Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/644/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209974
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209974.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421 proti
odporcovi Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 8C/204/2012-124 zo dňa 30. 3. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa. Odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd.
Ustálil, že nie je dôvod na prerušenie konania tak podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., ako ani podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Mal za to, že v danom prípade nebolo preukázané, že by rozhodnutie záviselo
od otázky, ktorú nie je oprávnený súd v tomto konaní riešiť. O vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca

síce nerozhodoval Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa o vylúčení
sudcov okresného súdu, ale na základe toho, že sudcovia okresného súdu z vlastnej iniciatívy podľa §
15 O.s.p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. predložili vec predsedovi Okresného súdu Čadca
a ten následne na rozhodnutie nadriadenému súdu. Nadriadený súd sudkyňu Okresného súdu Čadca
Mgr. Andreu Kubjatkovú nevylúčil z prejednania a rozhodovania predmetnej veci a ani navrhovateľ súdu
nepreukázal, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Naviac, prerušenie konania by bolo v zjavnom
rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal, nakoľko pokiaľ i tvrdí prieťahy v konaní, sám tieto

spôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozporesúčelomsamotnéhokonania.Vykonaným
dokazovaním, a to oboznámením pripojeného exekučného spisu 16Er/435/2010, mal preukázané, že
súdny exekútor 13. 10. 2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd rozhodol o
vydaní poverenia 16. 12. 2010. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal tak tvrdený nesprávny úradný
postup zo strany okresného súdu, ako ani ďalšie predpoklady stanovené zákonom, či už samotný
vznik a existenciu škody, nemajetkovej ujmy, príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným
postupom súdu a škodou. Nepreukázal, že by pred rozhodnutím exekučného súdu pred tvrdenými

prieťahmibolamajetkovásituáciapovinnéhotaká,žebyumožnilauspokojeniepohľadávkynavrhovateľa
v celom rozsahu, že iba v dôsledku prieťahov exekučného súdu došlo k vzniku tvrdenej škody, teda k
takému zmenšeniu majetku povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom
rozsahu a spôsobila mu škodu.Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ. Nesúhlasil jednak
s výrokom okresného súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania. Uviedol, že napriek

tomu, že o zamietnutí žaloby na prerušenie konania nebolo právoplatne rozhodnuté, súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa vo veci samej. Nedostatočne sa súd oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť zástupcu o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. V žiadosti sa pritom zdôraznilo, že navrhovateľ trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi

ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť sám, nemal možnosť navrhnúť dôkazy. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Okresný súd tým porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám. Tým, že
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle

§ 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p..
Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho bez nariadenia
pojednávania súd doplnil skutkový základ dokazovaním. Odignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému, z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením

urgencií,napoštovné,telekomunikačné.Zodôvodneniarozsudkuniejezrejmé,akouúvahousúddospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Tiež nesúhlasil s
tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Pravým právnym
titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu

práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 európskeho dohovoru.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa týkalo odôvodnenia
odvolania proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým konanie neprerušil, poukazoval na rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto

smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník

má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2
O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcienavrhovateľa, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví
na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade

nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom by navrhovateľ mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený
dôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý,
nakoľko ak navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1

O.s.p., podľa názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa

musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať

a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo

týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať

dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom
navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, i keď

podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p.,

byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu (sp. zn. 16Er/435/2010). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo

strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konaniamožnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového

konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd konštatuje (rovnako ako súd prvého stupňa), že

navrhovateľ v konaní nepreukázal ním tvrdené omeškanie exekučného súdu pri vydaní poverenia pre
súdneho exekútora, ani ďalšie zákonné predpoklady pre ustálenie zodpovednosti štátu za vznik škody.
Je potrebné uviesť, že v danom prípade exekučný súd po obdržaní žiadosti súdneho exekútora na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vykonával ďalšie úkony potrebné pre svoje rozhodnutie z
hľadiska skúmania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ako i z hľadiska skúmania ďalších
náležitostí, ktoré bolo potrebné pred vydaním rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora zvážiť. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok NS SR zo dňa 26. 9. 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 s tým,
že súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Ide o
súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej
činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia buď vyhovie alebo žiadosť zamietne, pričom ani
zo zákona nevyplýva, že kogentne musí žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Tiež je potrebné poukázať na

uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1018/07 zo dňa 25. 8. 2009, podľa ktorého rozhodovaciu
činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, z čoho vyplýva,
že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Potom je
tiežpotrebnézohľadniť,žejedináspoločnosťiniciovalakonanievstovkáchažtisíckachtypovobdobných
vecí, pričom súdy ani personálne, ani materiálne neboli vybavené tak, aby pri dodržaní postupu podľa §

44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní boli schopné dodržať zákonom
stanovenú 15-dňovú lehotu.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ konštatoval, že navrhovateľ
nepreukázal výšku škody, ani predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy. Nepredložil žiadne dôkazy

o tom, že by ním tvrdená škoda bola v bezprostrednej a príčinnej súvislosti s rozhodnutím exekučného
súdu, tvrdenými prieťahmi. Nepreukázal, že z vydania a rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených
prieťahov by nebolo došlo k vzniku ním uvádzanej škody.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust.

§ 15 ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonnej sudkyne už rozhodoval nadriadený
súd v uznesení sp. zn. 10NcC/279/2013 zo dňa 27. marca 2013, ktorý nevylúčil zákonnú sudkyňu Mgr.
Andreu Kubjatkovú z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci a pokiaľ i opatrením zo 7. 10. 2014
bol spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi okresného súdu JUDr. Michalovi Mravcovi,
vzhľadom na to, že v exekučnej veci ako zákonná sudkyňa konala Mgr. Alena Jančulová, odvolací súd

nezistil, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Pokiaľ odvolateľ napádal výrok, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh na prerušenie konania odvolací
súd zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodnéopatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam
prerozhodnutiesúdu,aleboaksúddalnatakétokonaniepodnet.Zcitovanéhoustanoveniajednoznačne
vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd

niejepovinnýprerušiťkonanieanivprípade,žebyinakbolisplnenépodmienkypodľatohtoustanovenia.
Účastník môže navrhnúť takéto prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takému návrhu vyhovieť,
aj keď o takomto návrhu musí rozhodnúť. Tento procesný úkon súdu závisí len od úvahy súdu, a preto
nie je viazaný návrhom účastníka konania. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania podľa uvedeného
ustanovenia len výnimočne, keď sa v inom konaní rieši právne významná otázka, ktorú si súd nemôže

sám vyriešiť prejudiciálne.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným zo strany okresného súdu tak pokiaľ zamietol
návrh na prerušenie konania, ako i vo veci samej, preto jeho rozhodnutie ako vecne správne, stotožniac
sa s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu, ktoré bolo dostatočne skutkovo i právne
zdôvodnené, potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..
V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.