Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/98/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222830
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117222830.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: O. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. X. XXX, zastúpená: JUDr. Ladislav Riedl, advokát, so sídlom Prešov, Konštantínova 6, p r
o t i žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35792752,
zastúpený: Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
11Csp/263/2017-38 zo dňa 28.03.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok .

P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému s tým, že
o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 151,28
Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 10.11.2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Následne vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2.Právneodôvodnilsúdprvejinštanciesvojerozhodnutieust.§1ods.2,§2písm.a/,b/,c/,d/,§9ods.1,2,
§ 11 ods.1 písm.b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to podľa znenia účinného v
čase uzavretia zmluvy, teda v znení účinnom od 01.01.2015 do 31.03.2015, zároveň ust.§ 43a ods.1, §
43c ods.1, § 44 ods.1,2, § 46 ods.2,§ 40 ods.3, § 451 ods.1,2, § 456, § 517 ods.1,2 a § 563 Občianskeho
zákonníka a ust.§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013.

3. Konštatoval, že nezdieľa názor žalobkyne o absencii údaja v zmysle § 9 ods. 2 písm. c/ citovaného

zákona. Zastáva totiž názor, že tento údaj sa vzťahuje na spotrebiteľský úver súvisiaci s kúpou tovaru, čo
vyplýva z gramatického a logického výkladu (formulácia „predávajúci“ a „reklamácia“), ale aj logického
výkladu. Pri bežnom spotrebiteľskom úvere je adresa dodávateľa známa ako druhého účastníka
zmluvného vzťahu, takže logicky táto náležitosť je potrebná len pri tých zmluvách o spotrebiteľskom
úvere, ktoré naväzujú na kúpnu zmluvu, kde predávajúcim býva iný subjekt ako je veriteľ, čo však
rozhodne nie je tento prípad.

4. Súd prvej inštancie však súhlasil s tvrdením žalobkyne o chýbajúcich povinných náležitostiach zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, j/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. aj keď nie úplne z
dôvodov, ktoré uviedla. Povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. musia byť uvedené v zmluve, čo znamená, že musia byť výsledkom zmluvného konsenzuoboch jej účastníkov a to odhliadnuc od toho, že zmluva nemusí tvoriť jeden dokument, ale pokiaľ
niektoré náležitosti zmluvy boli uvedené v tzv. oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré však nebolo
podpísané žalobkyňou a na ktoré písomne nereagovala akceptáciou tohto návrhu, pričom v zmluve

ani nie je odkaz na spomínané oznámenie ako súčasť zmluvy, nie je možné prijať záver, že zákonná
požiadavka obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predstavujúca či už splatnosť
mesačnej splátky alebo termín konečnej splatnosti úveru bola zachovaná spomínaným oznámením.
Písomná forma zmluvy vrátane spomínaných povinných zákonných náležitostí musí byť dodržaná aj v
procese kontraktácie týchto jednotlivých náležitostí zmluvy. V samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere

nie je ani zmienka o splatnosti mesačnej splátky a o termíne konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ tieto
náležitosti žalovaný uviedol v ďalšom dokumente, teda v spomínanom oznámení, bolo potrebné, aby
žalobkyňa tento nový návrh žalovaného ohľadom týchto náležitostí písomne akceptovala. Musí byť totiž
dodržaný proces uzatvárania zmlúv podľa § 43 a násl. Občianskeho zákonníka.

5. Nepochybne v zmluve zo dňa 26.03.2015 nie je uvedený termín splatnosti splátky a ani termín

konečnej splatnosti úveru a doba trvania zmluvy a aj keď žalovaný tvrdil, že tieto náležitosti sú uvedené
v už spomínanej listine Oznámenie veriteľa o schválení úveru, túto listinu súdu nepredložil. Navyše
súdu z jeho činnosti z obdobných sporov je známe, že na tejto listine chýba podpis dlžníka a uvedené
oznámenie sa vypracovalo v deň, kedy veriteľ podpísal zmluvu, t.j. v danom prípade 26.3.2015. Aj v
takomto prípade teda chýba písomná akceptácia žalobkyne vo vzťahu k termínu splatnosti splátky a

termínu konečnej splatnosti úveru a preto nedošlo k písomnej dohode strán o týchto náležitostiach
zmluvy.

