Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 15, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815208661
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8815208661.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: G. B., rod. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom P. L. č. XXX, XXX XX P. L., zastúpená: WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Na rozhliadke 2,
Bratislava - mestská časť Nové Mesto, 831 01, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: Všeobecná úverová
banka, a.s, so sídlom Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, o určovacej žalobe, o odvolaní
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduVranovnadTopľouč.k.5C/330/2015-187zodňa27.07.2017
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom
rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že žalovaný nemá právo požadovať zaplatenie
úrokov a poplatkov zo spotrebiteľského úveru poskytnutého Zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského
úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 19.04.2012 medzi žalovaným na strane
jednej a žalobkyňou na strane druhej, nakoľko úver poskytnutý touto zmluvou sa v zmysle ust. §11
zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd určuje, že predmetná zmluva

zanikla v dôsledku predčasného splatenia tohto úveru zo dňa 07.01.2015 a započítacieho prejavu
žalobkyne zo dňa 07.01.2015. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v článku I. predmetnej
zmluvy, spočívajúca v uvedení mesačnej anuitnej splátky úveru vrátane poistného bez toho, aby bolo
určené, v akej časti táto splátka bude započítavaná na istinu, v akej časti na úroky a v akej časti na
poplatky, je neplatná z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky. II. Ďalej určil, že žalovaný nemá
právo požadovať zaplatenie úrokov a poplatkov zo spotrebiteľského úveru poskytnutého Zmluvou o
poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX uzavretej dňa 04.09.2012

medzižalovanýmnastranejednejažalobkyňounastranedruhej,nakoľkoúverposkytnutýtoutozmluvou
sa v zmysle ust. §11 zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd určuje,
že predmetná zmluva zanikla v dôsledku predčasného splatenia tohto úveru zo dňa 07.01.2015 a
započítacieho prejavu žalobkyne zo dňa 07.01.2015. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v
článku I. predmetnej zmluvy, spočívajúca v uvedení mesačnej anuitnej splátky úveru vrátane poistného
bez toho, aby bolo určené, v akej časti táto splátka bude započítavaná na istinu, v akej časti na úroky a v
akejčastinapoplatky,jeneplatnázdôvoduneprijateľnostitakejtopodmienky.TretímvýrokomIII.určil,že

žalovaný nemá právo požadovať zaplatenie úrokov a poplatkov zo spotrebiteľského úveru poskytnutého
Zmluvouoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru„Flexipôžička“č.XXXXXXXXXXXXXXXzodňa16.11.2012
medzižalovanýmnastranejednejažalobkyňounastranedruhej,nakoľkoúverposkytnutýtoutozmluvou
sa v zmysle ust. §11 zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd určuje,že predmetná zmluva zanikla v dôsledku predčasného splatenia tohto úveru zo dňa 07.01.2015 a
započítacieho prejavu žalobkyne zo dňa 07.01.2015. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v
článku I. predmetnej zmluvy, spočívajúca v uvedení mesačnej anuitnej splátky úveru vrátane poistného

bez toho, aby bolo určené, v akej časti táto splátka bude započítavaná na istinu, v akej časti na úroky
a v akej časti na poplatky, je neplatná z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky. IV. Žalobkyni priznal
proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 497 Obchodného zákonníka, ust.§ 39,

§ 41, § 52 ods.1,2, § 53 ods.1,2,3 a 5, § 54 ods.1,2, 3 Občianskeho zákonníka, ust.§ 1 ods.2, § 2 ods.1
písm.a/ a b/, § 9 ods.1, § 9 ods.2 a § 11 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010
Z.z.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa a
žalovaný uzavreli tri zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, a to dňa 19.04.2012,

predmetom ktorej bol úver vo výške 3.100,- Eur, dňa 04.09.2012, predmetom ktorej bol úver vo výške
3.300,- Eur a dňa 16.11.2012, predmetom ktorej bol úver vo výške 2.900,- Eur. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobkyňa považovala vyššie uvedené úvery za bezúročné a bez poplatkov, listom zo dňa 07.01.2015
oznámila žalovanému predčasné splatenie týchto úverov. Žalovaný neakceptoval predčasné splatenie
úverov zo strany žalobkyne a sám vyhlásil ich predčasnú splatnosť.

