Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/22/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517202099
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8517202099.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: J. P., I.. V., V.. XX.XX.XXXX, K. XXX/
XX, XXX XX T. Ľ., o zaplatenie sumy 5.775,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6Csp 150/2017-69 zo dňa 21.5.2018, takto

r o z h o d o l :

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi 13,9 % úrok z úveru ročne zo sumy 5.775,79 eur od 31.5.2016 do zaplatenia
do 3 dní od uplynutia lehoty na zaplatenie istiny 5.775,79 eur určenej súdom prvej inštancie rozsudkom

č.k. 6Csp/150/2017-69 z 21.5.2018.

V prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 5 775,79 eur, úroky vo výške 268,89 eur, úroky

z omeškania vo výške 2,47 eur, poplatky vo výške 9,70 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 5 775, 79 eur od 31.5.2016 do zaplatenia, ktoré súd povoľuje žalobkyni splácať v mesačných
splátkach po 100,- eur, vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti
tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením čo len jednej splátky má za následok splatnosť celého
plnenia.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť,
pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vychádzal zo žalobného návrhu žalobcu, ktorý sa domáhal,
aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny vo výške 5.775,79 eur, úrokov vo výške 268,89 eur,
úrokov z omeškania vo výške 2,47 eur, úrokov 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 5.775,79 eur od

31.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 5.775,79 eur od
31.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplateného úroku 268,89 eur
od 31.5.2016 do zaplatenia, poplatkov za poistenie vo výške 9,70 eur a tiež nahradenia trov konania,
titulom uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 6.7.2015. Predmetná úverová zmluva, nazáklade ktorej bola žalovanej poskytnutá suma 6.000,- eur za zmluvných podmienok, podľa ktorých
účelom úveru bol bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta, typ a výška úrokovej sadzby 13,90 % p.a.
fixná, poplatok za poskytnutie úveru 180,- eur, poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 4,85 eur

mesačne,výškaanuitnejsplátky98,-eur,termínsplatnosti1.anuitnejsplátky27.7.2015,početanuitných
splátok 108, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky - mesačne v 25. deň kalendárneho mesiaca,
splatnosť úveru dňom 25.6.2024, výška RPMN 16,04 %, priemerná RPMN ku dňu uzatvorenia zmluvy
16,33 % a napokon celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť 10.764,- eur pri odplate 17,87 %, úroku
z omeškania 5 % p.a, bola prvoinštančným súdom vyhodnotená ako spotrebiteľská, čo žalobca ani

nenamietal. Z prehľadu splácania do predčasného zosplatnenia vyplýva, že žalovaná uhradila žalobcovi
celkom sumu 732,08 eur. Žalovaná na pojednávaní potvrdila poskytnutie úveru vo výške 6.000,- eur,
ktorý prestala splácať v dôsledku zhoršenia jej zdravotného stavu a ukončenia pracovného pomeru. Je
nezamestnaná, finančne jej vypomáha syn a požiadala o možnosť splácať dlh v splátkach. Listom zo
dňa 31.3.2016 žalobca vyzval žalovanú k zaplateniu omeškaných splátok úveru, ktoré predstavujú sumu
209,- eur so súčasným upozornením žalovanej na jeho oprávnenie vyplývajúce z § 565 Občianskeho

zákonníka. Listom zo dňa 30.5.2016 žalobca oznámil svoje rozhodnutie o predčasnej splatnosti celého
úveru žalovanej a žiadal ju uhradiť celý dlh vo výške 6.116,85 eur s príslušenstvom najneskôr do
9.6.2016, čo žalovaná neurobila.

3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie podriadil zákonným ustanoveniam § 1 ods. 2, § 9

ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej § 52 a nasl., § 565, §
517 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

4. Za nepochybné považoval prvoinštančný súd to, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k vzniku
spotrebiteľského úverového vzťahu a že žalovaná z tohto úverového vzťahu neplnila tak, ako to
bolo zmluvne dohodnuté medzi stranami. Úverový vzťah spĺňa náležitosti zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, a k vyhláseniu úveru za predčasne splatný došlo v súlade s § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka.

5. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z
nezaplatených úrokov vo výške 268,89 eur od 31.5.2016 do zaplatenia, čo sú vypočítané úroky z
úveru do zosplatnenia. Žalobca si uplatnil úroky z úrokov a ide o neprípustnosť úročenia zmluvných
úrokov úrokmi z omeškania, tzv. anatocizmus. Právo požadovať od dlžníka plnenie z príslušenstva

veriteľ nemá a ani Občiansky a tiež Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Oba právne
predpisy nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.
Tento právny záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/31/2012, resp. z
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 35Obdo/101/2002.

