)
CSP. Nemožnosť uplatňovania individuálnych práv zamestnancami, ak u zamestnávateľa pôsobia
zástupcovia zamestnancov nevyplýva zo žiadneho hmotnoprávneho ustanovenia Zákonníka práce. V
prípade, že sú porušované práva zamestnanca neplnením povinností zo strany zamestnávateľa, a to aj

povinností vyplývajúcich z § 133 Zákonníka práce, naviac ak plnenie týchto povinností je medzi stranami
sporné, môže sa zamestnanec dožadovať plnenia týchto povinností zamestnávateľom priamo na súde
v zmysle § 14 Zákonníka práce.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov namietal dôvodnosť žaloby a odvolania. Zotrval

na svojich námietkach o nedostatku vecnej legitimácie žalobcov. Tvrdenia žalobcov, ktorí svoju
aktívnu vecnú legitimáciu nevyvodzujú z ustanovení § 133 Zákonníka práce, ale z údajného faktického
uplatňovania noriem spotreby práce zo strany žalovaného a z príslušných ustanovení pracovných
zmlúv považuje za právne neprípustné. Z ustanovenia § 133 Zákonníka práce jasne vyplýva, že to,
či normy spotreby práce u zamestnávateľa budú alebo nebudú zavedené, je vo výlučnej kompetencii

zamestnávateľa. Zamestnávateľ je jediný subjekt oprávnený rozhodnúť, či u neho budú alebo nebudú
zavedené spotreby práce. Až v prípade, ak nedôjde k dohode so zástupcami zamestnancov ohľadom
zavedenia noriem spotreby práce, je príslušný na vydanie rozhodnutia príslušný inšpektorát práce.
Avšak, podľa mienky žalovaného, ešte aj v takejto fáze konania je zamestnávateľ oprávnený od
zámeru zaviesť normy spotreby práce kedykoľvek jednostranne upustiť. Zamestnanec ako subjekt

individuálnych pracovnoprávnych vzťahov nie je podľa Zákonníka práce (hmotnoprávne oprávnený)
domáhať sa zavedenia noriem spotreby práce u zamestnávateľa. Súhlasil s názorom súdu, že
dojednania v pracovných zmluvách žalobcov nezakladajú priamy zmluvný nárok žalobcov na zavedenia
noriem spotreby práce, ale že tieto ustanovenia sa stanú právne vynútiteľnými až v prípade, že sa
žalovaný rozhodne normy spotreby práce postupom podľa § 133 Zákonníka práce určiť. Zákonník

práce nepripúšťa individuálne zmluvné dojednanie o zavedení noriem spotreby práce, a to bez ohľadu
na to, či takáto úprava práv a povinností zmluvných strán je, alebo nie je v prospech dotknutého
zamestnanca a právny nárok individuálnych zamestnancov na zavedenie noriem spotreby práce by
bol v zrejmom rozpore so základnými právami zamestnávateľa, ktoré mu priznáva Zákonník práce.
Bolo by tiež popretím a obchádzaním princípov a zmyslu kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, keď

by individuálnym zamestnancom dával možnosť vynucovať individuálnou formou spôsob organizácie
práce, ktorý má byť z podstaty inštitútu „noriem spotreby práce“ a dikcie § 133 Zákonníka práce
uplatňovaný vo vzťahu k všetkým porovnateľným zamestnancom. Žalobcovia poukazujúc na § 12
ods. 1 Zákonníka práce uviedli, že Zákonník práce nevyžaduje, aby v prípade absencie zástupcov
zamestnancov u zamestnávateľa sa zamestnávateľ musel v určitej pracovnoprávnej otázke dohodnúť s

individuálnymi zamestnancami. Z uvedeného možno prijať záver, že v prípadoch, kde Zákonník práce
zveruje zástupcom zamestnancov kompetenciu spolurozhodovať so zamestnávateľom na úprave určitej
pracovnoprávnej otázky, ide o kompetenciu zverenú výlučne zástupcom zamestnancov, ktorá v žiadnom
prípade nepatrí individuálnym zamestnancom. Ak mal zákonodarca zámer vylúčiť právo zamestnávateľa
v prípade absencie zástupcov zamestnancov o určitej otázke samostatne rozhodnúť v súlade s § 12

