Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 23, 2018

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 28Sa/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3018200008
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3018200008.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobkyne: L.. Y.
N., bytom T. Y. XX/X, XXX XX M. L. nad F., právne zastúpená: Advokátska kancelária ŠKODLER &
PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: Sociálna
poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 36557-3/2017-BA zo dňa 11.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a .

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa včas podanou správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej
aj „správny súd“) dňa 10.01.2018 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 36557-3/2017-BA
zo dňa 11.11.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), zamietajúceho v celom rozsahu odvolanie
žalobkyne ako účastníčky administratívneho konania a potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Trenčín, č. 26451-1/2017-TN zo dňa 24.02.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
prvostupňový správny orgán rozhodol o tom, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) -
žalobkyni - nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2006,
ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 30.06.2008, v podstate
z dôvodov, že žalobkyňa aj po 30.06.2006 disponovala licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe č. L1A/TN/0179/05, vydanou Slovenskou lekárskou komorou s účinnosťou od 28.06.2005, v
dôsledku čoho podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“) v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 bola v rozhodnom období
považovaná za SZČO, za roky 2004 až 2006 dosiahla príjem vyšší ako je zákonom požadovaná hranica
príjmu zakladajúca obligatórnu účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom
poistení SZČO s poukazom na § 21 ods. 1 a § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení.

2. V podanej správnej žalobe namietala žalobkyňa nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci
a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. V širšie koncipovanom
právno-filozofickom úvode správnej žaloby predoslala, že úlohou súdu v podmienkach materiálneho
právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v
súlade s prirodzeno-právnymi princípmi, t.j. k povinnosti súdu nachádzať právo je nutné pristupovať
nielen z pohľadu vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale aj cez povinnosť
formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom

spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez
ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. V modernom právnom
štáte sa nemožno vyhnúť medzerám, či iným nedostatkom právnych predpisov, pričom obzvlášť citeľný
je tento negatívny jav v odvetví práva správneho. Orgány aplikujúce správne právo, a spomedzi nich
osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej úpravy
svojím výkladom odstraňovať. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže
odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu
právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu
(III. ÚS 274/07 z 11.10.2007). Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo,
vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký
imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve
rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Súd musí tiež vychádzať z premisy, že všeobecné súdy musia nielen
rešpektovať právo, ale výklad práva a jeho aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Právo
musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky
a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len
o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré
sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny
systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej
funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú
neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona
nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu pomocou
redukcie „ad absurdum“ odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a
ktorý bude racionálny a spravodlivý.

3. Žalobkyňa tiež argumentovala, že mala za to, že k 30.06.2006 jej zrušením povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia zaniklo postavenie SZČO. Dôkazom toho je skutočnosť,
že žalobkyňa požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a
oznámila Štatistickému úradu Slovenskej republiky skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného
čísla organizácie. Žalobkyňa si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. Žalobkyňa predmetnú licenciu
nikdy nevyužívala, a to ani pred 30.06.2006, ani potom, na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden
príjem. Žalobkyňa uviedla, že ukončila prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba z dôvodu, že od
01.07.2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť INFRAM, s.r.o., IČO:
36 349 852, ktorej bola žalobkyňa zamestnancom. Postup žalovaného, ktorým aplikuje ustanovenia
zákona o sociálnom poistení mechanicky bez tohto, aby skúmal, či žalobkyňa skutočne vykonáva
samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť pre žalobkyňu absurdné dôsledky,
považuje za nesprávny. Žalobkyňa považuje dôsledok, ktorý vzhľadom na napadnuté rozhodnutie, bude
musieť znášať - predpísanie dlžného poistného a penále - za príliš prísny a nespravodlivý, osobitne
za situácie, keď nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a
naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec
obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a ak žalobkyňa vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že
nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO (zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO).
Žalobkyňa dospela k presvedčeniu, že vo vzťahu k nej je formalistický výklad zákona o sociálnom
poistení žalovaným nespravodlivý, pričom žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa nevedela,
že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávneným zakladajúcim právne postavenie
SZČO, ale nie je možné, aby táto nevedomosť žalobkyne s ohľadom na vyššie uvedené úkony žalobkyne
mala pre ňu extrémne negatívny dopad v podobe predpísania dlžného poistného a penále. Žalobkyňa
je tiež presvedčená, že vzhľadom k tomu, že po 30.06.2006 reálne nevykonávala činnosť samostatne
zárobkovo činnej osoby, nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v
spojení s § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

4. Podľa žalobkyne z ustanovenia § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že nie všetky
rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu. Písomnú formu nemajú rozhodnutia, v
ktorom Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných
prípadoch. V takýchto prípadoch Sociálna poisťovňa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí
len v spise. Žalobkyňa oznámila Sociálnej poisťovni, pobočka Trenčín, skutočnosti rozhodujúce pre

zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 30.06.2006.
Po preskúmaní všetkých skutočností Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín, rozhodla o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Pri uvedenej úvahe
vychádzala žalobkyňa zo skutočnosti, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto
poistení a teda má za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. Ak potom od právoplatného
rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul
viac ako rok, Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín, nemohla s poukazom na ustanovenie § 222 ods. 3 a
4 zákona o sociálnom poistení nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení, čo je tiež jedným
z dôvodov, pre ktoré žalobkyňa napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné.

