Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/27/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210933
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316210933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO:
47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, zapísaná OR OS Bratislava I, odd.: Sa,
vložka č.: 6058/B, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova
13, Bratislava proti žalovanému R.W. F., F. G. XXX, o zaplatenie 2 000 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 15.11.2017, č. k. 10Csp/137/2016 - 76, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutých častiach, t. j. vo výroku zamietnutí žaloby v časti istiny a v
časti úrokov a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„Súd žalobu žalobcu zamieta v časti istiny a v časti úroku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 587,61 eur
od 10.11.2016 do 14.11.2016, zo sumy 502,61 eur od 15.11.2016 do 12.12.2016, zo sumy 417,61 eur
od 13.12.2016 do 10.1.2017, zo sumy 332,61 eur od 11.1.2017 do 13.2.2017, zo sumy 247,61 eur od
14.2.2017 do 9.3.2017, zo sumy 162,61 eur od 10.3.2017 do 11.4.2017, zo sumy 77,61 eur od 12.4.2017

do 14.5.2017 a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 51,14%.“

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je zmluvou
spotrebiteľskou, na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur, ktorý sa
žalovaný zaviazal splatiť v 72 splátkach vo výške 59,27 eur mesačne od 10.10.2013 do 10.09.2019.
Z dôvodu neplnenia si povinností zo strany žalovaného, a to nesplácania dohodnutých mesačných

splátok, žalobca vyhlásil ku dňu 28.04.2014 predčasnú splatnosť úveru. Tvrdenia žalobcu o výške
uhradenej čiastky sú rozporuplné. Podľa žaloby sú uhradené splátky do 13.10.2016 vo výške 1.382,52
eur, v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 18.01.2017 uvádza, že žalovaný celkovo uhradil
sumu 1.612,55 eur, v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 20.03.2017 uviedol, že žalovaný ku
dňu podania tohto vyjadrenia uhradil sumu 1.550,07 eur. V písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa
15.11.2017 uviedol žalobca, že žalovaný uhradil po podaní žaloby sumu 680,- eur. Vychádzajúc z týchto
vyjadrení súd prvej inštancie mal za to, že ku dňu podania žaloby uhradil žalovaný sumu 1.382,52 eur

a po podaní žaloby sumu 340,- eur a sumu 680,- eur. Celkovo tak žalovaný uhradil sumu 2.402,52 eur.
Navyše, v zmluve o pôžičke absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k) ako aj údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Takýto údaj v predmetnej
zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu absentuje, v zmluve je uvedená iba výška nákladov, ktoré malžalovaný v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť. V zmluve tak nie je uvedená povinná náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,
poskytnutý spotrebiteľský úver súd prvej inštancie posúdil podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona o

spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému žalobca poskytol suma vo výške
1.970,13 eur, ktorú žalovaný už v celosti uhradil (aj viac ako istinu). Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú
sumu riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok
na zaplatenie úroku z omeškania. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy
587,61 eur odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby od 10.11.2016 do 14.11.2016 a následne podľa

zaplatených splátok bola istina znížená a úrok z omeškania bol priznaný odo dňa nasledujúceho po
zaplatení jednotlivých splátok. Výrok o trovách konania odôvodnil v zmysle ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP v
spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku,
ktorým súd žalobu zamietol v časti istiny a v časti úroku a výroku o trovách konania. Namietal, že

súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na Súdny dvor
EÚ, ktorý dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň Súdny dvor EÚ dospel k záveru,
že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami

nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie
tejto istiny. Žalobca má za to, že zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške (58,27
Eur), počte (72 mesačných splátok) a termíne (k 10. dňu v mesiaca, počnúc dňom 10.10.2013 do
10.09.2019) jednotlivých splátok. Rovnako žalobca nesúhlasil s tvrdením týkajúcim sa skutočnosti, že
v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov v neprospech spotrebiteľa.

Má za to, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno
sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo
zmluvy jednoznačne identifikovateľná jednoduchým matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje a
jej neuvedenie rozhodne nemôže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými
parametrami úveru (článok 3 zmluvy o úvere). Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a
porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a
žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania, vrátane trov právneho

zastúpenia.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu je posúdenie poskytnutého úveru za bezúročný a
bezpoplatkový z dôvodu absencie podstatnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z.

7. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

8. Vo svetle rozsudku Bíróová (C-42/15) je odvolací súd toho názoru, že konečnú splatnosť možno
vyvodiť aj z počtu splátok, a preto ak sa neuviedla explicitne konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
tak niet dôvodu považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (§9 ods. 1 písm. f). Iná vec je, keď anieurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti úveru v
prípade neuvedenia špecifikácie splátok (§ 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch).

9. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 1 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a
tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej
zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s

absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol
v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

10. Odvolateľ poukazuje na závery SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a
i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu

istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.
1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave.“.

11. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).

12. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.

13. "Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je
možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).

14. „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84,
Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú
nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).

15. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec

Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi
práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

16. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd odkazuje aj na odôvodnenia 9, 19, 30, 31
a 47 smernice 2008/48/ES:
„(9) Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila
vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty
by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia

tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované
touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť
zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy…
(19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, mali by sa im pred
uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s

úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť…
(30) Tátosmernicaneupravujeotázkyzmluvnéhopráva,ktorésatýkajúplatnostizmlúvoúvere.Členské
štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v súlade s
právom Spoločenstva. Členské štáty môžu upraviť právny režim, ktorým sa riadi ponuka na uzatvoreniezmluvy o úvere, najmä to, kedy sa má predložiť, a obdobie, počas ktorého je záväzná pre veriteľa. Ak sa
takáto ponuka predloží zároveň s informáciami, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s touto smernicou pred
uzavretím zmluvy, mala by sa, tak ako akékoľvek ďalšie doplňujúce informácie, ktoré môže veriteľ chcieť

spotrebiteľovi poskytnúť, predložiť v osobitnom dokumente, ktorý môže byť pripojený k štandardným
európskym informáciám o spotrebiteľskom úvere.
(31) Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú.

(47) Členské štáty by mali ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia
vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie. Aj keď výber
sankcií ostáva v právomoci členských štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané a
odrádzajúce.“

17. V zmysle článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „Účelom tejto smernice je

harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

18.Článok10rovnakejsmernice,nazývaný„Informácie,ktorémáobsahovaťzmluvaoúvere“,stanovuje:
ods. 2 Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v
čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery;
h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia;
i) v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať

si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania
zmluvy o úvere.
Amortizačnátabuľkauvádzasplátky,ktorésamajúzaplatiť,alehotyapodmienkyichúhrady;tátotabuľka
obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej
sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné

náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že
údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných
nákladov v súlade so zmluvou o úvere;
j) ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky
splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov;

k) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpanie, pokiaľ otvorenie účtu nie je dobrovoľné, spoločne s poplatkami za
používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a akýmikoľvek inými poplatkami
vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere a podmienkami, za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť;
u) prípadne iné zmluvné podmienky;

ods. 3. Keď sa uplatňuje odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme
amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.
ods. 4. V prípade zmluvy o úvere, na základe ktorej splátky spotrebiteľa nevedú k okamžitej
zodpovedajúcej amortizácii celkovej výšky úveru, ale sa v období a za podmienok ustanovených v
zmluve o úvere alebo v doplnkovej zmluve použijú na vytvorenie istiny, informácie podľa odseku 2 musia

zahŕňať zrozumiteľný a stručný údaj o tom, že takáto zmluva o úvere nezaručuje splatenie celkovej výšky
úveru čerpaného na jej základe, ak sa takáto záruka neposkytne.

19. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ znie: „Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo

svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

20. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento opis:

„Budete musieť zaplatiť:
[Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ]
Úrok a/alebo poplatky sa budú splácať takto:…“21. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere

by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na
úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom

a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len
prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo

by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

22. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín

konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9

ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len

na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru.
Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so

správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa

uvádza.“

23. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že v predmetnej zmluve nie je uvedený ani údaj o celkovej čiastke,
ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.

24. Z obsahu zmluvy zo dňa 01.10.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (č. l. 6) má odvolací
súd za preukázané, že výška úveru je 2.000,- eur, výška mesačnej splátky vrátane poistného 59,27 eur,
počet splátok v mesiacoch 72, úroková sadzba 24,50 % p. a., RPMN banky 29,13 % p. a., priemerná
RPMN na trhu 18,84 % p. a., celková výška nákladov 1.823,90 eur.

25. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľom požadovaných 72 splátok vo výške 59,27 eur zaplatí
celkovo 4.267,44 eur. Celkové náklady žalovaného tak predstavujú sumu 2.267,44 eur a nie 1.823,90
Eur ako je uvedené v predmetnej Zmluve.

26. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú

čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani
uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka.27. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalovaný ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom aká bude hodnota jeho úveru.

28. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z

26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

29.Vzhľadomnatútosituáciuznevýhodnenéhopostaveniačlánok6ods.1smernice93/13stanovuje,že
nekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentnéustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky

Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

30. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy

(rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný,
bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).
31. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku

7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro,
už citovaný, bod 27).

32. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich
právachnevie,alebomáťažkostisichuplatnením(rozsudkyCofidis,užcitovaný,bod33,akoajMostaza
Claro, už citovaný, bod 28).

33. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).

34. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem
toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje
opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej
úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom

Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

35. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné
s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem

verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).

36. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu

dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť.37. Podľa odvolacieho súdu, nie je ničím výnimočným vysledovať, že súdne konania v rôznych
podobách sa stávajú priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa

na úkor iného a kým osoba konajúca s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak
obeť takéhoto konania odborne slabý a neskúsený spotrebiteľ je vo výsledku osobou nezodpovednou.
Zmysel a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe
úplne vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ
zaviazaný na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

38. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave
republiky z 18. 06. 2015). Ústavne články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné
požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd keď v

jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí
smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a
účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn.
II.ÚS 222/07).

39. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

40. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu
je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak
článok 6 Smernice.

41. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy, ktorá
je predmetom tohto sporu existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených zmluvy, najmä
o výške úrokovej sadzby a výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní
úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol v Zmluve
vo výške 1.823,90 eur a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu

2.267,44 eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN a výšky
úrokovej sadzbe uvedených v Zmluve žalovaného.

42. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

43. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutý žalobkyni, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., v
zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

44. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

45. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách

konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovanému v

súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).