ods. 1 Zákonníka práce, muselo by to byť v jednotlivom prípade v Zákonníku práce výslovne uvedené.
Skutočnosť, že zamestnávateľ prijíma určité rozhodnutie, ktoré podstatným spôsobom ovplyvňuje
právne postavenie individuálnych zamestnancov, ešte samo o sebe nezakladá priamy hmotnoprávny
nárok individuálnych zamestnancov domáhať sa splnenie/ neplnenia predmetnej právnej povinnosti
v civilnom sporovom konaní. Zastal názor, že ak Zákonník práce upravuje kompetenciu zástupcov

zamestnancov spolurozhodovať o určitej pracovnoprávnej otázke, vrátane noriem spotreby práce
podľa § 133 Zákonníka práce, je táto kompetencia zverená výlučne zástupcom zamestnancov a nie
individuálnym zamestnancom, ibaže je takto právo jednotlivých zamestnancov v Zákonníku práce
výslovne uvedené. Žalobcovia nie sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu podľa § 133 Zákonníkapráce, z ktorého vyvodzujú svoj nárok, pričom platný právny poriadok im nepriznáva právo domáhať
sa zavedenia noriem spotreby práce ani zo zmluvného nároku. Nevyhnutným záverom právneho
posúdenia sporných ustanovení pracovných zmlúv žalobcov týkajúcich sa uplatňovania noriem spotreby

práce tak nemôže byť priznanie právnych účinkov podľa l33 Zákonníka práce, ale výlučne obsoletnosť
(nevykonateľnosť), resp. neplatnosť dotknutých zmluvných ustanovení.

3.2. Ďalej uviedol, že nepopiera ani odkaz na normy spotreby práce v pracovných zmluvách žalobcov,
ani svoj pôvodný zámer zaviesť normy spotreby práce podľa § 133 Zákonníka práce. Poprel však, že

normy práce fakticky uplatňoval od počiatku až do súčasnosti. Nakoľko uplatňovanie noriem spotreby
práce podľa § 133 opakovane nevedel preukázať ani Inšpektorátu práce Nitra, upustil od zámeru
zaviesť normy spotreby práce, a to aj po konzultácii a výslovnom odporúčaní Inšpektorátu práce Nitra
z dôvodu, že účelom zavedenia noriem spotreby práce podľa § 133 Zákonníka práce malo byť od
samého počiatku výlučne definovanie indikátorov výkonnosti zamestnancov pre účely poskytovania
nenárokovateľnej variabilnej zložky mzdy v zmysle interných predpisov, načo však zavedenie noriem

spotreby práce podľa § 133 Zákonníka práce nebolo nikdy potrebné a tento právny inštitút tomuto účelu
ani neslúži. Poukázal nato že normy spotreby práce sa nemôžu u zamestnávateľa uplatňovať so spätnou
platnosťou a ako už uviedol, nemieni normy spotreby práce zaviesť ani v budúcnosti. Ďalej podotkol,
že vyššie uvedené výkonnostné indikátory nemajú žiaden vplyv na poskytovanie mzdy zamestnancom,
pretože zamestnanec fixnú mesačnú mzdu dostáva podľa svojej pracovnej zmluvy bez ohľadu na to, či

dodrží pracovné tempo, resp. indikátory výkonnosti. Zastal názor, že posúdenie uplatňovania sporných
indikátorov výkonnosti je v kompetencii Inšpektorátu práce Nitra, ktorý má zákonom zverenú právomoc
posúdiť, či uplatňovaním indikátorov výkonnosti porušuje ustanovenia § 133 Zákonníka práce.

3.4. Poukazoval na zmätočnosť, neurčitosť a nevykonateľnosť žalobného návrhu, keď neobsahuje

konkrétne normy spotreby práce, ktoré má súd určiť. Uviedol, že žalobou na plnenie sa v civilnom
sporovom konaní možno domáhať iba splnenia takej povinnosti, ktorú predpisy exekučného práva
umožňujú vymôcť. Materiálna vykonateľnosť je tak implicitnou požiadavkou obsahu žaloby. Vyjadril
pochybnosť, akým spôsobom by plnenie spočívajúce v zavedení noriem spotreby práce bolo v súlade s
§ 63 ods. 4 Exekučného poriadku vykonateľné, keďže nie je zrejmé, za akých konkrétnych podmienok

