Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/488/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112229741
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112229741.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi S. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. č. X, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so
sídlomPrešov,Námestielegionárov5,IČO:42176778,vkonanízastúpenéhoJUDr.IgoromŠafránkom,

advokátom, Advokátska kancelária Svidník, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, o zaplatenie 2766,28 Eur
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 14.05.2013, č. k.
13C/387/2012-83, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť

vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 285,41 EUR do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ svojím návrhom zo dňa 20.11.2012 domáhal zaplatenia 2
766,28 Eur z titulu neuhradeného úveru poskytnutého právnym predchodcom navrhovateľa odporcovi.

Odporca vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na to, že z nevedomosti zaplatil 350 Eur.

Vedľajší účastník taktiež namietal premlčanie. Súd mal preukázané, že dňa 20.05.2014 právny
predchodca navrhovateľa Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava uzatvorila s odporcom zmluvu o
úvere, ktorý sa mal splácať v mesačných splátkach po 1900,43 Sk. Dňa 30.12.2012 odporca podpísal
dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach. Odporca odstúpil od zmluvy a požiadal
o predčasné splatenie zostatku úveru do 15 dní odo dňa doručenia tohto listu, ktorý bol doručený
11.02.2005. Aplikujúc § 52 ods. 2, 53, 54, 100 ods. 1 a 101 Občianskeho zákonníka na základe

vykonaného dokazovania mal preukázaný vznik zmluvy ako aj zaplatenie dlhu.

Súd mal za preukázané, že návrh navrhovateľa, ktorým si uplatnil svoje právo na súde, bol podaný
na pošte dňa 28.11.2012. K dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky konštatoval, že išlo
o vopred pripravený formulár, uznanie záväzku obsahovalo neprijateľné zmluvné podmienky, a to
predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu, ktoré považoval za neprijateľné zmluvné podmienky.

Aplikoval § 558 Občianskeho zákonníka ohľadom vedomosti dlžníka o premlčaní dlhu. Taktiež uviedol,
že je vylúčené, aby spotrebiteľ, ktorý mal vedomosť o stave veci, mal záujem na uznaní záväzku a
predĺžení premlčacej lehoty. Uzavrel, že odporca mu podsunul neprijateľným spôsobom formulár o
uznaní premlčaného záväzku.

Proti rozhodnutiu sa odvolal žalobca. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť a návrhu vyhovieť v

celom rozsahu, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Namietal
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie. Poukázal na § 110 ods. 1a § 558 Občianskeho zákonníka, keď dohoda o uznaní záväzku spĺňa všetky zákonom predpísané
náležitosti. Odporca potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu, pričom v bode 3.4 dohody je jednoznačne
uvedené, že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Uznanie dlhu zo strany odporcu

je právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, došlo k uznaniu dlhu a účinky spojené s uznaním
práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase
uznania vedomosť o premlčaní dlhu.

Odporca sám žiadal o možnosť splácať dlžnú sumu v splátkach. Odporcovi bola poštou zaslaná dohoda

podpísaná navrhovateľom v dvoch vyhotoveniach s tým, že v prípade súhlasu odporcu so stanoveným
splátkovým kalendárom tento dohodu podpísal a v jednom vyhotovení zaslal späť navrhovateľovi.
Preto je absurdné hovoriť o zhoršenom postavení spotrebiteľa uzatvorením tejto dohody, keďže ide o
prejav slobodnej vôle odporcu, ktorý si je vedomý svojho záväzku. Dohoda neobsahuje žiadne zložité
ani zavádzajúce právne formulácie, obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby odporca nemal možnosť
oboznámiť sa s obsahom dohody. Dohodu podpisoval odporca vo svojom bydlisku, mal teda možnosť

si dohodu v pokoji prečítať a v prípade, ak mal záujem ju uzatvoriť s takým obsahom, vysloviť s ňou
súhlas, prípadne ju odmietnuť a nepodpísať.

Týmto prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane
spotrebiteľa k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností.

Taktiež nesúhlasí so zamietnutím návrhu z dôvodu premlčania., pretože začala plynúť nová desaťročná
premlčacia doba.

Odporca ani vedľajší účastník sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1, 2 O.s.p.,
a bez nadriadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil podľa
ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd nedostatočným spôsobom
vykonaldokazovanie,nadanúvecnesprávneaplikoval príslušnéprávnenormy,prenázor,ktorývyslovil,
nemal dostatočne zistený skutkový stav.

Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že odporca s právnym predchodcom navrhovateľa uzatvoril

úverovú zmluvu so Všeobecnou úverovou bankou. Keďže úver odporca nesplácal, došlo k jeho
zospoplatneniu listom doručeným odporcovi dňa 11.02.2005 s tým, že mal zaplatiť úver do 15 dní od
doručenia listu, teda do 26.02.2005.

Správny je záver prvostupňového súdu v tom, že ide o spotrebiteľský vzťah. To však neznamená, že

ide o samostatný typ zmluvy, pretože spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú nový typ zmluvy, ale sú
spotrebiteľskými zmluvami preto, lebo majú vlastnosti, ktoré z bežných typov zmlúv robia spotrebiteľské
zmluvy podľa spôsobu, akým bola zmluva uzatvorená. Ak zákonom určený typ zmluvy je pripravený ako
spotrebiteľská zmluva, potom musí mať náležitosti svojho zmluvného typu.

V danom prípade došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, a to bankou, za regulovaných podmienok pod
dohľadom Národnej banky, teda nie nebankovou spoločnosťou. Aj keď ide o spotrebiteľskú zmluvu,
vzhľadom na typ zmluvy ide o zmluvu, ktorá sa posudzuje podľa Obchodného zákonníka a nič
na tom nemení skutočnosť, že z hľadiska spotrebiteľskej zmluvy sa aplikujú ustanovenia § 52, 53

Občianskeho zákonníka. Z hľadiska istoty právnych vzťahov medzi účastníkmi aj pri aplikácii ustanovení
o premlčaní nemožno podľa okolností kombinovať používanie Obchodného a Občianskeho zákonníka
podľa toho, ako sa to hodí, alebo ako je to kedy výhodnejšie, pretože danú skutočnosť nemožno
vždy jednoznačne vyriešiť. Účelom spotrebiteľských zmlúv je vyrovnanie postavenia spotrebiteľa oproti
silnejším partnerom, ktorí disponujú právnym aparátom, vedomosťami, avšak úmyslom určite nie je

ochrana v tom zmysle, aby nedochádzalo k plneniu základných povinností. Keďže ide o absolútny
obchod, bezvýhradne sa na daný vzťah aplikuje Obchodný zákonník aj v rozsahu úpravy premlčania.
Ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa nemožno vykladať tak, že právne normy majú byť
aplikované tak, že dochádza k výraznej nerovnosti medzi právami účastníkov, teda nedochádza len kukompenzácii postavenia slabšieho článku zmluvného vzťahu, ale k nadbytočnej a neprimeranej ochrane
aj v prípadoch, kedy si to ani sám neželá alebo je pasívny. Každé ustanovenie, ktoré sa v Občianskom
zákonníku líši od ustanovenia v Obchodnom zákonníku, pri ktorom obidva zákonníky upravujú do

určitej miery podobný druh spoločenských vzťahov, nie je automaticky ustanovením na ochranu
spotrebiteľa (nepodnikateľa), ale len vyplýva z rozdielnosti vzťahu, ktoré obidve úpravy regulujú.
Treba pri tom zvažovať, ktoré konkrétne ustanovenia skutočne smerujú na ochranu spotrebiteľa.
Nemožno pri tom zamieňať ustanovenia smerujúce na ochranu spotrebiteľa od ustanovení, ktoré sa
jednoducho len pre jednu zo strán zdajú miernejšie, ale primárne nesmerujú na ochranu slabšej

zmluvnej strany. Úverový vzťah sa riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov,
a preto premlčacia doba je v danom prípade štvorročná. Pokiaľ by sa na postavenie nepodnikateľa
mala aplikovať úprava Občianskeho zákonníka, bola by premlčacia doba trojročná, treba sa však
zaoberať otázkou, či ustanovenie o dĺžke premlčacej doby v Občianskom zákonníku je ustanovením,
ktoré smeruje na ochranu spotrebiteľa, a ktoré je potrebné na tento záväzkový vzťah aplikovať.
Odvolací súd je toho názoru, že nie, pretože ustanovenie Občianskeho zákonníka o dĺžke všeobecnej

