Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/432/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209991
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209991.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
10C/195/2012-74 zo dňa 16. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Za preukázanú považoval okolnosť
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci vedenej Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. 16Er/53/2011 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
bola dňa 31.1.2011 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktorú exekučný súd uznesením z 18.2.2011 zamietol, pričom voči tomuto rozhodnutiu nebolo podané
odvolanie.
Následne okresný súd konštatoval, že v prípade zamietnutia žiadosti neplatí zákonná lehota 15 dní,
ktorá je určená (len) pre pozitívne rozhodnutie, t.j. pre udelenie poverenia. Taktiež predmetná lehota
je aplikovateľná len v prípadoch, ak pri exekučnom titule nejde o výnimku podľa § 41 ods. 2 písm.

c/ a d/ Exekučného poriadku, t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom prípade). V
tejto spojitosti okresný súd zdôraznil povinnosť exekučného súdu dôsledne posúdiť všetky relevantné
súvislosti ochrany spotrebiteľa (v pozícii povinného). Pokiaľ teda exekučný súd preskúmaval
exekučný titul, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup, lebo našiel vyjadrenie v súdnom rozhodnutí. Okresný súd
zdôraznil, že postup exekučného súdu sa nevyznačoval ani okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť
ako zbytočné prieťahy (vydanie predmetného rozhodnutia do 18 dní je plne primerané). Rovnako nešlo o

nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 514/20003 Z.z.; navrhovateľ (v pozícii oprávneného)
voči nemu ani nepodal odvolanie.
Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučnéhosúdu. Vzhľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci považoval za nehospodárne dokazovanie ohľadne skúmania
splnenia ďalších podmienok.

Samostatným výrokom okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach
predložených Okresným súdom Prešov v jeho veci sp. zn. 7C/6/2010. Zdôraznil fakultatívny charakter
tohto inštitútu a fakt, že navrhovateľ nijako nepreukázal, že dotknuté prejudiciálne otázky boli Súdnemu
dvoru EÚ skutočne predložené. Zároveň okresný súd konštatoval, že pre rozdielnosť predmetov konania

(prejednávaného prípadu a prípadu vedeného pred Okresným súdom Prešov) zodpovedanie týchto
otázok nemá význam pre rozhodnutie v súdenej veci.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému
odporcovi právo na ich náhradu nepriznal, lebo trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej
veci a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný
súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom

zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i

momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje

identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň
ale tvrdil, že predmetný znalecký posudok predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.

V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote,
pričom pre túto nečinnosť nenašiel žiadny ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva
nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadakontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné

naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 16.12.2014) prvostupňový súd určil 13.11.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 18.11.2014. Až dňa 12.12.2014 o 17:55 hod.
(t.j. v piatok po úradných hodinách súdu) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh

navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd zákonom predpokladaným spôsobom oznámil
navrhovateľovi (na elektronickú adresu jeho právneho zástupcu), že žiadosti o odročenie pojednávania
nevyhovuje.
Pritom správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia pojednávania ako nie dôležitý, čo zodpovedá
nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.

V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo dňa 6.11.2014 doručené

vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o
tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie
obsahovalo tiež jeho poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Okresný súd sa v rámci dokazovania oboznámil
i so znaleckým posudkom (zdôrazňovaným navrhovateľom) a v rámci odôvodnenia dostatočne jasne
vysvetlil, prečo otázky (tvrdenej) výšky škody a nemajetkovej ujmy považoval za irelevantné.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali

zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Je pritom
nepravdivé tvrdenie odvolateľa, že mu predmetné rozhodnutie nadriadeného súdu nebolo doručené.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013 či 4 Cdo 317/2013
z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nenáležitým je tiež tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania
na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Nielen s poukazom na vecnú
správnosť dotknutého procesného rozhodnutia platí, že nie je prekážkou meritórneho rozhodnutia, ak
rozhodnutie súdu o procesnom návrhu účastníka v čase vydania rozhodnutia vo veci samej ešte nie je
právoplatné. Zároveň je nepochybné, že v súdenej veci okresný súd o predmetnom procesnom návrhu

navrhovateľa rozhodol.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,

resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Čadca 16Er/53/2011, ktorý dôkaz
výslovne (č.l. 1 z opaku - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ.
Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 7 - 8). Z

uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal
samotný navrhovateľ. Okresný súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania iniciovaného práve navrhovateľom.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie

odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
saodporcunepochybnebezďalšiehoneznamenápovinnosťsúdurozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených,
námietok. Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek (proti)argumentácia ohľadne
konkrétnych vecných dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu.

Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
predovšetkým na záver o „neplatnosti“ lehoty 15 dní v prípade rozhodcovského rozsudku, či negatívneho
rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia; zásadu oficiality z pohľadu potreby aplikácie
spotrebiteľskej ochrany v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titule),
na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu
odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami

okresného súdu. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde

navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu okresného súdu,
keď vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové

okolnosti. Práve navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou,
ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/
typového podávania odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového
súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci
skutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebehkonania,stanoviskáúčastníkov,procesnýsituáciuv

prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne normy a svoje závery
primerane vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli teda neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý

rozsudok preto vo veci samej potvrdil. Vzhľadom na vecnú správnosť záveru okresného súdu o
neexistencii nesprávneho úradného postupu a kumulatívnosť predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu pri výkone verejnej moci bolo neúčelné bližšie sa zaoberať (ne)splnením ďalších podmienok.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.