6. Súd prvej inštancie zdôraznil, že vychádzajúc z formulácie „termín konečnej splatnosti úveru“ je
nepochybné, že tento termín musí byť určený dátumovo (minimálne mesiacom a rokom, pokiaľ by

bola jasne v zmluve uvedená splatnosť mesačnej splátky). Nemožno termín splatnosti nahrádzať
matematickým výpočtom jednotlivých splátok. Napokon je to zrejmé aj zo skutočností, že zákonodarca
počet splátok stanovil pri ďalšej povinnej náležitosti zmluvy uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k/ a preto
nemohol mať na mysli počet splátok aj pri náležitosti predstavujúcej termín konečnej splatnosti úveru.
Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzatvorení zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať,

pretože práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia.

7. Pokiaľ žalovaný argumentoval rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 súd prvej inštancie
súhlasil s tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť obsiahnutá v jednom dokumente, ale
s poukazom na odôvodnenie tohto rozsudku poukázal na to, že v zmluve by musel byť jasný odkaz

na konkrétny dokument, ktorý by navyše musel byť odovzdaný žalobkyni ako spotrebiteľke ešte pred
uzavretím zmluvy, čo v prípade spomínaného oznámenia veriteľa nepochybne nebolo a ani nemohlo
byť (z časového hľadiska) naplnené.

8. Podobne súd prvej inštancie dospel k záveru o chýbajúcom zmluvnom konsenze ohľadom ďalšej

povinnej náležitosti zmluvy a to výšky RPMN. Je nepochybné, že ide o údaj, ktorý sa vypočítava podľa
príslušného vzorca nachádzajúceho sa v prílohe zákona č. 129/2010 Z.z., ale nič to nemení na tom,
že tento údaj je obligatórnou náležitosťou zmluvy a teda aj vo vzťahu k nej sa musí dosiahnuť zmluvný
konsenzus podľa pravidiel už spomínanej kontraktácie. V žiadosti o úver žalobkyňa uviedla určitú výšku
RPMN a keďže v reakcii žalovaného na tento jej návrh na uzavretie zmluvy bola iná výška RPMN, s

poukazom na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo potrebné, aby tento návrh písomne akceptovala
aj žalobkyňa, k čomu však nedošlo. Navyše tak, ako to jasne vyplýva či už zo zákona č. 129/2010 Z.z.
(§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/210 Z.z.), ale aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (článok 10 ods. 2 písm. g/) nepostačuje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uviesť len výšku RPMN, ale musia sa uviesť aj predpoklady, ktoré boli použité pre

jej výpočet. Tie musia byť uvedené v zmluve a rozhodne nepostačuje, ak sú v Európskych štandardných
informáciách, ktoré boli vypracované ešte v predzmluvnom procese. Názor žalovaného o tom, že žiadny
zákonný predpis neukladá túto povinnosť je teda nesprávny.

9. Súd prvej inštancie však súhlasí s názorom žalovaného o tom, že nie je nutné členenie splátky

na istinu, úrok a poplatky. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že je si vedomý toho, že
citovaná smernica 2008/48/ES nemá priamy účinok, ale práve pri výkladových problémoch jednotlivých
ustanovení nášho právneho poriadku je potrebné z nej vychádzať a použiť tzv. eurokomformný výklad.
Toho sa totiž často dožadujú v súdnych sporoch spotrebitelia, ale tento výklad je potrebné použiť nielenv tých prípadoch, ak je to na prospech spotrebiteľa, ale aj opačne. To je aj prípad vyhodnotenia § 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., takže využijúc spomínaný eurokomformný výklad v zmluve
o spotrebiteľskom úvere nie je potrebné splátku úveru rozlíšiť na splátku istinu, úrokov a poplatkov.

Napokon tento záver vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 555/07.

