Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/22/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227366
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115227366.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. Vladimír Ledecký,
správca konkurznej podstaty úpadcu A.D.S., s.r.o. v konkurze, so sídlom Brestov 140, IČO: 31 712 703,
adresa správcu Tatranské námestie 3, 058 01 Poprad, proti žalovanému: L. M., nar. XX.X.XXXX, P.. D..
B. XXX/X, XXX XX X. Š., právne zastúpenému spoločnosťou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom
Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 2.660 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18Cb/134/2015-118, z 26.6.2018 v spojení s opravným
uznesením č.k. 18Cb/134/2015-146 z 30.7.2018, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. 18Cb/134/2015-146 z
30.7.2018.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zo dňa 26.6.2018 č.k. 18Cb/134/2015-118 v spojení s
opravným uznesením zo dňa 30.7.2018 č.k. 18Cb/134/2015-146 rozhodol, že :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.660 € spolu s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 720

€ od 20.01.2012 do zaplatenia, s 9,25 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 720 € od 01.01.2014 do
zaplatenia, s 8,05 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 720 € od 01.01.2015 do zaplatenia, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške tejto rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že:

2.1. Žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu 5.11.2015, domáhal proti žalovanému zaplatenia
úhrady za užívanie motorového vozidla značky IVECO 440 E42, nákladné vozidlo - ťahač návesu
s ev. č. P.-XXX-N. za obdobie roku 2011 a za obdobie rokov 2013 a 2014 a za 10 mesiacov roka
2015, dôvodiac, že v účtovnej evidencii úpadcu zistil nezaplatenie odplaty za používanie predmetného

nákladného motorového vozidla, a preto listom zo dňa 28.10.2015 vypovedal žalovanému zmluvu o
nájme. Zároveň si uplatnil proti žalovanému aj úhradu za užívanie motorového vozidla. Žalobca pritom
poukázal na to, že za rok 2012 žalovaný vyúčtovanú úhradu za používanie motorového vozidla zaplatil.2.2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, pričom poukazoval na to, že so žalobcom uzavrel neformálne
dohody týkajúce sa ich obchodného styku, pričom podľa týchto dohôd poskytoval žalobcovi pôžičky a
vykonával pre neho prepravu. Nezaplatená odplata za prepravu, ako aj nevrátené pôžičky mali byť podľa

jehoobranyzhmotnenédodohody,žežalovanémužalobcaprenechápredmetnémotorovévozidlo,ktoré
žalobca nepotreboval a žalovaný ho vedel opraviť i používať, pričom hodnota motorového vozidla mala
byť totožná s výškou dlhu žalobcu voči žalovanému. Žalovaný tvrdil aj to, že faktúra za rok 2012 mala
len slúžiť na vystavenie dokladov osvedčujúcich jeho právo používať motorové vozidlo, pričom podľa
dohody so žalobcom sa malo toto motorové vozidlo neskôr previesť na neho, ale k prevodu nedošlo,

pretože bolo blokované exekučným záložným právom. Neskôr sa na prevod zabudlo a aktuálne bol na
majetok spoločnosti žalobcu vyhlásený konkurz.

2.3. Rozsudkom zo dňa 12.7.2016 č.k. 18Cb/134/2015-68 bola žaloba zamietnutá a žalovanému bol
priznaný nárok na náhradu trov konania.

2.4. Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.5.2017 č.k. 2Cob/66/2016-92 bol na základe
odvolania žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Súd
prvej inštancie cituje podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

2.5. Žalobca v zmysle záverov odvolacieho súdu navrhol pripojiť z Okresného úradu Prešov, odbor

cestnej dopravy a pozemných komunikácii nájomnú zmluvu o nájme predmetného dopravného
prostriedku.

2.6. Žalovaný k svojím prednesom pripojil čestné vyhlásenia I. U. a L. Š. zo dňa 4.6.2018, ktorí potvrdili,
že žalovaným boli úpadcovi poskytnuté finančné pôžičky, z ktorých časť vrátená nebola, na základe

čoho bola so žalovaným uzavretá dohoda o prevode predmetného vozidla do jeho vlastníctva s tým, že
kúpnacenabudezapočítanávočinesplatenejpôžičke.Zároveň,keďževrozhodnomčasenebolomožné
uzatvoriť kúpnu zmluvu, sa so žalovaným dohodli na dočasnej úprave prostredníctvom nájomného
vzťahu k vozidlu, aby bol žalovaný jeho oprávneným užívateľom. Žalovaný na preukázanie skutočnosti
o údajnom disimulovanom právnom úkone, ktorým mala byť kúpna zmluva okrem týchto vyhlásení

nepredložil žiadne dôkazy.

2.7.Súdvykonaldokazovanievýsluchomúčastníkovkonania,technickéhopreukazunákladnéhovozidla
- ťahač návesu IVECO 440 E42, správy o vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, faktúry č. 85/09 zo
dňa 30.10.2009, oznámením spoločnosti P., čestných vyhlásení L. Š., I. U., spisov Okresného úradu

Prešov, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii č. D.-P.-D.-Y. a č. D.-P.-D., ostatným spisovým
materiálom a zistil, že:

2.8. Uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. XK/X/XXXX zo dňa 5.5.2015 bol na spoločnosť A.D.S.,
s.r.o., so sídlom 082 05 Brestov 140, IČO: 31 712 703 (úpadca) vyhlásený konkurz a za správcu bol

ustanovený Mgr. Ing Vladimír Ledecký. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vetníku č. 89/2015
dňa 13.5.2015.