5. Nadväzujúc na teóriu správneho práva, v zmysle ktorej každý výrok rozhodnutia správneho
orgánu musí obsahovať jasné, stručné a zrozumiteľné vyjadrenie toho, ako sa rozhodlo vo veci,
ktorá je predmetom správneho konania, s uvedením konkrétneho ustanovenia príslušného právneho
predpisu, na podklade ktorého sa rozhodlo, žalobkyňa v správnej žalobe tiež namietala, že z výroku
prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu bolo toto rozhodnutie
vydané, čo vyplýva zo skutočnosti, že vo výroku rozhodnutia chýba akýkoľvek odkaz na relevantný
právny predpis. Taktiež ani z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny
predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu, pobočka Trenčín, zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného
roka. Tento nedostatok nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovaného.

6. Citujúc ustanovenia § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 Správneho
poriadku a vychádzajúc z rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní, podľa
ktorej sa zásady správneho konania majú aplikovať aj na tie správne procesy, na ktoré sa Správny
poriadok nevzťahuje, žalobkyňa v správnej žalobe namietala napokon aj voči procesnému postupu
Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, ktorá ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového
konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k
podkladom rozhodnutia a uplatniť prípadné návrhy.

7. K správnej žalobe sa pomerne podrobne písomne vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že na účely sociálneho
poistenia sa za SZČO považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení. Za
rozhodujúcu skutočnosť, ktorá zakladá fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia
s účinnosťou do 31.12.2010, sa považuje aj udelenie oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení]. Ak fyzická osoba spĺňa právnu
kvalifikáciu SZČO, t.j. ak má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem
činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobit-
ného predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010, status SZČO,
a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva.
Z uvedeného dôvodu sú námietky žalobkyne, že zrušila registráciu pre daň z príjmu u príslušného
správcu dane, vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia právne irelevantné. Registrácia
podľa osobitného predpisu, t.j. podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, bola rozhodujúca na nadobudnutie
právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 01.01.2011 do 30.06.2014 (§ 5 zákona č.
461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z.).

8. Za osobitný právny predpis sa v súvislosti s posudzovaním statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia podľa názoru žalovaného považuje aj zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.“), ktorý
upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti fyzickými osobami a právnickými osobami.
Podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon zdravotníckeho
povolania, pričom zdravotnícke povolanie možno v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. vykonávať
(a) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, (b) na základe povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu, (c) na
základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, (d) na základe licencie na výkon lekárskej
posudkovej činnosti, (e) na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. Podľa § 5
písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa za oprávnenie na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho

poistenia, považujú povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenie vydané
podľa osobitného predpisu a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A), vydané podľa
zákona č. 578/2004 Z.z. Žalobkyňa bola považovaná za SZČO na účely sociálneho poistenia podľa
§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 na základe povolenia na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré bolo zrušené dňom 30.06.2006 na základe rozhodnutia
Trenčianskeho samosprávneho kraja, č. TSK/2006/01660/zdrav.-2 zo dňa 15.05.2006. V čase, kedy
bolo žalobkyni zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bola žalobkyňa aj držiteľom
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z.
č. L1A/TN/0179/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 28.06.2005.

9. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004
Z.z.) vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. označovaná ako L1A, na základe ktorej
môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, sa považuje za oprávnenie na
vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status SZČO na účely
sociálneho poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere. Vyslovený
právny názor podľa žalovaného prezentuje aj Slovenská lekárska komora na svojej internetovej stránke
(www.lekom.sk), kde v časti „Pre lekárov - Licencie“ zverejnila v časti „Povinnosti držiteľa licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe“ článok s názvom „Upozornenie k licencii na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (licencia L1A)“, v ktorom okrem iného uvádza, že dňom nadobudnutia právoplatnosti
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, nadobúda jej držiteľ status
podnikateľa - samostatne zárobkovo činnej osoby. Slovenská lekárska komora na svojej internetovej
stránke (stará verzia webu - www.old.lekom.sk) zverejnila tiež článok „Problémy licencií L1A a rokovanie
SLK“, v ktorom podrobne vysvetľuje členom komory postup Sociálnej poisťovne vo vzťahu k tým členom
komory, ktorí sú držiteľmi licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A). Zároveň
uvádza celý rad krokov, ktoré vykonala, aby upozornila na povinnosti vyplývajúce z vlastníctva tejto
licencie, ako napr. články uverejnené v časopisoch Konzílium, Medikom, stanovisko, ktoré bolo zaslané
každému členovi komory prostredníctvom e-mailovej pošty a zverejnené aj na internetovej stránke
komory, stanovisko právneho poradcu komory JUDr. Ondreja Škodlera zverejnené na internetovej
stránke komory dňa 15.04.2008, z ktorého vyplýva, že „nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o
vydaní licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa lekár stáva samostatne zárobkovo činnou
osobou - podnikateľom. Z tohto nadobudnutého postavenia mu vznikajú všetky odvodové a daňové
povinnosti v zmysle právnych predpisov SR. Na povinnosti vyplývajúce zo statusu SZČO nemá vplyv,
že lekár v skutočnosti samostatnú zdravotnícku prax nevykonáva. To znamená, že držiteľ licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný najmä prihlásiť sa do Sociálnej poisťovne, zdravotnej
poisťovne, zaregistrovať sa na daňovom úrade a požiadať na Štatistickom úrade o pridelenie IČO.“
Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa žalovaného zrejmé, že žalobkyňa bola zo strany Slovenskej
lekárskej komory viackrát informovaný, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia
L1A) zakladá jej držiteľovi na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej
osoby.

10. Vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z.z. je držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
(L1A) oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie (§ 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004
Z.z.) a poskytovať zdravotnú starostlivosť (§ 4 písm. b) zákona č. 578/2004 Z.z.) v zdravotníckom
zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§
10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z.) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Žalovaný
v tejto súvislosti zdôraznil, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako SZČO na
účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 nie je právne významné, či dotknutá osoba
skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá
fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status SZČO. Zákon o sociálnom poistení v
znení účinnom do 31.12.2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba
na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné
podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Sociálna poisťovňa
je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali
neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch. V tejto súvislosti sa žalovaný
odvolal napr. na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

11. Podľa žalovaného samotné nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia
však automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.
Podľa platnej právnej úpravy vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý
táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Až pri dosiahnutí príjmu relevantného na vznik
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej
osoby ustanoveného zákonom o sociálnom poistení vzniká SZČO povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Následne sa zaradí do okruhu
platiteľov poistného na sociálne poistenie. V prípade, ak SZČO nedosiahne príjem relevantný na vznik
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nevzniká, resp. zaniká jej
povinné poistenie. Vznik, resp. zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia SZČO sa posudzuje vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý SZČO dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Vzhľadom
na námietky žalobkyne je podľa žalovaného nevyhnutné poukázať na to, že ustanovenie § 21 ods. 1
zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti,
ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z
príjmov v znení neskorších predpisov, pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého
oprávnenia dosiahla fyzická osoba uvedený príjem. Pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že SZČO dosiahla
tento príjem podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Na
základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyňa dosiahla za rok
2004 vo výške 1.191.379,- Sk, vzniklo žalobkyni od 01.07.2005 do 30.06.2006 povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Vzhľadom na príjmy,
ktoré žalobkyňa dosiahla za rok 2005 vo výške 1.176.032,- Sk, vzniklo žalobkyni povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj od 01.07.2006 do 30.06.2007 a následne za základe
príjmu z podnikania, ktorý žalobkyňa dosiahla za rok 2006 vo výške 739.181,- Sk, vzniklo žalobkyni
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj od 01.07.2007 do 30.06.2008.
Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni ako SZČO zaniklo podľa
§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení až dňa 30.06.2008, a to vzhľadom na skutočnosť, že v
rozhodujúcom období, t.j. v roku 2007, nedosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
od 01.07.2008.

12. Tvrdenie žalobkyne, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe v povolaní lekár je oprávnením zakladajúcim status SZČO, nemá podľa žalovaného vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov
a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov o všetkom, čo bolo
v zbierke zákonov vyhlásené, platí domnienka, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Žalobkyni teda svedčila nevyvrátiteľná domnienka, že pozná svoje povinnosti, ktoré vyplývajú držiteľovi
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vo vzťahu k Sociálnej poisťovni. Vyššie uvedené
tvrdenie žalobkyne je de facto stotožnením sa s právnym názorom Sociálnej poisťovne, že licencia
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A je oprávnením podľa osobitného predpisu [§ 5 písm.
c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010], na základe ktorej sa fyzická osoba
považuje na účely sociálneho poistenia za SZČO. Podľa žalovaného nepredložila žalobkyňa žiadne
relevantné dôkazy preukazujúce, že došlo k naplneniu právnych skutočností, ktoré majú za následok
zánik povinného sociálneho poistenia žalobkyne dňom 30.06.2006.

13. K námietkam žalobkyne, ktorými sa odvoláva na ideu spravodlivosti, žalovaný uviedol, že právo
sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva. Normy verejného práva sú kogentného
charakteru, t. j. sú prikazujúce a zakazujúce. To znamená, že ak to príslušná zákonná úprava
neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Z uvedeného dôvodu je Sociálna poisťovňa povinná
striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení a nemôže hľadať také
riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-

právnymi princípmi. Podľa právneho názoru Sociálnej poisťovne princíp právnej istoty a spravodlivosti
v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Sociálna poisťovňa pri
výkone sociálneho poistenia vyvíja náležitú snahu, aby takéto rozdiely nevznikali a pristupuje ku
všetkým účastníkom konania rovnako. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžso/80/2014 zo dňa 31.05.2016, z ktorého taktiež vyplýva,
že „...právne normy odvetvia sociálneho práva sa vyznačujú kogentným charakterom, ktorý vo
všeobecnosti neumožňuje ich aplikačnú tvrdosť v individuálnom prípade zmierniť, a preto idea aplikačnej
spravodlivosti hmotného sociálneho práva tak, ako ju prezentuje krajský súd, nemá v prejednávanej
veci opodstatnenie, pokiaľ spoločnosť spravodlivosť chápe ako určitú vlastnosť spoločenského poriadku,
ktorá, hoci silne preniká do práva, tak ho dominantne neovláda, ale pôsobí na neho spolu s ideou
zákonnosti". Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej uvádza, že "...idea aplikačnej spravodlivosti
prezentovaná krajským súdom nepochybne vedie nie k extenzívnemu ale k extrémnemu poňatiu výkladu
práva bez prihliadnutí na teóriu formálnej a etickej, resp. distributívnej a redistributívnej (procedurálnej)
formy spravodlivosti (viď právne teoretické závery obsiahnuté v starogréckych modeloch spravodlivosti
alebo v dielach Johna Rawlsa, Dworkina či Cohena), kedy by výsledok aplikácie práva výslovne
záležal iba na individuálnom zložení orgánu súdnej moci. Toto by nepochybne malo dopad na popretie
ústavného princípu predvídateľnosti práva a k potlačeniu právnej istoty, ako hlavnej funkcie objektívneho
práva.“ Predmetným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave, sp. zn. 2S/306/2013-36, zo dňa 18.06.2014, v ktorom krajský súd dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná, pretože rozhodnutia sú zjavne nespravodlivé a žalobca bol nimi ukrátený na svojich právach,
tak, že žalobu zamietol.

