Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 21, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116209379
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116209379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu: Z., zastúpeného JUDr.
Lukášom Kišeľákom, advokátom so sídlom v Prešove, Jarkova 63, proti žalovanej X. D., nar. X.X.XXXX,
bytom Q. P. 1, V., zastúpenej JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 137, o
zaplatenie 2.682,66 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 13.10.2017
č. k. 8Cpr/8/2016 - 563 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.

Priznáva žalovanej vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 166,88
eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalovanej
vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 88% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná mala so žalobcom
uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti, nebolo sporné, že na prevádzke Z. XX v V. vznikol pri

inventúre rozdiel medzi skutočným a účtovným stavom. Sporným medzi stranami bolo to, či žalovaná
nesie za zistený schodok zodpovednosť, a to za tovar, ktorý na predajni chýbal. Mal za zistené, že
tovar po uplynutí doby spotreby resp. minimálnej trvanlivosti sa zapisoval na tzv. kartu rozdielov, ktorá
bola tiež jedným z podkladov pre uskutočnenú inventúru. Existovali tri druhy kariet, a to pre mliečne
výrobky, pečivo a tzv. ostatné. To, že sa na tieto karty zapisoval tovar ohrozený zárukou, resp. po
záruke, potvrdila okrem ďalších svedkov aj cenová manažérka žalobcu, ktorá potvrdila, že pokyn na
presun takéhoto tovaru na dané karty dala žalovanej ona, pričom tento tovar bol naďalej účtovne

vedený v položke zásob. Na týchto kartách sa neevidoval iba poškodený, či zničený tovar alebo tovar,
ktorý sa nenachádzal na prevádzke, napr. z dôvodov odcudzenia. Skutočnosti, že takýto tovar sa mal
evidovať na karte rozdielov nasvedčuje aj to, že žalobca mal vďaka svojmu softvéru vždy prehľad o
tom, koľko tovaru sa na tej-ktorej prevádzke nachádza, a za akú cenu sa predáva. Ak by zo strany
vedenia spoločnosti žalobcu nebol daný pokyn na presun, resp. zaevidovanie tovaru po záruke na tieto
rozdielové karty, tak by nepochybne bola na to žalovaná včas upozornená, obzvlášť preto, že sa na
nich postupom času hromadil tovar, a tým aj značná suma. Žalobca sa neodvolával na to, že žalovaná

takýmto postupom porušila príkazy a pokyn nadriadených a pracovnú disciplínu. Nebolo preukázané, že
zamestnancižalobcubolipoučeníotom,žekartyrozdielovbudúzhrnutédovýsledkovinventúry.Žalobca
teda v konaní nepreukázal, že by tovar po záruke v zmysle zákona likvidoval, resp. akým konkrétnym
spôsobom s ním naložil. Na svoju obranu tvrdil, že vedúca predajne - žalovaná mala dostatočný aparátprostriedkov na to, aby tovar, ktorému končila záruka predala pred jej uplynutím a súdu predložil iba
internú smernicu všeobecne upravujúcu nakladanie s odpadom. Ani svedkovia navrhnutí na výsluch v
konaní zo strany žalobcu nevedeli uviesť, čo sa s tovarom po záruke ďalej stalo. Preto považuje súd za

pravdivé tvrdenie žalovanej o tom, že tovar po záruke musela na pokyn nadriadených, resp. minimálne
s tichým súhlasom vedenia, jednoducho vyhadzovať, keďže na prevádzke nemala dostatok vhodných
skladových priestorov a tovar nemohla vrátiť centrálnemu skladu, pretože ak by takto nepostupovala,
hrozila by žalobcovi finančná pokuta. Pre žalovanú by bolo nepochybne lepšie, ak by tovar mohla z
predajne účtovne odťažiť na základe výdajok, než ho vyhodiť. Ak sa vychádza teda zo skutočnosti, že