2.9. V období roku 2011 a v období roku 2013 a 2014, ako aj 10 mesiacov v roku 2015, bol žalovaný
užívateľom nákladného motorového vozidla zn. IVECO 440 E42 a ťahača návesu, ev. č. P.-XXXCR,

za ktoré sa zaviazal uhrádzať mesačné nájomné vo výške 50,- eur. Žalobca ako správca z účtovnej
evidencie úpadcu zistil nezaplatenie nájomných faktúr za rok 2011, za roky 2013, 2014 a za 10 mesiacov
roka2015.Listomč.2K/7/2015S1733-118zodňa28.10.2015správcavypovedalzmluvuonájme,keďže
žalovaný neuhrádzal nájom za predmetné motorové vozidlo.

2.10. Žalovaný svoj nesúhlas so žalobou zdôvodnil obchodnou spoluprácou s úpadcom, v rámci ktorej
žalovaný mu poskytoval pôžičky a vykonával pre ňu prepravy. Keďže úpadcovi vznikol zo spolupráce
záväzok voči žalobcovi, dohodol sa so štatutárnymi zástupcami úpadcu na tom, že úpadca prenechá
žalovanému predmetné motorové vozidlo a prevedie na neho vlastnícke právo, pričom kúpna cena bude
započítaná s pohľadávkou žalovaného, ktorú mal voči úpadcovi. Motorové vozidlo bolo žalovanému

prenechané do užívania s tým, že obe zmluvné strany mali za to, že došlo súčasne k uzavretiu kúpnej
zmluvy ústnou formou. K prepisu (zmene evidencie) motorového vozidla prostredníctvom dopravného
inšpektorátu však nedošlo z dôvodu, že spoločnosť A.D.S., s.r.o. nebola vedená na dopravnom
inšpektoráte ako vlastník motorového vozidla, keďže nedošlo k prepisu vlastníckeho práva z leasingovejspoločnosti P. F., F.. F. E..D.., na spoločnosť A.D.S., s.r.o., aj keď plná moc na zmenu vlastníka bola
zo strany leasingovej spoločnosti zaslaná ešte v januári 2006. Aby mohol žalovaný napriek uzavretiu
kúpnej zmluvy, vzhľadom na uvedené prevádzkovať dopravu motorovým vozidlom, ktoré je evidované

na Dopravnom inšpektoráte na inú osobu ako je jej vlastník, uzavrel žalovaný so spoločnosťou A.D.S.,
s.r.o. nájomnú zmluvu na základe ktorej spoločnosť A.D.S., s.r.o. vystavovala žalovanému faktúry,
avšak žalovaný tieto faktúry neuhrádzal a spoločnosť A.D.S., s.r.o. nemala úmysel úhradu týchto faktúr
vymáhať. Faktúra z roku 2012 slúžila len na vystavenie dokladov a doklady o úhrade preukazujú zápočet
spohľadávkouktorúmalžalovanývočižalobcovi,apretosanásledneužfaktúryaninevystavovali,keďže

sa vozidlo považovalo za vlastníctvo žalovaného, čo mali potvrdiť aj vyššie uvedené čestné vyhlásenia
I. U. a L. Š..

2.11. Z pripojených spisov Okresného úradu Prešov, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii č.
D.-P.-D.-Y. a č. D.-P.D.-D. súd zistil, že dňa 1.1.2010 bola medzi spoločnosťou A.D.S., s.r.o. a žalovaným
uzavretá zmluva o nájme dopravného prostriedku podľa § 630 a nasl. Obch. zák, predmetom ktorej bol

prenájom ťahača návesov zn. IVECO, ev. č.: P.-XXX-N. za cenu prenájmu 600,- eur ročne (50,- eur
mesačne) bez DPH so splatnosťou posledný mesiac v roku a dňa 29.7.2014 bola medzi spoločnosťou
A.D.S., s.r.o. a spoločnosťou L. M., F..E..D.., so sídlom P.. D.. B. XXX/X, XXX XX X. Š. uzavretá zmluva
o nájme dopravného prostriedku, predmetom ktorej bol prenájom vozidla zn. IVECO, ev.č. P.-XXX-N.
za cenu prenájmu 500,- eur ročne.

2.12. Žalovaný v konaní okrem kópie dokladu zo svojej vlastnej evidencie nepredložil ani neoznačil
žiadne dôkazy na preukázanie započítania jeho nárokov na vrátenie pôžičky i plnenia jeho nárokov z
titulu realizovaných prepráv, pričom v zmysle záverov odvolacieho súdu z doterajšieho dokazovania
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by svedčili o určitosti právnych úkonov žalovaného adresovaných

žalobcovi, ktoré by pomenovali presne a určite jeho nároky s ich skutkovým zdôvodnením, vrátane
výšky týchto nárokov a konkretizácia právneho dôvodu, ktoré by mali byť potom predmetom prípadnej
započítacej námietky vo vzťahu ku kúpnej cene za predmetné motorové vozidlo. Rovnako nepreukázal
úkon,ktorýbymalzanásledokzapočítaniepohľadávkyžalobcunazaplateniekúpnejcenyprotinárokom
žalovaného proti žalobcovi titulom konkrétneho a určitého právneho vzťahu na poskytnutých pôžičkách,

či na realizovaných prepravných výkonoch.

