Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/218/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116221993
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116221993.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS, a. s., so sídlom Staré
Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, Na vŕšku
12, Bratislava, proti žalovanej: H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, o zaplatenie 240,15 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11. apríla 2017, č.k.
16Csp/111/2016-16, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu
trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. zákona č. 258/2001 Z.z., § 497, § 499, § 502
ods. 1 a 2, a § 503 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, ako aj § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj ako „OZ“), a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keď dospel k záveru, že zmluva neobsahuje
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) - termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a písm. k) - výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia, a preto je úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný
a bez poplatkov. Súd tiež dospel k záveru, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená sadzba
úroku, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky. Bola len uvedená výška úroku 20%, pričom celá
suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 160 eur. Zákonom stanovené členenie
a uvedenie jednotlivých splátok čiastok úveru nie svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie

povinnosti dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ
voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške
700 eur, pričom tento uhradil sumu 863,85 eur, teda viac ako bol poskytnutý úver, ktorý je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Úspešná žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, a teda
súd vyslovil, že jej náhradu trov konania nepriznáva.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol

napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Z čl. 1 Zmluvy jasne vyplýva sadzba úroku vo výške
20% za celú dobu splácania úveru a odmena vo výške 18% z istiny, pričom suma 304 eur (nie 160 eur)
je celková čiastka odplaty. Zmluva tiež neobsahuje žiaden poplatkov s názvom poplatok za úver. Malza to, že požiadavka zakotvená v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je v súlade s
čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008. K uvedenej
problematike sa vyjadril Súdny dvor EÚ dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová, sp. zn.

C-42/15, vo výroku ktorého uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice sa má vykladať v tom zmysle,
žezmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimisplátkaminemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Žalobca mal tiež za to, že vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke čl. 10 smernice, ktorý
stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť zmluvy nepozná a hlavne

nezakotvuje.OdvolateľpoukázalajnanázorvyjadrenývNálezeÚstavnéhosúduSRsp.zn.PL.ÚS3/09,
ktorý jednoznačne uviedol, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány
verejnej moci, t.j. nielen všeobecné súdy, sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré
podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť
si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ. Z uvedených dôvodov mal žalobca za to, že vyhlásenie bezpoplatkovosti a bezúročnosti

úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. a ani § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. neobstojí.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16Csp/111/2016 je zaplatenie sumy
240,15 eur s príslušenstvom.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorým bola žaloba zamietnutá a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania.

7. K odvolacím námietkam žalobcu, ktoré spočívali v tom, že súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval
nesprávne právne normy, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. a nejde o bezúročný a bezpoplatkový úver, čím tvrdenie súdu nie je pravdivým, je potrebné

uviesť nasledovné:

8. I keď medzi účastníkmi bolo nesporné, že ide o spotrebiteľský úver, odvolací súd sa stotožňuje s
názorom odvolateľa v tom, že nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená dňa 28.10.2013,
na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. platný a účinný v čase uzatvorenia

zmluvy.

9. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

10. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva

o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

11. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho
vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch stanovuje základné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských

úveroch, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých
čiastok, nestačí teda uviesť len celkovú výšku splátok. Predložená úverová zmluva takýto konkrétnysplátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je pritom významná pre spotrebiteľa, najmä
pokiaľ ide o jeho možnosť hodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť
poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby

spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver.

12. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
SR (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017).

13. Text zákona v aktuálnom znení je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami
je priamy účinok smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ

transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade
by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). Zámerom
zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať smernicu v celom
rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods.

2 smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so smernicou
dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky
na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej
časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky. Až
rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej

bolo konštatované, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10
ods. 2 smernice. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale
(zákonodarca) tak urobil nad rozsah smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho
dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (zák. č.

279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i)
zákona č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“
sa nahrádza slovami „frekvenciu splátok“). Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto

náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z. z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z.,
vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou
zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods.
2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých

termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a
iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom,
že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS
SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25). Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského
práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i) zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z

atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených
zložiekspotrebiteľskéhoúveru,tedaakokistine,takikúrokomatiežpoplatkom,čojedôkazomzvýšenej
pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 128/2016 z 29. novembra
2017). Novelou (zákonom č. 568/2007 Z.z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 OZ. Táto úprava určuje, v
akomporadítrebazapočítaťčiastočnéplnenie.Pričiastočnomplnenípeňažnéhodlhusazapočítanajprv

plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ). Spotrebiteľ ako
dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom
úvere,akáčasťsplátkybudepoužitánaistinu,akánaúrokyaďalšiepoplatky(príp.pravidlátejtozmeny),
aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i
určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy

obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch.z.) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná
tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax
všeobecných súdov“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej
zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.14. Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol, to malo za následok
nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania súdu prvej inštancie a na rozsudok súdu prvej inštancie,

ktorým došlo k zamietnutiu žaloby, bolo potrebné nazerať ako na vecne správne rozhodnutie.

15. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol,
rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vyporiadaní sa podstatnými námietkami odvolateľa, s
použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP, napadnutý rozsudok, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu

trov konania, potvrdil, keď v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387
ods. 2 CSP).

16. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1
CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu

rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov
konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu
spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden
procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne

trovy v odvolacom konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana,
ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne
neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný
prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo
iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods.

2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu
a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).