žalobca mal prehľad o tovare po dátume spotreby, musel mať vedomosť aj o tom, čo sa s ním následne
dialo. Čo sa týka toho, že žalovaná na uvedený nedostatok neupozornila nadriadených súd uviedol,
že ak zamestnávateľovi bola chyba známa, čo vyplynulo z dokazovania, nie je potrebné, aby mu ju
zamestnanecešteformálnehlásil.Vkonanísapreukázalo,žetovarpozárukenebolpredinventarizáciou
účtovne odpísaný a pri inventúre sa preto naňho prihliadalo. Potvrdila to aj svedkyňa žalobcu pani S. v
zmysle tom, že do inventúry nemohla zahrnúť tovar, ktorý na predajni fyzicky nenašla. Ďalšia svedkyňa

pani W., uviedla, že vedenie žalobcu žiadala, aby sa z inventarizácie oddelil tzv. nepredajný tovar.
Súd prvej inštancie nevylúčil názor žalovanej, že takýmto spôsobom žalobca postupoval v súvislosti
s prenesením bremena strát vzniknutých z dôvodu nepredajnosti tovaru na zamestnancov. Možno tak
súhlasiťsožalovanou,žežalobcovianireálnaškodazdôvoduabsenciepokazenéhotovarualebotovaru
po uplynutí dátumu spotreby, resp. minimálnej trvanlivosti na predajni ani nemohla vzniknúť, nakoľko

išlo o neupotrebiteľný, a teda nepredajný tovar. Keďže žalobca nepreukázal výšku reálneho schodku,
nakoľko z inventarizačného zápisu a jeho jednotlivých položiek nevyplýva, ktorý tovar bol pokazený,
nepredajný, alebo objektívne chýbajúci, súd prvej inštancie sa stotožnil s výškou schodku, ktorú v konaní
uviedla žalovaná v sume 380,27 eur s tým, že určil následne podiel žalovanej na schodku vypočítaný
podľa spôsobu výpočtu náhrad za manko v sume 166,88 eur. súd prvej inštancie tiež dodal, že pokiaľ

sa žalobca domnieva, že mu vznikla škoda v dôsledku porušovania pracovných povinností žalovanej
tým, že nedostatočne rýchle preceňovala tovar, mohol si voči nej uplatniť nárok z titulu všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca, prípadne využiť iné sankcie vyplývajúce z pracovného práva. Poukázal
však v tejto súvislosti na výpoveď svedkyne S., že sám žalobca prispel k tomu, že sa tovar nemohol
včas predať, keďže okrem tovaru, ktorý objednala žalovaná, zasielal z vlastnej iniciatívy na predajňu aj

ďalší tovar, v dôsledku čoho sa starší tovar predával ťažšie. Uzavrel teda, že žalobca nevytvoril vhodné
podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami tým, že nezabezpečoval odvoz nepredajného
tovaru z predajne, čím by zároveň došlo aj k účtovnému odťaženiu predajne o tento tovar. Strata
vzniknutá žalobcovi takýmto spôsobom nemôže byť uplatnená voči zamestnankyni v podobe náhrady
škody za schodok. Žalobu preto v prevyšujúcej časti zamietol a o trovách konania strán sporu rozhodol

podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania
podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v tejto časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Žalobca namieta skutkové a právne závery súdu prvej inštancie pokiaľ žalobu v

prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Tvrdí, že z výpovede svedkyne W. nevyplýva, aby dala
pokyn na presun tovaru s ohrozenou zárukou, či po dobe spotreby na kartu rozdielov. Svedkyňa sa
vyjadrila, že nemala vedomosť o tom čo sa dialo s tovarom po záruke, je pravdou, že dala žalovanej
pokyn na presun tovarov na kartu rozdielov, avšak z jej výpovede nemožno vyvodiť záver, že išlo o tovar
po dátume spotreby. Poukazuje na výpoveď vedkyne Q., ktorá potvrdila, že aj tovar, ktorý sa nachádzal

