Rozhodnutie Judgement was issued on Tuesday, April 4, 2017

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 15C/202/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214215587
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Melišek
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2017:4214215587.1

Rozhodnutie

Okresný súd Komárno sudcom JUDr. Ondrejom Meliškom v spore žalobcu: v 1.rade X. O., nar.
X.XX.XXXX, bytom Z. XXX, v 2.rade I. P., nar.XX.X.XXXX, bytom K., S. XXX/XX a v 3.rade
Y. Q., nar.XX.XX.XXXX, bytom G. na R., E. XXX, všetci traja zastúpení: Asociáciou Finančne
Hendikepovaných - AFH, Jarná 55/15, Zemianska Olča, IČO:42 367 051 proti žalovanému: Provident
Financial, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO:35 805 731, právne zastúpený: De minimis, spol. s

r.o., Mateja Bela 6, Bratislava, IČO:36 868 949 o zrušenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie v časti týkajúcej sa zrušenia zmlúv o spotrebiteľskom úvere uzatvorených medzi
žalobkyňou v 1.rade a žalovaným a žalobkyňou v 3.rade a žalovaným zastavuje.

V zostávajúcej časti súd žalobu zamieta.

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu domáhali zrušenia zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré
mali uzavrieť so žalovaným. Žalobca v 1.rade mal uzavrieť zmluvu447180451 a 448663504 spolu s

doplnkovými službami pričom za úvery vo výške 1120 €, mala za doplnkové služby zaplatiť 576,80 €.
Žalobca v 2.rade mal uzavrieť zmluvu447295896 pričom za doplnkové služby mal zaplatiť 154,50 €.
Žalobcav3.radeuzavrelzmluvu569812722,pričomnemalbyťtiežinformovanýouzatváranídodatkovej
služby obdobne ako ďalší dvaja žalobcovia.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril nasledovne. K nárokom žalobkyne v 1. rade je daný dôvod pre

zastavenie konania pre prekážku litispendencie a vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade a žalobkyne v
3. rade je daný dôvod pre jej zamietnutie. Vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade uviedol, že táto sa rovnakého
nároku dožaduje i v konaní 10C/293/2013, pričom toto konanie začalo 23.7.2013, teda skôr, a preto
je prekážka litispendencie. Svoje tvrdenie podporil i uznesením Ústavného súdu SR I. ÚS 320/09-15.
V ďalších súvislostiach poukázal žalovaný na tú skutočnosť, že žalobcovia vyčítajú žalovanému, že
voči nim porušil povinnosť podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., pričom žalovaný si

svoju zákonnú povinnosť splnil, pričom žalobcovia boli pred uzatvorením zmlúv o spotrebiteľskom úvere
riadne informovaní o dobrovoľnosti akejkoľvek doplnkovej služby. Uviedol, že táto povinnosť nemohla
byť porušená k zmluvám zo dňa 27.1.2010 a 22.3.2010 keď táto povinnosť bola do zákona daná až
s účinnosťou od 11.6.2010. Žalovaný ďalej uviedol, že všetky informácie boli poskytnuté na formulári
„Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere z 12.6.2010“

3. Žalobca v 3.rade zobral žalobu na začatie konania prípisom zo dňa 3.6.2016 späť a žiadal konanie
zastaviť.4.Zástupcažalobcovnapojednávanídoplnilskutkovýstavtak,žezmluvysúvrozporesdobrýmimravmi,
keďnaichzákladesapožadujeodžalobcovvyššieplnenie,akojesosamotnejzmluvyoúverearovnako,

tak zmluva o úvere požaduje vyššie odplaty, ako sú odplaty poskytnuté bankami pri úveroch bánk. Ďalej
poukázal na výpočet RPMN, kde možno vidno RPMN bez doplnkovej služby, ktoré predstavuje 69,99 %
aRPMNsdoplnkovouslužbou,ktorépredstavuje228,66%.Vkonkrétnychčíslachuviedol,žežalobkyňa
v 1.rade si zobrala úver vo výške 1.120,- € pričom celkovo vrátila 2.083,19 € a žalobca v druhom rade
si zobral úver vo výške 300,- € a vrátil spolu sumu 454,50 €.