14. Z ustanovenia § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že rozhodnutie organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne (pobočky a ústredia) sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje
inak. Z uvedenej citácie je zrejmé, že v zákone o sociálnom poistení musí byť výslovne ustanovené,
že konkrétne rozhodnutie sa nevydáva písomne, tak ako to vyplýva z § 194 ods. 2 (rozhodnutie o
zastavení konania dňom úmrtia účastníka konania). Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom
poistení nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch sa nevydáva písomne. Preto tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení
vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, je podľa žalovaného bez právnej opory. Zánik povinných poistení
Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.
j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo
zákona o sociálnom poistení. V takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178
ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch.

15. Žalobkyňa dňa 06.07.2006 predložila pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku
zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 30.06.2006. Tu je podľa žalovaného nevyhnutné
uviesť, že podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO, pretože zánik týchto poistení
nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31.12.2010. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27.06.2017, v ktorom Najvyšší súd SR dospel k záveru, že
„prihláška samostatne zárobkovo činnej osoby do povinného poistenia, ako aj odhláška z tohto poistenia,
sú v zmysle zákona o sociálnom poistení len evidenčnými úkonmi, ktoré je samostatne zárobkovo činná
osoba povinná urobiť do ôsmych dní od vzniku, resp. zániku poistenia. Uvedené úkony však vznik alebo
zánik povinného poistenia nespôsobujú, pretože tie nastávajú na základe zákona v nadväznosti na
nadobudnutie, resp. zánik oprávnenia na podnikanie.“

16. Žalobkyňa pri podaní Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia - neoznámila
príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne, že je držiteľom licencie L1A/TN/0179/05, ktorá sa považuje
za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, napriek tomu, že podľa § 227
ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce
na vznik, trvanie, prerušenia a na zánik sociálneho poistenia. V prípade, ak by tieto skutočnosti
žalobkyňa pobočke Sociálnej poisťovne oznámila pri podaní Registračného listu FO - odhlášky zo
sociálneho poistenia, bola by ihneď upozornená zo strany pobočky Sociálnej poisťovne, že zánik
povinného sociálneho poistenia nenastal z dôvodu, že je držiteľom oprávnenia podľa osobitného

predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Túto skutočnosť zistila Sociálna
poisťovňa, pobočka Trenčín, až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou dňa. Do toho
času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť, že žalobkyňa je držiteľom licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). Následne po preskúmaní skutkového stavu veci Sociálna
poisťovňa, pobočka Trenčín, dňa 24.02.2017 rozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom
prípade. Zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, číslo: 26451-1/2017-TN zo dňa 24.02.2017, ktoré
bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, nebola a ani nemohla byť zo
strany pobočky Sociálnej poisťovne nariadená obnova konania, keďže do 24.02.2017 neexistovalo
právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne ako SZČO, ale pobočka
Sociálnej poisťovne rozhodla na základe § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení
o zániku sociálneho poistenia ako o spornom prípade.

17. K námietkam žalobkyne, že Sociálna poisťovňa ju vopred neinformovala o začatí nedávkového
konania, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010
zo dňa 24.02.2011, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „konanie, ktoré sa začína
na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka
Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.).
Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon
považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými
podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci ani povinnosť, aby o začatí konania
upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (Správny poriadok). Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť
pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu
jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Žalovaný zdôraznil, že zákon o sociálnom poistení v
znení, ktoré nadobudlo účinnosť 01.01.2004, ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach
sociálneho poistenia, pričom v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní,
t.j. Správneho poriadku.

18. S poukazom na obsah vlastnej právnej argumentácie žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

19. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) každý, kto
tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

21. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

22. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov
uvedených v správnej žalobe (§ 134 ods. 2 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP), vychádzajúc

zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). Po zistení,
že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 SSP) a proti rozhodnutiu,
ktoré je priamo zo zákona spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva (§
6 ods. 2 písm. c) SSP v spojení s § 199 ods. 1 písm. a) SSP), nariadil správny súd na prejednanie veci
pojednávanie, nakoľko o to požiadal žalovaný (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP).

23. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil nasledovné: Krajský
úrad v Trenčín, odbor zdravotníctva, rozhodnutím č. Zdrav. 97/00367-2 zo dňa 20.10.1997, právoplatným
dňa 29.10.1997, vydal žalobkyni povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom
zdravotníckom zariadení v obore interné lekárstvo, s účinnosťou odo dňa 01.01.1998. Trenčiansky
samosprávny kraj rozhodnutím č. TSK/2004/02644/Zdrav.-2 zo dňa 05.11.2004, vydal žalobkyni
povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancie
- v odbore vnútorné lekárstvo. Súčasne zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v neštátnom zdravotníckom zariadení, ktoré bolo žalobkyni vydané rozhodnutím Krajského úradu v
Trenčíne, odbor zdravotníctva, č. Zdrav. 97/00367-2 zo dňa 20.10.1997, právoplatným dňa 29.10.1997.

24. Dňa 17.12.1997 prijala Sociálna poisťovňa prihlášku žalobkyne, ako SZČO, na nemocenské
poistenie a dôchodkové zabezpečenie so vznikom účasti na poistení ku dňu 01.01.1998.

25. Rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2006/01660/zdrav-2 zo dňa 15.05.2006,
právoplatným dňa 05.06.2006, bolo ku dňu 30.06.2006 žalobkyni zrušené povolenie na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancie - v odbore vnútorné
lekárstvo, ktoré jej bolo udelené rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2004/02644/
Zdrav.-2 zo dňa 05.11.2004.

26. Dňa 06.07.2006 podala žalobkyňa na pobočke Sociálnej poisťovne Trenčín Registračný list FO -
odhlášku zo sociálneho poistenia a za dátum zániku poistenia označila deň 30.06.2006.

27. Z informácií poskytnutých Sociálnej poisťovni orgánmi správy daní vyplýva, že príjmy žalobkyne z
podnikania za rok 2004 boli v sume 1.191.379,- Sk, príjmy z podnikania za rok 2005 v sume 1.176.032,-
Sk a príjmy z podnikania za rok 2006 v sume 739.181,- Sk.

28. Z informácií poskytnutých Sociálnej poisťovni Slovenskou lekárskou komorou vyplýva, že licencia č.
L1A/TN/0179/05 bola žalobkyni udelená s účinnosťou ku dňu 28.06.2005 a zanikla ku dňu 28.04.2017.

29. Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín, rozhodnutím č. 26451-1/2017-TN zo dňa 24.02.207
rozhodla, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
dňa 30.06.2006, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa
30.06.2008. Pri rozhodovaní vychádzala z toho, že žalobkyňa aj po 30.06.2006, ku ktorému dátumu jej na
základe rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja zaniklo povolenie na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, disponovala aktívnou licenciou typu L1A, udelenou jej Slovenskou lekárskou komorou,
čo v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010
zakladalo naďalej jej status SZČO pre účely sociálneho poistenia. Taktiež bolo zistené, že za roky
2004 až 2006 dosiahla žalobkyňa príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
v sume vyššej ako 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu určeného na príslušné roky a
preto s poukazom na § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 vznikla
žalobkyni obligatórna účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení aj
po 30.06.2006, avšak iba do 30.06.2008, a to vzhľadom na skutočnosť, že za rok 2007 nedosiahla príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou v sume vyššej ako 12-násobok minimálneho
vymeriavacieho základu určeného na rok 2007.

30. Na odvolanie žalobkyne ako účastníka administratívneho konania vedeného Sociálnou poisťovňou,
v ktorom argumentačne čiastočne obsahovo anticipovala neskôr podanú správnu žalobu, žalovaný
napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietol a prvostupňové rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, potvrdil, pričom zotrval na právnej argumentácii prvostupňového
rozhodnutia.

31. Podľa § 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010
zárobková činnosť podľa tohto zákona je na účely nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia
(bod 1.) činnosť zamestnanca, (bod 2.) činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, z ktorej je povinne
nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená.

32. Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010
samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na
vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na
ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.

33. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do
31.12.2010 povinne nemocensky poistená je aj samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9.

34. Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do
31.12.2010 povinne dôchodkovo poistená je ak samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne
nemocensky poistená.

35. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe
vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom
roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu
alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-
násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

36. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do
31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne
zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne
zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon
činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia
nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

37. Podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2009 vymeriavací základ
je mesačne najmenej vo výške minimálnej mzdy zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných
mesačnou mzdou, ktorá platí k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platí poistné na
nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti a
poistné do rezervného fondu solidarity.

38. Podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov na konanie vo
veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis
o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v
rozsahu upravenom týmto zákonom.

39. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov predmetom
nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných
prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

40. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

41. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nedávkové konanie sa
začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne.

42. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie, ktoré sa
začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná
zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

43. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodnutie
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak.
Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

44. Podľa § 209 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodnutie musí
obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým
účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.

45. Podľa § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov výrok obsahuje
rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne
aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania
povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

46. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v odôvodnení
rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na
ktorých základe rozhodovala.

47. Podľa § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov orgán, ktorý vydáva
povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie takéhoto
povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia.

48. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. zdravotnícke povolanie sa vykonáva

a) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu,
b) na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ďalej len "povolenie") (§ 11)
alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu,
c) na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10),
d) na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo
e) na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu.

49. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať
zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný
pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)].

50. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je
poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na
základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom
zariadení.

51. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. licencie sa vydávajú

a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný
lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,
b) na výkon zdravotníckeho povolania [§ 3 ods. 1 písm. a)] zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky
laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik

pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný
pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár,
farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent
výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke
pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a
laboratórny diagnostik,
d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.

52. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných podaní účastníkov konania, ich vyjadrení na pojednávaní
a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu, dospel správny súd k záveru,
že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť
aj procesný postup žalovaného a pred ním prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu
ich rozhodnutí. Správne orgány z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu,
vyvodili správne skutkové závery. Svoje úvahy, vedúce ich k ustáleniu skutkového stavu, racionálne
odôvodnili a takto zistený a ustálený skutkový stav následne správne právne posúdili právne korektnou
aplikáciou relevantných zákonných ustanovení. Správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za
argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené citáciou konkrétnych ustanovení príslušných
právnych predpisov.

53. Medzi účastníkmi konania je spornou otázka posúdenia právneho postavenia žalobkyne pre
účely povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia po 30.06.2006, ku
ktorému dátumu jej rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja bolo zrušené povolenie na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti. V administratívnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola
držiteľom platnej licencie č. L1A/TN/0179/05, ktorá ju aj po 30.06.2006 oprávňovala na výkon, resp.
prevádzkovanie činnosti subsumovateľnej pod ustanovenie § 3 písm. a) bod. 2 zákona o sociálnom
poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Podľa názoru správneho súdu licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe v povolaní lekár, udeľovaná v zmysle § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004
Z.z. (tzv. licencia typu L1A), predstavuje v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení
účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu,
čo žalobkyni zakladalo status SZČO na účely sociálneho poistenia aj po 30.06.2006. Táto skutočnosť,
t.j. trvajúca dispozícia aktívnou (nezrušenou) licenciou typu L1A, je podľa názoru správneho súdu
rozhodujúcou a bez ďalšieho postačujúcou právnou skutočnosťou pre vyvodenie právneho záveru o
nadobudnutí postavenia SZČO pre účely sociálneho poistenia, resp. o nezániku tohto postavenia, ak k
jeho získaniu došlo skôr na základe inej právnej skutočnosti (napr. udelením povolenia fyzickej osobe
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia). Správny súd sa prikláňa k názoru žalovaného, že pri
licencii typu L1A ide o oprávnenie, ktorého držiteľ môže priamo dosahovať príjmy z podnikania a z inej
samostatnej zárob-kovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov. Prípadné rozhodnutie držiteľa licencie fakticky nevyužívať túto licenciu pre účely zárobkovej
činnosti nemá pre kvalitatívnu stránku statusu SZČO právnu relevanciu.

54. Na to, aby osobe popri ustálení jej právneho statusu SZČO aj vzniklo povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie, je však potrebné tiež to, aby takáto osoba jednak dosahovala príjmy z
podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti (podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 595/2003
Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov) a súčasne aby tieto príjmy boli vyššie ako zákonom
stanovená hranica na príslušný kalendárny rok (mechanizmus jej výpočtu vyplýva z § 21 ods. 1 v spojení
s § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). V tejto súvislosti nie je
rozhodujúce, na základe akého oprávnenia SZČO dosiahla v príslušnom roku kvalifikovaný príjem, ale
skutočnosť, že tento príjem dosiahla ako samostatne zárobkovo činná osoba. Z ustanovenia § 21 ods.
1 zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že medzi držbou licencie ako oprávnenia podľa § 5 písm.
c) zákona o sociálnom poistení a príjmom posudzovaným pre účely § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení, by mal byť vzťah príčinnej súvislosti, t.j. že by malo ísť o príjem pochádzajúci práve z držby tejto
licencie. Zákon vníma povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO ako jedno
poistenie. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantných
pre vznik, resp. trvanie poistenia, nie je rozhodujúce, či osoba dosiahla tento príjem zo živnosti, alebo
z vytvorenia diela a umeleckého výkonu, resp. na základe iného právneho vzťahu, ktorý zakladá osobe
status samostatne zárobkovo činnej osoby. Ak napr. SZČO dosahovala príjmy z viacerých činností a ak
pri týchto príjmoch je možné ustáliť, že boli dosiahnuté „z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej

činnosti podľa osobitného predpisu“ alebo ak ide „o výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou“, tak pre výpočet poistného na sociálne poistenie sa vychádza z celkového príjmu,
ktorý osoba dosiahla zo všetkých týchto činností spolu. Preto nie je pre vznik poistenia rozhodujúce, či
žalobkyňa dosahovala alebo nedosahovala z licencie č. L1A/TN/0179/05 v rozhodnom období príjem, ak
je preukázané, že mala príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného
predpisu, a to najmenej vo výške upravenej ustanovením § 21 ods. 1 v spojení s § 138 ods. 9 zákona o
sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Z údajov poskytnutých Sociálnej poisťovni daňovými
orgánmi vyplýva, že príjmy žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti boli v
roku 2004 až 2006 v každom z uvedených rokov vo výške presahujúcej minimálny vymeriavací základ
určený na príslušné roky, a preto žalobkyňa bola povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo
poistenou SZČO aj po 30.06.2006, a to až do 30.06.2008, z dôvodu, že za rok 2007 nedosiahla príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou v sume vyššej ako 12-násobok minimálneho
vymeriavacieho základu určeného na rok 2007.