2.13. Po citácii ust. § 409 ods. 1, § 411, § 630 ods. 1, 2, § 634 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 289 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka, § 580, § 581 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 358 Obchodného
zákonníka, § 149 ods.1, § 150 ods.1, § 151 ods. 1 CSP, § 391 ods. 2 CSP súd prvej inštancie

konštatoval, že právny vzťah medzi žalovaným a úpadcom vznikol v čase ich podnikateľskej činnosti,
pričom vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu ako aj oboznámením pripojeného spisu Okresného
úradu Prešov, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii č. D.-P.-D.-Y. je zrejmé, že dňa 1.1.2010
bola medzi spoločnosťou A.D.S., s.r.o. a žalovaným uzavretá zmluva o nájme dopravného prostriedku
podľa § 630 a nasl. Obch. zák., predmetom ktorej bol prenájom ťahača návesov zn. IVECO, ev. č. P.-

XXX-N. za cenu prenájmu 600,- eur ročne (50,- eur mesačne) bez DPH so splatnosťou posledný mesiac
v roku. Uzavretím takéhoto typu zmluvy teda žalovaný prevzal na seba záväzok uhrádzať dohodnuté
nájomné riadne a včas. Ako zistil žalobca ako správca úpadcu z jeho účtovnej evidencie žalovaný
vykonalúhradunájomnéhoibazarok2012anerealizovaldohodnutéplnenieajzaroky2011,2013,2014
a ani za 10 mesiacov roka 2015, v dôsledku čoho si žalobca po vypovedaní zmluvy uplatnil zaplatenie

dlžného nájomného na súde.

2.14. Žalovaný napriek svojmu tvrdeniu a označeným dôkazom nepreukázal skutočnosti o prípadnom
disimulovanom právnom úkone, naopak predmetná zmluva osvedčuje právny dôvod užívania vozidla
žalovaným. Súčasne žalovaný svoje tvrdenia o údajnom zápočte svojich pohľadávok s pohľadávkami

úpadcu na základe zmlúv o pôžičke dostatočným spôsobom neosvedčil, čo konštatoval aj odvolací súd,
a teda žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie zániku jeho záväzku plniť náhradu za
užívanie motorového vozidla v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami.

2.15. Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania vypočutím vodičom predmetného vozidla ako

svedkov súd v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol, a to s poukazom na zásadu hospodárnosti
konania, ku ktorej nepochybne nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie,
ktoré vedú k meritórnemu rozhodnutiu súdu ako aj v súvislosti so záverom ku ktorému súd už na základe
dovtedy vykonaných dôkazov dospel.2.16. Zhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrnne preto súd po osvedčení
rozhodujúcich skutočnosti týkajúcich sa predmetného právneho vzťahu zo strany žalobcu rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

2.17. Žalovaný sa neuhradením svojho záväzku riadne a včas dostal do omeškania s plnením svojho
peňažného záväzku. Keďže úrok z omeškania nebol medzi stranami v zmluvne dohodnutý, vznikla
žalovanému v zmysle ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, účinného v čase omeškania

podľa predpisov občianskeho práva povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z jednotlivých
dlžných súm odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti až do úplného zaplatenia dlžnej sumy vo výške
o 8 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba ECB platná ku dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu. Preto súd žalovaného k tejto povinnosti zaviazal.

2.18. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie rozhodoval s odkazom na ust. § 255 ods. 1 CSP

a ust. § 262 ods. 1, 2 CSP, s tým, že žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. V obsahu podaného odvolanie zdôrazňuje

naplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.1 písm. d), e), f) a h) CSP. Poukazuje na to, že :

3.1. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd nerealizoval
ním navrhnutý výsluch svedkov - vodičov predmetného vozidla v spornom období a odôvodnil to

len nehospodárnosťou. Vykonaním navrhovaného dôkazu bolo možné preukázať pravdivosť tvrdení
žalovaného, a to, že žalovaný a úpadca uzatvorením predmetnej nájomnej zmluvy mali v záujme
zastrieť uzatvorenie kúpnej zmluvy, ako aj tvrdenia žalovaného o poskytovaní služieb v podobe prepráv
úpadcovi. Dôvodom uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy bola potreba dočasne upraviť vzniknutú
situáciu, teda aby žalovaný nebol len faktickým vlastníkom predmetného vozidla, ale aby vystupoval

ako jeho oprávnený užívateľ aj pred ostatnými orgánmi a úradmi, nakoľko z dôvodu nevyporiadania
vlastníckeho práva k vozidlu medzi úpadcom a leasingovou spoločnosťou - P. F., F.. F. E..D.., C.: XX
XXX XXX, nebolo možné vozidlo prepísať pred príslušným dopravným inšpektorátom na žalovaného.
Odvolateľ je aj toho názoru, že okresný súd, nedostatočne odôvodnil zamietnutie návrhu žalovaného
na vykonanie uvedeného dôkazu. Konanie preto trpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a to konkrétne pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku, čo zakladá
jeho nepreskúmateľnosť, a taktiež aj arbitrárnosť na strane súdu. Do pozornosti dáva závery z nálezu
Ústavného sudu zo dňa 12.6.2008, sp. zn. I ÚS 114/08.