by normy spotreby práce mali byť určené. Keďže normy spotreby práce nie sú dohodnuté v kolektívnej
zmluve, súd nemôže zaviazať na podriadenie indikátorov výkonnosti pod zákonné ustanovenia noriem
spotreby práce uvedené v § 133 Zákonníka práce výlučne jeho. Na takýto postup sa v tomto prípade
vyžaduje dohoda so zástupcami zamestnancov, t. j. s odborovou organizáciou ZO IOZ. V závere
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť pre nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie žalobcov, nevykonateľnosť žalobného petitu, absenciu hmotnoprávneho základu pre
uloženie povinnosti na plnenie, pretože zavedenie noriem spotreby práce je vo výlučnej a autonómnej
kompetenciižalovaného,zavedenienoriemspotrebyprácepodľa§133Zákonníkapráceniejedôvodné,
keďže ustanovenia v pracovných zmluvách žalobcov, ktoré na normy spotreby práce odkazujú, boli od
saméhopočiatkuobsolétne,pretožesavočižalobcomnikdyneuplatňovalivsúladesplatnoukolektívnou

zmluvou sa normy spotreby práce podľa § 133 Zákonníka práce neuplatňujú a normy spotreby práce
ani zavádzať nemieni.

5. Žalobcovia v duplike zotrvali na svojich vyjadreniach uvádzaných v rámci prvoinštančného konania.
Poukázali na to, že záväzky dohodnuté v pracovných zmluvách sú právnym základom nárokov

zamestnancov, preto opierajú svoj nárok aj o povinnosť žalovaného vykonávať pracovnoprávne vzťahy
v súlade s legislatívou, a teda zavádzať normy spotreby práce v súlade s § 133 Zákonníka práce,
pričom plnenie tejto povinnosti sa domáhajú z dôvodu, že žalovaný normy spotreby práce fakticky
uplatňuje, ale pomenoval ich iným názvom domnievajúc sa, že takto sa vyhne plneniu povinností
vyplývajúcich zo Zákonníka práce a záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov. Pracovná zmluva,

povinnosť plnenia povinností vyplývajúcich zo zákona a povinnosť' vykonávať pracovnoprávne vzťahy
v súlade s legislatívou, zdôvodnená faktickým stavom, je nepochybne hmotnoprávnym základom ich
nároku. Žalovaný vôľu uplatňovať normy spotreby práce prejavil a prejavuje, ale uplatňuje ich pod iným
názvom s tvrdením, že normy spotreby práce nemá. Žalovaný vo vyjadrení rozvádza myšlienku, že
individuálne dojednanie noriem spotreby práce medzi zamestnávateľom a zamestnancom nie je možné

s odvolaním sa na § 133 Zákonníka práce. V tejto súvislosti je však nutné uviesť, že oni neboli tí,
ktorí formulovali text pracovnej zmluvy, ale bol to práve žalovaný, ktorý im predkladal pri nástupe do
pracovného pomeru pracovné zmluvy k podpisu a práve on uviedol do pracovnej zmluvy dojednania,ktoré ich zaväzujú vykonávať prácu podľa noriem spotreby práce. Je teda dôvodný predpoklad, že
normy spotreby práce žalovaný už v tom čase uplatňoval.

5.2. Tvrdenie žalovaného uvádzané v bode III. a IV. považujú za irelevantné vo vzťahu k odvolaniu,
keďže odvolanie bolo podávané proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby, pričom
dôvodom zamietnutia žaloby bola ich nedostatočná aktívna vecná legitimácia. Rovnako aj v odvolaní
sa zamerali na dôvod zamietnutia žaloby - aktívnu vecnú legitimáciu. Nie je im preto zrejmé, prečo vo
svojom vyjadrení žalovaný rozvádza svoju argumentáciu o petite žaloby alebo indikátoroch výkonnosti,

