Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/680/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210102
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312210102.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka

a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v právnej veci navrhovateľky POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Čadca, č.k. 8C/221/2012-129 zo dňa 17. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol navrhovateľkin návrh a odporkyni náhradu trov konania
nepriznal. Zároveň zamietol i návrhy navrhovateľa na prerušenie konania.
Nemal preukázané splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol konštatovať
zodpovednosť odporkyne za vzniknutú škodu. Takisto dospel k presvedčeniu, že nebol dôvod na
prerušenie konania. Súd rozhodol tak, že odporkyni (v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p.) nepriznáva

náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľka. Namietala, že riadne
a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľky. V ďalšom poukázala
na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tejto súvislosti upozornila i na právny názor vyslovený
Krajským súdom v Trnave, v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, kde v právne

a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda a prikázal vec
na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. V konkrétnostiach uviedla, že súd sa mal
dopustiť viacerých omylov. Súd podľa jej názoru rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľke ovplyvniť
rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľka
ako strana v konaní nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k
týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, pričom sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Vzhľadom na to, že odporkyňa nedoručila vyjadrenie k žalobnému návrhu mal súd

rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie, a nie doplniť skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám. Súd mal podľa jej názoru úplne ignorovať všetky tvrdenia o majetkovej
škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na
administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné atelekomunikačné výdaje. K nemajetkovej ujme uviedla, že súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonnom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Podotkla, že rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe

súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Záverom navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

K podanému odvolaniu sa odporkyňa nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,

je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľky,

odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie
navrhovateľky, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví
na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľka v danom prípade
nepožiadala o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z

dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru,
že týmto úkonom by navrhovateľka mohla požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom
na uvedený dôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod
ako dôležitý, nakoľko ak navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na
ust. § 15 ods. 1 O.s.p., podľa názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne

skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,

nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod
pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala
v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o
(ne)vylúčení zákonnej sudkyne už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku
konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci

prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v
rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné
postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že

predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah.
Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom
navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila,
i keď podala návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti

súdu a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v
občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom
nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s

obsahom spisu a obsahom exekučného spisu. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy
navrhované navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak
týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho

konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada
je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych
práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania.
Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou

koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku
každémuzvykonanýchdôkazovvzmyslečl.48ods.2ÚstavySR,kporušeniuzásadpriamostiaústnosti

vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných
ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že ňou namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že súd nič podobné nekonštatoval,

naopak sám priznal, že k nedodržaniu lehoty došlo, pričom omeškanie bolo zapríčinené navrhovateľkou,
keď nepredložila súdu zmluvu o úvere a súd vykonal úkony, ktoré boli nevyhnutné na preskúmanie
súladu rozhodcovského rozsudku, ktorý bol v danej veci exekučným titulom so zákonom. Odvolací súd
poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v

zákonomustanovenýchlehotách(nálezÚstavnéhosúduSRz7.mája2013,sp.zn.IV.ÚS471/2012-75).
Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy

nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS

70/02).

K argumentácii navrhovateľky vzťahujúcej sa k majetkovej škode a nemajetkovej ujme odvolací súd
poznamenáva, že vzhľadom na skutočnosť, že nebol preukázaný základný zodpovednostný predpoklad

v danom prípade - nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie - nebol dôvod venovať sa
uvedeným otázkam. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne
správny, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. aj vo výroku o náhrade trov konania potvrdil.

Pokiaľ odvolateľka napádala výrok, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh na prerušenie konania

odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí
iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného
ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodovje fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, že by inak boli splnené podmienky
podľa tohto ustanovenia.
Účastník môže navrhnúť takéto prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takému návrhu vyhovieť,

aj keď o takomto návrhu musí rozhodnúť. Tento procesný úkon súdu závisí len od úvahy súdu, a preto
nie je viazaný návrhom účastníka konania. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania podľa uvedeného
ustanovenia len výnimočne, keď sa v inom konaní rieši právne významná otázka, ktorú si súd nemôže
sám vyriešiť prejudiciálne.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§224ods.1O.s.p..Vodvolacomkonaníbolaúspešnáodporkyňa,ktorásivšaknáhradutrovodvolacieho
konania postupom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila, resp. jej ani žiadne trovy nevznikli, preto
rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.