6. Za nedôvodnú považuje prvoinštančný súd žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal od žalovanej
zaplatenia zmluvného úroku vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 5.775,79 eur od 31.5.2016 do
zaplatenia. Svoj záver zdôvodnil tým, že zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité
peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s
dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného

zostatku úveru. Žalobca, ako veriteľ preto nemôže oprávnene požadovať od žalovanej ako dlžníka
zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení celého úveru za splatný dňa 30.5.2016
sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí, žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Uvedený záver
vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorá je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa
poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Žalobca poskytuje zmluvne finančné prostriedky žalovanému

iba po dobu splatnosti úverovej zmluvy. Po vyhlásení splatnosti požaduje peňažné prostriedky vrátiť v
poskytnutej výške, teda nie je oprávnený požadovať od žalovanej aj zmluvne dohodnuté úroky, ale iba
úroky z omeškania. Dohoda účastníkov umožňujúca úročenie pohľadávky po vyhlásení celého úveru
za splatný je pre rozpor s ustanovením § 39 Obč. zákonníka neplatná. V tomto smere poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.6.2015 sp. zn. 6Co/190/2014. Keďže žalobca pristúpil k

vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru dňa 30.5.2016, vzniká mu právo na vrátenie poskytnutej istiny
úveru, kapitalizovaných úrokov, účtovaných podľa zmluvy do dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru. Preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti zaplatenia nesplatenej časti istiny úveru vo výške
5.775,79 eur, úroku 268,89 eur, úroku z omeškania 2,47 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne znezaplatenej istiny 5 775,79 eur od 31.5.2016 do zaplatenia, nezaplateného poistného vo výške 9,70 eur
a vyhovel žalobe v časti uplatneného úroku z omeškania z istiny v zmysle Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z.. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

7. V zmysle § 232 ods. 3, ods. 4 CSP priznanú dlžnú pohľadávku prvoinštančný súd povolil žalovanej
splácať po 100,- eur mesačne vzhľadom na jej nepriaznivú majetkovú situáciu v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia, a to pod následkom straty výhody splátok.

8. Napokon, súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262
ods.1,2 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdom
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

9. Proti rozsudku v rozsahu zamietnutej časti žaloby a v rozsahu splátok podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca písomným podaním zo dňa 27.6.2018, ktorým namieta odvolací dôvod v zmysle

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h), f) Civilného sporového poriadku a to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388
Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel
žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho
poplatku.

10. Žalobca vyslovil, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po
ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení úveru, citujúc ustanovenia § 502 ods.1 a § 503 ods.3

Obchodného zákonníka a komentár Iura Edition. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka
podľa odvolateľa vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných
peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne

pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.
Obchodnýzákonníkpriznávaveriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,
pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo

úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V
uvedenom žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v
Žiline čk. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre 8Co/193/2017, rozsudky
Krajského súdu v Košiciach 5Co/297/2017 z 13.2.2018, 5Co/311/2017 z 15.2.2018, 5Co/250/2017 z
13.2.2018, 5Co/372/2017 z 22.3.2018, 5Co/414/2017 z 27.3.2018, 5Co/339/2017 z 22.3.2018, rozsudok

Krajského súdu v Bratislave 8Co/138/2017 z 27.3.2018, či iné. Keďže zmluva neobsahuje dohodu o
úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka. V zmysle § 497 Obchodného
zákonníka, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré
nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov,
predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu

ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá
vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov
dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného
zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní
dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo

jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc.
Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu
s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu
veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred
odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. Základnou zásadou

spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie
aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy
v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a
tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutýnárokveriteľanazákonnýúrokzomeškania.Vuvedenomžalobcaodkazujeajnaaktuálnurozhodovaciu
prax.

11. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nemožno požadovať príslušenstvo z príslušenstva, na základe
čoho žalobca nemá nárok na úrok z omeškania z nezaplatených úrokov, žalobca k uplatneniu úroku
z omeškania z obchodného úroku, vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru poukazuje na rozsudok
Krajského súdu Prešov zo dňa 27.3.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007. S poukazom na ústavný princíp
právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má žalobca za to, že

má popri nároku na úrok z omeškania z istiny dlhu aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných
úrokov i s odkazom opätovne na rozhodnutia vnútroštátnych súdov k danej problematike. Žalobca
poukazuje na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný
z istiny do dňa zosplatnenia a tento sa ďalej, t.j. po zosplatnení celého dlhu, nenavyšuje. Práve z tohto
dôvodu nejde podľa žalobcu o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému
navyšovaniu nárokov veriteľov. Požadovaný nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov je

nárokom, ktorý predpokladá aj vyššie citovaným judikátom uvádzané a vykladané ustanovenia § 497
Obchodného zákonníka, pretože žiadne ani citované ani iné zákonné ustanovenie tento nárok svojím
znením nespochybňuje.

12. K povoleniu žalovanej splácať dlh v splátkach, je žalobca toho názoru, že súd nedostatočne

zistil skutkový stav, týkajúci sa možností žalovanej uhradiť dlžnú pohľadávku. Okresný súd sa totiž
vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovanej, ale svoje zistenia obmedzil výlučne na uvedenie, že
žalovaná je v súčasnej dobe nezamestnaná a finančne jej vypomáha syn a na základe týchto tvrdení
súd povolil žalovanej splácať dlh po 100,- eur mesačne. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva,
že okresný súd jednak nedostatočne zistil skutkový stav, a teda nebola splnená podmienka, podľa ktorej

súd v odôvodnených prípadoch môže určiť dlhšiu lehotu na plnenie a jednak okresný súd pri svojom
rozhodnutí rozhodol nad zákonom dovolený rozsah, čo je v priamom rozpore s ČI . 2 ods. 2 Ústavy
SR. Rozsudok nie je v tejto časti náležite odôvodnený, a dáva do pozornosti konštantnú judikatúru vo
vzťahu k náležitému a správnemu odôvodňovaniu súdnych rozhodnutí. Podľa žalobcu nie je možné
považovať súdne rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité, ak súd priznáva plnenie

v splátkach, avšak svoj názor súd nepodloží náležitou právnou argumentáciou a nepodloží riadne
vykonaným dokazovaním. Súd umožnil žalovanému splácať dlh v splátkach po 100,- eur mesačne,
pričom neuviedol, akým spôsobom posúdil komplexné pomery žalovaného, ktoré by odôvodňovali
umožniť mu splácať žalovanú istinu s príslušenstvom v splátkach. Podľa názoru žalobcu súd svojvoľne
rozhodol bez náležitého odôvodnenia, pričom priznanie dlhu v splátkach je výnimočným oprávnením.

Rozhodnutie súdu musí byt' spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor
druhej. Namiesto určitej sankcie za to, že si žalovaná neplnila svoje zmluvné povinnosti, bola touto
formou za porušenie zmluvy odmenená. Priznaním splátok po 100,- eur mesačne opätovane získala
možnosť splácať úver, pri splácaní ktorého porušila svoje povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy, pričom pri
určení mesačnej splátky vo výške 100,- eur bude žalovaný splácať iba istinu takmer 5 rokov. Takéto

rozhodnutie súdu by bolo motiváciou pre klientov banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti,
pretože ich porušením v konečnom dôsledku získajú opätovne možnosť splácať dlh v splátkach. Výkon
práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinnosti, nie je v súlade so spravodlivou ochranou
porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom. Nie je možné prihliadnuť len na finančnú
situáciu žalovaného, pretože žalobca má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená

v primeranej lehote a je potrebné rešpektovať zásadu spravodlivosti uvedenú v ČI. 2 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorej ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmom musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právo žalobcu nemôže byť porušené
len preto, že žalovaná berie na seba záväzky v takej výške, že zjavne nie je schopná plniť ich. Žalobca
namieta, že výška priznanej splátky je neadekvátna výške žalovanej pohľadávky, pretože lehota na

splatenie pohľadávky sa predĺžila do takej miery (5 rokov), že sa tým poprel samotný účel súdneho
konania a takéto rozhodnutie nevedie k odstráneniu právnej neistoty. Vzhľadom na čas od podania
žaloby na súd (6/2016) mala žalovaná možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým
preukázať, že mohla priebežne peňažný dlh splácať aspoň v akej takej výške, ktorá by bola primeraná
ich finančným možnostiam. Žalovaná neuskutočnila počas celého súdneho konania ani jednu úhradu,

neprejavila žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť. Posúdenie finančných možností žalovanej
pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byt' súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu
súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe
najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Pritom pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky a voľbuvhodného spôsobu jej vymoženia by nemal byť rozhodujúci iba príjem žalovanej. Rovnako aj v tomto
prípade poukázal odvolateľ na aktuálnu judikatúru

13. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust.
§ 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal

pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v
predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný
záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3 a § 378
ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu

prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými
odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej
lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa nepriznaných
úrokov z úveru po „zosplatnení“ je dôvodné, ale v zostávajúcej napadnutej časti o zamietnutí žaloby,

či o povolení splácať prisúdené nároky v splátkach, uplatnené odvolacie dôvody neumožňujú zrušenie,
či zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej (okrem určenia
lehoty plnenia) nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 CSP), a
preto nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia
preskúmavať.

15. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.

16. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

17. Podľa § 300 CSP, na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o
konaní, ak nie je ustanovené inak.

18. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, zamestnania alebo povolania.

19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ZSÚ), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

20. Podľa § 2 písm. a), b), d) ZSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

21. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

22. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahomalebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

23. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

26. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

27. Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

28. Podľa § 54 ods. 1, prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

29. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

30. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonník (ďalej len ObZ) zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

31. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá ObZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný

platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona.

32. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého
úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do zosplatnenia

úveru. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria úroky iba do
predčasnej splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z
omeškania. Uviedol, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi.

33. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy
o úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade
okresný súd správne zistil, že žalovaná mala pri uzatváraní právneho úkonu postavenie spotrebiteľa a že
zmluva o úvere, ktorú uzavrela so žalobcom, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere

podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZSÚ). Na aplikáciu
uvedeného zákona odkazuje aj samotný text uzavretej zmluvy i Všeobecné obchodné podmienky Prima
banka Slovensko a.s., na ktoré zmluva odkazuje a ktoré v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
zmluvy žalobca pripojil k podanej žalobe.

34. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 1 ods. 2 ZSÚ ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnejpomociposkytnutejveriteľomspotrebiteľovi.Zmluvaospotrebiteľskomúveretakmôžezahŕňať
nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe ustanovenia § 1 ods.2 ZSÚ môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom právnom
poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom
zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v rozpore s

ustanovením § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

35. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah

výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktorésúnajbližšieobsahomaúčelomkdanémuprávnemuvzťahupodľa§853OZ.Využitieanalogických
ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 OZ prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny
vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný
zákonkonkrétnyprávnyvzťahupravuje,niesúsplnenépodmienkynaaplikáciuanalogickýchustanovení
Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho

upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu
prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú
právnu oblasť vôbec neupravuje.

36. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje,
ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia
náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený
v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku.
Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ustanovení § 497 ObZ je platná a účinná aj pre

vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia zmluvy o úvere,
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu
o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

37. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)

Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú
právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného
zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi

vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v
ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných

zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých
prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná
aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

38. Z obsahu § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre

jej vznik stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu
peňažných prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka.

39. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne

čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté
peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka, ak
nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa § 500
ObZ. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do ktorého môže dlžník úver
čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru

a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové
podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.40. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, kedy
na jednej strane stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda

fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy
o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 6.7.2015 jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá nielen
podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky v ňom uvedené

zvláštne požiadavky preto, aby bola zmluvou platnou.

41. V § 499 Obchodného zákonníka je upravená možnosť dohodnutia odplaty za dojednanie záväzku
veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania
veriteľa - žalobcu, s čím nesporne súvisí aj § 502 cit. zákona, v ktorom sú upravené práve úroky za
poskytnutie úveru. Odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy

o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne
ich mať zabezpečené. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka nemôže byť
dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je
jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka.

42. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa
názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania,
t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné.
Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť
úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov,

ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia.

43. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník
povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 Obchodného zákonníka.
V zmluve je najmä možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru

do dohodnutej doby splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých
peňažných prostriedkov úroky, nie je v rozpore s § 497 cit. zákona.

44. V zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 13,9 % ročne. Výslovne sa v texte zmluvy
uvádza, že ide o úrokovú sadzbu úveru fixnú do splatnosti. Záväzok dlžníka platiť úroky splatný spolu

so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka,
pričom tak, ako to vyplýva z uvedeného § 503 ods. 3 je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od
poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne
zaviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy (viď aj ustanovenia § 506 Obch.
zák., podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po

dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú
sumu s úrokmi).