keď tieto neboli dôvodom zamietnutia žaloby ani predmetom odvolania. Namietali pravdivosť tvrdenia,
že žalovaný mal pred inšpektorátom práce preukazovať uplatňovanie noriem spotreby práce; mal
preukazovať, resp. predložiť „podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce týkajúce sa
noriem spotreby práce uplatňovaných u zamestnávateľa v jeho prevádzke Dolné Hony 9, Nitra od 01.
01. 2016, aby bolo možné zodpovedne a objektívne posúdiť rešpektovanie požiadaviek, či pri určované
požadovaného množstva práce a pracovného tempa bolo vzaté do úvahy pracovné tempo primerané

fyziologickým a neuropsychickým možnostiam, právne predpisy a ostatné predpisy....“. Žalovanému
sa teda nedarilo opakovane predložiť podklady a informácie, na základe ktorých určil normy spotreby
práce, nie uplatňovanie noriem spotreby práce. Uplatňovanie noriem bolo u žalovaného nepochybné,
a to aj podľa inšpektorátu práce Nitra, čo dokazujú aj závery z jednotlivých inšpekcií. Iba čiastočne
pravdivým je tvrdenie žalovaného, že výkonnostné indikátory nemajú nijaký vplyv na poskytovanie

mzdy zamestnancov, t. j. zamestnanec obdrží fixnú mesačnú mzdu podľa svojej pracovnej zmluvy ...“.
Zamestnancibezohľadunaichvýkondostanúsvojučasovúmzdu,ktorájelenčasťoucelkovejmesačnej
mzdy; ďalšiu podstatnú zložku mzdy tvorí prémiová zložka, ktorá je v prípade prémií za výkon naviazaná
výlučne na výkon zamestnanca nad hodnotu 100%. V zmysle Zákonníka práce a naviac aj podľa
pracovnej zmluvy žalobcov je toto finančné plnenie (výkonová prémia) za prácu mzdou. Pravdivým je

teda tvrdenie, že výkonnostné indikátory majú vplyv na mzdu zamestnanca v rozsahu jednej zo zložiek
mzdy - výkonovej prémie. Nie je pravdou, že uplatňovaním indikátorov výkonnosti nepožaduje žalovaný
od svojich zamestnancov určitý minimálny pracovný výkon. Ak je v zmysle pracovného poriadku
nedodržiavanie noriem spotreby práce chápané ako porušenie pracovnej disciplíny, je jednoznačne
zrejmé vyžadovanie minimálneho pracovného výkonu. Ak je sankciou za dosahovanie výkonu 99 %,

resp. 100 % nepriznanie výkonnostnej prémie, je to podľa názoru žalobcov požadovanie minimálneho
výkonu.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,362

ods. l CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385
ods.1 CSP), pretože považoval za potrebné zopakovať dokazovanie (§ 384 ods.1 CSP), s následným
verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je
dôvodné.

7. Žalobcovia v odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
K tomu treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

8. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 368 ods. 1 písm. f / CSP , t. j., že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadnepoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

9. V súvislosti so žalobcami podaným opravným prostriedkom odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie preskúmaval v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcov a dospel k záveru, že napriek čiastočne
nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom súdu prvej inštancie ani v odvolacom konaní neboli
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

10. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú uloženia povinnosti žalovanému určiť v súlade s
§ 133 Zákonníka práce normy spotreby práce, ktoré by nahradili žalovaným používané indikátory
výkonnosti. Nárok opierajú o pracovné zmluvy tvrdiac, že pokiaľ v nich žalovaný dohodol normovanie
práce, je povinný normy práce zaviesť, i keď mu ust. § 133 Zák. práce takúto povinnosť priamo neukladá
a rozhodnutie o zavedení noriem ponecháva na rozhodnutí zamestnávateľa. Tvrdili, že žalovaný

indikátormi výkonnosti iba nahradil normy spotreby práce.

12. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zák. práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené

právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

13. Podľa § 133 ods. 1 Zák. práce zamestnávateľ môže zavádzať alebo meniť už zavedené normy
spotreby práce len na základe objektívneho posúdenia požadovaného množstva práce a pracovného
tempa zamestnanca. Pri určovaní požadovaného množstva práce a pracovného tempa musí vziať do

úvahy pracovné tempo primerané fyziologickým a neuropsychickým možnostiam, právne predpisy a
ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, čas na osobnú očistu po skončení
práce a čas na prirodzené potreby zamestnanca.