10. Vzhľadom na záver o chýbajúcich povinných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa §
9 ods. 2 písm. f/, j/, k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový
podľa § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona. Žalobkyňa by teda mala žalovanému vrátiť len sumu

reálne poskytnutých finančných prostriedkov t.j. sumu 1.350,- Eur, keďže je nesporné, že žalovaný
vyplatil žalobkyni len túto sumu po započítaní poplatku 150,- Eur do sumy úveru 1.500,- Eur, hoci na
tento poplatok nemal nárok. Žalobkyňa zaplatila žalovanému 1.501,28 Eur, teda o 151,28 Eur viac.
Uvedená suma preto predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného plnením žalobkyne bez právneho
dôvodu. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe o zaplatenie 151,28 Eur, ako aj úrokov z omeškania odo
dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému. S námietkou miestnej príslušnosti sa vyporiadal

súd prvej inštancie tak, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Ide o spotrebiteľský spor s poukazom na §
290 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). V tomto prípade bolo potrebné aplikovať § 19 písm. d/
C.s.p. o osobitnej miestnej príslušnosti.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. §

255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech a preto súd jej priznal nárok na plnú náhradu trov
konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p.

12. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení

rozsudku uvádza, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN, pretože sa na ňom sporové strany ako účastníci
zmluvy nedohodli. Hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nedojednáva, a preto
sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti objektívne dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť
objektívne nedá vyplýva v prvom rade z právnej úpravy, a aj zo súdnej praxe. Zákon č. 129/2010
Z.z. a ani iný právny predpis neurčujú, že údaj o RPMN bude dohodnutý. Ak súd prvej inštancie

uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý nebol, potom by v prvom rade mal zdôvodniť že
tento údaj sa dá dohodnúť. Toto v napádanom rozsudku chýba úplne. Z napádaného rozsudku nie
je zrejmé ani to na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o
RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v
nej len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe uvedených skutočností žalovaný tvrdil, že súd

prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných podmienok. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/60/2017-74 zo dňa 31.05.2017. Ak teda súd
prvej inštancie dospel k tomu, že k neuzavretiu zmluvy došlo z dôvodu rozdielnych údajov RPMN,
potom ide o nesprávny a nezákonný záver. Údaj RPMN bol uvedený do zmluvy v čase jej uzavretia,
tak ako to vyžaduje zákonná úprava. Predpoklady použité na výpočet RPMN sa uviedli v článku 3.,

bod 3.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, pričom žalovaný uvedený bod citoval.
Preto žalovaný napadol rozhodnutie založené na závere, že zmluva neobsahuje RPMN a predpoklady
použité pri výpočte RPMN. Zároveň žalovaný popiera správnosť a zákonnosť záverov konajúceho súdu
o tom, že zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti. Žalovaný namietal, že zákon č. 129/2010
Z.z. nebol správne interpretovaný zo strany konajúceho súdu a teda ani rozhodnutie nie je v súlade

s týmto zákonom. Súd prvej inštancie neprihliadal na eurokonformný výklad jeho ustanovení, pritom
otázka eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súvislosti so zákonom č. 129/2010 Z.z. bola
donedávna posudzovaná rôzne a dospela až do stavu, kedy časť súdnej praxe negovala závery
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Túto prax jednoznačne stopol Najvyšší súd SR v
uznesenísp.zn.3Cdo146/2017. Bezúročnýmôžebyťlenvtedy,akideonáležitosť,ktorejneuvedenieje

spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné
ukazovatele a to celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil aj to, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti.
Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úveru, ako podstatnú skutočnosť je potrebné zdôrazniť, že
Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako Žiadosť

o poskytnutie revolvingového úveru, ale aj zmluvnými dojednaniami, ktorú sú v zmysle článku 13
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o revolvingovom úvere článok 7. ods.
7.1písm.g/zmluvnýchdojednaní.Zustanoveniačlánku4.ods.4.5zmluvnýchdojednanívyplýva,žedeň
splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňomkonečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 9 ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluva
o revolvingovom úvere je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok
stanovených touto zmluvou. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o

schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia.
Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/111/2014 -
166. Tvrdil, že doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené, čím je
splnená zákonná požiadavka, pretože požiadavka na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru nie je
požiadavkou na presnú dátumovú špecifikáciu. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie termínu

konečnej splatnosti viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých
mesiacovapočtumesačnýchsplátok,spôsobomvyplývajúcimzčlánku4.ods.4.5zmluvnýchdojednaní,
v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň
termínom konečnej splatnosti. Preto žalovaný napadol aj správnosť záverov o bezúročnosti úveru z
dôvodu, že zmluva neobsahuje termín splátky. Zmluvné strany sa v zmluve dohli v čl. 2. ods. 2.1 -
2.3, že termín splatnosti splátky bude určený s ohľadom na dátum schválenia úveru a bude stanovený

