Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 23, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718010515
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8718010515.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy
Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.01.2019 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného Y. V. proti rozsudku Okresného súdu
Poprad sp. zn. 6T/73/2018 zo dňa 19.11.2018.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/73/2018 zo dňa 19.11.2018 bol obžalovaný Y. V. uznaný
vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/
Tr. zákona s poukázaním na § 138 písm. b/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

najmenej od mesiaca jún roku 2007 do roku 2009 v spoločnej domácnosti v rodinnom dome
nachádzajúcom sa v obci N. M., A. XXX/X, okres T., pod vplyvom alkoholických nápojov opakovane

spôsoboval fyzické a psychické utrpenie manželke Y. V. tak, že ju fyzicky napádal, údermi pästí po
chrbte a po hlave, pravidelne aspoň trikrát do týždňa, kde uvedené konanie obžalovaného zo strachu
z neho a tiež zo strachu, čo bude s deťmi neoznamovala, ďalej po vykonaní trestu odňatia slobody
v období od roku 2009 do roku 2010 pokračoval od roku 2010 do roku 2014 v obdobnom konaní
vždy pod vplyvom alkoholických nápojov Y. V. opakovane spôsoboval fyzické a psychické utrpenie s
pravidelnosťou najmenej trikrát do týždňa tak, že ju fyzicky napádal údermi po chrbte a po hlave, pričom

toto konanie taktiež neoznamovala z dôvodu, že sa bála, aby jej obžalovaný potom neubližoval ešte
viac, následne v období od roku 2014 až do roku 2015 prestal s fyzickým napádaním Y. V. vzhľadom na
jej zdravotný stav súvisiaci s operáciou oka, avšak od Vianoc roku 2015 sa obžalovaný k Y. V. opätovne
začal správať agresívne tak, že pred vlastnými deťmi jej vykrikoval, že ju vyhodí z domu a vulgárne jej
nadával, vždy keď prišiel domov pod vplyvom alkoholických nápojov jej vulgárne nadával a keď išiel
okolo nej, takto do nej sotil aj dva alebo trikrát do dňa do ľavej strany tela, pretože vedel, že na ľavé

oko po operácii nevidí, následkom čoho stratí rovnováhu a toto jeho konanie neoznamovala, pretože si
myslela, že s týmto konaním prestane, avšak toto sa v poslednom období stupňuje, pretože sa stupňuje
aj jeho konzumácia alkoholu, čím takto svojím konaním u Y. V. vyvoláva neustály strach o jej život a
zdravie a spôsobuje jej fyzické a psychické utrpenie,

za čo mu bol podľa § 208 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona uložený trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona zaradený do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dňa 03.12.2018,
dôvody ktorého predložil dodatočne. V nich po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil,
že konajúci súd hodnotil dôkazy jednostranne a to v jeho neprospech. V tejto súvislosti poukázal na

to, že vo výpovediach svedkov (rodinných príslušníkov) sú viaceré rozpory a viacerí svedkovia vo
svojich výpovediach popisovali jeho správanie k manželke a konanie voči nej z obdobia, za ktoré užbol odsúdený a potrestaný. Na preukázanie jeho viny súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí
tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku
nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje ho z jeho spáchania, ale

súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Tu poukázal na to, že jeho manželka Y. V., ako
poškodená, mala psychické problémy už dávno predtým ako sa podľa odsudzujúceho rozsudku mal k
nej správať hrubo a už predtým sa liečila na psychiatrii. Tieto problémy poškodenej nesúvisia s jeho
konaním v žalovanom období. Aj vo veci vypočutá znalkyňa Y.. B. V. potvrdila, že poškodená je v liečbe
u psychiatra od roku 1998 a už v roku 2004 jej mala byť diagnostikovaná posttraumatická stresová

porucha. Pripustil, že v tomto období od roku 2004 sa mohol nevhodne správať k svojej manželke,
avšak za toto svoje konanie už bol právoplatne odsúdený a trest si riadne vykonal v roku 2007. Po jeho
prepustení v roku 2007 už jeho konanie voči manželke nedosahovalo takú intenzitu, aby ho konajúci súd
mohol odsúdiť. Po definovaní týrania z hľadiska naplnenia objektívnej stránky žalovaného zločinu má
za to, že výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť,
že sa skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, stal a že sa ho dopustil. To platí tým skôr, keď v