13.2. Podľa § 133 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby predpoklady

na uplatnenie noriem spotreby práce boli utvorené pred začatím práce. Normy spotreby práce a ich
zmeny sa musia zamestnancom oznámiť vždy pred začatím práce a nesmú sa uplatňovať so spätnou
platnosťou.

13.3. Podľa § 133 ods. 3 Zák. práce ak zavádzanie a zmeny noriem spotreby práce nie sú dohodnuté

v kolektívnej zmluve, zamestnávateľ zavádza normy a vykonáva ich zmeny až po dohode so zástupcami
zamestnancov; ak k dohode nedôjde do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný inšpektorát
práce podľa osobitného predpisu.

13.4. Podľa § 133 ods. 4 Zák. práce zamestnávateľ nesmie uplatňovať normy spotreby práce, v

dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti alebo zdravia zamestnancov.

14. Ustanovenie § 133 v odsekoch 1 - 4 upravuje práva a povinnosti zamestnávateľa vo
vzťahu k zavádzaniu a zmene noriem a určuje požiadavky na ich kvalitatívnu stánku, keď ukladá
zamestnávateľovi povinnosť pri ich určení vziať do úvahy pracovné tempo primerané fyziologickým a

neuropsychickým možnostiam a právne predpisy. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie a tiež
pred odvolacím súdom uvádzali, že podanou žalobou sledujú, aby žalovaný pre každú pracovnú
pozíciu vytvoril rovnaké podmienky pre výkon práce, aby na každej pozícii bolo možné dosiahnuť
pracovný výkon 100% v rovnakom tempe a zaťažení, keďže za nadvýkon, t.j 101% a viac majú nárok
na prémiu. V súčasnosti normy nezohľadňujú rovnomerne náročnosť a zaťaženie zamestnancov pri

vykonávaní jednotlivých výkonov, preto požadujú pre každú pracovnú pozíciu určiť normy spotreby
práce v súlade s § 133 ods. 3 Zák. práce. Tvrdili, že žalovaný v kolektívnej zmluve, v kapitole IV článku
6 bod 1 zaviedol namiesto noriem práce indikátory výkonnosti zamestnancov a Inšpektorát práce Nitra o
ich návrhu na začatie správneho konania o preskúmanie zákonnosti ....rozhodol tak, že normy spotreby
práce u žalovaného nezavádza. Mal za to, že normy spotreby práce u žalovaného nie sú zavedené,

pričom neposudzoval skutočný obsah indikátorov výkonnosti.
15. Žalobcovia sa domáhajú ochrany svojich práv vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov a
pracovných zmlúv a žiadajú, aby bola žalovanému uložená povinnosť určiť normy spotreby práce v
súlade s § 133 ZP, ktoré normy nahradia indikátory výkonnosti. Žiadajú teda určiť normy primeranépracovnému tempu, fyziologickým a neuropsychickým možnostiam, v súlade s predpismi na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ďalšími (posúdenie tzv. kvality noriem) a zaviesť namiesto
„nezákonných indikátorov“ normy spotreby práce určené podľa § 133 ods. 3.

16. Súd prvej inštancie posudzoval prípustnosť žaloby z hľadiska ust. § 133 Zák. práce a tiež z
pracovných zmlúv, pretože žalobcovia právny základ nároku a aktívnu legitimáciu odvodzovali z ich
pracovných zmlúv a dospel k správnemu záveru, že žalobcom z ust. § 133 Zák. práce právo na určenie
noriem spotreby práce , teda na určenie ich kvality z hľadiska ust. § 133 ods. 3 Zák. práce nevyplýva.

16.2. Ust § 133 ods. 1 Zák. práce upravuje, že povinnosť určiť normy spotreby práce podľa
zákonných kritérií zaťažuje zamestnávateľa, ak normy zavedie. Vo všeobecnosti platí, že obsahová
náplň noriem musí byť odsúhlasená zástupcami zamestnancov, či už priamo alebo v kolektívnej zmluve.
Zákon posúdenie kvalitatívnej stránky noriem spotreby práce individuálnymi zamestnancami nepozná;
toto oprávnenie zveruje výhradne zástupcom zamestnancov, preto je možné súhlasiť so súdom prvej