3.2. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru
odvolateľa sa súd prvej inštancie s predloženými dôkazmi dostatočne nevyporiadal, najmä čo sa
týka skutočnosti, že nájomná zmluva je simulovaným právnym úkonom, ktorého cieľom bolo zastretie
kúpnej zmluvy medzi úpadcom a žalovaným, čo v konaní nebolo okrem iného sporné medzi stranami,
nakoľko to strany súhlasne potvrdili. Uvedená skutočnosť bola podložená nielen tvrdeniami žalovaného,

ale aj konateľmi úpadcu (v spornom období), ktorí predloženými čestnými vyhláseniami a zároveň
svojimi výpoveďami preukázali svoju vôľu previesť vlastnícke právo k vozidlu a zabezpečiť jeho prepis
na žalovaného, po jeho riadnom vyporiadaní, a to za účelom splnenia záväzkov úpadcu, ktoré voči
žalovanému z dôvodu poskytnutia pôžičiek a služieb úpadcovi zo strany žalovaného, mal. Jediným
dôvodom, pre ktorý k „prepisu“ vozidla na žalovaného v spornom období nedošlo, bolo nevyporiadanie

vlastníckeho práva, a teda prepisu vozidla na úpadcu z leasingovej spoločnosti. Žalovaný a úpadca
ako osoby neznalé práva uzatvorili v záujme predísť prípadným nedorozumeniam v súvislosti s
užívaním predmetného vozidla subjektom, ktorý v dokumentácií potrebnej k užívaniu vozidla nie
je oficiálne vedený ako jeho vlastník, jednu z najrozšírenejšieho typu zmlúv, a to zmluvu, ktorá
oprávňuje k užívaniu vozidla osobu, ktorá nie je na dopravnom inšpektoráte vedená ako vlastník, a

teda zmluvu nájomnú. Pritom nemali vedomosť o možnosti uzatvoriť napr. iný typ zmluvy, ktorým by
bolo možné užívať vec bezodplatne. Dohode medzi žalovaným a úpadcom, svedčí aj fakt, že úpadca
žalovanému faktúry za roky 2011, 2013 a 2014 nevystavil, a to aj napriek faktu, že v článku IV. bod 3
predmetnej nájomnej zmluvy, je vymedzené, že faktúra za nájom bude vystavená ako zberná l x ročne.Úpadca však žalovanému tieto faktúry nielen, že nevystavil, ale ani úhradu nájomného od žalovaného
nijakým spôsobom nevymáhal a žalovaného k úhrade nájomného nevyzýval. Zároveň neprejavil ani
snahu zmluvný vzťah ukončiť. Poukázal na to, že k uvedenému nebola doposiaľ predložená žiadna

dokumentácia, ktorá by preukazovala existenciu prípadných výziev k úhrade nájomného zo strany
úpadcu, resp. jeho snahu o ukončenie zmluvného vzťahu. Faktúry za roky 2011, 2013 a 2014 nepredložil
v konaní ani samotný žalobca, pričom požaduje ich úhradu. Úhradou žalovanej sumy by došlo k
bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, resp. úpadcu, nakoľko v zmysle dohody žalovaného
a úpadcu, vykonával žalovaný v posudzovanom období pre úpadcu určité služby, a to prepravu, za

ktorú mu doposiaľ úpadca nezaplatil a zároveň mu poskytol finančné pôžičky, ktoré mu taktiež k
dnešnému dňu zo strany úpadcu splatené neboli. Práve z dôvodu, že žalovaný evidoval nesplnené
záväzky zo strany úpadcu a zároveň mal v záujme nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu - ťahač
návesov IVECO a úpadca toto vozidlo neužíval, dohodol sa s úpadcom na kúpe vozidla, pričom
kúpna cena zodpovedala pohľadávke, s prísľubom, že po prepise vozidla z leasingovej spoločnosti
na úpadcu, bude bezodkladne zabezpečený riadny prepis vozidla na žalovaného. Nájomná zmluva

bola uzatvorená výlučne z opatrnosti, aby sa predišlo prípadným komplikáciám v súvislosti s užívaním
vozidla nevlastníkom. Práve z dôvodu faktického prevodu vlastníckeho práva a následného prepisu
vozidla, sa žalovaný s úpadcom dohodol na tom, že všetky náklady spojené s užívaním vozidla, najmä
povinné zmluvné poistenie, pôjde na ťarchu žalovaného. Žalovaný teda počas celej doby užívania
vozidla uhrádzal povinné zmluvné poistenie k vozidlu ako fakticky vlastník, a teda aj v dobrej viere, bol

dobromyseľný, že mu vozidlo patrí a aj patriť bude. Poukazuje na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 381/2000 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný s úpadcom v spornom období dlhodobo spolupracoval,
pričom na základe dobrých vzťahov uzatvárali medzi sebou aj neformálne dohody. Navyše v danom
období nič nenasvedčovalo tomu, že neskôr bude úpadca v konkurze. Žalovaný teda nemal dôvod iným

spôsobom zabezpečiť podmienky ohľadom prevodu vlastníckeho práva k vozidlu.