v rozmedzí medzi 1. a 15. dňom kalendárneho mesiaca. Termín splatnosti splátky pritom žalobca
vedel a bol mu známy zo zmluvnej dokumentácie, čiže preukázateľne nebola splnená podmienka, že
tento nedostatok by mal spôsobovať čo len o pochybnosť o rozsahu záväzku, a teda v zmysle vyššie
uvedeného záveru SD EÚ by nemohlo ísť o dôvod bezúročnosti úveru. Právne odôvodnil svoje odvolanie
žalovaný ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ C.s.p. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a o veci

sám rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Žalovaný si uplatnil aj nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania za súdny poplatok
platený na základe podaného odvolania.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť

a žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že obsah predmetného odvolania sa
týka prakticky iba dvoch argumentačných konštrukcií a teda že údaj o výške RPMN v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nie je možné dohodnúť a termín konečnej splatnosti je v Zmluve určený. Čo sa
týka hodnoty RPMN, dňa 19.03.2015, kedy Zmluvu o revolvingovom úvere podpísala žalobkyňa, do nej
v mene žalobkyne žalovaný vpísal hodnotu RPMN 27,03 % a túto o 7dní neskôr zmenil na 36,68 %.

Urobil tak autonómne bez toho, aby si vyžiadal súhlas žalobkyne so znením zmluvy v podobe, v akej
ma mala zaväzovať. Konečná splatnosť úveru je údaj, ktorý sa preukázateľne v Zmluve nenachádza.
Evidentnetožalovanémuzrejméje,nakoľkoneobhajujezneniezmluvnýchustanovení,alepoukazujena
Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi XXXXXXXXXX. Táto listina je z povahy veci vyhotovená
až po podpise zmluvy, preto sa s ňou vopred oboznámiť nemohla. Čl. 7 ods. 1 Zmluvných dojednaní

je v tomto prípade irelevantný, pretože za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť
pred uzavretím zmluvy podľa ust. § 53 ods. 4 písm. a/ OZ. Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľskýchzmluváchsúneplatnépodľaust.§53ods.5OZ.ŽalobkyňacitovalarozsudokKrajského
súdu v Prešove,sp. zn. 3Co/14/2016 zo dňa 06.09.2016 a z rozsudku 3Co/66/2016, z ktorých vyplýva,

že počet splátok nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, zároveň sa odvolací súd stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve o revolvingovom úvere absentuje dohoda o RPMN. Neplatné
dojednanie RPMN spôsobuje absenciu tejto povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

14. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu bolo doručené na vyjadrenie žalovanému prostredníctvom jeho

právneho zástupcu. Ďalšie vyjadrenie súdu zaslané nebolo.

15. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385
C.s.p., a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabulu a webovej

stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.12.2018 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

16. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v
rozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočnostíanazáklade vykonanéhodokazovaniadospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd však

konštatuje, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vyjadrenom v bode 37. a nasledujúcich
v rozsudku, teda o tom, že nie je nutné členenie splátky na istinu, úrok a poplatky, ani s argumentáciou,
ktorú v dôvodoch súd prvej inštancie uviedol.17. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 26.03.2015 formulárovú
zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a to tým spôsobom, že dňa 19.03.2015 najprv
žalobkyňa podpísala príslušný formulár s vyplnením údajov pod bodom 5 „údaje o požadovanom

spotrebiteľskom úvere“, ktorý obsahoval tieto náležitosti: poskytnutá čiastka úveru - 1500 Eur,
predpokladaná mesačná splátka spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb ak bude uzavretá
- 87,24 Eur, splatnosť úveru - 36 splátok, mesačná splátka vrátane úrokov - 53,08 Eur, celková čiastka,
ktorú musí dlžník zaplatiť - 2.060,88 Eur, predpokladaná RPMN - 27,03%, ročná úroková sadzba 17,77
%, priemerná RPMN 34,42 %, poplatok za poskytnutie úveru - 150,- Eur.

