Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 6, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/48/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110206181
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6110206181.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ B.. G. D., D.., a 2/ B.. F. D., bývajúcich v
R. R., bytom H. č, XXXX/XX, proti žalovaným 1/ B.. G. C., V.., bývajúcemu v D., N. č. XXXX/XX,
zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s. r. o., so sídlom v Banskej
Bystrici, Kukučínova č. 20, IČO: 47 246 731, 2/ B.. C. D., bývajúcemu v D. R., N. č. XXXX/XXX, v konaní o
určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke a odporovateľnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp. zn. 20 C 44/2010, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo 16. októbra 2016 sp. zn. 17 Co 134/2015 v znení opravného uznesenia tohto súdu
z 27. februára 2017 sp. zn. 17 Co 134/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a

Žalobcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 14. mája 2014 č. k. 20
C 44/2010-553: a/ zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke z 15. januára
2005 uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/, b/ vyhovel žalobe žalovaného 1/ o určenie, že kúpna zmluva
z 5. decembra 2008 uzavretá medzi žalovaným 2/ a jeho manželkou (predávajúcimi) a žalobcami 1/ a
2/ (kupujúcimi) je voči žalovanému 1/ právne neúčinná.

1.1. Na odôvodnenie zamietajúceho výroku rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že neplatnosť zmluvy
opôžičkevyvodzujúžalobcoviaztoho,žeikeďideoreálnuzmluvu,kreálnemuodovzdaniupožičiavanej
sumy 52 778,33 € medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ nikdy nedošlo a zmluva o pôžičke a ďalšie listiny
(o uznaní záväzku, dohoda o splácaní záväzku so splátkovým kalendárom, zmluva o vyplnení a použití
blankozmenky, ktorou mala byť pôžička zabezpečená) boli vyhotovené, aby bola oddlžená spoločnosť
GALTOP - EDIN, s. r. o., v ktorej bol žalovaný 2/ konateľom a žalovaný 1/ mal postavenie tichého

spoločníka, k vzniku nového záväzku ale nedošlo. Podľa názoru súdu ale žalobcovia 1/ a 2/ v konaní
nevyvrátili, že pri uzavretí zmluvy o pôžičke došlo k reálnemu odovzdanie finančných prostriedkov.
Dôvod neplatnosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie nezistil.
Neopodstatnenú žalobu preto zamietol.
1.2. Na odôvodnenie výroku, ktorý sa týkal odporovacej žaloby, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný
1/ v konaní odporoval kúpnej zmluve, ktorú uzavreli 5. decembra 2008 žalovaný 2/ a jeho manželka

(predávajúci) a žalobcovia 1/ a 2/ (kupujúci) o prevode vlastníckeho práva k pozemku v katastrálnom
území R. vedenému na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. XX/X - záhrada s výmerou XXX m2 za
kúpnu cenu 6 638,78 € (ďalej len „kúpna zmluva"). Žalovaný 1/ (veriteľ) tvrdil, že v čase prevodu tejto
parcely bol žalovaný 2/ (dlžník) viac ako dva roky v omeškaní s plnením svojho záväzku voči nemu
a prevodom tejto záhrady zmenšil svoj majetok tak, že pohľadávka žalovaného 1/ voči žalovanému
2/ nemohla byť uspokojená. Úmysel žalovaného 2/ ukrátiť uzavretou kúpnou zmluvou žalovaného 1/

bol žalobcom 1/ a 2/ bezpochyby známy už preto, že ide o blízke osoby (príbuzných v priamo rade),
ktorých vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa pri obdobných právnych úkonoch zákon výslovnepredpokladá (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Navyše, žalovaný 1/ v októbri 2007 navštívil
žalobkyňu 1/ a osobne ju informoval o pôžičke poskytnutej žalovanému 2/, ktorý ju nespláca. Žalobkyňa
potvrdila, že o tejto pôžičke sa dozvedela v októbri 2007. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie

žalobcovia v konaní nepreukázali, že s prihliadnutím na všetky okolnosti nemohli rozpoznať úmysel
žalovaného 2/ ukrátiť svojho veriteľa, preto opodstatnene podanej odporovacej žalobe vyhovel.