3.3. Obchodný zákonník nevyžaduje pre platnosť kúpnej zmluvy písomnú formu. Pre platnosť kúpnej
zmluvy postačuje dohoda zmluvných strán, teda žalovaného a úpadcu o dodaní hnuteľnej veci (vozidlo
- ťahač návesu IVECO) a určenie kúpnej ceny, resp. spôsobu jej určenia, čo v danom prípade

taktiež splnené bolo, nakoľko kúpna cena sa rovnala záväzku úpadcu voči žalovanému. Uvedenú
skutočnosť pritom žalovaný v konaní preukázal výpismi z vlastnej evidencie, pričom ich pravdivosť
potvrdili aj konatelia úpadcu - p. U. a p. Š.. pričom v prípade akýchkoľvek nejasností navrhuje
odvolateľ odvolaciemu súdu opätovne vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, a to I. U. a L. Š..
Tí zároveň v konaní prostredníctvom žalovaného predložili svoje čestné vyhlásenia, kde potvrdzujú

existenciu záväzku na základe poskytnutej pôžičky, ako aj vôľu previesť vlastnícke právo k vozidlu
na žalovaného. Konatelia úpadcu potvrdili argumentáciu žalovaného o tom, že v dobrej viere ústne
uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k vozidlu - ťahač návesu
IVECO, za účelom vyporiadania vzájomných záväzkov. Toto je v danom prípade pre preukázanie vzniku
kúpnej zmluvy postačujúcim. V snahe predísť prípadným komplikáciám v súvislosti s užívaním vozidla

sa vzájomne dohodli, že až do jeho prepisu na žalovaného na príslušnom dopravnom inšpektoráte,
bude medzi žalovaným a úpadcom uzatvorená nájomná zmluva na toto vozidlo, ktorá však v danom
prípade predstavovala simulovaný právny úkon. Žalovaný a úpadca, ako osoby neznalé práva v
dobrej viere predpokladali, že uvedený spôsob je postačujúci a keďže mali medzi sebou dobré
vzťahy plynúce z dlhoročnej spolupráce, nepredpokladali, že v budúcnosti môžu nastať komplikácie

v súvislosti s neuhradeným nájomným. Z tohto dôvodu sa preto žalovaný a úpadca dohodli na tom,
že k nájomnej zmluve nebudú vystavovať ani faktúry a rovnako úpadca nebude vymáhať zaplatenie
nájomného upomienkami, výzvami a pod. Zároveň z dôvodu nedostatočnej znalosti práva, mohli byť
niektoré vyhlásenia žalovaného, prípadne svedkov neúplné, najmä čo sa týka okamihu nadobudnutia
vlastníckeho práva. Preto podľa odvolateľa okresný súd sa dostatočne nevyporiadal s vyriešením otázky

vôle žalovaného a úpadcu a rovnako nesprávne právne posúdil vec. Žalovaný v konaní dostatočne
preukázal, že nájomná zmluva je právny úkon simulovaný, a teda neplatný, pričom platným právnym
úkonom je úkon simulovaným úkonom zastretý, a teda kúpna zmluva. Poukazuje na závery Krajského
súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 25.9.2012, pod sp. zn. 8Co/430/2010. Podľa jeho názoru práve
s poukazom na tvrdenia žalovaného a konateľov úpadcu a s poukazom na ust. § 409 Obchodného

zákonníka, je zrejmé, že predmetná kúpna zmluva medzi úpadcom a žalovaným vznikla, a že nájomná
zmluva bola len prostriedkom zastretia tejto kúpnej zmluvy. Vzhľadom k uvedenému mal preto konajúci
súd dospieť k záveru, že nájomná zmluva je z dôvodu nedostatku vôle strán neplatným právnym
úkonom a naopak kúpna zmluva, kde svoju vôľu v konaní žalovaný s konateľmi úpadcu jasne preukázali,je úkonom platným. Okresný súd podľa neho následne nesprávne posúdil možnosť započítania
pohľadávky. Poukazuje pritom na ust. § 580, § 581 ods. 1, 2, 3, 4 Obč. zák. Zdôrazňuje, že žalovaný
v konaní uviedol, že s úpadcom dlhodobo spolupracoval na základe neformálnych dohôd. V zmysle

komentára k obchodnému zákonníku ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka umožňuje zmluvným
stranám,abysivrámcisvojejzmluvnejvoľnostivymedzilipredmetzmluvyatýmajobsahsvojhozáväzku
ajinýmspôsobom,akojevymedzenýprejednotlivézmluvnétypyuvedenévObchodnomzákonníku(tzv.
nepomenované - inominátne zmluvy. Takýmto typom zmluvy môže byť napríklad zmluva o poskytovaní
služieb (aj ústna), na základe ktorej vykonával žalovaný pre úpadcu prepravu, čím mu vznikla z dôvodu

nezaplatenia odmeny žalovanému pohľadávka voči úpadcovi. Uvedenú skutočnosť, a teda, že žalovaný
vykonával pre úpadcu prepravy, za ktoré nedostal odmenu, žalovaný svojimi tvrdeniami v konaní
preukázal, pričom uvedené potvrdil aj p. U. a p. Š.. Nie je žalovanému zrejmé, z akého dôvodu súd
považoval uvedenú skutočnosť sa nepreukázanú, nakoľko takáto zmluva pre svoju platnosť nevyžaduje
písomnú formu a strany zmluvy jej vznik zhodne potvrdili. Dáva do pozornosti i rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 30.6.2010, sp.zn. 3Cdo/325/2009. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je toho názoru,

že Okresný súd v Prešove nesprávne právne posúdil skutkový stav a nevyporiadal sa dostatočne s
predloženými dôkazmi, na základe čoho dospel k nesprávnemu rozhodnutiu v prejednávanej veci.