45. Pokiaľ žalobca vyzval žalovanú na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov
a úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanej v

súladescitovanýmiVOP, naktoréodkazujezmluva,idezároveňojednostrannýprávnyúkonodstúpenia
žalobcu od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovanej s vrátením po sebe idúcich dvoch splátok alebo
jednej splátky viac ako 3 mesiace (viď čl. 2.8 Obchodných podmienok pre úvery občanom č.l. 11 spisu)
podľa § 506 Obchodného zákonníka.

46. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na závery
Krajského súdu v Prešove v rozsudku 6Co182/2011 zo dňa 18.9.2012 (ani napr. s iným rozhodnutím
Krajského súdu v Prešove 6Co/190/2014-65 zo dňa 30.6.2015, na ktorý sa v praxi súdov prvej inštancie
odkazuje). S týmito závermi sa nestotožnili vtedajšie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho
súdu a vyjadrili svoje stanovisko k tejto problematike i vo vydaných rozhodnutiach (viď ďalej dôvody

tohto rozhodnutia), ale i vo vyjadrení obchodnoprávneho kolégia ku úvahám na predloženie podnetu
občianskoprávnym kolégiom na zjednotenie výkladu právnej normy dovolacím súdom.47.Nietnázorovýchrozdielovvpraxiodvolacíchsenátovtunajšiehosúdu,baanivpraxiinýchodvolacích
súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ustanovenia §
497 a nasl. Obch. zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia § 54

ods. 1 Obč. zák.). Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri
aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným
zákonníkom, v dôsledku kogentného ustanovenia (aj § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa
práva a povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v
týchto vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák.č.129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského
úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč.zák.). Normatívne
usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k Obchodnému
zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach,
ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr. PATAKYOVA, M. akol..Obchodný zákonník, Komentáre, 4.

vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.1043 alebo Ovečková,O.: Vplyv novely Občianskeho zákonníka
na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).

48. Z ustanovení § 497 a ustanovení § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť
dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho

podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ustanovení § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010
Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne
ustanovenie§4ods.2písm.h)bývaléhozák.č.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,akopodstatnú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm.
i) tohto ustanovenia zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

49. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na
požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ustanovení § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky
z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu
so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka).

50. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia úveru“ v predmetnej veci bolo porušovanie
povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu „zosplatnenie
úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je totiž rozhodujúce ako
saprávnyúkonoznačil,prípadnenaktoréustanoveniatoho-ktoréhozákonasaodvoláva,alerozhodujúci

je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov plynúce. Prejav vôle
treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266
Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 29Odo
512/2002 z 5.11.2002, či 22Cdo 4157/2009 z 15.2.2012).

51. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch.
zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac než
dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v
zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obchodného zákonníka upravený iný právny režim. Podľa tohto
ustanovenia, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu

dlhšiunež3mesiace,jeveriteľoprávnenýodzmluvyodstúpiťapožadovať,abydlžníkvrátildlžnúčiastku
s úrokmi. Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom
zákonníku uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť
veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s
vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu,

že za tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže
veriteľ od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy
voči dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k
dlžníkovi sa v § 506 Obchodného zákonníka uvádza oprávnenie veriteľa spolu s odstúpením od zmluvy
o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky

odstúpenia od zmluvy o úvere, a to odlišným spôsobom, než je to uvedené už vo vyššie označených
všeobecných ustanoveniach § 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch.
zák. v tomto zmysle vo vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu.
Takýmto odstúpením sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžníkuž ďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie
veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi
aj po odstúpení od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa

odstúpenímodzmluvy„modifikoval“vosvojejsplatnosti.Povinnosťdlžníkapriaplikáciiust.§506zaplatiť
úroky a dlžnú sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach
33Cdo/113/2008, 32Cdo/2782/2009, 29Cdo/2606/2000, či 32Odo/420/2004.

52. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov

odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy
pri aplikácii § 506 Obchodného zákonníka je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj
s úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej
čiastky úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ
využijúc oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do
horšieho postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich

vyššie označených rozhodnutiach 32Cdo/2782/99, či 33Cdo/113/2008 konštatoval práve, že zmyslom
a účelom ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý
neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je
v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace.
Veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa

zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím
sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od
zmluvy. Takáto názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor prof. Oľgy
Ovečkovej a kolektívu v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník
2005, 2. Diel na s. 336 alebo v Beckovom komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834,

z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých
peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania,
t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR 6Obo/283/2003 (uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od
zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia

sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.

53. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu
vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 4.11.2014, 14Co/108/2014-64 z 25.6.2015,
1Cob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9Co/6/2014-212 z 5.5.2015, 14Co/15/2018-118 z 25.9.2018, či iné).

Neodlišujú sa tieto závery ani od záverov rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku, na
ktoré odkazuje (viď bod 10 dôvodov tohto rozhodnutia) odvolateľ či aj z iných (napr. Krajský súd v
Banskej Bystrici 13Co/628/2014, 43Co/19/2017, 43Co/28/2017, Krajský súd v Košiciach 5Co/250/2017,
5Co/257/2017, 5Co/311/2017, 5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i ďalšie).

54. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných
prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvy
samotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok. Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety
prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto

istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a
najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.

55. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť
úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k

odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.

56. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu,
aby pri aplikácii ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj
za čas po „zosplatnení úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie

povinností dlžníka. Využitím právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z
ustanovení § 506 Obchodného zákonníka sa nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než
v akom bol pred odstúpením od zmluvy.57. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho
zákonníkaneprijateľnouzmluvnoupodmienkoujepodmienka,ktorávyvolávavneprospechspotrebiteľa,
ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21.

novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011). Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/
EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na
podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah

(rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s.
I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie
jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé
podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry
ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB
Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C-453/10). S cieľom zabezpečiť
úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný
stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym

zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi
Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má
ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým
odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené

rozsudky ESD). Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov
porušovania povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie
je odstránením nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva
poskytovateľa úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“.
Naopak porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od

zmluvy odstúpiť) ho pri závere súdu prvej inštancie dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej
veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v
rozhodnutí KS v Prešove) by v konečnom dôsledku mohla byť „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov
zlepšiť si „porušovaním povinnosti“ svoje postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne
neakceptovateľnú.

58. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 13,90 % ročne zo sumy
nezaplatenej istiny 5.775,79 eur aj po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od
31.5.2016 do zaplatenia nie je správne, preto ho musel odvolací súd podľa § 388 CSP zmeniť tak, že

žalobcovi priznal právo na zmluvný úrok z úveru v uvedenej výške a žalovanú zaviazal na jeho úhradu
tak, ako je to uvedené vo výrokovej vete tohto rozhodnutia. Sadzba uplatneného úroku vo výške 13,9 %
korešponduje s údajmi NBS za posudzované obdobie, odzrkadľujúcimi priemerné úrokové miery úverov
obchodných bánk. Zmluvné dojednania neupravujú v prípade odstúpenia od zmluvy v predmetnej veci
nárok na úroky len do „zosplatnenia“. Tak, ako je už uvedené vyššie medzi stranami nebolo sporným,

aký dôvod bol pre zosplatnenie úveru, kedy k takému úkonu došlo, a teda od kedy pri inom právnom
posúdení treba žalobcovi priznať uplatňovaný úrok z úveru. Priznanie úrokov z úveru do zosplatnenia
je už predmetom právoplatného výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

59. Odvolací súd sa však stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s jeho právnym posúdením

odkazujúcim na tzv. anatocizmus. Ak v zmysle tejto zásady súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh
v časti uplatňovaných úrokov z omeškania z úrokov, je odvolací súd toho názoru, že takéto právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne. Súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia o tejto
časti žaloby mal spoľahlivo zistený skutkový stav (odvolacie dôvody ani toto nenamietajú) a s právnym
posúdením tohto nároku sa v dôvodoch rozhodnutia aj správne vyporiadal. Odkázal i na právnu prax

súdov SR i súdov ČR.

60. Napokon, k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti povolenia splátok
splatenia priznaného nároku žalovanou, odvolací súd najprv vo všeobecnosti konštatuje, že právo naurčitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia,jejednýmzaspektovprávanaspravodlivýproces.ZjudikatúryEurópskehosúdupreľudské
práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej
inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ustanovení § 220 a nasl.
Civilného sporového poriadku a preto ho nemožno vcelku považovať za nepreskúmateľný.