18. Žalovaný ako veriteľ formulár zmluvy podpísal až neskôr a to 26.03.2015, pričom vyplnil údaje
uvedené pod bodom 6 „údaje o schválenom revolvingovom úvere“, ktorý obsahoval totožné údaje
spotrebiteľského úveru ako v bode 5 okrem RPMN, ktorá je v tejto časti uvedená vo výške 36,65
%. V bode 14 zmluvy sa uvádza, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú Zmluvné dojednania zmluvy o
revolvingovom úvere a že strany si ich prečítali, obsahu porozumeli a ako dôkaz pripojili svoje podpisy.

Súd však dodáva, že nie pravdou, aby boli technickou súčasťou zmluvy, pretože sa nachádzajú na
samostatnej listine. V spomínaných zmluvných dojednaniach pod bodom 7 sú vymenované prílohy ako
súčasť zmluvy o revolvingovom úvere a medzi nimi aj oznámenie veriteľa o schválení úveru. Splátkový
kalendár sa však neuvádza. Napriek tomu, že žalovaný vo svojom vyjadrení spomínal aj oznámenie
veriteľa o schválení úveru, ktoré má tvoriť súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, toto oznámenie súdu

nepredložil. Žalobkyni vykonával jej zamestnávateľ zrážky zo mzdy za účelom splácania predmetného
úveru od júna 2015 a podľa jeho potvrdenia celkovo jej vykonal zrážky zo mzdy vo výške 1.413,68 Eur
do septembra 2017. Žalobkyňa pripojila aj potvrdenie o úhrade sumy 87,60 Eur na účet žalobcu dňa
12.05.2015, o čom doložila potvrdenie ČSOB a.s. Celkovo mu teda zaplatila sumu 1.501,28 Eur, pričom
žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobkyne v žalobe skutočne tak, ako to uvádza súd prvej inštancie

nenamietal. Preto platí fikcia o jeho nespornosti v zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. tak, ako to uvádza súd
prvej inštancie v dôvodoch rozsudku.

19. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú
medzi stranami je potrebné posúdiť predovšetkým podľa špeciálneho právneho predpisu, ktorým je

zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to podľa znenia účinného v čase uzavretia zmluvy,
tedavzneníúčinnomod01.01.2015do31.03.2015.Tedapokiaľsúdprvejinštancievychádzalzpremisy,
že zmluvu je potrebné kvalifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne skúmal, či zmluva obsahuje
obligatórne náležitosti, postupoval vecne správne. Skutočne Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust.§
9, tak ako to citoval súd prvej inštancie, definuje ktoré náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovať. Pokiaľ tieto náležitosti neobsahuje, ich absenciu zákon spája s dôsledkami, ktoré definuje
v ust.§ 11 a nasl. (zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch).

20. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že čo do konečnej splatnosti úveru poukazuje na oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníka XXXXXXXXXX. Možno prisvedčiť žalobkyni, tak ako to uvádza vo svojom

vyjadrení, že táto listina je z povahy veci vyhotovení až po podpise zmluvy, preto sa s ňou vopred
žalobkyňa oboznámiť nemohla. Teda článok 7 ods.1 zmluvných dojednaní je v tomto prípade irelevantný
vzhľadomnaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluve,sktorýmisanemohlaoboznámiť
pred uzavretím zmluvy. Skutočne oznámenie o schválení úveru nemôže byť a ani nie je súčasťou zmluvy
o revolvingovom úvere. Záver súdu prvej inštancie vyjadrený v bode 26.odôvodnenia, že v samotnej

zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je ani zmienka o splatnosti mesačnej splátky a o termíne konečnej
splatnosti úveru zodpovedá pravidlám formálnej logiky. Tomu zodpovedá aj ďalší záver, že pokiaľ tieto
náležitosti žalovaný uviedol v ďalšom dokumente, teda v oznámení, bolo potrebné, aby žalobkyňa tento
nový návrh žalovaného ohľadom týchto náležitosti písomne akceptovala. Tak, ako správne uviedol súd
prvej inštancie v bode 33.odôvodnenia, nepochybne v zmluve zo dňa 26.03.2015 nie je uvedený termín

splatnosti splátky a ani termín konečnej splatnosti úveru a doba trvania zmluvy a aj keď žalovaný tvrdil,
že tieto náležitosti sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru, túto listinu súdu nepredložil.
Možno súhlasiť i so záverom súdu prvej inštancie, že z obdobných sporov je známe, že na tejto listine
chýba podpis dlžníka a uvedené oznámenie sa vypracovalo v deň, kedy veriteľ podpísal zmluvu, t.j. v
danom prípade 26.03.2015.