3.4. S tvrdením o naplnení odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP žiada
odvolací súd , aby v zmysle ust. § 388 CSP rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26.06.2018, č.k.

18Cb/134/2015 zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne a prizná žalovanému nárok na plnú
náhradu trov konania, alebo alternatívne v zmysle ust. § 389 CSP rozsudok Okresného súdu Prešov zo
dňa 26.6.2018, č.k. 18Cb/134/2015 zruší a vráti vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi, ten k nemu nezaujal žiadne stanovisko.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalovaným v zmysle
zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez

nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za
to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia
dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je
jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín
verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu

zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd
pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods.
1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2
CSP). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie,

či zmenu napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné sporovými
stranami označené dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové zistenia (§ 215 ods. 1, 2 v spojení s
ust. § 191 ods. 1 CSP) a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia
dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne posúdenie uplatneného nároku.

Odvolacísúdsasodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiastotožňuje,pričomnazdôrazneniesprávnosti
napadnutého rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

6. Tak, ako je uvedené vyššie, odvolateľ v podanom odvolaní tvrdí, že nim uplatnené námietky by mali
byť okrem iného i naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), resp. podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

7. Predmetom konania je zaplatenie náhrady za užívanie ťahača návesov zv. IVECO, ev. č. P.-XXX-
N.. Vec už bola predmetom odvolacieho konania a uznesením č.k. 2Cob/66/2018-92 zo dňa 25.5.2017

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V podstate realizované procesné úkony sporových strán i súdu prvej inštancie neodôvodňujú záver i
zmenu právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom vo vyššie uvedenom rozhodnutí. Sporné strany
sa zúčastnili dvoch súdom prvej inštancie nariadených pojednávaní (23.11.2017 a 5.6.2018), na ktorýchneboli realizované také dôkazy, či produkované prostriedky procesnej obrany, či procesného útoku, ktoré
by zásadným spôsobom odôvodňovali zmenu právneho posúdenia veci vyjadrenú predtým odvolacím
súdom. Súd prvej inštancie sa dôsledne riadil právnym názorom odvolacieho súdu a aj v zmysle tam

vyjadreného názoru právne posúdil výsledky dokazovania. Tak, ako bude uvedené ďalej dôvodne bol
zamietnutý návrh na opätovný výsluch svedkov U. a Š.. Ani konštantná judikatúra Ústavného súdu SR
nehodnotí nerealizáciu navrhnutého dôkazu ako porušenie práva na spravodlivý proces, ak realizované
dokazovanie je postačujúce pre skutkový záver v zmysle ust. § 215 ods. 1 CSP. Nie je povinnosťou súdu
realizovať každý dôkaz navrhnutý sporovou stranou.

-
8. Pri námietkach odvolateľa proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie možno konštatovať,
že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle ust. § 215 ods. 1, 2 CSP súhrn
skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania. K skutkovým zisteniam
súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v
sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces sporový sa okrem iného riadi princípmi

dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným
princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v
pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré
do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť
sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere zodpovedajúcej

primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu
nepokračuje. Ak sú sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho skutkového základu nečinné, proces
vytváraniaskutkovéhozákladulenuzavrieaovecirozhodnenazákladeskutkovéhostavu,ktorývyplynul
z vykonaného dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu

úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany
sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd
vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami
týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá
objektívnarealita,ktorábolaajeprítomnávčaseodvznikuprávnehovzťahu,oochranuktoréhovkonaní

ide, do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového
stavu predstavuje relevancia tej ktorej skutočnosti pre konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe.
Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy účastníkov v
konaní, a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z
ust. § 191 ods. 1 CSP. Hodnotiaca úvaha súdu podľa odvolacieho súdu zodpovedala zásadám formálnej

logikyajepreskúmateľnáajvinštančnompostupeodvolacímsúdom.Súdprvejinštanciedalvdôvodoch
rozhodnutia odpoveď, akým spôsobom hodnotil dôkazy relevantné pre zodpovedanie otázky základu
nároku i výšky uplatneného nároku.