na karte rozdielov bolo možné riešiť či už reklamáciou u dodávateľa alebo jeho výmenou u obchodného
zástupcu, či posielať späť na centrálu. Žalovaná teda mala a mohla s touto tzv. neuzatvorenou položkou
pracovať ďalej. Túto skutočnosť potvrdila aj ďalšia svedkyňa S.. Súd prvej inštancie tak nemohol mať za
preukázanú skutočnosť, že od vedenia žalobcu mal byť daný pokyn na presun tovarov presun tovarov
po dátume spotreby na kartu rozdielov, keďže žiaden v konaní vypočutý svedok alebo akýkoľvek dôkaz

produkovaný v konaní takýto záver nepotvrdil. Nesúhlasí tiež so záverom súdu prvej inštancie, že
zamestnanci žalobcu neboli poučení o tom, že karty rozdielov budú zahrnuté do výsledkov inventúry.
Namieta správnosť postupu, ak súd bez ďalšieho, a to hlavne bez opory vo vykonanom dokazovaní
vyhodnocuje to, že svedkovia nemali vedomosť o spôsobe nakladania s tovarom po dátume spotreby aj
napriek ich funkčnému zaradeniu u žalobcu. Žalobcom navrhnutí nemuseli a ani nemohli mat' vedomosť

o nakladaní s tovarom po dátume
spotreby, keďže z pohľadu ich funkčného zaradenia títo mali na starosti inú časť manažmentu žalobcu
než nakladanie s takýmto druhom tovaru. Svedok X. z pohľadu svojho funkčného zaradenia mal
vedomosť o nakladaní s tovarom po dátume spotreby, a preto takýto záver súdu prvej inštancie nemáoporu vo vykonanom dokazovaní. Nebol preukázaný ani žiaden tzv. tichý súhlas vedenia spoločnosti
žalobcu s vyhadzovaním tovaru po záruke. Rovnako sú podľa žalobcu nejasné závery súdu prvej
inštancie ohľadom konštatovania o nedostatočných skladových priestoroch, kde by mohol byť tento

druh tovaru uschovaný, resp. o nemožnosti vrátenia tovaru na centrálny sklad. Tieto skutkové zistenia
nemožnovyvodiťzožiadnehodôkazu.Nesprávnosťtohtozisteniaspočívaajvovykonanomdokazovaní,
kedy z listinného dôkazu - interného predpisu označeného ako Správna hygienická prax, ktorý bol
dostupný na všetkých prevádzkach vyplýva, že žalovaná mohla mať vedomosť o tom, ako s tovarom
po dátume spotreby nakladať a že tejto nebránila žiadna objektívna skutočnosť, aby tovar po dátume

spotreby zaslala späť na centrálny sklad. Taktiež je podľa neho neudržateľný záver súdu o údajnom
prenesení bremena strát vzniknutých z dôvodu nepredajnosti tovaru na zamestnancov. Žalobca splnil
svoje povinnosti v zmysle § 191 Zákonníka práce, oznámil žalovanej výšku škody, náhradu ktorej
bude požadovať a túto aj vyčíslil v zmysle § 189 a nasl. Zákonníka práce. Toto oznámenie žalobcu
zasielal na jemu známu adresu žalovanej. Vzhľadom na hmotnoprávnu povahu tohto úkonu má sa
za to, že oznámenie o výške škody bolo žalovanej doručené dňom oznámenia o uložení zásielky na

pošte, najneskôr však vrátením zásielky žalobcovi. Žalovaná mala pri výkone svojej práce postupovať
v zmysle pokynov nadriadených, vnútorného poriadku, spomínaného interného predpisu, mohla tovar,
ktorý vyhadzuje uviesť na výdajku, túto zaslať na centrálu a následne tovar aj vyhodiť, ako to v
konečnom dôsledku aj robila, však bez skutočného odťaženia sa. Preto žalobca namieta správnosť
záveru súdu v zmysle tom, že nevytvoril vhodné podmienky pre žalovanú aj z dôvodu, že odvoz