4. Pokiaľ ide o určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, jedná sa o určenie právnej
skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu, a to z priamo z § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Zároveň je možné akceptovať aj petit žaloby, ako ho žalobkyňa formulovala v návrhu na
zmenu žalobu, ktorý súd pripustil uznesením zo dňa 16.6.2017, nakoľko vo svojej podstate sa jedná

o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti žalobkyňou označených zmlúv. Aj v prípade žalobkyňou
mieneného určenia, že žalovaný nemá právo požadovať zaplatenie úrokov a poplatkov z predmetných
spotrebiteľských úverov, na určení neexistencie tohto práva má ako spotrebiteľka naliehavý právny
záujem. Žalobkyňa, ktorej špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým
úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom

rade i domáca právna úprava, potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec
poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty
(úroky, poplatky). V tejto súvislosti súd 1. inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009. Súdna prax považuje určovaciu žalobu
o neplatnosť právneho úkonu za jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Naliehavý právny

záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne
okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný
zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3 Cdo 224/2008). Pokiaľ ide možnosť spotrebiteľa vo všeobecnej rovine podať žalobu
o určenie neplatnosti (aj čiastočnej) spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné poukázať aj na zmocnenie v

ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa
spotrebiteľprotiporušiteľovinasúdedomáhaťochranysvojhopráva.Domáhaťsačiastočnejneplatnosti,
alebo neplatnosti celého právneho úkonu umožňuje výslovne aj vyššie citovaný čl. 6 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993. Podľa názoru súdu v predmetných zmluvách č. XXXXXXXXXXXXXXX, č.

XXXXXXXXXXXXXXX N. Č.. XXXXXXXXXXXXXXX jednoznačne absentuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpisu zmlúv. Vzhľadom na absenciu uvedenej
obligatórnej náležitosti v zmluvách sa úver poskytnutý predmetnými zmluvami v zmysle ust. §11 ods.
1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov (podľa znenia
účinného ku dňu uzavretia zmlúv ide o ust. §11 ods. 1 písm. a), napriek tomu, že žalobkyňa uvádza

§11 ods. 1 písm. b), pričom namietaná chýbajúca náležitosť bola sankcionovaná podľa písm. b) tohto
ustanovenia až od 01.01.2013).

5. Súd prvej inštancie v súlade s § 220 ods.2 C.s.p. zohľadnil ustálenú rozhodovaciu prax súdov.
Pokiaľ ide rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti

Kláre Biróovej, je potrebné uviesť, že judikatúra vyšších súdov sa v otázke jeho aplikácie odlišuje. Súd
prvej inštancie preto poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a najmä na interpretačné
pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24.júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany
spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.

6. Naviac súd prvej inštancie dodal, že v danom prípade zároveň v čl. III bode 6. zmlúv zo dňa
19.4.2012 a zo dňa 4.9.2012 a v čl. II bode 2. zmluvy zo dňa 16.11.2012 je drobným písmom uvedená
netransparentná inkorporačná doložka, ktorou mali byť do zmlúv inkorporované Obchodné podmienky
resp. Všeobecné obchodné podmienky. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide aj vtedy, ak ju
dodávateľ uvedie menším písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce podstatné zložky zmluvy.

7. Neprijateľná inkorporačná doložka (uvedená drobným písmom v čl. III bode 6. zmlúv zo dňa
19.04.2012 a zo dňa 04.09.2012 a v čl. II bode 2. zmluvy zo dňa 16.11.2012) v danom prípade
nemohla privodiť viazanosť Obchodných podmienok a Všeobecných obchodných podmienok ako ani
ďalších dokumentov, ktoré sa prostredníctvom nej mali stať súčasťami zmluvy. Vyhlásenie neplatnej
inkorporačnej doložky má rovnaký dopad vo vzťahu k všetkým nárokom uplatňovaným na jej základe.