21. Podľa ust.§ 11 ods.1 písm.b/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm.a/ až k/, r/, y/.22. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že vychádzajúc z formulácie - „termín
konečnej splatnosti úveru“ je nepochybné, že tento termín musí byť určený dátumovo. Nemožno termín

splatnosti nahrádzať matematickým výpočtom jednotlivých splátok. Skutočne spotrebiteľ musí mať jasno
už pri uzatváraní zmluvy akú dlhú dobu a dokedy má úver splácať, pretože to je účelom citovaného
zákonného ustanovenia.

23. Zároveň odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 36.odôvodnenia,

že v žiadosti o úver žalobkyňa uviedla určitú výšku RPMN a keďže v reakcii žalovaného na tento jej návrh
na uzavretie zmluvy bola iná výška RPMN, s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka
bolo potrebné, aby tento návrh písomne akceptovala aj žalobkyňa, k čomu však nedošlo. Zároveň tak zo
zákona č. 129/2010 Z.z. a to § 9 ods. 2 písm. j/, ale aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ESz23.04.2008ozmluváchospotrebiteľskomúverezčlánku10ods.2písm.g/vyplýva,ženepostačuje
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť len výšku RPMN, ale musia sa uviesť aj predpoklady, ktoré

boli použité pre jej výpočet. Teda názor žalovaného o tom, že žiadny zákonný predpis neukladá túto
povinnosť nie je správny.

24. Záver súdu prvej inštancie o chýbajúcich povinných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere
podľa § 9 ods.2 písm.f/, j/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a jeho aplikácia zákonnej fikcie o tom, že úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa ust.§ 11 ods.1 písm.b/ zákona č. 129/2010 Z.z. je
vecne správny. Teda žalobkyňa by mala žalovanému vrátiť len sumu reálne poskytnutých finančných
prostriedkov, t.j. sumu 1.350,- Eur, keďže je nesporné, že žalovaný vyplatil žalobkyni len túto sumu
po započítaní poplatku 150,- Eur do sumy úveru 1.500,- Eur, hoci na tento poplatok nemal nárok.
Žalobkyňa zaplatila žalovanému 1.501,28 Eur, teda o 151,28 Eur viac. Uvedená suma preto predstavuje

bezdôvodné obohatenie žalovaného plnením žalobkyne bez právneho dôvodu. Preto súd prvej inštancie
správne vyhovel žalobe o zaplatenie 151,28 Eur, ako aj úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho
po doručení žaloby žalovanému. Správne vypočítal aj úroky z omeškania podľa ust.§ 517 ods.1,2
Občianskeho zákonníka, keď vychádzal z ust.§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom
od 01.02.2013. Zároveň sa správne vyporiadal aj s námietkou miestnej príslušnosti. Správne rozhodol

súd prvej inštancie i o trovách konania.

25. Odvolací súd nemá záujem polemizovať s názorom súdu prvej inštancie, tak ako to uviedol v bode
37.až 45. odôvodnenia rozsudku čo do členenia splátky na istinu, úroky a poplatky. Považuje však za
potrebné vzhľadom na nesúhlas s názorom vyjadreným súdom prvej inštancie uviesť, že pre všetky

spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky
v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosťtzv.úplnejharmonizácieporušila.To,žeSúdnydvorEurópskejúnievoveciC-42/2015potvrdil,

že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že
Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je
tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“
absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení
na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku
C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje. Požiadavka zákona je však od

požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok
istiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenskýzákonidenadrámecsmernice
a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných
poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše
obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa

smernica.Avšakslovenskýzákonodarcatakútoterminológiunepoužil,alektermínu„splátky“pridalslová
„istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra
slovenských súdov v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovaťvyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
považuje za bezúročnú a bez poplatkov. S touto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

26. Z dôvodu, že súd prvej inštancie napriek konštatovaniu odvolacieho súdu vyššie správne rozhodol,
odvolací súd v konečnom dôsledku rozsudok podľa ust.§ 387 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v
spojení s ust.§ 262 ods.1 a § 255 ods.1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.