2. Na odvolanie žalobcov a žalovaného 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj len „odvolací súd")
rozsudkom zo 16. októbra 2016 sp. zn. 17 Co 134/2015 v znení opravného uznesenia tohto súdu z

27. februára 2017 sp. zn. 17 Co 134/2015: a/ odmietol odvolanie žalovaného 2/, b/ potvrdil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcov 1/ a 2/ o určenie
neplatnosti zmluvy o pôžičke z 15. januára 2005, c/ prvoinštančný rozsudok vo výroku, ktorým bolo
určené, že kúpna zmluva je voči žalovanému 1/ právne neúčinná, zmenil tak, že žalobu o neúčinnosť
kúpnej zmluvy zamietol, d/ zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalobcov 1/ a 2/
zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania a vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, e/ rozhodol,

že žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému 1/ vo veci o
určenie neúčinnosti právneho úkonu, f/ rozhodol, že žalobcovia majú voči žalovanému 1/ vo veci určenia
neúčinnosti právneho úkonu nárok na náhradu trov odvolacieho konania, g/ rozhodol, že žalovaný 1/
má voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo veci určenia neplatnosti zmluvy
o pôžičke.

2.1. Na odôvodnenie odmietajúceho výroku uviedol, že žalovaný 2/ nebol osobou subjektívne
oprávnenou napadnúť odvolaním prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie. Jeho odvolanie preto
odmietol podľa § 386 písm. b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP").
2.2. Potvrdzujúci výrok svojho rozsudku odôvodnil odvolací súd vecnou správnosťou výroku rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcov 1/ a 2/ zamietnutá (§ 387 ods. 1 CSP). Podľa právneho

názoru odvolacieho súdu bolo v konaní pred Okresným súdom Trenčín sp. zn. 39 CbZm 3/2011 záväzne
vyriešené, že žalovaný 1/ má voči žalovanému 2/ titul na vymoženie svojej pohľadávky vyplývajúcej zo
zmluvy o pôžičke z 15. januára 2005. Tým bola vyriešená otázka, či žalovaný 1/ bol veriteľom dlžníka
žalovaného 2/. Z tohto dôvodu žalobcovia 1/ a 2/ nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o pôžičke z 15. januára 2005.

2.3. Pri rozhodovaní o žalobe žalovaného 1/, ktorý sa domáhal určenia, že kúpna zmluva je voči nemu
právne neúčinná, odvolací súd konštatoval, že žalovaný 1/ je aktívne legitimovaný na podanie tejto
žaloby preto, lebo má voči dlžníkovi (žalovanému 2/) vymáhateľnú pohľadávku zo zmluvy o pôžičke
z 15. januára 2005, priznanú právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. 39 CbZm
3/2011. Zdôraznil, že ak je zmyslom inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu ochrana veriteľa, aby

nebol poškodený právnymi úkonmi dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky,
podstatnou podmienkou pre úspešné odporovanie právnemu úkonu je zistenie, že dlžníkov právny úkon
ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Odporovať možno takému úkonu dlžníka, ktorý zabraňuje
veriteľovi uspokojiť svoju pohľadávku z majetku dlžníka, ktorý (majetok) by v prípade neuskutočnenia
tohto úkonu mohol slúžiť na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Pripomenul, že súdna prax nepovažuje

za ukracujúce úkony dlžníka také, pri ktorých dochádza len k transformácii jednej formy majetku na
iný. Ukracujúcimi nie sú teda tzv. ekvivalentné právne úkony. Pri odplatných právnych úkonoch súd
posudzuje, či za prevedený majetok dostal dlžník obvyklú cenu alebo či mu bola za tento majetok
poskytnutá primeraná náhrada. Ekvivalentnosť odplaty neposudzuje súd len podľa znenia zmluvy, ale z
viacerýchhľadísk.Rozhodnýmokamihompreposúdenierovnocennostiprevodudlžníkovýchvecí,práva

alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť; u nehnuteľností zapísaných do katastra nehnuteľností
je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľnosti. V danom prípade žalovaný
1/ odporuje kúpnej zmluve, ktorej účinky nastali 19. januára 2009. V kúpnej zmluve dohodnutá kúpna
cena 6 638,- € nebola kupujúcimi vyplatená vzhľadom na ich dohodu s predávajúcimi o vzájomnom
zápočtepohľadávok.Existenciupohľadávkykupujúcichžalobcov1/a2/vočižalovanému2/malodvolací

súd za preukázanú písomnými zmluvami o pôžičke a finančnej výpomoci a takisto výpisom z účtu
o prevode týchto finančných prostriedkov. Výška pohľadávky žalobcov voči žalovanému 2/ z dvoch
zmlúv o pôžičke je 4 979,08 € + 16 430,98 € = 21 410,06 €. Zápočtom kúpnej ceny podľa kúpnej
zmluvy sa dlh žalovaného 2/ voči žalobcom 1/ a 2/ znížil o 6 638,- €. Plnenie získané žalovaným 2/
na základe kúpnej zmluvy považoval odvolací súd za rovnocenné plnenie za majetok, ktorý „ušiel"

odporovaným úkonom z majetku dlžníka. Nesprávny je preto záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého
kúpna zmluva ukracuje uspokojenie pohľadávky žalovaného 1/. Súd prvej inštancie síce aplikoval
správnu právnu normu (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) na náležite zistený skutkový stav, túto
normu ale nesprávne interpretoval v tom, ktoré dlžníkove právne úkony možno považovať za ukracujúceuspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v tejto časti
zmenil tak, že žalobu žalovaného 1/ o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zamietol.
2.4.Odvolaniežalobcovprotivýrokurozsudkusúduprvejinštancieotrováchkonaniapovažovalodvolací

súd za dôvodné, lebo z jeho rozhodnutia nie je zistiteľné, či rozhodol o trovách v konaní o žalobe
žalobcov, alebo o trovách v konaní o vzájomnej žalobe, alebo o oboch. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
preto v týchto výrokoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. d/ CSP).
2.5. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo prvoinštančné rozhodnutie zmenené tak,
že žaloba žalovaného 1/ sa zamieta, podal žalovaný 1/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z §
421ods.1písm.a/ac/CSP.Podľajehonázorusaodvolacísúdriešenímotázkyodporovateľnostikúpnej
zmluvy odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, konkrétne od záverov vyjadrených
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") sp. zn. 4 Cdo 32/2003.

Zdôraznil, že účelom odporovacej žaloby podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je zabezpečiť
ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré ho ukracujú na jeho právach, lebo vedú
k zmenšeniu majetku dlžníka. Odvolací súd v danom prípade - v rozpore so závermi označeného
rozhodnutia najvyššieho súdu - nezisťoval bližšie majetok dlžníka (žalovaného 2/) z hľadiska jeho
spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to podľa stavu v čase

rozhodovania odvolacieho súdu. Žaloba, ktorou sa veriteľ domáha určenia neúčinnosti úkonu dlžníka,
nemôže byť úspešná, ak dlžník má dostatok iného majetku, z ktorého môže byť uspokojená pohľadávka
veriteľa. Odvolací súd svoj názor, že vzájomným započítaním pohľadávok žalobcov a žalovaným 2/
nedošlo k zmenšeniu majetku žalovaného nepodložil odkazom na žiadnu „judikatúru". Vôbec pritom
nezisťoval, „akým majetkom disponuje žalovaný 2/" a nezaoberal sa tým, „z čoho, z akého majetku si

teda má žalovaný 1/ uspokojiť - vymôcť svoj právny nárok". Z týchto dôvodov žiadal napadnutý výrok
rozsudku odvolacieho súdu buď zmeniť (a jeho žalobe vyhovieť), alebo zrušiť a vec v rozsahu zrušenia
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dôvody prípustnosti dovolania v zmysle §