Ustanovenia obsiahnuté v jednotlivých dokumentoch, sa v prípade neprijateľnej inkorporačnej doložky
nestávajú súčasťou zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného bola potom žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému
len hodnotu toho, čo jej ako dodávateľ poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru
a bez akýchkoľvek poplatkov, poistenia. Zo žalobkyňou predložených potvrdení o uskutočnení prevodu
vyplynulo, že táto uhradila žalovanému istinu jednotlivých úverov. Žalovaný uvedenú skutočnosť ani

v priebehu konania nepoprel. Žalovaný ani žiadnym dôkazom nevyvrátil tvrdenie žalobkyne, že došlo
k úhrade istín predmetných úverov. Na výzvu súdu zo dňa 16.06.2017, aby podrobne špecifikoval
pohľadávky proti žalobkyni, nereagoval žiadnym podaním.

8. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe v nadväznosti na vyhlásenie úveru za

bezúročný a bez poplatkov aj v tej časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že predmetné zmluvy
zanikli v dôsledku splnenia, uhradením istiny jednotlivých úverov.

9. Pokiaľ sa žalobkyňa domáha určenia, že zmluvná podmienka uvedená v predmetných zmluvách,
spočívajúca v uvedení mesačnej anuitnej splátky úveru vrátane poistného bez toho, aby bolo určené,

v akej časti táto splátka bude započítavaná na istinu, v akej časti na úroky a v akej časti na poplatky,
je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti, aj v tejto časti, najmä s ohľadom na už vyššie uvedené,
možno považovať žalobu za dôvodnú. Možno totiž konštatovať, že ak uvedená podmienka zakladá
tak hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa (Článok 3 smernice), že s jej existenciou v zmluve zákon spája sankciu bezúročnosti a

bezpoplatkovosti, nemožno takúto zmluvnú podmienku považovať za prijateľnú. Ak teda súd vyhovel
žalobe v časti o určení úverov za bezúročné a bez poplatkov, v uvedených intenciách nemôže toto
rozhodnutie negovať posúdením predmetných častí úverových zmlúv ako prijateľných. V predmetných
zmluvách je neprijateľnou zmluvnou podmienkou práve absencia informácie pre spotrebiteľa pred
uzavretím zmluvy, koľko z úhrad spotrebiteľa bude dodávateľ zarátavať na splatenie istiny úveru a koľko

bude spotrebiteľ dodávateľovi platiť ako odmenu vo forme úrokov v jednotlivých splátkach. Možno teda
súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že spotrebiteľ nemá v takom prípade možnosť oboznámiť sa, v
akej výške bude mesačne splácať svoj dlh a v akej výške bude platiť odmenu veriteľa.

10.Súdprvejinštanciepoukázalnaznenieust.§298ods.1,2Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejC.s.p.)

a následne konštatoval, že na vyhlásenie uvedenej podmienky v predmetných úverových zmluvách
za neprijateľnú zmocňuje samotné ustanovenie § 298 C.s.p., nakoľko súd na základe týchto zmlúv
nepriznal dodávateľovi plnenie presahujúce istinu úverov a splatením istiny úverov určil dlh medzi
stranami sporu za zaniknutý splnením. V závere uviedol, že uvedenie obchodného mena žalovaného v
úverovej zmluve v neskrátenom tvare nemožno považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá by ako

nepravdivý, nesprávny a neúplný údaj, ovplyvnila spotrebiteľa pri rozhodnutí o obchodnej transakcii,
ktoré by inak neurobil. Žalovaný ako dodávateľ je v zmluvách nezameniteľne identifikovaný neskrátenou
formou obchodného mena, identifikačným číslom a sídlom.

11. K argumentu žalobkyne konštatoval, že žalovaný ako veriteľ mal uviesť skutočnú a presnú dobu

trvania zmlúv na základe údajov platných v čase ich uzatvorenia, aby ani v najmenšom nevznikali
pochybnosti o dobe trvania zmluvy a aby tento výpočet nebol ponechaný na spotrebiteľovi, je potrebné
uviesť, že súd takto vymedzené trvanie zmluvy nepovažuje za rozporné s ustanovením 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluvách je jednoznačne uvedený termín konečnej splatnostizmluvy, pričom pri riadnom plnení povinností zo strany spotrebiteľa sa tento údaj zhoduje s dobou
trvania zmluvy. Nemožno však uprieť nárok veriteľovi napríklad na úroky z omeškania v prípade, že sa
spotrebiteľ oneskorí s platením niektorých splátok úveru, pričom dodávateľ mu na jeho prospech umožní

uhradiť splátky v neskorších termínoch (odloží splatnosť splátok). Spotrebiteľ je pri takomto vymedzení
jednoznačne informovaný pri uzavretí zmluvy o dobe jej trvania, za predpokladu riadneho plnenia si
povinností.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 251 v spojení s ust.§ 255 ods.1,2 a §

262 ods.1, 2 C.s.p. V danom konaní bola žalobkyňa úspešná v celom rozsahu, pretože súd jej žalobe
vyhovel. Vzhľadom na uvedené jej patrí nárok na priznanie náhrady trov konania proti žalovanému v
celom rozsahu.

13. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný a to v rozsahu všetkých štyroch výrokov.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ust.§ 365 ods.1 písm.h/ C.s.p., zároveň, že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa ust. §
365 ods. 1 písm. f/ C.s.p., zároveň, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a že konanie pred súdom prvej
inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 365

ods. 1 písm. d/ C.s.p. Súd prvej inštancie založil napadnuté rozhodnutie na právnom závere podľa
ktorého § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase podpisu zmlúv je potrebné vykladať tým spôsobom, že stanovuje povinnosť uviesť v zmluve o
spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká suma z každej splátky úveru sa započítava na
istinu, úroky a poplatky. Keďže úverová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu takúto informáciu

neobsahuje, podľa súdu je potrebné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetné ustanovenie „ide nad rámec“
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Vyššie uvedené kľúčové právne závery súdu
prvej inštancie sú nesprávne, pretože podľa § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch
nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká suma

z každej splátky úveru sa započítava na istinu, úroky a poplatky. Nič také nevyplýva ani z dôvodovej
správy k predmetnému ustanoveniu. Zároveň Smernica nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu, úroky
a poplatky. Podľa tabuľky zhody k Zákonu o spotrebiteľských úveroch § 9 ods. 2 písm. k/ je transpozíciou
čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice, podľa ktorého v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Tento
záver potvrdil aj rozsudok SDEÚ Home Credit, podľa ktorého: článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice
2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.

1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave. Záver súdu prvej inštancii o potrebe rozpísať splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s
článkom 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Súd prvej inštancie porušil povinnosť vykladať § 9 ods. 2 písm./
k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch v súlade so Smernicou. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na
ustálenú judikatúru SDEÚ, z ktorej vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje

národné právo v súlade s právom EÚ. Ak § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch
pripúšťa eurokonformný výklad, t.j. ak takýto výklad nie je možné považovať za výklad contra legem, súd
prvej inštancie bol povinný ho pri rozhodovaní predmetnej veci uplatniť. Následne poukázal žalovaný na
skutočnosť, že výklad súdu prvej inštancie je v rozpore s rozhodovacou praxou slovenských súdov a
stanoviskom Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti poukázal konkrétne na rozsudky Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/l51/2012 zo dňa 19.09.2012 a 6Co/315/2012 zo dňa 20.12.2012
a ďalšie. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré súd prvej inštancie uvádza vo svojom
rozhodnutí ako podporné argumenty, teda 4Obdo45/2011 a 6Cdo/l/2012, v tejto súvislosti žalobca
uviedol, že zo zásady prednosti európskeho práva pred právom národným vyplýva taktiež záver, že
tejto zásade musí ustúpiť aj akákoľvek prax štátnych orgánov, vrátane súdnych. Právnym výkladom v

rozpore so Smernicou súd prvej inštancie vystavil Slovenskú republiku riziku žaloby o náhradu škody
spôsobenej porušením práva Európskej únie spočívajúcej v úrokoch a poplatkoch za predmetný úver,
na ktoré by žalovaný mal nárok, ak by súd vykladal ustanovenia Zákona o spotrebiteľskom úvere
v súlade s právom Európskej únie. Okrem toho, ak by sa s právnym názorom súdu stotožnili aj inévšeobecné súdy, Slovenská republika by mohla čeliť možnej mnohomiliónovej zodpovednosti za škodu
spôsobenej všetkým poskytovateľom spotrebiteľských úverov nesprávnou transpozíciou smernice s
vážnym negatívnym dopadom na finančné aj reputačné postavenie Slovenskej republiky a možného