9. Z hľadiska skutkového neboli a ani nie sú pochybnosti v tom, že žalovaný bol i v období roku

2011 a v období roku 2013 a 2014 i 10 mesiacov v roku 2015 užívateľom predmetného nákladného
motorového vozidla zn. IVECO 440 E42 - ťahač návesu, ev. č. P.-XXX-N.. Tak, ako bude zdôraznené
ďalej, žalovaný nevzniesol jeho vlastnícku námietku proti vydaniu tohto vozidla do súpisu podstaty
žalobcu. Toto má oporu aj vo zverejnených údajoch v Obchodnom vestníku č. 132/2015 zo dňa
13.7.2015 (o zaradení vozidla do súpisu všeobecnej podstaty), či č. 150/2015 zo 6.8.2015 (o výmaze

poznámky o spornosti zápisu majetku do podstaty), ale i v obsahu listu od Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu v P. z 22.6.2016. Uvedené skutočnosti vážnym
spôsobom spochybňujú procesnú obranu žalovaného založenú na tom, že vlastníkom motorového
vozidla bol on a že nájomná zmluva bola tzv. disimulovaným právnym úkonom. Odvolací súd už v
predchádzajúcom svojom rozhodnutí v predmetnej veci zdôraznil, že pri úvahe o povahe právneho

vzťahu založeného medzi žalobcom a žalovaným, či išlo o právny vzťah založený kúpnou zmluvou,
alebo nájomnou zmluvou, alebo o užívaní motorového vozidla žalovaným bez právneho dôvodu, je
potrebné vyporiadať sa s námietkou žalovaného o tom, že nájomná zmluva bola len simulovaným
právnym úkonom. Simulovaný právny úkon je pre nedostatok vážnosti vôle účastníkov právneho úkonu
neplatný. Pretože však disimulácia sama o sebe nie je protiprávna, je potrebné platnosť zastreného

úkonu posúdiť samostatne; ak má disimulovaný právny úkon všetky potrebné náležitosti, je potrebné
ho uznať za platný, teda platí zastrený disimulovaný právny úkon. Za takejto situácie sa však muselo
v konaní (predovšetkým procesnou iniciatívou žalovaného - ním uplatnených prostriedkov procesnej
obrany) dostatočne skutkovo objasniť, či tento ním tvrdený zastretý právny úkon bol uzavretý s takýmináležitosťami, aké sa žiadajú v zmysle prejavov vôle účastníkov konania, aj s výkladom tohto prejavu
vôle danom aplikáciou ust. § 35 ods. 1 Obč. zák. a v tejto konkrétnej veci, vzhľadom na to, že išlo o
právny vzťah medzi podnikateľskými subjektmi aj v zmysle výkladových pravidiel daných aplikáciou ust.

§ 266 a § 267 Obch. zák..

10. Napriek tomu, že to odvolací súd zdôraznil v predchádzajúcom svojom kasačnom rozhodnutí,
žalovaný sa v nasledujúcom postupe v konaní pred súdom prvej inštancie nemobilizoval tak, aby ním
tvrdené skutočnosti o údajnom disimulovanom právnom úkone, ktorým mala byť kúpna zmluva, boli

preukázané. Nekonal ako sporová strany v konaní tak, aby prostriedkami procesnej obrany proti žalobe
vyvrátil to, že vážnym spôsobom sú jeho tvrdenia spochybnené skutočnosťami o zápise motorového
vozidla do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, že motorové vozidlo po zápise do podstaty a po
vypovedanínájomnejzmluvy vydalžalobcovi,anitoakýmspôsobombolorealizované ďalšienakladanie
s týmto motorovým vozidlom, ktoré bolo prevedené pri speňažovaní podstaty na vlastníka E., F..E..D..,
E. (obsah listu na č.l. 60 spisu). Toto všetko nesvedčí opodstatnenosti (dôvodnosti) obrany žalovaného

založenej na tom, že on by mal byť vlastníkom motorového vozidla a preto by nemal platiť náhradu
za jeho užívanie. Pri absencii preukázateľných skutočnosti potvrdzujúcich uzavretie príslušnej kúpnej
zmluvy sú irelevantné tvrdenia o započítaní jeho prípadných nárokov proti úpadcovi na úhradu kúpnej
ceny. Žalovaný okrem toho v konaní nepreukázal také skutočnosti, ktoré by svedčili o určitosti právnych
úkonov žalovaného adresovaných žalobcovi, ktoré by pomenovali presne a určite jeho nároky s ich

skutkovým zdôvodnením, vrátane výšky týchto nárokov s konkretizáciou právneho dôvodu, ktorý by mal
byťpotompredmetomprípadnejzapočítacejnámietkyvovzťahukukúpnejcenezapredmetnémotorové
vozidlo. Len všeobecné konštatovanie o akomsi vyrovnaní jednotlivých obchodných prípadov nemožno
považovať za prejav vôle smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok, pretože neobsahuje
dostatočne určitý a zrozumiteľný prejav vôle žalovaného smerujúci k započítaniu, a preto za aktuálneho

skutkového stavu niet inej možnosti len podľa ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. tieto tvrdenia žalovaného
hodnotiť ako neurčité a nezrozumiteľné (relevantné pre posudzovanie platnosti právneho úkonu podľa §
37 ods. 1 Obč. zák.). K aplikácii účinkov započítania v obchodnoprávnych vzťahoch opäť treba odkázať
na závery predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu poukazujúce na ustanovenia obsiahnuté v
Občianskom zákonníku v §§ 580 a 581, ale aj v Obchodnom zákonníku ustanoveniach § 358 až 364. Ak

súd prvej inštancie ich použil pri odôvodňovaní teraz preskúmavaného rozhodnutie, správne vychádzal
z právneho názoru odvolacieho súdu.