prejednávanom prípade existujú vážne pochybnosti o jeho vine, ktoré okrem iného vyplývajú aj z ním
uvedených skutočností. Pri hodnotení vierohodnosti svedkov (poškodenej) je súd povinný prihliadnuť
najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedkov, teda či si neodporujú v podstatných okolnostiach, o
ktorých vypovedali, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď
svedka je v súlade s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná

bude aj okolnosť vzťahu svedka k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným
alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. priateľskom alebo nepriateľskom, susedskom,
či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je
potrebné prihliadať na existenciu vlastného (často i hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného
konania v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z pozitívneho

alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným), ktoré by
mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu aby po zvážení všetkých dôkazov a okolností
prípadupostupompodľa§2ods.12Tr.poriadkupodľavnútornéhopresvedčeniarozhodol,ktoráskupina
dôkazov je vierohodná a ktorá nie je vierohodná. Ak má slúžiť výpoveď svedka, resp. viacerých svedkov
ako jediný priamy dôkaz preukazujúci jeho vinu, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,

zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca
vyvrátenýtak,akotobolovjehoprípade,minimálnevprípadejehomanželkyakopoškodenej,ktorámala
psychické problémy už od roku 1998, resp. v roku 2004. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že výpovede
svedkov a poškodenej nie sú vierohodné a súd prvého stupňa na pochybnosti a rozpory, ktoré popísal
vyššie, neprihliadol. Jednou zo zásad trestného konania je zásada prezumpcie neviny, čo znamená, že

nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a obvinený nie je povinný svoju
vinu dokazovať. Má za to, že nemôže byť uznaný vinným za niečo, čoho sa nedopustil iba preto, že je
manželom poškodenej, ktorá má psychické problémy. Ak by však odvolací súd dospel k záveru, že sú
naplnené všetky znaky trestného činu a tohto činu sa dopustil, navrhuje, aby odvolací súd pri ukladaní
trestu použil § 39 ods. 1, 3 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu, nakoľko použitie trestnej sadzby by

bolo preňho neprimerane prísne. Navrhol tiež, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil
ho spod obžaloby.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovaným ako osobou na to oprávnenou,
krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa

§ 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj konanie predchádzajúce
týmto výrokom napadnutého rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by
odôvodňovali podanie odvolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný nenamietal procesné pochybenia konajúceho súdu, odvolací súd
v prvom rade svoj prieskum zameral na procesný postup z dôvodu posúdenia dodržania práva
obžalovaného na obhajobu. Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplynulo, že obžalovaný mal
možnosť vyjadriť sa ku skutku kladenému mu obžalobou za vinu a k vykonaným dôkazom, mal možnosť
navrhovať vykonanie dôkazov a vyslúchať svedkov, či predniesť argumentáciu o svojej nevine v rámci

záverečnej reči a posledného slova, ktoré skutočnosti nepreukazujú porušenie práva na obhajobu,
pritom obhajca obžalovaného reálne uplatňoval tieto základné práva obžalovaného.Dôkazy, o ktoré konajúci súd opieral svoje skutkové zistenia, boli vykonané v súlade s pravidlami
procesného predpisu, a dôkazná situácia bola konajúcim súdom hodnotená v zmysle zásady trestného
konania o voľnom hodnotení dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Odvolací súd sa stotožnil s

hodnotením dokazovania prezentovaným konajúcim súdom v dôvodoch napadnutého rozsudku a keďže
ho považuje za logické a zrozumiteľné, v celom rozsahu naň odkazuje.

Z hľadiska uplatňovaných odvolacích námietok, ktoré smerovali predovšetkým k hodnoteniu dôkazov,
v prvom rade je potrebné uviesť, že vinu obžalovaného oprel konajúci súd o výpoveď poškodenej

Y. V. z prípravného konania, keďže táto na hlavnom pojednávaní využila svoje právo nevypovedať k
veci, o výpovede svedkyne Y. L. a svedka Y. V., detí obžalovaného a poškodenej, a tiež o výpoveď
svedkyne B. Y. matky poškodenej, ktorí vypovedali o okolnostiach fyzických a psychických útrap
obžalovaného vo vzťahu ku poškodenej, ktoré buď vnímali alebo o ktorých im hovorila samotná
poškodená. Skutočnosti uvádzané menovanými svedkami sú podľa názoru konajúceho súdu v zhode so
závermi podaných znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie a psychológie, ktorými boli posudzované

osoby obžalovaného a poškodenej.