tovaru z prevádzky nemal vplyv na možnosť účtovného odťaženia prevádzky, keďže táto skutočnosť
je účtovného charakteru, a teda bez ohľadu na skutočný odvoz tovaru sa prevádzka mohla odťažiť
vystavením výdajky a jej zaslaním na centrálny sklad. Žalobca tiež nesúhlasí s tým, že súd bez ďalšieho
prevzal za vlastné tvrdenie žalovanej ohľadom kvantifikácie schodku a nezohľadnil v tejto súvislosti
tvrdenia žalobcu v jeho podaní z 9.5.2017. Vytýka súdu prvej inštancie nedostatočné zdôvodnenie

vydaného rozhodnutia. Zdôrazňuje, že bola to práve žalovaná, ktorá sama svojím konaním a zadávaním
pokynov pre podriadených zamestnancov vytvárala situáciu, kedy tovar, ktorý bol zaradený do inventúry
aj reálne chýbal, a teda sa na prevádzke skutočne nenachádzal. Ustálená súdna prax uvádza jednu z
podmienok na uplatnenie si nároku na náhradu škody vo forme manka tú, aby tovar na predajni chýbal
a sama žalovaná opakovane uvádza, že tovar vyhadzovala, išlo o tovar po dátume spotreby, avšak na

základe ňou nepreukázaného údajného pokynu od vedenia firmy. Účelovosť tvrdení žalovanej o tom,
že nemala vedieť ako narábať s kartou rozdielov potvrdzuje okrem vypočutých svedkov, či listinných
dôkazov aj výpoveď svedkyne S., ktorá podrobne opisuje postup zaškoľovania žalovanej na pozíciu
vedúcejvrozpätí3mesiacov,počasktorých,akžalovanánevedelanačoslúžikartarozdielov,takmohla,
aj mala, sa dopytovať na uvedené školiacej osoby. Žalovaná svojim konaním vytvárala predpoklad na

vznik práva žalobcu na náhradu škody vo forme schodku, keďže tento tovar na predajni skutočne chýbal.
Ak by tovar po dátume spotreby žalovaná nevyhodila, bol by evidovaný v skladových zásobách a z
uvedeného dôvodu by žalobcovi vzniklo právo len na uplatnenie nároku na náhradu všeobecnej škody.
V zmysle týchto dôvodov žalobca navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

4. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok potvrdiť v jeho napadnutej časti. Pokiaľ
ide o dokument Správna hygienická prax (SHP), tento podľa žalovanej nielenže nespĺňa predpoklady
normatívu zamestnávateľa nakladania s tovarom po záruke, ale z jeho obsahu nemožno vyvodiť, aké
mali zamestnanci možnosti v prípade nakladania s takýmto tovarom. Nie je pravdou, že podľa jeho
znenia sa mal tento tovar zaslať na centrálu. Práve naopak, na str. 33 SHP sa uvádza, že žalobca mal

zabezpečiť odvoz a likvidáciu odpadov najmenej 1-krát týždenne. Okrem toho svedkyne V. a W. potvrdili,
že tovar zaslaný na centrálu sa vracal naspäť na predajňu bez bližšieho zdôvodnenia. Svedkyňa W. a
svedok X. síce spomínajú ako jednu z možností odvoz tovar na centrálu, avšak menovaná svedkyňa
tiež uviedla, že nevie čo sa s týmto tovarom dialo po uplynutí záruky a svedok X. si sám odporoval,
ak najprv tvrdil, že sa tovar likviduje v centrále, čo je inak v rozpore s pravidlami SHP a neskôr tvrdil,