5. Žalovaný sa ďalej vyjadril, čo sa týka uzatvárania zmlúv, tak samotné zmluvy sa uzatvárajú
samostatne bez ohľadu na zmluvy o doplnkových službách, zmluvy o doplnkových službách sa
uzatvárajú až po uzavretí úverovej zmluvy a nemajú vplyv na prípadnú platnosť alebo neplatnosť
úverovej zmluvy. Čo sa týka výšky namietaného RPMN žalovaný trval na tom, že táto je v zmluve
uvedená správne, nakoľko sa do zmluvy určuje bez doplnkových služieb. Čo sa týka odplaty žalovaný

má za to, že táto je primeraná a v súlade s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že odplata
nesmie podstatne prevyšovať obvyklú odplatu a tu si myslíme, že táto prevýšená nebola. Za účinnosti
predošlého zákona o spotrebiteľských úveroch, táto mohla byť až vo výške 112 %. Ďalej uviedol, že
zmluvyneporušujúdobrémravy.Žalovanýsvojichzástupcovškolilouzatváranízmlúv,apretosinemyslí,
že tieto boli uzatvárané v rozpore so zákonom. Zároveň žalovaný trval na tom, že zmluvy neobsahujú

neprijateľné podmienky. V uvedenej súvislosti poukázal na to, že žalovanému nikdy nebolo priznané, že
zmluvy obsahujú neprijateľné podmienky.

6. Podľa § 144 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej i CSP) žalobca môže vziať
žalobu späť.

Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby

skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

Podľa § 159 CSP začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie.
Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr.

Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie

je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

7. Ustanovenie § 137 CSP zakotvuje pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb na viaceré
druhy a to:

- žalobu o splnení povinnosti,
- žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z právneho predpisu
- žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je,
- žalobu na určenie právnej skutočnosti,

Kritériom pre pozitívnoprávne členenie žalôb podľa § 137 je (v zásade) žalobný návrh (petit) Avšak druhy
žalôb uvedené v § 137 písm. b) a d) identifikujeme nielen podľa žalobného návrhu, ale zároveň aj podľa
právneho dôvodu tvrdeného práva. Ustanovenie § 137 uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne.
Iná súkromnoprávna žaloba, teda v § 137 neuvedené, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný
petit vyplýva z hmotného práva. Inými slovami, hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť,

že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne) existencie
práva, či právnej skutočnosti. Na identifikáciu, či ide o tzv. inú, v § 137 nepomenovanú súkromnoprávnu
žalobu je rozlišovacím kritériom žalobný návrh (petit neuvedený § l37) a zároveň aj právny dôvodtvrdeného práva. Častým znakom týchto žalôb je to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na ich základe má
konštitutívne účinky.
Význam ustanovenia § 137 nie je len deskriptívny (vymenovanie niektorých druhov žalôb), ale

predovšetkým normatívny. Jeho normatívny význam spočíva v tom, že vymedzuje podmienky
prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie
je,jenaliehavýprávnyzáujemžalobcu. Prípustnosťžalobynaurčenieprávnejskutočnostimusívyplývať
z osobitného predpisu (najmä z hmotného práva); inak je takáto žaloba neprípustná. Pri žalobách na
plnenie nie je v § 137 síce explicitne vyjadrená žiadna podmienka prípustnosti, interpretáciou však

možno dospieť k záveru, že žaloba na plnenie je procesne prípustná, ak bude navrhovaný rozsudok
vykonateľný podľa predpisov exekučného práva.
Pri určovacej žalobe / §137 písm. c)/ znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí
existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe
bude mať deklaratórne účinky. Určovací rozsudok nie je exekučným titulom. Vykonateľnosť nie je jeho

vlastnosťou.
Účinky určovacieho rozsudku sú relatívne a jeho záväznosť je subjektívna.
Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem žalobcu,
teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže užitočný
(aby mal zmysel). Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení

žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny
význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak, zbytočné. Súdne konanie môžeme
chápaťajakourčitúslužbuposkytovanúštátomžalobcovizaúčelomochranyjehopráv,pretojedôvodné
zisťovať, či má pre žalobcu zmysel. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva preukázať.
Žalobca (v zásade) nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k

porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Iba v
zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať na plnenie. Doktrína preventívneho
charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak
k porušeniu jeho práva (zatiaľ) nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty
alebo ohrozenia možno (preventívne) odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii

(neexistencii) predmetného práva. Ak spor vznikol z ohrozenia subjektívneho práva, uplatňuje sa právo
na súdnu ochranu (v zásade) žalobou na určenie, či tu právo je alebo nie je. Ak spor vznikol z porušenia
subjektívneho práva, uplatňuje sa právo na súdnu ochranu (v zásade) žalobou na plnenie.
Určovacia žaloba zakladá prekážku litispendencie za opísaných podmienok aj vtedy, ak žalobcav neskôr
podanej určovacej žalobe tvrdí iný naliehavý právny záujem ako v skôr podanej určovacej žalobe.

Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo
ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu.
Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný.
Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Z

doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem (v zásade)
absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené
právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu. Naliehavý
právny záujem musí žalobca preukázať. Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky
znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny

záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť dôkazy.
Podľa väčšinových názorov právnej vedy je naliehavý právny záujem na určení práva vecnou
legitimáciou žalobcu. Naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku, nejde iba o procesnú
podmienku .. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme je meritórne. Absencia
naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby, nie je dôvodom pre zastavenie konania,

či pre odmietnutie žaloby.

8. Pôvodná právna úprava zakotvená v i v Občianskom súdnom poriadku neobsahovala všeobecné
ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej
skutočnosti. Právna teória v tejto nebola jednotná. Prevažovali názory, že žaloba na určenie právnej

skutočnosti je prípustná iba za predpokladu, že jej prípustnosť vyplýva in concreto z právneho predpisu
(najmä z hmotného práva). V praxi sa však žaloby na určenie právnej skutočnosti (zvyčajne) pripúšťali
vo všeobecnej rovine, ak žalobca preukázal na určení právnej skutočnosti naliehavý právny záujem.
Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami. Určenieexistencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade,
že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v
minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva

je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca, alebo niekto
iný. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie
právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu. (najmä z hmotného práva)

9. V danom prípade súd konanie v časti týkajúcej sa zrušenia zmlúv o spotrebiteľskom úvere

uzatvorených medzi žalobkyňou v 1.rade a žalovaným a žalobkyňou v 3.rade a žalovaným zastavil
v zmysle ustanovenia § 145 a nasl. CSP v časti o zrušenie zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou v
3.rade a žalovaným, nakoľko táto zobrala žalobu späť. Súhlas žalovaného potrebný nebol, nakoľko
k späťvzatiu prišlo pred pojednávaním. V časti týkajúcej sa zrušenia zmlúv o spotrebiteľskom úvere
uzatvorených medzi žalobkyňou v 1.rade a žalovaným súd konanie zastavil z dôvodu litispendencie, a to
z dôvodu, že žalobkyňa v 1.rade sa v konaní 10C/293/2013, ktoré začalo 23.7.2013 domáhala zrušenia

tých istých úverových zmlúv, ako v konaní 15C/202/2014, ktoré začalo dňa 19.8.2014. V danej súvislosti
súd poukazuje na judikát Ústavného súdu SR I. ÚS 320/2009 podľa ktorého rozhodujúcim okamihom
pre posúdenie existencie prekážky litispendencie je stav v čase začatia konania. Z uvedeného vyplýva,
že ani tá skutočnosť, že konanie 10C/293/2013 bolo zastavené nemá vplyv na to, že súd konanie o
zrušenie zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou v 1.rade a žalovaným musel zastaviť.