sankčného konania orgánov EÚ podľa článku 258 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie pre
nesprávnu transpozíciu Smernice. Zároveň žalovaný konštatoval, že absencia niečoho nemôže byť
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Ak by aj súd vyhodnotil zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov,
vyslovenie neplatnosti zmluvnej podmienky spočívajúcej v neuvedení členenia jednotlivých splátok na
istinu, príslušenstvo a poplatky považuje žalovaný za svojvoľnú, nemajúcu akúkoľvek oporu v zákone

a popierajúcu logiku. Absencia niečoho nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Pokiaľ mal
súd pod neprijateľnou zmluvnou podmienkou na mysli ustanovenie zmluvy stanovujúce výšku mesačnej
anuitnej splátky, odkázal žalovaný na úpravu v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Taktiež
vzhľadom na osobitosť tohto prípadu s prihliadnutím na Rozsudok SDEÚ Home Credit má žalovaný za
to, že sa nemôže jednať o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Zároveň súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav. Podľa súdu prvej inštancie v bodoch 68. -

76. napadnutého rozhodnutia je inkorporačná doložka, ktorou sú do jednotlivých zmlúv inkorporované
Obchodné podmienky je neprijateľná z dôvodu netransparentnosti, keďže podľa súdu je uvedená
menším písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce podstatné zložky zmluvy. Už pri prvom pohľade
na predmetné ustanovenia zmlúv je zrejmé, že sú uvedené presne rovnakým typom písma s rovnakou
veľkosťou ako všetky ostatné zmluvné podmienky, vrátane podstatných zložiek zmluvy. Neexistuje

teda žiadny dôvod na vyhlásenie neplatnosti inkorporačných doložiek. Súd k tomuto záveru evidentne
dospel na základe svojich nesprávnych skutkových zistení. Zároveň žalovaný namietal aj nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, kde poukázal na ust. § 220 ods. 2 C.s.p. a ustálenú judikatúru
Ústavného súdu SR, napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03. III. ÚS 209/04. Žalovaný konštatoval, že
súd prvej inštancie zákonné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nenaplnil, nevyrovnal

sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v dostatočnej miere s právnou argumentáciou žalovaného
predloženou v priebehu konania, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým
sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho Zhromaždenia Českej a
Slovenskej Federatívnej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Preto žalovaný navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a
priznať žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania
v celom rozsahu alebo alternatívne napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Konštatovala, že požiadavka zákona je od
požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Niet absolútne žiadnych pochybností, že slovenský Zákon ide nad
rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a
splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté čo požaduje Smernica, je

zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto
terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová istiny, úrokov a iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia Zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR. Zároveň žalobkyňa uviedla, že je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom. V taktom

prípade musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, a ak jej priamy účinok
poskytnúť nemôže, tak či jej môže priznať nepriamy účinok, teda vykladať zákon eurokonformne
alebo či jej takýto nepriamy účinok priznať nemôže. V prejednávanom prípade medzi žalobcom a
žalovaným sa jedná o spor medzi spotrebiteľom a veriteľom ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru podľa Zákona, resp. Smernice, teda sa jedná sa o spory medzi jednotlivcami. Z

tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátny súd poskytol Smernici priamy účinok a súd prvej inštancie
postupoval správne, keď Smernici priamy účinok neposkytol. Nakoľko priamy účinok Smernice do
úvahy neprichádza, vnútroštátny súd ďalej skúmal, či Smernici môže priznať nepriamy účinok, a teda či
môže vykladať Zákon eurokonformne. Nejedná sa teda o automatické nastúpenie nepriameho účinku
Smernice, ale súd musel tento nepriamy účinok Smernice podrobiť testu, aby vedel, či vzhľadom na

právnu povahu Smernice môže ju aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. Vnútroštátne súdy v
zmysle konštantnej judikatúry potvrdili výklad Zákona napriek jednoznačnému ustanoveniu Smernice
tak, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. V prípade, ak by rozsudok
C-42/15 začali vnútroštátne súdy vykladať tak, že členenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskomúvere nevyžaduje, porušili by zásadu právnej istoty spočívajúcu v tom, že rovnakú vec by rozhodovali
inak. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 03. 2016 sp.
zn. 20Co/50/2015. V prípade nepriameho účinku smerníc ako takých však má nepriamy účinok svoj