že sa tovar likviduje prostredníctvom špecialistov na to určených. Svedok v konečnom dôsledku postup
likvidácie vôbec nepopísal. Nie je pravdou, že by svedkovia, na ktorých poukazuje žalobca, výslovne
popreli, že pokyn na presun tovaru na kartu rozdielov dalo vedenie. O tom, že vyhadzovanie tovaru po
záruke sa dialo s tichým súhlasom nadriadených svedčí, že svedkovia X., W., Q. a S. existenciu tohto
pokynu nepopreli, popreli iba to, aby takýto pokyn dali. Ďalší svedkovia potvrdili, že žalobca neumožnil

nepredajný tovar zasielať na centrálu, že ho nebolo možné skladovať a vyhadzovanie bolo jedinou
možnosťou a bežnou praxou a zamestnancom sa prikazovalo, aby nepredajný tovar nebol na predajni.
Dokument Správna hygienická prax neupravuje presný postup, ktorý tovar sa má vyhodiť, a kto a kedy
ho likviduje, ktorý tovar sa vymieňa s dodávateľom a podobne. Z dokazovania tiež vyplynul záver, že vinventúre sa zahrnul aj tovar, ktorému uplynula doba spotreby a ktorý predtým nebolo možné preceniť.
Argumenty žalobcu sú v tomto smere neopodstatnené.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda vo výrokoch o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a o trovách konania v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
opodstatnené nie je.

6. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Na týchto zisteniach sa nezmenilo nič ani v štádiu odvolacieho konania, a preto
odvolacísúdpoukazujenadostatočnéazrozumiteľnéodôvodnenierozhodnutiaprvoinštančnýmsúdom.

7. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v kontexte s namietaným
nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí dať daná odpoveď na každú námietku alebo argument strany uplatnený
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

8. Medzi stranami nebolo sporné to, že žalovaná bola zamestnankyňou žalobcu a od XX.X.XXXX do
XX.X.XXXX pôsobila ako vedúca predajne na ul. Z. v V., ktorá je súčasťou spoločnosti žalobcu. Dňa
XX.X.XXXX žalobca uzavrel so žalovanou dohodu o hmotnej zodpovednosti a zrážkach zo mzdy, na
základe ktorej žalovaná prevzala spoločnú hmotnú zodpovednosť za zverené hodnoty, a teda sa tovar,
peňažné prostriedky a ostatné hodnoty zverené k vyúčtovaniu a umiestnené v danej prevádzke. Dňa

XX.XX.XXXX žalobca vydal príkaz na inventúru na prevádzke Z. XXX a podľa inventúrnych rozdielov
strediska, rozdiel medzi skutočným stavom a účtovným stavom predstavoval 4.050,53 eur a podiel kariet
rozdielov (rozdiely mliečnych výrobkov, pečivo a ostatné) sa na tom podieľal v sume 2.828,43 eur.

9. Žalovaná ešte v dobe trvania pracovného pomeru so žalobcom v písomnom podaní zo dňa

X.X.XXXX upozornila žalobcu na nedostatky, konkrétne na to, že na prevádzku bol dovážaný tovar, ktorý
neobjednala a keď mu skončila doba spotreby, musel byť na príkaz nadriadených odpisovaný na kartu
rozdielov. Neuznala preto výšku vyčísleného manka a žiadala o vyčíslenie rozdielu medzi účtovným a
fyzickým stavom zásob v deň inventúry a bez zohľadnenia kariet rozdielov.

10. Podľa § 182 ods. 2 - 3 Zákonníka práce v znení platnom do 28.4.2014, ak zamestnanec prevzal
na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hodnoty, ceniny, tovar, zásoby
materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za
vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na
pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú

s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).
Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.
Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom
alebo sčasti bez jeho zavinenia.