11.Žalovanýužvprvotnýchúkonochvpredmetnejveciuvádzal,ževčase,keďsanaprevodevlastníctva
mal dohodnúť, realizácii prevodu bránilo, že úpadca bol leasingovým nájomcom, resp. že prevodu

bránila vedená exekúcia. Aj v teraz podanom odvolaní uvádza, že prevodu bránili nevysporiadané
vzťahy medzi úpadcom a leasingovým prenajímateľom - spoločnosťou P. F. F.. F. E..D... Takáto obrana
žalovaného bola a je založená aj na tvrdení o „dohodnutom záväzku strán pre uzavretie budúcej
zmluvy o prevode vlastníctva predmetného motorového vozidla“. Tieto záväzkové vzťahy mali byť podľa
žalovaného jeho účastníkmi dohodnuté v čase, keď sa mali týkať ich podnikateľskej činnosti, pričom

obe strany boli v tom čase podnikateľskými subjektmi. V zmysle ust. § 289 ods. 1, 2 Obch. zák. zmluva
o uzavretí budúcej zmluvy zakladá záväzok jednej alebo oboch zmluvných strán uzavrieť s druhou
stranou určitú zmluvu. Niekedy sa táto zmluva označuje aj ako predbežná zmluva. Prvou požiadavkou
na podstatný obsah takejto zmluvy je dohoda o čase, kedy má byť budúca zmluva uzavretá. Táto
dohoda sa týka času, v ktorom má oprávnená strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok.

Bez tejto dohody nemožno hovoriť o vzniku zmluvy o budúcej zmluve. Druhou požiadavkou na určenie
podstatného obsahu zmluvy je, aby zmluva o budúcej zmluve obsahovala predmet plnenia budúcej
zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom a v neposlednom rade treba zdôrazniť aj to, že zmluva
musí byť uzavretá v písomnej forme, pričom ide o kogentné ustanovenie Obch. zák., ktorého aplikácia
je podmienkou platnosti zmluvy o budúcej zmluve. Zo skutkových tvrdení žalovaného, ani z výpovedí

svedkov,takétoskutočnostiouzavretízmluvyvtakomtozmyslenevyplynuli.Opäťvšaksažiadaodkázať
na vyššie uvedené skutočnosti o vydaní veci do podstaty úpadcu i o jej speňažení prevodom na
nadobúdateľa na vlastníka E., F..E..D.., E..

12. Žalovaný namieta, že na tieto skutočnosti navrhol vypočuť svedkov, a že súd jeho návrhu nevyhovel.

Platnosť zmluvy o budúcej zmluve je podmienená jeho písomnou formou. Žalovaný ani len netvrdil, že
takouto formou mal byť zmluva uzavretá. Jej uzavretie nemôže byť preto nahradené ani výpoveďou
svedkov. Naviac v čase keď bol úpadca leasingovým nájomcom nemohol ako nevlastník uzatvárať
zmluvu o prevode vlastníctva (zásada „nemo plus iuris transfere potest quam ipso habet“). Teoretickymohla prichádzať do úvahy zmluva o budúcej kúpnej zmluve, ale jej platné uzavretie z prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany nevyplynulo. Výsluch svedkov navrhovaný žalovaným bo z tohto
hľadiska zjavne nepotrebný a aj s odkazom na procesnú ekonómiu ho súd prvej inštancie správne

odmietol.

13. Úspech obrany žalovaného proti podanej žalobe bol podmienený realizáciou takých úkonov
žalovaného, ktoré by mali za následok zánik jeho záväzku plniť náhradu za užívanie motorového
vozidla. Žalovaný sa zameral na preukazovanie skutočností, ktoré by mali svedčiť jeho vlastníctvu k

predmetnej veci. Toto tak, ako je uvedené vyššie, sa mu v konaní preukázať nepodarilo. Len existencia
ním tvrdených nárokov voči úpadcovi titulom pôžičiek, či realizovaných plnení pre úpadcu nezakladá
jeho vlastnícke právo k veci. Opätovne sa žiada odkázať na vyššie uvedené skutočnosti o zápise veci
do súpisu podstaty i na prevod veci v rámci konkurzu na tretiu osobu. Odvolateľ svoju obranu významne
spochybňuje i obsahom samotného odvolania, keď uvádza, že úpadca nemohol „prepísať“ vlastníctvo,
pretože nemal vysporiadané vzťahy s leasingovým prenajímateľom. Leasingový nájomca (tak, ako je

už uvedené vyššie) nemal akékoľvek oprávnenie realizovať prevod vlastníctva veci. Neobstojí v tomto
ani argumentácia neznalosťou práva. Aj u podnikateľských subjektov sa žiada, aby v zmysle zásady
„vigilantibus iura“ sa starali bdelo o ochranu svojich práv.

14. Uplatnené odvolacie dôvody sa v ničom nedotýkajú výšky prisúdených nárokov. Pri absencii takýchto

odvolacích dôvodov odvolací súd nemal dôvod bližšie v tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmavať. Podobne je to aj so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k prisúdeným úrokom z
omeškania, či k priznanej náhrade trov konania v rozsahu 100 %.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP aj s v spojení

s opravným uznesením potvrdil.

16. V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný. Žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z týchto dôvodov odvolací súd pri aplikácii ustanovenia
§ 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne
v zmysle ust. § 262 ods. 1, 2 CSP súd prvej inštancie vyšším súdnym úradníkom.

17. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).