Zákonnosť vykonaných dôkazov obžalovaný nenamietal, avšak namietal ich hodnovernosť,
predovšetkým výpovede poškodenej, jeho manželky, ktorá mala psychické problémy už dávno predtým,
ako sa podľa odsudzujúceho rozsudku mal k nej správať hrubo a už predtým sa liečila na psychiatrii.

Tento fakt, že poškodená od roku 1998 bola najprv liečená na reaktívnu depresívnu poruchu, ktorá
sa pre ďalšie správanie obžalovaného zhoršovala až sa preklasifikovala na schizoafektívnu poruchu,
podľa názoru odvolacieho súdu nespochybňuje tvrdenia poškodenej, ktoré boli podkladom uznania viny
obžalovaného.Zozáverovznaleckéhodokazovaniazodvetviapsychiatrietotižvyplýva,žeupoškodenej

sa vplyvom dlhodobého debaklového manželského spolužitia popri uvedenej poruche pridružila aj
posttraumatická stresová porucha, cca od roku 2004, ktorej vznik a priebeh súvisia so závažnými
stresujúcimi udalosťami, ktoré jedinec pociťuje ako život ohrozujúce. Ak je však jedinec vystavený
dlhotrvajúcemu stresu, aj pri adekvátnej liečbe táto porucha môže pretrvávať a jedinec sa jej prejavov
nemusí zbaviť.

Vychádzajúc z dôvodov pretrvávania posttraumatickej poruchy odvolací súd uzavrel, že tvrdenia
poškodenej M. V. o opakovanom konaní obžalovaného, ktoré jej spôsobovalo zo začiatku fyzické a
neskôr už len psychické utrpenie, sú pravdivé a je potrebné im veriť. Ak by totiž k takémuto konaniu
zo strany obžalovaného vo vzťahu k poškodenej nedochádzalo, došlo by k vyliečeniu posttraumatickej

poruchy, minimálne by táto porucha bola v kvalitnej remisii a opätovne by sa nerozvinuli jej príznaky.
Okrem toho by bola v kvalitnej remisii aj schizoafektívna porucha, keďže poškodená je v sústavnej liečbe
psychiatria.

Tvrdenia poškodenej sú objektivizované aj výpoveďami svedkov, dcéry a syna obžalovaného a

poškodenej, M. L. a M. V., u ktorých neboli zistené žiadne okolnosti, pre ktoré by mali zvýhodňovať
poškodenú a prisvedčiť jej tvrdeniam a naopak vypovedať v neprospech obžalovaného. Zištný motív
konania poškodenej pre podanie trestného oznámenia prezentovaný obžalovaným podľa názoru
odvolacieho súdu nemá svoje opodstatnenie, hoci pre neplnenie si vyživovacej povinnosti obžalovaným
vo vzťahu poškodenej sa vedie proti obžalovanému trestné stíhanie, ktoré doposiaľ právoplatne

skončené nebolo. Z trestného oznámenia poškodenej podaného dňa 06.03.2018 je zrejmé, že
poškodená privolala políciu k nim domov pre správanie sa obžalovaného, z ktorého mala strach a obavy,
že jej ublíži.

K tvrdeniu obhajoby, že výpoveď poškodenej je jediným priamym dôkazom nezodpovedá výsledkom

vykonaného dokazovania, pretože svedok M. V. vypovedal aj ku skutočnostiam, ktoré vnímal vlastnými
zmyslami, teda bol svedkom niektorých útokov zo strany obžalovaného na poškodenú.

Priuznanívinyobžalovanéhokonajúcisúdvychádzalzpriamychanepriamychdôkazov,ktorévyhodnotil
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, tieto dôkazy sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú ucelenú

reťaz preukázaných skutkových tvrdení. Skutočnosť, že obvinený hodnotí výpoveď poškodenej ako
nehodnovernú a to práve z dôvodu jej psychických problémov od roku 1998, resp. 2004, práve z vyššie
rozvedenýchdôvodovnezakladápochybnostitakéhocharakteru,vdôsledkuktorýchbybolonevyhnutnépoužiť zásadu „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a oslobodiť ho spod
obžaloby.