55. Po zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti Trenčianskym samosprávnym
krajom síce žalobkyňa oznámila pobočke Sociálnej poisťovne formou Registračného listu - odhlášky
- z povinného poistenia, že jej sociálne poistenie zaniká ku dňu 30.06.2006, avšak u žalobkyne
nedošlo k zániku všetkých oprávnení na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, keďže bola aj naďalej
držiteľom platnej licencie typu L1A. Preto odhlášku z povinného poistenia nie je možné stotožňovať s
vyhlásením o nevykonávaní činnosti SZČO podávaným podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení,
majúcim na následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.
Nejde a logicky ani nemohlo ísť o vyhlásenie k licencii č. L1A/TN/0179/05 (keďže k jej zrušeniu do
31.12.2010 nedošlo a žalobkyňa do uvedeného dátumu ani neiniciovala jej zrušenie), ale o oznámenie
vecne nadväzujúce na zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Trenčianskym
samosprávnym krajom. Správny súd odhlášku z povinného poistenia, adresovanú Sociálnej poisťovni,
nepovažuje ani za konkludentný prejav vôle majúci atribúty vyhlásenia o nevykonávaní samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, nakoľko mu nepredchádzali, resp.
spolu s ním neboli vykonané právne úkony žalobkyne smerujúce k zrušeniu licencie č. L1A/TN/0179/05.

56. Zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o
vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Treba pritom zdôrazniť,
že pobočka Sociálnej poisťovne, ktorej bola doručená odhláška žalobkyne, nedisponovala príslušnými
informáciami o stále platnej licencii žalobkyne až do momentu, kedy sa o tejto skutočnosti dozvedela z
informácií poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Dovtedy Sociálna poisťovňa nemala v podstate
reálnu možnosť zistiť, že žalobkyňa je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
typu L1A. Nejednalo sa tu o konanie a rozhodovanie po povolení obnovy konania, ale jednalo sa o
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Nedošlo teda k uplynutiu lehoty na obnovu konania, keďže
pri rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, č. 26451-1/2017-TN zo dňa 24.02.2017, išlo o
prvé rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o spornej otázke s tým, že iné rozhodnutia v inej ako
písomnej forme k totožnému predmetu konania Sociálnou poisťovňou skôr vydané neboli.

57. Ohľadne námietky, že pobočka Sociálnej poisťovne neupovedomila žalobkyňu o začatí predmetného
nedávkového konania, a tým jej neposkytla možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu, sa správny súd tiež
prikláňa k názoru žalovaného. Prejednávaná vec predstavuje nedávkové konanie, ktorá sa v súlade s §
184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo
z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 zákona
o sociálnom poistení začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má
ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa
disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej
veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých
známych účastníkov konania, ako to ukladá Správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení
neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi
konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

58. K námietke týkajúcej sa absencie konkrétneho zákonného ustanovenia v prvostupňovom
administratívnom rozhodnutí je možné uviesť, že predmetné rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení, t.j. jasný, určitý a zrozumiteľný výrok,
odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Po súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho administratívneho konania možno skonštatovať, že ako napadnuté, tak aj
prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu. V prvostupňovom
rozhodnutí je pritom uvedené, že o povinnom sociálnom poistení bolo rozhodnuté podľa § 178 ods. 1
písm. a) prvý bod zákona o sociálnom poistení. Administratívne rozhodnutia vydané v preskúmavanom
administratívnom konaní nevykazujú znaky arbitrárnosti.

59. Ani zdôraznená nevedomosť o tom, že licencia typu L1A zakladá status SZČO, nezbavuje
zodpovednosti za následky, ktoré vznikli porušením povinnosti vyplývajúcej z tohto právneho postavenia.
V Slovenskej republike sa uplatňuje tzv. nevyvrátiteľná domnienka znalosti právnych predpisov, majúca
korene v rímskom práve (ignorantia legis neminem excusat), legislatívne upravená v ustanovení § 15
zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych
predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa
ktorého o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo
známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych
predpisov je nevyvrátiteľná. V kontraste s názorom žalobkyne je tu teda nevyvrátiteľná domnienka,
že žalobkyňa poznala a pozná svoje práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z držby licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe vo vzťahu k príslušným orgánom, tu vo vzťahu k Sociálnej poisťovni.
Okrem toho je pri tejto otázke namieste pripomenúť, že z písomných podkladov predložených žalovaným
vyplýva, že o povinnostiach vyplývajúcich z držby licencií L1A boli členovia Slovenskej lekárskej komory
nie raz informovaní rôznymi spôsobmi, najmä boli opakovane zverejňované články a informácie týkajúce
sa tejto problematiky s rovnakými rezultátmi, k akým neskôr dospel žalovaný.

60. Správny súd nezdieľa názor, že by postup žalovanej v danej veci bol príliš formalistický a tým
nespravodlivý. Zákon o sociálnom poistení je právnym predpisom úzko spätým so sociálnou politikou
štátu, ktorá je vždy odrazom nielen politického, ekonomického a historického vývoja istého spoločenstva,
ale aj prostriedkom, akým štát presadzuje svoje aktuálne dominantné sociálnopolitické predstavy a v
otázke predpisovania a výberu poistného aj svoje aktuálne finančno-hospodárske ciele. Podmienky
vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú právnymi normami
verejného práva, t.j. ide kogentné právne normy, ktorým nie sú vlastné ustanovenia upravujúce
zmierňovanie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek u jednotlivých poistencov.