rozsah a svoje medze. Nejedná sa o priamy účinok, kedy je vnútroštátne právo vypustené a doslova
nahradené smernicou. V prípade nepriameho účinku vnútroštátne právo ostáva naďalej v platnosti,
nemôže byť vypustené na úkor smernice, vnútroštátny súd ho berie v plnom rozsahu v úvahu a
vykladá ho, len súd musí skúmať, či ho môže vykladať eurokonformne. V zmysle ustálenej judikatúry
ESD je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom

vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne: 1. Musí ísť
o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, 2. Musí ísť o výklad
za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód, 3. Nesmie sa jednať o výklad
contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Súd prvej inštancie správne skúmal, či
môže Smernici priznať nepriamy účinok a zákon vykladať eurokomformne, ale vzhľadom na skutočnosť,
že by sa jednalo o výklad contra legem a bola by narušená zásada právnej istoty, správne rozhodol,

že Zmluvy považoval za bezúročné a bez poplatkov. Potvrdil tak rozhodovaciu prax krajských súdov
prijatú po Rozsudku SD EÚ a to tak, že v Zmluve musí byť uvedené členenie splátok na splátky istiny,
úrokov a poplatkov, inak je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa konkrétne aj uviedla rozsudky
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/104/2016 zo dňa 09.11. 2016, Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 27Co/36/2017 zo dňa 28.02.2017, Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/30/2017 a 7Co/61/2017,

oba zo dňa 26.04.2017. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že záver súdu, že zmluvná podmienka
jednotlivých zmlúv o poskytnutí spotrebiteľského úveru spočívajúca v uvedení celkovej výšky splátky
úveru bez toho, aby bolo určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na
úroky a v akej časti na poplatky, je neplatná z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky v zmysle § 53
Občianskeho zákonníka. Žalovaný v odvolaní namieta tento záver, že nemá oporu v zákone, popiera

logiku,nakoľkoabsencianiečohonemôžebyťneprijateľnouzmluvnoupodmienkou,keďžesanedáurčiť,
ktorá zmluvná podmienka je neplatná. Takúto argumentáciu žalovaného považuje žalobkyňa za zjavne
prekrútenú, nemajúcu oporu vo výroku rozsudku. Súd prvej inštancie totiž vo výroku rozsudku uviedol,
že nie neuvedenie niečoho je neprijateľná podmienka, ale uvedenie výšky splátky bez jej ďalšieho
určenia, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úroky a v akej časti na poplatky,

je neplatná z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky. Zmluvy žalovaného vo svojich ustanoveniach
obsahujú určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené aká suma
sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. V
zmysle zmlúv, ktoré nečlenia splátky na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov má spotrebiteľ plniť úver
v jednotlivých splátkach, ale od samotného počiatku nevie, koľko má hradiť na istinu úveru a koľko má

hradiť na odplatu veriteľa - úroky úveru a poplatky úveru. Žalovaný ako veriteľ to od samého začiatku
veľmi dobre vie a má o tom vedomosť, ale takúto informáciu spotrebiteľovi neposkytuje. Je to teda
veriteľ, kto svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na
splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa, pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa
akého kľúča toto veriteľ robí. Ak by si spotrebiteľ proaktívne vyžiadal amortizačnú tabuľku, nič by to

nemenilo na skutočnosti, že priradenie splátok spotrebiteľa k istine a úrokom zaplatených do momentu
vyžiadania si amortizačnej tabuľky by bolo len a len v réžii veriteľa, a spotrebiteľ by nemal žiadnu moc
ovplyvniť, ako veriteľ určil jednotlivé splátky do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky. Žalobkyňa
má za to, že nakoľko veriteľ musí mať vedomosť o tom ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom
a ako k istine od počiatku, vo svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, inak sa

bude jednať o nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 7 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. Ďalej žalobkyňa konštatovala, že Smernici nie je možné ani po rozsudku C 42-15
priznať ani priamy ani nepriamy účinok, preto je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu úroky a
poplatky ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku, nakoľko ide o ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V právnom štáte

je neakceptovateľné, aby v prípade postupného splácania odmeny veriteľa (úroky, poplatky) spotrebiteľ
nevedel, v akej výške bude platiť odmenu veriteľa. Čo sa týka nesprávneho zistenia skutkového stavu,
žalobkyňa uviedla, že je zrejmé, že Obchodné podmienky sú uvedené menším písmom ako je text
Zmlúv a preto sú neplatné v zmysle ust. § 53c Občianskeho zákonníka. Zároveň, že každá Zmluva
síce vo svojich záverečných ustanoveniach uvádza, že ich neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné

podmienky, ale žalobkyňa upozorňuje na skutočnosť, že sa jedná o formulárovú zmluvu, obsah ktorej
nemala možnosť ovplyvniť a v skutočnosti žiadne obchodné podmienky nikdy neprevzala, nikdy s nimi
nebol oboznámená, nikdy jej neboli doručené a preto sa nemohli stať súčasťou Zmluvy. Obchodné
podmienky preto nikdy neboli do Zmluvy inkorporované a žalobkyňa nimi nemôže byť viazaná. Čo satýkanedostatočnéhoodôvodneniarozsudku,totopovažuježalobkyňa zašpekulatívne.Rozsudokajeho
odôvodnenie sú jasné a výstižné a nepripúšťajú žiaden pochybný výklad. Na záver žalobkyňa uviedla,
že v zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie sú súdy viazaní stanoviskami Národnej

banky Slovenska, ani otázkou prípadného rizika zodpovednosti za škodu štátu, ktorými argumentuje
žalobca. Preto navrhla rozsudok potvrdiť a priznať žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

15. V odvolacom konaní zaslal odvolaciemu súdu k veci samej vyjadrenie žalovaný. Opätovne uvádzal,
že súdom prvej inštancie podávaný výklad ust.§ 9 ods.2 písm.k/ v súčasnosti písm.l/ Zákona o

spotrebiteľských úveroch nie je správny. Téma výkladu § 9 ods.2 písm.k/ Zákona o spotrebiteľských
úveroch je nateraz vyriešená aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu v zmysle uznesenia z 22.02.2018
sp.zn. 3Cdo/146/2017, z ktorého citoval. Zároveň konštatoval, že zmena zákona od 01.05.2018
dokladuje ktorý výklad zákona vždy mal a má zákonodarca na mysli. Ak by bol akceptovaný výklad
zákona vyžadujúceho tzv. rozpis splátok, vychádzalo by sa neprípustne z prezumpcie hlúpeho
zákonodarcu, ktorý napísal zákon v evidentnom rozpore so svojimi európskymi záväzkami, čo vedie k

následkom porušenia práva EÚ. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ale aj Krajského súdu v Prešove, pričom súdom prvej inštancie zvolený príliš
formalistický výklad príslušnej právnej normy neobstojí ani z dôvodu, že je v rozpore s autentickým
logickým a systematickým výkladom zákona. Právnemu záveru súdu prvej inštancií nesvedčí autentický
výkladdanejprávnejnormypodanýzákonodarcom.Vdôvodovejsprávekzákonu,kdebytútovýznamnú

skutočnosť zákonodarca zaiste osobitne zdôraznil. Právnemu záveru súdu prvej inštancie nesvedčí ani
prax poskytovateľov spotrebiteľských úverov, ktorí dané ustanovenie zákona nevykladali spôsobom
uvádzanímsúdomprvejinštancie.Prisystematickomvýklade ust.§9Zákonaospotrebiteľskýchúveroch
je zrejmé, že informácie o poskytnutej amortizácií svojho dlhu spotrebiteľ zistí z tzv. amortizačnej tabuľky.
Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane

rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, vypočítaných na základe úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady. Cez logický výklad je nutné dospieť k správnosti
aplikácií daného zákonného ustanovenia a k záveru, že zákon tzv. rozpis splátok v zmluve o úvere
nevyžaduje a nikdy nevyžadoval. Je nedôvodné a nelogické vychádzať z prezumpcie, že zákonodarca
mienil ust. § 9 ods.2 písm.k/ (v súčasnosti písm.l/) Zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnuť zmluvy

preplnené (zahltené) číselnými údajmi ponechavajúce na spotrebiteľovi, aby si z nich sám vypočítal
celkovú výšku každej jednotlivej splátky z desiatok splátok úveru. Na podporu argumentácie žalovaný
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.10.2017 sp.zn. 17Co/344/2017, z ktorého
citoval. Preto zotrval na procesných návrhoch a návrhu na rozhodnutie v odvolacom konaní.