premlčacej doby nemožno použiť. Trojročná premlčacia doba v Občianskom zákonníku nesmeruje
na ochranu spotrebiteľa. Obchodný zákonník zakotvuje všeobecné obmedzenie premlčacej doby,
Občiansky zákonník žiadne takého obmedzenie nezakladá. Obchodný zákonník obsahuje ucelenú
úpravu inštitútu premlčania. Rozdielnosť úpravy premlčania v Občianskom zákonníku a Obchodnom
zákonníku nemá nič spoločné so spotrebiteľskou ochranou, ale je prostým výsledkom dvoch rôznych

legislatívnych procesov, ktoré ústia do dvoch rôznych kódexov bez ďalších súvislostí relevantných
pre danú problematiku. Preto ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú inštitút premlčania,
nie sú ustanoveniami smerujúcimi na ochranu spotrebiteľa, a to tak z hľadiska ich prijatia (cieľom
úpravy nebola ochrana spotrebiteľa), ale tak z hľadiska ich obsahu ako celku (Občiansky zákonník
neobsahuje oproti Obchodnému zákonníku všeobecné obmedzenie premlčacej lehoty). Pokiaľ by sa

v spotrebiteľských veciach respektíve pri zmluve o úvere nemohli aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, vytráca sa zmysel kategórie absolútnych obchodov. Preto úmyslom zákonodarcu nemôže
byť aplikácia Občianskeho zákonníka vždy, ak je to v prospech, ak je to výhodnejšie pre zmluvnú
stranu, ktorá nie je podnikateľom, pretože ustanovenia o absolútnych obchodoch by boli nadbytočné.
Naviac konkrétne inštitúty, ktoré by sa riadili úpravou v Občianskom zákonníku, vždy zákonodarca mohol

vyzdvihnúť zvlášť.

Na základe vyššie uvedeného platí, že možno aplikovať akékoľvek ustanovenia, ktoré sú určené na
ochranu spotrebiteľa, teda aj také, ktoré nie sú obsiahnuté priamo v úprave spotrebiteľských zmlúv,
ale musí ísť skutočne o spotrebiteľské ustanovenia, teda také, v ktorých Občiansky zákonník zámerne

favorizuje slabšiu zmluvnú stranu proti podnikateľskému profesionálovi. Musí ísť o ustanovenia, ktoré
buď boli prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa, alebo síce neboli prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa,
ale ich charakter je taký, že zámerným spôsobom chráni slabšiu stranu zmluvného vzťahu. Preto nie je
dôvodné podraďovať dĺžku premlčacej doby v Občianskom zákonníku pod ochranu spotrebiteľa, pretože
takýmto poňatím by získaval nepodnikateľ (najviac nepodnikateľ, nie len spotrebiteľ) viac práv, ako

mu patrí podľa vyvážených európskych štandardov. Takýto prístup by postavil druhú zmluvnú stranu
(podnikateľa) takmer do nerovnovážnej pozície subjektu, ktorého právne konanie, riadiace sa určitými
predstavami o normách, ktoré na daný vzťah dopadajú, môže byť kedykoľvek podlomené akýmkoľvek
ustanovením, ktoré je obsiahnuté v Občianskom zákonníku alebo iných predpisoch, a ktoré z dôvodov
výhodnosti posudzovaných naviac ad hoc pre druhú stranu (nepodnikateľa), by malo modifikovať daný

záväzkový vzťah riadiaci sa Obchodným zákonníkom. Takého krajné poňatie je potrebné pri plnom
rešpektovaní zvýšených práv spotrebiteľov striktne odmietnuť, pretože v určitých dôsledkoch môže
poškodzovať aj samotného spotrebiteľa. Ako prípad odvolací súd môže poukázať na skutočnosť, že
pokiaľbymalanaspotrebiteľadopadnúťtrojročnápremlčaciadobapodľaObčianskehozákonníka,dása
predpokladať, že napríklad banky môžu dlžníka, spotrebiteľa, žalovať pre zaplatenie pohľadávky oveľa

skôr, a tým sa zúži časový priestor na mimosúdne riešenie dlhu. Preto nemožno úpravu v Obchodnom
zákonníku považovať za takú, ktorá zhoršuje právne postavenie subjektu záväzkového vzťahu.