61. Právna úprava lehoty na plnenie uloženej povinnosti je v civilnom sporovom konaní obsiahnutá v
ustanoveniach § 232 ods. 2 až 4 CSP. Procesná úprava prioritne určuje v prípade povinnosti uloženej

súdomsplniťtútopovinnýmsubjektomdotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Výnimkaztejtozásadyje
založená na úvahe súdu a spočíva v možnosti, pokiaľ sa jedná o peňažné plnenie, určenia dlhšej lehoty
ako do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Za takúto dlhšiu lehotu je pritom potrebné považovať tiež
plnenie vo forme splátok, pričom pri tomto spôsobe vyjadrenia dlhšej lehoty na plnenie, s ktorým zákon
počíta, ide o zmiernenie ťaživého dopadu okamžitého a jednorazového plnenia na osobu zaviazanú

povinnosťou plniť. Výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú
lehotu na plnenie. Každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú výhodu povinného dlžníka, ktorá však
nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa). Ten má vždy
zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Takáto
výnimka musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili

záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno
uskutočniť v splátkach (R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či má v danom prípade žalovanej,
ktorému bola platobnú povinnosť určená rozhodnutím, priznať výhodu splátok, bude najmä výška
priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovanej, žalovanou prejavená snaha o plnenie záväzku,
možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť,

či by prípadné zdržanie sa v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok,
nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (por. R V/1968). Výška
splátok musí odrážať nielen osobné pomery žalovanej, ale tiež zodpovedať výške priznaného plnenia
tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu
vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv či k

možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/116/2012 zo dňa 18.3.2013).

62. Súd prvej inštancie prihliadol na výpoveď žalovanej v predmetnom spore a deklarovanie jej
osobných, majetkových a príjmových pomerov, ktoré sám doplnil dokazovaním v súdu prístupných

registroch aj s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter sporu, v ktorom žalovaná požíva ako slabšia
strana osobitnú ochranu (§290 a nasl. CSP), čím mal dostatočne zabezpečené podklady pre aplikáciu
uvedenej výnimky spôsobu plnenia v prospech žalovanej. Za v rozhodnutí popísaného osobného stavu
žalovanej (odsek 4 rozsudku súdu prvej inštancie), súd prvej inštancie určil na splnenie uloženej
peňažnej povinnosti splátky vo výške i z hľadiska času plnenia akceptovateľné pre povinnú žalovanú a z

hľadiska zásahu do práv oprávneného prijateľné pre žalobcu. Za daných okolností je rozhodnutie súdu
prvej inštancie v časti povolenia splácania pohľadávky žalobcu v splátkach zákonné a spravodlivé.

63. Na závery o povinnosti žalovanej zaplatiť nároky žalobcu v splátkach musel odvolací súd prihliadať
aj vo svojom rozhodnutí, ktorým prisudzoval žalobcovi úroky z úveru. Ich platenie je závislé od termínov,

kedy žalovaná splní dlh na istine. Preto pri aplikácii vyššie uvedených ustanovení § 232 ods. 2 - 4
CSP určil lehotu na zaplatenie úrokov tak, aby uložená povinnosť prihliadala z pohľadu vykonateľnosti
rozhodnutia aj na to, ako bude splnená povinnosť na istine, od ktorej je závislá aj povinnosť plniť
prisúdené úroky. Nie je vylúčené, že splatnosť pre omeškanie so splátkou dlhu bude spojená s
oprávnením pre žalobcu uvedeným v závere prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

64. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd po čiastočnej zmene odvolaním napadnutej časti rozsudku,
vo zvyšku zamietnutej žaloby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.65. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo čiastočne zmenené, bolo úlohou odvolacieho súdu
rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Výrok o náhrade trov konania bol

predmetom prieskumu odvolacím súdom ako výrok tzv. súvisiaci s napadnutým výrokom o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti. Treba uviesť, že záver o prisúdení náhrady trov v prvoinštančnom konaní
v plnom rozsahu nebol v podstate žiadnou zo sporových strán namietaný. Pretože na základe zmeny
rozhodnutia, neúspech žalobcu s uplatneným nárokom bol len v pomerne nepatrnej časti, odvolací súd
pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP rozhodol o priznaní

nároku na náhradu trov konania žalobcovi úspešnému v konaní proti žalovanej v rozsahu 100 %.

66. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP,
§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).