61. Záverom správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9Sžsk/16/2018 zo dňa 26.09.2018, v ktorom kasačný súd riešil totožnú právnu otázku, kde správna
žaloba obsahovala podobné žalobné body. K tvrdeniu žalobkyne o tom, že nemala vedomosť, že jej
sociálne poistenie nezaniklo, resp. vzniklo, keďže jej nebolo doručené rozhodnutie Sociálnej poisťovne
o tejto skutočnosti a mala za to, že ide o nesporný prípad, kasačný súd uviedol, že „žalovaná nemala
možnosť skôr rozhodnúť o vzniku sociálneho poistenia (a teda ani toto rozhodnutie žalobkyni doručiť),
keďže nemala vedomosť o existencii licencie typu L1A žalobkyne, táto licenciu nepredložila ani príslušný
správny orgán (pobočku) neinformovala. Informáciu o vzniku a trvaní licencie poskytla Sociálnej
poisťovni Slovenská lekárska komora. Podľa § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba je povinná prihlásiť sa na nemocenské poistenie
a dôchodkové poistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení. Túto povinnosť žalobkyňa
nesplnila. Nie je možné odvolávať sa na legitímne očakávania (k čomu zrejme žalobkyňa smerovala),
ak tieto očakávania vznikli len z dôvodu porušenia právnej povinnosti voči žalovanej. V takomto prípade
totiž očakávania nie sú legitímne a nemohlo žiadnym spôsobom prísť k nepredvídateľnému zásahu
verejnej moci do práv jednotlivca. pretože tento zásah by bol za splnenia zákonom uložených povinností
predvídaný.“

62. K materiálnej rovine oprávnenia na vykonávanie činnosti kasačný súd uviedol, že „otázku statusu
SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. z titulu vydania oprávnenia na vykonávanie činnosti
nielen vecne správne. ale aj logicky a zrozumiteľne vysvetlil krajský súd. zohľadňujúc tak formálnu ako
aj materiálnu rovinu oprávnenia. Formálnou rovinou je samotná existencia tohto oprávnenia zatiaľ čo
rovinou materiálnou praktická možnosť vykonávať činnosť v zmysle tohto oprávnenia a mať z nej príjem.
Rovnaký výklad vyplýva aj z krajským súdom citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky,

pričom opačný názor by viedol k záveru, kedy by ktokoľvek (po splnení zákonných náležitostí) mohol
získať x licencií na výkon povolania, tvrdiť však, že žiadne z nich nevykonáva a takto neprimerane
prenášať dôkazné bremeno na správny orgán. Vznik takejto situácie je však neprípustný. Zákon
vychádza z racionálneho predpokladu, že ten, kto požiada o licenciu na výkon regulovanej činnosti, má
záujem túto činnosť vykonávať. Na tomto mieste považuje kasačný súd za potrebné zdôrazni, že na
výkon lekárskej činnosti v pracovnom pomere nie je potrebné vydanie licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z., ale licencia na výkon
zdravotníckeho povolania podľa § 68 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona. Ak by teda žalobkyňa mala
úmysel vykonávať činnosť lekára výlučne iba v pracovnom pomere, nebolo potrebné žiadať o licenciu
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Žalobkyňa však o takúto licenciu požiadala a tiež jej bola
vydaná. Pokiaľ mala záujem mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, avšak túto dočasne
nevykonávať mala možnosť požiadať o dočasné pozastavenie licencie podľa § 73 zákona č. 578/2004
Z.z. Ani toto zákonné oprávnenie však nevyužila, požiadala o vydanie licencie a túto ponechala aktívnou.
Vzhľadom na uvedené má potom kasačný súd za to, že obe, materiálna ako aj formálna rovina
oprávnenia, boli v prejednávanej veci naplnené.“

63. K apelu na prirodzenoprávne princípy a poukazu na všeobecnú ideu spravodlivosti kasačný súd
uviedol, že „so všeobecným princípom spravodlivosti nie je možné stotožňovať úspech v spore. Medzi
predpoklady právneho štátu patrí právna istota, princíp legality, čiže viazanosti štátnej moci právom či
rovnosť účastníkov. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že
je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia SZČO je jednak status SZČO (ktorý žalobkyňa naplnila, ako už uviedol kasačný
i krajský súd a žalovaná) a výška príjmu (ktorá pred kasačným súdom spochybnená nebola). Keďže
teda žalobkyňa splnila všetky predpoklady pre vznik povinného sociálneho poistenia, bolo by práve
porušením princípov právnej istoty a legality, ak by žalobkyni uvedené povinné poistenie, a tým aj
platiť poistné na sociálne poistenie nevznikla. V právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu
spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už
neznalosti práva (žalobkyňa tvrdí, že nevedela o tom, že vydaním licencie jej vzniká status SZČO), alebo
akéhokoľvek iného opomenutia.“

64. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobkyňa uviedla v správnej žalobe,
neboli spôsobilé privodiť jej úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190
SSP zamietol.

65. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko ich priznanie nežiadal a nešlo ani o situáciu, kedy by to bolo možné vo
vzťahu k žalobkyni spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo
dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu
v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k poru-šeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhod-nutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúde-nia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažova-teľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektro-nickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhod-
nutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jul 7, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.