16. Následne zaslal žalovaný odvolaciemu súdu podanie označené ako „poukaz žalovaného na
aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR k otázke eurokomformného výkladu ust.§ 9 ods.2 písm.l/
(predtým písm.k/) Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. Žalovaný poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 23.04.2018 sp.zn. 4Cdo/211/2017, sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018,
sp.zn.3Cdo/146/2017zodňa22.02.2018,zktorýchcitoval.Spoukazomnačlánok2ods.2C.s.p.pretoje

možné s procesným dopadom na toto súdne konanie uzavrieť, že uvedené uznesenia Najvyššieho súdu
predstavujú rozhodnutia najvyššej súdnej autority k danej právnej otázke. Preto rozsudok súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho názoru súdu prvej inštancie k kľúčovej otázke výkladu ust.§
9 ods.2 písm. l/ (predtým k/) Zákona o spotrebiteľských úveroch a je v rozpore s aktuálnou judikatúrou
Najvyššieho súdu. Preto sa žalovaný pridržiava svojho odvolania.

17. Podania boli doručené protistrane. Ďalšie vyjadrenia odvolaciemu súdu zaslané neboli.

18. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385

C.s.p., a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabulu a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 08.11.2018 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v
rozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočnostíanazáklade vykonanéhodokazovaniadospel

k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odvolacie námietky
žalovaného sú zhrnutím jeho právnej argumentácie predostretej v priebehu konania na súde prvej
inštancie, pričom na tieto súd prvej inštancie rozumným a primeraným spôsobom vo svojom rozhodnutí
reagoval.20. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je preskúmateľné. Iba také rozhodnutie
je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami, respektíve tieto právne závery zo žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však jednoznačne vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu
na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie napadnutého rozsudku jednoznačne rešpektuje
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právne argumentácie, teda

toto rozhodnutie je preskúmateľné. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí odpovedal na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak garantoval stranám ich právo na
spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného,
teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom neznamená, že došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie ako sa mylne domnieva žalovaný. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

a mal na pamäti základné právo strán na súdnu ochranu, pričom túto stranám poskytol v požadovanej
kvalite.

21. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o určenie, že úverová zmluva je
bezúročná a bez poplatkov, jedná sa o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu

a to priamo z ust.§ 11 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. I podľa názoru
odvolacieho súdu možno akceptovať petit tak, ako ho pripustil súd prvej inštancie uznesením zo
dňa 16.06.2017, zároveň, že aj v prípade žalobkyňou mieneného určenia, že žalovaný nemá právo
požadovať zaplatenie úrokov a poplatkov zo spotrebiteľských zmlúv, má ako spotrebiteľ na neexistencií
tohto práva naliehavý právny záujem. Žalobkyňa je v postavení slabšej strany v spore a potrebuje

mať vyriešenú otázku aký je jej skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v
prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy týkajúcej sa odplaty, teda úrokov a poplatkov. Tak ako správne
konštatoval súd prvej inštancie, súdna prax považuje určovaciu žalobu o neplatnosť právneho úkonu
za jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem žalobkyne na určení
neplatnosti právneho úkonu je preto potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípade,

predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobkyňou
navrhovaného rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn.3Cdo/224/2008.Možnoakceptovaťizáversúduprvejinštancievbode49.odôvodneniarozsudku,
žepokiaľideomožnosťspotrebiteľavovšeobecnejrovinepodaťžalobuourčeníneplatnostiajčiastočnej
spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné poukázať aj na zmocnenie v ust.§ 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Zároveň, že domáhať sa čiastočnej neplatnosti alebo neplatnosti celého právneho úkonu umožňuje aj
článok 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993.

22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na ust.§ 9 ods.2
písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv, ktorý vyžadoval rozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti
malo za následok, že úver sa v súlade s ust.§ 11 ods.1 písm.a/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvárania zmlúv považoval za bezúročný a bez poplatkov.

23. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

24. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako
nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať

rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu ,kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponovanédo vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia

smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže

mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

25. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie

vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o

spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

26. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

27. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský

zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia

zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. S
touto judikatúrou sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

28. Preto odvolací súd rozsudok podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. a priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu

k neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods.2 C.s.p.).

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.