inštancie v tom, že žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie predmetnej žaloby, pretože
im z ustanovia § 133 Zák. práce žalované právo nevyplýva. Podľa právnej úpravy § 133 ods. 3 Zák.
práce zamestnávateľ môže zavádzať normy spotreby práce, ak to nie je upravené v kolektívnej zmluve,
až po dohode so zástupcami zamestnancov. V procese určovania noriem spotreby práce ich určenie
a súčasne aj posudzovanie je v kompetencii zamestnávateľa a kolektívneho orgánu - zástupcov

zamestnancov. V prípade, že sa na určení alebo zmene noriem spotreby práce dohodnú, stávajú sa
normy záväzné pre všetkých zamestnancov. V prípade, že k dohode nedôjde, rozhoduje o tom, či sú
normy určené v súlade so zákonnými požiadavkami Inšpektorát práce podľa § 7 ods. 9 Zákona č.
125/2006 Z. z. Pokiaľ teda zákon vyžaduje prerokovanie noriem so zástupcami zamestnancov, pričom
u žalovaného pôsobia dve odborové organizácie, žalobcovia neboli oprávnení podať sami za seba, teda

ako individuálne poškodení zamestnanci, žalobu o určenie tzv. kvality noriem spotreby práce a to ani
v prípade, že žalované právo odvodzovali zo svojich pracovných zmlúv. Takéto právo im z hmotného
práva nevyplýva.

17. Žalobcovia ale poukazovali na to, že právo žalovať, t. j. ich aktívna legitimácia vyplýva z

pracovnoprávnych vzťahov a pracovných zmlúv, že § 133 ZP predstavuje len postup určovania noriem
spotreby práce, nezakladá im priamo nárok na určenie noriem spotreby práce; ale je možné z neho
nepriamo odvodzovať žalovaný nárok v spojení s vôľou žalovaného zaviesť a uplatňovať normy spotreby
práce, ktoré prejavil zavedením a uplatňovaním indikátorov výkonnosti.

17.2. Posudzujúc nárok žalobcov z uvedených hľadísk súd prvej inštancie konštatoval, že povinnosť
vykonávať práce podľa noriem platí pre zamestnancov iba ak sú zamestnávateľom určené, čo v danej
veci neplatí, pretože podľa kolektívnej zmluvy doposiaľ označované normy spotreby práce sa budú
uplatňovať ako indikátory. Preto potom povinnosť určiť normy spotreby práce žalovanému nevyplýva ani
z pracovných zmlúv žalobcov.

17. 3. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje a zastáva názor,
že ak bol výkon práce v pracovných zmluvách žalobcov dohodnutý podľa noriem spotreby práce a
zamestnanec bol povinný vykonávať práce nielen v určenom čase, ale aj podľa noriem výkonu (čl.
4.1 pracovnej zmluvy) bol zamestnávateľ povinný vytvoriť podmienky pre možnosť výkonu dohodnutej

práce. Žalobcovia tvrdili, že u žalovaného boli normy spotreby práce zavedené a určené, ale v septembri
2016 ich premenoval na indikátory výkonnosti a naďalej sa vlastne aj uplatňujú s nezmeneným obsahom
a za rovnakým účelom. K tejto zmene - premenovaniu - pristúpil žalovaný iba preto, že Inšpektorátu
práce Nitra nevedel predložiť podklady pre posúdenie noriem spotreby práce. Inšpektorát práce tak
napokon zaujal stanovisko, že normy spotreby práce sa u žalovaného nezavádzajú, keďže mu žalovaný

oznámil, že uplatňuje indikátory výkonnosti, protokol o výsledku inšpekcie zmenil na záznam a uzavrel,
že u žalovaného nedostatky nezistil.

17.4. Odvolací súd s ohľadom na vykonané dokazovanie, listinné dôkazy - zápisnicu ZO OZ
KOVO OKO o prerokovaní noriem spotreby práce z 03.08.2011, z 12. 04. 2012, protokolov zo stretnutí