421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP sa navzájom vylučujú. Otázka, či a aký majetok mal žalovaný 2/ v čase
rozhodovania odvolacieho súdu, je otázka skutková, ktorá nie je relevantná z hľadiska týchto ustanovení
zákona. Navyše, žalovaný 1/ ani nemal voči žalovanému 2/ v rozhodujúcom čase „vymáhateľnú
pohľadávku" (tak, ako ju vymedzilo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012). Žiadali preto
dovolanie buď odmietnuť (ako procesne neprípustné) alebo zamietnuť (ako nedôvodné). To isté navrhol

žalovaný 2/.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), a v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k

záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia
dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,

(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu
- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Žalovaný 1/ v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 CSP, podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

8. Dovolateľ zastáva názor o prípustnosti ním podaného dovolania podľa ustanovení § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP a zároveň podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP.8.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon" jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení niektorej

právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím (riešením tejto právnej otázky) odklonil od
„ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu".
8.2. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka už bola
dovolacím súdom riešená, pri jej riešení sa však vyskytla názorová nejednotnosť dovolacích senátov,
ktorá sa navonok prejavila v prijímaní rozhodnutí, ktoré určitú právnu otázku riešia odlišne (rozdielne),

takže dosiaľ nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
8.3. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 123/2017 vysvetlil, že súčasná existencia predpokladov
prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 a/, b/ a c/ CSP sa navzájom vylučuje. Súbežné uplatnenie
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a (zároveň) § 421 ods. 1 písm. c/ CSP sa
navzájom vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) a zároveň, že

tá istá otázka je rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP); rovnaký záver prijal najvyšší súd
napríklad v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 224/2017.

9. Podľa presvedčenia žalovaného 1/ je jeho dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. V
prípadedovolaniapodanéhovzmysletohtoustanoveniaje(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliť

vdovolaní,zčohovyvodzujeprípustnosťdovolania(1Cdo126/2017,2Cdo203/2016,3Cdo132/2017,4
Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 221/2017). Relevantnou môže byť len otázka právna (nie skutková
otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej

riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právna otázka musí byť označená v
dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. Pritom musí ísť nielen o otázku odvolacím súdom
riešenú, ale zároveň o otázku, na riešení ktorej spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. Otázka, ktorá
nemala pre rozhodnutie určujúci význam (odvolací súd ju buď vôbec neriešil alebo na jej riešení nezaložil
svoje rozhodnutie), nie je relevantná z hľadiska uvedeného ustanovenia.

10. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že ide
o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie; určujúcim je až záver (zistenie) dovolacieho súdu, že
k tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne došlo. Dovolací súd preto aj v tomto
prípade pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa o prípustnosti jeho dovolania.

11. Pokiaľ dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je povinný v dovolaní výslovne uviesť
právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd
právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).
Bližšia konkretizácia právnej otázky a rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré podľa názoru toho, kto
podal dovolanie, napĺňa pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je v prípade dovolania,
prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, osobitne významná. Pri skúmaní, či je
dovolanie prípustné podľa tohto ustanovenia, sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu

medzi dovolateľom označeným existujúcim skorším rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom) a novým
prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri
tom dovolací súd za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio) a zvažuje,
či je uplatniteľné aj v novom prípade. Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na posúdenie, či nový
prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo

odlišný od skoršieho prípadu.