10. Súd sa teda v merite veci zaoberal iba žalobou v časti o zrušenie zmlúv uzatvorených medzi
žalobcom v 2.rade a žalovaným. Súd poukazuje ustanovenie § 137 CSP a na procesné podmienky,
ktoré musia byť splnené. Z dôvodu nesplnenia procesných podmienok (naliehavý právny záujem) resp.
nemožnosti aplikácie ustanovenia § 137 písm. d) CSP súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Ak sa žalobca domáhal zrušenia úverovej zmluvy, mal tým na mysli vyslovenie neplatnosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia určenie neplatnosti, teda
právnej skutočnosti v súčasnej dobe je možné iba v prípade, ak takúto možnosť pripúšťa hmotnoprávny
predpis (§137 písm. d) CSP). V danom prípade však nie je možné podľa tohto ustanovenia postupovať,
nakoľko hmotnoprávny predpis (zákon o spotrebiteľských úveroch t.j. tak zákon č. 129/2010 Z.z. ako

ani 258/2001 Z.z. a rovnako tak ani občiansky zákonník) neupravuje možnosť vyslovenia neplatnosti
resp. priamo zrušenie úverovej zmluvy. Z daného dôvodu súd žalobe podľa § 137 písm. d) CSP vyhovieť
nemohol.
Ak by súd bral do úvahy, že žaloba bola podaná za účinnosti OSP, kedy uvedený druh žaloby (t.j.
žaloba na zrušenie zmluvy) sa bral ako žaloba určovacia či tu právo (právny vzťah) je alebo nie je (§

80 písm. c) OSP) súd konštatuje, že tento druh žaloby bol zachovaný i v CSP (§ 137 písm. d) CSP),
kedy tento druh žaloby výslovne ako svoju náležitosť predpokladá preukázanie naliehavého právneho
záujmu. V zmysle vyššie uvedeného je na žalobcovi, aby naliehavý právny záujem preukázal. V danom
prípade však takto žalobca nepostupoval a naliehavý právny záujem na zrušení zmluvy, či na vyslovení
jej neplatnosti nepreukázal. V zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia žalobca nemá naliehavý právny

záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného
práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Ak teda žalobca si myslí, že zaplatil viac ako mal (teda už
jeho právo porušené bolo), nie je na mieste dožadovať sa zrušenia zmluvy ale žiadať na súde žalobou
na plnenie napravenie svojich práv. Súd teda poukazuje, že žalobca nemá ani naliehavý právny záujem
na takomto určení, čím nie je splnený základný predpoklad ustanovenia § 137 písm. c) CSP.

Rovnako tak sa nemôže jednať ani o tzv. inú žalobu, t.j. takú, ktorá nie je uvedená v § 137 CSP, nakoľko
hmotné právo nezakladá v daných súvislostiach oprávnenie súdu rozhodnúť, že výrok rozhodnutia
neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne) existencie práva, či právnej
skutočnosti.
Zuvedenéhodôvodu,akoizvšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúdžalobuprenesplneniezákladných

procesných podmienok zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 ods. 1 a 256 ods. 1 a žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Úspech žalobcu
spočíva v tom, že konanie o žalobe žalobkyne v 1.rade a v 3.rade bolo zastavené a to z dôvodu

procesného zavinenia žalobkýň, keď jedna bezdôvodne zobrala žalobu späť a voči žalobkyni v 1.rade
bolo konanie zastavené pre litispendenciu, t.j. svojou chybou zapríčinila vznik celého konania, a teda i
zastavenie je na úkor žalobkyne v 1.rade. Ďalší úspech žalobcu spočíva v tom, že žaloba bola vo zvyšku
zamietnutá. Celkovo teda možno hodnotiť, že žalobca mal v celom konaní úplný úspech.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší
súd, písomne, v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.