zamestnávateľa a zástupcov zamestnancov z 21. 05. 2012, 19. 03. 2012, žiadosti zamestnávateľa z 16.
12. 2015, adresovanej obom odborovým organizáciám, o udelenie ich súhlasného stanoviska k návrhu
na prijatie nových noriem spotreby práce, oznam pre zamestnancov zo 04.01.2016 o zavedení nových
noriem spotreby práce od 01. 01. 2016 a oznam žalovaného z 13.04.2016 adresovaný zamestnanomo vysvetlení spôsobu tvorby noriem spotreby práce prijatých na stretnutí zástupcov zamestnancov,
inšpektorov Inšpektorátu práce Nitra a zaškoleného pracovníka spoločnosťou REFA dňa 07.04.2016
konštatuje, že preukazujú tvrdenie žalobcov, že normy spotreby práce u žalovaného zavedené pred

septembrom 2016 boli. Žalobcovia tvrdili, že pracovné výkony sa aj pred septembrom 2016 a aj v
súčasnosti určujú rovnako, na základe tabuľky výkonov k pracovným operáciám, ktorá obsahuje druh
práce, ktorú má zamestnanec robiť a kvantifikáciu výkonu, t.j. počet výkonov, ktoré má urobiť pre
dosiahnutie denného výkonu 100%. Žalovaný tieto skutočnosti nepopieral, ale napriek tomu tvrdil, že
normy spotreby práce neuplatňuje, rozhodol sa normy neurčiť a ani ich nemá v úmysle ich zavádzať

a v pracovných zmluvách dohodnuté normovanie práce je podľa neho neplatné. S týmto názorom
ale nie je možné súhlasiť, pretože platné dojednanie nemôže stratiť účinnosť len v dôsledku toho, že
žalovaný zavedené normy spotreby práce premenuje na indikátory výkonnosti, hoci aj so súhlasom
zástupcov zamestnancov. Právny úkon môže byť neplatný len z dôvodov v zákone výslovne uvedených,
čo ale žalovaný netvrdil a ani z ust. § 133 Zák práce nevyplýva, že ak zamestnávateľ upustí od
zavedených noriem spotreby práce, dojednanie v individuálnych pracovných zmluvách stráca platnosť.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 232 ods. 3 Zák. práce, podľa ktorého pracovná
zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna
zmluva. Žalovaný ale neplatnosť pracovných zmlúv z tých týchto dôvodov netvrdil. Tvrdenie, že normy
práce neuplatňoval sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia a
ani dôkazné bremeno o tom, že normy spotreby práce zavedené neboli a že ich neuplatňoval a ani v

súčasnosti neuplatňuje. Pokiaľ mali žalobcovia dojedanú zložku mzdy závislú od pracovného výkonu,
potom určenie počiatku „nadvýkonu“ v sebe zahŕňa normovanie práce riadneho výkonu. Argumentácia
žalovaného o účele noriem - s dôrazom na to, že ide len o nenárokovateľnú zložky mzdy je
právne aj argumentačne nedôvodná. Normy spotreby práce určujú predpokladanú nevyhnutnú spotrebu
vynakladanej živej práce na určitú pracovnú činnosť, preto aj keď by bol pri výkone 101% a viac nárok na

prémie nenárokovateľný, u žalovaného je pracovný výkon určovaný nielen základnou mesačnou mzdou,
ale aj mzdou úkolovou, ktorá je merateľná podľa noriem práce. Pokiaľ teda žalovaný výkonnosť naďalej
určuje podľa kritérií, ktoré používal aj pred zavedením indikátorov výkonnosti (na základe tabuliek
výkonov k pracovným operáciám) je možné súhlasiť so žalobcami, že indikátory výkonnosti sú podľa
obsahu normy spotreby práce a žalovaný pristúpil k premenovaniu noriem (čo ani nepopieral) z dôvodu,

že nevedel poskytnúť správnemu orgánu podklady pre posúdenie primeranosti noriem spotreby práce.
Odvolací súd poukazuje ale na to, že súdu neprináleží posudzovať, či existujúce normy spotreby práce /
(alebo indikátory výkonnosti) sú kvalitatívne súladné s požiadavkami určenými v § 133 ods. 1 Zák. práce;
toto posúdenie prináleží Inšpektorátu práce.

17.5. Pokiaľ teda súd nemôže posudzovať existujúce normy spotreby práce z hľadiska ich kvality,
nemôže ani ukladať povinnosť žalovanému samostatne určiť nové normy spotreby práce - súladné
s ust. § 133 ods. 1 Zák. práce, ktoré nahradia existujúce normy spotreby práce; naviac v lehote 60
dní, keď prijatie nových noriem je výsledkom procesu - konsenzu nielen žalovaného, ale aj zástupcov
zamestnancov, s prípadnou kontrolou Inšpektorátu práce.