12. Žalovaný 1/ vymedzil v dovolaní otázku, ktorú považuje za právne významnú z hľadiska prípustnosti
ním podaného dovolania. V okolnostiach daného prípadu ide o otázku nutnosti zistiť majetok dlžníka
pre potreby uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to podľa stavu v čase rozhodovania

odvolacieho súdu. Dovolateľ zároveň označil aj príslušné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo
32/2003) a poukázal na právne závery v ňom vyjadrené, od ktorých sa odvolací súd (podľa jeho
presvedčenia) odklonil.13. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Cdo 32/2003 išlo o prípad, v ktorom krajský
súd pripustil dovolanie (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku)
vzhľadom na zásadný právny význam otázky, či pri posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie

do úvahy stav jeho majetku ku dňu uskutočnenia právneho úkonu alebo sa zohľadňuje aj následné
disponovanie dlžníka s majetkom v ďalšom období po uskutočnení právneho úkonu. Pripustením
dovolania išlo krajskému súdu bezpochyby o vyriešenie otázky časového momentu, ku ktorému je
rozhodujúci stav majetku dlžníka pri rozhodovaní o odporovacej žalobe veriteľa.
13.1. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí k takto nastolenej otázke uviedol, že účelom inštitútu

odporovateľnosti v zmysle § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka je zabezpečiť ochranu veriteľa pred
právnymi úkonmi jeho dlžníka za predpokladu, že tieto právne úkony vedú k zmenšeniu majetku dlžníka
a tým aj k zmareniu či k obmedzeniu možnosti, aby sa veriteľ z tohoto majetku dlžníka uspokojil (tzv.
ukrátenie veriteľa). Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorému dlžníkove
právne úkony ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky.
13.2. Pravidlo (ratio) tohto rozhodnutia najvyššieho súdu spočíva v tom, že je potrebné rozlišovať

medzi úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý musí byť daný v čase uskutočnenia právneho úkonu, a
ukrátením žalobcu na jeho právach, pre ktoré je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku). Aktívna legitimácia veriteľa nie je daná, ak v čase rozhodovania
súdu nie je (už nie je) jeho pohľadávka vymáhateľná. Rovnako nie je jeho aktívna legitimácia daná,
ak právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa v rozhodujúcom čase - v čase rozhodovania

súdu - neznemožňuje alebo nesťažuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, lebo dlžník má
dostatok iného majetku umožňujúceho uspokojenie veriteľa.

14. Dovolaním napadnuté rozhodnutie je ale založené na odlišnom pravidle. Odvolací súd založil svoje
rozhodnutie na tom, že žalovaným 1/ odporovaný úkon zásadne nemohol mať za následok zníženie

majetku žalovaného 2/, lebo kúpna zmluva bola v danom prípade tzv. ekvivalentným právnym úkonom,
pri ktorom z hodnotového hľadiska nedochádza k zmene dlžníkovho majetku.
14.1. V bodoch 21. a 22. odôvodnenia rozsudku odvolací súd vysvetlil, že ukracujúcimi úkonmi
dlžníka nie sú úkony, pri ktorých dochádza len k zmene jednej formy jeho majetku na inú formu,
teda tzv. ekvivalentné právne úkony. Uviedol, že v prípade odplatných právnych úkonov súd pri

skúmaní dôvodnosti odporovacej žaloby posudzuje, či za prevedený majetok dostal dlžník obvyklú
cenu alebo či mu bola za tento majetok poskytnutá primeraná náhrada. V preskúmavanom prípade z
napadnutého rozhodnutia vyplýva záver odvolacieho súdu, že ak nadobúdateľ poskytol dlžníkovi za ním
prevedenú vec skutočne jej obvyklú (rovnocennú) náhradu, nejde o ukracujúci právny úkon v zmysle
§ 42a Občianskeho zákonníka. Odvolací súd teda zreteľne vychádzal z hodnotového hľadiska; časové

hľadisko mal na zreteli len v súvislosti s posúdením ekvivalentnosti plnení v čase účinnosti kúpnej zmluvy
(či sú plnenia zmluvných strán navzájom rovnocenné), teda nie tak a v takom zmysle, ako bolo časové
hľadisko významné v prípade prejednávanom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 2003.
14.2. Skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo založené výlučne na závere o vzájomnej
ekvivalentnosti plnení strán kúpnej zmluvy, vyplýva aj z ďalších právnych úvah odvolacieho súdu. Pri