Konanie obžalovaného konajúci súd po právnej stránke kvalifikoval ako zločin týrania blízkej osoby a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zákona s poukázaním na kvalifikačný
momentdlhšíčasvzmysle§138písm.b/Tr.zákona.Totoprávneposúdenieskutkuzodpovedázákonu,i
keďvňomabsentujekvalifikačnýmomentuvedenýpodpísm.c/vods.3§208,pretožeobžalovanýzačal
skutok páchať po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu za taký istý trestný čin. Toto

pochybenie však pre absenciu odvolania v neprospech obžalovaného nebolo možné napraviť. Konajúci
súd sa právnou kvalifikáciou skutku zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia a vysvetlil naplnenie
všetkých znakov nielen základnej ale aj kvalifikovanej skutkovej podstaty žalovaného zločinu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby, preto odvolací súd nemá dôvod opakovať predloženú argumentáciu,
ktorú považuje za vecne správnu.

Odvolací súd preskúmaval aj výrok o treste, ktorý považoval obžalovaný za neprimerane prísny v
prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že žalovaného konania sa dopustil a tento je žalovaným
zločinom.

Konajúci súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by obžalovanému poľahčovali alebo priťažovali. Na

predchádzajúce odsúdenia za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby vo veci konajúceho súdu
pod sp. zn. 5T/62/2005 k trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorý vykonal dňa 29.06.2007
podmienečným prepustením, a za prečin nebezpečného vyhrážania vo veci konajúceho súdu pod sp.
zn. 5T/152/2009 k trestu odňatia slobody vo výmere 1 roka, ktorý vykonal dňa 01.08.2010, konajúci súd
neprihliadal, pretože obžalovaný by v auguste 2015 spĺňal podmienky pre zahladenie predchádzajúcich

odsúdení, čo posudzoval ako predbežnú otázku.

S takýmto záverom sa odvolací súd nestotožnil, pretože odsúdenia obžalovaný nemal zahladené a na
ich zahladenie neboli splnené ani materiálne podmienky z dôvodu, že počas doby, ktorá je potrebná,
aby v nej odsúdený viedol riadny život, páchal prerokúvaný zločin (primerane rozhodnutie R 22/1987).

Už len samotná skutočnosť, že v rámci doby, počas ktorej mal obžalovaný viesť riadny život, aby splnil
zákonom stanovenú podmienku na zahladenie predchádzajúcich odsúdení, obžalovaný páchal taký istý
zločin, na ktorý sa má vzťahovať zahladenie odsúdenia, je v logickom rozpore s úvahou konajúceho
súdu o splnení podmienok na zahladenie odsúdenia v auguste 2015. K zahladeniu týchto odsúdení
nedošlo a preto na ne mal konajúci súd prihliadať. Zahladenie odsúdenia, ktorým bol obžalovanému

ako dospelému páchateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, konajúci súd nemohol
posudzovať ani ako predbežnú otázku, pretože súd o zahladení rozhoduje iba na podklade žiadosti
alebo návrhu oprávnených osôb (§ 469 Tr. poriadku) s výnimkou uvedenou v § 121 ods. 2 Tr. zákona,
ktoré sa týka mladistvých páchateľov.

Za daného zistenia je nutné konštatovať, že obžalovanému sa mal ukladať trest aj za použitia
sprísňovacieho ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zákona, pretože pred spáchaním prerokúvaného skutku
bol odsúdený za zločin. Za takej situácie potom by mal byť ukladaný obžalovanému trest odňatia
slobody po zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby, ktorou je 7 rokov, o jednu polovicu z rozdielu hornej
a dolnej hranice trestnej sadzby, čo by znamenalo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby na 11 rokov,

keďže horná hranica je za žalovaný zločin 15 rokov a polovica z rozdielu 4 roky. Uvedené pochybenie
konajúceho súdu nebolo možné napraviť, pretože odvolanie podal iba obžalovaný vo svoj prospech a
na jeho podklade odvolací súd nemohol zhoršiť jeho postavenie v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku.

Pre použitie zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu neboli

splnené podmienky. Dokazovaním neboli zistené žiadne okolností prípadu alebo pomery páchateľa
takého charakteru, ktoré by odôvodňovali neprimeranosť použitia základnej trestnej sadzby. Už len
okolnosť,žeobžalovanýopätovnespáchaltakýistýtrestnýčin,zaktorýužbolodsúdený,opodstatňovala
ukladanie prísnejšieho trestu, keďže predchádzajúci výkon trestu odňatia slobody nezabezpečil nápravu
obžalovaného.

S poukázaním na tieto zistenia a z nich vyvodené úvahy odvolací súd uzavrel, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné. Keďže neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenunapadnutého rozsudku v prospech obžalovaného, odvolací súd odvolanie obžalovaného postupom
podľa § 319 Tr. priadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.