18. Sumarizujúc vyššie uvedené právne závery odvolací súd dospel k záveru, že žalobe nebolo možné
vyhovieť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov na určení noriem spotreby práce,
t.j. ich kvality podľa § 133 ods. 3 Zák. práce a návrhu na nahradenie indikátorov výkonnosti normami
spotreby práce z dôvodu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že normy spotreby práce sa
u žalovaného uplatňujú ako indikátory výkonnosti, čo napokon vyplýva aj z namietaného ustanovenia

kolektívnej zmluvy. Z obsahového hľadiska a ani hľadiska účelu k zmene v normovaní výkonnosti
nedošlo. Odvolací súd preto uzavrel, že normy spotreby práce, aj keď pod iným označením, sa u
žalovaného uplatňujú.
19. V nadväznosti na námietky žalovaného uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím
súdom odvolací súd súhlasí s tým, že žalobný petit z hľadiska jeho určitosti a vykonateľnosti nie je

správny. Žalobcovia v žalobe svoju požiadavku na určenie noriem spotreby práce vymedzili všeobecne,
bez označenia noriem, ktoré by mali byť rozhodnutím súdu určené v súlade s § 133 od.3 Zák.
práce. Sami pritom uvádzali, že nie všetky normy sú v rozpore s cit ust., iba na niektorých pozíciách
nie sú normy primerané, keďže neumožňujú dosiahnuť výkon 100% bez zvýšenej zaťaženosti. V
žalobe uvedený petit z hľadiska skutkového vymedzenia nároku potom nie je dostatočne určitý a

pre vykonávacie konanie by bol obsolentný. Materiálna vykonateľnosť rozhodnutia je totiž jednou zo
základných požiadaviek petitu žaloby. Pokiaľ by aj mali za to, že všetky normy nezodpovedajú ust. § 133
Zák. práce, z hľadiska určitosti petitu bolo potrebné výslovne uviesť, resp. dostatočne určitým spôsobom
normy označiť a špecifikovať, aby bolo zrejmé, ktoré normy mali byť predmetom posúdenia súdom,samozrejme za splnenia podmienky prípustnosti žaloby, pretože by nebolo možné až vo vykonávacom
konaní posudzovať, či nové normy spotreby práce sú súladné s § 133 Zák. práce.

20. Je potrebné poukázať tiež na to, že žalobcovia opakovane zdôrazňovali, že nárok na nahradenie
indikátorov výkonnosti normami spotreby práce odvodzujú z ich individuálnych pracovných zmlúv
uzatvorených so žalovaným. Tomuto skutkovému vymedzeniu nároku ale nezodpovedá navrhovaný
žalobný petit, ktorý špecifikovali tak, že v prípade ich úspechu v konaní (vyhovenia žalobe) by
výsledok sporu mal dopad nielen na ich pracovno-právne vzťahy voči žalovanému, ale aj na tých

zamestnancov, ktorí žalobu nepodali a ktorých pracovno-právne vzťahy sa riadia kolektívnou zmluvou,
vrátane sporného čl. 6 ods. 1. Žalobcovia teda požadujú úpravu, ktorá by mala dopad na právne
vzťahy všetkých zamestnancov, čo nie je prípustné, pretože zamestnanec sa môže domáhať ochrany
porušenia len svojich práv, nie aj práv tretích osôb. Aj s ohľadom na takto vymedzený žalovaný nárok
nebolo možné žalobe vyhovieť. Navyše, pokiaľ ide o žalobcu v 3. rade, je potrebné poukázať na to,
že so žalovaným uzatvoril dňa 21.12.2016 pracovnú zmluvu, ktorá nadväzuje na Kolektívnu zmluvu

obsahujúcuustanovenieozavedeníindikátorovvýkonnosti.Tátopracovnázmluvažalobcuv3.nahradila
pracovnú zmluvu z 11. 12. 2007 a jej dodatky a nemá ustanovenia o normovaní práce, preto neobstojí
tvrdenie, že sporný nárok žalobcovi v 3. rade vyplýva z pracovnej zmluvy.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému v zmysle ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).