posudzovaní ekvivalentnosti kúpnej zmluvy vychádzal odvolací súd z toho, že v kúpnej zmluve bola
dohodnutá kúpna cena 6 638,- €, ktorá bola určená na základe dohody predávajúcich a kupujúcich
o vzájomnom zápočte pohľadávok. Existenciu pohľadávky kupujúcich (žalobcov 1/ a 2/) vo vzťahu
k predávajúcemu (žalovanému 2/) mal odvolací súd preukázanú písomnými zmluvami o pôžičke a
finančnej výpomoci a tiež aj výpisom z účtu o prevode týchto finančných prostriedkov na účte žalovaného

2/. Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že hodnota pohľadávky
žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému 2/ z predmetných zmlúv je 4 979,08 + 16 430,98 = 21 410,06 €.
Zápočtom kúpnej ceny 200 000,- Sk podľa kúpnej zmluvy sa dlh žalovaného 2/ voči žalobcom 1/ a 2/
ako veriteľom znížil o 6 638,- €. Plnenie takto získané žalovaným 2/ za prevádzanú parcelu č. 18/7
považovalodvolacísúdvčasenadobudnutiaúčinnostikúpnejzmluvyzarovnocennéplneniezamajetok,

ktorý odporovaným úkonom „ušiel" z majetku dlžníka, a to nielen vzhľadom na cenu prevádzaného
pozemku, ale aj na jeho polohu (ide o malý kúsok pozemku obklopený záhradou žalobcov, riekou a
cestou). Z týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že nebol dôvod konštatovať, že kúpna zmluva ukracuje
uspokojenie pohľadávky žalovaného 2/.

15. V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 32/2003 vyjadril najvyšší súd svoj právny záver na riešenie otázky,
či pri posudzovaní opodstatnenosti odporovacej žaloby je určujúcim stav v čase urobenia právneho
úkonu, alebo v čase rozhodovania súdu o takejto žalobe. Napadnutý rozsudok - na rozdiel od tohto
- spočíva na riešení (inej) otázky, či dochádza k zníženiu majetku dlžníka v prípade, ak sú v jehoprávnom úkone dojednané navzájom ekvivalentné plnenia. So zreteľom na túto odlišnosť oboch otázok
je neopodstatnené tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa právnymi závermi, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), konkrétne

od záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 32/2003. Keďže napadnutým
rozsudkom nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/
CSP), nemožno prípustnosť dovolania žalovaného 1/ vyvodzovať z tohto ustanovenia.

16. Pokiaľ žalovaný 1/ uviedol, že jeho dovolanie je prípustné tiež podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP,

dovolací súd uvádza, že ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je povinný
označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval
rozdielne (8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 141/2017).
16.1. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z uvedeného ustanovenia, neoznačil
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke zaujali rozdielne právne závery, nemôže
dovolací súd uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom

prípade dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach o tom,
ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. Ak by postupoval inak,
rozhodol by bez relevantného podkladu. Skutočnosť, že dovolateľ vyvodzujúci prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP neuvedie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne,
považuje najvyšší súd za absenciu náležitostí dovolania v zmysle § 431 až § 435 CSP (1 Cdo 206/2016,

8 Cdo 141/2017, 8 Cdo 50/2017).
16.2. Žalovaný 1/ v preskúmavcanom prípade založil dovolanie na spochybnení správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, nevysvetlil ale, ktorú právnu otázku považuje za relevantnú z hľadiska
§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP a ani žiadnymi konkrétnymi rozhodnutiami najvyššieho súdu nedoložil svoju
argumentáciu o tom, že o otázke, ktorú má (dovolateľ) na mysli, rozhoduje dovolací súd rozdielne. So

zreteľom na to neboli dané procesné predpoklady, aby dovolací súd pristúpil k uskutočneniu meritórneho
dovolacieho prieskumu.

17. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané
neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá

náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až §
435.

18. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaného 1/ podľa § 447 písm. c/ a f/ CSP.

19. Najvyšší súd rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.