Ďalšou otázkou je to , či sa majú aplikovať celé úpravy inštitútov, to znamená úprava premlčania
v Občianskom zákonníku, alebo len jednotlivé výhodnejšie ustanovenia. Prvá možnosť je absurdná,

pretožeaplikáciakomplexnejúpravyinštitútupremlčaniavObčianskomzákonníkubyneumožnilapoužiť
pravidlo o desaťročnom absolútnom obmedzení premlčacej doby, ktoré platí v obchodnom práve, čo by
mohlo paradoxne znamenať zhoršenie postavenia nepodnikateľa.Aplikácia vyberania len jednotlivých vhodných paragrafov z Občianskeho zákonníka by pre zmenu bola
pofidérnym právnym postupom, ktorý deštruuje právnu istotu adresátov právnych noriem.

Z tohto pohľadu sú právne úvahy žalobcu nesprávne. Nemožno v danom prípade aplikovať ust. § 588
ani §100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedže v danom prípade platí všeobecná premlčacia lehota v
zmysle Obchodného zákonníka štvorročná, ktorá sa uznaním záväzku predlžuje o ďalšie štyri roky, je
však obmedzená desaťročnou objektívnou lehotou.

Naviactrebazdôrazniť,žepokiaľideodohoduouznanízáväzku,takútomožnosťupravujelenObchodný
zákonník, pretože Občiansky zákonník dohodu o uznaní záväzku nepozná, pretože § 558 upravuje
uznanie dlhu. Prvostupňový súd vo svojom odôvodnení konštatuje, že podľa § 558 Občianskeho
zákonníka sa pri uznaní premlčacieho záväzku vyžaduje vedomosť dlžníka o tom, že uznáva premlčaný
záväzok. Citované ustanovenie však nič nehovorí o uznaní premlčacieho záväzku, pretože citované
ustanovenie hovorí len o tom, že pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak

ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník má ucelenú úpravu premlčania, nemožno použiť ust. § 558 ani
úpravu Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník neobsahuje úpravu ohľadom vedomosti pri uznaní
záväzku a premlčaní dlhu. V zmysle Obchodného zákonníka uznanie záväzku dlžníkom spočíva v tom,

že v tomto rozsahu záväzok trvá v čase uznania. V zmysle Obchodného zákonníka to platí aj v prípade,
keď pohľadávka bola v čase uznania premlčaná, a to bez ohľadu na to, či uznávajúci o premlčaní v čase
uznania vedel alebo nie.

Okrem toho treba zdôrazniť, že na rozdiel od Občianskeho zákonníka Obchodný zákonník považuje za

uznanie záväzku tiež určité nie písomné, ale faktické úkony dlžníka, teda jeho konanie, predovšetkým
platenie úrokov, či čiastočné plnenie záväzku dlžníkom, čo sa stalo v danom prípade. To má za následok,
že pri čiastočnom plnení dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

Žalobca žalobu na okresnom súde podal dňa 30.11.2012, ktorá lehota je dôležitá pre posúdenie

premlčania, nie čas, kedy bola podaná na pošte.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto treba posudzovať aj dohodu o uznaní záväzku, pričom nie je dôležitá
skutočnosť uvedená v bode 3, 4, či dlžník mal vedomosť o premlčaní dlhu alebo nie. Naviac treba
prihliadnuť na skutočnosť, že podľa tvrdenia odporcu dohoda bola zasielaná poštou, za týmto účelom

treba doplniť dokazovanie prípadne výsluchom odporcu, za akých okolností podpisoval dohodu o uznaní
záväzku, pokiaľ však bola táto dohoda zasielaná poštou, na odporcu nebol vyvíjaný žiadny časový
ani psychologický nátlak a nie je dôvod dospieť k takým záverom, ako to urobil prvostupňový súd, že
dohoda obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Dohoda o uznaní záväzku je zákonom predpokladaný
a dovolený inštitút, preto nie je žiaden logický dôvod preto, aby nemohol byť používaný, pričom z

doterazvykonanéhodokazovanianevyplynulo,žebydohodaouznanízáväzkuboladosiahnutánekalým
spôsobom, naviac, Obchodný zákonník predpokladá, že možno uznať aj premlčaný dlh.

Pretovďalšomkonaníprvostupňovýsúddoplnídokazovanievýsluchomodporcuohľadompodpisovania
dohody o uznaní záväzku a riadiac sa vyššie uvedeným názorom bude vec posudzovať z hľadiska
aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.