11. Citované zákonné ustanovenie upravuje osobitný druh zodpovednosti zamestnanca, ktorej osobitosti
v porovnaní so všeobecnou zodpovednosťou zamestnanca za škodu podľa § 179 Zákonníka práce
spočívajú v existencie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti, existencii škody v podobe schodku na
hodnotách, ktoré boli zverené zamestnancovi a z prezumpcie zavinenia zamestnanca.

12. Schodkom je účtovný rozdiel medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec
povinný vyúčtovať a medzi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší ako stav účtovný.
Základnou právnou charakteristikou schodku je, že tovar musí chýbať. Schodok je teda špecifickým
druhom škody na hodnotách prijatých po vykonaní inventarizácie na vyúčtovanie.

13. Za schodok zamestnávatelia zvyknú mylne považovať škodu, ktorá im vznikla nesprávnym
precenením zásob alebo škodu, ktorá im vznikla poškodením, resp. znehodnotením ich tovaru.
Schodkom nie je ani tzv. účtovný schodok, ktorý vzniká v dôsledku chýb evidencie účtovníctva (do
pozornosti R 12/1976).14.Pracovnépodmienkyzamestnancamajúpodstatnývýznampremožnosť,abysazamestnaneczbavil
danej zodpovednosti.

15. Podľa § 12 ods. 1 písm. q/ zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení platnom k 28.4.2014,
ten kto predáva potraviny, vrátane internetového predaja, je povinný potraviny nevhodné na spotrebu
ľuďmi alebo nebezpečné a predmety určené na styk s potravinami, ktoré ohrozujú zdravotnú bezpečnosť
potravín, zneškodniť v zariadení podľa osobitného predpisu na vlastné náklady.

16. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nepreukázal reálnu výšku
schodku, ktorého úhradu požaduje od žalovanej - bývalej zamestnankyne, a ktorého existenciu odvádza
od záverov inventúry vykonanej v predmetnej prevádzke v mesiaci október 2014.

17. Pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, rozsah ktorej je predmetom odvolacieho konania, je dôležité

v konaní preukázané zistenie, že tovar, ktorému uplynula doba spotreby, resp. minimálnej trvanlivosti
sa podľa usmernenia žalobcu zapisoval na tzv. kartu rozdielov, čo potvrdili aj svedkyne W. a Q.. Tieto
boli jedným z podkladov pre vykonanú inventúru, keďže je zrejmé, že aj takýto druh tovaru bol účtovne
naďalej vedený v položke zásob (č.l. 177), aj keď sa už reálne na predajni nemusel nachádzať, keďže
bola potrebná jeho ďalšia likvidácia. Ako konkrétne malo byť nakladané s tovarom po uplynutí záruky

nevedelipresneuviesťanisvedkovia, výsluchktorýchnavrhovalžalobcaapokiaľsapoukazujenaobsah
internej smernice spoločnosti žalobcu s označením Správna hygienická prax, táto všeobecne upravuje
odvoz odpadov vznikajúcich v súvislosti s predmetom výkonu činnosti spoločnosti žalobcu, po zaplnení
príslušného kontajnera, najmenej 1-krát týždenne a stanovuje povinnosť vyradenia z obehu potravín
po dátume spotreby a po dátume minimálnej trvanlivosti. V tejto súvislosti žalovaná opodstatnene

poukazovala na nedostatočné priestory prevádzky, v ktorých takýto druh tovaru nemohol byť uložený,
čo by inak bolo aj v rozpore s citovaným ustanovením zákona č. 152/1995 Z. z.. Súd prvej inštancie
napokon správne zdôraznil, že absenciou tovaru po dátume spotreby ani žalobcovi konkrétna škoda
nemohla vzniknúť, keďže išlo o ďalej neupotrebiteľný tovar.

18. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotí odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti ako vecne správny, a to aj v spojení so súvisiacim výrokom o trovách konania strán
sporu, preto v tejto časti rozsudok potvrdil postupom podľa § 387 CSP.

19. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania má žalovaná vo vzťahu k žalobcovi nárok na
náhradu trov v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).